Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/91/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu: Ján Brocka BROCKA, so sídlom ul. Svätopeterská 66, 920 01 Hlohovec, IČO: 33 429 707, právne zastúpeného: Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 101372346/2017 zo dňa 19.06.2017, takto

rozhodol:

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. 101372346/2017 zo dňa 19.06.2017 v rámci odvolacieho konania postupom podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) č. 100441617/2017 zo dňa 13.03.2017, ktorým bol žalobcovi podľa daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 30720,62 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010.

2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup bravčového mäsa, vystavenými dodávateľom žalobcu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii so sídlom v Malackách (ďalej len „EUROCOOP“). Správca dane na základe vyhodnotenia skutkových zistení získaných v rámci výkonu daňovej kontroly spochybnil reálny základ žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov od uvedeného dodávateľa, pričom dôvodom bol záver správcu dane, že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené, pretože spoločnosť EUROCOOP nepreukázala, že jej právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti MARKT, s.r.o. za zdaňovacie obdobie august 2010 vzniklo resp. inak povedané, správca dane preukázal, že EUROCOOP tovar nenadobudol od spoločnosti MARKT, s.r.o. a preto ho následne nemohol dodať daňovému subjektu - žalobcovi. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali nesplnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom z preverovaných faktúr podľa ustanovení , a v nadväznosti na a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a uplatnený nárok na odpočet dane neuznali.

II. Žaloba a jej dôvody

3. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101372346/2017 zo dňa 19.06.2017, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 100441617/2017 zo dňa 13.03.2017, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí spôsobenú tým, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, ďalej tvrdil, že zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ďalej, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

4. Podľa žalobcu nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu spočívalo v tom, že správca dane sa pri preverovaní žalobcom uplatneného práva na odpočet dane rozsiahlym spôsobom zaoberal skutočnosťami relevantnými pre dodávateľské subjekty nachádzajúce sa v obchodnom reťazci [EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, PERRO s.r.o. (táto spoločnosť za zdaňovacie obdobie august 2010 dodávateľské faktúry pre spoločnosť EUROCOOP nevystavila - poznámka správneho súdu) a MARKT, s.r.o.], pričom sa mal pri dokazovaní predovšetkým zamerať na vyhodnotenie dôkazov predložených žalobcom. Poukázal na to, že v právnom štáte nemá miesto a je neprípustné, aby boli pre správcu dane dôležitejšie zistenia týkajúce sa iných subjektov ako dôkazy ním predložené a to najmä pri posudzovaní, či splnil podmienky na priznanie nároku na odpočet DPH.

5. Žalobca mal za to, že predložením daňových dokladov vyčerpal svoje dôkazné bremeno a v prípade pochybností správcu dane, tento žalobcu nevyzval na predloženie konkrétneho dôkazu. Zároveň uviedol, že existencia kupovaného mäsa nebola spochybnená, pričom prevzatím tovaru preukázateľne nadobudol právo nakladať s predmetným tovarom ako vlastník. Ďalej žalobca namietal, že správca dane sa v priebehu daňového konania obmedzil len na spochybňovanie dôkazov predložených žalobcom a žalovaný v odvolacom konaní nijako nerozporoval, ani bližšie nevyhodnotil závery správcu dane.

6. S poukazom na právne závery vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdneho dvora (C-354/03, C-355/03, C-484/03), podľa ktorej každá transakcia musí byť vyhodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu, žalobca dôvodil, že správca dane mal dokazovanie zamerať na skúmanie reálnosti dodania mäsa žalobcovi, a nie skúmať podrobnosti podvodnosti konania predchádzajúcich dodávateľov.

7. V súvislosti s konštatovaným podvodným konaním žalobcu, tento napádal nepreukázanie vedomosti žalobcu zo strany daňových orgánov, prípadne jeho nedostatočnej odbornej starostlivosti spôsobujúcej nevedomosť o podvodnom konaní daňových subjektov nachádzajúcich sa v kontrolovanom obchodnom reťazci s mäsom. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na právne závery rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. zo dňa 30.06.2010 a sp. zn. zo dňa 15.03.2011.

8. Žalobca spochybňoval a to s poukazom na ustanovenie a upravujúce záväznosť úkonov podnikateľa, ak zaňho konala neoprávnená osoba dopúšťajúca sa excesu v rozsahu poverenia konať za podnikateľa, v jeho neprospech vyhodnotený dôkaz o konaní s pánom C., ako neoprávnenou osobou jeho dodávateľa EUROCOOP. Dôvodil, že spotrebné družstvo EUROCOOP počas ich vzájomnej spolupráce nespochybňovalo medzi nimi uzatvárané obchody v zastúpení s pánom C., všetky dojednané dodávky tovaru sa vždy realizovali a dodávateľ nikdy nespochybňoval oprávnenosť úhrad za dodaný tovar. V prípade potencionálneho prekročenia poverenia by už podľa názoru žalobcu išlo o vnútorný zodpovednostný vzťah v rámci jeho dodávateľa, ktorý zo svojej pozície dobromyseľného odberateľa nemal dôvod skúmať a ani sa ho netýkal.

9. Vo vzťahu k záveru správcu dane, ktorý za nedostatočnú starostlivosť zo strany žalobcu vyhodnotil skutočnosť, že nepreveril potrebnú registráciu jeho dodávateľa na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe, žalobca namietal nemožnosť spochybnenia reálnosti preverovaných zdaniteľných plnení na základe absencie predmetnej registrácie u jeho dodávateľa. V tejto súvislosti argumentoval

osobitosťami tohto druhu veľkoobchodnej činnosti, pri ktorej v odvetví predaja mäsových výrobkov nie je obvyklé a ani opodstatnené kontrolovať registráciu dodávateľa mäsa, pretože výrobky sú ďalej predávané podnikateľom na ich finálne spracovanie a predaj konečným spotrebiteľom. Preto podľa jeho názoru porušenie registračných povinností jeho dodávateľom nijakým spôsobom nevplývajú na nárok žalobcu pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.

10. Žalobca ďalej napádal spochybňovanie jeho práva na odpočet dane na základe zistení správcu dane z dôvodu odovzdávania hotovosti šoférom producenta mäsa Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. (ďalej len „JMK“), pre tvrdenú fiktívnosť obchodov žalobcu s jeho odberateľmi - V., jeho sprostredkovania cez pána C., ako i z dôvodu realizácie kontrolovaných dodaní tovaru prostredníctvom prepravy uskutočnenej tým istým prepravcom mäsa - JMK. Uvedený spôsob realizácie zdaniteľných obchodov žalobca odôvodňoval ako zavedenú obchodnú prax medzi stranami, pričom malo ísť o obdobu bežného trojstranného obchodu, o čom žalobca nemal dôvod pochybovať. Dodávanie tovaru prostredníctvom tretieho subjektu bolo úplne bežným spôsobom zabezpečenia zmluvných povinností dodávateľa žalobcu, ako i jeho samotného, keďže nedisponovali chladiarenskými vozidlami potrebnými na prepravu mäsa. V nadväznosti na spôsob realizácie dodávok mäsa mal žalobca za to, že vynaložil náležitú starostlivosť pri výbere obchodných partnerov a pri realizácii predmetných zdaniteľných plnení, pričom dôvodil pravidlom podnikateľského úsudku, aplikovaného na základe úpravy zodpovednosti štatutárnych orgánov podľa a rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorého členovia štatutárneho orgánu nemôžu niesť zodpovednosť za neúspech v obchodovaní, pričom si bol vedomý svojej zodpovednosti za plnenie svojich povinností, pri obchodovaní so svojimi partnermi. Podľa žalobcu vykonané dokazovanie preukázalo, že pri všetkých jeho spochybnených transakciách konal v dobrej viere, zadovážil si dostatok potrebných informácií, prijal všetky obvyklé rozumné opatrenia, čím bezpochyby preukázal konanie s odbornou starostlivosťou.

11. V súvislosti s uvedeným žalobca namietal záver žalovaného, že s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vedel, resp. musel vedieť, že sa zúčastňuje na podvodných plneniach a túto možnosť akceptoval.

12. Nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane žalobca vzhliadol vo všeobecne a nekonkrétne formulovaných výzvach a požiadavkách správcu dane na žalobcu, aby preukázal ním deklarované zdaniteľné plnenia a jeho konanie s odbornou starostlivosťou, pričom žalobca na základe nekonkrétnych požiadaviek správcu dane nemohol vedieť, čo vlastne správca dane od neho požaduje, čím sa v dôsledku tohto postupu daňového orgánu ocitol v stave právnej neistoty. Naproti tomu správca dane odmietol vypočuť žalobcom navrhovaných svedkov napriek tomu, že dopredu nemohol mať vedomosť o tom, že ich výpovede nebudú mať vplyv na závery správcu dane o neoprávnenom uplatnení odpočtu DPH.

13. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca odôvodnil tým, že žalovaný svoje závery o nesplnení podmienok na odpočet DPH opiera o mechanicky citovanú európsku judikatúru týkajúcu sa vedomosti podnikateľa o podvode vo vzťahu k uplatnenému právu na odpočet DPH. Poukázal na to, že v zmysle citovaných rozhodnutí je to práve správca dane, ktorý musí v daňovom konaní preukázať, že daňový subjekt o podvode „vedel alebo musel vedieť“, pričom nestačí, že správca dane preukáže, že daňový subjekt o tomto podvode len „mohol vedieť“ doplniac, že s ohľadom na vykonané dokazovanie je zrejmé, že o podvode nie len, že nevedel, ale ani nemal ako vedieť. V tejto súvislosti tiež upozornil, že citované rozhodnutia rozoberali poväčšine prípady fiktívnych plnení a preto vyvstáva otázka, či ich je vôbec možné na posudzovaný prípad aplikovať, keď o reálnosti dodávok bravčového mäsa niet pochýb. Žalobca tvrdil, že si uplatnil odpočet DPH z dodávateľských faktúr, ktoré boli riadnym daňovým dokladom, ničím nespochybnené správcom dane, za dodávky tovaru preukázateľne zaplatil, mäso prevzal do zástupcov EUROCOOP-u a dodaný tovar použil na zdaniteľné plnenia, z ktorých odviedol DPH na výstupe, preto daňovú výhodu v tomto smere mohli získať iba subjekty predchádzajúceho stupňa. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný sa nezaoberal jeho tvrdeniami, ktoré súviseli s prevzatím mäsa priamo od X. C. a jeho prítomnosti pri vykládkach tovaru - t.j. skutočnosťami navonok preukazujúcimi ekonomické vlastníctvo tovaru družstva EUROCOOP. Pre úplnosť upozornil, že žalovaným viackrát spomínané rozhodnutie SDEÚ vo veci Halifax nielen, že je nemožné na posudzovaný prípad aplikovať, ale toto rozhodnutie nemôže slúžiť ani len ako podporný argument, pretože toto rozhodnutie rozoberá prípad, kde sa daňového podvodu dopustil priamo subjekt uplatňujúci si odpočet DPH, čo je v jeho prípade vylúčené.

14. Z procesných pochybení žalobca namietal porušenie zásad úzkej súčinnosti správcu dane a materiálnej pravdy určujúcej správcovi dane povinnosť zistiť úplný a presný stav veci v preskúmavanom daňovom konaní. Namietané porušenie malo spočívať vo vykonaní výsluchu kľúčového svedka, pána C., správcom dane k okolnostiam preverovaných zdaniteľných plnení bez toho, aby o pripravovanom výsluchu konanom dňa 05.05.2014 vopred upovedomil žalobcu. Týmto postupom bolo porušené právo žalobcu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Žalobca nepovažoval za správny postup správcu dane, na základe ktorého bol žalobca oboznámený s priebehom výsluchu a výsledkami šetrenia až na ústnom konaní konanom u správcu dane dňa 06.10.2014, pričom konfrontovaný s uvedeným svedkom bol až na ústnom konaní dňa 14.11.2014.

15. Rovnako za nezákonný označil žalobca postup žalovaného, ktorým odmietol návrh žalobcu na prerušenie daňového konania z dôvodu jeho vyhodnotenia ako nekvalifikovaného podnetu. Poukázal na to, že návrh na prerušenie daňového konania podal podľa § 61 ods. 2 daňového poriadku z dôvodu informovania správcu dane o podaných správnych žalobách na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného v skutkovo zhodných veciach týkajúcich sa skôr rozhodnutých vecí za kontrolované mesačné zdaňovacie obdobia roku 2008. Zdôraznil, že výsledok súdnych konaní môže mať dopad aj na výsledok prebiehajúceho daňového konania za zdaňovacie obdobie roku 2010. Dôvodil ďalej, že prebiehajúce súdne konania sú spôsobilé prispieť k správnemu určeniu dane, pretože sa v nich rozhoduje aj o zákonnosti použitej argumentácie, ktorú totožný správca dane použil v prebiehajúcom daňovom konaní. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 daňového poriadku a zásadu hospodárnosti daňového konania uviedol, že žalovaný bol povinný sa podaným návrhom na prerušenie daňového konania zaoberať a vo vzťahu k prebiehajúcemu daňovému konaniu mal podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku vyhodnotiť, či išlo o konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, keďže ich predmetom boli skutkovo zhodné veci, v ktorých daňové orgány vychádzali z rovnakej právnej argumentácie, ako v prebiehajúcom daňovom konaní. Z uvedeného dôvodu nesúhlasil s výkladom ustanovenia § 61 ods. 2 daňového poriadku žalovaným, ktorý argumentoval nemožnosťou prerušenia daňového konania na návrh, pretože v konaní je len jeden účastník konania, pričom uvedené ustanovenie predpokladá prerušenie daňového konania len v prípade, ak to zhodne navrhnú účastníci konania.

16. Žalobca tiež namietal, že žalovaný nerozhodol o odvolaní v rámci 60 - dňovej lehoty, ktorá uplynula v zmysle § 27 daňového poriadku dňa 29.05.2017, pričom ho o neúmernom predĺžení lehoty na vydanie rozhodnutia neupovedomil.

17. Záverom žalobca s odkazom na (ďalej aj ako len „SSP“) a citujúc z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. , v ktorom správny súd rozhodoval o skutkovo zhodnom prípade, poukázal na princíp právnej istoty.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

18. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať.

19. Zopakoval zistenia týkajúce sa prvotných odberateľov mäsa na území SR v roku 2010, spoločnosti MARKT, s.r.o., O. H., spoločnosti PERRO s.r.o. a daňového subjektu, ktoré mali podľa vystavených faktúr dodávať mäso nakúpené od JMK dodávateľovi žalobcu, obchodnej spoločnosti EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii. Podstatnými zisteniami boli skutočnosti vyplývajúce z výpovede jediného konateľa spoločnosti MARKT, s.r.o. (v zdaňovacom období august 2010 spoločnosť EUROCOOP obchodovala okrem daňového subjektu a O. H. iba so spoločnosťou MARKT, s.r.o. - poznámka správneho súdu) T. H., ktorý sa vyjadril, že v sídle tejto spoločnosti nikdy nebol, nevedel, či spoločnosť vlastnila nejaký majetok, nesplnomocnil nikoho zastupovaním spoločnosti, nevykonával žiadnu činnosť za spoločnosť, nevedel, kto vykonával obchodné transakcie za túto spoločnosť, nezúčastnil sa žiadnych obchodných rokovaní a ani nikoho tým nepoveril, nevystavoval a nepodpisoval za spoločnosť účtovné doklady a ani iné doklady, len podpísal asi 10 ks odberateľských faktúr za reklamné služby v roku 2009,

ktoré mu predložil p. Krúpa, asi 2-3 krát vybral finančné prostriedky z bankového účtu spoločnosti, ktoré následne odovzdal p. Krúpovi, neuhrádzal za dodávky tovaru, účtovníctvo spoločnosti nikdy nemal, nevedel o obchodnej spolupráci so spoločnosťou JMK od zástupcov tejto spoločnosti neprijímal žiadny faktúry, dodacie listy, neuhrádzal za dodávky tovaru a ani nikoho tým nepoveril a nezúčastňoval sa pri vykládke tovaru. Vo vzťahu k odberateľom daňového subjektu [Q. V., D. V., MUDr. O. V. (ďalej len ako „V.“)] poukázal na to, že sám žalobca sa vyjadril, že V. nepoznal, nikdy sa s nimi nestretol, kontakt zabezpečoval p. C., žalobca V.veroval, za čo mal cenovú výhodu, V. si objednávali tovar u C. (teda nie u žalobcu), p. C. uviedol, že V. si objednávali priamo u JMK, žalobca nikdy tovar V. nedodával, len vystavoval faktúry.

20. V súvislosti so žalobnou námietkou napádajúcou preverovanie subjektov na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca opätovne poukázal na záver rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého je správca dane podľa § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku povinný šetriť celý obchodný reťazec a zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci medzi všetkými obchodnými partnermi. Preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane sa mal primárne zamerať na vyhodnotenie dôkazov ním predložených a nie skúmať reálie týkajúce sa iných subjektov. V tejto súvislosti poukázal na to, že daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov dodajúc, že dokazovanie vedie správca dane a je povinný dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Z uvedeného dôvodu by len obmedzenie sa na tvrdenia daňového subjektu znamenalo, že dokazovanie by nebolo vykonané riadne, skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní by neboli zistené čo najúplnejšie a takýto postup by nebol v súlade so zákonom.

21. K namietaným všeobecne znejúcim výzvam správcu dane na predloženie dôkazov žalobcom za účelom preukázania jeho tvrdení žalovaný s odvolaním sa na platnú právnu úpravu uviedol, že správcovi dane zo zákona nevyplýva žiadna povinnosť usmerňovať žalobcu alebo mu radiť, akým spôsobom, resp. akými konkrétnymi dôkazmi má preukázať oprávnenosť odpočítania dane. Naopak, ide o zákonnú povinnosť žalobcu, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, a preto je na ňom, akými dôkaznými prostriedkami preukáže svoje tvrdenia. V súvislosti s dôkazným bremenom platcu DPH uplatňujúcim si odpočet dane poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorých vyplýva, že na uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet stanovil preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre.

22. Podľa žalovaného žalobcom poukazované pravidlo podnikateľského úsudku „business judgement rule“ nie je v danom prípade aplikovateľné, pretože sa ním spravujú súkromnoprávne obchodné vzťahy, avšak v preskúmavanom prípade ide o porušenie daňových právnych predpisov spadajúcich do oblasti verejného práva.

23. Ohľadne nedodržania potrebnej miery opatrnosti pri účasti žalobcu v preverovaných obchodovaných reťazcoch žalovaný poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorých, okrem iného je povinnosťou zmluvnej strany overiť si informácie a skutočnosti o svojom obchodnom partnerovi. Rovnako poukázal na aj právne závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. z 1. marca 2012 a rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. októbra 2012 a sp. zn. z 13. septembra 2011, v zmysle ktorých sa v podnikateľskej sfére následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika.

24. Žalovaný s poukazom na rozsudky SDEÚ C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL), C-80/11 a C-142/11 (Mahagében Kft a Péter Dávid) a C-78/12 (Evita - K EOOD) skonštatoval, že bolo nespochybniteľne preukázané, že žalobca vystupuje v reťazci spoločností obchodujúcich s komoditou bravčové mäso, ktorý bol poznačený podvodom, nakoľko spoločnosti PERRO s.r.o. a MARKT, s.r.o., ktoré vystupovali ako subdodávatelia EUROCOOP sú fiktívne spoločnosti, ktoré tovar nikdy nenadobudli a ani nedodali, DPH do štátneho rozpočtu neodviedli, konateľ spoločnosti MARKT, s.r.o. p. Tomáš Halo, nikdy v sídle spoločnosti nebol, nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločnosti, nevykonal žiadne obchodné transakcie, žiadne faktúry nepodpísal a odberateľské vzťahy žalobcu s V. boli taktiež umelo vytvorené, žalobca ich nepoznal, nikdy sa nestretli a títo si tovar objednávali priamo od JMK a žalobca im len dodatočne vystavoval faktúry.

25. Podľa názoru žalovaného sú tvrdenia žalobcu o jeho konaní v dobrej viere, po overení si všetkých potrebných informácií a po prijatí všetkých rozumných opatrení spochybnené zisteniami o spôsobe uskutočňovania preverovaných zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobca konal s neoprávnenou osobou, keď v zmysle zákonných ustanovení bol jedinou osobou oprávnenou konať za EUROCOOP p. Kostolanský, pričom p. C. a ani p. C. (ktorý ani nebol zamestnancom EUROCOOP) oprávnenými osobami neboli. Ďalej poukázal na to, že žalobca pečiatkoval a podpisoval doklady bez toho, aby si overil čo vlastne podpisuje, žalobca uzatvoril za kontrolované obdobia rokov 2008 - 2011 sporné zdaniteľné obchody v značnom finančnom rozsahu (len DPH predstavuje sumu 1 223 182,59 EUR) a ani si len nepreveril, aké doklady podpisuje (ako sa sám vyjadril, podpisoval nejaké doklady o príjme vystavené spoločnosťou JMK, tie odovzdával p. C. a pečiatkoval len prázdnu zadnú stranu CMR dokladov, pričom prednú nečítal). Rovnako mal za to, že boli preukázané umelo vytvorené odberateľské vzťahy s V., ktorých žalobca nepoznal, nikdy sa s nimi nestretol, tovar si u neho neobjednávali, čo aj sám potvrdil, tento si objednávali priamo u JMK, pričom žalobcovi iba dodatočne poslali údaje, na základe ktorých mal pre nich žalobca vystaviť faktúry. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na to, že pri nákupe tovaru od JMK by si V. museli uplatniť samozdanenie, čím by výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu bol nulový, avšak V. si uplatňovali odpočítanie dane z faktúr od žalobcu, ktorý im tovar v skutočnosti nedodal, a preto ide o podvodné konanie, ktorého priamym účastníkom je aj žalobca.

26. Namietané porušenie práva žalobcu byť prítomný a klásť svedkovi otázky pri výsluchu dňa 05.05.2014 správcom dane, žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie, pretože žalobcovi toto právo nebolo upierané, keďže so svedkom pánom C. bolo vykonané ústne pojednávanie za prítomnosti žalobcu, ktorý mal možnosť klásť vypočúvanému svedkovi otázky. V súvislosti s výsluchom tohto svedka poukázal na to, že výsluch kľúčového svedka bol v konaní vykonaný 3 x - dňa 05.02.2014 za prítomnosti žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/454498/2014), ďalej dňa 05.05.2014 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/1714176/2014 bez prítomnosti žalobcu; o obsahu tejto výpovede bol žalobca oboznámený na ústnom pojednávaní dňa 06.10.2014) a dňa 14.11.2014 opäť za prítomnosti žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/5064610/2014).

27. K zamietnutiu návrhu na vypočutie ďalších svedkov poukázal na to, že daňové subjekty majú právo predkladať dôkazy až do vydania meritórneho rozhodnutia, pričom súčasne uviedol, že správca dane rozsiahlym dokazovaním spochybnil oprávnenosť žalobcom uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr a preto bolo na žalobcovi, aby preukázal oprávnenosť tohto odpočítania. Tvrdil, že správca dane umožnil žalobcovi využiť právo predkladať dôkazy, avšak žalobca tak neučinil v stanovenej lehote, čo znamená, že svoje právo si neuplatnil za zákonom stanovených podmienok (v určenej lehote). Preto uzavrel, že správca dane nebol povinný vypočuť navrhovaných svedkov.

28. V súvislosti s námietkou napádajúcou nezákonné vybavenie návrhu žalobcu na prerušenie daňového konania žalovaný označil výklad ustanovení daňového poriadku upravujúcich prerušenie daňového konania žalobcom za nesprávny.

29. Podľa žalovaného podmienky na obligatórne prerušenie daňového konania z dôvodov predpokladaných ustanovením § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku neboli splnené a zároveň neboli naplnené zákonné podmienky na fakultatívne prerušenie predmetného daňového konania podľa ustanovení § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 2 citovaného zákona. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že ani splnenie podmienok podľa § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 2 daňového poriadku neznamená právny nárok daňového subjektu, aby daňový orgán prerušil prebiehajúce daňové konanie. Preto bolo v danom prípade na žalovanom, či daňové konanie preruší alebo nie.

30. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia v rámci odvolacieho konania žalovaný poukázal na ustanovenie § 73 ods. 2 daňového poriadku s tým, že v riešenom prípade mu odvolanie daňového subjektu s predkladacou správou a kompletným spisovým materiálom bolo doručené dňa 24. apríla 2017 a preto lehota na vydanie rozhodnutia uplynula dňa 23.06.2017. V tejto súvislosti tiež uviedol, že žalobca bol listom č. 100643236/2017 (správne malo byť uvedené 100642740/2017 - poznámka správneho súdu) zo dňa 19.04.2017 upovedomený, že správca dane v súlade s § 73 ods. 2 daňového poriadku postúpil jeho odvolanie odvolaciemu orgánu.

31. Záverom svojho vyjadrenia žalovaný vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. uviedol, že proti tomuto rozsudku podal dňa 31. augusta 2017 kasačnú sťažnosť a to z dôvodu podľa a , nakoľko mal za to, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

32. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval vo všetkých žalobných bodoch na svojich námietkach s tvrdením, že žalovaný nemôže klásť žalobcovi, ktorý si splnil svoju dôkaznú povinnosť za vinu konanie jeho dodávateľov a na podklade domnelého a nepreukázaného nedostatku odbornej starostlivosti založiť nesplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet dane. Súčasne požiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorému návrhu bolo vyhovené uznesením č. k. -119 z 31. januára 2018.

33. Žalovaný dupliku nepodal.

34. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívnych spisov orgánov verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a zo strany správneho súdu nebol vzhliadnutý zákonný dôvod na nariadenie pojednávania ( až e/ ), vec podľa , za splnenia zákonných podmienok podľa , prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

35. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp.zn.14S/54/2017 zo dňa 16.8.2018 zrušil napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101372346/2017 zo dňa 19.6.2017 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.100441617/2017 zo dňa 13.3.2017 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

36. V odôvodnení rozhodnutia súd konštatoval, že žalovaný sám pripustil určité pochybenie pri vykonaní dôkazu výsluchom svedka X. C. dňa 05.05.2014 bez prítomnosti žalobcu, hoci podľa názoru žalovaného tento procesný nedostatok bol odstránený tým, že s výpoveďou svedka bol žalobca oboznámený dňa 06.10.2014 a okrem toho bol žalobca s týmto svedkom konfrontovaný počas vykonanej konfrontácie, ku ktorej došlo dňa 14.11.2014. S týmto tvrdením žalovaného nie je možné súhlasiť nakoľko právo daňového subjektu byť účastný pri výpovedi svedka a klásť svedkovi otázky upravené ustanovením § 25 ods. 4 daňového poriadku je jedným zo základných procesných práv daňového subjektu majúcim spojitosť aj so zásadou súčinnosti pri správe daní a správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. Porušením tohto procesného postupu súčasne dochádza k porušeniu článku 48 ods. 2 , podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, týkajúceho sa podľa ustálenej súdnej praxe a právnej teórie nielen konania súdneho, ale aj konania orgánov verejnej správy.

37. Súd poukazoval na to, že ani argumentácia žalovaného, že svedok C. nebol oprávnenou osobou, ktorá mohla konať za EUROCOOP spotrebné družstvo, nezbavuje správny orgán zodpovednosti za vážne procesné pochybenie, naviac s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie neoprávnenej osoby za obchodný subjekt je vo vzťahu k preverovaniu nároku na uplatnenie odpočtu DPH bez ďalšieho skutočnosťou nerelevantnou, nakoľko pri preverovaní nároku je dôležitá reálnosť deklarovaných obchodov, ako to v konečnom dôsledku deklaroval aj správny orgán. Prípadné prekročenie právomoci X. C., keď konal za EUROCOOP ako podpredseda predstavenstva, zakladá iba jeho zodpovednosť v oblasti obchodnoprávnych vzťahov s tretími osobami.

38. Výpoveď tohto svedka v danom prípade predstavuje zásadný dôkaz potrebný nielen na preverenie dodávateľských vzťahov medzi EUROCOOP a žalobcom, ale aj obchodných vzťahov týkajúcich sa dodávateľov spoločnosti EUROCOOP (spoločnosť MARKT, s.r.o. a PERRO, s.r.o.) a prepravných služieb vykonaných spoločnosťou JMK.

39. Naliehavosť a potreba vykonania tohto dôkazu zákonným spôsobom vyplýva zo skutočnosti, že pokiaľ správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia o vyrubení DPH zdôvodňovali podvodným konaním subdodávateľov žalobcu, t.j. dodávateľom spoločnosti EUROCOOP, za ktorú vystupoval v prevažnej miere obchodov X. C., ktorý ako svedok mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité otázky vo vzťahu k svojim dodávateľom, ako aj vo vzťahu k svojmu odberateľovi, t. j. žalobcovi. Aby však výpoveď tohto svedka bola relevantná pre prijaté závery dokazovania, musí byť vykonaná zákonným spôsobom. Naviac, ak predmetom výsluchu tohto svedka dňa 05.05.2014 boli nové skutočnosti, ktoré správca dane získal od orgánov činných v trestnom konaní. Ohľadne súvisiacej námietky žalobcu treba konštatovať, že výsluch svedka je iným procesným inštitútom ako konfrontácia a preto nemožno tieto dva procesné úkony zamieňať, ani ich vzájomne nahrádzať, keďže konfrontáciu vykonávajú príslušné orgány až potom, keď zistia zásadné rozdiely medzi výpoveďou daňového subjektu a výpoveďou svedka. Pokiaľ však výpoveď svedka nebola vykonaná v súlade so zákonom, dá sa konštatovať, že je právne bezvýznamná, nemožno k nej prihliadať a preto ani nie je dôvod na vykonanie konfrontácie, nakoľko neexistujú rozpory vo výpovedi daňového subjektu a svedka.

40. Procesné pochybenie správneho orgánu v tomto smere nemôže logicky zhojiť ani dodatočné oboznámenie daňového subjektu s obsahom výpovede svedka. Súčasne má za následok nemožnosť riadneho vyhodnotenia ďalších námietok žalobcu, vzhľadom na to, že pre preukázanie tvrdenia, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že je súčasťou podvodného reťazca obchodných spoločností, ktorých jediným cieľom bolo získať daňovú výhodu, je potrebné práve vyhodnotenie výpovede svedka X. C., ktorý ako osoba konajúca s dodávateľskými spoločnosťami ako aj so žalobcom môže v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi potvrdiť, resp. vyvrátiť podozrenie o vedomosti žalobcu o tom, že v danom prípade išlo subjektom v obchodnom reťazci, ktorého bol súčasťou, o získanie daňovej výhody.

41. Pokiaľ správca dane a následne žalovaný tvrdia, že žalobca mal vedomosť o tom, že je súčasťou podvodného obchodného reťazca subjektov, ktorí sa zúčastňovali na obchodovaní s bravčovým mäsom, tieto tvrdenia musia byť založené na relevantných dôkazoch a nepostačuje len domnienka, že žalobca mal resp. mohol vedieť, že je súčasťou tohto reťazca. Skutočnosti, na ktorých je toto tvrdenie správcu dane (aj žalovaného) postavené, a to, že za spoločnosť EUROCOOP ako dodávateľa žalobcu konala neoprávnená osoba, že žalobca si nepreveril registráciu tohto dodávateľa v zmysle ustanovenia , teda či spoločnosť mala oprávnenie obchodovať s bravčovým mäsom, ako aj skutočnosť, že žalobca nezachoval príslušnú dávku opatrnosti pri preverení toho, či dodávaný tovar spoločnosť EUROCOOP dostala v súlade so zákonom od svojich dodávateľských subjektov sú nepostačujúcimi a závery na ich základe prijaté predčasnými. Najmä ale v konaní daňových orgánov došlo k vážnemu procesnému pochybeniu, keď dôkaz výpoveďou kľúčového svedka bol vykonaný v rozpore so zákonom.

42. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 16.8.2018 zrušil v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 19.6.2019, ktorý súčasne vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie, s tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorý podľa novej procesnej úpravy nemôže rozhodnutie zmeniť a žalobu zamietnuť.

43. Súd uviedol, okrem iného, že ako vyplýva z postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania, v priebehu konania bol X. C. k predmetu dodávateľsko-odberateľských vzťahov so sťažovateľom vypočutý trikrát. I keď možno súhlasiť s názorom krajského súdu, že informácie získané pri vypočutí svedka X. C. dňa 05.05.2014 nemôžu predstavovať dôkazný prostriedok z dôvodu jeho nezákonného získania (bez oboznámenia daňového subjektu o jeho vypočutí v postavení svedka), správca dane predmetného svedka vypočul aj dňa 05.02.2014 za prítomnosti žalobcu a opakovanie dňa 14.11.2013 k totožným skutočnostiam ako dňa 05.05.2014, taktiež za prítomnosti žalobcu.

44. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že existencia nezákonne získaného dôkazného prostriedku v daňovom konaní nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, ak bolo toto vydané na základe iných dôkazov, získaných zákonným spôsobom. To znamená, že ak nezákonne získaný dôkaz nebol podkladom pre rozhodnutie, toto netrpí nezákonnosťou. Prvoinštančné rozhodnutie správcu dane vychádza najmä z ostatných dôkazov získaných v priebehu daňovej kontroly a dokazovania vedeného vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane vychádzal predovšetkým z dokladov predložených daňovým subjektom, tvrdení žalobcu o spôsobe vzťahov s dodávateľmi, spôsobe prepravy, preberania tovaru. Daňový subjekt okrem faktúr a dokladov o prevzatí vyúčtovaných súm pánom C., ktorý nie je štatutárnym orgánom dodávateľa, nepredložil počas daňovej kontroly žiaden iný dôkaz o skutočnej realizácii plnenia. V priebehu daňového konania nebolo preukázané, že dodávateľ žalobcu disponoval dodaným tovarom, že s týmto mohol nakladať ako vlastník, v súlade s , resp. v spojitosti s , a teda mu vzniklo oprávnenie odovzdať ho ďalej žalobcovi. Daňový subjekt nepredložil žiaden prepravný list, nákladný list, vážny list, a teda žiaden dôkaz preukazujúci prevzatie konkrétneho tovaru uvedeného v spochybnených faktúrach. Správca dane vykonal dokazovanie nad rozsah povinností vyplývajúcich z ustanovenia Daňového poriadku, keď vo vyrubovacom konaní vykonával dokazovanie, ktoré daňový subjekt vo vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej kontroly nenavrhol. Ani na základe takto doplneného dokazovania neuniesol daňový subjekt dôkazné bremeno a bez pochybností nepreukázal daňové plnenie dodávateľa tak, ako bolo na faktúrach vyúčtované.

45. Súd poukazoval nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď. ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potov v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. ).

46. V ďalšom poukazoval na rozsudky najvyššieho súdu vo veci sp. zn. zo dňa 23.6.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. -17 zo dňa 23.2.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ) Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

47. Podľa zistenia kasačného súdu správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

48. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie existencie tovaru ani reálna výška výdavkov žalobcu za dodaný tovar, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar bod dodaný spoločnosťou uvedenou na faktúre ako dodávateľ, t.j. dodanie tovaru platcom DPH. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené, a to výsluchom osoby, ktorá za dodávateľa vystupovala. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového

výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie prijatia dodávky tovaru alebo služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože formálne doklady nepreukazujú reálnu existenciu tovaru a skutočného dodávateľa.

49. Preskúmaním veci tak kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd neposudzoval zákonnosť rozhodnutí a postupov správcu dane a sťažovateľa v zmysle zásad uvedených vyššie, ale svoje rozhodnutie zdôvodnil tvrdením o nezákonne získanom dôkaze - zistení vyplývajúcich z výpovede svedka X. C. dňa 05.05.2014. Nevzal do úvahy jeho vyjadrenia získané zákonným spôsobom, vyplývajúce z výsluchov realizovaných za prítomnosti daňového subjektu.

50. Pochybnosť správcu dane o reálnom plnení dodávateľom deklarovaným na faktúrach vyplynula z okolnosti, že v mene spoločnosti dodávateľa vystupovala osoba, ktorá v zmysle verejne prístupného zápisu v príslušnom obchodnom registri nebola oprávnená navonok v jej mene konať. Daňový subjekt predložil na preukázanie zmluvného vzťahu s predmetným dodávateľom zmluvu, ktorá nebola podpísaná oprávnenou osobou, pričom si sťažovateľ oprávnenie X. C. konať v mene dodávateľa nepreveroval. Podľa názoru kasačného súdu venovať náležitú pozornosť overeniu si skutočností z verejne dostupných zdrojov o oprávnení osoby konať v mene spoločnosti, za ktorú vystupuje, nie je v rozpore s názorom obsiahnutým v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , na ktorý poukázal správny súd, ale predstavuje primeranú mieru opatrnosti podnikateľa.

51. Pochybnosť správcu dane o reálnom plnení vznikla aj v dôsledku toho, že daňový subjekt preberal tovar vyúčtovaný spoločnosťou EUROCOOP od iných subjektov ako od tohto dodávateľa, a to od spoločnosti, resp. vodičov JMK, ktorí nevykonávali prepravu pre dodávateľa, ani pre žalobcu. Podľa vlastného vyjadrenia žalobca podpisoval doklady o príjme vystavené spoločnosťou JMK a tieto následne odovzdal pánovi C., na základe ktorých tento vystavil faktúru. Z tohto tvrdenia vyplýva pochybnosť o skutočnom dodávateľovi tovaru, teda že dodávateľ EUROCOOP disponoval dodaným tovarom tak, že ho mohol následne dodať žalobcovi.

52. Po vrátení veci tunajšiemu súdu, súd za splnenia procesných podmienok prejednal vec bez nariadenia pojednávania, opätovne sa oboznámil s obsahom spisového materiálu a rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( ), dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

53. Podľa zistenia súdu vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu ( súd ani vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci v tomto smere nekonštatoval nedostatky, doplnenie dokazovania výsluchom navrhovaných svedkýň O. D. - manželky žalobcu, ktorá podľa obsahu jej čestného vyhlásenia pre žalobcu spracovávala faktúry, a účtovníčky C. I. ponechal na zvážení žalovaného, pričom už vzhľadom na činnosť svedkýň v súvislosti so spornými dodávkami tovaru nie je dôvodné predpokladať relevantnosť ich prípadných výpovedí z hľadiska preukázania tvrdení žalobcu), vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v obsahu svojich rozhodnutí sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu a zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov.

54. Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom , že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili.

55. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia tvrdeného dodávateľa EUROCOOP spotrebné družstvo vyplývajú najmä zo skutočnosti, že žalobca dodávky zabezpečoval prostredníctvom osoby, ktorej

oprávnenie konať za tvrdeného dodávateľa v konaní nebola preukázaná, ako aj z okolností týkajúcich sa spôsobu potvrdzovania príjmu tovaru (doklady vystavené spoločnosťou JMK, ktoré žalobca odovzdával p. C. a tento na ich základe realizoval fakturáciu) a okolností hotovostných úhrad realizovaných nielen osobe vystupujúcej v mene dodávateľa, ale v niektorých prípadoch aj vodičom spoločnosti JMK, ktorá v zmluvnom vzťahu so žalobcom nebola.

56. Výsledky dokazovania aj podľa jeho vyhodnotenia súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok tovaru žalobcom deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.

57. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. Zo strany daňových orgánov nejde ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov.

58. Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. zo dňa 19.6.2019 súd za procesné pochybenie správcu dane, ktorého následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, nepovažoval pochybenie, ktorého sa správny orgán dopustil výsluchom svedka I. C. dňa 05.05.2014 v neprítomnosti žalobcu a bez jeho upovedomenia o tomto procesnom úkone, keď toto pochybenie bolo napravené opätovným výsluchom svedka za prítomnosti žalobcu na ústnom pojednávaní konanom dňa 14.11.2014 (žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci tento úkon označil za konfrontáciu).

59. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd pri preskúmaní postupu správnych orgánov vo veci a napadnutého rozhodnutia žalovaného nezistil také žalobcom namietané nedostatky, ktoré by odôvodňovali zrušenie preskúmavaného rozhodnutia, a preto žalobu podľa () ako nedôvodnú zamietol.

60. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na ust. ako aj na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému správnemu orgánu žiadne trovy nevznikli.

61. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.