Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/143/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 36 613 843 proti žalovaným: 1/ F. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., právne zastúpená: JUDr. Branislav Bellan, advokát, so sídlom Z. XX, XXX XX S., 2/ S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., o zaplatenie 1.160,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -232 zo dňa 05. apríla 2019, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním - II. potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním - III. zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním - I. ponecháva nedotknutý.

Žalovaným v 1/ a 2/ rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol nasledovne: I. Súd konanie v časti istiny 1.000,- € zastavuje. II. V ostatnej časti sa žaloba v celom rozsahu zamieta. III. Žalovaní majú voči žalobcovi právo na 100 % - nú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. , v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ust. , , , a o bankách a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Zmluvou o splátkovom úvere č. 0352942173 mal súd preukázané, že N. N. a.s. poskytla žalovaným v rade 1/ a 2/ úver vo výške 146.000,- Sk, ktorý sa zaviazali zaplatiť v 119-tich mesačných splátkach po 2.083,- eur mesačne, splatných k 20.-temu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.8.2018 a konečná splatnosť bola dojednaná na 20.06.2018, úroková sadzba bola dojednaná na 10,95 %, ročná percentuálna miera nákladov 13,21 %.

Z všeobecných obchodných podmienok, z časti B, bod 7.6.1. oprávnenia banky vyplýva, z písmena a), že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Toto dojednanie vo všeobecných obchodných podmienkach rešpektuje ustanovenie , podľa ktorého ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Z listiny datovanej 09.09.2015 vyplýva, že N. a.s. oznamuje žalovaným, že sú v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 778,78 eur a upozorňuje, že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stane splatnou celá pohľadávka a dlžník splatí možnosť zaplatiť ju v splátkach. Z listiny datovanej 30.09.2015 označenej, ako Oznámenie o vyhlásenej mimoriadnej splatnosti vyplýva, že N. a.s. oznamuje žalovaným, ţe v zmysle bodu 8.1., písm. a) Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery N. a.s. nastal prípad porušenia a oznamuje, že banka vyhlásila ku dňu 29.09.2015 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy, pričom výška pohľadávky je 3.547,39 eur a banka vyzýva na úhradu do 15 dní. Do spisu ďalej boli predložené doručenky od obidvoch žalovaných k tomuto oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ktoré oznámenie prevzali žalovaní 05.10.2015. Zo zmluvy označenej ako Zmluva o postúpení pohľadávok medzi postupcom N. N. a .s. a postupníkom EOS KSI Slovensko s.r.o. zo dňa 23.10.2015 včetne prílohy č.1 vyplýva, že pohľadávka, ktorá je predmetom sporu bola postúpená na žalobcu. Z ustanovenia Zákona o bankách je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky, môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú splatné. Teda banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne, po stanovenú dobu, napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je nesplácaná určitú dobu. To, že išlo o spôsobilý predmet postúpenia a teda o pohľadávku, ktorej splatnosť nastala súd mal preukázané jednak oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru včetne doručenky v spojení so zmluvou o postúpení pohľadávok. Z ustanovenia Zákona o bankách tiež vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o ustanovenie ) doslova uvádza: „ v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda N. N. a.s. postúpila zmluvou 23.10.2015 spornú pohľadávku z úveru, postupovala v rozpore s Zákona o bankách. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom, v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom - bankou a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, z ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. K tomu, aby boli splnené podmienky platného postúpenia pohľadávky jednoznačne musí byť preukázaná písomná výzva banky, omeškania dlžníka dlhšie ako 90 kalendárnych dní a splatnosť omeškaného dlhu. Je teda nesporné, že postup podľa Zákona o bankách sa týka časti splatnej pohľadávky, s ktorou je dlžník vo vzťahu k banke v omeškaní. Bolo preukázané, že prvá výzva na zaplatenie dlhu bola datovaná 09.09.2015, k tejto výzve chýba doručenka. Ďalšou výzvou bola výzva zo dňa 30.09.2015, ktorou súčasne došlo k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pričom následne ani nie mesiac po tejto výzve došlo 23.10.2015 k postúpeniu pohľadávky. Súd uvádza, ţe spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. Zákona o bankách môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktoré sú už splatné a to za predpokladu ako vyplýva z gramatického výkladu ustanovenia , že najprv bola uskutočnená písomná výzva banky na zaplatenie, následne je dlžník v omeškaní 90 kalendárnych dní a až potom môže dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky. Táto podmienka uvedená v Zákona o bankách, kde súd zdôrazňuje, že sa uvádza, že ak je napriek písomnej výzve banky „klient nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní ....“, tak táto podmienka splnená nebola, preto k platnému postúpeniu pohľadávky dôjsť nemohlo a teda žalobca v danom spore nie je aktívne legitimovaný a preto bol súd nútený žalobu zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa a žalovaným, ktorí mali vo veci plný úspech priznal právo voči žalobcovi na 100 % - nú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku II., III. podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu v zmysle ust. zmeniť tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ust. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval v písomnom podaní odvolania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. Zákona o bankách ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Bolo preukázané, že žalovaní boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaní boli v zmysle prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok v zmysle predložených výziev postupcu a špecifikácie pohľadávky v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi najneskôr odo dňa 20.05.2014, kedy prestali pohľadávku splácať spôsobom akým si to s postupcom dojednali, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23.10.2015, to je celkom jednoznačne po nepretržitom omeškaní s plnením čo i len časti záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní) a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli postupcom opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, a to okrem iných výziev aj výzvou zo dňa 09.09.2015 a výzvou zo dňa 30.09.2015 označenou ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, ku ktorej žalobca pripojil kópie doručeniek preukazujúcich doručenie tejto výzvy žalovaným. Z uvedeného vyplýva, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. Zákona o bankách a k porušeniu bankového tajomstva. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017 sp. zn. -65 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.05.2018 č.k. -153. V ďalšom poukázal na dojednanie vzájomných práv a povinností zmluvnými stranami odchýlne od ust. Zákona o bankách v súlade s ust. cit. zákona. V súvislosti s aplikáciou ust. Zákona o bankách na prejednávaný prípad poukázal na čl. I. bod 7 zmluvy o splátkovom úvere č. 0352942173 a na čl. 19 bod 19.16. všeobecných obchodných podmienok. Nakoľko ust. Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ust. Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v čl. I. bode 7 zmluvy, resp. v bode 19.16. všeobecných obchodných podmienok. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že preukázanie splnenia podmienok v zmysle ust. Zákona o bankách v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. Zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov. Zastáva názor, že záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko ust. Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ust. Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov a zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. Súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, ak skúmal splnenie týchto podmienok napriek tomu, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. Zákona o bankách odchýlne od ust. Zákona o bankách. Nestotožňuje sa so súdnym výkladom ust. Zákona o bankách, v zmysle ktorého podľa názoru súdu môže byť v súlade s týmto ustanovením predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na inú osobu len pohľadávka, ktorá je už splatnou. Žalobca považuje za nesporné, že peňažný záväzok (dlh) žalovaným vznikol už splnením záväzku postupcu, keď peňažný záväzok žalovaných vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaných. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje za absurdné, ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“ rozumie v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaných, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v

prospech žalovaných, t.j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Nestotožnil sa ani s výrokom súdu o nároku na náhradu trov konania, kedy súd priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to aj napriek tej skutočnosti, že konanie bolo v časti o zaplatenie 1.000,- eur zastavané z dôvodu, že žalovaní procesne zavinili zastavenie konania, t.j. uhradili túto sumu po podaní žaloby. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 1.160,43 eur s príslušenstvom. V dôsledku úhrady sumy vo výške spolu 1.000,- eur po podaní žaloby, bola podaná žaloba zobratá čiastočne späť a konanie bolo súdom v tejto časti zastavené. Žalobca zastáva názor, že v zastavenej časti konania žalovaní procesne zavinili zastavenie konania a súd mal preto v tejto časti žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania.

3. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalovaná v 1/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení uviedla, že sa stotožňuje v plnom rozsahu so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Je toho názoru, že okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku právne korektným spôsobom objasnil otázku aktívnej legitimácie žalobcu aj s poukazom na judikatúru súdov SR. Je toho názoru, že žalobca v konaní nenaplnil všetky zákonné predpoklady domáhať sa zaplatenia finančnej sumy v zmysle podanej žaloby. Predložené doklady nepreukazujú jeho aktívne konanie smerujúce k naplneniu zákonných predpokladov spojených s postúpením pohľadávky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca v konaní nepredložil dôkaz o odoslaní výzvy v zmysle o bankách, čo znamená, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti, ktorá nezakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.04.2018 sp. zn. .

4. Žalovaný v 2/ rade sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca, v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a contrario rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním I. potvrdil v súlade s ust. , z dôvodu jeho vecnej správnosti. Rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním - III. zrušil v súlade s ust. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s ust. . Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý.

6. V zmysle ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. V zmysle ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. V zmysle ust. , odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. , keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd udáva, že okresný súd ako dôvod zamietnutia žalobného návrhu uviedol skutočnosť, že na predmetnú pohľadávku platí zákaz postúpenia pohľadávky vyplývajúci z ust. o bankách v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, v zmysle ktorej ust. Zákona o bankách nehovorí o prípadnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, tak odvolací súd uvedenú námietku nepovažoval za dôvodnú. Zákonné ust. Zákona o bankách upravuje podmienky, ktoré musia byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na tretí subjekt, ktorý nie je bankou, svoje pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd správne konštatoval, keď tvrdil, že v prípade nesplnenia uvedených zákonných podmienok nemôže dôjsť k postúpeniu pohľadávky s poukazom na to, že Zákon o bankách a jeho konkrétne ustanovenie je zákonom lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam , s tým, že uvedené zákony všeobecne upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v obchodno-právnych ako aj občiansko-právnych - spotrebiteľských vzťahoch. Ustanovenie Zákona o bankách je potrebné aplikovať na tie právne vzťahy, ktoré boli na základe uzatvárané, to znamená aj zmluvy o úvere poskytované bankou, pričom subjektom právnych vzťahov môžu byť aj fyzické osoby, t.j. spotrebitelia. Ustanovenie a nasl. a ust. upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v okruhu právnych vzťahov z hľadiska predmetu subjektov avšak v prípade, ak je subjektom - veriteľom, ktorý poskytuje úver banka, tak podmienky, za ktorých je možné pohľadávku postúpiť tretej osobe, upravuje Zákon o bankách. Ustanovenie Zákona o bankách zakotvuje, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok, a to v prípade, ak klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Z uvedeného vyplýva, že je povinnosťou banky najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, pri ktorom je v omeškaní a v prípade, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok, je banka oprávnená postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok s príslušenstvom uhradil, ak ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Všeobecne však platí, že vo všetkých prípadoch musí predchádzať písomná výzva na úhradu.

12. Rozborom ust. § 92 ods. 8 bankového zákona treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto úkonom, ktoré predpokladá už ), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť, a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu

vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupovanej dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ) - rozhodnutie Najvyššieho súdu SR .

13. Tak ako bolo vyššie uvedené, jedným z kľúčových právnych predpisov upravujúcich činnosť bánk na Slovensku je o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. o bankách upravuje presne, za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku z úveru na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. Banka musí splniť niekoľko podmienok, 1./ musí písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh splnil, 2./ ak je napriek takejto písomnej výzve klient banky v omeškaní viac ako 90 dní čo i len s časťou dlhu, môže banka pohľadávku postúpiť uplynutím uvedených 90 dní. Nebankové spoločnosti - inkasné spoločnosti, ktoré bankovú licenciu nemajú, nemajú právo úver spravovať a teda ani vyhlásiť jeho mimoriadnu splatnosť. Pokiaľ inkasné spoločnosti, ktoré pohľadávky na seba neplatne prevzali, následne úvery mimoriadne zosplatnili, tak toto konanie inkasných spoločností je potrebné označiť za protiprávne.

14. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého v predmetnom prípade nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok potrebných k postúpeniu pohľadávky, a to je podmienka, v zmysle ktorej musí byť klient písomne vyzvaný na splnenie dlhu. Pred súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že prvá výzva na zaplatenie dlhu bola datovaná 09.09.2015 avšak nebolo preukázané doručenie výzvy žalovaným v 1/ a 2/ rade. Ďalšou výzvou bola výzva zo dňa 30.09.2015, ktorou ale súčasne došlo k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru.

15. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní poukazoval na Zákona o bankách a bod 19.16. všeobecných obchodných podmienok tak na uvedenú novotu v odvolacom konaní odvolací súd nemohol prihliadať s poukazom na ust. . Odvolateľ uvedené skutočnosti mohol použiť už pred súdom prvej inštancie ako prostriedok procesného útoku.

16. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním I. potvrdil ako vecne správny, s poukazom aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR.

17. V zmysle ust. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

18. V zmysle ust. , ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmiera, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

19. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti výroku napadnutého odvolaním

- III., prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu týkajúce sa nároku na náhradu trov konania je nepreskúmateľné.

20. Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania vzhľadom k tomu, že v predmetnom konaní bolo konanie v časti istiny 1.000,- eur zastavené a v ostatnej časti bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.

21. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. v spojení s ust. , v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní v 1/ a 2/ rade, preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením .

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( , v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( , v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v Ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )