Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Medzitýmny_rozsudok_30Cb-120-2018.pdf
PDF · 132.69 KB
No categories available
30Cb/120/2018
Medzitýmny rozsudok
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Pavlom Vargom v právnej veci žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanému: EEI s.r.o., so sídlom Laurinská 18, 811 01 Bratislava, IČO: 35 871 113, zast. TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832 , v konaní o vypratanie nehnuteľnosti a na zaplatenie finančnej náhrady za bezdôvodné obohatenie, takto
rozhodol:
I. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
II. Nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z nájomnej zmluvy č. 2012001646 uzatvorenej dňa 30.7.2012 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom n i e je .
III. Nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z dodatku č.2 k nájomnej zmluve č. 2012001646, ktorý bol uzatvorený dňa 24.6.2016 n i e je .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom zo dňa 2.11.2018 domáhal, aby súd vydal tento rozsudok: 1. Žalovaný je povinný vypratať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu - pozemky a parkovacie plochy, ktoré boli odovzdané žalovanému na základe nájomnej zmluvy č. 2012001646 zo dňa 30. 6. 2018 v znení neskorších dodatkov, t. j. všetky úseky miestnych komunikácií, ktoré v zmysle všeobecne záväzného nariadenia mesta I. č. 157 v znení neskorších predpisov tvoria zónu plateného parkovania, najmä žalovaný je povinný odstrániť všetky parkovacie automaty. 2. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.786.843,75 €, čo predstavuje rozdiel medzi povinnosťou žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 7.325.244,35 € a povinnosťou žalobcu uhradiť žalovanému sumu 3.538.400,60 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. EVENTUÁLNE: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.325.244,35 € oproti povinnosti žalobcu uhradiť žalovanému sumu 3.538.400,60 €, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. 3. Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania v plnom rozsahu.
2. Zároveň žiadal vydať medzitýmny rozsudok, ktorým súd rozhodne, že nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z nájomnej zmluvy č. 2012001646 uzatvorenej dňa 30. 7. 2012 medzi žalobcom (ako prenajímateľom) a žalovaným (ako nájomcom), nie je (neexistuje). Nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z dodatku č. 2 k nájomnej zmluve č. 2012001646, ktorý bol uzatvorený dňa 24. 6. 2016, nie je (neexistuje).
3. Svoj návrh odôvodnil tým, že žalobca ako prenajímateľ dňa 30. 7. 2012 uzatvoril so žalovaným ako nájomcom nájomnú zmluvu č. 2012001646 (ďalej len „nájomná zmluva“); zmluva nadobudla účinnosť dňa 1. 8. 2012. K uzatvoreniu nájomnej zmluvy došlo na základe výsledkov obchodnej verejnej súťaže s názvom „Prenájom verejných platených parkovísk na území mesta I. za účelom výkonu
verejných parkovacích služieb“. Uzatvorenie nájomnej zmluvy bolo schválené uznesením Mestského zastupiteľstva v I. (ďalej len „MZ“) č. 321 zo dňa 18. 6. 2012.
4. Podľa čl. II bodu 3 nájomnej zmluvy predmetom nájmu je „nehnuteľný majetok - parkovacie plochy na Pozemkoch vo vlastníctve Prenajímateľa spolu s technickými zariadeniami inštalovanými na týchto Parkovacích plochách podľa prílohy č. 1 tejto Zmluvy“.
5. V prílohe č. 1 nájomnej zmluvy (Predmet nájmu) boli uvedené: a) parkovacie plochy v centrálnej mestskej zóne ako aj mimo centrálnej mestskej zóny [vymedzené názvom ulice, plochou (v mernej jednotke m2), celkovým počtom parkovacích miest, uvedením počtu parkovacích miest pre „ŤZP“ a „Rezerve“]; b) rampové parkoviská [vymedzené obdobným spôsobom ako parkovacie plochy v písm. a)]; c) parkovacie automaty [vymedzené sériovým číslom, typom a umiestnením]; d) rampové systémy [vymedzené len uvedením ulice].
6. V čase uzatvorenie nájomnej zmluvy neexistovalo všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice (ďalej len „VZN“), ktoré by akýmkoľvek spôsobom regulovalo režim parkovania v meste Košice. Dňa 26. 2. 2014 nadobudlo účinnosť všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice č. 147 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice (ďalej len „VZN č. 147“).
7. Zmluvné strany (žalobca a žalovaný) dňa 20. 8. 2014 uzatvorili dodatok č. 1 k nájomnej zmluve (ďalej len „dodatok č. 1“). Dodatkom č. 1 došlo k zmene prílohy č. 1 nájomnej zmluvy v časti bodov 1 a 2 (Parkovacie plochy a Rampové parkoviská) tak, že pôvodný text sa nahradil novým textom uvedeným v prílohe tohto dodatkom, a to v členení Líniové parkoviská a Ucelené parkoviská (parkovacie plochy boli vymedzené len uvedením ulice a počtom parkovacích miest). Samotné uzatvorenie dodatku č. 1 nebolo schvaľované mestským zastupiteľstvom. MZ dňa 22. 6. 2015 schválilo nové všeobecne záväzné nariadenie mesta I. č. 157 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta I. (ďalej len „VZN č. 157“), ktoré zrušilo predchádzajúce VZN č. 147. VZN č. 157 nadobudlo účinnosť dňa 1. 7. 2016 (t. j. o viac ako rok neskôr). Zmluvné strany (žalobca a žalovaný) dňa 24. 6. 2016 uzatvorili dodatok č. 2 k nájomnej zmluve (ďalej len „dodatok č. 2“). Dodatkom č. 2 došlo k rozšíreniu predmetu nájmu o úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel - parkovacích miest, ktoré sa nachádzajú v rezidentských lokalitách č. 1 až 10 v zmysle VZN č. 157. Dodatok č. 2 nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2016 (spolu s účinnosťou VZN č. 157). Uzatvoreniu dodatku č. 2 predchádzalo schvaľujúce uznesenie MZ č. 428 zo dňa 13. 6. 2016.
8. Žalobca listom zo dňa 23. 7. 2018 vyzval žalovaného na odovzdanie parkovacieho systému v I.. Žalovaný svoje stanovisko k výzve uviedol v liste zo dňa 27. 7. 2018 (a doplnenie svojich návrhov v ďalšom liste zo dňa 6. 8. 2018). Žalobca následne listom zo dňa 24. 8. 2018 zaslal žalovanému opätovnú výzvu. Žalovaný odpovedal na opätovnú výzvu prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 4. 9. 2018.
9. Nemožno mať pochybnosti o tom, že účelom nájmu podľa nájomnej zmluvy bolo prevádzkovanie parkovacích miest na príslušných úsekom miestnych komunikácií - parkovacích plochách žalovaným, pričom parkovné poskytnuté od tretích osôb bolo príjmom žalovaného (nájomcu).
10. Podľa § 6a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) účinného v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy platilo nasledovné: „(1) Na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Takto vymedzené úseky miestnych komunikácií musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví aj výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia. (2) Výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce.“
11. Realizácia samosprávnej pôsobnosti obce podľa § 4 ods. 3 písm. f) zákona o obecnom zriadení je činnosťou verejnej správy odlišnou od preneseného výkonu cestnej štátnej správy pre pozemné komunikácie, ktorý na miestnych a účelových komunikáciách zabezpečuje obec podľa § 3 ods. 2 cestného zákona (napr. určovanie dopravného značenia).
12. Výkon správy miestnych komunikácii nie je súkromnoprávnym oprávnením obce, ale je realizáciou samosprávy ako druhu verejnej moci. Obec teda reguláciou organizovania dopravy na území obce realizuje autoritatívny zásah do základných práv a slobôd adresátov verejnej správy (in concreto účastníkov cestnej premávky). Nie je totiž možné nájsť žiadnu oblasť spoločenských vzťahov, ktoré by mohla obec samosprávnym všeobecne záväzným nariadením regulovať tak, aby sa pritom nedotkla alebo nezasiahla do niektorého ľubovoľného základného práva alebo slobody inej fyzickej alebo právnickej osoby. Ak obec reguluje organizovanie statickej dopravy na území obce ukladá fyzickým a právnickým osobám najmä povinnosti v oblasti vlastníckeho práva, práva na súkromie a v oblasti slobody pohybu ako základných práv podľa druhej hlavy Ústavy SR. Pri zásahu do základných práv a slobôd tretích osôb pri zabezpečovaní výstavby, údržby a správy miestnych komunikácií bol žalobca v čase uzatvárania nájomnej zmluvy limitovaný § 6a cestného zákona v znení účinnom v danom čase.
13. Cestný zákon platný a účinný v čase uzavretia nájomnej zmluvy obciam neumožňoval uzavrieť žiadnu zmluvu, na základe ktorej by zo strany obce mohlo dôjsť k zákonnému prenechaniu prevádzkovania plateného parkovacieho systému súkromnou osobou. Rozpor so zákonom je daný v prípade rozporu právneho úkonu s kogentnou normou. Normy obsiahnuté v § 6a cestného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase sú normami verejnoprávnymi, a ako také sú normami kogentnými s nemožnosťou účastníkov právneho vzťahu sa odchýliť od ich dispozície.
14. Žalobca sa pri prenechávaní majetku mesta do nájmu riadil ustanoveniami zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Zákon o majetku obcí však nie je komplexnou kodifikáciou regulujúcou majetkové postavenie obce. Nakladanie s majetkom mesta je zákonné len vtedy, ak okrem zákona o majetku obcí je dodržané široké spektrum obmedzení a regulatívov stanovených v osobitných zákonoch (vrátane cestného zákona).
15. Materiálne ponímanie práva pri aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka znamená, že nedovolenosť určitého konania nemusí právny predpis upravovať výslovne, ale môže vyplynúť z kontextu jednotlivých ustanovení právneho predpisu či viacerých predpisov (Najvyšší súd ČR sp. zn. 29 Odo 185/2003). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva aj v prípade, ak účastníci o rozpore so zákonom nevedeli. Rozpor právneho úkonu so zákonom je objektívna skutočnosť, ktorá nemá právne následky zamýšľané zmluvnými stranami, a to bez ohľadu na to, ktorá zo zmluvných strán neplatnosť spôsobila, a taktiež bez ohľadu na to, či niektorá zo zmluvných strán uzavrela zmluvu v dobrej viere. Neobstojí výklad, dovolaním ktorého by sa zmluvné strany nájomnej zmluvy prípadne pokúšali liberovať z nedodržania kogentných verejnoprávnych obmedzení podľa § 6a cestného zákona v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy.
16. V prípade nájomnej zmluvy ide o konanie, ktorým explicitne došlo k porušeniu verejnoprávneho predpisu, teda ide o konanie v rozpore so zákonom. Takýto nedostatok nemožno preklenúť ani preferenciou výkladu podporujúcim platnosť zmluvy. Navyše pred výkladom preferujúcim platnosť zmluvy má vo vzťahu k majetkovoprávnym úkonom obce ako verejnoprávnej korporácie prednosť princíp prevažujúceho verejného záujmu.
17. Žalobca uzavretím nájomnej zmluvy zabezpečoval verejné potreby - parkovanie a žalovaný pri uzavretí a plnení nájomnej zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, niet pochybností o tom, že podmienky cit. ust. § 261 ods. 2 ObZ sú splnené.
18. Ustanovenie § 261 ObZ v spojení s § 263 ods. 1 ObZ má však kogentnú povahu. Ak charakter obchodného záväzkového vzťahu vyplýva priamo z ustanovenia § 261 ObZ, aplikáciu Obchodného zákonníka nemožno dohodou strán vylúčiť. Zmluvné strany, ktorých záväzkový vzťah spadá pod § 261 ods. 9 ObZ v nadväznosti na § 261 ods. 2 ObZ tak, ako je tomu i v posudzovanom prípade, sa nemôžu od týchto ustanovení odchýliť ani ich vylúčiť, prípadne interpretáciou eliminovať použitie všeobecných ustanovení o obchodných záväzkových vzťahoch v ich záväzkovom vzťahu.
19. Pokiaľ jednoznačným základom pre vznik záväzkového (mimozmluvného) vzťahu je obchodnoprávny záväzkový vzťah, nároky z neplatnej obchodnoprávnej zmluvy je potrebné posudzovať v režime Obchodného zákonníka ako lex specialis k Občianskemu zákonníku ako lex generalis.
20. Absolútne neplatná zmluva nezakladá žiadne práva ani povinnosti zmluvných strán. Právny úkon trpí takou vadou, v dôsledku ktorej by právny úkon ani nemal vzniknúť. Absolútne neplatná zmluva pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc), a to bez ohľadu na to, či zmluvné strany o rozpore zmluvy so zákonom vedeli. Zmluvné strany majú v prípade neplatne uzavretej zmluvy právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody.
21. Dôsledkom plnenia neplatnej zmluvy je teda povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si navzájom všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán. Podľa nášho názoru je cit ust. § 457 OZ špeciálnym ustanovením k všeobecným ustanoveniam týkajúcim sa náhrady škody - aplikácia špeciálneho ustanovenia § 457 OZ za účelom vyporiadania vzájomných vzťahov, ktoré vznikli ako dôsledok neplatnosti zmluvy, by teda mala mať prednosť i pred aplikáciou ustanovení o náhrade škody.
22. Podľa § 214 ods. 1 CSP „ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom“.
23. Podľa § 214 ods. 2 CSP „súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej“.
24. Žalobca navrhol súdu, aby so zreteľom na zásadu hospodárnosti v konaní rozhodol o základe veci (t. j. že nárok žalobcu je daný). Zároveň s ohľadom na cit. ust. § 214 ods. 2 CSP žalobca navrhuje súdu, aby primárne medzitýmnym rozsudkom rozhodol.
25. Žalovaný podaním zo dňa 12.12.2018 podal námietku miestnej nepríslušnosti súdu a žiadal, aby vec prejednával podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovaného, Okresný súd Bratislava I.
26. Zároveň žalovaný podaním doručeným súdu dňa 12.1.2019 podal vyjadrenie k žalobe s návrhom na prerušenie konania. K návrhu žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku uviedol, že navrhol, aby súd návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku zamietol z nasledovných dôvodov: „Svojou povahou je návrh na vydanie tohto medzitýmneho rozsudku v už prebiehajúcom konaní určovacou žalobou so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami [§137 písm. c)], vrátane povinnosti preukázania naliehavého právneho záujmu na tomto určení.“ Žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal právny záujem na určení, ktoré požaduje. Z dôvodu absencie preukázania naliehavého právneho záujmu by mal súd návrh žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku zamietnuť. Žalovaný už podal návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku dňa 15. októbra 2018 a to v konaní sp. zn. 27Cb/247/2018, vedenom na OS BA I, žalobca: BLOQ s.r.o., so sídlom: Kováčska 53, Košice - mestská časť Staré Mesto 040 01, IČO: 46 147 705, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka č.: 27594/V (ďalej ako „BLOQ“), v ktorom BLOQ požaduje od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške EUR 2.857,50 s prísl. (t.j. vydanie bezdôvodného obohatenia - vrátenie vybratého parkovného požadujú od Žalovaného aj vodiči, ktorí na parkoviskách parkovali a aj žalobca, t.j. rôzne subjekty si u žalovaného uplatňujú ten istý nárok). Keďže sa pri návrhu na vydanie medzitýmneho rozsudku jedná o určovaciu žalobu, už podaný návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku zo dňa 15. októbra 2018 predstavuje prekážku litispendencie pre návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku v zmysle čl. IX Žaloby.
27. K samotnej veci uviedol, že nájomná zmluva je v zmysle jej čl. IV uzavretá na dobu určitú, a to na 10 rokov, t. j. do konca júla roku 2022.
28. Žalovaný (v zmysle čl. VII Nájomnej Zmluvy) vybudoval na prenajatých nehnuteľnostiach (pozemkoch) odstavné a parkovacie plochy ako aj technické zariadenia slúžiace na zabezpečenie prevádzky parkovacích služieb a výber parkovného. Žalovaný zároveň prevádzkuje programy a databázy za účelom prevádzky technických zariadení uvedených v predchádzajúcej vete.
29. Žalovaný do vybudovania parkovacích miest a parkovacieho systému vložil finančné investície v celkovej výške približne 2,3 mil. EUR (slovom: dva milióny tristo tisíc eur). Vlastníkom parkovacieho systému, t. j. jeho hardvérových a softvérových zložiek ako aj príslušných práv duševného vlastníctva, je Žalovaný.
30. Žalobca uvádza, že Nájomná zmluva má byť neplatná z dôvodu, že zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej ako “Cestný zákon“), v čase uzavretia Nájomnej zmluvy nemal umožňovať obciam uzavrieť zmluvu, na základe ktorej by mohlo dôjsť k prenechaniu prevádzkovania plateného parkovacieho systému súkromnej osobe. K tvrdeniam Žalobcu uvádzame, že uzavretie Nájomnej zmluvy nebolo v rozpore so zákonom, nakoľko zákon len dával obci možnosť vydať VZN, ktorým by ustanovila úseky miestnych komunikácii na dočasné parkovanie. Ak obec chcela uzatvoriť s druhým subjektom zmluvu na prenájom pozemkov za účelom prevádzkovania parkovacieho systému, máme za to, že jej v tom nebránilo žiadne zákonne ustanovenie.
31. K tvrdeniam Žalobcu ďalej uvádzame, že §6a Cestného zákona účinného v čase uzavretia Nájomnej zmluvy je potrebné interpretovať v kontexte s nálezom Ústavného súdu u SR zo dňa 25. mája 2000, v ktorom posudzoval VZN mesta D., pričom v odôvodnení uvádza: „Ak chce obec s miestnymi komunikáciami, ktoré sú jej majetkom podnikať, tak musí vo vzťahoch súvisiacich s podnikaním vystupovať ako subjekt súkromného práva a nemôže stanovovať zmluvné podmienky vlastného podnikania ako subjekt verejnej moci v podobe normatívneho právneho aktu, ktorým všeobecne záväzné nariadenie nesporne je.“ VV nadväznosti na uvedené platí, že ak má obec (podľa názoru Ústavného súdu SR) v tomto vzťahu postavenie subjektu súkromného práva, vzťahuje sa na ňu aj čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého platí, že čo nie je zakázané, je dovolené; keďže zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva zákaz uzatvoriť takýto typ zmluvy, Nájomná zmluva nemôže byť neplatná.
32. Ako sme už uvádzali aj vyššie, argumentácia, ktorá by bez ďalšieho konštatovala, že v roku 2012 nebolo právne možné uzatvoriť nájomnú zmluvu medzi obcou/mestom a tretím subjektom na účely realizovania poskytovania parkovacích služieb, nekorešponduje s praxou uplatňovanou v mnohých slovenských obciach/mestách a zároveň nezohľadňuje skutočnosť, že súdy SR nespochybnili legálnosť postupov, pri ktorých dochádzalo k uzatváraniu zmlúv a následnému poskytovaniu parkovacích služieb zo strany nájomcu uvedených pozemkov napr. vyššie uvedené rozhodnutie NS SR 9Sžd/17/2013 a iného senátu NS SR 1Sžd/19/2011.
33. Taktiež je potrebné v nadväznosti na novelizáciu Cestného zákona (v ktorej už bolo explicitne uvedené, že prevádzkou parkovacích miest môže obec poveriť aj tretiu osobu) uviesť, že novelizácia Cestného zákona sa žiadnym spôsobom nezaoberala nájomnými zmluvami, ktoré uzatvárali obce a mestá so subjektmi poskytujúcimi parkovacie služby pred účinnosťou novely (30. novembra 2013). Ak by sa predmetná novela mala vykladať tak, že takého nájomné zmluvy sa prijatím tejto novely stavajú absolútne neplatné, išlo by o zásah do existujúcich právnych vzťahov, ktorých uzatvorenie nebolo zákonom zakázané. Žalovaný trvá na tom, že Nájomná zmluva je platná. Žalobca zároveň nepreukázal, že žalovaný o neplatnosti vedel, keďže sa v zmysle § 268 OBZ vyžaduje skutočná vedomosť o neplatnosti právneho úkonu. Skutočnosť, že žalovaný je subjekt, ktorý podniká ako prevádzkovateľ parkovísk neznamená, že vedel o žalobcom tvrdenej neplatnosti Nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti zároveň zdôrazňujeme, že žalobca niekoľko rokov Nájomnú zmluvu plnil, a to bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom rozporoval jej platnosť.
34. Žalobca tvrdí, že žalovaný má z dôvodu neplatnosti Nájomnej zmluvy žalobcovi vrátiť sumu zodpovedajúcu prijatým úhradám za parkovanie. Žalobca túto sumu „bezdôvodného obohatenia“ vyčíslil na 7.325.244,35 €, pričom sám uvádza (bod 82 žaloby), že „Žalobca odhaduje, že na základe postupu podľa čl. V bode 8 nájomnej zmluvy (v znení dodatku č. 1) mal žalovaný príjem vo výške 41 463,35 €. Žalobca zároveň odhadol, že výber parkovného v centrálnej mestskej zóne činil 6.300.000 €.“ Keďže je Žalobca stranou, na ktorej spočíva dôkazné bremeno, musí svoj nárok ako aj jeho výšku preukázať. Žalobca však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (vydanie parkovaného) nepreukázal a nepreukázal ani jeho výšku, keďže túto v zmysle svojich vlastných slov iba „odhaduje“.
35. Žalobca vzniesol námietku premlčania nároku žalovaného na náhradu škody, ktorá vznikla z titulu neplatnej Nájomnej zmluvy. Žalovaný si však v tomto konaní náhradu škody voči žalobcovi zatiaľ ani len neuplatnil. Námietka je teda podaná predčasne, nakoľko je námietka premlčania námietkou proti uplatnenému právu. Nie je teda možné uplatniť námietku premlčania voči právu, ktoré nebolo ešte uplatnené.
36. Súd vykonal dokazovanie, oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným, zistil tento skutkový stav :
37. Žalobca v konaní sa nevyjadril k vyjadreniu žalovaného (tzv. repliku ) v rámci predĺženej lehoty do 14.3.2019, ktorú mu súd uznesením zo dňa 28.02.2019, sp. zn.: 30Cb/120/2018 -244, povolil a súd prejednával vec na pojednávaní konanom dňa 10.07.2019. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na pojednávaní sa nevedel vyjadriť k jednotlivým bodom žalovaného vyjadrenia, súd odročil pojednávanie na deň 16.10.2019 s tým, že žalobca zašle súdu kompletné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného.
38. Žalobca podal dňa 15.8.2019 stanovisko k vyjadreniu žalovaného, o ktorom mal vedomosť žalovaný dňa 25.9.2019, keď nahliadol do súdneho spisu a zároveň aj súd toto stanovisko doručoval jeho právnemu zástupcovi dňa 11.10.2019. Na pojednávaní konanom dňa 16.10.2019 žalovaný podal so súdneho spisu vyjadrenie k stanovisku žalobcu, ktoré súd krátkou cestou doručil aj žalobcovi.
39. Na pojednávaní konanom dňa 16.10.2019 súd v rámci predbežného posúdenia veci sa vyjadril tak, že v tomto štádiu konania sú sporné tri okruhy otázok, ktoré bude potrebné vyriešiť, a to posúdenie námietky miestnej príslušnosti podané žalovaným, návrh žalovaného na prerušenie konania, a rozhodnúť o návrhu žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku.
40. Žalobca ako prenajímateľ dňa 30.07.2012 uzatvoril so žalovaným ako nájomcom nájomnú zmluvu č. 2012001646 (ďalej len „nájomná zmluva“); zmluva nadobudla účinnosť dňa 1. 8. 2012. K uzatvoreniu nájomnej zmluvy došlo na základe výsledkov obchodnej verejnej súťaže s názvom „Prenájom verejných platených parkovísk na území mesta I. za účelom výkonu verejných parkovacích služieb“. Uzatvorenie nájomnej zmluvy bolo schválené uznesením Mestského zastupiteľstva v I. (ďalej len „MZ“) č. 321 zo dňa 18. 6. 2012.
41. Zmluvné strany (žalobca a žalovaný) dňa 20. 8. 2014 uzatvorili dodatok č. 1 k nájomnej zmluve (ďalej len „dodatok č. 1“). Dodatkom č. 1 došlo k zmene prílohy č. 1 nájomnej zmluvy v časti bodov 1 a 2 (Parkovacie plochy a Rampové parkoviská) tak, že pôvodný text sa nahradil novým textom uvedeným v prílohe tohto dodatkom, a to v členení Líniové parkoviská a Ucelené parkoviská (parkovacie plochy boli vymedzené len uvedením ulice a počtom parkovacích miest). Samotné uzatvorenie dodatku č. 1 nebolo schvaľované mestským zastupiteľstvom. MZ dňa 22. 6. 2015 schválilo nové všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice č. 157 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice (ďalej len „VZN č. 157“), ktoré zrušilo predchádzajúce VZN č. 147. VZN č. 157 nadobudlo účinnosť dňa 1. 7. 2016 (t. j. o viac ako rok neskôr). Zmluvné strany (žalobca a žalovaný) dňa 24. 6. 2016 uzatvorili dodatok č. 2 k nájomnej zmluve (ďalej len „dodatok č. 2“). Dodatkom č. 2 došlo k rozšíreniu predmetu nájmu o úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel
- parkovacích miest, ktoré sa nachádzajú v rezidentských lokalitách č. 1 až 10 v zmysle VZN č. 157. Dodatok č. 2 nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2016 (spolu s účinnosťou VZN č. 157). Uzatvoreniu dodatku č. 2 predchádzalo schvaľujúce uznesenie MZ č. 428 zo dňa 13. 6. 2016.
42. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné.
43. Podľa ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka ( ďalej len ObchZ ,) Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.
44. Podľa ods. 3 cit. zákona Na účely odseku 2 subjektom verejného práva je písm. b) obec.
45. Podľa ods. 9 cit. zákona, Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
46. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, (ďalej ako „OZ“), Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
47. Podľa § 123 OZ, Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
48. Podľa § 126 ods.1 OZ, Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
49. Podľa § 6a ods.1 z.č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej aj ako „cestný zákon“) účinného v čase podpísania nájomnej zmluvy, Na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Takto vymedzené úseky miestnych komunikácií musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví aj výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia.
50. Podľa ods.2 cit. zákona, Výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce.
51. Podľa Čl.17 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),, Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
52. Podľa § 20 CSP, Namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, písm. a) v ktorého obvode je nehnuteľnosť, ak sa spor týka vecného práva k nej,
53. Podľa § 41 CSP, Súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku konania.
54. Podľa § 214 ods.1 CSP, Ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.
55. Podľa § 214 ods.2 CSP, Súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.
56. Podľa § 164 CSP, Ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
57. Na základe zisteného skutkového stavu a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd vec právne posúdil nasledovne:
58. V prvom rade sa súd zaoberal námietkou miestnej príslušnosti, ktorú uplatnil žalovaný pri svojom prvom aj druhom úkone vo veci samej. Má za to, že v danom prípade ide o výlučnú miestnu príslušnosť podľa ust. § 20 CSP, neprichádza do úvahy všeobecný súd žalobcu podľa ust.§ 13 CSP. V prípade, ak ide o výlučnú miestnu príslušnosť, súd skúma svoju miestnu príslušnosť ex offo aj bez námietky miestnej príslušnosti. Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom - subjektívnym právom, ktoré sa viaže k určitej veci; absolútne právo. Ide o právo jednotné a rovnaké pre všetkých vlastníkov. Vlastnícke právo zabezpečuje vlastníkovi najširší rozsah dispozičných oprávnení k veciam, ktoré mu patria. Poskytuje vlastníkovi moc, aby s vecou nakladal podľa svojej vôle. Vlastník je v medziach zákona osoba oprávnená vec držať, nakladať s ňou a užívať jej úžitkovú hodnotu (tieto tri základné oprávnenia vlastníka tvoria obsah vlastníckeho práva (ius possidendi, disponendi, utendi et fruendi)) vo svoj prospech a podľa svojho zámeru. Žaloba o vydanie veci, resp. jej vypratanie má hmotnoprávny základ v § 126 ods.1 OZ a uplatňuje sa v prípade, ak vec má neoprávnene u seba v držbe iná osoba. To znamená, žalobca sa v konaní domáha vypratania nehnuteľností z dôvodu neexistencie iného právneho vzťahu a uplatňuje si ochranu svojho vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v územnom obvode tunajšieho súdu. Súd z tohto dôvodu nemá pochybnosť o to, že spor sa týka vecného práva žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu súd na námietku žalovaného o miestnej nepríslušnosti neprihliadal a vec prejednal. K námietke miestnej nepríslušnosti žalovaného a jej odôvodneniu s poukazom na nájomnú zmluvu, ktorá nie je vecným právom súd uvádza, že v konaní súd bude riešiť ako predbežnú ( prejudiciálnu ) otázku platnosti resp. neplatnosti nájomnej
zmluvy medzi stranami sporu, ale samotný petit- výrok rozhodnutia sa týka tak ako je vyššie uvedené vypratania nehnuteľnosti.
59. K návrh žalovaného na prerušenie konania súd tento návrh zamietol, z nasledovných dôvodov. Súd má za to, že v danom prípade išlo o fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 CSP, ktoré súd môže ale nemusí vyhovieť. Mal za to, že len z dôvodu prebiehajúceho konania na Okresnom súde v Bratislave, pod sp. zn. 27Cb/247/2018, žalobcu BLOQ s.r.o., IČO 46 147 705 proti žalovanému EEI s.r.o., o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.857,50 €, stranou v tomto konaní nie je vôbec žalobca - Mesto I. ( nie je zhoda v žalobnom petite a stranách sporu ). Predmetom tohto konania je vypratanie nehnuteľnosti a zaplatenia finančnej náhrady, ktoré vychádza z takého skutkového aj právneho vzťahu, že súd má za to, že nie je potrebné prerušiť toto konanie . Z oboch konaní vyplýva, že súd v nich musí prejudiciálne vyriešiť otázku platnosti resp. neplatnosti nájomnej zmluvy, a súdu prvej inštancie v tomto konaní nič nebráni vyriešiť túto otázku a nie je dôvod na prerušenie konania.
60. Pokiaľ súd návrh na prerušenie konania zamietne, nerozhoduje o ňom samostatným uznesením, ale uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania bude súčasťou meritórneho rozhodnutia. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami, čo vyplýva z dikcie § 164 CSP, a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Rozhodujúcim hľadiskom tu bude zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania bude predstavovať skôr reštriktívnu výnimku ako pravidlo. Prerušenie konania do rozhodnutia odvolacích ( dovolacích ) súdov, by zároveň bolo v priamom rozpore s čl. 17 základných princípov CSP ktorý súdu ukladá povinnosť postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom a konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
61. Podľa čl. 10 a § 157 ods. 1 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. Z uvedeného vyplýva, že uvedené vyjadruje princíp tzv. arbitrárneho poriadku a v mnohom ide o nosný princíp civilného sporového konania. Cieľom novej právnej úpravy civilného procesu bolo vytvorenie takých procesnoprávnych inštitútov, ktoré umožnili sa čo najviac priblížiť k ideálu rýchlej a spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov procesných strán za predpokladu zodpovedného prístupu subjektov civilného procesu k súdnemu konaniu. V danom prípade aj žalobca má právo na spravodlivý a rýchly súdny proces zaručený aj v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.
62. K výrokom II. a III. tohto rozhodnutia súd uvádza, že postupoval tak, že rozhodoval o návrhu na vydanie medzitýmneho rozhodnutia podľa § 214 ods. 2 CSP z dôvodu hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti konania. Ide o medzitýmny rozsudok o prejudiciálne pôsobiacom práve, ktorý je možné vydať len na návrh sporovej strany. Súd vyhodnotil účelnosť tohto postupu a vydal medzitýmny rozsudok. Základom právneho posúdenia vzťahu v danom prípade je rozhodnutie o neplatnosti, alebo platnosti nájomnej zmluvy, čo je základná otázka, ktorá predurčuje ďalšie rozhodnutie vo veci samej, a to k časti žaloby o vypratanie nehnuteľnosti a k časti žaloby o poskytnutie finančného plnenia. Naliehavý právny záujem na vydaní medzitýmneho rozsudku je daný už týchto dôvodov - efektívnosť a hospodárnosť konania s poukazom na základné princípy konania CSP - podľa čl. 17, ako je vyššie uvedené.
63. K samotnej nájomnej zmluve, je zrejmé, že účelom nájmu podľa nájomnej zmluvy bolo prevádzkovanie parkovacích miest na príslušných úsekoch miestnych komunikácií - parkovacích plochách žalovaným, pričom parkovné poskytnuté od tretích osôb bolo príjmom žalovaného - nájomcu. Podľa názoru súdu právne predpisy platné a účinné v čase uzavretia nájomnej zmluvy a jej dodatkov uzavretie takejto zmluvy umožňovali.
64. Podľa § 6a, ods. 1, 2, zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) účinného v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy platilo nasledovné: „(1) Na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Takto vymedzené úseky miestnych komunikácií musia byť označené zvislými 5 a vodorovnými dopravnými značkami. Vo všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví aj výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia. (2) Výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce.“
65. Zmluva uzatvorená medzi Mestom I. spoločnosťou EEI s.r.o. nie je platným právnym úkonom, pretože v čase jej uzatvorenia nebola v súlade s ust. § 6a ods.1 z. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, účinnej v čase uzavretia zmluvy. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka „neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“ Citované ustanovenie cestného zákona je konkretizáciou samosprávnej pôsobnosti obce podľa § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého „Obec pri výkone samosprávy najmä ... f) zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií.“. Realizácia samosprávnej pôsobnosti obce podľa § 4 ods. 3 písm. f) zákona o obecnom zriadení je činnosťou verejnej správy odlišnou od preneseného výkonu cestnej štátnej správy pre pozemné komunikácie, ktorý na miestnych a účelových komunikáciách zabezpečuje obec podľa § 3 ods. 2 cestného zákona. Pri zásahu do základných práv a slobôd tretích osôb pri zabezpečovaní výstavby, údržby a správy miestnych komunikácií bol žalobca v čase uzatvárania nájomnej zmluvy limitovaný § 6a cestného zákona v znení účinnom v danom čase. Cestný zákon platný a účinný v čase uzavretia nájomnej zmluvy obciam neumožňoval uzavrieť žiadnu zmluvu, na základe ktorej by zo strany obce mohlo dôjsť k zákonnému prenechaniu prevádzkovania plateného parkovacieho systému súkromnou osobou. Rozpor so zákonom je daný v prípade rozporu právneho úkonu s kogentnou normou. Normy obsiahnuté v § 6a cestného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase sú normami verejnoprávnymi, a ako také sú normami kogentnými s nemožnosťou účastníkov právneho vzťahu sa odchýliť od ich dispozície. Žalobca sa pri prenechávaní majetku mesta do nájmu riadil ustanoveniami zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Zákon o majetku obcí však nie je komplexnou kodifikáciou regulujúcou majetkové postavenie obce. Nakladanie s majetkom mesta je zákonné len vtedy, ak okrem zákona o majetku obcí je dodržané široké spektrum obmedzení a regulatívov stanovených v osobitných zákonoch aj cestného zákona / z.č. 135/1961 Zb. /. Ústavnoprávnym základom zásahu do základných práv a slobôd je čl. 13 Ústavy SR. Podľa čl. 13 ods.1 písm. a) Ústavy SR „ povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,“. Ústavodarcom použitá dikcia na základe zákona znamená oprávnenie ukladať povinnosti adresátom verejnej správy podzákonným právnym aktom v prípade, ak má na takéto uloženie povinnosti orgán verejnej správy výslovné zákonné splnomocnenie. Obec môže uložiť povinnosť adresátom verejnej správy formou všeobecne záväzného nariadenia na základe výslovného zákonného splnomocnenia. Z rozsahu zákonného splnomocnenia nemôže obec žiadnym spôsobom vybočiť. Pri zásahu do základných práv a slobôd tretích osôb pri zabezpečovaní výstavby, údržby a správy miestnych komunikácií bolo Mesto I. - žalobca v čase uzatvárania nájomnej zmluvy limitované ust. § 6a cestného zákona v znení účinnom do 14.10.2012. Teda je možné ustáliť, že ak Mesto I. realizovalo samosprávnu pôsobnosť podľa § 4 ods.3 písm. f) zákona o obecnom zriadení v nadväznosti na ust. § 6a cestného zákona v rozpore s právom - zákonným splnomocnením.
66. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva aj v prípade, ak účastníci o rozpore so zákonom nevedeli. Rozpor právneho úkonu so zákonom je objektívna skutočnosť, ktorá nemá právne následky zamýšľané zmluvnými stranami, a to bez ohľadu na to, ktorá zo zmluvných strán neplatnosť spôsobila, a taktiež bez ohľadu na to, či niektorá zo zmluvných strán uzavrela zmluvu v dobrej viere. Ak sa obec
- žalobca na základe svojej samosprávnej úlohy rozhodol, že chce na účely organizovania dopravy ustanoviť úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, musí tak učiniť predpísanou obligatórnou formou, a to všeobecne záväzným nariadením. Inak obec ( Mesto I. ) koná v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR z dôvodu, že sa jedná o výkon samosprávy. Všeobecne záväzné nariadenie podľa § 6a ods. 1 cestného zákona je fakultatívne všeobecne záväzné nariadenie obce.
67. V prípade nájomnej zmluvy ide o konanie, ktorým jednoznačne došlo k porušeniu verejnoprávneho predpisu, teda ide o konanie v rozpore so zákonom. Takýto nedostatok nemožno preklenúť ani preferenciou výkladu podporujúcim platnosť zmluvy. Navyše pred výkladom preferujúcim platnosť zmluvy má vo vzťahu k majetkovoprávnym úkonom obce ako verejnoprávnej korporácie prednosť princíp prevažujúceho verejného záujmu.
68. Následná zmena právnej úpravy § 6a cestného zákona v legislatívnom vývoji po uzatvorení nájomnej zmluvy neodstráni pochybnosti o platnosti nájomnej zmluvy a neskôr uzatvorených dodatkov.
69. Platnosť alebo neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jej vzniku (Najvyšší súd SR sp. zn. 1 Obdo V/16/2006).
Okolnosť, že neskôr dôjde k zrušeniu alebo zmene všeobecne záväzného právneho predpisu, s ktorým bola zmluva v rozpore, nemôže viesť k odstráneniu následkov stanovených v § 39 OZ (napr. Najvyšší súd ČR, sp. zn. 26 Cdo 586/99, Najvyšší súd ČR, sp. zn. 26 Cdo 1079/2005). Obdobne ani dodatočná zmena zákonnej úpravy umožňujúca uzavretie určitej zmluvy nemôže konvalidovať jej neplatnosť, pre nedovolenosť jej uzavretia v čase jej vzniku. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona -ex lege a od počiatku - ex tunc. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zhojená dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti právneho úkonu (tzv. konvalidácia).
70. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení dvojmo na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.