Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-131-2022.pdf
PDF · 89.96 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/131/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., D. XXX/XX, právne zast. JUDr. Janou Štefánekovou, advokátkou so sídlom v Trenčíne, Vážska 45, proti žalovanému E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. G., B. H. XXX, právne zast. JUDr. Helenou Valáškovou Košútovou, advokátkou so sídlom v Trenčianskej Teplej, Ľ. Podjavorinskej 445/7, o zaplatenie 8.700 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7. septembra 2022, č.k. 27C/9/2021-103, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. v zamietavom výroku II. a vo výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom rozhodoval súd prvej inštancie o nároku na zaplatenie 8.700 eur s príslušenstvom, ktorý žalobca uplatnil titulom pôžičiek, ktoré priebežne požičiaval žalovanému a zo strany žalovaného zostali v uvedenom rozsahu nevrátené. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti 5.200 eur s príslušenstvom (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 19,54 %.
2. Súd prvej inštancie považoval v konaní za sporné uzatvorenie zmlúv o pôžičke, ktoré podľa žalobcu boli uzatvorené ústne, a na základe ktorých mal poukázať žalovanému sumy: 850 eur dňa 12.12.2018, 2.150 eur dňa 13.12.2018, 1.200 eur dňa 26.12.2018, 500 eur dňa 24.03.2019, 700 eur dňa 08.04.2019, 2.500 eur dňa 18.04.2019, 1.000 eur dňa 07.05.2019, 1.000 eur dňa 27.05.2019, 2.000 eur dňa 04.06.2019, 1.000 eur dňa 02.01.2019, 1.000 eur dňa 10.05.2019, 1.000 eur dňa 13.09.2019. Vec právne posúdil podľa § 657 OZ a žalobu považoval za čiastočne dôvodnú. V rozsahu 5.200 eur preukázal žalobca podľa súdu prvej inštancie uzatvorenie zmlúv o pôžičke medzi stranami sporu v období rokov 2018 a 2019 ako aj existenciu záväzku žalovaného vrátiť finančné prostriedky žalobcovi na základe ním tvrdených ústnych zmlúv. Uvedené vyplynulo z predloženej SMS komunikácie, resp. elektronickej komunikácie, ktorou žalobca podľa súdu prvej inštancie preukázal, že žalovaný ho požiadal o poskytnutie pôžičiek správami zo dňa 26.12.2018 - 1.200 eur, 24.03.2019
- 500 eur, 18.04.2019 - 2.500 eur, 27.05.2019 - 1.000 eur. Následne predloženými bankovými potvrdeniami žalobca preukázal poskytnutie finančných prostriedkov v prospech bankového účtu žalovaného, a to celkom v sume 11.900 eur, z ktorej bolo preukázaných vrátenie sumy 3.200 eur
(neboli predmetom žaloby). Zo zvyšnej sumy 8.700 eur, ktorá bola predmetom žaloby bolo preukázané uzatvorenie zmlúv o pôžičke v rozsahu 5.200 eur, ako bolo uvedené vyššie, a ohľadom tejto sumy preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel.
3. Čo do zvyšnej časti žaloby žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že uzatvoril so žalovaným aj ďalšie zmluvy o pôžičke, keď predložené potvrdenia z internet bankingu bez ďalšieho nepreukazujú tvrdenie žalobcu, že išlo o finančné prostriedky poskytnuté žalovanému na základe ústne uzavretých zmlúv.
4. Pre prípad nepreukázania pôžičky žalobca žiadal, aby súd posudzoval jeho nárok na zaplatenie uplatnenej sumy, resp. jej časti titulom vydania bezdôvodného obohatenia. K tomu súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že nárok v časti nepreukázaných pôžičiek nebolo možné priznať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia, keďže nebola naplnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Vo zvyšnej časti preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. 5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a v konaní úspešnejšiemu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu strán vo veci.
6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí zvyšku žaloby (výrok II.) podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok zmeniť a žalobe aj v tejto časti vyhovieť. Namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, že nebol preukázaný titul pôžičky nad rámec sumy 5.200 eur, keď obe strany sporu vo svojich výpovediach potvrdili, že si požičiavali peniaze. Významná bola v tomto smere podľa žalobcu SMS komunikácia, z ktorej vôbec nevyplývalo, že by žalovaný žalobcovi poprel existenciu svojich dlhov. Pokiaľ teda žalobca písal žalovanému, že mu dlží peniaze, a nebolo by to tak, javilo by sa ako logická reakcia zo strany žalovaného, že by takéto požiadavky žalobcu poprel. Žalovaný však nikdy neodpísal, že žalobcovi nedlží ani inak sa voči požiadavkám žalobcu nebránil. Existenciu svojich dlhov poprel žalovaný až na pojednávaní, jeho obrana bola chaotická a sám popieral svoje skôr uvedené tvrdenia. Podľa žalobcu bolo teda v konaní bankovými prevodmi preukázané, že žalobca poskytol žalovanému 11.900 eur. Žalovaný však v rámci svojej obrany nevyvrátil žalobcove tvrdenia a ani nepreukázal titul, na základe ktorého mu žalobca uvedenú sumu poskytol. Súd prvej inštancie mal preto správne žalobe vyhovieť v celom rozsahu a žalovaného zaviazať k zaplateniu sumy, ktorá mu bola zo strany žalobcu jednoznačne poskytnutá.
7. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že pokiaľ aj súd prvej inštancie nemal za preukázanú existenciu zmluvy o pôžičke nad priznaný rozsah 5.200 eur, bolo tu jednoznačne preukázané, že žalobca žalovanému poukázal na účet peniaze nad rámec uvedenej sumy, a preto mal súd prvej inštancie zaviazať žalovaného k zaplateniu zvyšku titulom bezdôvodného obohatenia. Odôvodnenie súdu prvej inštancie, že sa nejedná o žiadnu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia považoval žalobca za nepostačujúce, keď je v prípade nepreukázania právneho dôvodu poskytnutého plnenia zrejmé, že sa jedná o plnenie bez právneho dôvodu.
8. Na podporu svojho názoru citoval žalobca rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 196/2009 zo dňa 22.09.2010: Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne.
9. Pokiaľ teda nebol podľa názoru súdu prvej inštancie v spore preukázaný právny dôvod uplatneného plnenia v zamietnutej časti, bol podľa žalobcu súd prvej inštancie povinný posúdiť, či skutkové tvrdenia žaloby umožňovali rozhodnúť o uplatnenom nároku ako o bezdôvodnom obohatení a to bez ohľadu na právnu kvalifikáciu prezentovanú žalobcom.
10. Žalovaný vo vyjadrení žiadal rozsudok v napadnutej časti potvrdiť a priznať trovy konania. Popísal ako fungovali vzťahy medzi ním a žalobcom, že si navzájom bežne požičiavali peniaze, vykonávali jeden pre druhého práce, resp. zabezpečovali iné záležitosti, všetko v zásade neformálne. Podrobnejšie zmienil okolnosti zaobstarania okien na rodinný dom žalobcu. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na stratu telefónu nedisponuje SMS správami, preto nebol schopný brániť sa proti uplatneným nárokom. Komunikáciu predloženú zo strany žalobcu považoval za neúplnú a vytrhnutú z kontextu. Hoci mal zato, že žalobcovi nedlžil žiadne peniaze, sám odvolanie nepodal. Vec chcel čím skôr uzavrieť, pretože donedávna považoval žalobcu za veľmi dobrého kamaráta.
11. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.
12. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia 8.700 eur tvrdiac, že na základe dohody so žalovaným o požičaní peňazí previedol postupne čiastkovými platbami na účet žalovaného celkom 11.900 eur, pričom žalovaný z uvedenej sumy vrátil iba 3.200 eur.
13. Súd prvej inštancie mal za preukázané tvrdené platby žalobcu na účet žalovaného, no žalobe vyhovel iba v časti 5.200 eur. Iba ohľadom tejto sumy mal preukázanú existenciu zmluvy o pôžičke, pretože v konaní boli oboznámené SMS správy, ktorými žalovaný žiadal požičať čiastky, celkom predstavujúce 5.200 eur.
14. Žalobca v odvolaní v prvom rade namieta, že súd prvej inštancie mal správne prijať záver o existencii zmlúv o pôžičke aj ohľadom zvyšku žalovaného plnenia, a to vzhľadom na celkový kontext a správanie strán sporu. V konaní vyplynulo, že strany sporu si požičiavali peniaze a z predsporovej komunikácie žalovaného so žalobcom nevyplynulo, že by žalovaný existenciu dlhov poprel.
15. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o preukázaní existencie zmluvy o pôžičke v posudzovanom prípade len ohľadom tej časti peňazí poukázaných žalobcom na účet žalovaného, ku ktorej boli preukázané tiež žiadosti žalovaného o požičanie. Nad tento rozsah žalobca ani podľa odvolacieho neuniesol dôkazné bremeno o existencii zmlúv o pôžičke.
16. Vo všeobecnosti platí, že účastník musí v záujme dosiahnutia úspechu v spore preukázať svoje tvrdenia. Táto povinnosť účastníka je označovaná ako dôkazné bremeno. Zistenie skutkového základu rozhodujúceho pre výsledok sporu je tak závislé na kvalite dôkazov, ktorými strana sporu disponuje. Prijatie tvrdenia ako pravdivého súdom tak nezáleží len na tom, či je dané tvrdenie skutočne pravdivé, ale do veľkej miery aj na tom aké dôkazné prostriedky na preukázanie jeho pravdivosti má účastník k dispozícii. V prípade tvrdení, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, nemá súd inú možnosť overenia ich pravdivosti, než práve z dôkazov, ktoré produkujú účastníci. Pokiaľ teda účastník neposkytne súdu dostatočné dôkazy o pravdivosti ním tvrdenej skutočnosti, nemôže súd z takejto skutočnosti vychádzať pri svojom rozhodnutí. Ani tvrdenie, ktoré inak plne zodpovedá skutočnosti, nemôže byť podkladom súdneho rozhodnutia, pokiaľ sa účastníkovi nepodarí jeho pravdivosť preukázať dôkazmi. Neúspech pri preukázaní tvrdenia môže spočívať tak v podcenení dôkaznej povinnosti zo strany účastníka a opomenutí navrhnutia relevantných dôkazov, ako aj v tom, že dostatočné dôkazy k tvrdeniu účastníka jednoducho neexistujú. V druhom uvedenom prípade, kedy neexistuje dostatok dôkazov ide o stav tzv. dôkaznej núdze. K tomu často dochádza v prípade neformálnych právnych vzťahov, často v rámci rodiny, či medzi priateľmi.
17. Zo zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že strany sporu sa dlhodobo poznali a v rámci ich kamarátskej spolupráce, či pomoci, existovalo medzi nimi množstvo dohôd, vrátane požičiavania peňazí. Všetky ich vzájomné právne vzťahy boli principiálne neformálne a realizovali sa v zásade ústne alebo formou elektronickej komunikácie. Uvedené potvrdili obe strany sporu pri svojich výpovediach. Za danej situácie súd prvej inštancie správne považoval za preukázanú zmluvu o pôžičke len v prípadoch, v ktorých žalobca preukázal tak žiadosť žalovaného o pôžičku, ako aj nadväzujúcu úhradu žiadanej sumy na účet žalovaného. V početných neformálnych právnych interakciách strán sporu bolo namieste trvať na vysoko presvedčivom preukázaní tvrdených pôžičiek. Pri mnohosti právnych vzťahov strán sporu, vrátane vzájomného požičiavania peňazí, a pri minimálne formálnom priebehu týchto právnych vzťahov nebolo možné považovať existenciu pôžičiek za preukázanú z celkového kontextu a správania
strán sporu, ako to žiadal žalobca, keď považoval za dostatočné, že strany sporu si požičiavali peniaze a z predsporovej komunikácie žalovaného so žalobcom nevyplynulo, že by žalovaný existenciu dlhov poprel. Súd prvej inštancie preto správne zistil skutkový stav, pokiaľ nemal existenciu zmlúv o pôžičke preukázanú nad rozsah 5.200 eur.
18. Žalobca ďalej v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie spočívajúce podľa neho v tom, že súd prvej inštancie neaplikoval na žalobou uplatnený nárok ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Na ich základe bolo podľa žalobcu potrebné žalobe vyhovieť v tej časti plnení poukázaných žalobcom na účet žalovaného, v ktorej nemal súd za preukázanú existenciu zmluvy o pôžičke. Ani v tejto časti nie je odvolanie dôvodné.
19. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 196/2009 zo dňa 22.09.2010 citovaného žalobcom, z ktorého vyplýva, že súd nie je viazaný právnym posúdením veci, ako ho prezentuje strana sporu. Čím však súd viazaný je, sú rozhodujúce tvrdenia strany sporu. Práve rozhodujúce tvrdenia žaloby na jednej strane a ich právne posúdenie na strane druhej je potrebné dôsledne rozlišovať. Tak robí aj citované rozhodnutie: Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka.
20. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že žalobca a žalovaný sa dohodli, že žalobca žalovanému priebežne požičia peniaze... jedná sa o rozhodujúce tvrdenie strany sporu zásadným spôsobom determinujúce uplatnený nárok. Súd prvej inštancie nepochybil, ak takto uplatnený nárok neposudzoval ako bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením bez právneho dôvodu. Rozhodujúce skutočnosti žaloby totiž nezneli tak, že žalobca bez toho, aby na to mal dôvod, poukázal na účet žalovaného finančné prostriedky (napr. omylom). Záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní existencie zmluvy o pôžičke v časti uplatneného nároku nemôže mať za následok také právne posúdenie uplatneného nároku, ktoré by bolo v rozpore s rozhodujúcimi skutočnosťami tvrdenými v žalobe. Súd prvej inštancie preto nemohol v dotknutej časti žaloby vyhovieť a nepreukázanú pôžičku priznať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia. Nemožno zamieňať existenciu plnenia bez právneho dôvodu so situáciou, kedy sa žalobcom tvrdený právny dôvod (skutkovo popísaný právny vzťah) nepodarí žalobcovi preukázať. Inými slovami, nepreukázanie tvrdeného právneho dôvodu plnenia a preukázanie plnenia bez právneho dôvodu nemožno stotožniť.
21. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že situácia, kedy zo žaloby o plnenie z právneho dôvodu môže súd priznať právo titulom bezdôvodného obohatenia možná je, ale za iných predpokladov. Je tomu tak vtedy, pokiaľ v priebehu súdneho konania vyjde najavo neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého žalobca uplatnil svoj nárok. V tom prípade je však o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie rozhodnuté na základe identických rozhodujúcich skutočností tvrdených žalobcom, ku ktorým sa naviac pridá záver o neplatnosti právneho úkonu. Rozhodujúce skutočnosti žaloby, teda že došlo k uzavretiu zmluvy (hoci neplatne) sú stále nevyhnutne východiskom rozhodnutia o vydaní bezdôvodného obohatenia z takéhoto neplatného úkonu. Jedná sa o vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého z neplatného právneho úkonu. V posudzovanom prípade však ide o situáciu odlišnú. Ako bolo uvedené, rozhodujúce skutočnosti tejto žaloby, že žalobca požičal žalovanému peniaze, neprichádzajú do úvahy ako východisko rozhodnutia, že k plneniu v prospech žalovaného došlo bez právneho dôvodu.
22. Vzhľadom na uvedené neboli naplnené žalobcom uplatnené odvolacie dôvody a odvolací súd preto rozhodnutie v napadnutej zamietavej časti potvrdil ako vecne správne, a to vrátane výroku o trovách konania.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).