Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_6Co-6-2024.pdf
PDF · 111.2 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/6/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpeného obchodnou spoločnosťou RYBÁR advokát s. r. o., so sídlom Andreja Kmeťa 11, 010 01 Žilina, IČO: 51 273 225, proti žalovaným: 1/ D. A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX/XX, XXX XX F. - G. H., zastúpená JUDr. Zuzanou Hýllovou, advokátkou so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 50 504 649 a 2/ I. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. E. XXXX/X, XXX XX J. K. A., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 16C/59/2023-45 zo dňa 16. októbra 2023, takto
rozhodol:
I. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 16C/59/2023-45 zo dňa 16. októbra 2023 vo výroku II. potvrdzuje.
II. Žalovanej 1/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
III. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 16C/59/2023-45 zo dňa 16. októbra 2023 vo výrokoch I., III. až V. zostáva nedotknuté.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením zastavil konanie (výrok I.), žalovanej 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.), žalovanému 2/ voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.) a výrokmi IV. a V. rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku vo výške 42,80 eur žalobcovi prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., a to do 30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o vrátení súdneho poplatku. 2. Na odôvodnenie uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13.07.2023 domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ určenia, že kúpna zmluva č. V 494/2022 zo dňa 24.02.2022 je neplatná z dôvodu porušenia jeho zákonného predkupného práva. 3. Dňa 05.10.2023 doručil súdu prvej inštancie podanie žalobca, ktorým vzal žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť, pričom toto späťvzatie žaloby žiadnym spôsobom neodôvodnil. Pokiaľ išlo o náhradu trov konania, žalobca žiadal, aby o nej súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania neprizná, a to s poukazom na ust. § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“). Poukazoval na to, že v žalobe zo dňa 13.07.2023 okrem iného uviedol, že Okresný úrad Čadca, katastrálny odbor mu odmietol poskytnúť kúpnu zmluvu č. V 494/2022 zo dňa 24.02.2022 bez uvedenia relevantného dôvodu, a preto požiadal o zabezpečenie tohto dôkazu súdom. V čase podania žaloby nemal vedomosť o tom, že nehnuteľnosti boli odpredané žalovanej 1/ v rámci konkurzu, kde za žalovaného 2/ konal správca konkurznej podstaty, a táto okolnosť nevyplývala ani z listu vlastníctva. Tvrdil, že pred podaním žaloby nemal dôvod skúmať zápisy v obchodnom vestníku a poukázal na to, že z formálneho hľadiska je procesné zavinenie na zastavení konania pri späťvzatí žaloby vždy na strane žalobcu, ktorý ako jediný môže disponovať so žalobou. Uvedený reštriktívny záver podľa neho však nemožno bez ďalšieho generalizovať pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania,
pričom kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr predmetnú žalobu vzala späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Zavinenie podľa názoru žalobcu je treba interpretovať vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom je príčinou správanie sporovej strany, teda aj jeho prejav vôle, spočívajúci v späťvzatí žaloby. 4. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 a 2 CSP uviedol, že v danom prípade žalobca využil svoje dispozičné právo disponovať so žalobou, kedy ju tento vzal v celom rozsahu späť, a preto podľa ust. § 146 ods. 1 druhej vety CSP sa súhlas žalovaných so späťvzatím žaloby nevyžaduje, pretože k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa ust. § 168 CSP a daná vec nebola prejednávaná na pojednávaní. Súd prvej inštancie považoval zákonné podmienky pre zastavenie konania za splnené a konanie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom zastavil. 5. V súvislosti s náhradou trov konania súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade sa týmto rozhodnutím konanie končí, a preto citujúc ust. § 262 ods. 1, § 256 ods. 1 a 257 CSP rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. Žalobca pritom späťvzatie žiadnym spôsobom neodôvodnil a jeho odôvodnenie sa týkalo len uplatnenia ust. § 257 CSP, pri ktorého použití žiadal, aby súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal. 6. V súlade s požiadavkou žalobcu, aby súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal, súd prvej inštancie uviedol, že aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa ust. § 255 CSP a nasledujúcich, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad. V tomto smere súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu a súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Poukázal na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Ak teda dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách. 7. Súd prvej inštancie v súvislosti s trovami konania poukázal na to, že ak je dôvodom zastavenia konania späťvzatie žaloby, z hľadiska skúmania procesného zavinenia je potrebné posúdiť dôvody, ktoré žalobcu viedli k tomu, že nemá ďalej záujem pokračovať v konaní. V zásade procesnú zodpovednosť za zastavenie konania nesie žalobca, ktorý svojim úkonom - späťvzatím žaloby spôsobí zastavenie konania. Spravidla jediným prípadom, kedy možno zavinenie zastavenia konania pričítať žalovanému je ten, keď žalobca podal žalobu síce dôvodne (pričom dôvodnosť sa posudzuje z procesného hľadiska), ale v priebehu konania na strane žalovaného nastali také skutočnosti, pre ktoré stratilo pokračovanie konania a dosiahnutie meritórneho rozhodnutia pre žalobcu význam. Najčastejšie pôjde o prípady, kedy sa žalovaný správal v zmysle žalobného petitu a splnil to, čoho sa žalobca domáhal. Pri zastavení konania a rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sú významné výlučne procesné kritéria. Nie je preto dôležité, či konkrétna žaloba (by) bola alebo nebola z hmotnoprávneho hľadiska opodstatnená. Z daného titulu sa ani nie je potrebné vyporiadavať v rámci odôvodnenia zastavujúceho uznesenia, vrátane jeho výroku o nároku na náhradu trov konania, s hmotnoprávnymi, resp. vecnými súvislosťami žaloby (t. j. súd prvej inštancie neskúmal, prečo žalobcovi nebola kúpna zmluva zo strany Okresného úradu Čadca, katastrálneho odboru predložená a prečo sa žalobca prípadne pred podaním žaloby neobrátil na žalovaných za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu pred podaním žaloby). V prípade späťvzatia žaloby zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, ktorého dispozitívny úkon bezprostredne podmienil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť protistrane trovy konania. Výnimku z dotknutej všeobecnej zásady predstavuje situácia, kedy by žalobca vzal žalobu späť pre správanie žalovaného, ktorý po podaní žaloby (bez ohľadu na jej vecnú opodstatnenosť) by splnil to, čoho sa žalobca žalobou domáhal. V danom spore však žalobca netvrdí a ani nepreukázal, že by dôvodom späťvzatia žaloby bolo správanie protistrany po podaní žaloby. Naopak žalobca tvrdil, že v čase podania žaloby nemal vedomosť o nadobudnutí predmetných nehnuteľnosti žalovanou 1/ prostredníctvom správcu konkurznej podstaty žalovaného 2/. 8. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené konštatoval, že späťvzatie žaloby bolo vykonané ako reakcia na vyjadrenie žalovanej 1/, kedy táto v podaní zo dňa 21.08.2023 v rámci procesnej obrany a uvedenia skutkových tvrdení považovala žalobu žalobcu
za nedôvodnú. Keďže rozhodujúcim je procesné hľadisko, nebolo podstatné, čo žalobcu viedlo / motivovalo k podaniu žaloby bez výzvy žalovaným na mimosúdne vyriešenie sporu alebo bez iniciovania procesných krokov na získanie kúpnej zmluvy. Pre rozhodnutie o trovách konania tak bolo významné posúdiť zavinenie jeho zastavenia, a to vo vzťahu k subjektom, ktoré sú stranami sporu, teda žalobcom a žalovaným. Z tvrdenia žalobcu, pre ktoré vzal žalobu späť, vyplýva, že žalovaní sa nesprávali v zmysle žalobného návrhu. Z toho vyplynulo, že žalovaných nie je možné považovať za subjekt, ktorý zavinil zastavenie konania. V takom prípade nesporne platí, že vinu za zastavení konania nesie žalobca, ktorý žalobu vzal späť a je podľa ust. § 256 ods. 1 CSP povinný nahradiť trovy konania protistrane. 9. V nadväznosti na uvedené a s poukazom na obsah spisového materiálu súd prvej inštancie prijal záver, že žalovanej 1/ vznikli v konaní trovy z dôvodu zastúpenia, a preto rozhodol tak, že táto má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 10. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie čo do jeho výroku II. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, pričom navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že stranám nárok na náhradu trov konania neprizná. 11. Žalobca v podanom opravnom prostriedku poukazoval najmä na to, že je nutné uvedomiť si obsah formulácie (pojmu) „dôvody hodné osobitného zreteľa“ a tento pojem vykladať najmä vo väzbe na zmysel a účel ust. § 257 CSP. Spomenutým účelom tohto ustanovenia je primárne umožniť súdu zamedziť vzhľadom na celkové okolnosti prejednávaného prípadu síce zákonným, no (i) ,,pritvrdým“ rozhodnutiam, respektíve takým rozhodnutiam, (ii) ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor s dobrými mravmi. Z formálneho hľadiska je procesné zavinenie zastavenia konania pri späťvzatí žaloby vždy na strane žalobcu, ktorý ako jediný môže disponovať žalobou. Avšak uvedený reštriktívny záver nemožno bez ďalšieho generalizovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Žalobca ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV.ÚS/457/2018-10 zo dňa 15.08.2018 a uviedol, že už v podanej žalobe tvrdil, že pred jej podaním osobne opakovane požiadal Okresný úrad Čadca, katastrálny odbor o poskytnutie predmetnej zmluvy, pričom túto mu tento úrad bez relevantného dôvodu vydať odmietol. Z tohto dôvodu v petite označil predmetnú kúpnu zmluvu tak, ako bola špecifikovaná na liste vlastníctva a zároveň požiadal súd, aby túto kúpnu zmluvu zabezpečil dožiadaním. Pred podaním žaloby kontaktoval aj žalovanú 1/, tá však na výzvu nereagovala, a preto nemal inú možnosť než domáhať sa požadovaného určenia na súde. Žalovaný tak v podanom odvolaní naďalej zotrval na tom že aplikácia ust. § 257 CSP je v posudzovanej veci dôvodná. 12. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odvolacie dôvody žalobcu sú domnelé a žiadala napadnuté uznesenie potvrdiť. V tomto smere ďalej tvrdila, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti a nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali vplyv na spornú otázku aplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Mala za to, že s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu je absolútne vylúčená aplikácia ust. § 257 CSP, a to z dôvodu neexistencie dôvodu hodného osobitného zreteľa. Dôvod, o ktorý žalobca opieral svoj nárok, t. j. „nevedomosť“ okolností daného prípadu, považovala žalovaná 1/ výlučne za dôsledok nečinnosti žalobcu, čo nemôže v súlade so zásadou dobrých mravov obstáť a byť na jej ťarchu. Okrem toho zdôraznila, že dôvody uvedené žalobcom zostali len v rovine tvrdení bez náležitého preukázania. 13. Ďalšie podania procesných strán neboli v rámci odvolacieho konania produkované. 14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – žalobcom, proti ktorému bol žalovanej 1/ priznaný nárok na náhradu trov konania, teda bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 359 CSP) a smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal odvolaním žalobcu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v rozsahu výroku II. a viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti, t. j. vo výroku II. ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výrokoch I., III. až V. zostalo uznesenie súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie vo výroku II. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci (zistenia zavinenia tej ktorej strany sporu na zastavení konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP a prípadného naplnenia podmienok podľa ust. § 257 CSP), vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti (§ 387 ods. 2 CSP). 16. Odvolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že odvolací prieskum bol na základe zásady neúplnej apelácie v odvolacom konaní striktne vymedzený odvolacími dôvodmi formulovanými v podanom opravnom prostriedku (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd zároveň nezistil vady spočívajúce v nesplnení procesných podmienok (380 ods. 2 CSP). 17. V ďalšom sa tak odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP zaoberal žalobcom vymedzenými odvolacími dôvodmi, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. 18. Primárne považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7 M Cdo 4/2010 zo dňa 14.09.2011, tiež nález Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 196/09 zo dňa 10.10.2009). Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7 M Cdo 1/2014 zo dňa 29.04.2014). Aj keď uvedené zásady boli formulované ešte pred zmenou procesného poriadku (rozumej za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok; § 146 ods. 2) súdna prax, ako aj právna veda z týchto naďalej vychádza aj pri posudzovaní procesného zavinenia na zastavení konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. 19. Súd prvej inštancie tak v súdenej veci dospel k vecne správnemu záveru, že procesné zavinenie na zastavení konania je jednoznačne na strane žalobcu. Žalovaní sa totižto nezachovali po podaní žaloby v zmysle žalobnej požiadavky žalobcu. Späťvzatie žaloby, ako to vyplýva aj z odvolania, bolo uskutočnené žalobcom bez uvedenia dôvodu. 20. Žalobca podané odvolanie a dôvod aplikácie ust. § 257 CSP zásadne založil na tom, že pred začatím sporu nedisponoval spornou kúpnou zmluvou, keďže hoci požiadal príslušný katastrálny úrad o poskytnutie zmluvy, tento mu ju bez uvedenia relevantného dôvodu odmietol poskytnúť a ani mu o tejto skutočnosti nevydal potvrdenie. Preto v žalobe žiadal súd, aby spornú kúpnu zmluvu vyžiadal od príslušného katastrálneho úradu. Zároveň žalobca v odvolaní tvrdil, že pred podaním žaloby na súd kontaktoval dňa 19.06.2023 žalovanú 1/, tá však na jeho výzvu nereagovala. Nemal tak inú možnosť, ako domáhať sa na súde prvej inštancie žalobou požadovaného určenia (neplatnosti spornej kúpnej zmluvy). 21. Vo všeobecnosti odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok sporu podľa ust. § 255 CSP a od zásady zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, len ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať procesne neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného zákonného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výsostne výnimočný charakter. Zákon dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti nešpecifikuje. Tieto môžu spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán konania. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú, pričom ust. § 257 CSP nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie. Toto ustanovenie nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľné kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Takéto okolnosti však musia byť v konaní preukázané,
pričom nie je povinnosťou procesného súdu takéto okolnosti zisťovať ex offo. Strana zároveň nemá právo, aby procesný súd v každom jednotlivom prípade skúmal prípadné naplnenie podmienok pre rozhodnutie podľa ust. § 257 CSP a takto aj v neprospech druhej strany rozhodol. 22. Žalobca za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval ním tvrdenú skutočnosť, že pred začatím konania nemal z objektívnych dôvodov k dispozícii spornú kúpnu zmluvu, a to aj napriek tomu, že sa pokúšal zabezpečiť ju prostredníctvom príslušného katastrálneho úradu. Aj keď to žalobca výslovne neuviedol, a to či už v späťvzatí žaloby, ako aj v odvolaní, je zrejmé, že žalobca na túto skutočnosť poukazoval z dôvodu, že ak by spornou kúpnou zmluvou disponoval, žalobu by nebol podal. Ako už uviedol súd prvej inštancie, žalobca uvedené skutkové tvrdenia nepreukázal (to zhodne namietala aj žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu). Neobstojí argumentácia žalobcu, že Okresný úrad Čadca, katastrálny odbor nevydal žalobcovi potvrdenie o odmietnutí jeho žiadosti o poskytnutie spornej kúpnej zmluvy. Žalobca však nepreukázal ani to, že vôbec o poskytnutie spornej kúpnej zmluvy Okresný úrad Čadca, katastrálny odbor požiadal. Skutočnosť, že žalobca v podanej žalobe navrhol súdu prvej inštancie zabezpečiť spornú kúpnu zmluvu z dôvodu odmietnutia jej poskytnutia zo strany príslušného katastrálneho úradu, nie je sama o sebe dostatočným dôkazom na preukázanie jeho tvrdenia. Odhliadnuc od doposiaľ uvedeného žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani len netvrdil, že sa pred podaním žaloby obrátil na žalovaných, resp. že by im zaslal svoj hmotnoprávny úkon, ktorým by sa voči žalovaným dovolal relatívnej neplatnosti sporného právneho úkonu (kúpnej zmluvy) podľa ust. § 40a v spojení s ust. § 140 OZ. Pod dovolaním sa relatívnej neplatnosti treba rozumieť úkon dotknutého oprávneného spoluvlastníka (v danom prípade žalobcu), z ktorého vyplýva jeho vôľa spôsobiť absolútnu neplatnosť scudzovacieho právneho úkonu, ktorým došlo k porušeniu jeho predkupného práva. Právne účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti prevodu nastávajú v okamihu, kedy prejav vôle oprávneného spoluvlastníka, ktorým sa dovoláva neplatnosti prevodu, dôjde prevodcovi (povinnému z predkupného práva) aj nadobúdateľovi spoluvlastníckeho podielu. Právne účinky nastávajú bez nutnosti dovolať sa neplatnosti prostredníctvom žaloby v civilnom sporovom konaní, hoci aj za hmotnoprávny úkon oprávneného podielového spoluvlastníka možno považovať aj žalobu, ktorého účinky nastanú doručením žaloby prevodcovi a nadobúdateľovi spoluvlastníckeho podielu. Inak povedané žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, že by sa pokúšal o mimosúdne uplatnenie jeho práva, teda sa snažil predísť súdnemu sporu. V tomto kontexte nie je bez významu ani preferencia, vyplývajúca z generálnej prevenčnej klauzuly zakotvenej v ust. § 3 ods. 2 OZ, aby fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbali na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou. Žalobca až vo svojom opravnom prostriedku tvrdil, že ešte pred podaním žaloby na súd dňa 19.06.2023 kontaktoval žalovanú 1/, ktorá však na jeho výzvu nereagovala a k tomuto tvrdeniu ako listinný dôkaz produkoval screenshot sms správy zo dňa 19.06.2023. Skutkové tvrdenia a návrhy na dokazovanie súd medzi iným v zmysel ust. § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany. Tieto možno v civilnom sporovom konaní uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenie, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP), resp. ako novoty v odvolacom konaní (§ 366 CSP) najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). V prípade, že súd prvej inštancie rozhoduje bez nariadenia pojednávania, nevydáva uznesenie o skončení dokazovania a prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť až do vyhlásenia rozsudku, resp. do vydania uznesenia, ak sa konanie končí uznesením (ako tomu bolo v posudzovanom prípade). Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Označené skutkové tvrdenie (výzva na žalovanú zo dňa 19.06.2023) a k nemu pripojený dôkaz sa zjavne netýkal procesných podmienok či vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a ani nimi nemalo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa tak zaoberal prípustnosťou uvedených novôt v zmysle ust. § 366 písm. d) CSP, pričom dospel k záveru, že v odvolacom konaní nebolo možné uvedené prostriedky procesného útoku produkované žalobcom pripustiť a prihliadať na ne. Bolo totiž bez akýchkoľvek pochybností, že žalobca ich mohol uplatniť už v podanej žalobe, prípadne v späťvzatí žaloby, v ktorom už navrhoval súdu prvej inštancie rozhodnúť o náhrade trov konania v zmysle ust. § 257 CSP, a to vzhľadom na to, že mal o nich jednoznačne vedomosť už pred začatím konania. Žalobca v opravnom prostriedku zároveň neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mu mali brániť uplatniť prostriedky svojho procesného útoku včas. Len vlastnou vinou teda žalobca tieto prostriedky
procesného útoku neuplatnil včas, a preto odvolací súd konštatuje, že žalobca mal možnosť vyhnúť sa začatiu civilného sporového konania, ktorú však nevyužil. Za uvedených okolností potom odvolací súd nevidel v posudzovanom prípade existenciu akýchkoľvek dôvodov osobitného zreteľa, ktoré by vyústili do nepriznania náhrady trov konania žalovanej 1/. 23. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobcu a nenaplnenie ním tvrdených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 CSP, odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výrokoch I., III. až V. zostalo uznesenie súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná 1/ bola v odvolacom konaní plne úspešná, a preto jej odvolací súd priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Ako tomu bolo pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolací súd v posudzovanom prípade ani pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania existenciu dôvodov osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP nevzhliadol. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 25. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP]. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].