Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/283/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: JUDr. Daniela Knežová, advokátka so sídlom: Letná 40, 040 01 Košice, IČO: 35 545 526, proti žalovanej: IS., právne zastúpená: JUDr. Juraj Špirko, advokát so sídlom Floriánska 19, 040 01 Košice, o zaplatenie sumy 3.658,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 27. októbra 2016, č. k. -175

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené po sumu 2.282,85 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 288,32 Eur od 15.3.2007 do 6.6.2007 a zo sumy 2.282,85 Eur od 7.6.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

M e n í rozsudok :

- vo zvyšku napadnutého výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené tak, že v prevyšujúcej časti žalobu zamieta;

- vo výroku o trovách konania tak, že žalobkyni priznáva náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 24 %.

Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 82,14 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie sumy 1.029,26 Eur s príslušenstvom zastavil. Ďalším výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.506,52 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 288,32 Eur od 15.3.2007 do 6.6.2007 a zo sumy 2.506,32 Eur od 7.6.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 37,04 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 328,16 Eur (9.886,- Sk) titulom istiny s 9 % ročným úrokom od 1.10.2006 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že medzi sporovými stranami vznikol zmluvný vzťah na základe plnej moci zo 14. mája 2004. Od tohto dňa boli žalobkyňou pre žalovanú vykonávané služby právnej pomoci vo veci vyporiadania BSM po rozvode manželov v súdnom konaní s bývalým manželom žalovanej Ing. O. G. v konaní Okresného súdu Košice I pod sp. zn. . Plnomocenstvo bolo vypovedané žalovanou ku dňu 12. septembra 2006 bez udania dôvodu. Medzi sporovými stranami bola dohodnutá podielová odmena pre advokátku, priebežne boli poskytnuté zálohové platby, ktoré mali byť odpočítané z konečnej odmeny advokátky. Zrušením plnomocenstva bola zrušená aj táto dohoda, keďže bola závislá od konečného výsledku. Vo veci boli vykonávané úkony právnej služby podľa vyhlášky č.

v roku 2004 a od 1.1.2005 podľa vyhlášky č. . Vo veci bolo vykonaných 15 úkonov právnej pomoci. Preddavky na odmenu boli žalovanou uhradené spolu vo výške 5.500,- Sk, bez režijného paušálu. V rámci korektných vzťahov, ktoré mali so žalovanou a zaužívanej výšky záloh advokátka v liste zo 14. septembra 2006 navrhla výšku nedoriešenej odmeny stanoviť dohodou na 1.000,- Sk za úkon plus režijný paušál platný v konkrétnom roku (3x úkony v roku 2004 - 3.000,- Sk, plus 3x r.p.á 136,- Sk - 408,- Sk; 8x úkon v roku 2005 - 8.000,- Sk, 1x 1 úkonu v roku 2005 - 250,- Sk, plus 9x r.p. á 150,- Sk - 1.350,- Sk; 2x úkony v r. 2006 - 2.000,- Sk plus 2x r.p. á 164,- Sk - 328,- Sk; hotové výdavky 10.10.2005 - 50,- Sk; spolu 15.386,- Sk. Po odpočítaní zálohy v sume 5.500,- Sk zostáva k zaplateniu 9.886,- Sk (328,16 Eur). Žalovaná bola vyzvaná na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby v lehote do 30.9.2006.

3. Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz z 5. marca 2007, č. k. -8, proti ktorému žalovaná podala v zákonnej lehote odpor s odôvodnením, že so žalobkyňou nemala žiadnu písomnú dohodu o poskytovaní právnej služby, ani dohodu o trovách konania. Ústne bolo dohodnuté, že za každý úkon právnej služby jej zaplatí sumu 500,- Sk. Žalobkyni za poskytnutú právnu službu riadne zaplatila a nedlhuje jej nič. So žalobkyňou bola ústne dohodnutá zmluvná odmena a preto na žiadnu inú odmenu nemá nárok.

4. Podaním z 30. mája 2007 žalobkyňa navrhla zmenu žalobného návrhu, kedy žiadala za základ určenia základnej sadzby tarifnej odmeny určiť hodnotu požadovaného podielu pri vyporiadaní BSM v konaní tamojšieho súdu pod sp. zn. , kedy len cena bytu s pozemkami predstavovala sumu 1.022.793,33 Sk a záhrada 261.744,30 Sk, pričom požadovaný podiel žalovanej v polovici (požaduje viac) predstavuje hodnotu úkonu podľa advokátskej tarify 11.072,- Sk za jeden úkon do 1.1.2005 a 11.150,- Sk po 1.1.2005. K základnej tarifnej odmene za úkony právnej služby patrí aj režijný paušál v roku 2004 vo výške 136,- Sk, v roku 2005 vo výške 150,- Sk, v roku 2006 164,- Sk. Žalobkyňa žiadala, aby bola žalovaná povinná zaplatiť jej sumu 110.211,50 Sk titulom istiny s 9 % ročným úrokom od 1.10.2006 do zaplatenia. Súd navrhovanú zmenu žaloby pripustil uznesením z 1. augusta 2007, č. k. -30.

5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posúdil podstatné skutkové tvrdenia strán sporu, ich právne argumenty, prostriedky ich procesného útoku a obrany a vec právne posúdil podľa ust. , , , , , , , , až 3, , , , , , , Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „“), ďalej podľa ust. , , , , , Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „“), ďalej podľa podľa , , , , (ďalej len „“), ako aj , (ďalej len „“) a zdôraznil, že príkazná zmluva upravuje vzťah medzi príkazcom (mandantom), ktorý dáva príkazníkovi (mandatárovi) určitý príkaz na vykonanie niečoho. Upravuje teda vnútorný vzťah medzi oboma účastníkmi, t.j. ich vzájomné práva a povinnosti. Na úpravu tohto vnútorného vzťahu sa nevyžaduje určitá forma zmluvy. K pojmovým znakom príkaznej zmluvy nepatrí jej odplatnosť, hoci zákon odplatnosť nevylučuje. Vyplýva to z , podľa ktorého príkazca je povinný poskytnúť príkazníkovi odmenu iba vtedy, ak bola dohodnutá alebo je obvyklá, najmä vzhľadom na povolanie príkazníka. Najmä advokát poskytuje takúto činnosť zásadne len za odplatu platenú príkazcom. Zmluva o poskytovaní právnych služieb (ústna či písomná) je špecifickým druhom príkaznej zmluvy a keďže príkazníkom je v tomto prípade advokát (advokátka) je žalovaná ako príkazca povinná poskytnúť odmenu príkazníkovi - tu žalobkyni. Súd prvej inštancie akcentoval, že vyhl. č. rozlišuje zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta. Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej odmeny. Ak nedôjde k dohode podľa cit. , predpokladá sa, že advokát sa dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení tejto o tarifnej odmene ( cit. ). Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob, výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny musí byť v súlade s dobrými mravmi tak, ako to predpokladá veta druhá vyhl. č. . Ak nedôjde k dohode podľa ods. 1, na určenie odmeny advokáta sa použije ustanovenie tejto o základnej sadzbe tarifnej odmeny. Podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta

poučil ( cit. ). Advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnej pomoci za túto odmenu mal plný úspech vo veci ( cit. ) s tým, že ak sa konanie uvedené v skončí len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo len na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny ( cit. ). Súd prvej inštancie vzal za nepochybné, že 14. mája 2004 bola medzi stranami sporu uzavretá ústna zmluva o poskytovaní právnych služieb v zmysle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorá je v zmysle a nasl. druhom príkaznej zmluvy. Na jej základe žalobkyňa zastupovala žalovanú v právnom spore o vyporiadaní BSM, vedeného tamojším súdom pod sp. zn. . Záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu zanikol v zmysle s prihliadnutím na odvolaním plnomocenstva žalovanou ešte pred právoplatným skončením veci o vyporiadanie BSM.

6. Súd prvej inštancie poukázal aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo 17. mája 2006, sp. zn. -188, v zmysle ktorého o odmene advokáta (č. ) v zakotvuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej advokát poskytuje právnu pomoc za odmenu a nie je prijateľné, aby mu za úkony právnej pomoci (resp. právnej služby) uskutočnené pred odstúpením od zmluvy neprináležala žiadna odmena. V opačnom prípade by klient získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. . Za danej situácie advokátovi prislúcha (bez ohľadu na výsledok sporu) nárok na mimozmluvnú odmenu podľa ust. (t. j. podľa hodnoty alebo druhu veci a podľa počtu úkonov, ktoré vo veci vykonal v zmysle ust. a ), na paušálne čiastky náhrady hotových výdavkov podľa ust. , na ktoré by mu vznikol nárok v prípade, že by podielová odmena nebola dohodnutá. Prvoinštančný súd poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR z 30. júna 2010, sp. zn. , v ktorom ústavný súd vyslovil právny záver, že ak klient s advokátom platne uzavreli zmluvu o poskytnutí právnej pomoci, v ktorej si dohodli podielovú odmenu advokáta, znamená to, že ak došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov na strane klienta, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu advokáta a tento nemôže byť zbavený práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia zastupovania.

7. V prejednávanej veci bolo sporné, aký druh odmeny si strany sporu medzi sebou dohodli a následne z toho vyplývajúca výška odmeny aj s prihliadnutím na námietky žalovanej, čo sa týka jednotlivých uplatnených úkonov právnej služby. Strany sporu ako subjekty občianskoprávneho vzťahu využili dispozitívny charakter ustanovení o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci. V dôvodovej správe k tejto , ktorá zrušovala Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , sa uvádza, že „základný princíp priority zmluvnej odmeny samozrejme zostáva zachovaný. ... Návrh tradične uprednostňuje dohodu advokáta s klientom, lebo ich vzájomný vzťah sa predovšetkým vytvára na vzájomnej dôvere. ... Systematika sa zakladá na preferovaní zmluvnej odmeny a v prípade, že k zmluve nedôjde - zákonom striktne určenej odmeny, ktorá sa odvíja od tradične zaužívanej advokátskej tarify. ... Jediným obmedzením zmluvnej odmeny je jej súlad s dobrými mravmi.“

8. Ďalej prvoinštančný súd akcentoval, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Sporové konanie je ovládané tzv. prejednacou zásadou, ktorá určuje, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu, nie na súde. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe, ale tiež vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojení s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka konania za výsledok konania, ktorý závisí od zistení navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (aj po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane

bez ohľadu na procesné postavenie účastníka. Zmysle uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazná povinnosť, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. V nadväznosti na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané tvrdenia jednotlivých strán sporu, t.j. žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o skutočnosti uzavretia dohody o podielovej odmene so žalovanou vo výške 10% z vyporiadanej masy BSM, minimálne 40.000,- Sk v zmysle a a , a naproti tomu ani žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o skutočnosti uzavretia dohody o zmluvnej odmene so žalobkyňou vo výške 500,- Sk za 1 hodinu poskytovania právnej služby. Keďže nebola spísaná žiadna písomná zmluva o predmetnom spôsobe odmeny advokátky a výpočtu výšky odmeny, nebol predložený resp. označený žiaden iný ďalší dôkaz na preukázanie týchto sporných tvrdení strán sporu, potom súd prvej inštancie musel konštatovať, že predmetné skutočnosti oboch strán sporu zostali len v rovine ich tvrdení. Zdôraznil, že zákon prezumuje povinnosť príkazcu (klienta) vyplatiť odmenu príkazníkovi (advokátovi), a preto v zmysle citovaných právnych predpisov uzavrel, že nakoľko nebolo preukázané, že by k uzavretiu zmluvnej odmeny či už podľa alebo d) došlo, je potrebné v zmysle na určenie odmeny advokáta použiť ustanovenia tejto o základnej sadzbe tarifnej odmeny. Súd prvej inštancie preto vychádzal pri výpočte odmeny žalobkyne z ustanovenia a , resp. pri úkonoch právnej služby po 1.1.2005 a . Výška podielu požadovaného žalovanou bola 58.270, Eur (1.755.455, Sk), z čoho odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2004 predstavuje 16.160,91 Sk (536,44 Eur, avšak žalobkyňa si uplatnila iba sumu 522,62 Eur) a v roku 2005 predstavuje 539,41 Eur, spolu s príslušnými režijnými paušálmi, pričom žalobkyňa v zmysle jej posledného podania žiadala priznať úkony už len za 6 úkonov právnej služby (z toho 3 v roku 2004 a 3 v roku 2005).

9. Vzhľadom na obranu žalovanej v konaní súd prvej inštancie podrobne preskúmaval, čo bolo obsahom jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby a mal za to, že odmena žalobkyni ako advokátke prináleží za nasledovné úkony:

- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo 14. mája 2004 v sume žalobkyňou uplatnenej 522,62 Eur;

- písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie z 24. mája 2004 v sume uplatnenej žalobkyňou 522,62 Eur;

- účasť na pojednávaní konanom 7. júna 2005 v sume 539,41 Eur;

- písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie z 21. júna 2005 v sume 539,41 Eur;

- účasť na pojednávaní konanom 22. novembra 2005 v sume 1 odmeny v zmysle posledná veta 134, Eur. Súd prvej inštancie mal za to, že k daným úkonom žalobkyni prináleží aj režijný paušál podľa , resp. , a to 2x 4,51 Eur (136,- Sk) za úkony v roku 2004 a 3x 4,98 Eur (150,- Sk) za úkony v roku 2005. Nepriznal však žalobkyni odmenu za úkon - porada s klientkou dňa 24. mája 2004, nakoľko tento úkon žalovaná poprela, žeby sa uskutočnil, keď uviedla, že obsahom stretnutia v ten deň bolo len prekontrolovanie pravopisných chýb v pripravenom podaní vo veci samej z 24. mája 2004, na čo následne toto podanie aj sama odniesla do podateľne súdu. Zároveň mal prvoinštančný súd za to, že tento úkon právnej služby je už zahrnutý v prvom úkone prevzatia právneho zastúpenia, nakoľko takýto úkon automaticky zahŕňa aj prvú poradu s klientom. Žalobkyňa v konaní nijako nepreukázala, že by obsahom stretnutia z 24. mája 2004 bolo niečo navyše oproti porade pri prevzatí právneho zastúpenia. Ďalej súd priznal žalobkyni v zmysle , resp. , aj náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb vo výške 1,66 Eur (50,- Sk) za vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu sp. zn. v prejednávanej veci o vyporiadanie BSM.

10. Celkovo súd prvej inštancie priznal žalobkyni odmenu za 5 úkonov právnej služby v celkovej výške 2.506,52 Eur, ku ktorej dospel nasledovným výpočtom: 2.687,43 Eur, s pripočítaním sumy náhrady hotových výdavkov 1,66 Eur, s odpočítaním sumy poskytnutej zálohy 182,57 Eur (5.500,- Sk) = 2.506,52 Eur. Súčasne s poukázaním na ust. priznal žalobkyni úrok z omeškania zo sumy 288,32 Eur od 15.3.2007 do 6.6.2007 (žalobkyni bola žaloba doručená 14. marca 2007) a zo sumy 2.506,32 Eur od 7.6.2007 do zaplatenia (žalobkyni bola rozšírená žaloba doručená 6. júna 2007) vo výške vyplývajúcej z ust. veta prvá a , ako aj a §

3nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . V prevyšujúcej časti úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

11. S poukazom na , a súd prvej inštancie na základe dispozičného úkonu žalobkyne, ktorým zobrala žalobu čiastočne späť v rozsahu sumy 1.029,26 Eur s príslušenstvom, konanie v tejto časti zastavil.

12. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa , v spojení s a žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 37,04 % (jej úspech predstavoval 68,52 %, neúspech 31,48 %, kedy pomer úspechu a neúspechu predstavuje 37,04 %).

13. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov uvedených v , , a . Poukázala na záver súdu prvej inštancie v bode 57 rozsudku, v ktorom konštatoval, že je sporné aký druh odmeny si strany sporu medzi sebou dohodli, s čím sa v zásade stotožňuje. Avšak nesúhlasí s odôvodnením v bode 66, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o uzavretí dohody o zmluvnej odmene so žalobkyňou vo výške 500,- Sk za pol hodinu poskytovania právnej služby. Nie je pravdivé tvrdenie, že nebol predložený žiadny dôkaz v konaní. V spore bolo predložené žalobkyňou vyúčtovanie trov právneho zastúpenia zo 14. septembra 2006 s rozpisom jednotlivých úkonov. V spise sú doložené jednotlivé príjmové pokladničné doklady o priebežnom uhrádzaní právnych služieb. Výška a dátumy jednotlivých úhrad za poskytované služby nie sú v konaní sporné. Aj keď žalobkyňa uhradené platby nazýva preddavkami, žalovaná zotrvala na tvrdí, že šlo o priebežné uhrádzanie vykonaných právnych služieb, pričom ich čas aj výška zodpovedá tvrdeniu žalovanej, že zmluvná odmena (aj keď len ústne dohodnutá) bola 500,- Sk za pol hodiny. Je fakt, že sa strany sporu týmto pravidlom sa v priebehu trvania zmluvného vzťahu aj fakticky spravovali. Žalobkyňa akceptovala tento spôsob úhrad a nenamietala ich výšku alebo počet, preto tvrdenie súdu, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o skutočnosti uzavretia dohody o zmluvnej odmene vo výške 500,- Sk za 1 hodinu podľa žalovanej nie je správne. Žalovaná bola v tomto zmluvnom vzťahu, ako aj spore, spotrebiteľkou, a teda tzv. slabšou stranou, na čo by mal súd v tomto konaní tiež prihliadnuť. Zmluva bola uzavretá medzi žalobkyňou ako podnikateľkou a žalovanou ako spotrebiteľkou. Žalovaná ako neznalá práva prišla za žalobkyňou so žiadosťou o právnu radu, informovala sa samozrejme aj na cenu poskytovaných služieb a vždy uhradila právnu službu po dohode so žalobkyňou. Legitímne sa teda domnievala, že takto hradené sumy sú zároveň cenou za poskytnuté služby. Platila predsa cenu vždy po dohode so žalobkyňou. Pokiaľ by žalovaná bola preukázateľne vopred oboznámená s tarifnou odmenou za poskytované služby podľa advokátskej tarify, celkom určite by takéto úkony odmietla s odôvodnením, že si to jednoducho nemohla ako osamelá matka a živiteľka dvoch detí dovoliť. To, že nebola uzavretá zmluva o poskytovaní právnych služieb písomne, nemôže byť podľa žalovanej na jej škodu ako spotrebiteľky. O tejto povinnosti nevedela a je to práve žalobkyňa, ktorá ju mala poučiť o cene poskytovaných služieb a prípadne v záujme právnej istoty aj žalovanej vypracovať písomnú zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Podľa právneho názoru žalovanej, vyjadreného aj generálnym prokurátorom v uznesení Najvyššieho súdu SR z 9. mája 2012, sp. zn. , aplikácia právnej domnienky vyplývajúcej z č. a aj č. bez viazanosti na zistený skutkový stav a logické uvažovanie, predstavuje nepomerné zvýhodnenie advokáta voči jeho klientovi s možnosťou zneužitia tohto ustanovenia vo svoj prospech. I keď nedodržanie písomnej formy zmluvy o poskytnutí právnej pomoci nezakladá neplatnosť tohto právneho úkonu, mala žalobkyňa ako advokátka a osoba znalá práva v záujme čistoty právneho vzťahu trvať na jej uzatvorení v písomnej forme a dohodnúť v nej spôsob a výšku odmeny za poskytovanú právnu pomoc. Pokiaľ zmluva advokáta s klientom nebola uzavretá v písomnej forme, preukázanie jej obsahu nemôže zaťažovať žalovanú. Žalovaná považuje za neprípustné, aby súd v konaní zaťažil dôkazným bremenom len klienta a právny nárok advokáta uznal iba na základe domnienky, bez toho, aby advokát niesol svoje dôkazné bremeno na tvrdenia o skutočnostiach, o ktorých sa s klientom dohodol. Zároveň poukazuje na nekonzistentnosť tvrdení žalobkyne ohľadom spôsobu výpočtu odmeny, kde v priebehu trvania zmluvného vzťahu akceptovala priebežné finančné plnenia, následne vo vyúčtovaní zo 14. septembra 2006 vychádzala z toho, že odmena je 1000,- Sk za úkon a následne podaním z 30. mája 2007 zmenila spôsob určenia odmeny podľa hodnoty požadovaného podielu. Otázka, či medzi žalobkyňou ako advokátom a žalovanou došlo k dohode o zmluvnej odmene za právnu pomoc poskytnutú v konaní Okresného súdu Košice I, sp. zn. , mala v danej veci kľúčový význam. Ak totiž bola dohodnutá zmluvná odmena, jej základ a výška sa určujú diametrálne odlišne od spôsobu, ktorý v danom prípade napokon zvolil súd - pokiaľ sa advokát s klientom dohodli na podielovej či zmluvnej odmene, pre

jej výpočet nemala aplikácia ustanovení o tarifnej odmene žiadne opodstatnenie. Napriek konštrukcii nevyvrátiteľnej domnienky upravenej v ustanoveniach č. l sa žalobkyňa ani v predmetnom súdnom konaní nemohla v rámci plnenia svojich základných procesných povinností obmedziť len na tvrdenie a preukázanie toho, že žalovanej poskytla právnu pomoc a všetko ostatné ponechať na žalovanej alebo na súde. Ani v konaní s takýmto predmetom nebolo možné prehliadať podstatnú okolnosť - i keď prípadne prichádzala do úvahy aj aplikácia č. , žalobkyňa (iniciátor riešenia sporu v konaní pred súdom) bola a zostala tým subjektom daného súdneho konania, predovšetkým ktorý sám mal so zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti tvrdiť a dôkazmi preukazovať svoj nárok. Pokiaľ chcela byť žalobkyňa v konaní úspešná, musela nielen tvrdiť, že nedošlo k dohode o zmluvnej odmene, ale mala aj označiť dôkazy na preukázanie skutkových okolností, z ktorých by bolo možné usúdiť, že jej tvrdenia zodpovedajú skutočnosti. Je len smolou žalovanej, že právna úprava ochrany spotrebiteľa pri poskytovaní právnych služieb sa preniesla do právnej úpravy až neskôr, čo však nie je dôvod, aby súd neposkytol žalovanej ako spotrebiteľke a tzv. slabšej strane, ochranu. Podľa súčasného znenia o advokácii je advokát povinný už v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. Odhliadnuc od skutočnosti, že odmenu advokáta určenú podľa advokátskej tarify žalovaná neuznáva, má za to, že konajúci súd pochybil aj pri určení výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci. V bode 67 rozsudku výšku podielu požadovaného žalovanou (zrejme žalobkyňou, poznámka odvolacieho súdu) určil sumou 58.270,46- Eur (1.755.455,88 Sk) a to bez odôvodnenia alebo odkazu na niektorú časť rozsudku . Žalovanej nie je známe, z čoho súd prvej inštancie vychádzal pri určení tejto sumy, ako podielu požadovaného žalovanou. Súd túto sumu, ktorú vzal za základ pri výpočte odmeny žalobkyne ako advokátky nijako nezdôvodnil, preto je aj samotný ďalší výpočet, vrátane celého rozsudku aj nepreskúmateľný. Aj keď žalovaná nenamieta záver súdu, že advokátke patrí odmena len za 5 úkonov rozpísaných v bode 68 a nasl. rozsudku, nestotožňuje sa s výškou odmeny, ktorú vypočítal súd podľa tarify. Bez ohľadu na skutočnosť, že odvolateľka spochybňuje výpočet odmeny podľa tarify, upriamuje pozornosť aj na chybu súdu prvej inštancie pri započítaní úkonu č. 5 - účasť na pojednávaní konanom 22. novembra 2005 do celkovej dlžnej sumy. Tak v bode 68, ako aj v bode 73 rozsudku, súd uvádza, že za účasť na pojednávaní konanom 22. novembra 2005 z dôvodu odročenia bez prejednania veci, patrí žalobkyni odmena len vo výške tarifnej hodnoty, t.j. len 134,85 Eur + paušál 4,98 Eur. Napriek tejto skutočnosti pri výpočte výšky odmeny v bode 75 súd prvej inštancie započítal aj úkon č. 5 ako plný úkon v sume 539,41 Eur + režijný paušál 4,98 Eur. Súd pri výpočte neuviedol, z akých čiastok sa skladá suma 2.687,43 Eur (iba všeobecne uviedol, že za 5 úkonov právnej služby), matematicky sa však po sčítaní 5 úkonov dostaneme k sume 2.282,87 Eur. K sume, ku ktorej sa dopracoval súd prvej inštancie, by sme dospeli len v prípade, že by sme aj 5. úkon započítali v plnej výške, t.j. 539,41 Eur. Výrok rozsudku je tak v rozpore s jeho odôvodnením, v čom je možné vidieť ďalšiu inú vadu konania, ktorá má za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že so žalobkyňou bola dohodnutá zmluvná odmena. Absencia náležitého odôvodnenia rozhodnutia súdu v otázke, ktorá mala v danej veci kľúčový význam (t.j. v otázke, či bola dohodnutá zmluvná odmena alebo sa má uplatniť fikcia o dohode na tarifnej odmene), má negatívny dopad na odôvodnenie rozhodnutia súdu ako celok. V súvislosti s tým žalovaná zdôraznila, že ani v konaní o zaplatenie odmeny advokátovi za právnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prípadne prichádza do úvahy uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle č. , nemôže byť vecou žalobkyne (advokáta) iba preukázanie poskytnutia právnej pomoci a nezaplatenia odmeny za poskytnutú právnu pomoc s tým, že všetky ostatné rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a preukazovať žalovaná (klient). So zreteľom na absenciu dostatočného vysvetlenia myšlienkových úvah súdu a ich skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel pri riešení uvedenej otázky majúcej pre posúdenie veci rozhodujúci význam, sú odvolaním napadnuté rozsudky nepreskúmateľné. Vzhľadom na to žalovaná konštatuje, že súd na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právne predpisy, ktoré aj nesprávne vyložil; v dôsledku tohto vec nesprávne právne posúdil. Ďalší dôvod pre podanie odvolania je zmätočnosť a nepreskúmateľnosť výroku rozsudku súdu. Žalovaná má za to, že súd v rozsudku svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil, absentuje tu právne korektná odpoveď, toto konanie je pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Apeluje na ustanovenia v spojení s . Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa č1.46 ods. l . Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje , dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie

je naplnené reálnym obsahom. S poukázaním na názor Ústavného súdu SR () žalovaná akcentuje, že účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním, t.j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska , lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Z uvedených dôvodov žalovaná považuje toto rozhodnutie za rozhodnutie arbitrárne, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a pre nedostatok dôvodov a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov konania.

14. K odvolaniu žalovanej podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, v ktorom k tvrdeniu žalovanej, že došlo k dohode, namieta, že žalovaná počas celého konania tvrdila, že k ústnej dohode o zmluvnej odmene za zastupovanie nedošlo, čo žalovaná potvrdila v odpore proti platobnému rozkazu, lebo nedošlo k dohode o druhu a výške odmeny. Vo veci boli vykonávané úkony právnej služby podľa vyhl. č. v roku 2004 a od 1.1.2005 podľa vyhl. č. . Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná nesúhlasila ani s jedným návrhom právnej zástupkyne ustáliť odmenu za vykonané právne služby. K námietke, že žalovaná bola neznalá práva, sa žalobkyňa vyjadrila už v prvoinštančnom konaní, a tvrdí, že klientka dostala odbornú právnu pomoc a aj ľudské pochopenie v ťažkej životnej situácii, právne zastupovanie trvalo 2,5 roka. Podpora bola poskytovaná pri osobných návštevách a kedykoľvek na telefóne. Žalovaná prišla žiadať o pomoc ako klientka JUDr. Piovarčiovej, ktorej požiadavka na odmenu za právne služby sa jej zdala privysoká. O výške odmeny podľa Advokátskej tarify a o možnostiach zmluvnej odmeny za vyporiadanie BSM bola poučená nezávisle dvoma právnymi zástupkyňami. Ako ekonómka bola v stave vyhodnotiť dôsledky finančných záväzkov. Žalovaná bola oboznámená s možnosťami stanovenia odmeny za právne služby podľa Advokátskej tarify. V konaní žalobkyňa uviedla, že JUDr. Piovarčiová ju zastupovala aj v konaní pri rozvode a úprave styku k maloletým deťom a následne dočasne aj v tomto konaní. Prevzala aj právne zastupovanie pri vyporiadaní BSM, zadržiavala v spise doklady dôležité pre konanie o vyporiadaní BSM - obchodný podiel manžela v SLOVAKIA KREDIT s.r.o.. Tieto dôkazy žalobkyňa sama na požiadanie žalovanej bola vyhľadať u JUDr. Piovarčiovej, čo žalobkyni ani nebolo ako úkon vyhľadávania dôkazov priznané ako úkon právnej služby. Žalobkyňa nemá vedomosti, že by kolegom žalovaná ostala dlžná odmenu za právne služby, ale v každom prípade poznala a pozná Advokátsku tarifu. Prípadnú dohodu strán sporu po celé konanie negovala a so žiadnym variantom nesúhlasila, s odstupom času vykonané služby interpretuje podľa svojho záujmu. K námietke o výške požadovaného podielu BSM dôkazom je Rozsudok na str. 6, kde súd presne určil výšku požadovaného podielu Ivety Kozubovej v spore o vyporiadanie BSM. Výška požadovaného podielu BSM bola explicitne vyjadrená aj v tomto konaní, o čom svedčí zápisnica z pojednávania konaného 4. októbra 2016, na ktorom sa žalovaná zúčastnila. K námietke, že bolo porušené žalovanej právo na spravodlivý proces, žalobkyňa zdôrazňuje, že všetky námietky uvedené v odvolaní mohla žalovaná uplatniť v prvoinštančnom konaní, žiadne nové skutočnosti a dôvody neuvádza. Rozsudok súdu prvej inštancie bol vydaný v súlade s platným právnym stavom, považuje ho za správny a spravodlivý, zrozumiteľný a preskúmateľný. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu danom ust. , , a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [, a ] a rozsudok čiastočne potvrdil podľa ust. , ako vecne správny a čiastočne zmenil podľa . Rozsudok bol verejne vyhlásený po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. , a .

16. Žalovaná v odvolaní namietala viaceré odvolacie dôvody, avšak konkrétnymi odvolacími námietkami fakticky podoprela iba odvolacie dôvody podľa ust. , a , t.j. že súd

prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedeného dôvodu podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli ďalšie odvolacie dôvody odvolateľkou materiálne, a preto ani procesne, účinne uplatnené a odvolací súd sa posudzovaním týchto ďalších odvolacích dôvodov nezaoberal.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod , , , ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

18. Žalovaná súdu prvej inštancie predovšetkým vytýka, že v rozsudku svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil, že v odôvodnení absentuje právne korektná odpoveď, preto je toto konanie pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Apeluje na ustanovenia v spojení s .

19. Pokiaľ ide o žalovanou namietané nedostatočné odôvodnenie rozsudku a čiastočnú nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov, podľa názoru odvolacieho súdu ide len o jej subjektívny názor, pretože rozsudok zodpovedá požiadavkám uvedeným v ustanovení a zásadám súdnej praxe. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalovanej, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V dôvodoch rozsudku súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých dôkazov a z ktorých ustanovení právnych predpisov pri rozhodovaní vo veci vychádzal, pričom tieto na vec aj správne aplikoval, jeho odôvodnenie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky a samotné rozhodnutie je logickým a právnym vyústením priebehu konania a pri jeho vydaní boli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie vyjadril ku všetkým podstatným skutočnostiam objasňujúcim skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku je v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie a ako celok preto spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej. Skutočnosť, že odvolateľka má odlišný právny názor, než súd prvej inštancie, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v konaní, v dôsledku ktorej mali byť porušené jej práva na spravodlivý proces. V súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje odvolací sú aj na názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. marca 2004, sp. zn. , v zmysle ktorého právo na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať.

20. Odvolací dôvod podľa ust. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a .

21. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

22. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutých výrokoch a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa a a v rozsahu námietok žalovanou vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené iba v malej časti, týkajúcej sa chyby v počítaní pri ustálení výšky priznaného nároku, avšak ďalšie uplatnené odvolacie námietky nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam (vyjmúc chybu v počítaní) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán a rozsudok aj náležite odôvodnil.

23. Súd prvej inštancie vzal za nepochybné, že 14. mája 2004 bola medzi stranami sporu uzavretá ústna zmluva o poskytovaní právnych služieb v zmysle č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorá je v zmysle a nasl. druhom príkaznej zmluvy. Na jej základe žalobkyňa zastupovala žalovanú v právnom spore o vyporiadanie BSM, vedeného tamojším súdom pod sp. zn. . Záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu zanikol v zmysle s prihliadnutím na odvolaním plnomocenstva žalovanou ešte pred právoplatným skončením veci o vyporiadanie BSM. Súd rvej inštancie akcentoval, že zmluva o poskytovaní právnych služieb (ústna či písomná) je špecifickým druhom príkaznej zmluvy a keďže príkazníkom je v tomto prípade advokát (advokátka), je žalovaná ako príkazca povinná poskytnúť odmenu príkazníkovi - v danom prípade žalobkyni. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané tvrdenia jednotlivých strán sporu, t.j. žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o skutočnosti uzavretia dohody o podielovej odmene so žalovanou vo výške 10% z vyporiadanej masy BSM, minimálne 40.000,- Sk v zmysle a a , a naproti tomu ani žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o skutočnosti uzavretia dohody o zmluvnej odmene so žalobkyňou vo výške 500,- Sk za 1 hodinu poskytovania právnej služby. Keďže nebola spísaná žiadna písomná zmluva o predmetnom spôsobe odmeny advokátky a výpočtu výšky odmeny, nebol predložený resp. označený žiaden iný ďalší dôkaz na preukázanie týchto sporných tvrdení strán sporu, potom súd prvej inštancie musel konštatovať, že predmetné skutočnosti oboch strán sporu zostali len v rovine ich tvrdení. Nakoľko nebolo preukázané, že by k uzavretiu zmluvnej odmeny či už podľa alebo d) došlo, súd prvej inštancie použil v zmysle na určenie odmeny advokáta ustanovenia o základnej sadzbe tarifnej odmeny a priznal žalobkyni odmenu za 5 úkonov právnej služby v celkovej výške 2.506,52 Eur, ku ktorej dospel nasledovným výpočtom: 2.687,43 Eur, s pripočítaním sumy náhrady hotových výdavkov 1,66 Eur, s odpočítaním sumy poskytnutej zálohy 182,57 Eur (5.500,- Sk) = 2.506,52 Eur.

24. Odvolateľka síce súhlasila so záverom súdu prvej inštancie v bode 57 rozsudku, v ktorom konštatoval, že je sporné aký druh odmeny si strany sporu medzi sebou dohodli, avšak nesúhlasí s odôvodnením v bode 66, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o uzavretí dohody o zmluvnej odmene so žalobkyňou vo výške 500,- Sk za pol hodinu poskytovania právnej služby. S poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. mája 2012, sp. zn. , žalovaná v odvolaní argumentuje, že pokiaľ zmluva advokáta s klientom nebola uzavretá v písomnej forme, preukázanie jej obsahu nemôže zaťažovať žalovanú. Žalovaná považuje za neprípustné, aby súd v konaní zaťažil dôkazným bremenom len klienta a právny nárok advokáta uznal iba na základe domnienky, bez toho, aby advokát niesol svoje dôkazné bremeno na tvrdenia o skutočnostiach, o ktorých sa s klientom dohodol. Súčasne zdôraznila,

že žalovaná bola v tomto zmluvnom vzťahu, ako aj spore, spotrebiteľkou, teda tzv. slabšou stranou, na čo by mal súd v tomto konaní tiež prihliadnuť.

25. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej obsahujú viaceré okruhy otázok. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že v tomto spore bola spotrebiteľkou, teda tzv. slabšou stranou, na čo by mal súd v tomto konaní tiež prihliadnuť, túto považuje odvolací súd za opodstatnenú a s uvedeným názorom odvolateľky sa stotožňuje.

26. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite nevysporiadal s otázkou povahy právneho vzťahu strán z pohľadu skutočnosti, že žalovaná je spotrebiteľkou. Majúc na zreteli požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), na doplnenie dôvodov rozhodnutia z pohľadu tejto skutočnosti, z ktorého súd prvej inštancie svoje rozhodnutie opomenul vysvetliť, odvolací súd dodáva:

27. Dňa 1. septembra 2009 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý novelizoval o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Novela zákona o advokácii v ust. zaviedla pojem „spotrebiteľ právnej služby“. Uvedený pojem však nemôže byť vykladaný tak, aby za spotrebiteľa právnej služby bola považovaná každá osoba, ktorá právnu službu spotrebúva, kedy by pojmu „klient“ zodpovedal pojem „spotrebiteľ“. Pojem klient je potrebné aj pri súčasnom znení chápať v širšom význame a pri výklade pojmu „spotrebiteľ“ je nutné prihliadnuť na vymedzenie tohto pojmu v súvislosti s inými právnymi predpismi. Ustanovenie spotrebiteľom rozumie výhradne fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov sa za spotrebiteľa považuje fyzická alebo právnická osoba, ktorá používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti. Z uvedeného vyplýva, že pri prijímateľoch právnej služby je potrebné rozlišovať medzi pojmom „klient“ a pojmom „spotrebiteľ právnej služby“, k čomu je rozhodujúce, či vo veci, v ktorej je klient zastúpený advokátom prevláda súkromný alebo podnikateľský účel. Je nutné rozlišovať, či klient právnu službu spotrebúva výhradne na podnikateľský účel, alebo na účel, ktorý nie je súčasťou jeho obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a v takom prípade vzniká právo dovolávať sa právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa, pretože v takom prípade v danom vzťahu prevažuje nepodnikateľský aspekt. Status spotrebiteľa právnej služby má teda aj taký klient, ktorý je síce podnikateľom - fyzickou osobou, ale predmetom poskytovania právnej služby nie sú vzťahy, ktoré sa k jeho podnikaniu viažu.

28. Je pravdou, že medzi stranami sporu bola uzavretá ústna zmluva o poskytovaní právnych služieb 14. mája 2004, teda pred účinnosťou vyššie uvedenej novely , účinnej od 1. septembra 2009, avšak je potrebné si uvedomiť, že ustanovenia smernice v záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských štátov EÚ musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou, s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na záver formulovaný Ústavným súdom SR (ÚS SR) v uznesení z 11. októbra 2016, sp. zn. , v zmysle ktorého je povinnosťou slovenského vnútroštátneho sudu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nielen ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je tiež judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa v ňom nachádzajú, síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett aEierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2), avšak nemožno prehliadať, že judikatúra ESD má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a cez to jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť súdov členských štátov, či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o

výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Možno preto konštatovať, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí, že ESD výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter (Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27).

29. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na existujúcu staršiu judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, z ktorej sú známe predovšetkým dve rozhodnutia, a to rozsudok z 20. januára 2005 vo veci C-464/01, Johann Gruber v. Bay Wa AG, zaoberajúci sa problematikou rozlišovania medzi spotrebiteľom a podnikateľom a rozsudok z 22. novembra 2001 v spojených veciach C-541/99 a C-542/99 - Cape Snc v. Idealservice Srl, C-541/99 a Idealservice MN RE Sas v. OMAI Srl, C-542/99, zaoberajúci sa výkladom článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na účely ktorej sa spotrebiteľom rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu, pričom citované rozhodnutie súčasne jednoznačne formuluje záver, že pojem spotrebiteľ definovaný v článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS sa musí vykladať tak, že sa vzťahuje len na fyzické osoby.

30. Súdny dvor EU v novšom rozsudku z 15. januára 2015 vo veci C 537/13 (Birute Šiba proti Arunasovi Devenasovi) riešil prejudiciálnu otázku pôsobnosti Smernice 93/13/EHS v prípade zmluvy o poskytovaní právnych služieb medzi advokátom a spotrebiteľom. Vnútroštátny súd (Litva) sa svojimi otázkami pýtal, či sa má smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na štandardizované zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktoré advokát uzatvoril s fyzickou osobou, ktorá nekoná s cieľom vzťahujúcim sa na jej obchody, podnikanie alebo povolanie. V tejto súvislosti ESD v bode 19 rozsudku uviedol, že smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1, sa uplatňuje na podmienky v „zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“, ktoré „neboli individuálne dohodnuté“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Constructora Principado, C 226/12, EU:C:2014:10, bod 18). Pokiaľ ide o zmluvy o poskytovaní právnych služieb, súd zdôraznil, že v oblasti služieb advokátov v zásade existuje nerovnosť medzi „klientmi spotrebiteľmi“ a advokátmi, a to najmä z dôvodu nesúmernosti informácií medzi týmito zmluvnými stranami. Advokáti totiž disponujú vysokou úrovňou technických kompetencií, ktoré spotrebitelia nevyhnutne nemajú, a preto môžu mať ťažkosti pri ohodnotení kvality služieb, ktoré sú im poskytované (pozri v tomto zmysle rozsudok Cipolla a i., C 94/04 a C 202/04, EU:C:2006:758, bod 68). Advokát, ktorý v rámci svojej profesijnej činnosti poskytuje za odmenu právnu službu fyzickej osobe na súkromné účely, je teda „predajcom alebo dodávateľom“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13. Zmluva týkajúca sa poskytovania takejto služby preto podlieha režimu tejto smernice. Takéto konštatovanie nemôže byť vyvrátené verejným charakterom činnosti advokátov, a to vzhľadom na to, že článok 2 písm. c) smernice 93/13 sa týka akéhokoľvek obchodu, podnikania alebo povolania „bez ohľadu na… verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“, a že ako uvádza jej štrnáste odôvodnenie, táto smernica platí „tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“. Ďalej ESD v bode 32 rozsudku uviedol, že „Je pravda, že špecifické vypracovanie zmluvnej podmienky, najmä pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa odmeny advokáta, by mohlo aspoň incidenčne prezradiť niektoré aspekty vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, ktoré majú zostať utajené. Takáto podmienka by však bola individuálne dohodnutá a z tohto dôvodu, ako to vyplýva z bodu 19 tohto rozsudku, by bola vylúčená z uplatňovania smernice 93/13.“ Platí pritom, že v súlade s článkom 4 ods. 1, vykladaným z hľadiska osemnásteho odôvodnenia smernice 93/13, treba zohľadniť povahu služieb, ktoré sú predmetom zmlúv, na ktoré sa vzťahuje smernica 93/13, a to s cieľom posúdiť nekalú povahu podmienok v týchto zmluvách. Toto posúdenie musí vykonať vnútroštátny súd so zreteľom na túto povahu služieb a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Aziz, C 415/11, EU:C:2013:164, bod 71, ako aj uznesenie Sebestyén, C 342/13, EU:C:2014:1857, bod 29). Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy na položené prejudiciálne otázky odpovedal ESD tak, že smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na štandardizované zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktoré advokát uzatvoril s fyzickou osobou, ktorá nekoná s cieľom vzťahujúcim sa na jej obchody, podnikanie alebo povolanie.

31. Napriek skutočnosti, že žalovaná vystupovala vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľka, teda slabšia strana, v preskúmavanej veci súdu prvej inštancie nemožno vytknúť pochybenia v procese vykonávania dôkazov, či jeho vyhodnotenia, pretože vykonal rozsiahle dokazovanie, v ktorom poskytol priestor obom stranám sporu na preukázanie ich protirečiacich si tvrdení, ktoré však napriek uvedenému zostali v otázke existencie dohody o výške odmeny advokátky iba v rovine tvrdení, a to tak na strane žalobkyne, ako aj na strane žalovanej. Bez povšimnutia nemožno nechať ani skutočnosť, že žalovaná počas celého konania tvrdila, že k ústnej dohode o zmluvnej odmene za zastupovanie nedošlo, keď už v odpore proti platobnému rozkazu tvrdila, že nedošlo k dohode o druhu a výške odmeny - na čo dôvodne poukázala žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej.

32. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné na preskúmavanú vec v otázke unesenia dôkazného bremena žalovanou aplikovať odvolateľkou použitú právnu argumentáciu, vyplývajúcu z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 9. mája 2012, sp. zn. , v ktorom najvyšší súd súdom nižších inštancií vytýka nesprávnosť záveru o neunesení dôkazného bremena v konaní zo strany odporcu, keď ani svedeckými výpoveďami ním označených svedkov nepreukázal, že s navrhovateľom bola dohodnutá podielová odmena. V teraz preskúmavanom spore súd prvej inštancie dospel po rozsiahlom dokazovaní k záveru, že ani jedna zo strán sporu neuniesla dôkazné bremeno o uzavretí dohody o odmene (bod 66. str. 14 rozsudku), pričom sú zjavne vyčerpané možnosti ďalšieho dokazovania v tomto smere. Vzhľadom na to, že skutkové okolnosti v týchto sporoch nie sú identické, použitie uvedeného judikátu pri rozhodovaní v tomto spore neprichádza do úvahy.

33. Ako bolo uvedené vyššie (bod 23 odôvodnenia), súd prvej inštancie vo veci rozhodoval za stavu dôkaznej núdze na oboch stranách sporu, pokiaľ ide o existenciu dohody strán o výške odmeny za poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ v prípade niektorých iných zmlúv je absencia dohody o konkrétnej odplate za poskytnuté plnenie spravidla sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej pomoci je tento následok vylúčený právnou úpravou, ktorá stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku dohody o tarifnej odmene advokáta (viď č. ). Odmena advokáta je buď výsledkom dohody advokáta s klientom, alebo dôsledkom uplatnenia zákonnej domnienky.

34. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu prvej inštancie, ako aj jeho rozhodnutie v napadnutých výrokoch, je správne a zákonné. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie sa celkom správne zaoberal aj otázkou, či pri zastupovaní žalovanej v konaní pred Okresným súdom Košice I postupovala žalobkyňa s odbornou starostlivosťou a znalosťou veci a či jej úkony boli preukázané a v prospech žalovanej. Preto celkom správne nepriznal žalobkyni odmenu za úkon - porada s klientkou dňa 24. mája 2004, nakoľko tento úkon žalovaná poprela, žeby sa uskutočnil. Zároveň mal prvoinštančný súd za to, že tento úkon právnej služby je už zahrnutý v prvom úkone prevzatia právneho zastúpenia, nakoľko takýto úkon automaticky zahŕňa aj prvú poradu s klientom. Žalobkyňa v konaní nijako nepreukázala, že by obsahom stretnutia z 24. mája 2004 bolo niečo navyše oproti porade pri prevzatí právneho zastúpenia. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, týkajúcu sa výšky požadovaného podielu BSM, súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z výšky sumy uvedenej na str. 6 v rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. , kde súd presne určil výšku požadovaného podielu Ivety Kozubovej v spore o vyporiadanie BSM. Výška požadovaného podielu BSM bola explicitne vyjadrená aj v tomto konaní, o čom svedčí zápisnica z pojednávania konaného 4. októbra 2016, ako správne a dôvodne uviedla žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej.

35. Za opodstatnenú považuje odvolací súd námietku odvolateľky v časti, v ktorej upriamuje pozornosť aj na chybu súdu prvej inštancie pri započítaní úkonu č. 5 - účasť na pojednávaní konanom 22. novembra 2005 do celkovej dlžnej sumy. Tak v bode 68, ako aj v bode 73 rozsudku, súd prvej inštancie uvádza, že za účasť na pojednávaní konanom 22. novembra 2005 z dôvodu odročenia bez prejednania veci, patrí žalobkyni odmena len vo výške 1 tarifnej hodnoty, t.j. len 134,85 Eur + paušál 4,98 Eur. Napriek tejto skutočnosti pri výpočte výšky odmeny v bode 75 súd prvej inštancie započítal aj úkon č. 5 ako plný úkon v sume 539,41 Eur + režijný paušál 4,98 Eur. Preto súd prvej inštancie dospel pri výpočte k nesprávnej sume 2.687,43 Eur (viď bod 75 napadnutého rozsudku, v ktorom iba všeobecne uviedol, že sa jedná o sumu za 5 úkonov právnej služby), matematicky sa však po sčítaní súdom prvej inštancie priznaných piatich úkonov dostaneme k sume 2.282,87 Eur. Z uvedeného je zrejmé, že k sume, ku ktorej sa dopracoval súd prvej inštancie, by bolo možné dospieť len v prípade započítania aj 5. úkonu v plnej výške, t.j. 539,41 Eur.

36. Z uvedeného dôvodu je odvolanie žalovanej dôvodné iba čiastočne, pretože rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené po sumu 2.282,85 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 288,32 Eur od 15.3.2007 do 6.6.2007 a zo sumy 2.282,85 Eur od 7.6.2007 do zaplatenia, je vecne správny a zákonný. Odvolacia námietka je dôvodná len pre chybu v počítaní, preto odvolací súd predmetný rozsudok vo zvyšku napadnutého vyhovujúceho výroku nad sumu 2.282,85 Eur s prísl., zmenil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

37. Hoci odvolateľka - žalovaná výslovne nenapadla výrok rozsudku súdu o trovách prvoinštančného konania, ako závislý od rozhodnutia/výroku vo veci samej [ ] ho odvolací súd preskúmal. Okresný súd náležite aplikoval pravidlo rozhodovania o trovách konania v prípadoch len čiastočného úspechu tej ktorej sporovej strany v zmysle eventuálnej dispozície právnej normy zakotvenej v ustanovení . V dôsledku zmeny výšky priznaného nároku žalobkyni, zmenil odvolací súd aj výrok o trovách prvoinštančného konania v dôsledku zmeny pomeru úspechu strán sporu tak, že žalobkyni priznal náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 24 % (jej úspech predstavoval 62 %, neúspech 38 %, kedy pomer úspechu a neúspechu predstavuje 24 %).

38. Podľa názoru odvolacieho súdu dôvody rozsudku - vyjmúc chybu v počítaní - zodpovedajú zákonu a sú presvedčivé, preto sa s nimi odvolací súd stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Odvolacie námietky žalovanej boli dôvodné len sčasti, preto odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutých výrokoch potvrdil do sumy 2.282,85 Eur s prísl., ako vecne správny ( ) a vo zvyšujúcej časti rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Podobne, v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania odvolací súd rozsudok zmenil, vychádzajúc z pomeru úspechu strán v spore ( ).

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. . Žalobkyňa bola úspešná v odvolacom konaní v rozsahu 91,07 %, úspech žalovanej predstavoval 8,93 %, preto odvolací súd žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 82,14 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).