Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)Rozsudok_2Cob-57-2019.pdf
PDF · 140.03 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/57/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a členov senátu JUDr. Janky Kočišovej a JUDr. Slávky Maruščákovej v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o, so sídlom v Bratislave - mestská časť Staré mesto 81102, Mostová 2, IČO: 44 414 315, zastúpený Advokátskou kanceláriou smith&smith legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Panenská 24, IČO: 36360341, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom v Košiciach, Rastislavova 43, IČO: 00 606 707, zastúpený Advokátskou kanceláriou Alena Zadáková a spol., so sídlom v Košiciach, Kováčska 32, v konaní o 111.879,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 17.10.2018, č.k. 35Cb/229/2015-485 v znení opravného uznesenia zo dňa 18.3.2019 č.k. 35Cb/229/2015-518 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 111.879,28 eur, s 8,75%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.656,03 eur od 22.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 4.592,50 eur od 19.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 0,23 eur od 17.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 6.543,90 eur od 24.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 5 900,40 eur od 28.1.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75% ročne zo sumy 63,53 eur od 25.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.520,80 eur od 4.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.870,39 eur od 1.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 3.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 127,05 eur od 6.5.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50% ročne zo sumy 127,05 eur od 13.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 13.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.163,84 eur od 17.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 4.846,61 eur od 15.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.401,80 eur od 19.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 127,05 eur od 9.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.828,00 eur od 16.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 4.479,20 eur od 14.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 660,00 eur od 31.10.2013 do zaplatenia, vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.349,50 eur od 16.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 660,00 eur od 23.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.116,50 eur od 30.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.584,25 eur od 6.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 76,63 eur od 13.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.563,66 eur od 17.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.013,00 eur od 6.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 148,80 eur od 10.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.977,56 eur od 6.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 7.180,80 eur od 4.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 740,30 eur od 25.5.2014 do zaplatenia, vo výške 9,15% ročne zo sumy 3 349,50 eur od 22.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 767,20 eur od 14.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 10.8.2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1.120,00 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie rozhodol, že návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol; žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 111.879,28 eur, s 8,75%-ným
ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.656,03 eur od 22.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 4.592,50 eur od 19.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 0,23 eur od 17.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 6.543,90 eur od 24.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 5 900,40 eur od 28.1.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75% ročne zo sumy 63,53 eur od 25.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.520,80 eur od 4.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.870,39 eur od 1.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 3.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 127,05 eur od 6.5.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50% ročne zo sumy 127,05 eur od 13.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 13.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.163,84 eur od 17.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 4.846,61 eur od 15.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.401,80 eur od 19.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 127,05 eur od 9.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.828,00 eur od 16.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 4.479,20 eur od 14.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 660,00 eur od 31.10.2013 do zaplatenia, vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.349,50 eur od 16.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 660,00 eur od 23.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.116,50 eur od 30.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.584,25 eur od 6.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 76,63 eur od 13.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.563,66 eur od 17.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.013,00 eur od 6.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 148,80 eur od 10.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.977,56 eur od 6.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 7.180,80 eur od 4.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 740,30 eur od 25.5.2014 do zaplatenia, vo výške 9,15% ročne zo sumy 3 349,50 eur od 22.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 767,20 eur od 14.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 10.8.2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1.120,00 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca (s pôvodným obchodným menom Magellan Slovakia, s.r.o.) žalobou doručenou súdu dňa 13.10.2015 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 111.879,28 eur, s 8,75%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.656,03 eur od 22.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 4.592,50 eur od 19.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 0,23 eur od 17.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 6.543,90 eur od 24.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 5 900,40 eur od 28.1.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75% ročne zo sumy 63,53 eur od 25.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.520,80 eur od 4.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.870,39 eur od 1.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 3.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 127,05 eur od 6.5.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50% ročne zo sumy 127,05 eur od 13.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 13.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.163,84 eur od 17.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 4.846,61 eur od 15.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.401,80 eur od 19.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 127,05 eur od 9.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.828,00 eur od 16.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 4.479,20 eur od 14.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 660,00 eur od 31.10.2013 do zaplatenia, vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.349,50 eur od 16.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 660,00 eur od 23.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.116,50 eur od 30.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 6.584,25 eur od 6.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 76,63 eur od 13.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.563,66 eur od 17.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.013,00 eur od 6.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 148,80 eur od 10.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.977,56 eur od 6.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 7.180,80 eur od 4.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 740,30 eur od 25.5.2014 do zaplatenia, vo výške 9,15% ročne zo sumy 3 349,50 eur od 22.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 767,20 eur od 14.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 7.814,40 eur od 10.8.2014 do zaplatenia a na náhradu trov konania, z titulu neuhradenia kúpnej ceny pôvodnému veriteľovi žalovaného.
3. Žalovaný namietal, že postúpenie pohľadávky je neplatné z dôvodu dohodnutého zákazu postúpenia zmluvných strán, prípadne, že zanikla v dôsledku započítania.
4. V zmysle ust. § 525 OZ, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. Takúto dohodu preukazoval žalovaný v priebehu konania obsahom objednávky, ktorú pre veriteľa sám vystavoval a v ktorej uviedol, že zmluvné strany sa dohodli, že postúpenie pohľadávky dodávateľom bez predchádzajúceho písomného súhlasu objednávateľa je neplatné. v tomto smere poukazuje súd na skutočnosť, že dohoda je dvojstranný právny úkon, obsahom ktorého je prejav vôle oboch strán tak, aby bol jednoznačný, nepripúšťajúci rôzny výklad. Z objednávky, ani zo žiadneho iného dôkazu však nevyplýva, že by takáto dohoda bola zmluvnými stranami uzavretá. Žiadny prejav vôle pôvodného veriteľa, že takúto dohodu uzavrel, žalovaný v konaní nepreukázal. Nie je ním ani dodanie objednaného tovaru, ani uvedenie rovnakého čísla na faktúre, zhodného s číslom objednávky. Dodanie tovaru neznamená bez ďalšieho, že pôvodný veriteľ prejavil súhlas s celým obsahom objednávky, keďže tento je možné prirodzene oddeliť tak, aby nespôsoboval neplatnosť celého právneho úkonu. V spojení s obsahom objednávky poukazuje súd i na tú skutočnosť, že svedok S.. V. ako dôvod zákazu postúpenia
pohľadávok uvádza snahu o predchádzanie uplatňovania si úrokov z omeškania zo strany dodávateľov, avšak na druhej strane v objednávke sa uvádza, že žalovaným je akceptovateľná výška úrokov z omeškania ako dvojnásobok základnej úrokovej sadzby určenej NBS. Nepriamo i z výpovede svedka p. O. vyplýva, že objednávka v časti vymedzenia zákazu postúpenia bola len návrhom dohody, keď uviedol, že v prípade ak dodávateľ neakceptoval zákaz postúpenia „hľadal“ sa nový. Za rozhodné považoval súd i čestné vyhlásenie konateľov pôvodného veriteľa o neexistencii dohody o zákaze postúpenia, pričom pri hodnotení tohto dôkazu v nadväznosti na opačné vyhlásenie bývalého riaditeľa žalovaného, vychádzal súd i z tej skutočnosti, že konatelia pôvodného veriteľa nie sú stranami sporu a ich záujem na výsledku konania môže byť len nepriamy.
5. Vychádzajúc zo záveru o kúpnej zmluve, posudzoval súd i námietky žalovaného v smere neplatnosti postúpenia pohľadávky, ktorou bolo práve nezaplatenie kúpnej ceny. Nemožnosť postúpenia odvodzoval žalovaný od skutočnosti, že ako zdravotnícke zariadenie zabezpečuje zdravotnú starostlivosť, čo je potrebné považovať za uspokojenie verejnej potreby. S uvedeným nie je možné inak ako len súhlasiť. Táto skutočnosť však neznamená, že má vstupovať do podnikateľského prostredia s tým, že jeho zmluvný partneri, ktorý vykonávajú podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, nedostanú zaplatené za dodaný tovar, pričom nie je podstatné, kto sa na základe postúpenia pohľadávky stane novým veriteľom žalovaného. V tomto smere poukazuje súd i na to, že predmetom konania je nezaplatenie kúpnej ceny za tovar, ktorý bol dodaný v rokoch 2013 až 2014 a ani doposiaľ nebola žalovaným, či už pôvodnému alebo novému veriteľovi zaplatená. Súd chápe nepriaznivú ekonomickú situáciu žalovaného, i v ktorej je „nútený“ uspokojovať pre človeka najdôležitejšie potreby, avšak ani táto skutočnosť z hľadiska základných právnych princípov nemôže viesť k nerovnosti pri posudzovaní práv a povinnosti zmluvných strán.
6. V zmysle citovaných zákonných ust. § 8 ods. 10 a § 21 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z. (postúpenie sa týkalo pohľadávky titulom nároku na zaplatenie kúpnej ceny, respektíve nešlo o postúpenie prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie) súd tiež uvádza, že žalovaný je štátnou príspevkovou organizáciou a že časť jeho nákladov je pokrytých jeho tržbami. Žalovaný teda pri svojej činnosti disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky ktoré mu boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii. Nakoniec neprípustnosť postúpenia takej pohľadávky, ktorú nemožno postihnúť exekúciou, je práve v záujme ochrany nového veriteľa, nie dlžníka.
7. Rovnako z hľadiska nedostatku aktívnej legitimácie, ktorú žalovaný namietal, je jeho argumentácia bez relevantného základu, nakoľko na rozdiel od skutkového stavu v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, sp.zn. 33Cb/143/2014, na ktorý žalovaný poukazoval, v tomto konaní bola predmetná pohľadávka postúpená na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú podpísali obaja konatelia žalobcu spôsobom predpísaným v čase jej uzavretia, obsiahnutým v príslušnom obchodnom registri.
8. K započítaniu, ktoré učinil žalovaný listom zo dňa 26.7.2016 a ktoré má viesť k zamietnutiu žaloby v tomto konaní, súd uvádza, že v zmysle ust. § 580 OZ, započítať možno len pohľadávky, ktoré sú spôsobilé na započítanie, teda nesporné. V konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, sp.zn. 35Cb 11/2013 si žalobca uplatňuje nárok vo výške 751.066,38 eur na obdobnom skutkovom a právnom základe ako v tomto konaní, pričom v priebehu konania žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 285.536,32 eur, následne žalobca v tejto časti vzal žalobu späť a po späťvzatí vyhodnotil sám žalovaný túto platbu ako plnenie bez právneho titulu v dôsledku čoho malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalobcu a započítal túto platbu na jednotlivé sumy, ktoré tvoria predmet konania vo viacerých konaniach vedených na okresných súdoch. Tento jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, ako to označuje žalovaný, však súd nepovažuje za platný právny úkon, práve pre spornosť pohľadávky započítavanej žalovaným, pri opísanom skutkovom stave. V tomto smere súd poukazuje i na to, že v uvedenom započítavanom prejave, označuje pohľadávky za vzájomné, avšak v konaní tvrdí, že pohľadávka žalobcu neexistuje, čiže z tohto pohľadu nie je zrejmé, voči čomu svoju pohľadávku započítava.
9. Vzhľadom na uvedené tak mal súd za to, že nárok žalobcu je dôvodný a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie kúpnej ceny vymedzenej v jednotlivých faktúrach, ktoré medzi stranami sporu sporné neboli.
10. Zároveň súd priznal žalobcovi v zmysle ust. § 365 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 369 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., aj žiadané úroky z omeškania vo výške uvedenej vo výrokovej časti rozsudku z jednotlivých fakturovaných súm tvoriacich kúpnu cenu, odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúr do zaplatenia.
11. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
12. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
13. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. V danom prípade mal žalobca v konaní plný úspech, preto mu súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
15. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodol súd v zmysle ust. § 162 ods. 3 CSP.
16. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný.
17. Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že predmetná pohľadávka vznikla na základe dodávania zdravotného materiálu pôvodným veriteľom žalovanému, pričom táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Tovar bol dodávaný na základe objednávky, v ktorej žalovaný okrem objednávaného tovaru a ceny vymedzil, že sa zmluvné strany dohodli, že postúpenie pohľadávky dodávateľom bez predchádzajúceho písomného súhlasu objednávateľa je neplatné.
18. Žalovaný chce upriamiť pozornosť odvolaciemu súdu práve na jednotlivé dôkazy zaoberajúce sa predmetnou skutočnosťou, keďže má za to, že z vykonaných dôkazov inkorporácia zákazu postúpenia v zmysle ust. § 525 ods. 2 OZ preukázaná jednoznačne bola.
19. Žalovaný dohodu o zákaze cesie nepreukázal, keďže z objednávky, ani zo žiadneho iného dôkazu nevyplýva, že by takáto dohoda uzatvorená bola.
20. Dodanie tovaru a uvedenie rovnakého čísla na faktúre zhodného s číslom objednávky bez ďalšieho neznamená, že pôvodný veriteľ prejavil súhlas s celým obsahom objednávky, keďže tento je možné prirodzene oddeliť tak, aby nespôsoboval neplatnosť celého právneho úkonu.
21. V konaní bolo dostatočne do hĺbky popísané akým spôsobom prebiehalo objednávanie a dodávanie tovaru. Zdôrazňuje, že vo veci možno hovoriť o praxe zavedenej medzi stranami, kedy v dôsledku dlhodobej spolupráce nebolo potrebné vyhotovovať osobitné písomné zmluvy, ale dodávalo sa na základe objednávok, pričom súhlas s týmito objednávkami bol vo veci realizovaný doručením tovaru, čo je potrebné na dodacích listoch. Zmluva tak v konkrétnom prípade vznikla momentom kedy dodávateľ odoslal tovar na prepravu, resp. momentom prevzatia tovaru.
22. Podstatnou skutočnosťou vo veci je, že pôvodný veriteľ napriek tej skutočnosti, že mu bol obsah objednávky známy, tak žiadnym relevantným spôsobom v rozhodnom čase nenamietal dojednanie zákazu postúpenia, resp. žiadnym relevantným spôsobom neprijal objednávku s výhradou.
23. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že v dôsledku akceptácie objednávky vznikol zmluvný vzťah, ktorého obsahom je aj dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky a takéto dojednanie aplikáciou ust. § 525 ods. 2 OZ spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Keďže z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok neboli pohľadávky prevedené na žalobcu, tak ten nemá aktívnu vecnú legitimáciu vo veci.
24. S ohľadom na uvedené odôvodnenie odvolacích dôvodov navrhuje odvolaciemu súdu, aby vyhodnotil napadnutý rozsudok ako vecne nesprávny a rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu.
25. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca.
26. Žalobca uviedol, že objednávku nemožno považovať za právny úkon oferty dohody o zákaze postúpenia pohľadávky. Zároveň objednávka neplní ani funkciu potvrdenia o uzavretej dohode o zákaze cesie, nakoľko v nej absentuje prejav vôle druhej zmluvnej strany o prijatí takého návrhu.
27. Súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov správne, keď v situácii, kedy z predložených dôkazov nie je možné urobiť jednoznačný záver o pravdivosti alebo nepravdivosti skutkových tvrdení sporových strán, postupoval v súlade s pravidlami regulujúcimi objektívne dôkazné bremeno a dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o existencii dohody o zákaze cesie.
28. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v petite uviedol, že dojednanie o zákaze postúpenia v zmysle ust. § 525 ods. 2 OZ je obsahom samotnej oferty, čiže návrhu na vznik záväzkového vzťahu, ktorý bol bezvýhradne zo strany adresáta oferty (postupcu) prijatý a naplnený, keďže tovar dodaný bol. Čiže v danom prípade sa nejedná o žiadnu inkorporáciu, ale priamo o obsah návrhu na uzatvorenie zmluvy, pričom zotrváva na svojej argumentácii, že ten bol bezvýhradne prijatý a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorého obsahom je aj dohoda o zákaze postúpenia v zmysle ust. § 525 ods. 2 OZ.
29. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolane proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolania prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
30. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
31. Žalovaný odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
32. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
33. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný vlastne nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre záver, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a že konanie má vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p..
34. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.
35. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie okrem iného z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.)“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
36. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
37. Predmetom sporu je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie istiny 111.879,28 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému túto pohľadávku žalobcovi zaplatiť.
38. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi spoločnosťou TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo 26.8.2014 k uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2014/08/68, na základe ktorej žalobca ako postupník nadobudol pohľadávky v celkovej výške 111.879,28 eur voči žalovanému. Oznámenie o postúpení pohľadávok vykonal postupca formou doporučenej zásielky dňa 8.9.2014, ktoré doručenie žalovaný nenamietal. Spoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA s.r.o. vykonávala obchodnú činnosť v oblasti distribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok (tovaru), ktoré dodávala aj žalovanému a za dodanie ktorých vystavila faktúry, ktorých zaplatenia sa žalobca v spore domáha. Žalovaný výšku a splatnosť vystavených faktúr v spore nenamietal.
39. Súd prvej inštancie tak správne posúdil vzťah medzi postupom a žalovaným ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý vznikol uzatvorením jednotlivých kúpnych zmlúv podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka.
40. V súlade s § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu sporu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.
41. Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že Zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná. S týmto právnym názorom žalovaného nemožno súhlasiť, pretože nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a judikatúre súdov.
42. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
43. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
44. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.
45. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že dohodou s veriteľom môže dlžník vylúčiť možnosť postúpiť pohľadávku. Ak by postúpenie pohľadávky odporovalo takejto dohode, bolo by podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatné ako akákoľvek dohoda, ktorá by bola v rozpore s ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka.
46. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky (cesie) je pritom dvojstranným právnym úkonom. Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka je zmluva (dvojstranný alebo viacstranný právny úkon) uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Dané ustanovenie upravuje moment vzniku zmluvy a taktiež to, že na jej vznik je nevyhnutné, aby boli splnené dva predpoklady vo forme jednostranných právnych úkonov, ktoré keď sa stretnú a vzájomne kryjú prejavy vôle v nich vyjadrené, spôsobia vznik zmluvy. Zo súkromnej autonómie účastníkov zásadne vyplýva, že úplne závisí od vôle účastníka, či vstúpi do nejakého právneho vzťahu, a teda či vezme na seba určitú právnu povinnosť, alebo nie a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ ide o právny význam nečinnosti v procese vzniku zmluvy, samo mlčanie nemôže znamenať prejav vôle. Zásadu o tom že, kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí, potvrdzuje aj znenie § 44 druhá veta Občianskeho zákonníka, upravujúce okamih uzavretia zmluvy. Druhá veta výslovne ustanovuje, že mlčanie alebo nesúhlas samy osebe neznamenajú prijatie návrhu. Prijatie alebo neprijatie návrhu je podľa princípu zmluvnej autonómie plne v úvahe adresáta návrhu (obláta). Adresát nie je ani len povinný odpovedať. Mlčanie ani nečinnosť sa samy osebe nepovažujú za prijatie návrhu, okrem prípadu, ak tak ustanovuje zákon alebo zmluvné strany sa na tomto druhu (spôsobu) vzniku dohodli.
47. Pre úspech žalovaného v spore tak bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj preukázať existenciu platnej dohody o zákaze postúpenia, keďže žalobca existenciu takejto dohody medzi postupcom a žalovaným namietal a zároveň predložil čestné vyhlásenia konateľa postupcu, ktorý existenciu dohody podľa § 525 ods. 2 výslovne poprel, ako aj doručenie objednávok žalovaného, ktoré by obsahovali text uvedenej dohody.
48. V priebehu konania na súde prvej inštancie žalovaný tvrdil, že neplatnosť postúpenia pohľadávok na žalobcu vyplýva z dohodnutého všeobecného zákazu postúpenia v rámcovej zmluve uzatvorenej medzi postupcom ako dodávateľom a žalovaným ako odberateľom, ktorej obsahom bolo právo žalovaného prevziať lieky nachádzajúce sa v konsignačnom sklade zriadenom postupcom u žalovaného a povinnosť zaplatiť za dodaný liek. Povinnosťou dodávateľa je konsignačný sklad neustále dopĺňať, čím poskytuje tzv. trvalú ofertu a právo požadovať za dodané lieky zaplatené. Konkrétna kúpna zmluva tak bola uzatvorená na podklade rámcovej zmluvy. V dôsledku prevzatia lieku zamestnancom žalovaného vznikla kúpna zmluva, ktorej obsah je tvorený rámcovou zmluvou, pričom obsahom rámcovej zmluvy je aj zákaz postúpenia, čo potvrdzuje obsah objednávky, ktorá je vyhotovená ako určité potvrdenie o prevzatí tovaru.
49. Z uvedených tvrdení žalovaného, ako zmluvnej strany vyplýva, že hlásenky, resp. objednávky ktoré v spore predložil a ktoré nie všetky obsahovali odkaz na ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak nepredstavovali návrh (ofertu) na uzatvorenie jednotlivých kúpnych zmlúv vrátane dohody o zákaze postúpenia pohľadávky, ale iba potvrdenie o prevzatí konkrétneho tovaru a to vzhľadom k tomu, že kúpna zmluva bola reálne uzatvorená už prevzatím konkrétneho tovaru zamestnancom žalovaného zo skladu postupcu, kedy podľa § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka nadobudol žalovaný ako kupujúci vlastnícke právo k predmetnému tovaru, keďže iný okamih vzniku vlastníckeho práva v konaní nebol preukázaný. Zároveň v týchto objednávkach absentuje prejav vôle druhej zmluvnej strany o prijatí takéhoto návrhu o zákaze postúpenia pohľadávky.
50. Až v odvolacom konaní žalovaný uvádzal, že ním predložené objednávky predstavovali návrh (ofertu) na uzatvorenie jednotlivých kúpnych zmlúv, vrátane dohody o zákaze postúpenia, ktoré boli postupcom akceptované konkludentným konaním podľa § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka a to dodaním tovaru pre žalovaného.
51. Ak by jednotlivé objednávky žalovaného, tak ako ich tento predložil v konaní s textom odkazujúcim na § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, predstavovali návrh na uzatvorenie dohody o zákaze postúpenia, nemožno z nich a ani z následného správania postupcu, ktorý realizoval jednotlivé dodávky tovaru pre žalovaného, jednoznačne vyvodiť vôľu postupcu uzavrieť dohodu o zákaze postúpenia pohľadávok, keďže zo strany predávajúceho s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, takýto jednoznačný prejav vôle chýba. Napokon aj sám žalovaný tým, že jednoznačne nevedel uviesť, resp. v priebehu konania menil skutkové tvrdenia o tom, kedy a ako mala byť uzatvorená dohoda o zákaze postúpenia pohľadávok (výslovná dohoda v rámcovej zmluve, resp. až na základe jednotlivých vystavovaných objednávok a konkludentným konaním postupcu), tým sám prakticky spochybnil platnú existenciu zmluvného dojednania podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
52. Žalovaný existenciu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok (či už v prípadnej rámcovej zmluve alebo na základe jednotlivých vystavovaných objednávok) jednoznačne nepreukázal. Existenciu takejto dohody poprel aj samotný postupca ako zmluvný partner žalovaného. Pritom nemožno dospieť k záveru, že čestné prehlásenie konateľa postupcu zo dňa 11.10.2018 (č.l. 482 spisu) o neexistencii takejto dohody je nepravdivé iba z dôvodu, že je nepravdivé aj v časti o nedoručovaní jednotlivých objednávok žalovaným pre postupcu (uvedené čestné vyhlásenie zo dňa 11.10.2018 však takéto prehlásenie neobsahuje), keďže aj svedok Ing. Ľ. O., zamestnanec žalovaného, uviedol, že komunikácia zmluvných strán nebola výlučne iba písomná. Odvolací súd udáva, že tým, že niektoré vystavené faktúry obsahovali čísla objednávok žalovaného, samo o sebe nepreukazuje ich doručovanie pre postupcu v písomnej forme v znení, tak ako boli predložené v konaní žalovaným. Faktúra s číslom objednávky preukazuje iba to, že údaj o čísle konkrétnej objednávky sa dostal do dispozičnej sféry postupcu a nie samotné objednávky s textom, tak ako boli žalovaným v konaní predkladané. Pritom treba prisvedčiť žalobcovi, že nemožno preukazovať negatívnu skutočnosť, t.j. neexistenciu zákazu cesie, ale práve opak. Ak by súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkazu - čestného vyhlásenia konateľa postupcu o neexistencii dohody o zákaze cesie na tento aj neprihliadal, stále by žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno o ním tvrdenej existencii takéhoto zákazu, ktoré žalovaný v konaní neuniesol.
53. Existencia platnej dohody o zákaze postúpenia pritom nebola preukázaná ani výpoveďou svedka MUDr. X. V., ktorý len všeobecne uviedol, že takáto dohoda bola uzatvorená so všetkými dodávateľmi žalovaného, resp. aj s postupcom, bez toho aby svedok jednoznačne a bez pochybností uviedol s kým konkrétne za postupcu takúto dohodu žalovaný uzatvoril, kde a kedy. Uvedené rovnako platí aj na tvrdenie svedka, že všetci zmluvní partneri žalovaného o zákaze postúpenia pohľadávok vedeli. Bolo preto v záujme žalovaného, aby tento zákaz postúpenia pohľadávok premietol do písomnej podoby zmluvy, čím by sa jeho dôkazné bremeno v tomto konaní uľahčilo.
54. Rovnako existenciu platnej dohody o zákaze postúpenia nie je spôsobilá preukázať ani listina predložená žalovaným a označená ako „Záznam pre pamäť zo dňa 19.4.2018“ a z ktorej existencia dohody o zákaze postúpenia pohľadávok nevyplýva, keďže ide o listinu spísanú právnym zástupcom žalovaného zo stretnutia strán sporu a ich právnych zástupcov, pričom zo strany žalobcu nie je podpísaná, teda z nej jeho prejav vôle v žalovanom prezentovanom znení nevyplýva.
55. K poukazu žalovaného na ďalšie súdne konanie vedené medzi totožnými stranami sporu pod sp.zn. 31Cb/99/2017, kde žalobca zobral svoju žalobu späť v časti 228.906,15 eur s príslušenstvom, čo má podľa žalovaného preukazovať existenciu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok, odvolací súd udáva, že späťvzatie žaloby v inom konaní predstavuje dispozičné oprávnenie žalobcu, pričom je na žalobcovi ako pánovi sporu, ako naloží so žalobou a rovnako tak je vecou zmluvných strán, ako si vysporiadajú svoje iné práva a povinnosti z tohto vzťahu plynúce, tak ako tu uviedol aj žalobca.
56. K námietke žalovaného o vnútornom rozpore odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď mal súd prvej inštancie uviesť, že žiadny prejav vôle so súhlasom zákazu postúpenia nebol preukázaný a na druhej strane uvádza, že je potrebné aplikovať § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého môže osoba prijímajúca ofertu robiť aj faktickým konaním odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie
správne poukázal, že akceptácia návrhu (oferty) je možná podľa § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka faktickým konaním, no aj v takomto prípade platí podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Faktické dodanie tovaru predávajúcim a jeho prevzatie kupujúcim, nie je aj faktickým uzatvorením dohody o zákaze postúpenia pohľadávok.
57. Od samotnej skutočnosti, že žalovaný na listinách označených ako objednávky jednostranne uvádzal odkaz na ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno odvodzovať zvyklosť alebo prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a teda ani takýto úmysel strán.
58. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že výkladom podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Ak žalovaný poukazoval, že zákaz postúpenia pohľadávok v oblasti zdravotníctva je obchodnou zvyklosťou, toto svoje tvrdenie nepreukázal.
59. K námietke žalovaného, že postúpené pohľadávky predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda obsah postúpených pohľadávok by sa so zreteľom na ochranu záujmov dlžníka v súvislosti so zmenou v osobe veriteľa zmenil (zhoršil) odvolací súd udáva, že z postúpenia sú vylúčené len tie pohľadávky, ktoré sú späté s osobou pôvodného veriteľa do takej miery, že ich plnenie je nemožné úplne alebo je nemožné bez toho, aby došlo k zmene ich obsahu. Toto ustanovenie zákona zabezpečuje dlžníkovi ochranu pred zhoršením jeho postavenia v záväzkovom právnom vzťahu. Peňažná pohľadávka voči dlžníkovi však nie je spojená s osobou pôvodného veriteľa, keďže jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Plniť v peniazoch môže každá osoba. Postúpením peňažnej pohľadávky sa preto postavenie dlžníka nezhoršuje a zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah.
60. Bolo na dohode zmluvných strán, či postupca prevedie na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky iba dlžnú istinu, alebo aj jej príslušenstvo, v podobe úrokov z omeškania. Obchodný zákonník pritom neustanovuje právo veriteľa od dlžníka požadovať (úroky účtovať), ale priamo stanovuje povinnosť dlžníka úroky z omeškania platiť bez toho, aby veriteľ úroky z omeškania požadoval. Povinnosti dlžníka platiť pri omeškaní s platením peňažného záväzku úroky z omeškania, zodpovedá právo veriteľa na tieto úroky z omeškania, ktoré si môže uplatniť aj žalobou na súde.
61. Odvolací súd zároveň uvádza, že nie každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných vzťahov musí predstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude to tak hlavne v prípadoch opakovaného porušovania práv a povinností (či už subjektívnych alebo objektívnych), pretože je pojmovo vylúčené, aby pravidlo správania, ktoré je v rozpore so zákonom alebo zmluvnou úpravou, bolo spôsobilé nadobudnúť formu obchodnej zvyklosti. Porušovanie povinnosti splniť včas a riadne záväzok, aj keby išlo o jav dlhotrvajúci a rozšírený v celom odvetví, nie je možné považovať za obchodnú zvyklosť.
62. K ďalšej námietke žalovaného, že postupca utvrdzoval žalovaného v tom, že bol platne dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok, čo je podľa žalovaného konaním v rozpore s poctivým obchodným stykom, resp. ide o zneužitie práva, odvolací súd udáva, že postupovanie pohľadávok je bežne praxou v podnikateľskom prostredí, ktorá je limitovaná iba zákonom, resp. zmluvným dojednaním. Z konania postupcu pritom nevyplýva, že tento pri uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok konal nepoctivo, resp. jeho konanie nemožno hodnotiť ako také, ktoré bolo vedené priamym úmyslom spôsobiť ujmu žalovanému. Ak by aj postupca uvádzal žalovanému prípadne nepravdivé skutočnosti, čo v konaní nebolo preukázané, nemalo by to za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok.
63. Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalobca nie je oprávnený vymáhať sumu prevyšujúcu dohodnutú odplatu v zmluve o postúpení pohľadávok a to z dôvodu, že postúpenie pohľadávky môže byť dohodnuté aj bezodplatne a to nemá vplyv na povinnosť dlžníka zaplatiť postúpenú pohľadávku v plnej výške postupníkovi.
64. Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil, že postupované pohľadávky nepredstavujú nespôsobilý predmet postúpenia z dôvodu uspokojovania verejných potrieb, tak ako to uvádzal žalovaný a to z dôvodu, že nešlo o postúpenie prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu európskej únie, ale o pohľadávky titulom úhrady ceny liekov a zdravotníckych pomôcok, pričom žalovaný ako štátna príspevková organizácia má časť svojich nákladov pokrytých tržbami. Žalovaný teda pri svojej
činnosti disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii.
65. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky 111.879,28 eur, ktorá predstavuje nárok na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru pre žalovaného zo strany spoločnosti TRANSMEDIC SLOVAKIA s.r.o. a ktorá bola platne postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2014/08/68 zo dňa 26.8.2014 na žalobcu. Keďže žalovaný neuhradil kúpnu cenu dodaného tovaru v lehote splatnosti, čo napokon ani v konaní nerozporoval, správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania z jednotlivých faktúr po lehote ich splatnosti podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1, § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., tak ako to je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie.
66. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.
67. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).