Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/89/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Pavla Laczu v sporovej veci žalobcu: Ladislav Ollári - SILA ELEKTRO, Gárdoňská 982/27, Dolný Štál, IČO: 35282592, zastúpený: JUDr. Ladislav Slovák, advokát so sídlom v Dunajskej Strede, Nemešsegská 6575/35, IČO: 42165890 proti žalovanému: TM-STAV, s.r.o., Trhovisko 235/7, Dunajská Streda, IČO: 31408320, zastúpený: Mgr. Marek Laktiš, advokát so sídlom v Nitre, Mariánska 8, IČO: 30865379,o zaplatenie 13.179,29 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18.05.2018 sp. zn. -186 takto

rozhodol:

I. Odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. potvrdzuje.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 13.179,29 € s 0,1%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 3.892,83 € od 12.01.2017 do zaplatenia a zo sumy 9.286,46 € od 27.06.2017 do zaplatenia. Výrokom II. rozhodol tak, že žalobu zamietol v časti o zaplatenie 0,1%-ného denného úroku z omeškania zo sumy 9.286,46 € od 20.12.2016 do zaplatenia a zo sumy 3.892,83 € od 04.01.2017 do zaplatenia a výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,64%.

2. Súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav. Žalobca a žalovaný uzatvorili v presne nezistený deň zmluvu o dielo. V konaní sa nepodarilo zistiť, ktorá zo strán pripravila návrh zmluvy o dielo. Medzi stranami síce nebolo sporné, že rokovania o jej obsahu prebiehali aj formou emailovej komunikácie, no žiadna zo strán nebola schopná túto komunikáciu predložiť a to ani po tom, čo na to boli vyzvané uznesením súdu na pojednávaní 21.11.2017 (čl. 158). Táto skutočnosť nevyplynula ani z výsluchu svedkyne Mgr. E. U., konateľky investora. Žalobca začal s vykonávaním diela a vystavil a doručil žalovanému tieto faktúry spolu s dodacími listami obsahujúcimi súpis prác a materiálov, ktorými žalovanému vyúčtoval vykonané práce: faktúra z 26.05.2016 na sumu 10.906,82 €, splatná 09.06.2016, vystavená na základe dodacieho listu č. 20160035, faktúra z 16.06.2016 na sumu 10.886,92 €, splatná 30.06.2016, vystavená na základe dodacieho listu č. 20160041, faktúra z 21.07.2016 na sumu 12.354,85 €, splatná 04.08.2016, vystavená na základe dodacieho listu č. 20160048, faktúra z 31.10.2016 na sumu 8.018,75 €, splatná 14.11.2016, vystavená na základe dodacieho listu č. 20160074, faktúra z 31.10.2016 na sumu 11.375,70 €, splatná 14.11.2016, vystavená na základe dodacieho listu č. 20160075, faktúra z 15.11.2016 na sumu 18.211,58 €, splatná 19.11.2016, vystavená na základe dodacieho listu č.

20160083, faktúra z 05.12.2016 na sumu 9.286,46 €, splatná 19.12.2016, vystavená na základe dodacieho listu č. 20160097 a faktúra z 20.12.2016 na sumu 3.892,83 €, splatná 03.01.2017, vystavená na základe dodacieho listu č. 20160110. O pravosti ani pravdivosti faktúr ako listinných dôkazov neboli medzi stranami pochybnosti. Záver o prevzatí súpisu prác žalovaným vyplýva z vyjadrenia konateľa žalovaného na pojednávaní 10.10.2017. Žalovaný predmetné faktúry ani dodacie listy nereklamoval v lehote 3 pracovných dní podľa zmluvy o dielo (čl. VI. bod 6.1. zmluvy o dielo), čo nebolo sporné. Žalovanému sa nepodarilo preukázať rozsah, v akom posledné dve faktúry z decembra 2016 (ďalej len „posledné dve faktúry“) nezodpovedajú ustanoveniam zmluvy o dielo a cenovej ponuke v jej prílohe č. 1. Žalovaný na svoju obranu tvrdil, že posledné dve faktúry nezaplatil z dôvodu, že žalobca vykonával práce vadne a dodával materiál v rozpore s cenovou ponukou bez predchádzajúceho schválenia objednávateľom. Keďže takéto skutkové tvrdenie je príliš všeobecné, súd žalovaného podľa vyzval, aby svoje tvrdenia doplnil, čo však na pojednávaní 10.10.2017 nebol schopný urobiť, a preto mu bolo uznesením súdu uložené, aby v lehote 15 dní predložil súpis odchýlok v prácach a materiáloch, ktoré boli zistené oproti cenovej ponuke, z ktorej vychádzal žalovaný. Na pojednávaní 21.11.2017 žalovaný predložil prehľad prác v tabuľkovej forme, z ktorej ale nebolo zrejmé, prečo sú pri niektorých položkách (napr. káblový žľab, svietidlo a pod.) uvedené záporné čísla. Tieto tabuľky sú navyše neúplné, pretože na pravom kraji listov je vidieť, že v nich chýbajú ďalšie stĺpce. Žalovaný sa nevedel vyjadriť, prečo to tak je a tvrdil, že sa musí opýtať cenára, ktorý prehľad pripravil. Preto mu bolo v súlade s a uznesením súdu uložené, aby v lehote 3 týždňov doplnil rozhodujúce skutočnosti o jasné tvrdenie o to, ktoré z prác uvedených na posledných dvoch faktúrach sú vyúčtované nad rámec rozpočtu, ktoré v rozpočte vôbec neboli, resp. ktorých cena rozpočtu nezodpovedá, teda v akom smere fakturácia nezodpovedá zmluve o dielo. Žalovaný však ani do nasledujúceho pojednávania, ktoré sa konalo 20.04.2018, neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia v tomto smere. Opätovne žiadal o dodatočnú lehotu na špecifikáciu položiek posledných dvoch faktúr. Súd nepovažoval za účelné a hospodárne v zmysle základných princípov poskytovať žalovanému ďalšie lehoty na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany, pretože mal dostatok času na vykonanie týchto úkonov. Žalovaný je povinný uplatniť prostriedky procesnej obrany a uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia včas podľa , čo podľa názoru súdu mohol žalovaný koniec koncov splniť už pri doručení žaloby. Z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní dňa 10.10.2017 je zrejmé, že žalovaný s identifikáciou materiálov a prác uvedených vo faktúrach začal prinajmenšom vo februári 2017. Žalovaný mal súdom vytvorený dostatočný priestor na to, aby doplnil svoje tvrdenia a to na pojednávaní 10.10.2017, potom do 16.10.2017 (v uloženej 15-dňovej lehote) a napokon do 12.12.2017 (v uloženej 3-týždňovej lehote). Napriek tomu však tak žalovaný neurobil, dokonca ani do pojednávania konaného 20.04.2018, na ktorom opäť len žiadal o ďalšiu lehotu a de facto o odročenie pojednávania. Ak by žalovaný konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, mohol svoje skutkové tvrdenia doplniť už oveľa skôr. Keďže tak neurobil, súd z dôvodu, že by ich doplnenie vyžadovalo ďalšie pojednávanie a úkony, na tieto tvrdenia neprihliadol. Tým nastúpili účinky sudcovskej koncentrácie konania podľa , na ktoré bol žalovaný upozornený už v predvolaní na pojednávaní, ktoré mu bolo doručené 31.08.2017 (čl. 57). Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia, ktoré nepochybne zaťažuje aj jeho (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. ). Za takejto procesnej situácie potom súd v ďalšom štádiu konania vychádzal z toho, že posledné dve faktúry a na nich obsiahnuté položky zodpovedajú zmluve o dielo a cenovej ponuke, ktorá tvorila jej prílohu č. 1. Žalovaný okrem posledných dvoch faktúr uhradil všetky faktúry vystavené žalobcom na základe zmluvy o dielo, čo nebolo sporné. Uvedené závery nespochybnila ani výpoveď svedkyne žalovaného - E. U., ktorá bola konateľkou investora stavby Vocatio, s.r.o., ktorý bol v priamom zmluvnom vzťahu so žalovaným ako generálnym zhotoviteľom (zápisnica z pojednávania z 21.11.2017, č. l. 156). Hoci dôveryhodnosť tejto výpovede je nízka z dôvodu, že počas výsluchu svedkyňa uviedla, že konateľ žalovaného jej predložil zápisnicu z pojednávania z 10.10.2017 asi 2 alebo 3 týždne pred pojednávaním, ktoré sa konalo 21.11.2017, jej výpoveď v časti týkajúcej sa obsahu cenovej ponuky a priebežného spôsobu financovania výstavby považoval súd za presvedčivú, pretože v konečnom dôsledku zodpovedal aj tvrdeniam strán, ktoré sa neskôr ukázali ako zhodné. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnuté dokazovanie listinou na č. l. 158 až 170 preto, že táto listina nie je dôkazom, ale zhrnutím skutkových tvrdení žalovaného, ktoré vyhotovil počas konania. Práve kvôli nezrozumiteľnosti tejto listiny bola žalovanému uložená povinnosť ju ozrejmiť, čo opakovane nesplnil, v dôsledku čoho nastali účinky koncentrácie konania. V nadväznosti na to potom žalovaný na záver posledného pojednávania navrhol vypočuť cenára, ktorý túto listinu vyhotovoval. Keďže takýto dôkaz by mal reagovať na skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré tento v konaní v určených

lehotách nepredniesol a nedoplnil, nebolo možné takýto dôkaz vykonať. Účelom vykonania dôkazu je totiž overenie skutkových tvrdení, ktoré však v danom konaní zavinením žalovaného de facto absentujú. Vykonaním výsluchu cenára k listine, ktorú žalovaný predložil v nezrozumiteľnej forme, by sa obchádzala súdom uložená povinnosť, ktorú žalovaný v určenej lehote nesplnil. Súd nevykonal dokazovanie k otázke rozsahu a kvality prác, najmä na poslednom pojednávaní požadovaným výsluchom stavbyvedúceho žalovaného a povereného zamestnanca subdodávateľa žalobcu, pretože tieto otázky mal súd za ustálené z dôvodov uvedených v bode vyššie, ako aj z dôvodov, ktoré vyplynuli z právneho posúdenia veci, ktoré bolo stranám oznámené na pojednávaní. Navyše, vzhľadom na žalovaného všeobecné námietky ohľadom kvality prác nebolo ani zrejmé, či sa toto dokazovanie má týkať práve posledných dvoch faktúr, a nie aj prác, ktoré boli zahrnuté v prvých šiestich faktúrach, ktoré neboli predmetom sporu. Súd tiež nevykonal dokazovanie na základe pôvodných návrhov žalobcu, pretože tento na týchto dôkazných návrhoch napokon netrval (zápisnica z pojednávania z 20.04.2018, č. l. 183 rub) a takéto dokazovanie nebolo ani potrebné.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že strany medzi sebou uzavreli zmluvu o dielo v zmysle a , ktorej predmetom bol záväzok žalobcu ako zhotoviteľa vykonať pre objednávateľa dielo spočívajúce v zhotovení elektroinštalácie na stavbe penziónu. Postupným zhotovovaním diela vznikal žalobcovi nárok na zaplatenie ceny diela preddavkovou formou tak, ako to predpokladal čl. VII ods. 7.2.2. zmluvy o dielo a čl. VI ods. 6.1. a 6.4. zmluvy o dielo. Zásada, že cena diela je splatná vykonaním diela ( ) sa uplatní len vtedy, ak zmluvne nebolo dohodnuté inak. Strany sa môžu dohodnúť, že cena bude splatná bez ohľadu na splnenie záväzku zhotoviť dielo, teda i tak, že cena bude splatná už pred vykonaním diela (rozsudok NS SR sp. zn. ). Z čl. VI ods. 6.1. ods. 6.4 zmluvy o dielo vyplýva, že faktúry sa mali vyhotovovať na základe súpisu prác, ku ktorému sa mal žalovaný vyjadriť v lehote troch pracovných dní. Vzhľadom na uvedené skutkové závery súd vychádzal z toho, že súpis zodpovedal prílohe č. 1 zmluvy o dielo. Hoci samotný obsah zmluvy o dielo nebol sporný, sporné bolo, ako sa mal vykladať čl. VI. ods. 6.1.1 zmluvy o dielo. Vzhľadom na to, že zmluva o dielo sa riadi , treba pri jej výklade vychádzať predovšetkým z pravidiel zakotvených v . Nejasné výrazy by bolo možné vyložiť s pomocou na ťarchu strany, ktorá tento výraz v konaní prvý krát použila. To však v danej veci nebolo možné, pretože v konaní sa nepodarilo preukázať, kto tento výraz navrhol ako prvý. V dôsledku toho bolo potom potrebné použiť výkladové pravidlo podľa a zobrať náležitý zreteľ na to, čo nasledovalo po uzavretí zmluvy, teda na prax, ktorú medzi sebou strany zaviedli, ako aj následné správanie strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Súd nezistil a ani to strany v konaní netvrdili, že by povaha veci nepripúšťala takýto výklad. Súd považoval za dôležité to, že praxi strán zodpovedalo vystavenie faktúr po určitých časových obdobiach vzhľadom na charakter a miesto vykonaných prác (I. nadzemné podlažie, II. nadzemné podlažie, požiarny systém, a pod.). Aj samotná zmluva v čl. VII ods. 7.2.2., ktorého výklad nebol medzi stranami sporný, predpokladala, že žalovaný bude financovať vykonávanie prác postupne na základe čiastkovej fakturácie. To, že sa tak dialo, vyplýva aj z tej časti výpovede svedkyne E. U., ktorej súd uveril. Táto uviedla, že stavba sa financovala priebežne, a že ako konateľka investora dávala príkazy žalovanému aj ohľadom toho, ktorému zo zhotoviteľov (vrátane žalobcu) sa majú platby pozastaviť. Dané ustanovenie je logické aj so zreteľom na objem žalobcom vykonávaných prác, ktorý by inak musel znášať náklady na ich vykonanie vrátane nákladov na zaobstaranie a kúpu materiálov a zariadení (napr. kabeláž, svietidlá). To sa odrazilo aj v čl. VII ods. 7.2.3., podľa ktorého mal žalobca právo pozastaviť vykonávanie prác, ak žalovaný poruší svoju povinnosť „plynule financovať zmluvné práce v súlade s čl. VI.“ zmluvy o dielo. Žalobca tieto faktúry vystavoval vždy po ukončení určitej etapy prác na diele vzhľadom na charakter a miesto vykonaných prác, čo je zrejmé z obsahu šiestich faktúr, ktoré v konaní neboli sporné. Prvá faktúra sa týkala bleskozvodu, druhá I. nadzemného podlažia, tretia prízemia a areálu, štvrtá a piata hasiaceho a požiarneho systému a šiesta faktúra sa týkala elektroinštalácie. Ak posledné dve faktúry (siedma a ôsma) pokrývali montáž svietidiel, pričom posledná zahŕňala aj „kompletizačné práce“, nejde o vybočenie z praxe zavedenej medzi stranami. Situácia bola totiž obdobná aj pri fakturácii hasiaceho a požiarneho systému. Ani skutočnosť, že posledné dve faktúry boli obe vystavené v decembri 2016, tento záver neovplyvňuje, pretože aj v októbri 2016 boli vystavené dve (nesporné) faktúry, z ktorých každá pokrývala jednu časť hasiaceho a požiarneho systému, teda spoločne tvorili zmysluplnú časť. Vystavenie posledných dvoch faktúr teda nemožno považovať za prekvapivé zo strany žalovaného, čo napokon žalovaný ani netvrdil. Žalovaný svoju obranu staval na tom, že sa domnieval, že žalobca dielo nevykonáva v súlade s cenovou ponukou a v dohodnutej kvalite, to však tiež až v súvislosti s poslednými faktúrami. Tento jeho argument sa teda nijako nedotýka spôsobu výkladu čl. VI zmluvy o dielo, t. j.

spôsobu fakturácie. Ani následné správanie strán, predovšetkým správanie žalovaného (čo je ďalšie hľadisko, ktoré treba vziať do úvahy podľa ), nenasvedčovalo tomu, že by nesúhlasil s tým, po akých prácach žalobca vystavuje faktúry. Žalovaný totiž faktúry pravidelne uhrádzal aj keď s menším nepodstatným omeškaním, čo nie je možné interpretovať inak, než ako súhlas prinajmenšom so spôsobom fakturácie. Nebolo ani sporné, že žalovaný taktiež nikdy nevyužil svoje právo namietať voči fakturovaným prácam v lehotách stanovených v čl. VI. zmluvy o dielo. Tieto okolnosti preto potvrdzujú, že žalobca vystavil aj posledné dve faktúry v súlade so spôsobom, ktorý vyplýva z čl. VI. zmluvy o dielo vyloženého v spojitosti s .

Súd prvej inštancie v dôsledku neunesenia bremena tvrdenia zo strany žalovaného a z dôvodu nadväzujúceho výkladu relevantných ustanovení zmluvy o dielo potom uzavrel, že posledné dve faktúry sa žalovanému neporadilo spochybniť. Posledné dve faktúry boli vystavené v súlade so zmluvou o dielo vyloženej podľa , teda na základe súpisu prác (dodacích listov), ktorých správnosť žalovaný nenapadol v lehote stanovenej v čl. VI ods. 6.1. (do troch pracovných dní). Toto ustanovenie pritom vyžadovalo, aby sa k súpisu prác a dodávok žalovaný vyjadril písomne (arg. „podpisom na predloženom súpise“). Okrem toho bol žalovaný povinný súpis „vrátiť“ žalovanému „na prepracovanie s presným zadefinovaním vád“. Nebolo sporné, že žalovaný tak nikdy neurobil. Cieľom tejto lehoty je, aby sa nezrovnalosti vyriešili najlepšie hneď po tom, čo vznikli, pretože v opačnom prípade hrozí, že ich nebude dobre možné zistiť a vyriešiť. Niet preto pochýb o tom, že nešlo len o akúsi formu poriadkovej lehoty, ale o lehotu, po uplynutí ktorej sa právo žalovaného namietať voči posledným dvom faktúram prekludovalo. Žalovaný sa bránil aj tým, že posledné dve faktúry boli vystavené predčasne, pretože obsahovali práce, ktoré žalobca v tom čase ešte nevykonal a tiež že žalobca sa pri vykonávaní diela odchýlil od zmluvy o dielo. Okrem toho, že toto tvrdenie žalobca odmietal, ako bolo už vysvetlené vyššie, práve takéto situácie sa mali riešiť postupom podľa čl. VI, v rámci ktorého mal žalovaný možnosť namietať voči vykonanému rozsahu prác, čo však v dohodnutej lehote neurobil. Naviac ani samotný žalovaný nebol schopný viac ako rok a pol po vykonaní (či nevykonaní) prác zahrnutých v posledných dvoch faktúrach predložiť relevantné skutkové tvrdenie o tom, aké práce boli vykonané a aké nie, a preto tento argument žalovaného nemohol obstáť. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že dielo malo vady, lebo údajne nebolo vykonávané odborne spôsobilými osobami, a že žalovaný musel dielo dokončovať na vlastné náklady, tieto námietky nie sú pre rozhodnutie v prejednávanej veci podstatné. Žalovaný v prvom rade vôbec nešpecifikoval, či sa tieto vady vôbec týkajú prác, ktoré boli predmetom posledných dvoch faktúr. Žalovaný v tejto súvislosti nevzniesol ani kompenzačnú námietku ani nepodal vzájomnú žalobu, ktorou by si tieto nároky riadne uplatnil, a tieto úkony neustále odďaľoval. Pritom žalovaný sa už v samotnej zmluve o dielo v čl. X. ods. 10.5 zaviazal, že „reklamáciu vady diela uplatní bezodkladne po jej zistení písomne“, čo v zásade zodpovedá aj požiadavke včasnosti uplatňovania nárokov z vád zakotvenej v a 565 . Nakoľko sa žalovanému vzhľadom na uvedené závery nepodarilo účinne spochybniť nárok žalobcu na zaplatenie súm zahrnutých v posledných dvoch faktúrach, súd žalobcovi tento nárok priznal v plnej výške 13.179,28 € (9.286,46 + 3.892,83).

4. Žalobca si tiež uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z omeškanej sumy. Z čl. VI ods. 6.2. vyplýva, že splatnosť dlhu vyčísleného v príslušnej faktúre nastáva po 14 dňoch od doručenia faktúry žalovanému. V konaní nebolo sporné, že faktúry boli žalovanému doručené. Prevzatie faktúry č. 20160110 na sumu 3.892,83 € potvrdzuje podpis žalovaného na tejto faktúre s dátumom 28.12.2016 (čl. 14), ktorý žalovaný nenamietal. Splatnosť tejto faktúry tak nastala 11.01.2017. Nebolo však preukázané, kedy konkrétne bola žalovanému doručená faktúra č. 20160097 na sumu 9.286,46 €. Muselo sa tak ale stať najneskôr doručením žaloby žalovanému, k čomu došlo 12.06.2017 (čl. 26 rub). Preto súd vychádzal z toho, že splatnosť tejto faktúry nastala 26.06.2017. Keďže žalovaný posledné dve faktúry ani čiastočne neuhradil, je v omeškaní ( ), a to so zaplatením faktúry č. 20160110 od 12.01.2017 a faktúry č. 20160097 od 27.06.2017. Žalobcovi ako veriteľovi potom na základe vzniká právo na úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Úrok z omeškania bol v zmluve dohodnutý v čl. IX ods. 9.2 vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy. Žalovaný namietal, že výška úroku z omeškania je v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Ak by boli úroky z omeškania zmluvne dohodnuté vo výške, ktorá odporuje zásadám poctivého obchodného styku alebo dobrým mravom, nemožno ich priznať. Otázka, či je dohodnutá úroková sadzba v súlade so zákonom, závisí od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, najmä od dôvodov, ktoré strany viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkoch jeho nesplnenia i od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá strana zmluvného vzťahu. Bez významu nebude ani druh, závažnosť a rozsah ujmy, ktorá veriteľovi nesplnením

peňažného dlhu vznikla (rozsudok NS SR sp. zn. , Zo súdnej praxe 5/96, por. č. 55). Pri úvahách o primeranosti dohodnutej úrokovej sadzby treba vychádzať predovšetkým z toho, že na menších podnikateľov - živnostníkov dopadá nedodržanie splatnosti peňažného záväzku oveľa citeľnejšie, než v prípade ekonomicky zdatnejších subjektov, akými sú napríklad banky. Tieto subjekty spravidla nemajú nadbytočné disponibilné peňažné prostriedky a pri zariaďovaní svojej podnikateľskej činnosti vychádzajú z predpokladu, že ich pohľadávky budú uspokojené približne v dohodnutých termínoch. Ak z uvedených dôvodov pri svojej činnosti dohodnú úroky z omeškania vyššie, ako napríklad spravidla požadujú banky z úverov nesplatených v dohodnutých termínoch, nemožno to hodnotiť ako konanie, ktoré odporuje zákonu. Nesplnenie povinnosti žalovaného včas cenu diela zaplatiť malo teda nepochybne nepriaznivé dôsledky pre ďalšie podnikanie žalobcu Ďalej treba poznamenať, že práce vyúčtované v posledných dvoch faktúrach vykonal pre žalovaného v relatívne krátkej lehote (november a december 2016) a podľa čl. X zmluvy o dielo prevzal záruku za kvalitu. Zaviazal sa, že reklamáciu žalovaného vybaví „ihneď“. Pokiaľ by tak neurobil, bol povinný žalovanému zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,1% z ceny diela za každý deň omeškania. Rovnaká zmluvná pokuta by ho stíhala aj v prípade omeškania s dodaním diela riadne a včas. Vzhľadom na to nepovažoval súd dohodnutú sadzbu úrokov z omeškania 0,1 % denne (t. j. 36,5% ročne) za neprimerane vysokú a odporujúcu zásadám poctivého obchodného styku, či dobrým mravom. Takto určená sadzba je nižšia, než sankcie, ktoré hrozia žalobcovi, ak by v stanovenej lehote neodstránil reklamované vady alebo nedodal dielo včas. Úroky z omeškania súd priznal žalobcovi v požadovanej sadzbe, avšak až od dátumov uvedených v odseku 25. odôvodnenia rozsudku a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku a vo zvyšku žalobu v časti úrokov z omeškania zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. napadnutého rozsudku.

5. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa tak, ako je uvedené vo výroku III. napadnutého rozsudku, keď dospel k záveru, že žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie istiny s príslušenstvom od dátumov uvedených vo výroku I (ku dňu vyhlásenia rozsudku spolu vo výške 18.648,77 €) a neúspešný bol v časti o zaplatenie úroku z omeškania za obdobie podľa výroku II (spolu 1.773,10 €), pomer jeho úspechu predstavuje 82,64% (91,32% : 8,68%).

6. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa ust. , , , Odvolateľ namietal, že súd sa s rekapituláciu vád adresovanou súdu dňa 26.10.2017 ako dôkazom vôbec nevysporiadal. Súd odignoroval a označil za irelevantné opakované námietky žalovaného, že dielo nebolo riadne ukončené a odovzdané, že elektroinštalačné práce neboli dokončené, že práce vo vykonanom rozsahu boli nekvalitné s množstvom nedorobkov a chýbajúcich častí, že žalobca napriek opakovaným výzvam nebol ochotný špecifikovať a vysvetliť nad rámce cenovej ponuky fakturované množstvá materiálu, že bolo zistené neoprávnené fakturovanie takmer dvoj až trojnásobného množstva káblov v porovnaní s cenovou ponukou, že boli v interiéri diela inštalované horľavé káble v rozpore s technickými predpismi a projektovou dokumentáciou. Množstvo vád nemohlo byť objektívne zo strany žalobcu zistené okamžite a voľným okom, nakoľko sa jednalo o zabudovanú elektroinštaláciu resp. vzhľadom na nesúčinnosť žalobcu pri potrebe špecifikácie jednotlivých množstiev. V tejto súvislosti poukázal na zásadné ustanovenie Zmluvy o dielo čl. 3 kvalita predmetu diela bod 3.1. druhá veta, v rámci ktorého žalobca inštaloval elektroinštalačné materiály a zariadenia v rozpore so žalovaným schválenou cenovou ponukou. Podľa predmetného ustanovenia bez písomného súhlasu objednávateľa nemôžu byť pri realizácii diela použité materiály a zariadenia alebo vykonané zmeny oproti projektovej dokumentácii. Ani ust. čl. VI. ods. 6.1 a 6.4 Zmluvy o dielo nebolo zo strany žalobcu dodržané, nakoľko faktúra za jednotlivé etapy diela mohla byť zo strany žalobcu vystavená až po uplynutí reálne nesplniteľnej lehoty na schválenie / uplatnenie výhrad zo strany žalovaného na základe predtým vydaného súpisu prác. Z obsahu inkriminovaných faktúr, tieto boli vystavené s rovnakým dátumom ako údajný súpis prác 05.12.2016 resp. 20.12.2016, tzn. že najprv bol žalobca povinný vystaviť a zaslať súpis prác, faktúry mohli byť vystavené až následne po uplynutí lehoty. Otázne je, či vôbec je možné zoznam položiek priložených k faktúre považovať za súpis prác v zmysle predmetného ustanovenia, pričom zároveň na ňom absentuje podpis objednávateľa. Nie je zrejmé, ako mohla pozornosti súdu uniknúť táto zásadná nezrovnalosť, keďže podstatu priznania nároku tvorilo práve predmetné ustanovenie, no je zrejmé, že v dôsledku uvedeného vyslovený právny názor súdu prvej inštancie neobstojí. Je zrejmé, že uvedené ustanovenie bolo do zmluvy zakomponované zo strany žalobcu, takže je nepochopiteľné, prečo súd zaťažil dôkazným bremenom žalovaného. Zo strany súdu došlo k jednostrannému hodnoteniu dôkazov v neprospech žalovaného a to aj v

prípade dôkazov, ktoré navrhol vykonať sám žalovaný, svedecká výpoveď konateľky investora p. U., ktorá ako konečný užívateľ v dôsledku vád diela zhotovovaného žalobcom, sama trpí ujmu a teda objektívne nemohla mať záujem vypovedať o bezvadnom zhotovení diela, keď táto svedecká výpoveď nebola žiadnym spôsobom ovplyvňovaná. Svedkyňa potvrdila argumenty žalovaného, že dielo malo vady, bolo zhotovené nekvalitne, došlo k úmyselnej zmene dohodnutej kvality materiálov a množstva, fakturácia prebehla v rozpore s cenovou ponukou, že vady boli po ich zistení dané žalobcovi náležite na vedomie, že o ich odstránenie prebiehali rokovania, a že žalobca dielo riadne nezhotovil ani napriek uvedeným skutočnostiam. Súd nevykonával žiadnu aktivitu za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu a dôkazné bremeno presunul na žalovaného. Odvolateľ poukázal na to, že zásada koncentrácie konania nesmie byť zneužitá, pre čo najskoršie rozhodnutie veci na úkor náležitého zistenia skutkového stavu veci, kedy moment označenia dôkazov alebo prostriedkov procesnej obrany môže vyplynúť až z priebehu konania. Konanie bolo negatívne ovplyvnené zmenou sudcu, keďže pôvodný sudca upriamil pozornosť najmä na zistenie subjektu predkladateľa návrhu zmluvy resp. právnou analýzou ust. čl. VI. ods. 6.1. a 6.4. zmluvy o dielo a následne po polroku súd sa rozhodol hneď na prvom pojednávaní bez toho, aby dal stranám na vedomie predbežné právne posúdenie veci, a ktoré skutočnosti má za preukázané, a ktoré je potrebné preukázať. Nevysvetliteľné je, že právny zástupca žalobcu sa dostavil na pojednávanie už s pripravenou písomnou záverečnou rečou. Čo sa týka zamietnutia žalovaným navrhnutých dôkazov, ktoré mali zásadný vplyv na vyhodnotenie relevantnosti vystavenia faktúr a riadne ukončenie odovzdanie diela (výsluch stavbyvedúceho, výsluch cenového experta, ktorý vypracoval analýzu rozporu fakturácie a cenovej ponuky a skutočného plnenia), žalovaný nevzal návrh na vykonanie týchto dôkazov späť resp. navrhol ich v momente, kedy bolo zrejmé, že súd sa vyhodnotením predloženého dôkazu nedokáže vysporiadať. V žiadnom prípade sa nejednalo o snahu žalovaného o prieťahy v konaní. Odvolateľovi nie je jasné, v čom má spočívať nezrozumiteľnosť predloženého dôkazu, prehľad prác a materiálov vykonávaných a dodaných v rozpore s cenovou ponukou, z ktorého jasne vyplývajú plusové položky, ktoré boli fakturované nad rámec cenovej ponuky, bez súhlasu objednávateľa, ich bilancia s položkami, ktoré boli fakturované v súlade s cenovou ponukou resp. v menšom rozsahu, pričom v závere je uvedený plusový zoznam položiek, ktoré boli všetky fakturované nad rámec odsúhlasenej cenovej ponuky. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca neoprávnene fakturoval nad rámec dohodnutej cenovej ponuky cca 20.000 € za dielo, ktoré nebol schopný riadne zhotoviť. Súd nebol spôsobilý túto bilanciu poňať a aplikovať na prípad, čo nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý sa snažil byť súčinný návrhom svedeckej výpovede cenového znalca ako autora bilancie, ktorý by k dokladu vedel podať náležité vysvetlenie. Až po ustálení sumy neoprávnenej fakturácie by následne bolo možné zo strany žalovaného teoreticky uplatniť kompenzačnú námietku resp. vzájomný návrh, na čo v dôsledku snahy o unáhlené ukončenie prípadu nebol poskytnutý priestor. Predčasným a nedôvodným uplatnením zásady koncentrácie opätovne bolo odňaté právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. Za nesprávne právny názor žalovaný považuje vyňatie dvoch žalovaných faktúr a tomu zodpovedajúcim položkám z kontextu celej masy diela a to na základe údajnej dohody strán o čiastkových plneniach bez potreby odovzdania diela ako celku. Túto konštrukciu súd účelovo odôvodnil údajnou existenciou praxe zmluvných strán. Táto konštrukcia neobstojí, keďže je síce možné, že v predchádzajúcom období žalovaný uhrádzal vystavené faktúry priebežne, nakoľko mal záujem na plynulom plnení jednotlivých fáz diela, avšak po zistení závažných nezrovnalostí v kvalite a množstve dodaného materiálu, v kvalite vykonávaných prác a neschopnosti žalobcu spôsobené vady odstrániť, od aplikovania tohto postupu opodstatnene upustil a žalobcovi avizoval, pričom s ohľadom na okolnosti a absenciu výslovného zmluvného zakotvenia nie je od žalovaného spravodlivé očakávať a na jeho ťarchu neopodstatnene aplikovať po celú dĺžku trvania právneho vzťahu zmluvy o dielo. Jednalo sa totiž o výlučnú dobrú vôľu žalovaného a práve zásadná zmena v správaní zmluvných strán a zmena v povahe právneho vzťahu Zmluvy o dielo ďalšiu prax spočívajúcu v priebežných úhradách faktúr oprávnene vylučovala.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žalovaným podané odvolanie považoval za nedôvodné, keďže nie sú naplnené odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní. Zásada koncentrácie konania bola uplatnená plne v súlade so zákonom, s čím sa súd riadne vyporiadal v ods. 11. odôvodnenia rozsudku. Žalovaný v odvolaní ani neuvádza žiadne nové dôvody a argumenty, pre ktoré by súd v danom prípade nemohol uplatniť zásadu koncentrácie konania. Súd na nastúpenie účinkov koncentrácie konania žalovaného viackrát upozornil, prvý krát už v samotnom predvolaní na prvé pojednávanie (č.l. 57), následne v priebehu konania dal žalovanému dostatočný priestor na to, aby mohol svoje tvrdenia doplniť, pričom tak žalovaný neurobil ani na poslednom pojednávaní dňa 20.04.2018. Prvýkrát bola žalovanému táto povinnosť uložená na pojednávaní dňa

10.10.2017, kedy mu bola poskytnutá 15 dňová lehota (str. 5 Zápisnice z pojednávania), druhýkrát táto povinnosť bola uložená žalovanému na pojednávaní dňa 21.11.2017, kedy mu bola uložená ďalšia lehota troch týždňov. Na tomto pojednávaní súd jednoznačne uložil žalovanému, aby v lehote troch týždňov doplnil rozhodujúce skutočnosti o jasné tvrdenie o tom, ktoré z prác uvedené na dvoch žalovaných faktúrach sú vyúčtované nad rámec rozpočtu, ktoré v rozpočte vôbec neboli uvedené, resp. ktorých cena rozpočtu nezodpovedá t.j. zjednodušene povedané v akom smere fakturácia na týchto faktúrach nezodpovedá ods. 6.1 a 6.2 Zmluvy o dielo. Súd tak urobil na výslovnú žiadosť žalovaného, keď na tom istom pojednávaní žalovaný uviedol, že na jasnú identifikáciu prác, ktoré nezodpovedajú rozpočtu resp. ceny, ktoré nezodpovedajú rozpočtu zo žalovaných dvoch faktúr by približne potrebovali lehotu dva až tri týždne. Žalovaný aj túto druhú výzvu opäť odignoroval. Napokon ani na poslednom pojednávaní dňa 20.04.2018 žiadne doplnenie neurobil. Súd správne dospel k záveru, že dve faktúry zodpovedajú zmluve o dielo a jej prílohe, ktoré sú vystavené v súlade so zmluvou a žalovaný je povinný ich uhradiť. Je nelogická argumentácia žalovaného uvedená v odvolaní, že nie je jasné, v čom má spočívať nezrozumiteľnosť predloženého dôkazu - prehľadu prác a materiálov vykonaných a dodaných v rozpore s cenovou ponukou, keď z predloženej písomnosti je každému zrejmé, že čo do obsahu aj formy ide o nejasné, nezrozumiteľné podanie, ktoré nemá žiadnu výpovednú hodnotu o tom, čo by malo byť v prípade týchto dvoch faktúr fakturované v rozpore s cenovou ponukou, najmä ktorá z položiek a v akom rozsahu. Ak by toto podanie bolo zrozumiteľné, logicky by tieto rozdiely žalovaný vedel vysvetliť už na pojednávaní dňa 21.11.2017 alebo 20.04.2018. Nezrozumiteľnosť podania dokonca potvrdil aj sám zástupca žalovaného na poslednom pojednávaní, keď uviedol, že je pravdou, že sme mali predložiť prehľadnejšiu formu, teda vyjadrenia žalovaného sú aj protirečivé. Ani na poslednom pojednávaní žalovaný ani jeho právny zástupca nevedeli vysvetliť a špecifikovať jednotlivé položky tohto podania, aj napriek tomu, že už predtým boli opakovane súdom na tom vyzvaní. V danom prípade nedošlo k zneužitiu zásady koncentrácie konania. Súd podrobne a presvedčivo odôvodnil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy v ods. 14. odôvodnenia rozsudku. Čo sa týka výsluchu stavbyvedúceho, žalovaného a výsluchu povereného zamestnanca žalobcu ešte dodal, že tieto výsluchy by boli pre ďalšie zistenie skutkového stavu nadbytočné, nakoľko všetky skutkové okolnosti potrebné na rozhodnutie už boli v rámci vykonaného dokazovania objasnené. Čo sa týka návrhu na výsluch cenára, aj na tento návrh sa vzťahuje zásada koncentrácie konania, keďže žalovaný mohol tento návrh predložiť už v odpore proti platobnému rozkazu a urobil tak až na poslednom pojednávaní pred vyhlásením dokazovania za skončené. Okrem toho mohol dať napr. vypracovať cenárovi taký rozpis rozdielov, ktorý by mal aj výpovednú hodnotu o tvrdených rozdieloch, čo neurobil. Podľa názoru žalobcu súd správne vyložil ustanovenie zmluvy, týkajúce sa platobných podmienok čl. VI. Zmluvy o dielo a spochybnenie výkladu žalovaným v odvolaní je neodôvodnené až nelogické. Žalovaný vytýka súdu, že súpisy prác a vystavené faktúry majú rovnaké dátumy, čo je vzhľadom na uvedené zmluvné dojednanie absolútne irelevantné a zmluva to nijako nezakazovala. Aj prvá z faktúr, ktorá bola vystavená zo dňa 26.05.2016 na sumu 10.906,82 eur mala rovnaký dátum ako bol dátum uvedený na súpise vykonaných prác. Žalovaný túto skutočnosť nijako nenamietal a faktúru uhradil. Rovnako boli vystavované aj ďalšie faktúry, žalovaný to nikdy nenamietal. Naviac v konaní bolo preukázané, že obchodná prax medzi účastníkmi zmluvy bola taká, že žalovaný faktúry hradil bez ohľadu na to, že bol na faktúre a na súpise prác rovnaký dátum. Taktiež pochybnosti, či je možné považovať za súpis prác, ktoré boli priložené k faktúram v zmysle čl. VI bod 6.1 Zmluvy, keď obaja účastníci v priebehu konania pred súdom prvej inštancie potvrdili, že tieto súpisy považovali za súpisy vykonaných prác, ktoré urobili vždy po ukončení ucelených častí. Žalovaný túto skutočnosť nikdy nenamietal. Žalovaný súpisy nikdy nespochybňoval a nikdy ani nežiadal od žalobcu nejaké iné súpisy prác. Takto postupovali v priebehu celej doby zhotovenia diela, keď žalovaný hradil faktúry, logicky musel považovať vystavené súpisy za súpisy vystavené v zmysle čl. VI Zmluvy. Zo strany žalovaného ide len o čisto účelové tvrdenie. Právne posúdenie resp. výklad čl. VI. Platobné podmienky ako ho uskutočnil súd prvej inštancie je plne v súlade s ust. § 266 Obchod. zák., ktoré sa použijú pri výklade právnych úkonov, resp. prejavov vôle zmluvných strán v obchodnom vzťahu. Postupným vystavovaním a uhrádzaním faktúr tak, ako to bolo dojednané v čl. VI. zmluvy o dielo sa malo zabezpečiť plynulé financovanie stavby, čo sa na začiatku po uzavretí zmluvy o dielo aj dialo. Vždy boli po ukončení ucelených častí diela faktúry postupne vystavované a zo strany žalovaného uhrádzané, neuhradené zostali len dve posledné faktúry. V prípade, ak mal súpis prác nejaké vady, žalovaný mal v zmysle čl. VI. bod 6.1 plné právo tieto prípadné vady v lehote troch pracovných dní vytknúť, vrátiť na prepracovanie žalobcovi s presným zadefinovaním vád, k tomu zo strany žalovaného nedošlo, čo nebolo sporné. Tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že lehota troch pracovných dní je na vytknutie vád krátka, je čisto účelové, keďže na stavbe sa viedol

stavebný denník, do ktorého sa každý deň zapisovali všetky vykonané práce, žalovaný mohol súpis prác obratom skontrolovať, prípadné vady diela teda hneď vytknúť. Naviac na stavbe bol vždy prítomný aj stavebný dozor žalovaného, preto argument o údajnej krátkej lehote nie je dôvodný. V zmysle čl. VII bod 7.2.2 Zmluvy o dielo bola zakotvená povinnosť žalovaného ako objednávateľa zabezpečiť plynulé financovanie diela. Aj ku krátkosti tejto lehoty sa súd správne vyjadril v ods. 21. odôvodnenia rozsudku, keď poukázal na zmysel takejto lehoty, aby sa prípadné nezrovnalosti riešili hneď potom, ako vznikli. To, že na súpise absentuje popis žalovaného je úplne irelevantné. Predsa žalovaný nikdy nepopieral, že by mu neboli súpisy prác k predmetným dvom faktúram odovzdané, práve naopak, na pojednávaní dňa 10.10.2017 potvrdil, že mu boli súpisy odovzdané, čo nebolo sporné a bolo preukázané aj to, že ich v lehote troch pracovných dní nereklamoval, čo nebolo sporné. Všetky tieto skutočnosti iba potvrdzujú tvrdenia žalobcu o dojednanom mechanizme financovania diela a praxi, ktorú zmluvné strany medzi sebou založili po uzavretí zmluvy. Naviac takýto mechanizmus plynulého financovania preddavkovou formou je v podnikateľskej praxi v oblasti stavebníctva úplne bežný. Nie sú pravdivé tvrdenia odvolateľa, že toto ustanovenie Zmluvy o dielo bolo zakomponované do zmluvy zo strany žalobcu, bolo zakomponované zo strany žalovaného, čo sa však v konaní nepreukázalo, preto súd správne postupoval podľa výkladového pravidla v zmysle ust. . Bolo preukázané, že praxou zmluvných strán, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj následným správaním sa strán, zmluvné strany sledovali práve plynulé financovanie stavby, čo je plne v súlade s výkladom, ktorý uskutočnil súd. Samotná zmena v osobe sudcu podľa žalobcu nemá a v danom prípade ani nemala žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci. Ani nový sudca nezmenil názor o predbežnom právanom posúdení veci a zotrval na predbežnom právnom posúdení veci, aký bol prezentovaný na prvom pojednávaní. Čo sa týka ďalších tvrdení, uvedených v odvolaní o údajných vadách diela, o údajnom použití nekvalitných nevhodných materiálov, o údajnej úmyselnej zámene dohodnutej kvality materiálov a ich množstva a k iným klamlivým tvrdeniam, žalobca poukázal na zásadu koncentrácie konania, a preto ani na tieto tvrdenia nie je možné prihliadať. To, že dielo nemalo vady, bolo zo strany žalobcu preukázané početnými listinnými dôkazmi (správami odborných prehliadkach, ktoré boli okrem iného prílohami vyjadrenia žalobcu zo dňa 16.08.2017 k podanému odporu) a najmä tým, že predmetná stavba bola riadne skolaudovaná, ak by mala stavba také vady, aké žalovaný tvrdil, stavebný úrad by predsa nikdy stavbu neskolaudoval. Žalobca prerušil práce na diele výlučne z dôvodu, že mu žalovaný faktúry prestal uhrádzať. Hlavným dôvodom, pre ktoré prestal žalovaný uhrádzať faktúry boli finančné problémy žalovaného a nie údajné vady diela, tie sú len zámienkou na predlžovanie sporu. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

8. priznáva právo podať odvolanie len strane sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej, alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu. Právo podať odvolanie tak nie je dané tej strane sporu, v neprospech ktorej rozhodnutie súdu nevyznelo a ktorá týmto rozhodnutím nebola dotknutá na svojich právach. V danom prípade žalovaný napadol odvolaním aj výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá. Z uvedeného je zrejmé, že žalovanému týmto výrokom odvolaním napadnutého rozsudku nebola uložená žiadna povinnosť a neutrpel ním žiadnu ujmu na svojich právach. Z napadnutého výroku jednoznačne vyplýva, že týmto výrokom bolo rozhodnuté výlučne v neprospech žalobcu. Vzhľadom na uvedené žalovaný nebol oprávnený podať odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, podľa odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a

nevyžaduje si to ani verejný záujem ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné.

10. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 . Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. ) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi ().

Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné dôvody, aby sa vysporiadal s odvolacími námietkami.

12. Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že konanie bolo negatívne ovplyvnené zmenou sudcu s poukazom na skutočnosť, že nový sudca rozhodol bez toho, aby strany oboznámil s jeho predbežným právnym názorom, nakoľko z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 20.4.2018 (ako aj zo zvukovej nahrávky z pojednávania) vyplýva, že aj nový sudca oboznámil strany s predbežným právnym posúdením veci, ktoré bolo vo výsledku zhodné s obsahom predbežného právneho posúdenie veci, ktoré uviedol sudca, ktorému bola ako prvému pridelená daná vec na rozhodnutie. Rovnako odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď nový sudca rozhodol hneď na prvom pojednávaní, pretože celkovo vo veci sa konali tri pojednávania, na ktorých boli prítomné sporové strany a aj ich advokáti, teda mali dostatočný priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, a teda odvolací súd nezistil, že by postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, alebo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

13. Odvolateľ namietal, že zásada koncentrácie konania nemôže byť zneužitá na úkor náležitého zistenia skutkového stavu, keď moment označenia prostriedkov procesnej obrany môže vyplynúť až z priebehu konania a v tej súvislosti namietal zamietnutie žalovaným navrhnutých dôkazov ako výsluch stavbyvedúceho, cenového experta, ktoré mali podľa odvolateľa zásadný vplyv na vyhodnotenie riadneho ukončenia a odovzdanie diela.

Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, ktorá sa uplatňuje v dvoch podobách a to ako koncentrácia vhodná podľa (sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná podľa (zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu, zákonná koncentrácia je pre súd a strany sporu obligatórna. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadne omeškanie

procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadať, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadať. O tom, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlní, alebo nie, nevydáva procesné uznesenie, ale v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.

Odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že súd prvej inštancie poučil strany podľa a už spolu s predvolaním na pojednávanie určené na deň 10.1.02017 (čl. 57). Súd na pojednávaní dňa 10.10.2017 uložil žalovanému povinnosť, aby v lehote 15 dní predložil súdu súpis odchýlok v prácach a materiáloch, ktoré boli zistené oproti cenovej ponuke, z ktorej vychádzal žalovaný, ktorú povinnosť si žalovaný nesplnil. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 21.11.2017 na otázku súdu uviedol, že na jasnú identifikáciu prác, ktoré nezodpovedajú rozpočtu resp. ceny, ktoré nezodpovedajú rozpočtu zo žalovaných dvoch faktúr by približne potrebovali lehotu dva až tri týždne, a preto mu súd prvej inštancie znovu poskytol ďalšiu lehotu 3 týždňov, aby doplnil rozhodujúce skutočnosti o jasné tvrdenie o to, ktoré z prác uvedených na dvoch žalovaných faktúrach sú vyúčtované nad rámec rozpočtu, ktoré v rozpočte vôbec neboli uvedené, resp. ktorých cena rozpočtu nezodpovedá, resp. a akom smere fakturácia na týchto faktúrach nezodpovedá odsekom 6.1 a 6.2 zmluvy o dielo, avšak žalovaný si túto povinnosť v súdom stanovenej lehote nesplnil a ani na ďalšom pojednávaní, ktoré sa konalo po cca 5 mesiacoch, si túto povinnosť nesplnil. Žalovanému bol súdom prvej inštancie poskytnutý dostatočný priestor na to, aby mohol svoje skutkové tvrdenia doplniť, ale tak neurobil, čo si priznal právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 20.4.2018, keď uviedol, že je pravdou, že mali predložiť prehľadnejšiu formu, z ktorej by vyplývali rozdiely rozpočtu oproti faktúram. Súd prvej inštancie tak v súlade s ustanovením skoncentroval konanie, keď žalovanému v rámci svojej diskrečnej právomoci určil lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy. Bez pochybností možno konštatovať, že žalovaný navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedkov a to cenára a stavbyvedúceho žalovaného, po uplynutí lehoty určenej mu súdom prvej inštancie, preto správne súd prvej inštancie na tento procesný úkon neprihliadol. Žalovaný v odvolaní namieta, že tento dôkaz navrhol vykonať v momente, keď bolo zrejmé, že súd sa vyhodnotením predloženého dôkazu nedokáže vysporiadať, ktorú odvolaciu argumentáciu odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú. Ak by sa pripustil tento odvolací argument žalovaného, poprel by sa tým celý zmysel uplatňovania zásady koncentrácie konania a viedlo by to k nedôvodným prieťahom v konaní. Nie je totiž želateľné, aby strany predkladali skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy až na v poradí treťom pojednávaní, čo by viedlo k požiadavke nariadenia ďalšieho pojednávania. Ak mal odvolateľ na mysli prehľad prác a materiálov vykonaných a dodaných v rozpore s cenovou ponukou, aj podľa názoru odvolacieho súdu tento žalovaným predložený dôkaz je čo do obsahu nejasným, nezrozumiteľným podaním, ktoré nemá žiadnu výpovednú hodnotu, a preto jeho obrana, že nakoľko sa súd nevedel s týmto dôkazom vysporiadať, nemohol skôr navrhnúť ďalšie dôkazy ako výsluchy svedkov, nemôže obstáť a to o to viac, že žalovaný bol opakovane súdom vyzvaný, ako je vyššie uvedené, aby nedostatky tohto podania odstránil, čo však neurobil. Súd prvej inštancie správne konanie žalovaného neospravedlnil a na jeho procesný úkon - návrh na doplnenie odkazovania výsluchom svedkov, stavbyvedúceho žalovaného a cenára, neprihliadol. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie podrobne odôvodnil aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania podľa v odseku 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Vzhľadom na uvedené nie je naplnený ani žalovaným namietaný odvolací dôvod podľa , pretože súd prvej inštancie správne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania a oneskorene podané návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov dôvodne zamietol. Potom je neopodstatnená aj námietka odvolateľa, že len po ustálení sumy neoprávnenej fakturácie a to výpoveďou cenára, ktorý by vedel podať náležité vysvetlenie k prehľadu prác a materiálov vykonávaných a dodaných v rozpore s cenovou ponukou, by žalovaný mohol teoreticky uplatniť kompenzačnú námietky prípadne vzájomný návrh, ale kvôli nedôvodne uplatnenej sudcovskej koncentrácii mu na to nebol poskytnutý priestor. Naviac žalovanému nič nebránilo v tom, aby podal kompenzačnú námietku alebo vzájomný návrh, o čom však uvažoval len v teoretickej rovine.

Odvolací súd nezistil žiadne nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mal znemožniť žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako to namietal odvolateľ. Neopodstatnená je aj námietka odvolateľa, že súd nevykonával žiadnu aktivitu za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu a dôkazné bremeno presunul na žalovaného, pretože podľa na rozdiel od právnej úpravy v , súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, má teda obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto je presunutá na procesné strany. Proces dokazovania je vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd len výnimočne môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré strany nenavrhli, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci, ale iba v tých sporových konaniach, v ktorých to umožňuje explicitne zákon a to v spotrebiteľských sporoch, antidiskriminačných sporoch, individuálnych pracovnoprávnych sporoch, čo však nie je daný prípad. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného uvedenú v odvolaní, že mu nie je jasné, v čom má spočívať nezrozumiteľnosť predloženého dôkazu - prehľadu prác a materiálov vykonaných a dodaných v rozpore s cenovou ponukou, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ako je uvedené vyššie, že čo do obsahu ide o nejasné, nezrozumiteľné podanie, ktoré nemá žiadnu výpovednú hodnotu o tom, čo by malo byť v prípade týchto dvoch faktúr fakturované v rozpore s cenovou ponukou, najmä ktorá z položiek a v akom rozsahu. Ak by toto podanie bolo zrozumiteľné, logicky by tieto rozdiely žalovaný vedel vysvetliť už na pojednávaní dňa 21.11.2017 alebo 20.04.2018. Nezrozumiteľnosť podania dokonca potvrdil aj sám zástupca žalovaného na poslednom pojednávaní, keď uviedol, že je pravdou, že mali predložiť prehľadnejšiu formu, teda vyjadrenia žalovaného sú aj protirečivé. Ani na poslednom pojednávaní žalovaný, ani jeho právny zástupca nevedeli vysvetliť a špecifikovať jednotlivé položky tohto podania, aj napriek tomu, že už predtým boli opakovane súdom na tom vyzvaní.

Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že sporné faktúry boli vystavené s rovnakým dátumom ako údajný súpis prác 05.12.2016 resp. 20.12.2016, čím podľa odvolateľa nebolo dodržaný postup podľa čl. VI. ods. 6.1 a 6.4 Zmluvy o dielo, pretože žalobca bol najprv povinný vystaviť a zaslať súpis prác, faktúry mohli byť vystavené až následne po uplynutí lehoty, nakoľko z vykonaného dokazovania ani nevyplýva, že by sa žalovaný v lehote do troch dní k súpisu vykonaných prác vyjadril alebo že by ho vrátil zhotoviteľovi na prepracovanie s presným zadefinovaním vád, ako to vyplýva z čl. VI. ods. 6.1. zmluvy o dielo, a teda táto námietka je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Naviac aj faktúry vystavené žalobcom na základe predmetnej zmluvy o dielo, ktoré predchádzali sporným faktúram, boli vystavené v rovnaký deň ako súpis prác, ktoré faktúry žalovaný uhradil bez toho, aby to namietal, z čoho možno dovodiť, že išlo o bežnú prax zmluvných strán ako správne uviedol aj súd prvej inštancie. Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie nesprávne presunul dôkazné bremeno na žalovaného, keď podľa žalovaného je zrejmé, že ustanovenie čl. VI. ods. 6.1 a 6.4. zmluvy o dielo bolo do zmluvy zakomponované zo strany žalobcu, nakoľko v konaní sa nepodarilo zistiť, ktorá zo strán pripravila návrh zmluvy a teda aj návrh daného ustanovenia zmluvy o dielo, ako konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že je otázne, či vôbec je možné zoznam položiek priložených k faktúre považovať za súpis prác v zmysle predmetného ustanovenia, ktoré spochybnenie žalovaný ani žiadnym spôsobom nezdôvodnil a aj pokiaľ ide o námietku, že na súpise prác absentuje podpis objednávateľa, čo v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal, vzhľadom k tomu, že žalovaný v odvolaní netvrdil a ani neodôvodnil, prečo tieto nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uviedol až v odvolaní, nemohol použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny, odvolací súd na tieto novoty v odvolacom konaní v súlade s ust. C.s.p v spojení s ust. nemohol prihliadnuť. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že spochybnenie súpisu prác absenciou podpisu objednávateľa je irelevantné, nakoľko z obsahu zmluvy o dielo ani nevyplývala povinnosť zmluvných strán podpísať súpis prác.

Súd prvej inštancie riadne odôvodnil výklad čl. VI. Zmluvy o dielo - platobné podmienky za použitia výkladových pravidiel v zmysle ust. , na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, a potom správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj posledné dve sporné faktúry boli vystavené v súlade so zmluvou o dielo vyloženej podľa , teda že praxi strán zodpovedalo vystavovanie faktúr po určitých časových obdobiach, čo vyplývalo aj z výpovede svedkyne E. U., a preto neobstojí námietka odvolateľa, že prax spočívajúca v priebežných úhradách faktúr sa nemôže vzťahovať aj na posledné dve faktúry, nakoľko žalovaný od aplikovania tohto postupu upustil z dôvodu zistenia nezrovnalostí v kvalite a množstve dodaného tovaru, ktoré tvrdenia odvolací súd považoval za účelové,

keď žalovaný ani neuviedol žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by praxou zmluvných strán zavedený spôsob postupného financovania stavby sa nemal vzťahovať aj na posledné dve faktúry, keď naviac žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že žalobca posledné dve faktúry vystavil v rozpore so zmluvou o dielo. Čo sa týka ďalšej námietky žalovaného, že súd sa nevyporiadal s podaním žalovaného doručeného súdu 26.10.2017, v ktorom poukazoval na rekapituláciu vád, že práce vo vykonanom rozsahu boli nekvalitné, s množstvom nedorobkov a chýbajúcich častí, o údajnom použití nekvalitných, nevhodných materiálov, odvolací súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko súd v odseku 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku odôvodnil, prečo na tieto tvrdenia žalovaného o vadách diela neprihliadol, nakoľko žalovaný ani vôbec nešpecifikoval, či sa tieto vady týkajú posledných dvoch sporných faktúr, a že žalovaný v tejto súvislosti nevzniesol ani kompenzačnú námietku ani nepodal vzájomný návrh. Pričom zdôraznil, že žalovaný bol povinný v zmysle čl. X. ods. 10.5. zmluvy o dielo reklamáciu vady diela uplatniť bezodkladne po jej zistení písomne, čo zodpovedá včasnosti uplatnenia nárokov z vád podľa a .

14. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ust. , , , , , keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené konkrétne právne normy. Odvolací súd sa teda stotožňuje so záverom súdu prvej, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13.179,29 € s príslušenstvom ako cenu diela podľa zmluvy o dielo. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil žiadne skutkové, ani právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie teda vec vo vyhovujúcom výroku rozsudku správne právne posúdil.

15. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Ustanovenie , dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok vo výroku I. podľa ust. ako vecne správny potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ). Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.

17. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle ust. má žalobca vo veci plný úspech vtedy, keď súd vyhovie jeho žalobe v plnom rozsahu a žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietne.

neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade, že odvolanie bolo odmietnuté, a preto odvolací súd analogicky aplikoval ust. , ktoré upravuje problematiku najbližšiu k odmietnutiu odvolania, lebo v danom prípade konanie končí bez toho, aby súd rozhodoval vo veci samej a to v dôsledku procesného zavinenia tej strany sporu, ktorá podala odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Nakoľko odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti (výrok I.) a v časti o trovách konania (výrok III.) potvrdil, žalobca bol v odvolacom konaní v tejto časti úspešný a rovnako bol úspešný aj v časti, v ktorej odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol. Žalobca bol teda úspešný v odvolacom konaní v rozsahu 100%. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa cit. C.s.p, , a analogicky podľa tak, že žalobcovi, ktorý bol procesne úspešní v odvolacom konaní, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100%. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( ). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

18. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.