Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/140/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: QSC Mont s.r.o., Zámocká 3, 811 01 Bratislava, IČO: 46 669 132, zast. JUDr. Miloš Kvasňovský, advokát, Dunajská 32, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: MC Syncro Bratislava, s.r.o., Opletalova ul., 841 07 Bratislava, IČO: 35 826 967, zast. Mgr. Paulína Tandarová, advokátka, Pribinova 4, 5 Star Offices, Eurovea Central 1, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 37.523,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. -279 zo dňa 19.04.2018, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. -279 zo dňa 19.04.2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca má proti žalovanému právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 37.523,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.872 eur od 23.10.2014 do 31.10.2014, zo sumy 1.752 eur od 01.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 7.139,26 eur od 23.10.2014 do 31.10.2014, zo sumy 6.044,40 eur od 01.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 4.705,80 eur od 25.11.2014 do 27.11.2014, zo sumy 1.326,60 eur od 28.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.107,50 eur od 15.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 7.047,60 eur od 15.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 4.657,50 eur od 15.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 7.677 eur od 15.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 4.340,10 eur od 15.01.2015 do 29.01.2015, zo sumy 3.910,76 eur od 30.01.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, všetko v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Súd zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, ktorú je povinný zaplatiť žalovaný. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovaným podľa a nasl. (ďalej len „“) zmluvu o poskytnutí služieb v nepísomnej forme, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému prostredníctvom svojich zamestnancov dohodnuté služby, a to za dohodnutú odplatu. V zmysle predmetnej zmluvy si žalobca splnil svoj zmluvný záväzok voči žalovanému v celom rozsahu a v dohodnutej kvalite a kvantite. Poukázal na to, že na základe splnenia svojho záväzku vyplývajúceho z predmetnej zmluvy, vystavil žalovanému faktúry č. G., G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX. Zdôraznil, že napriek tomu, že žalobca riadne a včas splnil všetky svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej zmluvy, žalovaný porušil zmluvu tým, že napriek riadne vystaveným faktúram neuhradil žalovanému uvedené faktúry v celosti a v lehote ich splatnosti. Žalobca konštatoval, že na základe uvedených faktúr má voči žalovanému splatnú pohľadávku spolu vo výške 37.523,02 eur. Mal za to, že nakoľko žalovaný čiastočne splnil svoj záväzok vyplývajúci z faktúr G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX a G. XXXXXX, tento v zmysle vyššie uvedeného uznal. Zároveň poukázal na to, že v zmysle odsúhlasenia pohľadávok

a záväzkov k 31.12.2014 zo dňa 19.01.2015, ktoré žalovaný zaslal žalobcovi, žalovaný v časti uznal svoj záväzok voči žalobcovi z titulu neuhradenia faktúr G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX, G. XXXXXX a G. XXXXXX. Proti vydanému platobnému rozkazu č.k. -24 podal žalovaný odpor s odôvodnením, že pohľadávka zanikla jednak započítaním a jednak zaplatením jej časti žalovaným. Uviedol, že žalobca mu poskytoval v období od februára 2012 do 31.01.2015 služby spočívajúce v prenájme pracovníkov, počas tejto spolupráce spôsobili zamestnanci žalobcu žalovanému porušením svojich povinností opakovane škodu, na ktorú žalovaný žalobcu vždy vopred upozornil. Konštatoval, že žalobca vzniknutú škodu nerozporoval. Žalovaný zdôraznil, že svoj nárok voči žalobcovi uplatnil príslušnými faktúrami. S ohľadom na to, že žalobca a žalovaný mali voči sebe vzájomné peňažné pohľadávky, započítal žalovaný jednostranným právnym úkonom svoje pohľadávky s pohľadávkami žalobcu. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení a , až 3, a (ďalej len „“), , (ďalej len „“), a (ďalej len „“), Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“), , (ďalej len „“) a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi nimi vznikol určitý vzťah spočívajúci v tom, že zamestnanci žalobcu mali pre žalovaného vykonávať isté pracovné činnosti. Súd dospel k záveru, že vzťah medzi stranami sporu bol vzťahom založeným na dočasnom pridelení zamestnancov žalobcu pre žalovaného v zmysle . Poukázal na to, že žalobca síce tvrdil, že išlo ,,len“ o poskytovanie služieb pre žalovaného, avšak charakter vykonávanej práce, druh práce, miesto výkonu práce zamestnancami žalobcu jednoznačne preukazujú, že išlo o dočasné pridelenie zamestnancov podľa a nasl. . Konštatoval, že skutočnosť, že boli vykonávané práce zamestnancami žalobcu v priestoroch žalovaného, na základe pokynov žalovaného, ani nebolo v konaní sporné. Zdôraznil, že iná ako písomná dohoda o dočasnom pridelení zamestnancov je zo zákona postihnutá sankciou neplatnosti. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil ústnu dohodu, na základe ktorej boli zamestnanci žalobcu dočasne pridelení na výkon práce u žalovaného, za neplatnú. Uviedol, že na základe takejto neplatnej zmluvy sa zmluvné strany nemôžu domáhať práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy, dohody. Považoval však za nepochybné, že žalovaný prijal plnenie od žalobcu v podobe vykonanej práce zamestnancami žalobcu vo výške, ktorú nerozporoval. Toto plnenie, ako sám žalovaný tvrdí, bolo prijaté na základe zmluvy, ktorá je neplatná, podľa súdu teda išlo o prijatie plnenia z neplatného právneho úkonu. Konštatoval, že výška takto získaného bezdôvodného obohatenia nebola sporná, nakoľko výšku v konaní uplatnenej sumy žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil. Súd mal za to, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany nenavrhol súdu vykonať také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé dôvodnosť uplatnenej pohľadávky v jej jednotlivých častiach čo i len spochybniť. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané splnenie podmienok na priznanie náhrady škody žalovanému, ktorú si započítal voči žalobcovej pohľadávke, čím by pohľadávka žalobcu zanikla. Konštatoval, že v prejednávanej veci žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že mu bola spôsobená škoda, kto ju spôsobil a že existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním konkrétneho škodcu. Uviedol tiež, že v konaní nebola hodnoverne preukázaná výška škody, ktorá mala žalovanému vzniknúť a ktorú si mal následne započítať voči žalobcovmu nároku, k odporu priložené faktúry túto výšku nemôžu preukazovať a popis faktúr nepreukazuje spôsobenie škody žalobcom. Mal za to, že to, na základe čoho vystavil žalovaný uvedené faktúry v konkrétnej výške, ostalo v konaní úplne nepreukázané. Zdôraznil, že samotné vystavenie faktúry v určitej sume, nemôže samo osebe znamenať dôvodnosť a oprávnenosť takejto faktúry. Poukázal na to, že aj v písomnom vyjadrení žalovaného zo dňa 07.02.2017, kde definuje údajne spôsobené škody, je výška jednotlivých škôd určená len vyhlásením žalovaného, súd však nemal za preukázané, že by uvedené škody spôsobili zamestnanci žalobcu. Mal preto za to, že ide len o tvrdené, avšak nepreukázané skutočnosti. Taktiež uviedol, že nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že dňa 03.11.2014 pracovník žalobcu mal nabúrať do výrobnej linky a spôsobiť škodu vo výške 8.350 eur. Uvedená skutočnosť je síce popísaná v mailovej správe adresovanej žalobcovi, avšak túto správu súd nepovažoval za dôkaz, že k takejto udalosti došlo v súvislosti s činnosťou pracovníka žalobcu. Ďalej uviedol, že z výpovedí svedkov síce vyplýva, že isté konkrétne škodové udalosti mali spôsobiť pracovníci žalobcu, podľa názoru súdu však na základe týchto výpovedí svedkov nemožno ustáliť celkovú výšku škody a dôvodnosť jej uplatnenia voči žalobcovi. Súd pritom poukázal na to, že ani jeden záznam o škode, ktorý mal žalovaný vystaviť, nie je podpísaný samotným škodcom napriek tomu, že svedok P. uviedol, že záznam o škode má podpisovať aj samotný škodca a z tlačiva Záznam o škode vyplýva, že

tento záznam je nutné vypísať hneď ako škoda vznikla, alebo bola zaznamenaná. Zastával názor, že je zodpovednosťou zamestnanca, ktorý škodu spôsobil, alebo zaznamenal, ihneď nahlásiť vznik škody najbližšiemu vedúcemu zamestnancovi a spolu s ním vypísať záznam o škode. Z uvedených dôvodov nemal súd preukázané, že by došlo k splneniu predpokladov na náhradu škody, teda porušenie zákonnej alebo záväzkovej povinnosti, vznik škody v preukázanej výške a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Keďže nebola preukázaná zodpovednosť žalobcu za vznik škody, ktorú mal žalovanému spôsobiť, súd započítanie pohľadávok žalovaného voči žalobcovi vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi nebola preukázaná. Súd priznal žalobou uplatnený nárok v plnom rozsahu, nie však z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti, nakoľko zmluva medzi stranami sporu je neplatná, ale z dôvodu, že žalovaný prijal plnenie z neplatného právneho úkonu - ústnej zmluvy. Výška prijatého plnenia z neplatného úkonu je pritom zrejmá, obvyklá a žalovaným ani nespochybnená, súd teda vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a keďže tento považoval za dôvodný a preukázaný, žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktoré odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa , súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa , rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa . Žalovaný v celom svojom podaní nesprávne zamieňal pojmy navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný). Odvolací súd, uvedomiac si túto nepozornosť, v ďalšom texte uvádza správne označenie sporových strán. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že žalobca v skutočnosti žalovanému poskytoval zamestnancov v rámci tzv. dočasného pridelenia podľa pracovnoprávnych predpisov, v rámci tejto spolupráce teda žalobca vystupoval ako agentúra dočasného zamestnávania, čo potvrdzuje výpis z obchodného registra, aj závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Uviedol, že zmluva o dočasnom pridelení zamestnancov si však v súlade s vyžaduje písomnú formu, a to pod sankciou neplatnosti. Keďže v konaní sa preukázalo, že žalobca so žalovaným takúto dohodu, v zákonom predpísanej písomnej podobe, nikdy neuzatvoril, vyplýva, že akákoľvek ústna dohoda o dočasnom pridelení zamestnancov žalovanému je neplatná, pričom absolútne neplatný právny úkon sa od počiatku považuje za neexistentný. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Namietal, že žalobca nemôže od žalovaného na základe neplatného právneho úkonu žiadať, aby plnil neexistujúcu povinnosť a už vôbec nemôže o priznaní takéhoto nároku rozhodnúť súd. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie mal s ohľadom na neplatnosť právneho úkonu, vyplývajúcej z , zamietnuť žalobcom uplatnený nárok na poskytnutie zmluvného plnenia a konanie zastaviť. Ďalej namietal, že súd postupoval aj v rozpore s , keď sa nad rámec žalobného petitu zaoberal otázkou bezdôvodného obohatenia, hoci žalobca si takýto nárok v konaní nikdy neuplatnil. Uviedol, že súd je v konaní viazaný žalobným návrhom, preto nemôže priznať nárok na inom základe, ani z iného dôvodu, ako sa žalobca domáha, čo je vyjadrením zásady ne ultra petitum. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a . Uviedol, že súd je povinný vychádzať z procesných úkonov účastníkov, nesmie ich však z vlastnej iniciatívy nahrádzať, pretože takýto postup súdu by znevýhodňoval toho z účastníkov konania, v ktorého neprospech by súd takýto postup uplatnil. Okrem toho namietal, že otázka bezdôvodného obohatenia nebola nikdy predmetom konania ani pojednávania a už vôbec nie kontradiktórnej diskusie, súd až v rozsudku nečakane a svojvoľne zmenil nárok uplatňovaný žalobcom tak, že sa úplne zmenila jeho podstata, a to bez toho, aby v tejto súvislosti vykonal akékoľvek dokazovanie, alebo si aspoň zabezpečil vyjadrenie účastníkov konania, žalovaný teda nemal možnosť sa k takýmto prípadným nárokom vyjadriť. Poukázal tiež na zásadu kontradiktórnosti konania. Namietal, že bolo zasiahnuté do práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne škody, ktorú mu žalobca spôsobil, ako aj, že nespochybnil výšku faktúr vystavených žalobcom. Mal za to, že v konaní dostatočne preukázal, že mu bola spôsobená škoda žalobcom, ktorý za ňu aj zodpovedá. Poukázal na predložené zápisy o škodových udalostiach spolu s príslušnými faktúrami, preukazujúcimi výšku škôd, a taktiež poukázal na výpovede svedkov a vedúceho závodu žalovaného. Vo vzťahu k tvrdeniu súdu, že jednotlivé záznamy o škode neboli podpísané uviedol, že podpis osoby na internom podnikovom zázname, nemožno žiadnym spôsobom vynútiť a túto skutočnosť nemožno vykladať v neprospech poškodeného zamestnávateľa. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že nepreukázal skutočnú výšku škody a uviedol, že po prvom pojednávaní, na výzvu súdu vo veci predložil kompletnú

a prehľadnú dokumentáciu, fotodokumentáciu aj faktúry subdodávateľov, v ktorých je jasne vyčíslená výška jednotlivých poškodení spôsobených žalobcom. Za nesprávne považoval tiež konštatovanie súdu, že žalovaný nespochybnil výšku faktúr a poukázal na to, že v konaní uviedol, že suma uvedená vo faktúre nie je správna, keďže zamestnanci dočasne pridelení žalobcom, podvádzali s dochádzkou a odkázal na svoje predošlé vyjadrenia. Zdôraznil, že neplatnosť právneho úkonu nemá žiadny vplyv a zodpovednosť žalobcu za škodu, ktorú spôsobil žalovanému. S ohľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a konanie zastaví, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 100 %.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 01.06.2018. Uviedol, že žalovaný v rámci konania nepreukázal, že obchodný vzťah, z ktorého vznikla pohľadávka, ktorej úhrady sa žalobca v tomto konaní domáha, bol vzťahom založeným na dočasnom prideľovaní zamestnancov žalobcu žalovanému ako užívateľskému zamestnávateľovi, ktorého predpokladom je uzatvorenie zmluvy o dočasnom pridelení, na ktorú sa v zmysle vyžaduje písomná forma, a to pod sankciou jej neplatnosti. Zdôraznil, že na posúdenie, či v konkrétnom prípade sa jedná o dočasne pridelenie alebo nie, je potrebné posúdiť splnenie jednotlivých podmienok, iba za kumulatívneho splnenia ktorých je možné považovať výkon práce zamestnanca za dočasné pridelenie. Týmito podmienkami sú, že iný subjekt ukladá zamestnancovi pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje jeho prácu a dáva mu na tento účel pokyny, zároveň činnosť sa vykonáva prevažne v priestoroch tohto iného subjektu a prevažne jeho pracovnými prostriedkami, alebo táto činnosť sa prevažne vykonáva na zariadeniach tohto iného subjektu a okrem toho ide o činnosť, ktorú má tento subjekt ako predmet svojej činnosti zapísanú v príslušnom registri. Konštatoval, že splnenie uvedených podmienok žalovaný nielenže nepreukázal, ale z vykonaného dokazovania vyplýva, že tieto podmienky splnené neboli, čo je zrejmé aj z výpovede povereného zamestnanca žalovaného p. F. X.. Uviedol, že ak súd dospel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol vzťahom založeným na dočasnom pridelení zamestnancov žalobcu pre žalovaného v zmysle príslušných ustanovení , z ktorého dôvodu súd zároveň vyhodnotil dohodu, na základe ktorej boli zamestnanci žalobcu dočasne pridelení na výkon práce u žalovaného, za neplatnú, správne právne vec posúdil, keď žalobcom uplatnený nárok vyhodnotil ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorý prijal plnenie z neplatného právneho úkonu. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného zdôraznil, že podstatou zásady ne ultra petitum je, že súd nie je oprávnený prisúdiť viac alebo prisúdiť niečo iné, než čo žalobca žiadal. Nakoľko súd neprekročil žalobný petit žalobcu, ktorému priznal peňažné plnenie len v rozsahu, v ktorom sa ho žalobca domáhal, podľa žalobcu nemožno konštatovať, že zo strany súdu došlo k porušeniu uvedenej zásady. Poukázal na to, že súd je v zmysle tejto zásady viazaný žalobným návrhom čo do rozsahu a prípadná zmena právnej kvalifikácie titulu, z ktorého pohľadávka vznikla, nie je zmenou skutkového stavu zo strany súdu, ale právnym posúdením súdu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Rc 78/2004. V otázke posúdenia škody sa žalobca v celom rozsahu stotožnil s názorom a závermi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalovaný nepreukázal splnenie podmienok na priznanie náhrady škody a v tomto smere poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej, naplnenie jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu musí súd v každom jednom prípade nielen zistiť, ale aj vyhodnotiť, nakoľko ak niektorý z nich nie je dostatočne preukázaný, nemôže súd náhradu škody priznať. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 29.06.2018. Poukázal na to, že námietku neplatnosti predmetnej zmluvy vzniesol hneď v úvode prvoinštančného konania (a to jednak vo svojom písomnom vyjadrení, a jednak na oboch pojednávaniach v tejto veci), žalobca mal teda dostatok času, ako aj možnosť a príležitosť sa k tejto námietke podrobne vyjadriť, čo však v prvoinštančnom konaní nevyužil. S poukazom na vyjadril názor, že v prejednávanej veci nejde o také výnimočné okolnosti, aby žalobca mohol uplatniť novoty v odvolacom konaní. Zdôraznil, že žalobca v prvoinštančnom konaní výlučne vlastnou vinou opomenul vyjadriť sa k námietke neplatnosti predmetnej zmluvy vznesenej odvolateľom a až následne, po tom čo prvoinštančný súd túto námietku prijal a pripísal jej príslušnú dôležitosť, sa odvolateľ jednoducho rozhodol, že sa vyjadrí až v odvolacom konaní. Namietal, že takýto postup je s ohľadom na neprípustný. Žalovaný tieto novoty, uvádzané žalobcom v odvolacom konaní, označil za nesprávne. Nebolo mu známe, z čoho žalobca odvodzuje tri údajne kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné zmluvný vzťah považovať za dočasné pridelenie. V situácii, ktorá viedla k začatiu konania v tejto veci považoval

za nesporné, že žalobca dočasne prideľoval svojich zamestnancov k odvolateľovi podľa jeho potrieb a požiadaviek, pričom títo dočasne pridelení zamestnanci vykonávali prácu, ktorú im odvolateľ pridelil a ktorej výkon kontroloval. Tvrdenie žalobcu, ktoré odvodzuje z výpovede D.. F. X. na pojednávaní, označil za účelovú špekuláciu žalobcu, keďže uvádza iba časť výpovede, vytrhnutú z celkového kontextu. Zdôraznil, že vzťah medzi ním a žalobcom bol vzťahom dočasného prideľovania zamestnancov, ktorý si vyžaduje splnenie zákonom predpísaných formálnych náležitostí v podobe písomnej zmluvy a súd prvej inštancie preto túto skutkovú a právnu otázku správne posúdil, keď konštatoval, že ústna dohoda, ktorú strany sporu uzatvorili, je neplatná. Český rozsudok RC 78/2004, na ktorý odkazoval žalobca, nepovažoval žalovaný pre rozhodnutie v tejto veci za relevantný z dôvodu, že v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu predmetného rozsudku, na rozdiel od prejednávaného prípadu, sa súd zaoberal aj otázkou zmeny petitu žaloby v priebehu konania, pretože žalobca alternatívne požiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia a žalovaný mal možnosť sa k tejto námietke kvalifikovane vyjadriť a okrem toho, skutkové okolnosti v uvedenom konaní sa zásadne líšili od skutkových okolností v prejednávanej veci. Uviedol, že ak súd prvej inštancie zamýšľal zmeniť právnu kvalifikáciu nároku uplatňovaného žalobcom, mal v prvom rade odvolateľa na túto skutočnosť upozorniť, vykonať príslušné dokazovanie a odvolateľovi umožniť sa k tejto skutočnosti vyjadriť. Mal za to, že ak súd nepovažoval za preukázanú výšku škody odvolateľa, nemohol na základe vykonaných dôkazov jednoznačne stanoviť ani výšku bezdôvodného obohatenia, keďže tak, ako náhrada škody, v tomto prípade závisí aj výška bezdôvodného obohatenia od objemu skutočne poskytnutých plnení, ktorý je medzi stranami sporný. Žalovaný poznamenal, že od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby sa sám iniciatívne v konaní, ktoré sa proti nemu vedie, vyjadroval ku všetkým alternatívnym nárokom, ktoré by si prípadne žalobca voči nemu mohol uplatniť. Takýto postup by, podľa žalovaného, odporoval jeho záujmom a navyše procesná aktivita v tomto smere má vychádzať od žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok V. ÚS 2780/08 zo dňa 05.05.2009.

5. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.

6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa (ďalej len „“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s , a oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. -279 zo dňa 19.04.2018 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.

7. Podľa a (ďalej len „“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

8. Podľa a (ďalej len „“), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

9. Podľa , predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

10. Podľa až 3 , musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.

11. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

12. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací súd sa v zmysle stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV č.k. -279 zo dňa 19.04.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

14. Žalovaný v úvode odvolania poukazoval na povahu zmluvného záväzku medzi sporovými stranami, keď žalobca v skutočnosti žalovanému poskytoval zamestnancov v rámci dočasného pridelenia podľa pracovnoprávnych predpisov, teda žalobca v rámci tejto spolupráce vystupoval ako agentúra dočasného zamestnávania. Zdôraznil, že medzi žalobcom a žalovaným nebola podpísaná zmluva o dočasnom pridelení zamestnancov v písomnej forme, napriek tomu že nevyhnutne vyžaduje písomnú formu, preto túto zmluvu považoval za absolútne neplatnú. Odvolací súd tento názor žalovaného nespochybňuje a poukazuje na to, že ani súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvedené tvrdenia žiadnym spôsobom nevyvracia, naopak, z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k rovnakým právnym záverom. Súd prvej inštancie jednoznačne konštatoval, že vzťah medzi stranami sporu bol vzťahom založeným na dočasnom pridelení zamestnancov žalobcu pre žalovaného v zmysle . Súd rovnako uviedol, že charakter vykonávanej práce, druh práce, miesto výkonu práce zamestnancami žalobcu jednoznačne preukazujú, že išlo o dočasné pridelenie zamestnancov žalobcu pre žalovaného v zmysle . Súd tiež uviedol, že iná ako písomná dohoda o dočasnom pridelení zamestnancov je zo zákona postihnutá sankciou neplatnosti. Keďže medzi žalobcom a žalovaným bola v danom prípade uzavretá ústna dohoda, na základe ktorej boli zamestnanci žalobcu dočasne pridelení na výkon práce u žalovaného, súd správne vyhodnotil túto dohodu ako neplatnú.

15. Následne súd prvej inštancie vyhodnotil plnenie žalobcu voči žalovanému ako bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, nakoľko žalovaný prijal plnenie od žalobcu v podobe vykonanej práce zamestnancami žalobcu vo výške, ktorú žalovaný nerozporoval. S týmto právnym záverom súdu žalovaný nesúhlasil a uviedol, že žalobca od neho nemôže na základe neplatného právneho úkonu žiadať, aby plnil neexistujúcu povinnosť a už vôbec nemôže o priznaní takéhoto neexistujúceho nároku rozhodnúť súd, ktorý mal žalobu zamietnuť a konanie zastaviť. Žalovaný namietal, že súd postupoval v rozpore s (zásada ne ultra petitum), keď sa nad rámec žalobného petitu zaoberal otázkou bezdôvodného obohatenia, hoci žalobca si takýto nárok v konaní nikdy neuplatnil. Okrem toho namietal, že súd porušil zásadu kontradiktórnosti konania, keď žalovaný nemal možnosť sa k prípadným nárokom žalobcu z bezdôvodného obohatenia vyjadriť, pretože otázka bezdôvodného obohatenia nebola nikdy predmetom konania, čím bolo zasiahnuté do práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd sa s uvedenou námietkou žalovaného nestotožnil. V tejto súvislosti poukazuje na to, že v zmysle z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy strán sporu a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (tzv. zásada ne ultra petitum) a nepochybne i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa strany domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania, vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že nárok nemôže priznať v rozsahu odporujúcom skutočne vymedzenému predmetu konania. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by súd prvej inštancie výrokmi napadnutého rozsudku prisúdil žalobcovi viac, alebo iné plnenie, ako sa žalobca domáhal podanou žalobou. Rovnako nejde ani o nečakanú a svojvoľnú zmenu, či prispôsobenie podstaty nároku a tým pádom znevýhodnenie žalovaného, ako sa nesprávne domnieval žalovaný. Naopak, súd rešpektoval žalobný petit a žalobcovi priznal peňažné plnenie len v rozsahu, v ktorom sa ho žalobca žalobou domáhal. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd rešpektoval predmet konania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žalobný návrh žiadnym spôsobom neprekročil a rozhodol v súlade so zásadou ne ultra petitum ( ).

16. Skutočnosť, že súd prvej inštancie, po tom čo vyhodnotil zmluvu o dočasnom pridelení zamestnancov, uzavretú v ústnej forme, ako neplatný právny úkon, posúdil nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, získané plnením z neplatného právneho úkonu,

nemožno v žiadnom prípade považovať za zmenu nároku uplatňovaného žalobcom. V prejednávanom prípade ide zo strany súdu prvej inštancie len o odlišné právne posúdenie veci v zmysle zásady iura novit curia. Súd prvej inštancie priznal žalobou uplatnený nárok, avšak nie z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti (ako v žalobe uviedol žalobca), nakoľko predmetná zmluva uzavretá medzi sporovými stranami bola neplatná, ale z dôvodu, že žalovaný prijal plnenie z tohto neplatného právneho úkonu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 22.09.2010, v ktorom uviedol „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.“ Na základe uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď nárok žalobcu subsumoval pod ustanovenie a nasl. a právne kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, pričom vychádzal zo skutočností uvedených v žalobe žalobcu. V súvislosti s námietkou žalovaného, že otázka bezdôvodného obohatenia nebola nikdy predmetom konania, ani pojednávania a žalovaný teda nemal možnosť sa k takýmto prípadným nárokom vyjadriť, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že právna zástupkyňa žalovaného už na pojednávaní konanom dňa 22.11.2017 namietla neplatnosť zmluvy o poskytovaní služieb z dôvodu nedostatku písomnej formy, takže mala možnosť vyjadriť sa aj k prípadnému nároku žalobcu z neplatného právneho úkonu. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd námietky žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté do práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie.

17. Žalovaný ďalej namietal tvrdenie súdu, že neuniesol dôkazné bremeno, týkajúce sa škody, ktorú mu žalobca spôsobil, ako aj že nespochybnil výšku faktúr vystavených žalobcom. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, ktorý vyjadril názor, že v konaní dostatočne preukázal svoj nárok na náhradu škody a že túto škodu spôsobil a zodpovedá za ňu žalobca. Odvolací súd zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, nemal preukázané splnenie podmienok na priznanie náhrady škody žalovanému, ktorú si započítal voči žalobcovej pohľadávke, čím by pohľadávka žalobcu zanikla. Naopak, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že mu bola spôsobená škoda, kto ju spôsobil a že existuje kauzálny nexus (príčinná súvislosť) medzi vznikom škody a konaním žalobcu. Žalovaným predložené dôkazy hodnoverným spôsobom nepreukazujú výšku škody, ani skutočnosť, že škoda bola spôsobená práve žalobcom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne konštatoval, že „Samotné vystavenie faktúry v určitej sume, nemôže samo osebe znamenať dôvodnosť a oprávnenosť takejto faktúry.“ Reálnosť sumy, týkajúcej sa výšky údajnej škody spôsobenej žalobcom, žalovaný relevantným a presvedčivým spôsobom nepreukázal. V konaní taktiež nebola hodnoverne preukázaná dôvodnosť uplatnenia nároku žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi, keďže nebola preukázaná zodpovednosť žalobcu za vznik škody. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, odvolací súd dospel k záveru, že započítací úkon žalovaného voči žalobcovi nemožno považovať za dôvodný a tento nie je schopný vyvolať zamýšľané právne následky. Vo zvyšku odvolací súd poukazuje na bod 15. až 17. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa súd prvej inštancie uplatneným nárokom žalovaného bližšie zaoberal a podrobne uviedol, z akých dôvodov považoval nárok žalovaného na náhradu škody za nedôvodný. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o tom, že v konaní spochybnil výšku faktúr. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom zistil, že ani v jednom z podaní adresovaných súdu, žalovaný nespochybnil výšku faktúr, resp. výšku žalobou uplatňovanej istiny. Tvrdenie žalovaného, že zamestnanci dočasne pridelení žalobcom podvádzali s dochádzkou, nemožno považovať za takéto spochybnenie výšky sumy uplatňovanej žalobcom. Naopak, zo snahy žalovaného o započítanie jeho údajnej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu vyplýva, že žalovaný si bol pohľadávky žalobcu v uplatnenej výške vedomý. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil tieto námietky žalovaného ako nedôvodné.

18. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami ().

19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. ).

20. Krajský súd v Bratislave, s ohľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. -279 zo dňa 19.04.2018 potvrdil ako vecne správny.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s v spojení s tak, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).