Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-39-2023.pdf
PDF · 164.72 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/39/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 167/13, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 339, proti žalovanému: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Macaláková & partners, s.r.o., so sídlom J. Milca 11, 010 01 Žilina, IČO: 50 925 288, o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/35/2020-373 zo dňa 13.09.2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e a v časti výroku II., týkajúceho sa výroku o úroku z omeškania, m e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.000,- eur od 13.12.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobu v časti výroku II. týkajúcu sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.000,- eur za obdobie od 12.10.2019 do 12.12.2019, z a m i e t a .
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania žalovanej voči žalobcovi z r u š u j e a vec mu v r a c i a v zrušenej časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo zvyšnej časti z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že prvým výrokom konanie o zaplatenie 5 % úroku z omeškania zo sumy 10.000,- eur od 01.03.2017 do 12.10.2019 zastavil, druhým výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8.000,- eur od 12.10.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku, tretím výrokom v zbytku žalobu zamietol a štvrtým výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.
1.1. Súd prvej inštancie vzhľadom k tomu, že žaloba bola vzatá späť v časti o zaplatenie 5% úroku z omeškania zo sumy 10.000,- eur od 01.03.2017 do 12.10.2019 so súhlasom žalovaného, prvým výrokom rozhodol tak, že v tejto časti konanie zastavil.
1.2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená (ústne) zmluva o pôžičke v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka niekedy pred dátumom 04.11.2016, na základe ktorej zmluvy o pôžičke zaslal veriteľ dlžníkovi finančnú hotovosť 18.000,- eur dňa 04.11.2016 (bankovým prevodom) na kúpu bližšie nešpecifikovanej nehnuteľnosti vo H., ktoré finančné prostriedky mal žalovaný vrátiť po zrealizovaní obchodu (najneskôr do 12.12.2016 – Výzva na vrátenie pôžičky zo dňa 09.06.2017, čo nebolo spochybnené žalovaným). Že išlo o zmluvu o pôžičke (právny úkon v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka), mal súd prvej inštancie za preukázane výpoveďami svedkov, ktorí boli vypočúvaní vo veci, a to I. J., J. J. K., L. M., L. C. a aj B. N., ktorí svojimi svedeckými výpoveďami potvrdili právny dôvod pôžičky uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a zároveň vylúčili prijatie finančných prostriedkov inou osobou a na iný právny dôvod uvádzaný žalovaným.
1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom k tomu, že kúpa pozemku žalovaným nebola zrealizovaná, žalovaný časť pôžičky vo výške 8.000,- eur predčasne vrátil dňa 11.11.2016 ( bankovým prevodom) a časť pôžičky 2.000,- eur vrátil prostredníctvom svojho zamestnanca O. G. v presne nezistenom dátume, dlh žalovaného predstavoval celkovú výšku 8.000,- eur.
1.4. K vykonanému dokazovaniu uviedol, že žalovaný sa prostredníctvom ním navrhnutých svedkov (A. M., L. C. ) pokúšal preukázať splatenie zostatku dlhu - pôžičky vo výške zostatku 8.000,- eur (prostredníctvom odpracovaných výkonov), avšak z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by existovala akákoľvek jednoznačná dohoda ohľadne splácania dlhu a jeho výšky predmetným spôsobom. Akékoľvek splatenie dlhu nad rámec splatených 10.000,- eur (8.000,- eur a 2.000,- eur ) nebolo preukázané, skôr naopak výsluchom svedkov popreté.
1.5. S poukazom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o pôžičke, z ktorej zmluvy žalovaný splatil 10.000,- eur a nesplatil sumu 8.000,- eur a s poukazom na uvedené okresný súd rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- eur a vo zvyšnej časti nad 8.000,- eur žalobu zamietol. Vzhľadom na omeškanie dlžníka s vrátením dlhu na pôžičke dňom 12.10.2019 okresný súd priznal žalobcovi 5% úrok z omeškania so sumy 8.000,- eur od dátumu podania žaloby na súd dňom 12.10.2019.
1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“). S poukazom na čiastočný úspech žalobcu, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu úspechu 60%.
2. Proti výroku II. a IV. predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%, alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. K nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaný uvedol, že súd nesprávne zistil skutkový stav, resp. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Vo vzťahu k existencii právneho vzťahu z pôžičky konštatuje, že z výpovedí svedkov, ktorí mali potvrdiť žalobcovi uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke, vyplýva, že žiaden zo svedkov nebol osobne prítomný pri uzavretí tejto zmluvy. Žiaden zo svedkov žalobcov nevnímal svojimi vlastnými zmyslami, o čom konkrétne sa žalobca a žalovaný pred poskytnutím finančnej čiastky vo výške 18.000,- eur dohadovali a všetky informácie mali títo svedkovia len sprostredkovane od žalobcu. Žiaden zo svedkov nevedel uviesť ani to kedy bola zmluva uzavretá.
2.2. Žalovaný ďalej uviedol, že poskytnutie finančných prostriedkov na bankový účet syna žalovaného samo osebe bez preukázania konsenzu nie je spôsobilé založiť záver, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Má za to, že závery súdu sú tak v tomto smere vecne nesprávne.
2.3. Žalovaný konštatoval, že ani používanie pojmov „pôžička“ a „požičal“ svedkami neprezumuje existenciu záväzkovo - právneho vzťahu pôžičky. Kvalifikácia právneho vzťahu len na základe označenia zmluvného vzťahu svedkom je neprípustná a používanie týchto pojmov svedkami irelevantné. Má za to, že musí byť spoľahlivo preukázané, že medzi stranami boli dojednané všetky základné a obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o pôžičke, ktorej obligatórnou náležitosťou je aj záväzok poskytnuté
finančné prostriedky vrátiť. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by mal žalovaný poskytnuté finančné prostriedky vrátiť.
2.4. Uviedol, že zo svedeckej výpovede svedka J. vôbec nevyplýva, že by mal žalovaný finančné prostriedky vrátiť, ani že by bol osobne prítomný pri dojednávaní tohto záväzku. Má za to, že svedecká výpoveď svedka J. je vo vzťahu k preukázaniu existencie záväzkovo - právneho vzťahu z pôžičky nepreukazná a navyše je nevierohodná, o čom svedčí zavádzanie svedka o podstatných okolnostiach nákupu a predaja inkriminovaného pozemku v H. ako aj o nákupe vozidla Voyager. Pokiaľ ide o svedkyňu J. K., táto svedkyňa nebola osobne prítomná pri uzavretí zmluvy o pôžičke a všetky informácie mala len sprostredkovane od žalobkyne. V jej svedeckej výpovedi sú viaceré rozpory a zmätky, na ktoré žalovaný detailne poukázal v záverečnej reči. S ohľadom na pomer k veci a rozporuplnú výpoveď však nemôže byť jej svedecká výpoveď považovaná za vierohodnú, keďže svedkyňa má evidentne priamy finančný záujem na úspešnosti žalobkyne v tomto súdnom spore. Ani z výpovede svedkyne L. M. nie je preukázané, že sa jednalo medzi stranami sporu o právny vzťah z pôžičky a že bola takáto zmluva dňa 04.11.2016 aj skutočne uzavretá a s tvrdeným obsahom. Svedkyňa pri uzatváraní zmluvy nebola osobne prítomná a navyše sú v jej svedeckej výpovedi tiež zmätky a nezrovnalosti. Do úvahy je nutné vziať aj pomer tejto svedkyne k veci a účastníkom konania. Svedkyňa je ako matka v priamom príbuzenskom pomere k žalobkyni. Z jej svedeckej výpovede tiež vyplýva, že má nepriateľský vzťah k žalovanému. Svedectvo L. M. je vo vzťahu k existencii záväzkovo - právneho vzťahu titulom pôžičky bez právneho významu a vo vzťahu k výstavbe plotu v M. N. je navyše aj zmätočné, a to tak vnútorne ako aj vo vzťahu k iným svedeckým výpovediam, čo spochybňuje celkovo dôveryhodnosť tohto svedka. Z výpovede svedka B. N. vyplynulo, že nebol osobne prítomný pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, preto je jeho svedectvo vo vzťahu k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke bez právneho významu. Vo vzťahu k svedkovi N. žalovaný uviedol, že jeho svedecká výpoveď je vo vzťahu k preukázaniu uzavretia zmluvy o pôžičke bez právneho významu, pričom vo vzťahu k odpracovaniu zvyšku dlhu na stavbe v G. vyznieva viac v prospech žalovaného než žalobkyne. Žalovaný k svedeckej výpovedi A. M. uviedol, že svedok vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o účele poskytnutia 18.000,- eur a ich následného použitia prakticky potvrdil verziu žalovaného. Ďalej uviedol, že svedok C. sa jasne vyjadril, že vedel o dohode o vyrovnaní nevyporiadaných vecí z nevydareného obchodu s pozemkom vo H. zápočtami na práce a dodávky na dome v G. a plote matky žalobkyne od oboch sporových strán /uvedené vyplýva zo zvukového záznamu/. Tiež svedok na otázku koľko bolo odrobené na dome v G., uviedol, že 4. 000,- eur určite, že s tým sa stotožňuje. Pokiaľ ide o svedkyňu O. G., žalovaný uviedol že, svedkyňa potvrdila, že žalobkyňu pozná a že jej osobne odovzdala sumu 2.000,- eur, čo žalobkyňa popierala. Vyhodnotením svedeckých výpovedí žalovaný konštatoval, že žiaden zo svedkov, ktorými žalobkyňa preukazovala svoje tvrdenia, nebol osobne prítomný pri dojednávaní údajnej zmluvy o pôžičke. Viacero svedkov potvrdilo, že finančné prostriedky poskytnuté žalovanému boli určené na nákup pozemku v H.. Zo svedeckých výpovedí svedkov M. a C. vyplýva, že tu boli medzi žalobcom a žalovaným ohľadom vysporiadania dlhu žalovaného voči žalobcovi dohody. Uvedené potvrdili aj svedkovia N. a K.. Časť dlhu mala byť vyrovnaná zápočtom na práce a dodávky na RD v G. a časť na plote matky žalobcu. Práce boli odrobené, ako potvrdili C. a M..
2.5. Žalovaný ďalej uviedol, že body 15. až 62. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia obsahujú popis zisteného skutkového stavu, ktorý má vyplývať zo svedeckých výpovedí. Konštatuje, že tak, ako súd skutkový stav zistil z vykonaného dokazovania nevyplýva. Súd pri popise svedeckých výpovedí neuviedol množstvo skutočností, ktoré títo svedkovia uvádzali, a ktoré spochybňujú nárok žalobcu, pričom selektívne protokoloval a do odôvodnenia svojho rozhodnutia nekriticky abstrahoval len tie vyjadrenia svedkov, ktoré podporujú nárok žalobcu. Na jednotlivé rozpory vo svedeckých výpovediach súd vôbec nereflektoval, ani sa s nimi nijako nevysporiadal.
2.6. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov žalovaný uviedol, že nakoľko svedok J. uviedol množstvo nepravdivých informácií na vyvrátenie jeho svedeckej výpovede, navrhol žalovaný predvolať svedkov M. H. a J. G.. Súd tieto dôkazy nevykonal, adresu svedka G. nezistil a zamietol aj návrh na vypočutie svedka H.. Svedectvami týchto svedkov pritom mali byť zistené rozhodujúce skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
2.7. Žalovaný konštatoval, že súd nielenže nesprávne a neúplne zistil skutkový stav, ale aj nesprávne vec právne posúdil. Súd uzavrel, že z vykonaného dokazovania zistil a má za preukázané, že dlžník mal finančné prostriedky vrátiť do 12.12.2016. Uvedené z vykonaného dokazovania nevyplýva. Termín
vrátenia 12.12.2016 nepotvrdil žiaden z navrhnutých svedkov a nevyplýva zo žiadneho dôkazu. V bode 70. odôvodnenia súd uzavrel, že má za preukázané, že sa jednalo o zmluvu o pôžičke v zmysle § 657 OZ, čo ustálil zo svedeckých výpovedí svedkov J., K., M., C. a N., ktorí potvrdili právny dôvod pôžičky a zároveň vylúčili prijatie finančných prostriedkov na iný právny dôvod uvádzaný žalovaným. Žalovaný má za to, že uvedené závery nie sú vecne správne. Súd nesprávne vyhodnotil svedecké výpovede a aplikoval nesprávnu právnu normu. V bode 72. odôvodnenia súd vo vzťahu k zvyšku dlhu uzavrel, že z vykonaného dokazovania nevyplýva akákoľvek jednoznačná dohoda ohľadne splácania dlhu a jeho výšky prostredníctvom odpracovaných výkonov. Žalovaný má za to, že aj uvedený záver súdu je nesprávny. Dohodu o odpracovaní dlhu potvrdili svedkovia C., M. a vyplýva dokonca aj zo svedeckej výpovede svedkov N. a K.. Vyplýva aj z čestného prehlásenia L. C. zo dňa 13.07.2021, ktoré je založené v spise. Opäť konštatoval selektívne a len na prospech žalobkyne neobjektívne hodnotenie dôkazov.
2.8. Žalovaný v závere odvolania uviedol, že skutočnosť, že boli dňa 04.11.2016 poukázané žalobcom na účet syna žalovaného finančné prostriedky vo výške 18.000,- eur, z ktorých časť /8.000,- eur a 2.000,- eur/ bolo vrátené, z týchto finančných prostriedkov ešte pôžičku bez ďalšieho nerobí. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca so žalovaným uzavrel dňa 04.11.2016 ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mal požičať žalovanému sumu 18.000,- eur, ktorú mu on mal vrátiť v termíne do 12.12.2016. Viacerí svedkovia potvrdili, že finančné prostriedky boli poskytnuté za účelom spoločnej kúpy pozemku v H., ktorý sa mal predať a zisk z predaja sa mal rozdeliť. Ak aj ostali medzi žalobcom a žalovaným nejaké nevysporiadané záväzky z tejto poskytnutej sumy, mohlo by sa na strane žalovaného jednať jedine tak o bezdôvodné obohatenie. Námietku premlčania žalovaný vzniesol s poukazom na túto skutočnosť ešte podaním zo dňa 28.09.2021 /Doloženie dôkazov a oznámenie adries svedkov/. Argumentáciou o prípadnom bezdôvodnom obohatení sa súd vôbec nezaoberal a nesprávne vec právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie vzhliadol v aplikácii nesprávnej právnej normy. Žalovaný má za to, že skutkový stav svedčí určite skôr právnemu titulu bezdôvodného obohatenia ako právnemu titulu pôžičky, pričom tvrdí, že tu žiadne bezdôvodné obohatenie v čase rozhodovania súdu neexistovalo, keďže záväzky žalovaného, nech už vznikli akýmkoľvek právnym titulom, boli vysporiadané odpracovaním. Ako vyplynulo z dokazovania evidentne plot matky žalobcu bol postavený, a taktiež boli vykonané práce na dome v G. ako potvrdilo viacero svedkov. Tieto práce žalovaný považuje za vykonané riadne a včas, tieto neboli reklamované a dohody o odpracovaní potvrdili svedkovia M., C., N. a K.. Žalovaný preto považuje svoje záväzky voči žalobcovi za vysporiadané.
3. Proti výroku III. a IV. predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil vo výroku III. tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8.000,- eur od 12.10.2019 do zaplatenia a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
3.1. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy súd prvej inštancie vyhodnotil svedeckú výpoveď svedkyne O. G. izolovane bez súhrnu s ostatnými vykonanými dôkazmi, navyše sa vôbec v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s tvrdením žalobcu k tomuto dôkazu a neuviedol právne úvahy, ktoré súd viedli k tomu, že v danom prípade uveril verzii žalovaného, že vrátil sumu 2.000,- eur žalobcovi v hotovosti prostredníctvom uvedenej svedkyne, ktorá pracovala u žalovaného ako čašníčka.
3.2. Zdôraznil, že z podaného odporu je zrejmé, že žalovaný nielenže neuviedol už na začiatku, že by pôžičku žalobcovi splatil, a to aj v časti 2.000,- eur v hotovosti prostredníctvom svedkyne G., ale poprel, že by akékoľvek finančné prostriedky od žalobcu prijal, pričom sa odvolával na to, že žalobca poskytol finančné prostriedky 18.000,- eur na účet F. F. s tým, že žalovaný tak nie je v tomto spore pasívne legitimovaný ako dlžník. Až potom, ako sa ukázalo, že F. F. je synom žalovaného a v čase poskytnutia pôžičky mal len 6 rokov, čo žalovaný v podanom odpore vôbec neuviedol, s odstupom času viac ako jedného roka od podania odporu začal žalovaný účelovo tvrdiť, že vrátil žalobkyni okrem iného aj 2.000,- eur v hotovosti prostredníctvom svedkyne G. svojho zamestnanca ako čašníčky v pohostinstve žalovaného. Svedkyňa G. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 23.03.2022 uviedla, že sumu 2.000,- eur odovzdala žalobcovi v hotovosti na žiadosť žalovaného, pričom so žalobcom sa predtým vôbec nepoznala, žiaden doklad alebo potvrdenie o prevzatí sumy 2.000,- eur zo strany žalobcu nemala a ani nepožadovala. Svedkyňa ďalej vo svojom výsluchu uviedla, že pokiaľ F. F. - žalovaný nemal čas odovzdať niekomu peniaze, stalo sa výnimočne, že u neho nechal nejakú hotovosť, vždy však menšiu
ako 2.000,- eur, ktoré ona ako čašníčka, ktorá tam robila, označenej osobe F. F. odovzdala tomu, kto bol adresátom peňazí. Hotovosti, ktoré boli odovzdávané boli tak v sumách 50,- eur, 100 eur.
3.3. Ďalej uviedol, že z uvedeného výsluchu svedkyne G. je zrejmé, že žalovaný nikdy u neho nenechal na vrátenie pre niekoho sumu väčšiu ako 100,- eur, čo je oproti uvádzanej údajne vrátenej hotovosti vo výške 2.000,- eur v zjavnom nepomere. Je preto zarážajúce, že pri takejto vysokej sume neexistovalo a nebolo vyžadované žiadne potvrdenie o jej vrátení v hotovosti, pričom takýmto potvrdením nedisponovala ani svedkyňa a logicky teda ani žalovaný. Tvrdenie o vrátení sumy 2.000,- eur tak zostáva len na výpovedi svedkyne G. bez akéhokoľvek hodnoverného dokladu o skutočnosti, že tieto peniaze svedkyňa skutočne odovzdala žalobcovi a táto ich skutočne prevzala.
3.4. K výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca uviedol, že výrok je v rozpore s odôvodnením rozsudku, ako aj jeho vyhlásením na pojednávaní, nakoľko nárok na náhradu trov konania bol priznaný žalovanému hoci správne má byť žalobcovi.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že má za to, že obrana žalovaného nedáva zmysel, pretože ak najskôr žalovaný tvrdí, že mal vystupovať v tomto obchode len čisto formálne ako formálny kupujúci, za akým účelom a z akého právneho titulu by potom mal poskytnúť svojich 12.000,- eur a nakoniec mať aj nejaký bližšie nešpecifikovaný podiel na zisku z následného predaja tohto pozemku. Podstatné je aj to, že tieto skutočnosti žalovaný netvrdil a neuvádzal od samého začiatku tohto konania, teda vo svojom podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa 13.12.2019 v tejto veci, kedy namietal svoju pasívnu legitimáciu v tomto spore, pretože podľa jeho tvrdení uvedených v podanom odpore mal žalobca peňažné prostriedky vo výške 18.000,- eur nie žalovanému ale F. F. na jeho bankový účet s tým, že sa teda o vzájomný právny vzťah medzi žalobkyňou a F. F. a žalovaný tak v tomto spore nie je pasívne vecne legitimovaný.
4.1. Žalobca ďalej zdôraznil, že predložených zmlúv je jednoznačne zrejmé, že Kúpna zmluva medzi predávajúcim J. M. a kupujúcim I. J. bola uzavretá dňa 31.10.2016, ktorý čas uzavretia kúpnej zmluvy úplne vyvracia tvrdenia žalovaného (zápisnica z pojednávania 4.5.2021 str. 4, 5, ako aj v podanom odvolaní) o tom, že spolu so žalobcom mali údajne združiť peňažné prostriedky v sume 30.000,- eur na kúpu pozemku vo H., z ktorých žalobca previedol dňa 04.11.2016 na účet syna žalovaného sumu 18.000,- eur a zvyšok 12.000,- eur mal zohnať žalovaný, ktoré peňažné prostriedky žalovaný nezohnal, a tak bol pozemok prevedený na p. J. . Z Kúpnej zmluvy medzi predávajúcim J. M. a kupujúcim I. J. na pozemok vo H., ktorú predložil žalovaný, však vyplýva, že táto bola uzavretá dňa 31.10.2016, kedy I. J. kúpil predmetný pozemok vo H., teda ešte predtým ako mali podľa žalovaného účastníci združovať peňažné prostriedky na kúpu tohto pozemku, takže načo a z akého dôvodu by mali účastníci združovať peňažné prostriedky na kúpu pozemku, keď už tento pozemok bol predaný, nedáva absolútne žiadnu logiku a vyvracia účelové tvrdenia žalovaného.
4.2. Čo sa týka existencie pôžičky vo výške 18.000,- eur zo strany žalobcu žalovanému, táto bola v konaní pred súdom vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázaná, pretože už na samotnom doklade o bezhotovostnom prevode týchto finančných prostriedkov zo dňa 04.11.2022 je v poznámke a správe pre príjemcu uvedené, že platba je realizovaná titulom poskytnutej pôžičky. Pokiaľ ide o účelovú obranu žalovaného, že pohľadávka žalobkyne vo výške 8.000,- eur mala byť zo strany žalovaného zaplatená žalobcovi tak, že žalovaný mal vykonať stavebné práce na dome svedka B. N. a spoločnom plote žalovaného a svedkyne L. M., tak takéto skutočnosti vôbec neboli zo strany žalovaného v konaní preukázané.
4.3. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že takúto dohodu o odpracovaní dlhu zo strany žalovaného potvrdili svedkovia J. K. a aj B. N., tak túto skutočnosť žalovaný vo svojom odvolaní účelovo využíva a vytrháva z kontextu výpovedí týchto svedkov, pretože obaja svedkovia potvrdili existenciu takejto dohody, že žalovaný mal odpracovať svoj dlh voči žalobcovi na dome B. N., avšak s tým, že za riadne vykonané stavebné práce potom žalovaný zo svojej odmeny vráti žalobcovi pôžičku k čomu však nedošlo tak, ako to vyplýva z výpovedí oboch svedkov, pretože žalovaný na stavbe B. N. požadované práce riadne nevykonal a nedokončil, práve naopak spôsobil B. N. škodu, a tak svedok B. N. žiadne peniaze ani žalovanému a ani žalobcovi za účelom úhrady dlhu, ktorý je predmetom tohto konania nevyplatil, čo potvrdil vo svojej výpovedi. Žalovaný, čo sa týka nejakých vykonaných prác a ich reálnej výšky nepredložil okrem pochybných výpovedí svojich svedkov žiaden relevantný dôkaz o rozsahu a výške
odpracovaných prác napr. výkazom výmer zo stavby spolu s podrobným súpisom vykonaných prác a ich výškou, prípadne vykonanými a odsúhlasenými prácami potvrdenými zo strany objednávateľa B. N. či už písomne samostatne alebo v stavebnom denníku. Žalovaný rovnako nepreukázal, na akej výške za vykonané práce a aké konkrétne práce mal byť so svedkom B. N. dohodnutý.
4.4. Rovnako, čo sa týka údajne odpracovaných prác na spoločnom plote medzi nehnuteľnosťami žalovaného a svedkyne L. M., svedkyňa poprela, že by malo dôjsť k nejakému započítaniu odpracovaných prác na dlh žalovaného voči žalobkyni, pričom uviedla, že na plot naopak prispela žalovanému peňažnou sumou, ktoré tvrdenie žalovaný nepoprel, pričom predložil ohľadom týchto prác výdavkové doklady, ktoré predstavujú obstaranie materiálu v celkovej výške 1.873,81 eur.
4.5. Žalobca k špecifikácii uplatneného zákonného úroku z omeškania 5% ročne z dlžnej sumy 10.000,- eur od 01.03.2017 do zaplatenia uviedol, že k omeškaniu žalovaného došlo dňom 01.03.2017 tak, ako tento dátum vyplýva z podania žalobcu zo dňa 09.06.2017 označeného ako Výzva na vrátenie pôžičky, kde je uvedená splatnosť pôžičky do 12.12.2016, ktorý termín vrátenia pôžičky bol následne posunutý na deň 31.01.2017 a nakoniec na deň 28.02.2017, do ktorého termínu však žalovaný žalobcovi sumu 10.000,- eur ako zostatok poskytnutej pôžičky nevrátil. Keďže žalobkyňa nemala preukázané doručenie svojich výziev žalovanému a žalovaný ich prevzatie poprel, žalobca následne uplatnil pred súdom úrok z omeškania od podania žaloby na súde.
4.6. K nevykonaniu navrhovaných dôkazov navrhovaných žalovaným zo strany súdu, a to výsluch svedka M. H. a svedka J. G., ktoré považuje žalovaný za odvolací dôvod, žalobca uviedol, že tak, ako vyplýva zo Zápisnice súdu z pojednávania zo dňa 13.09.2022, samotný žalovaný netrval na výsluchu svedka H. pred súdom, ale tento ponechal na úvahe súdu. Na základe takto navrhnutých dôkazov zo strany žalovaného ako aj skutočnostiam, ku ktorým mali byť navrhovaní svedkovia vypočutí, bolo odmietnutie vykonať tieto dôkazy pred súdom zo strany súdu správne.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že má za to, že skutková a dôkazná situácia v čase odporu svedčila žalovanému. Žalovaný v odpore reagoval len na tvrdenia a dôkazy udávané v žalobe a jeho procesná obrana bola v tomto štádiu súdneho konania dostatočná. Žalobca v žalobe ani vo vyjadrení k odporu taktiež neudával, že by svedkom uzavretia zmluvy o pôžičke mali byť nejakí svedkovia, preto žalovaný v tomto štádiu nevidel dôvod na uvádzanie akýchkoľvek bližších okolností k vráteniu akýchkoľvek finančných prostriedkov, ktoré v minulosti obdržal od žalobcu.
5.1. Pokiaľ ide o skutočnosť, že finančné prostriedky boli poukázané na účet F. F. obrana žalovaného, že nie je pasívne legitimovaný, bola v tomto smere opodstatnená. Strany sporu majú právo používať všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré považujú za vhodné na dosiahnutie svojho cieľa, ktorým je vždy dosiahnutie úspechu vo veci. Nakoľko žalovaný od počiatku tvrdil, že to nebola pôžička, pričom finančné záväzky voči žalobcovi mal za vysporiadané, viedol svoju procesnú obranu za využitia všetkých dostupných námietok.
5.2. Žalovaný ďalej uvádza, že žalobca poukazoval na účet F. F. /t.j. ani nie žalovanému, ale tretej osobe/ sumu až 18.000,- eur, o ktorej tvrdí, že to bola pôžička, pričom si sám žiadne písomné potvrdenie /či už v podobe zmluvy alebo len potvrdenia o účele a dôvode poskytnutia tejto sumy/ od žalovaného nezabezpečil.
5.3. Vo vzťahu svedeckej výpovedi svedkyne G. žalovaný poukázal na fakt, že svedecká výpoveď tejto svedkyne bola najdôveryhodnejšia zo všetkých svedeckých výpovedí, ktoré v konaní odzneli. Táto svedkyňa vypovedala absolútne spontánne, presvedčivo, pokojne a bez akéhokoľvek zaváhania, pričom pred svojou svedeckou výpoveďou bola riadne súdom poučená o význame a trestnoprávnych následkoch krivej svedeckej výpovede
5.4. Žalovaný podotkol, že nielenže sám žalobca produkoval do konania nepravdivé tvrdenia, ale sa uvádzania nepravdivých tvrdení dopúšťali aj svedkovia na jej strane, pričom najmarkantnejších faux pas sa dopúšťal svedok J.. Na nedôveryhodnosť svedeckých výpovedí ostatných svedkov stojacich na strane žalobcu poukazujú rozpory, na ktoré sme podrobne poukazovali v záverečnej reči.
6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril tak, že „Odplatou“ mal byť žalovanému podiel na zisku z opätovného predaja nehnuteľnosti, ktorý sa mal následne rozdeliť podľa pomeru, v akom sa žalobkyňa so žalovaným finančne podieľali na tomto obchode.
6.1. K tvrdeniam ohľadom spoločného obchodu žalovaný uviedol, že uvádzať tieto skutočnosti v štádiu odporu nebolo nutné, keďže žalovanému postačovalo reagovať len na skutočnosti a dôkazy, ktoré žalobkyňa uviedla v žalobe. Žalovaný len využíval všetko čo mu bolo v danom štádiu konania a za danej skutkovej a právnej situácie na prospech, pričom nepovažoval za hospodárne zahlcovať súd ďalšími skutočnosťami, dôkazmi a návrhmi na vykonanie dokazovania.
6.2. Ďalej uviedol, to, že kúpna zmluva medzi J. M. a I. J. bola uzavretá dňa 31.10.2016, ešte neznamená, že tvrdenia žalovaného sú nepravdivé a nikdy nemalo dôjsť k združeniu finančných prostriedkov za účelom kúpy tohto pozemku. O pozemok mal záujem predovšetkým žalobca, ktorý ale nedisponoval potrebnou finančnou čiastkou na jeho kúpu. Z uvedeného dôvodu navádzal žalovaného na tento obchod. Keďže však žalovaný taktiež nedisponoval potrebnou sumou a predávajúci tlačil, pozemok sa previedol /opäť len formálne/ na J., ktorý finančnými prostriedkami disponoval. To, že si žalobca a žalovaný nezdružovali finančné prostriedky v pomere po 15.000,- eur ale po 18.000,- eur a 12.000,- eur, je irelevantné. Každý z nich totižto prisľúbil združiť toľko, koľko mohol, resp. žalobca avizoval, že disponuje len sumou 18.000,- eur a chcel po žalovanom, aby doložil zvyšok, t.j. 12.000,- eur. S uvedeným žalovaný súhlasil, hoc aj v čase dohody touto sumou reálne nedisponoval. Rovnako tak ako stavebník čakal na zaplatenie omeškaných faktúr, z ktorých finančných prostriedkov chcel následne žalobcovi k jej 18.000,- eur doložiť jeho 12.000 eur. Nakoľko však predávajúci stále tlačil a žalovaný stále nemal potrebných 12.000,- eur, pozemok sa formálne previedol na J.. Žalobca však stále mal záujem na tomto pozemku, a preto žalovanému previedol svojich 18.000,- eur v nádeji, že obchod sa uskutoční. Ten však nakoniec stroskotal, keďže J. už odmietol pozemok previesť na žalobcu a žalovaného.
6.3. V tejto súvislosti považuje žalovaný za podstatné to, že svedok J. zavádzal ohľadom skutočností týkajúcich sa sporných prevodov tej istej nehnuteľnosti, ktorá sa opakovane v krátkom časovom slede za sebou prevádzala.
6.4. K tvrdeniu žalobcu o tom, že podľa neho bola existencia pôžičky vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázaná, žalovaný podotýka, že uvedené má jednoznačne dokazovať poznámka na doklade o bezhotovostnom vklade finančných prostriedkov, kde je v poznámke uvedené „pôžička“. To, ako si žalobca účel poskytnutia finančných prostriedkov sám nazval v prevodnom príkaze je irelevantné a nepreukazuje aká bola skutočná dohoda žalobcu a žalovaného ohľadom týchto finančných prostriedkov.
6.5. K tvrdeniu žalobcu o tom, že dohodu o vrátení pôžičky jednoznačne preukazuje aj samotné vrátenie časti poskytnutých prostriedkov 8.000,- eur, keďže pokyn k prevodu zadával žalovaný, žalobca uviedol to, že pokyn k prevodu zadával žalovaný taktiež ešte nepreukazuje, že sa jednalo o pôžičku. Až by v poznámke k bezhotovostnému prevodu bolo uvedené „vratka pôžičky“ dohodu o pôžičke by táto poznámka iste preukazovala. Nakoľko však žalovaný toto do poznámky neuviedol, je evidentné, že sa o pôžičku nejednalo.
6.6. Žalovaný uviedol, že k svedeckým výpovediam jednotlivých svedkov žalobcu sa podrobne vyjadril v záverečnej reči aj v odvolaní, pričom konštatoval, že existenciu dohody o pôžičke títo svedkovia vôbec jednoznačne nepotvrdili. Opätovne poukázal na to, že žiaden z týchto svedkov pri uzavretí tejto dohody nebol osobne prítomný, všetky informácie o tejto „údajnej pôžičke“ mali títo svedkovia od žalobcu. Zdôraznil, že konkrétny obsah dohody o podstatných náležitostiach nebol vôbec preukázaný. Svedkovia žalovaného naopak potvrdili skutočnosti udávané žalovaným ohľadom sporného obchodu s pozemkom v H., o ktorom žalobca tvrdí, že celý tento príbeh bol vymyslený.
6.7. Žalobca označil svedkov žalovaného za pochybných. Žalovaný uviedol, že mu nie je zrejmé z akého dôvodu by mali byť títo svedkovia pochybní. Práve naopak, ako pochybní sa javia svedkovia žalobcu, keďže žalobca označil skutočnosti ohľadom iného právneho dôvodu za celkom vymyslené, pričom tieto vyplynuli zo samotných svedeckých výpovedí o.i. aj jeho svedkov. To, že žalovaný nepredložil exaktný dôkaz o rozsahu a výške odpracovaných prác /ako výkaz výmer a pod./ ešte neznamená, že „dlh“ voči žalobcovi neodpracoval. Žalovaný, práve z dôvodu, že tieto výkazy nemal sa nechcel zaplietať do
skutkovo a na dokazovanie zložitej veci, preto bola jeho obrana v počiatkoch „minimalistická“ a v tomto minimálnom rozsahu aj postačovala.
6.8. Pokiaľ ide o B. N., že mal byť podľa tvrdenia žalobcu s ním dohodnutý na odpracovaní polovice dlhu na jeho RD v G., žalobca uviedol, že žalovaný netvrdil dohodu s N., a teda ani nemal dôvod preukazovať, že sa s B. N. na niečom dohodol. Pokiaľ ide o plot p. M., tam žalobca vo vyjadrení poukazuje, že jeho matka poprela, že by malo dôjsť k nejakému započítaniu odpracovaných prác na dlh žalovaného. Dohodu o zápočte však potvrdil svedok M., ktorého výpoveď bola spontánna a bez rozporov na rozdiel od svedkyne M., ktorá okrem príbuzenského vzťahu k žalobcovi sa netajila ani nepriateľským vzťahom k žalovanému.
6.9. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, ktorý žalobca uplatnil, žalovaný má za to, že postup žalobcu a súdu je v tomto smere zmätočný, pričom úroky z omeškania sú len marginálnou záležitosťou oproti zásadným vadám žalobného nároku, ktorý žalobca uplatňuje. Žalovaný závere vyjadrenia opätovne poukazuje na rozhodnutia krajského súdu.
7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril tak, že sa pridržiaval a zotrval na svojich tvrdeniach týkajúcich sa tejto časti sporu v jeho vyjadrení z 19.12.2022 k odvolaniu žalovaného proti rozsudku.
7.1. Žalobca podotkol, že vrátenie sumy 2.000,- eur žalobkyňa napadla vlastným odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie spolu s odôvodnením, a taktiež žalobca nie je ani vlastníkom plota a ani vlastníkom domu B. N., ktoré vzájomné vzťahy sú podrobne špecifikované vo vyjadrení žalobcu zo dňa 19.12.2022 k odvolaniu žalovaného. Ak by sa v danom prípade malo jednať o združenie finančných prostriedkov účastníkov na kúpu pozemku vo H., ako tvrdí účelovo žalovaný a nie pôžičku, tieto peniaze by potom boli viazané na tento konkrétny účel, a teda suma 18.000,- eur, ktorú vložil žalobca na účet 5 ročného syna žalovaného, by musela byť vyslovene určená na tento účel a žalovaný by tak s touto sumou nemohol nijako inak nakladať, pretože by to boli peniaze, ktoré stále patrili žalobcovi a pokiaľ by obchod nevyšiel ako tvrdí žalovaný, tieto peniaze by musel v celej výške vrátiť žalobcovi pretože iná dispozícia s týmito peniazmi podľa tvrdenia žalovaného dohodnutá nebola a ak by nešlo o pôžičku ale o združenie peňažných prostriedkov na účely kúpy pozemku, žalovaný by nemohol svojvoľne nakladať s týmito peniazmi bez súhlasu žalobcu, pretože by sa jednalo o peniaze žalobcu a pokiaľ by došlo zo strany žalovaného k dispozícii s takýmito peniazmi patriacimi žalobcu bez jeho súhlasu, žalovaný by sa dopustil trestného činu sprenevery. Avšak je zrejmé, že žalovaný tieto peniaze od žalobcu použil ako pôžičku, s ktorou bol oprávnený disponovať pre svoje vlastné potreby, pričom počas celého konania nevysvetlil a neuviedol, na aký účel spotreboval požičaných 10.000,- eur, ktoré žalobcovi nevrátil, kedy mu najskôr vrátil len časť pôžičky 8.000,- eur. Ak by sa malo jednať o združenie peňažných prostriedkov tak žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil a ani len neuviedol, aká mala byť dohoda medzi účastníkmi ohľadom použitia zostávajúcej časti peňazí 10.000,- eur, ktoré žalobcovi žalovaný nevrátil, pretože tieto mali byť podľa tvrdení žalovaného určené a viazané len na jediný účel, a to kúpy pozemku vo H., a keďže tento obchod podľa žalovaného stroskotal, žiadna iná dispozícia s peniazmi žalobcu nebola nielen dohodnutá ale zo strany žalovaného ani len tvrdená, že by sa na takom niečom so žalobcom dohodol. Aj z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v danom prípade sa nemohlo jednať o žiadne združovanie peňažných prostriedkov medzi účastníkmi za jediným účelom kúpy pozemku vo H., ale jednalo sa o pôžičku zo strany žalobcu žalovanému, s ktorou potom žalovaný nakladal a disponoval podľa vlastného uváženia a potreby.
8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní žalobkyňou a žalovaným v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Žalobu žalobkyne v časti výroku II., týkajúceho sa úroku z omeškania, zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.000,- eur za obdobie od 13.12.2019 do zaplatenia s tým, že žalobu v časti výroku II. týkajúcu sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.000,- eur za obdobie od 12.10.2019 do 12.12.2019, zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec vrátil v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP). Vo
zvyšnej časti rozsudku súdu prvej inštancie týkajúceho sa zastavenia konania čo do úroku z omeškania od 01.03.2017 do 12.10.2019 zo sumy 10.000,- eur zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
9. Pokiaľ ide o časť výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 8.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, krajský súd preskúmal podrobne všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo vzťahu k tejto časti výroku vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie v tejto časti. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie predmetnej časti výroku, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie v danej časti odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia je v tejto časti vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa v tejto časti krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
10. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaného, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).
11. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
12. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa toho, že v danom prípade, že sa medzi stranami sporu nejednalo o pôžičku vo výške 18.000,- eur, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že všeobecne platí, že zmluva o pôžičke predpokladá jednak dohodu strán a jednak skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, pričom dohoda strán vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu, táto dohoda ani nemusí nevyhnutne riešiť splatnosť pôžičky, ani to, či ide o odplatnú alebo bezodplatnú zmluvu. Samotná pôžička vzniká reálnym právnym úkonom – odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Odovzdanie má za následok zánik tejto povinnosti, resp. oprávnenie a vznik povinnosti dlžníka vrátiť prijaté požičané veci. Ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky (v danej veci peňazí) nemusí nutne dôjsť iba v čase uzavretia zmluvy o pôžičke. V danom prípade bola aj podľa odvolacieho súdu preukázaná existencia pôžičky vo výške 18.000,- eur zo strany žalobkyne žalovanému, keďže už zo samotného dokladu o bezhotovostnom prevode uvedených finančných prostriedkov zo dňa 04.11.2016 vyplýva z poznámky a správy pre príjemcu, že platba bola realizovaná titulom poskytnutej pôžičky. Zároveň sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k spochybňovaniu dohody o vrátení pôžičky medzi stranami spočívajúcu v tom, že samotnú dohodu o vrátení pôžičky preukazuje skutočné vrátenie jej časti vo výške 8.000,- eur zo strany žalovaného žalobkyni prostredníctvom účtu syna žalovaného, kedy prevodný príkaz zadával samotný žalovaný, čo vyplýva aj z potvrdenia P. G., L. zo dňa 12.10.2020. Aj podľa odvolacieho súdu, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že neexistovala žiadna dohoda o vrátení peňazí medzi stranami sporu, neexistoval by ani žiaden dôvod na to, aby žalovaný vrátil žalobkyni z celkovej poskytnutej sumy jej časť vo výške 8.000,- eur, navyše samotnú existenciu pôžičky medzi stranami sporu potvrdili aj svedkovia I. J., L. M., B. N. a J. K., ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie. Z výpovede svedkyne J. K. vyplýva, že na uvedený účel požičala žalobkyni svoje peniaze, a teda bola zainteresovaná na tom, prečo ňou poskytnuté peniaze neboli od žalobkyne vrátené a čo sa s nimi stalo. Z výpovedí uvedených svedkov vyplynulo potvrdenie tvrdení žalobkyne o existencii pôžičky medzi stranami sporu na sumu 18.000,- eur, z ktorej žalovaný vrátil 8.000,- eur, ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie.
13. Neobstojí námietka žalovaného spočívajúca v tom, že v danom prípade malo ísť zo strany žalovaného o združenie finančných prostriedkov spolu so žalobkyňou za účelom kúpy a následného predaja pozemku v H., k čomu žalovaný aj predložil kúpne zmluvy týkajúce sa uvedeného pozemku.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že kúpna zmluva medzi J. M. a I. J. bola uzavretá dňa 31.10.2016, teda v čase, kedy ešte ani k samotnému združovaniu peňažných prostriedkov na kúpu pozemku nedošlo, pričom už predmetný pozemok bol predaný, a teda ani nebol dôvod pre združovanie finančných prostriedkov. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobkyne, že vzhľadom na okolnosti a časový sled udalostí sa potvrdila skôr výpoveď svedka I. J. o tom, že žalovaný si požičal 18.000,- eur od žalobkyne a do sumy 30.000,- eur mal ešte zohnať peniaze, ktoré však nezohnal, a tak ku kúpe predmetného pozemku žalovaným nedošlo.
14. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že strany sporu sa mali dohodnúť na združení finančných prostriedkov za účelom kúpy pozemku vo H., kde na uvedený účel mala žalobkyňa dňa 04.11.2016 poukázať na účet maloletého syna žalovaného, a to bez písomne uzavretej dohody o združení finančných prostriedkov (v poznámke prevodného príkazu bola uvedená poznámka – „pôžička“), a to potom, ako bol predmetný pozemok ešte predtým prevedený na tretiu osobu, pričom podľa prvotných tvrdení žalovaného obchod medzi stranami sporu stroskotal, lebo nezohnal 12.000,- eur, ktoré sa zaviazal poskytnúť žalobkyni za účelom združenia finančných prostriedkov a napriek tomu vo svojom poslednom vyjadrení tvrdil, že obchod stroskotal, nakoľko svedok I. J. už predmetný pozemok odmietol predať. Okrem toho, ak malo ísť o združenie finančných prostriedkov, tak žalovaný žiadnym spôsobom kvalifikovane nevysvetlil a ani neuviedol, aký mal byť obsah samotnej dohody medzi stranami sporu ohľadom použitia finančných prostriedkov zostávajúcej časti peňazí, ktoré žalobkyni žalovaný nevrátil, nakoľko uvedené peňažné prostriedky mali byť podľa tvrdení žalovaného viazané výlučne na kúpu pozemku vo H., a keďže uvedený obchod realizovaný nebol, žiadna iná dispozícia s peniazmi žalobkyne nebola dohodnutá a zo strany žalovaného ani tvrdená, že by sa na tom so žalobkyňou dohodol. Odvolaciemu súdu neuniklo, že v priebehu konania žalovaný menil procesnú obranu, čo aj potvrdil vo vyjadrení zo dňa 27.01.2023, keď uviedol, že uvádzal v podanom odpore nepravdivé a neúplné skutkové tvrdenia ohľadne vzájomného vzťahu strán sporu, keď účelovo tvrdil, že vzájomný záväzkový vzťah vznikol medzi žalobkyňou a maloletým synom žalovaného s tým, že žalovaný nemá so samotným záväzkovým vzťahom nič spoločné. Následne síce uvádzal, že uvedená procesná obrana nebola postačujúca a že potom už mal uvádzať na svoju obranu skutočnosti, tak ako sa medzi stranami odohrali. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že z ust. § 150 CSP ods. 1 vyplýva, že strana sporu má povinnosť pravdivo a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa strán sporu, čiže strana má aj podľa novej právnej úpravy povinnosť vypovedať pravdu a nič nezamlčovať o tých skutkových tvrdeniach, ktoré s prejednávanou vecou súvisia. Hoci porušenie tejto povinnosti nemá za následok sankčný postih, je potrebné uviesť, že uvedený postup neprispel k zvýšeniu hodnovernosti tvrdení žalovaného ale skôr k ich zníženiu, čo napokon prispelo k záveru o neuverení verzii žalovaného.
15. Námietku žalovaného týkajúcu sa tej skutočnosti, že pohľadávka žalobkyne vo výške 8.000,- eur mala byť zaplatená tak, že žalovaný mal vykonať stavebné práce na dome svedka B. N. a spoločnom plote žalovaného a svedkyne L. M., vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže uvedené skutočnosti v konaní preukázané neboli. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobkyne, že žalovaný síce uviedol, že dohodu o odpracovaní dlhu zo strany žalovaného potvrdili svedkovia J. K. a aj B. N., avšak žalovaný uvedenú skutočnosť vytrhol z kontextu výpovedí uvedených svedkov, nakoľko obaja svedkovia síce potvrdili existenciu uvedenej dohody, avšak s tým, že za riadne vykonané stavebné práce potom žalovaný z jeho odmeny vráti žalobkyni pôžičku, k čomu však nedošlo, pretože žalovaný na stavbe B. N. požadované práce riadne nevykonal a nedokončil, pričom uvedený svedok žiadne peniaze ani žalovanému ani žalobkyni za účelom úhrady dlhu, ktorý bol predmetom konania, nevyplatil, čo potvrdil aj v jeho výpovedi. Navyše žalovaný nepreukázal, na akej výške za vykonané práce a aké práce mali byť svedkom B. N. dohodnuté. Pokiaľ ide o odpracované práce na spoločnom plote medzi nehnuteľnosťami žalovaného a svedkyne L. M., tak uvedená svedkyňa poprela možnosť započítania odpracovaných prác na dlh žalovaného voči žalobkyni, pričom uviedla, že na plot prispela žalovanému peňažnou sumou, ktoré tvrdenie žalovaný nepoprel, pričom predložil výdavkové doklady, ktoré predstavovali obstaranie materiálu vo výške 1.873,81 eur. Odvolací súd konštatuje, že okrem absencie dohody, že by mal žalovaný odpracovať dlh na výstavbe spoločného plotu so svedkyňou, nepreukázal žalovaný ani rozsah a ani výšku prípadných vykonaných prác.
16. Neobstojí námietka žalovaného spočívajúca v tom, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom svedka M. H. a svedka J. G., keďže zo zápisnice z pojednávania zo dňa 13.09.2022 vyplýva, že samotný žalovaný netrval na výsluchu svedka M. H. pred súdom prvej inštancie, ale ponechal na úvahe súdu, či pristúpi k jeho výsluchu
vzhľadom na to, že uvedený svedok bol po ťažkej mozgovej príhode, pritom sám žalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, o ktorých mal vypovedať svedok tak, že uvedený svedok bol prítomný pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 31.10.2016 medzi J. M. ako predávajúcim a I. J. ako kupujúcim, čo však poprel svedok I. J., keď uvedenou výpoveďou mal spochybniť svedka I. J.. Odvolací súd vo vzťahu k odmietnutiu dôkazu výsluchom svedka konštatuje, že svedok J. G. mohol len potvrdiť skutočnosť, že J. M., ktorý bol účastníkom predmetnej zmluvy, že je jeho synovcom, ako na to správne poukázala žalobkyňa. Aj podľa odvolacieho súdu bolo odmietnutie navrhovaných dôkazov žalovaným vzhľadom ku skutočnostiam, ku ktorým mali vypovedať pred súdom prvej inštancie, správne, keďže bolo na úvahe súdu, ktoré dôkazy v prejednávanej veci vykoná, a ktoré nevykoná.
17. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní k časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 8.000,- eur, odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie v danej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
18. Odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku týkajúceho sa úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.000,- eur od 12.10.2019 do zaplatenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že žalobkyňa v dôsledku nepreukázania doručenia výziev žalovanému si následne uplatnila pred súdom prvej inštancie úrok z omeškania od podania žaloby na súde, avšak predmetný úrok z omeškania bolo dôvodné priznať nie od momentu doručenia žalobného návrhu ale až od momentu doručenia žalobného návrhu žalovanému, t. j. dňa 13.12.2019. Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II. týkajúceho sa úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.000,- eur od 13.12.2019 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie týkajúceho sa úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 8.000,- eur od 12.10.2019 do 12.12.2019 zamietol.
19. Odvolanie žalobkyne vo vzťahu k výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol, argumentujúc tým, že súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď svedkyne O. G. izolovane bez súhrnu s ostatnými dôkazmi s tým, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s tvrdením žalobkyne a neuviedol právne úvahy, ktoré súd prvej inštancie viedli k tomu, že uveril verzii žalovaného, že vrátil sumu 2.000,- eur žalobkyni v hotovosti prostredníctvom uvedenej svedkyne, ktorá pracovala u žalovaného ako čašníčka, vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú.
20. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z citovaného ust. § 191 CSP v súlade s čl. 15 Základných princípov CSP, vychádza z ústavného princípu nezávislosti súdov a znamená, že záver, ku ktorému sudca dospeje z vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov súdu však neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a musí byť preskúmateľná. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, pretože z § 220 ods. 2 CSP vyplýva, že je povinnosťou súdu v odôvodnení stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti sú považované za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Len jednostranný výber dôkazov súdom však nie je v súlade s týmto princípom.
21. Súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil otázku týkajúcu sa tej skutočnosti, že výpoveď svedkyne O. G. vyhodnotil izolovane bez súhrnu s ostatnými vykonanými dôkazmi, pričom neuviedol ani úvahu, ktorá ho viedla k tomu, že uveril verzii žalovaného o vrátení sumy 2.000,- eur žalobkyni prostredníctvom
svedkyne. Z uvedeného výsluchu svedkyne O. G. je potom zrejmé, že žalovaný u nej nikdy nenechal na vrátenie pre tretiu osobu finančné prostriedky v hodnote vyššej ako 100,- eur, čo je proti uvádzanej vrátenej hotovosti v zjavnom nepomere. Okrem toho svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že sumu 2.000,- eur odovzdala žalobkyni v hotovosti na žiadosť žalovaného, pričom so žalobkyňou sa predtým vôbec nepoznala a žiaden doklad o prevzatí sumy 2.000,- eur zo strany žalobkyne ani nepožadovala. Navyše sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s otázkou, z akého dôvodu mal žalovaný vrátiť sumu 2.000,- eur v hotovosti prostredníctvom svedkyne a nie bezhotovostne, keďže sa jednalo o nemalú sumu a nebol vyžadovaný ani doklad o odovzdaní peňazí, resp. akéhokoľvek potvrdenia o odovzdaní peňazí. Pokiaľ sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysporiadal s vyššie uvedenými skutočnosťami, vrátane výpovede svedkyne a žalovaného a ostatnými dôkazmi, na ktoré poukázala najmä žalobkyňa, v rámci svojej dôkaznej povinnosti, vyplývajúcej mu z čl. 8 Základných princípov CSP, ale aj z ust. § 150 CSP len na základe selektívneho výberu jednotlivých dôkazov, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj k predčasnému záveru o uplatnenom nároku žalobkyne, a preto aj k nesprávnemu právnemu záveru. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky existujúce skutkové zistenia, nevysporiadal sa riadne s dôkazmi, na ktoré poukazovala žalobkyňa, čo je porušením práva na spravodlivý proces, keď o hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, no napriek tomu ich všeobecný súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť.
22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku III., ktorým vo zvyšku zamietol žalobu žalobkyne aj v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), c) z dôvodu, že nesprávnym postupom súdu, ktorý nenáležite nevyhodnotil všetky dôkazy rozhodné pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu, mali za následok nesprávne skutkové zistenia v dôsledku čoho došlo postupom súdu aj k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je zakomponované právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy SR. Zároveň v dôsledku nesprávnych skutkových zistení došlo k predčasnému, a preto nesprávnemu právnemu posúdeniu nároku žalobkyne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
23. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec opätovne prejednať v zrušenom rozsahu a rozhodnúť, následne vyhodnotiť všetky dôkazy a zdôvodniť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal a ako ich skutkovo a právne vyhodnotil. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývala jednostrannosť, a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
24. O nároku na náhradu trov pôvodného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí o veci samej podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 3 CSP, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené a vrátené súdu na ďalšie konanie.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)