Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Sa-7-2019.pdf
PDF · 121.6 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sa/7/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: F. Q. C., H. XX.XX.XXXX, bez štátnej príslušnosti, bez dokladov totožnosti, bez trvalého pobytu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, Ľubotice, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 04.10.2019 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-40-010/2019-ZVC zo dňa 25.09.2019, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídia policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov č. PPZ- HCP-PO5-40-010/2019-ZVC zo dňa 25.09.2019 týkajúce sa žalobcu F. Q. C., H.. XX.XX.XXXX, bez zistenej štátnej príslušnosti, bez cestovného dokladu, nezisteného trvalého bydliska.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca F. Q. C., H.. XX.XX.XXXX, bez zistenej štátnej príslušnosti, bez cestovného dokladu, t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO5-40-010/2019-ZVC zo dňa 25.09.2019 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky uloženého rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa č. PPZ-HCP-SO14-299-012/2018-ZAV zo dňa 03.10.2018, vykonateľného dňa 03.10.2018. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, t. j. na tri mesiace s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov účastník konania bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj „ÚPZC Sečovce“).
2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že účastník konania bol administratívne vyhostený vyššie označeným rozhodnutím zo dňa 03.10.2018 podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo sa úmyselne vyhol alebo sa odmietol podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice. Správny orgán zároveň vylúčil odkladný účinok rozhodnutia o vyhostení. Týmto rozhodnutím bol účastníkovi konania
v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na tri roky s tým, že lehota zákazu vstupu začala plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola určená lehota na vycestovanie z dôvodu podľa § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pretože možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno zistiť jeho totožnosť.
3. Žalovaný ďalej v rozhodnutí uviedol, že dňa 25.09.2019 hliadka Mobilnej jednotky Policajného zboru Prešov pred ÚPZC Sečovce kontrolovala účastníka konania a v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že účastníkovi konania bolo vydané právoplatné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Z týchto dôvodov bol predvedený pred správny orgán a následne bolo začaté správne konanie vo veci zaistenia, v rámci ktorého s ním bola dňa 25.09.2019 spísaná Zápisnica o vyjadrení podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Správny orgán konštatoval, že vzhľadom na všetky uvedené okolnosti aktuálneho statusu účastníka konania na území Slovenskej republiky, jeho zaistenie na účel výkonu administratívneho vyhostenia je v súlade aj s jeho záujmami, pretože mu bude zabezpečená tak strava, ubytovanie, no predovšetkým prístup k uplatneniu jeho práv, ako k reálnej možnosti zistenia jeho totožnosti, resp. jeho štátnej príslušnosti. Žalovaný ďalej konštatoval, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal aj tým, či bude možné vykonať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, teda či zaistenie účastníka konania bude účelné a či účastník konania je vyhostiteľný. Z tohto dôvodu preveril informácie v ÚPZC Sečovce a zistil, že účastník konania bol už dňa 03.10.2018 zaistený na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré je označené v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia a umiestnený do ÚPZC Sečovce dňa 03.10.2019. Vo svojich výpovediach uvádzal, že sa narodil v meste Marseille vo Francúzsku a istú dobu tam aj žil, potom vraj žil v Rusku a posledných šesť rokov na Ukrajine. Tvrdil, že chce ísť naspäť do Francúzska a o azyl, ani doplnkovú ochranu na území Slovenska nežiadal. Ani cestou Národnej ústredne Interpolu Bratislava a vykonaním rôznych lustrácií na základe fotografie jeho tváre a daktyloskopických odtlačkov v krajinách Ukrajina, Rusko a inde, nebola zistená totožnosť účastníka konania, pretože v týchto databázach je označená osoba „neznáma“ a porovnanie odtlačkov jej prstov bolo tiež negatívne. Dňa 25.10.2018 bola na Francúzske veľvyslanectvo v Bratislave zaslaná žiadosť o spoluprácu a poskytnutie informácií smerujúcich k stotožneniu účastníka konania, odpoveď ku dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia správnemu orgánu zaslaná nebola. Počas celej doby umiestnenia sa zistiť alebo overiť pravú totožnosť účastníka konania nepodarilo. Následne dňa 31.01.2019 bol účastník konania na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prepustený a dňa 10.09.2019 bol opätovne zaistený rozhodnutím OHK PZ Košice - letisko podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 25.09.2019 pracovník Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky účastníkovi vyhlásil rozhodnutie č. MU-PO-184-6/2019-Ž, ktorým zastavil žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, preto zaistenie účastníka konania, ktorý o sebe vyhlasoval, že je bez štátnej príslušnosti bolo neúčelné a preto bol zo zaistenia prepustený. Podľa stanoviska ÚPZC Sečovce sa nepodarilo vykonanými úkonmi potvrdiť totožnosť účastníka konania, prípadne jeho štátnu príslušnosť, preto doba potrebná k vybaveniu náhradného cestovného dokladu sa javí ako primeraná v rozsahu približne dvoch mesiacov. Z týchto dôvodov preto správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania na tri mesiace, čo vyplynulo z aplikačnej praxe Útvaru policajného zaistenia Sečovce pri zabezpečovaní náhradného cestovného dokladu. Žalovaný ďalej konštatoval, že v predošlom správnom konaní účastník na základe otázok správneho orgánu uviedol, že na území Slovenskej republiky a ani na území Európskej únie nemá žiadnu rodinu, ani príbuzných, či známych a jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko. Cestovný doklad doteraz nikdy nevlastnil a v prípade vyhostenia mu v domovskej krajine, respektíve na Ukrajine nehrozí žiadne nebezpečenstvo a na území Slovenskej republiky nežiada o azyl. Na základe týchto zistení žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí dospel k záveru, že účastníkovi konania nie je možné uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov ako alternatívu k zaisteniu, pretože účastník konania nemá dostatočnú finančnú hotovosť a ani možnosť ubytovania sa. Žalovaný zároveň konštatoval, že zákon o pobyte cudzincov ukladá povinnosť správnemu orgánu po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel zaistenia. Zaistenie účastníka konania, podľa názoru správneho orgánu, nie je v rozpore ani s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a je v súlade aj s článkom 8 ods. 2 tohto Dohovoru, pretože správny orgán zasiahol do práv účastníka konania v súlade s vôľou účastníka konania vrátiť sa do domovskej krajiny. Po zohľadnení všetkých označených skutočností tak dospel k záveru, že zaistením účastníka konania na účel výkonu trestu vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do
jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, pretože tento zásah je v súlade so zákonom a je nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ako aj ochrany práv a slobôd iných. V závere žalovaný uviedol, že v zmysle ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na jeho prepustenie zo zaistenia. Takéto konanie nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
4. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 04.10.2019 (doručenou konajúcemu správnemu súdu spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 11.10.2019) prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-40-010/2019-ZVC zo dňa 29.05.2019 a nariadenia bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia. S rozhodnutím o zaistení nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal aj jeho nedostatočné odôvodnenie, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného. V správnej žalobe predovšetkým zdôraznil, že je osobou bez štátnej príslušnosti, preto v zmysle ustanovenia § 81 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov k jeho administratívnemu vyhosteniu môže dôjsť len za situácie, ak svojim konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2. Povinnosťou žalovaného preto na danú vec bolo aplikovať označené ustanovenie zákona o pobyte cudzincov, čo však žalovaný nespravil a tým vec nesprávne právne posúdil. V konaní o zaistení ani neboli skúmané prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 označeného ustanovenia zákona, preto neboli splnené zákonné podmienky pre administratívne vyhostenie žalobcu ako osoby bez štátnej príslušnosti. Žalovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec tiež nesprávne právne posúdil. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný v konaní nijako neskúmal prekážky jeho vyhostenia na územie tej ktorej krajiny, pričom ani len neuviedol, do akej krajiny mieni žalobcu vyhostiť, respektíve či je to vôbec možné vzhľadom na jeho bezštátnosť a bezúspešnosť všetkých predošlých pokusov policajných orgánov o jeho vyhostenie z územia Slovenska. Žalovaný v konaní a následne v napadnutom rozhodnutí neskúmal ani účelnosť a efektívnosť jeho zaistenia vzhľadom na tieto závažné skutočnosti. Tvrdil, že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne, pretože ho nemožno vyhostiť na územie Ukrajiny a ani do inej krajiny pre právne, aj faktické prekážky. Jeho zaistenie je preto iba formálne a neúčelné, v dôsledku čoho je jeho držanie v zaistení v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam poukázal na existujúcu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých vyplýva, že existuje nepopierateľná nadväznosť medzi zaistením a jeho účelom a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sza/8/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1Sza/7/2016, sp. zn. 9Sža/23/2010, sp. zn. 10Sža/35/2014 a iné). V zmysle právnych názorov z vyššie označených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR : „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, respektíve tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.“ Ďalej možno uzavrieť, že: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný“, ako aj : „správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé, alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo.“ Je preto potrebné zdôrazniť, že: „zaistenie však nemôže byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosti vyhostenia.“ Žalobca v správnej žalobe skonštatoval, že v prejednávanej veci existujú faktické prekážky vyhostenia na územie Ukrajiny spočívajúce v nevôli Ukrajiny prijať žalobcu späť na svoje územie, respektíve faktické prekážky jeho vyhostenia z dôvodu neexistencie krajiny jeho štátneho občianstva, či inej krajiny, ktorá by bola ochotná ho prijať, ako aj právne prekážky jeho vyhostenia spočívajúce v neexistencii zákonných podmienok, za ktorých je možné vyhostenie osoby bez štátnej príslušnosti. Účel zaistenia žalobcu deklarovaný výrokom napadnutého rozhodnutia o jeho zaistení nebol daný už ani ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobca zdôraznil, že v minulosti nenapadol rozhodnutie o administratívnom vyhostení, pretože si bol vedomý, že vyhostenie na Ukrajinu nie je možné zrealizovať pre neochotu Ukrajiny ho prijať z dôvodu jeho bezštátnosti. Žalobca v správnej žalobe, ako ďalší dôvod nezákonnosti rozhodnutia
uviedol, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal náležite a na individuálnom princípe dĺžkou stanovenej doby zaistenia žalobcu, pričom v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky je takéto pochybenie podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou tohto inštitútu. Aj keď žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu na dobu troch mesiacov, v preskúmavanom rozhodnutí neuviedol konkrétny deň skončenia tejto doby, preto v tomto zmysle žalobca považoval výrok rozhodnutia za neurčitý. Naviac žiadnym spôsobom žalovaný neozrejmil ani svoju právnu úvahu prečo pristúpil k zaisteniu práve na takúto dobu, keď už v minulosti bolo zrejmé, že Ukrajina odmietla potvrdiť narušenie vonkajšej hranice žalobcom v skúmanom úseku a teda reálny predpoklad na jeho odovzdanie na územie Ukrajiny v zmysle readmisnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou neexistuje. Ani iné dožiadané štáty nestotožnili žalobcu v zozname svojich občanov, žalobca je naďalej bez štátnej príslušnosti a z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé vo vzťahu ku ktorej krajine žalovaný, respektíve zariadenie pre cudzincov vôbec mienia realizovať úkony smerujúce k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu. Z tohto dôvodu nie je možné preskúmať ani správnosť stanovenej dĺžky doby zaistenia, a to za situácie, keď už v minulosti po dobu zaistenia žalobcu sa nikdy nepodarilo stotožniť jeho osobu a potvrdiť jeho štátnu príslušnosť ku konkrétnej krajine. Osobe bez štátnej príslušnosti nie je možné vystaviť cestovný doklad, keďže neexituje príslušný zastupiteľský úrad, ktorý by tak spravil. Žalovaný sa takisto nevysporiadal s tou skutočnosťou, že na základe rovnakého rozhodnutia o vyhostení už bol žalobca zaistený v období od októbra 2018 do januára 2019 a či doba predošlého zaistenia bola započítaná do zákonnej šesť mesačnej lehoty zaistenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov alebo nie, keďže sa jednalo o zaistenie žalobcu za rovnakým účelom. Žalobca zdôraznil, že nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvaha mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.
5. V správnej žalobe k osobným údajom, ako aj chronológii udalostí vedúcich k prítomnosti žalobcu na území Slovenskej republiky uviedol, že jeho rodičia boli ruskej národnosti, narodil sa vo Francúzsku a vo veku približne dvoch rokov sa s otcom presťahoval do Moskvy, neskôr na Ukrajinu, no doposiaľ nemá štátnu príslušnosť ku žiadnemu štátu. Túto skutočnosť namietal aj v konaní pred všeobecným súdom už počas prvotného zaistenia na území SR v období október 2018 až január 2019 na základe totožného rozhodnutia o vyhostení, ako aj v tomto konaní, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky a následne aj Krajský súd v Košiciach jeho žalobe proti rozhodnutiu o zaistení vyhoveli. Zdôraznil, že po celú dobu predošlého zaistenia nebola zistená žiadna krajina, do ktorej by ho bolo možné vyhostiť, jeho prijatie odmietla aj Ukrajina, z ktorej územia vstúpil na územie Slovenska, odvolal sa na obsah administratívneho spisu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa vo veci predošlého zaistenia, a to Úradnú zápisnicu zo schôdze pomocníkov hraničného splnomocnenca zo dňa 03.10.2018 z ktorej vyplynulo, že vo veci žalobcu neboli nájdené stopy po narušení hranice a ukrajinská strana preto narušenie hranice v príslušnom úseku (hraničné znaky 101-151) nepotvrdila, pretože žalobca bol zadržaný cca 6 km od štátnej hranice. Uvedené jednoznačne potvrdilo nesúhlas ukrajinskej strany prijať žalobcu späť na svoje územie a preto k nemu ani nedošlo. Nikdy tak neexistoval reálny predpoklad na odsun žalobcu na územie Ukrajiny. Po prepustení zo zaistenia v januári 2019 bol žalobca ako cudzinec bez oprávnenia na pobyt na území Slovenska povinný opustiť územie Slovenskej republiky a na území Slovenska o azyl požiadať nechcel. Odišiel preto do iného štátu schengenského priestoru za účelom vyriešenia svojej zložitej životnej situácie. Dňa 10.09.2019 bol transferovaný na územie Slovenskej republiky z územia Nemecka v zmysle článku 13 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013/EÚ z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie), pretože bolo zistené, že žalobca pred podaním žiadosti o azyl v inom členskom štáte (Holandsku) prekročil hranicu do členského štátu (Slovenska) z územia Ukrajiny. Žalobca sa preto na území Slovenskej republiky „zo zákona“ považoval za žiadateľa o azyl. Keďže nikdy nemal v úmysle byť žiadateľom o jeho udelenie na území Slovenska, azylové konanie na Slovensku bolo na jeho žiadosť zastavené a žalovaný po prepustení žalobcu dňa 25.09.2019 opätovne rozhodol o jeho zaistení za účelom administratívneho vyhostenia, hoci toto sa nepodarilo zrealizovať ani počas jeho predchádzajúceho zaistenia v období od októbra
2018 do 31.01.2019. Žalobca v správnej žalobe opakovane zdôrazňoval, že jeho totožnosť nebola nikdy stotožnená v žiadnom z viacerých dožiadaných štátov a je bez štátnej príslušnosti.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 11.10.2019 k správnej žalobe trval na rozhodnutí o zaistení a neakceptoval žiadnu žalobcom uplatnenú námietku. Zdôraznil, že preskúmavaným rozhodnutím nerozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu, ale o jeho zaistení na výkon takéhoto rozhodnutia. Ďalej tvrdil, že žalobca v priebehu správneho konania nepreukázal status osoby bez štátnej príslušnosti a preto takýto status mu ani nie je možné priznať. Podľa žalovaného je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení stále reálny, vzhľadom na možnosť vyhostenia žalobcu na územie Francúzska, ako to vyplynulo zo stanoviska ÚPZC Sečovce. Navyše znova prebiehajú konzultácie s Ukrajinou, takže nie je nereálna ani možnosť zmeny jej pôvodne odmietavého stanoviska. Vo vzťahu k stanoveniu doby zaistenia uviedol, že žalobca je zaistený na čas nevyhnutne potrebný a až následne táto doba v zmysle zákona limitovaná lehotou troch mesiacov, pričom určovanie lehoty zaistenia sa v prípade všetkých zaistení v Slovenskej republike riadi aplikačnou praxou útvarov pre policajné zaistenie cudzincov. Lehoty zaistenia podľa § 88 a § 88a zákona o pobyte cudzincov sa podľa žalovaného nesčítavajú.
7. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dňa 21.10.2019 podľa § 206 a nasl. Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
8. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
9. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
10. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
11. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
12. Podľa článku 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
13. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
14. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
15. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
16. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
17. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
18. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
19. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
20. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
21. Predmetom tohto súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-40-010/2019-ZVC zo dňa 25.09.2019, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na tri mesiace s tým, že žalobcu umiestil v ÚPZC Sečovce.
22. Správny súd poukazuje na platnú judikatúru H. súdu K. republiky, ktorá zdôrazňuje, že zaistenie je spojené s obmedzením resp. pozbavením osobnej slobody človeka, a ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v zákone e. XXX/XXXX Z.z., ale predovšetkým ústavným poriadkom. V tej súvislosti je potrebné poukázať na čl. X ods. X písm. f) M., ktorý má v zmysle čl. X ods. X W. K. republiky prednosť pre zákonmi K. republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry G. súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného možno následne vyvodiť, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. S. absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody žalobcu.
XX. K. súd poukazuje aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku H. súdu SR sp. zn. X K./XX/ XXXX z XX.XX.XXXX vo veci zaistenia žalobcu na výkon jeho administratívneho vyhostenia a to na základe totožného rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako v tomto konaní, v ktorom najvyššia súdna autorita uviedla, že je povinnosťou krajského súdu preverovať, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. X písm. d/ zák. č. XXX/XXXX Z.z.). S. úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať, pričom následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení. B. v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia. Z rozhodnutia o vyhostení žalobcu vyplýva, že žalobca je evidovaný ako osoba bez štátnej príslušnosti. S. preskúmavaného rozhodnutia ako aj vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti nebola doposiaľ ( t.j. po viac ako jednom roku od vydania rozhodnutia o vyhostení a ako aj od prvotného zaistenia pre účel jeho výkonu) ustálená štátna príslušnosť žalobcu. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný deklaroval svoju povinnosť skúmať existenciu prekážok vyhostenia žalobcu, tieto posúdiť a učiniť si o nich úsudok. Za uvedeným konštatovaním však takýto úsudok chýba, čo možno dôvodne považovať za podstatné pochybenie. R.
je potrebné upriamiť pozornosť na znenie ust. § 81 ods. X zák. č. 404/2011 Z.z. („osobu bez štátnej príslušnosti možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2"), ktoré mal vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny orgán aplikovať a posúdiť prekážky vyhostenia sťažovateľa ako osoby bez štátnej príslušnosti.
24. Správny súd ako dôvodnú hodnotí aj námietku nedostatočného odôvodnenia dĺžky lehoty zaistenia. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dĺžku zaistenia žalovaný určil tri mesiace obmedzenia osobnej slobody zaisteného cudzinca, pričom ako žalovaný uviedol, pri jej stanovení vychádzal z hodnotenia osoby sťažovateľa, informácií od ÚPZC Sečovce, ktorý vychádza zo svojej aplikačnej praxe, potreby komunikácie medzi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ako aj potreby zabezpečiť náležitosti, potrebné na riadne dodržanie postupu. Súd pripomína povinnosť správneho orgánu zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležíte odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Všeobecné odôvodnenie žalovaného však vyššie uvedenému štandardu nezodpovedá. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Správny súd naviac opätovne zdôrazňuje skutočnosť, že ani po uplynutí viac ako ročnej lehoty od vyhostenia žalobcu sa nepodarilo stotožniť osobu žalobcu a určiť jeho štátnu príslušnosť. Za uvedeného stavu preto nie je možné ani dospieť k predbežnému záveru, s ktorým zastupiteľským úradom je potrebné nadviazať spoluprácu za účelom zabezpečenia náhradného cestovného dokladu a zaujať stanovisko o potrebnej dobe na jeho zabezpečenie.
25. V okolnostiach danej veci, ktoré sú vyššie opísané, sa preto zaistenie žalobcu nejaví ako efektívne a účelné, ale ako nezákonné a bezúčelné a zároveň ako zásah do základných práv štátneho príslušníka tretej krajiny (stále bez určenia štátnej príslušnosti) na osobnú slobodu ktoré je garantované čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.
26. Preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ- HCP-PO5-40-010/2019-ZVC zo dňa 25.09.2019 zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu, nakoľko žalovaný svojím rozhodnutím zasiahol do jeho osobnej slobody, pričom čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej pozbavenie slobody bolo nezákonné. Ďalšími žalobnými námietkami sa správny súd podrobne nezaoberal, nakoľko zistil iný závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia žalovaného.
27. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle § 191 ods. 6 Správneho súdneho poriadku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku.
28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.