Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/94/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: G. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX/XX, X. - J., štátny občan SR, právne zastúpeného: Lion Law Partners s. r. o., so sídlom Horná 32, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanému: UNIQA poisťovňa, a. s., so sídlom Krasovského 15, Bratislava, IČO: 00 653 501, právne zastúpený PRK Partners, s. r. o., so sídlom Hurbanovo námestie 3, Bratislava, IČO : 35 978 643, o zaplatenie 42.277,84 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -360 zo dňa 23. októbra 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.930,- € spolu s 5,25 % ročným úrokom od 18.05.2014 do zaplatenia, vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania a vo výroku V. o nároku na náhradu znaleckého voči žalovanému p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zastavil konanie v časti o zaplatenie 20.930,- € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 30.01.2014 do zaplatenia. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.930,- € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 18.05.2014 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu. Napokon priznal znalkyni MUDr. Márii Majzlanovej, bytom C.. O. XX/X,. G. nárok na náhradu znaleckého voči žalobcovi v rozsahu 50 % a voči žalovanému v rozsahu 50 % nároku.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia , , , , o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v platnom znení, , , , , , , , Nariadenia vlády SR č.

3. Podľa súdu prvej inštancie v konaní medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že žalobca bol účastníkom dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 24.10.2012 v X., a to žalobcom ako vodičom motorového vozidla zn. Seat Alhambra, evidenčné číslo vozidla ZA 128EX s vozidlom zn. KIA Ceed, evidenčné číslo vozidla BA 779VH. V konaní nebolo sporné, že škoda bola zavinená vodičom motorového vozidla zn. KIA Ceed, EČ: BA 779VH, ktoré bolo poistené na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou tohto motorového vozidla, číslo poistnej zmluvy 9340004219 spoločnosťou Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s.r.o.

Ďalej súd prvej inštancie v súvislosti s názormi MUDr. K. a organizácie FORENZA zdôraznil, že nemožno im poprieť racionalitu a logiku. Podľa názoru súdu prvej inštancie však počas pojednávania vyšlo najavo, že exaktné a empirické vyjadrenie záveru o nevyhnutnej príčinnej súvislosti je možné len pri merateľných (najmä fyzikálnych) veličinách, ktoré vznikajú následkom vzájomného pôsobenia síl, energie a podobne. Pri duševných následkoch nehody, ktoré sa prejavujú v psychickej oblasti, vnímaní a prežívaní nemusí vždy platiť priama úmera medzi závažnosťou nehody a následkom. Z vyjadrení znalcov súd prvej inštancie dospel k názoru, že prežívanie a odraz psychických vnemov nemusí byť u každého jedinca rovnaké, rôzne môže byť aj u daného jedinca v rôznom čase a výsledky nemožno zovšeobecniť a ani priemerovať. Podľa súdu prvej inštancie v danom konaní sa jedná o nárok na náhradu škody z dopravnej nehody pri zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov ( až ), ktorá je založená na tom, že ako podmienka vzniku zodpovednostného vzťahu nepredpokladá porušenie právnej povinnosti, ak je škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (ktorá je súhrne označená ako dopravné prostriedky). Ide o zodpovednosť objektívnu, kedy sa zodpovedná osoba (prevádzkovateľ) nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže nedostatok zavinenia; jej zodpovednosť je vylúčená len pri splnení liberačných dôvodov ( ). Zákon tým poskytuje zvýšenú ochranu poškodenému a reflektuje skutočnosť, že dopravné prostriedky predstavujú viac či menej zložité technické zariadenia, s čím sú spojené zvýšené nároky na ich ovládanie, pohybujú sa spravidla väčšou rýchlosťou a vykazujú preto zvýšené riziko vzniku škôd pre prepravované osoby či pre okolie. Objektívna zodpovednosť sa spája práve s týmito prejavmi typickými pre prevádzku zariadení, najmä pre ich pôsobenie na okolie či dovnútra spôsobom, ktorý je výsledkom vlastností dopravného prostriedku, schopného premiestňovať sa z miesta na miesto a prepravovať pritom osoby alebo veci. Prevádzkovateľ sa zbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (ktorá vzniká bez zreteľa na zavinenie), len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Svojej zodpovednosti sa však prevádzkovateľ nemôže zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke (pri ktorých liberácia vôbec nie je možná), považuje súdna prax okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky, to znamená „vnútorné“ okolnosti tej-ktorej prevádzky. Odpoveď na otázku, či a kedy ide o takúto okolnosť, závisí vždy od povahy a okolností konkrétneho prípadu. Súdna prax v záujme ochrany poškodených osôb vykladá pojem prevádzky veľmi široko. Za takú okolnosť sa považuje napríklad zlyhanie bŕzd, vada materiálu, nedostatočná údržba zariadenia prevádzky, prasknutie pneumatiky či iné nedostatky materiálu (a to aj skryté), ale aj okolnosti a nedostatky na strane vodiča či iných osôb použitých pri prevádzkovaní dopravy. Motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Prevádzkou motorového vozidla je aj príprava na jazdu a bezprostredné výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na údržbu vozidla. Už samo uvedenie motoru do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bez ohľadu na to, či sa vozidlo uvedie do pohybu alebo nie, či sa to stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve verejnosti prístupnom alebo ešte v garáži, a či motor uviedol do chodu sám prevádzkovateľ alebo jeho pracovník. Medzi okolnosti majúce pôvod v prevádzke patria aj nedostatky alebo vady materiálu, a to aj nespoznateľné (napr. R 80/1970, R 9/1972, R 3/1984) (pozri Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. júna 2014, ). Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že z ustanovení o náhrade škody nemožno vyvodiť záver, že sa jedná len o škodu spôsobenú fyzickým pôsobením. Podľa súdu prvej inštancie nie je totiž vylúčené, že škoda môže vzniknúť aj len tým, že sa poškodený „zľakne“ vozidla, toho, že môže mu ublížiť, vyľakať sa hluku, predstavy možného stretu a pod., čo sa môže prejaviť nie len v úraze (poškodený sa zľakne a spadne, odskočí a udrie sa...), ale aj pôsobením na duševný stav, keď práve v danom čase podnet spôsobený prevádzkou, môže vyvolať a spôsobiť duševnú poruchu. Nie sú neznáme stavy, keď jednoduché ľaknutie viedlo k vážnym duševným poruchám. Nepochybne je možné, že ak by zároveň s ľaknutím nepôsobili iné faktory (napr. psychické rozpoloženie, stres...), že by k vzniku poruchy nedošlo, avšak racionálne a empiricky preukázať takýto predpoklad je nesmierne ťažké, podľa názoru súdu, skoro tak, ako vymedziť a určiť všetky možné príčiny vzniku psychických chorôb a faktorov. Súd prvej inštancie pripustil, že je veľmi obťažne uveriť tomu, že u bežného jedinca, akým bol žalobca, ktorý mal predtým niekoľko nehôd, a to aj ťažších, môže pomerne bezvýznamná banálna dopravná nehoda sama osebe spôsobiť vznik duševnej ujmy. Z hľadiska racionality sa skutočne žiada konštatovať, že napr. bez iných zdravotných problémov, bez stresu z choroby, bez daného psychického rozpoloženia, predispozície, nemôže vzniknúť vážna duševná porucha len ako následok ľahkej nehody, ktorých sa stávajú denne tisíce a obvykle sa vybavia len vypísaním oznámenia o škodovej udalosti.

Znaleckým dokazovaním v spojení s lekárskymi správami mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázaný vznik vážnej duševnej poruchy u žalobcu. Ani znaleckým dokazovaním ani z iných dôkazov súd prvej inštancie nezistil a ani žalovaný netvrdil, že by žalobca trpel duševnou poruchou už pred nehodou alebo sa pred samotnou nehodou začala vyvíjať. Hoci bola zistená až po určitom období od nehody, znalci aj lekári žalobcu sa vyjadrili, že sa jedná o následok dopravnej nehody z 24.10.2012. Zároveň sa znalci vyjadrili, že telesný stav s ochorením prostaty, so zavedeným močovým katétrom a stav ťažkej anémie mali u neho len senzibilizujúci vplyv, nie príčinný, a podieľali sa nanajvýš na oslabení jeho psychickej odolnosti. Pritom z hľadiska vzniku a následku, teda kauzality je psychická odolnosť len jedným z viacerých faktorov ovplyvňujúcich možnosť vzniku, nie je však determinujúcim, teda takým, že pri jeho pôsobení by musel podnet obdobný podnetu z nehody vyvolať vznik duševnej choroby (porovnanie s útokom psa spoza plotu a pod.). Takéto skutočnosti a predpoklady sa nepreukázali. Preto z výsledkov dokazovania nemožno vyvodiť záver, že bez senzibilizujúcich faktorov by nenastal vznik choroby, resp. že následkom účinkov senzibilizujúch faktorov by nevyhnutne muselo dôjsť skôr či neskôr k vzniku psychickej choroby u žalobcu. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že škoda - duševná porucha nastala následkom dopravnej nehody, ktorej predchádzala jazda vodiča, ktorý škodu spôsobil, ktorá u poškodeného vyvolávala pocit ohrozenia, nezodpovedného správania a ktorá spustila stav, že vyvolala u žalobcu takú reakciu, ktorej následkom bol vznik a vývoj vážnej duševnej poruchy. Jednoznačne súd prvej inštancie s poukazom na závery znalcov musel konštatovať, že dopravná nehoda z 24.10.2012 bola príčinou vzniku vážnej duševnej poruchy, teda nejedná sa len o jeden z viacerých následkov alebo priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť (aj pri aplikácii záverov rozhodnutia NS SR v konaní sp. zn. ). Podľa súdu prvej inštancie možno konštatovať, že aj pri teste conditio sine qua non nebolo preukázané, že by následok vznikol aj bez danej dopravnej nehody. Tak ako súd prvej inštancie uvádzal, jedná sa o osobitný vznik škody pôsobením a následkom v psychike človeka, teda v danom prípade nemožno aplikovať teóriu tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, teda, že škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so závermi žalovaného, že dopravnú nehodu, akú utrpel žalobca, nie je možné vyhodnotiť ako otrasný zážitok, alebo iný nepriaznivý psychologický činiteľ alebo tiesnivú situáciu. Ani pri vývoji dopravy, jej prepojením s bežným životom a jej vplyve na spoločnosť nemožno prijať záver, že dopravná nehoda tvorí bežnú súčasť prežívania, či určitú životnú rutinu. Žiadnym relevantným dôkazom taktiež neboli vyvrátené závery znalcov, že u žalobcu nemohla následkom prežívania udalostí vzniknúť psychická choroba spolu s rozvojom depresia a pod., ktorá plynutím času neodznela a ani jej stav sa nezľahčil. Súd prvej inštancie teda nezistil a hlavne žalovaný nepreukázal, že poškodený (žalobca) si škodu (duševnú chorobu) zavinil úplne alebo čiastočne aj sám ( ), teda nedošlo k preukázaniu dôvodov liberalizácie. Vo vzťahu k žiadosti žalovaného o zníženie výšky náhrady škody súd prvej inštancie nezistil relevantné skutočnosti. Dôvody pre zníženie nároku sú skutočne osobitné, so zreteľom na to, ako ku škode došlo, majetkové pomery poškodeného či škodcu a pod. Nemožno zníženie si zamieňať s liberáciou, teda so spoluzodpovednosťou poškodeného. Pri zohľadnení, ako ku škode došlo, že sa jedná o škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorej zodpovednosti sa nemožno zbaviť, jedná sa o absolútnu zodpovednosť za vznik škody, dokonca nevyžaduje sa zavinenie ani porušenie povinnosti, súd prvej inštancie považuje skôr za vylúčené, aby z tohto dôvodu škodu znižoval ako za možnosť pre jej zníženie. Podľa súdu prvej inštancie bez ohľadu na možný vplyv senzibilizujúcich faktorov ku škode nedošlo tak, že sa žalobca napr. vzhľadom prechádzajúceho auta, ale zrážkou, ktorú spôsobil a zavinil vodič vozidla poisteného žalovaným. Súd preto nezistil žiadne dôvody umožňujúce znížiť rozsahu škody. Súd prvej inštancie rozsah škody zistil z prevažného záveru znalcov a ich zdôvodnenia pri počte bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia 1200. Vychádzal z názoru, že sa jedná o vznik vážnej duševnej choroby, ktorá síce neurobí poškodeného neschopného vykonávať základné veci, t. j. nevylúči ho z bežného života, ale jeho život značne sťaží. Pritom súd prvej inštancie prihliadal aj na skutočnosť, že sa jedná o vyjadrenie zodpovedajúce napr. aj poúrazové obmedzenie hybnosti chrbtice, strata sluchu, reči a pod., teda obmedzenie značne sťažujúce bežný život a funkcie. Nakoľko na bodovom hodnotení sa zhodli znalci MUDr. Moravčík a po preskúmaní posudku MUDr. Majzlanovej aj Centrum pre duševné zdravie, s. r. o., súd prvej inštancie si osvojil toto zistenie. V danom rozsahu pripustil aj určitú možnosť subjektivity, avšak musel zohľadniť aj prognózu vývoja skôr k zhoršeniu, vyvolanie následku invalidity, zhoršenie prežívania života, teda hornú hranicu pre vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií po overení príslušným psychiatrickým pracoviskom.

Súd preto stanovil omeškanie žalovaného až uplynutím 15 dní od ukončenia šetrenia, teda po 17.05.2014, a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške o 5 % vyššej, ako bola základná sadzba ECB k 18.05.2014, t. j. vo výške 5,25 % ročne so sumy 20.930,- €. Pokiaľ si žalobca uplatnil aj v konaní ako nárok sumu 417,84 € titulom nákladov spojených s vyhotovením znaleckého posudku, súd prvej inštancie tento nárok považoval za trovy konania s poukazom na ust. ako náklady spojené s uplatnením nároku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. V zákonnej lehote žalovaný podal odvolanie proti rozsudku, a to proti výroku o uloženej povinnosti zaplatiť 20.930,- € s príslušenstvom, ako aj proti výroku o trovách konania. Žalovaný opakovane namietal, že znalecké posudky 1, 2 a 4 nemôžu určiť príčinnú súvislosť, keďže príčinná súvislosť musí vychádzať zo skutkového stavu a nie je ju možné určiť znaleckým posudkom. Žalovaný naďalej považuje predmetnú škodovú udalosť za udalosť bežnú v cestnej premávke, ktorá nemohla spôsobiť tak závažnú psychickú poruchu, aká je diagnostikovaná žalobcovi. Okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak automaticky prevzal záver o príčinnej súvislosti vzniku duševnej poruchy žalobcu so škodovou udalosťou zo znaleckých posudkov 1, 2 a 4. Ďalej namietal, že pri rozhodovaní vychádzal okresný súd z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak neaplikoval teóriu tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti. Okrem toho má za to, že okresný súd nesprávne určil výšku škody priznanej žalobcovi. Žalovaný má za to, že rozpor medzi znaleckými posudkami v otázke rozsahu sťaženia spoločenského uplatnenia poukazujú na to, že určená výška závisí výlučne od vlastného uváženia konkrétneho znalca a nie je smerodajná pre konanie. Tiež je žalovaný presvedčený, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by súd mal primerane znížiť náhradu škody a ako dôvod hodný osobitného zreteľa sa javí najmä spôsob vzniknutej škody a predchádzajúce negatívne faktory psychického charakteru v živote žalobcu. Navrhol preto, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že podľa jeho názoru bolo dostatočným spôsobom preukázané a z vykonaného dokazovania je možné za použitia jednoznačne a stabilne ustáliť, že výlučne v priamej a bezprostrednej, teda ničím iným neovplyvnenej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 24.10.2012 došlo k poškodeniu jeho zdravia v psychickej sfére, ktoré je možné pre účely odškodnenia klasifikovať položkou 255 v bodovom vyjadrení 1300 vyjadrení a vo finančnom vyjadrení ustáliť na sume 20.930,- €. Podľa žalobcu súdom ustanovení znalci sa jednomyseľne zhodli na závere, že anamnéza života žalobcu do momentu dopravnej nehody zo dňa 24.10.2012 mohla mať tzv. senzibilizujúci, nie príčinný vplyv na zistenú a zdokumentovanú poruchu zdravia. Rovnako vo vzťahu k požiadavke žalovaného o redukciu výšky uplatneného nároku žalobcu titulom spoluzavinenia, resp. z dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je možné vidieť v porovnaní s argumentáciou odôvodnenia napadnutého rozsudku žiadny efektívny nástroj na priznanie úspechu odvolania v tejto časti. Preto navrhol potvrdiť rozsudok.

6. V replike sa žalovaný vyjadril tak, že napadnutým odvolaním nenamieta porušenie práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu nedostatočného uvedenia dôvodov rozhodnutia. Žalovaný opakovane poukázal na vyjadrenie okresného súdu, kde tento uvádza, že je veľmi ťažko uveriteľné tomu, že u bežného jedinca, akým je žalobca, môže pomerne bezvýznamná nehoda sama osebe spôsobiť vznik duševnej poruchy.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.930,- € spolu s 5,25 % ročným úrokom od 18.05.2014 do zaplatenia, vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania a vo výroku V. o nároku na náhradu znaleckého voči žalovanému podľa ustanovenia , potvrdil. Výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie v časti o zaplatenie 20.930,- € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 30.01.2014 do zaplatenia zastavil, výroku III., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a časti výroku V. o nároku na náhradu znaleckého voči žalobcovi, sa odvolací súd nedotkol, keďže tieto výroky neboli napadnuté odvolacími námietkami.

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

9. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

10. Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa chýbajúcej príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a zdravotným stavom žalobcu, nakoľko súd prvej inštancie vo vlastnej kompetencii po skutkovej i právnej stránke správne posúdil a vyhodnotil otázku príčinnej súvislosti, a to vrátane odborných záverov prijatých v znaleckom dokazovaní, ktoré nebol schopný sám posúdiť. Uvedený postup súdu prvej inštancie koreluje so závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.06.2010. Podľa odvolacieho súdu znalecké dokazovanie poskytlo dostatočné odborné podklady pri hodnotení otázky kauzality.

11. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku týkajúcu nesprávneho právneho posúdenia veci, ak súd prvej inštancie neaplikoval teóriu tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, nakoľko v bode 2. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie podal konajúci súd podrobnú odpoveď na žalovaným už v priebehu konania vznesenú námietku o potrebe aplikovať na daný prípad teóriu adekvátnej príčinnej súvislosti.

12. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa redukcie výšky uplatneného nároku žalobcu titulom spoluzavinenia ( ), resp. z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ), keď súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že poškodený (žalobca) si škodu (duševnú chorobu) zavinil úplne alebo čiastočne aj sám, čím nedošlo k preukázaniu dôvodov liberalizácie. Rovnako vo vzťahu k žiadosti žalovaného o zníženie výšky náhrady škody súd prvej inštancie správne konštatoval, že dôvodmi pre zníženie nároku sú skutočne osobitné so zreteľom na to, ako ku škode došlo, majetkové pomery poškodeného a pod. Taktiež záver súdu prvej inštancie o tom, že pri zohľadnení, ako ku škode došlo, že sa jedná o škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorej zodpovednosti sa nemožno zbaviť, pričom táto nevyžaduje zavinenie ani porušenie povinnosti, a preto je prakticky vylúčený dôvod, aby sa škoda znižovala, pokladá odvolací súd za správny.

13. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody žalovaného boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

14. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami. Rovnako potvrdil aj výrok o nároku na náhradu znaleckého voči žalovanému, keďže aj tento vykazuje vecnú správnosť a odvolacími námietkami napadnutý nebol.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania má žalobca v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalovanému úspešný.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )