Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_6Co-120-2019.pdf
PDF · 112.8 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/120/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, XXX XX V. Z. A., v konaní o zaplatenie 770,82 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 9Csp/33/2017-161 zo dňa 13. novembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 9Csp/33/2017-161 zo dňa 13. novembra 2018 vo výroku II., ktorým okresný súd vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. o trovách konania, p o t v r d z u j e .
V nenapadnutom výroku (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 9Csp/33/2017-161 zo dňa 13. novembra 2018 n e d o t k n u t ý .
Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom s poukazom na ustanovenia § 497, § 708 ods. 1, § 709 ods. 1, § 710 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ustanovenia § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a ustanovenia § 2 písm. a), b), e) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami (ďalej „zákon č. 129/2010 Z.z.“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 101,84 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok II.). Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 07.04.2017 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia istiny vo výške 770,82 Eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne zo sumy 770,82 Eur od 10.03.2017 do zaplatenia. 3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 31.10.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená na dobu neurčitú Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (ďalej „Zmluva“). Žalovaný je v zmluve označený svojim menom, priezviskom, rodným číslom a bydliskom. Uvedenou Zmluvou bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o zriadení účtu, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty a zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva. Článok IV Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb obsahuje dojednanie žalobcu a žalovaného, podľa ktorého je žalobca oprávnený za poskytovanie produktov/ služieb zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov a všetky takéto poplatky účtovať na ťarchu účtu zriadeného na základe Zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka, resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu žalovaného vedeného u žalobcu. Žalovaný vyhlásil, že pred podpisom Zmluvy sa oboznámil s poplatkami súvisiacimi s príslušnou zmluvou a so sadzobníkom, ako aj vyhlásil, že pred
podpisom Zmluvy sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy/príslušných zmlúv a zaväzuje sa ich dodržiavať. Právny vzťah vzniknutý medzi zmluvnými stranami posúdil súd prvej inštancie ako vzťah spotrebiteľský, založený zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom. Na uvedený právny vzťah tak aplikoval právnu úpravu spotrebiteľského práva - ustanovenia Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa na spotrebiteľské vzťahy (§ 52 a nasl.) a ustanovenia zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Dňa 03.06.2014 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená Zmluva o povolenom prečerpaní na účte (ďalej „Zmluva o povolenom prečerpaní“), na základe ktorej žalobca zriadil pre žalovaného povolené prečerpanie do výšky limitu 240,00 Eur s variabilnou úrokovou sadzbou vo výške 19,90 % ročne. Podľa bodu 2 Zmluvy o povolenom prečerpaní v súvislosti s povolením prečerpaní bolo uvedené, že banka (žalobca) môže v súvislosti s povoleným prečerpaním klientovi (žalovanému) inkasovať poplatky za prehodnotenie vo výške 0,00 Eur, poplatok za potvrdenia a súhlasy vydané bankou na klientovu žiadosť vo výške 20,00 Eur spolu s DPH, poplatok za upomienku vo výške 15,00 Eur a poplatok za výzvu vo výške 30,00 Eur. Žalovaný sa zaviazal na základe tejto Zmluvy o povolenom prečerpaní vrátiť žalobcovi všetky čerpané peňažné prostriedky, zaplatiť poplatky, úroky a ďalšie príslušenstvo. Žalovaný bol upozornený na povinnosť dodržiavať dohodnutú výšku limitu povoleného prečerpania s tým, že prekročenie limitu povoleného prečerpania bude nepovoleným prečerpaním a bude mať za následok vznik povinnosti platiť popri dohodnutom úroku tiež úrok z omeškania vo výške 5% ročne z prekročenej časti limitu povoleného prečerpania a prípadne tiež zrušenie limitu, stanovenie okamžitej splatnosti povoleného prečerpania a následné vymáhanie. Podľa žalobcom predložených výpisov z účtu žalovaného predstavoval zostatok na účte žalovaného ku dňu 09.03.2017 zápornú hodnotu vo výške - 770,82 Eur. Kreditné operácie na účte žalovaného predstavovali odo dňa 31.10.2013 (deň zriadenia účtu) do 09.03.2017 (uzatvorenie účtu žalovaného) sumu vo výške 22 996,43 Eur. Debetné operácie za uvedené obdobie predstavovali sumu vo výške 23 767,25 Eur. Za uvedené obdobie, t.j. od 31.10.2013 do 09.03.2017 boli žalovanému v rámci debetných operácii účtované poplatky za vedenie účtu v sume spolu 160,91 Eur, poplatky za upozornenie v celkovej sume 90,00 Eur, úroky/ daň v celkovej sume 372,67 Eur, poplatky za zisťovanie zostatku v bankomate inej banky SR v celkovej sume 5,40 Eur, poplatky za avízo o nezrealizovaní príkazu v celkovej sume 4,00 Eurá, poplatok za výzvu v sume 30,00 Eur a poplatky za zrušenie trvalého príkazu v celkovej sume 6,00 Eur. 4. Vo vzťahu k žalobou uplatnenému poplatku za vedenie účtu (160,91 Eur), poplatkom za zisťovanie zostatku v bankomate inej banky SR (5,40 Eur), poplatkom za avízo o nezrealizovaní príkazu (4,00 Eurá) a poplatkom za zrušenie trvalého príkazu (6,00 Eur) súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca v konaní nepreukázal, že uvedené poplatky boli so žalovaným individuálne dojednané. Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov zo dňa 31.10.2013 takéto dojednania medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorých by bol žalobca oprávnený žalovanému účtovať uvedené poplatky za vedenie účtu, zistenie zostatku v bankomate inej banky SR, za avízo o nezrealizovaní príkazu a za zrušenie trvalého príkazu, neobsahuje a dojednanie týchto poplatkov neobsahuje ani Zmluva o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 03.06.2014. Pokiaľ žalobca odkazoval na Sadzobník poplatkov banky (ďalej „Sadzobník“) a Všeobecné obchodné podmienky (ďalej „VOP“), tieto neboli žalovaným podpísané a nie je zrejmé, či bol žalovaný v postavení spotrebiteľa s uvedenými poplatkami žalobcom skutočne oboznámený. Len samotný odkaz na Sadzobník zverejnený v priestoroch pobočiek žalobcu alebo na webovej stránke žalobcu nie je dostatočnou informáciou pre spotrebiteľa a nepreukazuje riadne dojednanie týchto poplatkov. Preto súd nárok žalobcu na zaplatenie prečerpania tvoreného poplatkami za vedenie účtu, za zistenie zostatku v bankomate inej banky SR, za avízo o nezrealizovaní príkazu a za zrušenie trvalého príkazu vyhodnotil ako nedôvodný. Rovnako ako nedôvodný vyhodnotil žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 90,00 Eur titulom poplatkov za upozornenie a sumy 30,00 Eur titulom poplatku za výzvu, keďže v konaní vo vzťahu k tejto žalobcom žalovanej sume nebolo preukázané žiadne primerané protiplnenie, ktoré by žalobca poskytol žalovanému. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale tieto úkony sú vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa. Súd ďalej nepriznal ani žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 770,82 Eur od 10.03.2017 do zaplatenia, keď žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal jeho individuálne dojednanie medzi žalobcom a žalovaným. Zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 31.10.2013 dojednanie takéhoto úroku vo výške 28% ročne nevyplýva a jeho dojednanie nevyplýva ani zo Zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 03.06.2014. Sadzobník poplatkov banky a Všeobecné obchodné podmienky, ktoré by boli žalovaným riadne podpísané, v konaní žalobca ani nepredložil a podľa názoru súdu odkaz na Sadzobník zverejnený v priestoroch pobočiek žalobcu alebo na webovej stránke žalobcu nie
je dostatočnou informáciou pre spotrebiteľa a nepreukazuje riadne dojednanie úroku 28 % ročne. V zmysle § 9 ods. 9 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok, ktorý nie je ustanovený zákonom alebo uvedený v spotrebiteľskej zmluve, pričom žalobcom uplatnený sankčný úrok vo výške 28 % ročne odporuje i kogentnej úprave úrokov z omeškania upravených v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k vyčíslenému sankčnému úroku vo výške 372,67 Eur prvoinštančný súd uviedol, že takto žalobcom vyčíslený debetný úrok, ktorý tiež ovplyvnil výšku prečerpania na účte žalovaného, považuje za nepreskúmateľný. Nie je zrejmé, z akých úrokových sadzieb pri jeho výpočte žalobca vychádzal a z akého základu, na základe čoho takémuto žalobou uplatnenému nároku nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu pre neurčitosť a nekonkrétnosť jeho výpočtu a aj v tejto časti žalobu zamietol. 5. Žalobcovi súd voči žalovanému priznal sumu vo výške 101,84 Eur prestavujúcu rozdiel medzi hodnotou kreditných operácii na účte žalovaného od 31.10.2013 zníženou o zamietnuté nároky žalobcu popísané vyššie v celkovej sume 22.996,43 Eur a hodnotou debetných operácii v celkovej sume 23.098,27 Eur. 6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu istiny 101,84 Eur, v ktorej časti súd žalobe vyhovel a neúspešný v časti 668,98 Eur, v ktorej bola žaloba zamietnutá, na základe čoho mal v konaní čistý úspech žalovaný. Keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny v odvolaním napadnutých výrokoch II a III. tak, že súd žalobe vyhovie a žalobcovi prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolateľ poukázal na ustanovenia § 31 ods. 2, 4 a 5 zákona o platobných službách a bol toho názoru, že zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byt' individuálne dojednané; na podporu svojho tvrdenia dal do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci C-42/15 z 09.11.2016 a rozhodnutia všeobecných súdov SR, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/190/2018 zo dňa 15.11.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/130/2017 zo dňa 14.05.2018. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Z.z. sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj vo VOP alebo Sadzobníku, ktoré aj v prejednávanom prípade tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy. K zamietnutiu žaloby v časti nároku na zaplatenie úroku vo výške 372,67 Eur žalobca uviedol, že v podaní zo dňa 13.04.2018 uviedol, že sadzba úroku platná počas povoleného prečerpania je 19,90 % ročne, pričom vyplýva priamo zo Zmluvy o povolenom prečerpaní. Nesúhlasil ani s právnym záverom súdu prvej inštancie týkajúceho sa zamietnutia žaloby v časti uplatneného úroku vo výške 28 % ročne. Žalobca si daný nárok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. v ustanoveniach § 2 písm. f) a § 18. Samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Zmluva pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., naopak, podľa § 18 ods. 1 predmetného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke a má ich k dispozícii na pobočkách, na základe čoho bola podľa názoru odvolateľa z jeho strany splnená povinnosť podľa § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/4/2018 zo dňa 27.03.2018.
8. Žalovaný na odvolanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 14.03.2019, nereagoval. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené neboli.
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku II., ktorým okresný súd v ostatnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. V nenapadnutej časti (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
11. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Je potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
12. Podľa názoru odvolacieho súdu správnou je východisková úvaha okresného súdu o tom, že právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným Zmluvou o spoluprácu pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 31.10.2013 je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý dopadajú zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Spotrebiteľský charakter právneho vzťahu vzniknutého medzi žalovaným a žalobcom nenamietal ani samotný odvolateľ.
13. Námietky žalobcu ohľadne nepriznania žalobou uplatnených poplatkov, sankčného úroku vo výške 372,67 Eur a úroku vo výške 28 % ročne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.
14. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
15. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
16. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.
17. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Podstatou problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a následne aj neunesenie dôkazného bremena žalobcom, ktorý nepreukázal zmluvné dojednanie účastníkov právneho vzťahu založeného Zmluvou o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb ako aj Zmluvou o povolenom prečerpaní o povinnosti žalovaného platiť poplatky, ktoré mu boli zaúčtované na ťarchu bežného účtu a ich výške ako aj úroku vo výške 28 % ročne zo žalobou uplatnenej sumy. Aj pri zníženej formálnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme prekročenia, je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých žalobca odvodzuje svoje práva, boli preukázané jasným a zrozumiteľným spôsobom. Jednoduché
predloženie výpisov z účtov, Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka úrokových sadzieb neboli postačujúcimi dôkazmi, ktoré by mohli viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovaného, pretože len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovaného a pre absenciu individuálneho dojednania podmienok, na základe ktorých si žalobca uplatnil nároky, takémuto nároku nemožno priznať súdnu ochranu. Sadzobník v danom prípade nemá charakter individuálneho zmluvného dojednania, ale prestavuje len interný, jednostranný písomný dokument dodávateľa služieb, nemá charakter zmluvného dokumentu obsahujúceho vzájomné dojednanie účastníkov, písomne prejavenú vôľu obidvoch zmluvných strán uplatňovať poplatky v takej výške a za také konkrétne služby, za ktoré na ťarchu účtu žalovaného si ich účtoval žalobca a ich administratívnym účtovaním vytváral na účte žalovaného „prekročenie, prečerpanie„ - vo výške istiny uplatnenej v súdnom konaní. Sadzobník poplatkov (ako svoj interný dokument) môže dodávateľ (žalobca) kedykoľvek podľa svojho hodnotenia jednostranne meniť a aj mení ( v rámci tejto zmeny poplatky bez súhlasu spotrebiteľa aj zvyšovať prípadne uplatňovať aj iné zmluvne nevyjednané poplatky) čo potvrdzuje, že predmetný dokument má charakter dokumentu iba jednostrannej povahy. Žalobcom uplatnené nároky (úroky a poplatky) neboli individuálne dohodnuté, pričom za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal síce spotrebiteľ (žalovaný) možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V danom prípade žalovaný nijakým spôsobom obsah Sadzobníka poplatkov ovplyvňovať nemohol. Takisto pokiaľ išlo o VOP, tieto majú slúžiť na dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru a nemali by sa v nich nachádzať dojednania úrokov, či iných poplatkov, pokiaľ ich spotrebiteľ (žalovaný) nemôže individuálne s dodávateľom (žalobcom) dohodnúť. Forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť stranami určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiu spotrebiteľského kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné zmluvné povinnosti jednostranne, v jeho prospech a bez negociácie s protistranou.
18. Pokiaľ odvolateľ poukázal na to, že zákon o platobných službách (s odkazom na § 31) výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané, s týmto jeho argumentom nebolo možné súhlasiť, pretože požiadavku individuálneho dojednania poplatkov za poskytovanie platobných služieb v spotrebiteľskom právnom vzťahu vyžadujú právne predpisy upravujúce práva a povinnosti plynúce zo spotrebiteľských zmlúv.
19. Na správnych právnych záveroch súdu prvej inštancie nič nezmenili ani právne úvahy, ktoré súdu predložil žalobca v podanom odvolaní. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a súdu opakovane predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom prípade dospieť. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.
20. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti nároku žalobcu na zaplatenie sumy 90,00 Eur titulom poplatkov za upozornenie a sumy 30,00 Eur titulom poplatku za výzvu z dôvodu nepreukázania žiadneho primeraného protiplnenia poskytnutého žalovanému zo strany žalobcu odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu.
21. Odvolateľ vo vzťahu k súdom zamietnutému nároku na zaplatenie vyčísleného úroku v sume 372,67 Eur síce opätovne poukázal na dojednanie o výške úrokovej miery 19,9% ročne, uvedené nič nemení na správnosti právneho záveru okresného súdu o nepreskúmateľnosti takto uplatneného nároku, keď nie je zrejmé, za aké obdobie a z akého základu pri svojom výpočte vychádzal.
22. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na viacero rozhodnutí všeobecných súdov SR, odvolací súd dodáva, že z ustanovenia § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri
rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci a časové hľadisko, rešpektujúc právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
23. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalobcu v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku II. ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Zároveň potvrdil aj výrok III. o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá úspechu sporových strán v spore a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
24. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.
26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).