Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4Cob-138-2018.pdf
PDF · 101.67 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/138/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Sumlux s.r.o., Bitúnková 13, 940 01 Nové Zámky, IČO: 46 061 436, právne zastúpený: HKP Legal, s.r.o., Križkova 9, 811 04 Bratislava, IČO: 36 727 334, proti žalovanému I.: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700 a žalovanému II.: Mercedes-Benz Slovakia s.r.o., Tuhovská 5, 831 07 Bratislava, IČO: 35 780 754, o zaplatenie 82,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného I. a žalovaného II. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/78/2015-129 zo dňa 03.04.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/78/2015-129 zo dňa 03.04.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní I. a II. sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 82,76 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 06.02.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd zároveň žalovaného I. a II. zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 100 % trov konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým konanie končí. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 31.12.2014 domáhal od žalovaného I. a II. zaplatenia sumy 82,76 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 06.02.2013 do zaplatenia, náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 20.12.2012 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle značky Š. V., EVČ: D. XXX D., predmetnú dopravnú nehodu spôsobil C.W. D., vodič motorového vozidla K. D. D., EVČ: D. XXX P.. Poukázal na to, že vinník dopravnej nehody mal v čase škodovej udalosti uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného I., ktorý nahlásenú škodovú udalosť zaregistroval pod číslom poistnej udalosti XXXXXXXXXX. Poškodený ďalej uviedol, že vzhľadom na poškodenie motorového vozidla pri škodovej udalosti, bol nútený dať svoje motorové vozidlo do opravy a keďže používa motorové vozidlo bežne na zabezpečenie svojich súkromných a pracovných potrieb, došlo k uzatvoreniu Zmluvy o nájme dopravného prostriedku medzi poškodeným a žalobcom, predmetom nájmu bolo motorové vozidlo W. T., EVČ: D. XXX A.. Konštatoval, že po ukončení doby trvania nájmu vozidla, bola zo strany žalobcu ako dodávateľa, vystavená voči poškodenému ako odberateľovi faktúra č. XXXX/ XXX za prenájom a služby s tým súvisiace, pričom predmetom faktúry je prenájom motorového vozidla, v dobe nájmu od 03.01.2013 do 10.01.2013, v celkovej dĺžke 8 dní, s dennou sadzbou nájomného 38,40 eur s DPH na deň, je celková suma za prenájom vozidla 304,80 eur s DPH, súčasťou predmetného nároku je aj pristavenie vozidla v hodnote 36,00 eur s DPH. Zdôraznil, že poškodený má v zmysle § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, priamy nárok na náhradu škody voči poistiteľovi z titulu vzniku škody. Ďalej uviedol, že dňa 10.01.2013 došlo medzi poškodeným a žalobcom k uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávky
k poistnej udalosti, v zmysle ktorej prešiel na žalobcu nárok na náhradu škody vo výške predloženej faktúry. Poukázal na to, že Oznámením o ukončení likvidácie poistnej udalosti zo dňa 06.02.2013 žalovaný I. oznámil poškodenému, že ukončil šetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť poistné plnenie a poistné plnenie poisťovne bolo vyčíslené v celkovej sume 222,04 eur. Žalovaný I. navrhol žalobu zamietnuť s tým, že dennú sadzbu vo výške 38,40 eur nepovažuje za účelne vynaložený náklad, nakoľko našiel iné cenové ponuky za porovnateľný typ vozidla a taktiež odpočítal sumu 10,38 eur, ktorá predstavovala náklady, ktoré by vznikli použitím vlastného motorového vozidla poškodeného. Žalovaný II. vo vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť s tým, že vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie z dôvodu, že mal riadne uzavreté zákonné poistenie. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 1 a 2, § 15, § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistne zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“), § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd konštatoval, že v zmysle § 442 ods. 1 OZ skutočnou škodou bolo nájomné za prenajaté porovnateľné osobné motorové vozidlo, nie aritmetický priemer, resp. individuálne výpočty žalovaného o možnej (predpokladanej) výške nájomného v náhodne vybranom okruhu požičovní. Zdôraznil, že neexistuje zákonná ani zmluvná povinnosť stanovená poškodenému, aby hľadal v takomto prípade najlacnejšiu požičovňu, resp. robil preukázateľne výber medzi požičovňami podľa podmienok, ktoré ponúkajú. Dodal, že vzhľadom na udržanie si schopnosti konkurencie na trhu v tejto oblasti služby požičovní sú na porovnateľnej úrovni. Poukázal na rozsudok R7/1991, podľa ktorého škoda spočívajúca v tom, že poškodený vynaložil vyššie náklady na vypožičanie osobného automobilu v porovnaní s nákladmi, ktoré by inak vynaložil na prevádzku svojho automobilu, ktorý nemohol používať v dôsledku poškodenia, je potrebné považovať za skutočnú škodu, ktorú je škodca povinný nahradiť v rozsahu nutne a účelne vynaložených nákladov. K príčinnej súvislosti uviedol, že škoda spočívajúca v nákladoch na prenájom náhradného vozidla bola spôsobená porušením pravidiel cestnej premávky, čím došlo k poškodeniu vozidla a keby nedošlo k porušeniu pravidiel cestnej premávky, nedošlo by k nehode, a teda by nebol nutný nájom náhradného motorového vozidla. Konštatoval, že § 15 zákona o PZP zakladá možnosť žalobcovi uplatňovať si náhradu škody výlučne iba u žalovaného I., pričom to, čo mu nebude poskytnuté od žalovaného I., môže bez akýchkoľvek prekážok požadovať od žalovaného II.. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaného I. a II. spoločne a nerozdielne na zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej zostávajúcu časť nákladov za nájom náhradného motorového vozidla v sume 82,76 eur. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania deň nasledujúci po dni, keď mal v zmysle § 11 ods. 7 zákona o PZP poskytnúť žalobcovi poistné plnenie, t.j. 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnú poškodenému poistné plnenie, súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný I., ktoré odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zdôraznil, že rozsah náhrady škody je v zmysle § 442 OZ upravený tak, že neexistuje žiadny zákonný predpoklad na zvýhodnenie poškodeného alebo škodcu. Uviedol, že samotný rozsah náhrady škody je závislý na objektívnych skutočnostiach, a preto nemôže byť ovplyvnený subjektívnymi okolnosťami. Poukázal na to, že výber náhradného motorového vozidla ako i cenu, za akú si prenajme takéto vozidlo poškodený, keďže ide o subjektívnu vôľu osoby, ktorá si vozidlo zapožičia, žiadnym spôsobom nemôže škodca ovplyvniť, preto je o to viac potrebné skúmať, či náhradné motorové vozidlo bolo zapožičané účelne, čo do dôvodu zapožičania, tak do výšky nájomného a doby nájmu. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal jeho námietkami ohľadom ceny dennej sadzby za zapožičanie. Vyjadril názor, že je potrebné výšku náhrady škody, za ktorú by mal žalovaný zodpovedať, stanoviť vzhľadom na obvyklé ceny prenájmu obdobných motorových vozidiel v danom mieste a čase. Zdôraznil, že aj u porovnateľného náhradného motorového vozidla platí, že rozsah náhrady, ku ktorej je zodpovedná osoba povinná, je obmedzený hľadiskom účelnosti, preto skutočnú škodu, za ktorú žalovaný zodpovedá, je treba stanoviť vzhľadom na obvyklé ceny prenájmu obdobných motorových vozidiel v danom mieste a čase. Konštatoval, že výška tejto náhrady nie je daná čiastkou skutočne vyplatenou (resp. dohodnutou) v akejkoľvek výške, ale vo výške čiastky účelne vynaloženej, pričom dôkazné bremeno o okolnostiach odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvykle potrebná k prenájmu porovnateľného motorového vozidla, zaťažuje žalobcu.
Namietal, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 3/2015 zo dňa 28.06.2016, ktoré odkazuje na rozhodnutie R 7/1992. Poukázal aj na čl. 2 ods. 1 a 2 CSP. Žalovaný I. ďalej konštatoval, že stanovil dennú sadzbu za zapožičanie náhradného motorového vozidla na základe prieskumu trhu, a to vo výške 28,06 eur. Žalobcom účtovanú dennú sadzbu považoval za neprimeranú, pričom žalobca nepreukázal opodstatnenosť a účelné vynaloženie ním stanovenej dennej sadzby vo výške 38,40 eur za deň. Dodal, že podľa žalobcom doloženej faktúry číslo XXXX/XXX je suma za prenájom náhradného motorového vozidla celkovo 304,80 eur = pristavenie/ vyzdvihnutie 36 eur + 7 x 38,40 eur za deň (aj keď v texte faktúry sa uvádza 8 dní, v konečnom dôsledku vyúčtovanie podľa faktúry vychádza na 7 dní). Poukázal na to, že už v odpore uviedol, že jeho výpočet bol 36 eur + 7 x 28,06 eur, čiže 232,42 eur, od čoho sa odrátala suma 10,38 eur, a teda poukázaných bolo 222,04 eur. Uviedol, že k odrátaniu sumy 10,38 eur sa už podrobne vyjadril v odpore zo dňa 24.02.2015, na ktorý zároveň odkázal s tým, že koriguje zjavný preklep - číslo 7.268,08 eur (TH1) má byť správne 7.286,08 eur. Z uvedeného je podľa žalovaného I. zrejmé, že poukázal žalobcovi všetky účelne a dôvodne vynaložené náklady za prenájom náhradného motorového vozidla v zmysle zákona. Súčasne poukázal na to, že žalovaní nemajú solidárnu zodpovednosť na vzniknutej škode, ich záväzok nie je z toho istého právneho dôvodu, a preto nemôžu byť zaviazaní spoločne a nerozdielne k prípadnému plneniu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanému I. priznal plnú náhradu trov konania.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný II. Svoje podanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Vyjadril názor, že súd nemôže zaviazať žalovaného I. a II. uhradiť žalovanú sumu ako aj trovy konania spoločne a nerozdielne, a teda považovať žalovaného I. a žalovaného II. za solidárne zaviazané subjekty. Uviedol, že vzhľadom na to, že zdrojom záväzku žalovaného II. je zodpovednosť za škodu (§ 427, resp. § 420 OZ) a zdrojom záväzku žalovaného I. plniť z povinného zmluvného poistenia je poistná zmluva, nemôže súd žalovaného I. a II. zaviazať na solidárne (spoločné a nerozdielne) splnenie záväzku. Mal za to, že ide o prípad nepravej pasívnej solidarity, keď žalovaní I. a II. zodpovedajú na základe rôznych právnych titulov. Konštatoval, že § 438 ods. 1 OZ stanovuje solidaritu ako zásadu iba pre nároky na náhradu škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré neustanovuje solidaritu ani iný právny predpis, pasívna solidarita v danej veci tak nie je možná, lebo vo vzťahu žalobcu k žalovanému I. a II. ide o dva rozdielne nároky. Zdôraznil, že zatiaľ čo nárok žalobcu voči žalovanému II. je nárokom na náhradu škody, je nárok žalobcu na výplatu poistného plnenia uplatnený voči žalovanému I. ako poisťovateľovi originárnym nárokom na plnenie, založeným osobitným právnym predpisom. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu voči žalovanému II. v plnom rozsahu zamietne.
4. K odvolaniu žalovaného I. sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 06.11.2017. Mal za to, že jeho vyjadrenia ohľadom ceny dennej sadzby neboli doposiaľ presvedčivým spôsobom spochybnené. Postup žalovaného I., podľa ktorého bola ako nepriznané plnenie posúdená výška nájmu, označil ako neprípustný. Zdôraznil, že škodovou udalosťou prišlo bez zavinenia poškodeného k zmenšeniu jeho majetkového stavu, ktoré je v príčinnej súvislosti so škodou. Poukázal na to, že neexistuje zákonná ani zmluvná povinnosť stanovená poškodenému, aby hľadal v prípade dopravnej nehody najlacnejšiu požičovňu, resp. aby robil výber medzi požičovňami podľa podmienok ktoré ponúkajú. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1 Cz 86/90, R 7/1992 zo dňa 30.11.1990, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2703/2006 zo dňa 16.10.2008, rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 27 Cb 39/2012 zo dňa 06.06.2013. Zastával názor, že právny predchodca žalobcu nebol povinný vybrať absolútne najlacnejšiu autopožičovňu. Dodal, že výpočet údajnej bežnej (priemernej) sadzby za zapožičanie náhradného vozidla vo výške 28,06 eur (za deň) zo strany žalovaného I. je absolútne nesprávny, chybný a účelový. Uviedol, že prieskum trhu vykonaný žalovaným I., o ktorý opiera svoju argumentáciu je neúplný, nakoľko žalovaný I. účelovo skúmal vždy sumu autopožičovní, uvedenú na webových stránkach ako „od XY Eur“, avšak účelovo neskúmal konkrétne všeobecné obchodné podmienky jednotlivých požičovní, na základe ktorých si požičovne účtujú k cene nájmu „od XY Eur“ ďalšie poplatky, pričom však v súdenej veci je suma 38,40 eur (za deň) finálnou sumou za zapožičanie motorového vozidla a nie sú v nej obsiahnuté žiadne „skryté“ poplatky. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
5. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.
6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku, odvolaní žalovaných I. a II., vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného I. postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné.
7. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
8. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
9. Podľa § 427 ods. 1 a 2 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.
10. Podľa § 442 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
11. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“), náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi20) a je povinný tento nárok preukázať.
12. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
13. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
14. Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, otázka skutočnej škody bola riešená už v rozhodnutí R 7/1992, v zmysle ktorého, skutočnú škodu spočívajúcu v nákladoch na vypožičanie či prenájom vozidla, prevyšujúcu náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť iba v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie - nájom náhradného vozidla, ktoré zodpovedá vozidlu zadržiavanému. V danom prípade nevyhnutná potreba žalobcu zadovážiť si náhradné motorové vozidlo po dobu, keď nemohol užívať svoje motorové vozidlo, nebola stranami sporu spochybňovaná. Avšak aj u porovnateľného motorového vozidla platí, že rozsah náhrady, ku ktorej je škodca povinný, je obmedzený hľadiskom účelnosti.
15. Žalovaný I. v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal jeho námietkami ohľadom ceny dennej sadzby za zapožičanie náhradného motorového vozidla, keď zodpovedný subjekt je povinný nahradiť skutočnú škodu len v rozsahu, v akom náklady na vypožičanie náhradného motorového vozidla, boli vynaložené nutne a účelne. Taktiež (už v odpore voči platobnému rozkazu č.k. 54Rob/687/2014-32 zo dňa 11.02.2015) poukázal na potrebu odpočítania sumy 10,38 eur, zohľadňujúcej skutočnosť, že použitím vlastného vozidla, by taktiež vznikali náklady a poklesla by jeho technická hodnota. Odvolací súd vyhodnotil tieto námietky žalovaného I. ako dôvodné. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, či žalovaný I. z uplatňovanej sumy oprávnene odpočítal náklady, ktoré by vznikli použitím vlastného motorového vozidla
žalobcu vo výške 10,38 eur, a túto sumu v rozhodnutí žiadnym spôsobom nezohľadnil. Okrem toho súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom nezaoberal ani námietkou žalovaného I. o neúčelnosti vynaložených nákladov na vypožičanie motorového vozidla.
16. Žalovaní I. a II. v odvolaniach ďalej namietali, že nie sú solidárne zaviazanými subjektmi. Odvolací súd poukazuje na to, že poškodený si môže právo na náhradu škody uplatniť buď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzateľ a vodič) alebo priamo u poisťovateľa škodcu (§ 15 zákona o PZP) alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne. Vzhľadom na to, že zdrojom záväzku škodcu na náhradu škody je zodpovednosť za škodu (§ 427, resp. § 420 OZ) a zdrojom záväzku poisťovateľa plniť z povinného zmluvného poistenia je poistná zmluva, nemôže súd škodcu a jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne (spoločné a nerozdielne) splnenie záväzku (pozri § 511 ods. 1 OZ). Ide o prípad nepravej pasívnej solidarity, keď poisťovňa a škodca zodpovedajú na základe rôznych právnych titulov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 499/2002, podľa ktorého „V případě, že poškozený má právo na plnění jak proti škůdci tak i proti jeho pojistiteli, avšak může je dostat jen jednou, jde o situaci nikoliv ojedinělou v občanskoprávních vztazích, kdy jeden subjekt má nárok na totéž plnění proti dvěma subjektům, přičemž proti každému z nich z jiného právního důvodu; proti škůdci jde o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho pojistiteli jde o zvláštní právo na plnění. Postavení škůdce a jeho pojistitele vůči poškozenému je v takovém případě obdobné postavení dlužníka a ručitele vůči věřiteli, tzn., že se jedná o dva závazky zaplatit věřiteli stejný dluh, přičemž věřitel nemůže dostat to stejné plnění dvakrát - od dlužníka i od ručitele. Jejich vzájemný vztah je takový, že v tom rozsahu, v jakém splnil věřiteli jeden z nich, zaniká dluh a tím i povinnost druhého. Jsou-li oba žalováni v jednom řízení, mají postavení samostatných společníků, nevzniká mezi nimi pasivní solidarita a jedním soudním rozhodnutím může být každý z nich zavázán k plnění celého dluhu věřiteli, avšak ve výroku rozhodnutí musí být vymezen jejich vzájemný vztah (tj. že plněním jednoho z nich zaniká v rozsahu tohoto plnění povinnost druhého).“ Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalovaného I. a II. ako dôvodnú, nakoľko na strane žalovaného I. a II. nejde vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému nároku o pasívnu solidaritu, a preto nie sú v prípade úspechu žalobcu povinní splniť žalobcovi predmetný záväzok spoločne a nerozdielne. So zreteľom na skutočnosť, že v danom prípade ide o dva rozdielne nároky zaplatiť žalobcovi ten istý dlh, na základe rozdielnych právnych titulov, ktoré nemožno stotožňovať a so zreteľom na to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením, musí súd v záujme určitosti výroku rozsudku vyjadriť povinnosť obidvoch žalovaných zaplatiť žalobcovi (poškodenému) tú istú sumu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
17. Odvolací súd na záver poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 302/2008 z 30.07.2009: „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“
18. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd vec opätovne prejedná v intenciách vyššie uvedeného. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vyhodnotiť oprávnenosť a dôvodnosť výšky nákladov, ktoré žalovaný I. odpočítal z nároku uplatneného žalobcom a taktiež vysporiadať sa s ne/účelnosťou žalobcom vynaložených nákladov za zapožičanie náhradného motorového vozidla. Ak súd prvej inštancie po opätovnom preskúmaní veci dospeje k záveru o dôvodnosti žaloby a nepreukázaní skutočností tvrdených žalovanými, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodní. Okrem toho súd prihliadne na skutočnosť, že žalovaní I. a II. nie sú solidárne zaviazanými subjektmi. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).