Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-199-2019.pdf
PDF · 113.55 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/199/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanej: E. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX, štátny občan SR, zastúpená Centrom správnej pomoci Michalovce, občianske združenie, so sídlom Topolianska 2829/174, Michalovce, IČO: 51 169 428, o zaplatenie 5.639,37 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6Csp/105/2016-131 zo dňa 12.02.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy 5.639,37 € spolu s úrokmi vyčíslenými ku dňu 08.11.2016 v sume 853,43 €, úrokom vo výške 12,9 % ročne zo sumy 5.639,37 € od 09.11.2016 do zaplatenia, úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 5.639,37 € od 09.11.2016 do zaplatenia zamietol a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina žalobu v časti o zaplatenie sumy 5.639,37 € spolu s úrokmi vyčíslenými ku dňu 08.11.2016 v sume 853,43 €, úrokom vo výške 12,9 % ročne zo sumy 5.639,37 € od 09.11.2016 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 5.639,37 € od 09.11.2016 do zaplatenia zamietol. Konanie o žalobe v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených ku dňu 08.11.2016 v sume 1.180,- € zastavil a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 39, § 40 ods. 3, § 43a ods. 1, 2, § 43c ods. 1, 2, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 9, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), d), g), h), i), j), l), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, § 17 ods. 1, § 20 ods. 1 písm. a), § 25g zákona č. 129/2010 Z. z., § 1 ods. 2, § 261 ods. 3 písm. d), § 497 zákona č. 513/91 Zb. Obchodného zákonníka.
3. Súd prvej inštancie sa prvotne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže tento si nároky veriteľa z predmetnej zmluvy o úvere lepšia splátka č. 4306466687 zo dňa 03.04.2012 uplatňoval na základe toho, že mal práva veriteľa nadobudnúť postúpením žalovanej pohľadávky s jej príslušenstvom podľa ust. § 524 OZ ku dňu 06.10.2016. Ďalej dôvodil, že sa zaoberal samotným postúpením žalovanej pohľadávky pôvodným veriteľom PB. Konštatoval, že v danom prípade išlo o pohľadávku pôvodného veriteľa PB ako veriteľa podľa cit. ust. § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá poskytla predmetný spotrebiteľský úver dlžníkovi - žalovanej (ako spotrebiteľovi). Podľa súdu
prvej inštancie bolo potrebné v súvislosti s postúpením tejto pohľadávky brať zreteľ aj na právnu úpravu oprávnenia veriteľa postúpiť pohľadávku za podmienok podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá je právnou úpravou lex specialis k ust. § 524 a nasl. OZ a v zmysle prechodného cit. ust. § 25g zákona č. 129/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na prejednávanú vec. Z cit ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že veriteľ nemôže pohľadávku previesť na tretiu osobu s výnimkou prípadu, ak sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a: a) ide o postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. alebo podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách na veriteľa podľa zákona č. 129/2010 Z. z., a kumulatívne (súčasne) b) sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Pokiaľ ide o naplnenie prvej podmienky podľa písm. a), súd prvej inštancie konštatoval, že má zo svojej činnosti vedomosť, že žalobca (BENCONT COLLECTION, a. s.) má v obchodnom registri zapísaný mimo iných aj predmet činnosti: poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu poskytovaných spotrebiteľských úverov (s účinnosťou od 01.09.2016), a teda táto podmienka bola v prejednávanej sporovej veci naplnená, keďže k postúpeniu žalovanej pohľadávky malo dôjsť zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 06.10.2016. Pokiaľ ide o naplnenie druhej podmienky pod písm. b), konštatoval, že ku konečnej splatnosti dotknutého spotrebiteľského úveru malo dôjsť dňa 11.09.2013. Tiež skúmal, či v danom prípade došlo k tomu, že sa žalovaná pohľadávka pred jej postúpením na žalobcu stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti, inak povedané, či došlo zo strany PB k účinnému uplatneniu práva veriteľa podľa cit. ust. § 565 v spojení s cit. ust. § 53 ods. 9 OZ a v zmysle ust. čl. 9 bodu 9.2 OP požiadať žalovanú o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. Uplatnenie práva veriteľa podľa cit. ust. § 565 OZ je jednostranný právny úkon, s ktorým OZ spája ten účinok, že na základe jednostranného prejavu vôle veriteľa dochádza k zmene zmluvne dojednanej splatnosti peňažného záväzku (dlhu) dlžníka v splátkach a dlžník je tak povinný splatiť svoj peňažný záväzok ihneď (tzv. predčasná splatnosť, zosplatnenie). V kontexte s nastolenou otázkou súd prvej inštancie skúmal, či zmluva uzavretá medzi PB a žalovanou spĺňala požiadavky, ktorú na zmluvu o spotrebiteľskom úvere kladie ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. Cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. vyžaduje písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ďalej dôvodil, že k uzavretiu zmluvy medzi jej účastníkmi dochádza na základe prejavu vôle jedného účastníka zmluvy smerujúceho k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým osobám. (tzv. oferta - návrh, § 43a ods. 1 OZ) Návrh pôsobí a zároveň je pre navrhovateľa (oferenta) záväzný od doby, kedy dôjde do dispozičnej sféry osobe, ktorej je určený (obláta). (§ 43a ods. 2 OZ) Včasné vyhlásenie adresáta návrhu je jednostranný adresný právny úkon, ktorým tento akceptuje návrh (ofertu) v celom jeho rozsahu (obsahu) a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Forma tohto včasného vyhlásenia nie je predpísaná, okrem prípadu, keď ju určuje zákon alebo dohoda účastníkov (návrh na uzavretie zmluvy). Včasnému vyhláseniu je na roveň postavené aj iné včasné konanie adresáta návrhu (oferty), z ktorého možno vyvodiť súhlas s návrhom. (§ 43c ods. 1 OZ) Včasné vyhlásenie alebo iné včasné konanie je včasným prijatím návrhu až vtedy, keď takto vyjadrený súhlas s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi do dispozície (účinnosť prijatia, § 43c ods. 2 OZ, § 45 ods. 1 OZ). Zmluva je tak uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu oblátom nadobúda účinnosť (§ 44 ods. 1 OZ). Pokiaľ má byť uzavretá zmluva v písomnej forme [či už túto formu predpisuje zákon (v danom prípade zákon č. 129/2010 Z. z. v ust. § 9 ods. 1), alebo dohoda účastníkov zmluvy, alebo aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme (ust. § 272 ods. 1 ObZ)], musí byť návrh (oferta), ako aj prijatie návrhu (akceptácia) urobený písomne. Pre dodržanie písomnej formy právneho úkonu je v zásade potrebné, aby vôľa účastníka právneho úkonu bola vtelená do textu zaznamenaného písmom na materiálnom podklade (listine) a súčasne, aby bol na tento materiálny podklad pripojený podpis konajúcej osoby. Podľa ust. § 44 ods. 2 OZ prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy. V zmysle ust. § 40 ods. 3 OZ, ak ide o právny úkon viacerých osôb, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine. Uvedený mechanizmus uzavretia zmluvy platí tak v občianskoprávnych vzťahoch, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže ObZ neobsahuje osobitnú právnu úpravu tohto mechanizmu, a preto sa aj na obchodnoprávne vzťahy podľa ust. § 1 ods. 2 ObZ vzťahujú vyššie uvedené ustanovenia OZ. V danom prípade malo dôjsť k uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere v písomnej forme medzi súčasne neprítomnými účastníkmi zmluvy tým, že žiadosť žalovanej, ktorá bola návrhom na uzavretie zmluvy (ofertou), mala byť písomne akceptovaná PB. Podľa súdu prvej inštancie možno však konštatovať, že oferta žalovanej zo dňa 19.03.2012 nebola zo strany PB akceptovaná bez výhrad [konkrétne náležitosti podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010
Z. z., t. j. celkovej výšky spotrebiteľského úveru, v návrhu žalovanej požadovaná suma 7.500,- €, v akceptácii PB suma 5.800,- €)], teda v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 OZ išlo zo strany PB o nový návrh na uzavretie zmluvy, pričom nebolo v konaní žalobcom preukázané, že by žalovaná tento nový návrh písomne akceptovala. Keďže zo strany PB došlo nesporne k poskytnutiu peňažných prostriedkov vo výške 5.684,- €, pričom žalovaná poskytnuté peňažné prostriedky začala splácať v zmysle podmienok uvedených v časti 3 PB doplnenej predtlače zmluvy, bolo možné dospieť k záveru o konkludentnej forme uzavretia predmetnej zmluvy o úvere. Z dôvodu, že v danom prípade nebolo preukázané uzavretie ÚZ v písomnej forme, musel súd konštatovať, že v zmysle cit. ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo potrebné považovať daný spotrebiteľský úver za poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca svoju povinnosť podľa cit. ust. § 497 ObZ splnil prenechaním peňažných prostriedkov len do sumy 5.684,- € žalovanej (pri tomto závere súd vychádzal z ust. čl. 6 bodu 6.4. OP, ako aj z listiny označenej ako "Aktuálny stav úveru ku dňu 31.08.2015", z ktorých bez najmenších pochybností vyplýva, že sa v danom prípade poplatok za poskytnutie úveru v sume 116,- € uhrádzal tak, že pohľadávka PB na jeho zaplatenie mala byť započítaná s pohľadávkou žalovanej na poskytnutie peňažných prostriedkov v sume zodpovedajúcej výške tohto poplatku). Podľa súdu prvej inštancie žalovaná sa mala zaviazať zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru (§ 499 ObZ) vo výške 116,- € a vrátiť PB poskytnuté peňažné prostriedky v sume 5.800,- € spolu s úrokom vo výške 12,9 % ročne a poplatkom za správu a vedenie úverového účtu vo výške 1,66 € mesačne, a to v 120-ich mesačných splátkach vo výške 88,66 € so splatnosťou prvej splátky dňa 20.05.2012, každej ďalšej splátky do 20. dňa príslušného mesiaca a so splatnosťou poslednej splátky dňa 20.04.2022. PB ako veriteľ žalovanej tak na základe zmluvy neposkytla úver v dohodnutej výške 5.800,- €, teda neprenechala žalovanej k dispozícii celú sumu 5.800,- €, ale len peňažnú sumu vo výške 5.684,- €. PB tak už vopred zjavne vstupovala do zmluvného vzťahu so žalovanou, čo možno vyvodiť aj s ust. čl. 6 bodu 6.4. OP o splatnosti poplatku za poskytnutie úveru, tak, že žalovanej dá k dispozícii len sumu 5.684,- €, keďže poplatok za poskytnutie úveru automaticky v deň poskytnutia úveru odúčtuje z prostriedkov úveru. K tomuto aj napokon reálne nepochybne došlo. Z pohľadu uvedenia náležitosti podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. definovanej v cit. ust. § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. však nie je prípustné, aby veriteľ zahrnul do celkovej výšky úveru sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa [teda aj vrátane v danom prípade dojednaného poplatku za poskytnutie úveru v sume 116,- €], ktorý tak PB jednak zahrnula do celkovej výšky spotrebiteľského úveru, ako aj do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s daným spotrebiteľským úverom. Celkovú výšku spotrebiteľského úveru totiž zákon č. 129/2010 Z. z. definuje v cit. ust. § 2 písm. l) ako maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Cit. ust. § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. obsahuje tak presnú transpozíciu ust. čl. 3 písm. l) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“). Európsky súdny dvor v rozsudku vo veci Radlinger, Radlingerová proti FINWAY a. s. C-377/2014 zo dňa 21.04.2016 vyložil ust. čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2, ako aj bod I prílohy I Smernice tak, že tieto „sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.". V bode 85. až 87. rozsudku Európsky súdny dvor uviedol: "85. Keďže je pojem "celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť" vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48 ako "súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom", vyplýva z toho, že pojmy "celková výška úveru" a "celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom" sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa.86. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. 87. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.". Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že zo strany PB ako veriteľa došlo uvedeným spôsobom k zjavnému podhodnoteniu výšky ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), teda k jej uvedeniu v neprospech spotrebiteľa, čo zákon č. 129/2010 Z. z. v cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) sankcionuje tým, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade tak súd prvej inštancie považoval žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver na základe predmetnej zmluvy o úvere za poskytnutý bez úrokov a poplatkov.
Vzhľadom k záveru uvedenému v predchádzajúcich častiach odôvodnenia rozsudku konštatoval, že žalovaná tak mala z dotknutého záväzkovo-právneho vzťahu medzi ňou a PB len povinnosť vrátiť PB na základe predmetnej zmluvy o úvere poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 5.684,- €, a to v 120- ich mesačných splátkach vo výške 1/120 zo sumy 5.684,- €, t. j. vo výške 47,3667 € (5.684,- €/ 120 = 47,3667 €) so splatnosťou prvej splátky dňa 20.05.2012, ďalších splátok do 20. dňa nasledujúcich kalendárnych mesiacov a so splatnosťou poslednej splátky dňa 20.04.2022. Ďalej súdu prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom k tomu, že žalovaná podľa nesporného skutkového tvrdenia žalobcu ku dňu 11.09.2013 vykonala úhrady na splatenie poskytnutého spotrebiteľského úveru v celkovej sume 1.024,04 €, je možné dospieť k záveru o splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, t. j. peňažného záväzku žalovanej vrátiť PB poskytnuté peňažné prostriedky v sume 5.684,- €, a to že ku dňu 11.09.2013, kedy mala PB uplatniť svoje právo podľa ust. § 565 OZ (požiadať žalovaného o zaplatenie celého plnenia naraz, zosplatniť daný spotrebiteľský úver), nebola vôbec žalovaná v omeškaní s plnením svojho zmluvného záväzku platiť žalobcovi splátky úveru vo výške 47,3667 € mesačne. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná ku dňu 11.09.2013 totižto poskytla žalobcovi peňažné plnenie v sume 1.024,04 €, pričom však bola povinná uhradiť len 16 splátok splatných od 20.05.2012 do 20.08.2013, t. j. sumu 757,8672 € (16 splátok x 47,3667 €), teda žalovaná plnila k tomuto dňu svoj peňažný záväzok vo väčšom rozsahu (o sumu 266,1728 €), ako bola povinná. Navyše žalobca v konaní ani len netvrdil, že by PB v súlade s cit. ust. § 53 ods. 9 OZ upozornila žalovanú v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa cit. ust. § 565 OZ pred jeho uplatnením. Preto ak PB (podľa tvrdení uvedených v žalobe) zosplatnila predmetný spotrebiteľský úver ku dňu 11.09.2013, teda požiadala žalovanú o úhradu všetkých splátok úveru jednorazovo (podľa výzvy zo dňa 11.09.2013), tento jej právny úkon bol v rozpore so znením cit. ust. § 53 ods. 9 a ust. § 565 OZ, a teda z dôvodu tohto rozporu so zákonom podľa ust. § 39 OZ neplatný. Žalovaná mala tak aj naďalej povinnosť splácať predmetný spotrebiteľský úver v splátkach vo vyššie uvedenej výške 47,3667 € mesačne so splatnosťou do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca so splatnosťou poslednej splátky dňa 20.04.2022. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že ku dňu postúpenia žalovanej pohľadávky na žalobcu (t. j. ku dňu 06.10.2016) nedošlo ani po termíne konečnej splatnosti (20.04.2022), ani účinne k splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru pred termínom jeho konečnej splatnosti. Preto, ak PB postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok ku dňu 06.10.2016 žalovanú pohľadávku s jej príslušenstvom na žalobcu, konala tak v rozpore so zákonným zákazom podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a tento právny úkon je tak pre rozpor so zákonom podľa cit. ust. § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom. Na základe neplatného právneho úkonu však žalobca nemohol nadobudnúť žalovanú pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými, a teda nemohol vstúpiť do práv veriteľa a súčasne nebol oprávnený požadovať od žalovanej ako dlžníka uspokojenie žalovanej pohľadávky s príslušenstvom. S poukazom na uvedené dôvody tak súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, t. j. o tom, že žalobca nepreukázal, že je nositeľom ním v konaní uplatneného hmotného práva voči žalovanej, a preto žalobu už bez ďalšieho (t. j. aby sa v rozsudku zaoberal námietkami žalovanej ohľadom neprijateľnosti niektorých v predmetnej zmluve o úvere obsiahnutých zmluvných podmienok, ďalších dôvodov bezpoplatkovosti a bezúročnosti daného spotrebiteľského úveru, ako aj výškou a rozsahom žalovanej pohľadávky a napokon námietkou premlčania vznesenou žalovanou) v celom zvyšnom rozsahu (v ktorom žalobca na žalobe zotrval), zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP, a to tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli.
4. V zákonnej lehote podal odvolanie proti rozsudku žalobca. Namietal, že pokiaľ sa týka tvrdenia súdu, že v zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a výška RPMN je vypočítaná nesprávne, nemôže sa stotožniť s uvedeným tvrdením súdu. Nestotožňuje sa ani s výkladom celkovej výšky úveru, nakoľko má za to, že v zmysle § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. sa maximálnou výškou finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere rozumie celková výška dohodnutého úveru. Podľa názoru žalobcu sa tak pri výpočte RPMN má vychádzať z celkovej sumy úveru dohodnutej v zmluve, nakoľko táto je sumou, ktorá je poskytovaná klientovi pri poskytovaní úveru. Poplatok za poskytnutie úveru je nákladom, ktorý je spotrebiteľ povinný zaplatiť nad rámec sumy poskytnutého úveru, spolu s ďalšími poplatkami a dohodnutými úrokmi. Tento poplatok však nemení skutočnosť, že spotrebiteľovi bola poskytnutá suma úveru tak, ako je dohodnutá v zmluve. Zároveň má za to, že všetky zákonom vyžadované náležitosti písomnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli vo
vzťahu k žalovanému dodržané. Zmluva o úvere má písomnú listinnú formu, pričom každá zo zmluvných strán obdržala 1 vyhotovenie zmluvy v listinnej podobe, čo žalovaný v konaní nepopieral. Žalobca sa nestotožňuje ani s tvrdením súdu, že nakoľko je úver bezúročný a bez poplatkov, žalovaný bol povinný uhradiť žalobcovi len sumu 5.684,- €, a to v 120 mesačných splátkach vo výške 47,366 €, pričom ustálil, že žalovaný nebol ku dňu zospoplatnenia úveru bankou v omeškaní 3 mesiace. Uviedol, že zmluva o úvere nebola určená ako bezúročná a bez poplatkov, keďže v čase uzavretia zmluvy a aj v neskoršom období bol žalovaný zaviazaný splácať 120 splátok mesačne v sume 87,- €. Vyjadril názor, že by bolo v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, ak by súd spätne určil, že z dôvodu, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, má byť mesačná splátka nižšia, ako bola zmluvnými stranami dohodnutá. Žalobca trvá na tom, že žalovaný bol v omeškaní dlhšie ako 3 mesiace. Namietal tiež, že predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné, a preto došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, ktoré vyžaduje, aby bolo rozhodnutie súdu presvedčivo zdôvodnené. Z uvedených dôvodov sa dožaduje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
5. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá sa stotožnila so závermi súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v časti o zaplatenie sumy 5.639,37 € s príslušenstvom zamietol. Poukázala na to, že súd správne podrobil zmluvu o úvere zo dňa 03.04.2012 uzavretú medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu z úradnej moci súdnej kontrole a konštatoval, že v zmysle citovaného ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo potrebné považovať daný spotrebiteľský úver za poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Súd zároveň správne dospel k záveru o splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, a to ku dňu 11.09.2013, kedy mala Poštová banka možnosť uplatniť svoje právo podľa § 565 OZ, požiadať žalovanú o zaplatenie celého plnenia naraz.
6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy 5.639,37 € spolu s úrokmi vyčíslenými ku dňu 08.11.2016 v sume 853,43 €, úrokom vo výške 12,9 % ročne zo sumy 5.639,37 € od 09.11.2016 do zaplatenia, úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 5.639,37 € od 09.11.2016 do zaplatenia zamietol a vo výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Výroku súdu prvej inštancie, ktorým zastavil konanie o žalobe v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených ku ňu 08.11.2016 v sume 1.180,- €, sa odvolací súd nedotkol, keďže tento výrok nebol napadnutý odvolacími námietkami.
7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
9. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.
10. Neobstojí ani odvolacia námietka o údajnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a porušení práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd, ako bolo konštatované vyššie, svoje úvahy a z nich vyplývajúce závery riadne zdôvodnil. Nie je porušením ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu (v tomto prípade predstáv žalobcu). Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie základných práv dosahuje len také odôvodnenie, ktoré neobsahuje žiadnu argumentáciu, prípadne také odôvodnenie, ktoré je zjavne protirečivé alebo popierajúce pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (porovnaj napr. I. ÚS 344/10).
11. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania má žalovaná v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešná.
13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)