Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (13)Uznesenie_3Cob-109-2018.pdf
PDF · 114.67 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/109/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315 zastúpeného Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., Páričková 15, Bratislava, IČO: 47 253 983 proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpenému JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou, Kováčska 32, Košice, o zaplatenie 129.213,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 33Cb/252/2015-160 zo dňa 20.8.2018 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. o zastavení konania v uplatnených úrokoch z omeškania.
II. Z r u š u j e uznesenie vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie zastavil (výrok I.), žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.) a nariadil vrátiť žalobcovi súdny poplatok vo výške 7.674,98 eur prostredníctvom Slovenskej pošty a.s., IČO: 36 631 124, Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica (výrok III.).
2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobou doručenou súdu 9.11.2015 sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 129.213,87 eur. Konštatoval súd prvej inštancie, že písomným podaním doručeným súdu 11.7.2018 žalobca oznámil súdu, že berie žalobu v celom rozsahu späť a zároveň požiadal o vrátenie súdneho poplatku a priznania náhrady trov konania, čo odôvodnil tým, že po začatí konania dňa 9.7.2018 došlo k úhrade žalovanej istiny na podklade Dohody o pristúpení k záväzku.
3. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 144 a § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku uzavrel, že vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu súd konanie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami zastavil.
4. Súd prvej inštancie nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi odôvodnil s poukazom na ust. § 256 ods. 1 a § 257 CSP, keď uviedol, že z prílohy späťvzatia, ktorá bola súdu predložená žalobcom, zistil, že žalobca ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom a s Ministerstvom zdravotníctva SR, ako pristupujúcim dlžníkom uzavrel Dohodu o novácií záväzku a Dohodu o pristúpení k záväzku dňa 9.6.2018, na základe ktorej bol dlh podľa tvrdenia samotného žalobcu uhradený ministerstvom. Z uvedeného vyvodil, že žalovaný v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP zavinil zastavenie konania, hoci žalobcom uplatnenú pohľadávku sám neuhradil, avšak bol účastníkom právneho úkonu, na základe ktorého sa úhrada uskutočnila.
5. Zdôraznil však súd prvej inštancie, že nemohol nezobrať do úvahy, že žalovaným subjektom je nemocnica, ktorej zadlženosť ako jednej z mnohých je problémom Slovenskej republiky, o riešenie ktorého sa snaží ministerstvo vytvorením plánu oddlženia. Riešenie takej otázky je potrebné chápať ako verejný záujem. S prihliadnutím aj na právnu povahu žalujúceho subjektu, jeho predmet činnosti (vymáhanie pohľadávok) a berúc do úvahy charakter žalovaného subjektu, uzavrel, že sú splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP, a to aj napriek procesnému správaniu žalovaného (popieranie dôvodnosti uplatneného nároku).
6. Rozhodnutie o vrátení kráteného súdneho poplatku zo žaloby, súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 11 ods. 3, 4 a 6 zák. č. 71/1992 Zb.
7. Proti tomuto uzneseniu, a to v časti výroku I. a II. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní poukázal na to, že účelom zákonného inštitútu nepriznania trov konania z dôvodu prípadu osobitného zreteľa je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva, teda tam kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Ďalej uviedol, že zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolností a môže dospieť k záveru o úplnom alebo čiastočnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi. Žalobca zastával názor, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na uvedený postup a uviedol, že mu nie je zrejmé, ako môže súd kvalifikovať, že žalovaný trovy konania sám nezavinil, keď po celý čas popieral dôvodnosť pohľadávky. V prípade, ak by plnil svoju pohľadávku riadne a včas, nevznikli by trovy. V nadväznosti na uvedené uviedol, že je zrejmé, že popieraním dlhu v tomto konaní, konal žalovaný špekulatívne a účelovo a súd ho ešte aj „odmeňuje“ tým, že mu odpustí trovy na úkor žalobcu, ktorý žiadnu svoju právnu povinnosť neporušil a bol dlhodobo nepriaznivo „dotknutý“ porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného. Zároveň zdôraznil, že zákon vyžaduje rovnako výnimočnosť týchto dôvodov. Súdu prvej inštancie je však zrejmé, že žalovaný uvedeným spôsobom postupuje dlhodobo a jeho dlhy sú predmetom nemalého počtu súdnych konaní, pričom vo všetkých špekulatívne popiera ich dôvodnosť a takýto postup považoval minimálne za nemorálny. Argumentáciu o verejnom záujme považoval žalobca v danom prípade za svojvoľnú a uviedol, že nie je vecou ani vinou žalobcu, že v Slovenskej republike nemocnice neplatia svoje záväzky riadne a včas a neplnia si svoje zmluvné povinnosti, čím konajú protiprávne. V nadväznosti na to uviedol, že nie je možné uvedené „pripísať na ťarchu“ žalujúcemu subjektu, ktorý na zaplatenie svojej pohľadávky čakal takmer 8 rokov, a to len z dôvodu, že žalovaný konal protiprávne. Uvedený postup považoval za neprimeraný a nespravodlivý, priečiaci sa povahe a „logike“ priznávania trov konania. Mal za to, že domnelý prípad osobitného zreteľa predstavuje celkom inú právnu skutočnosť a nie svojvoľné protiprávne konanie na strane žalovaného, ktoré zjavne znevýhodňuje stranu žalobcu, ktorá protiprávne nekonala. Zadlženosť nemocnice nie je ospravedlnením pre zjavné, dlhodobé, zrejmé a opakované porušovanie právnych povinností bez žiadnych následkov. Rovnako predmet činnosti žalovaného, ktorý uvádza súd, nemá opodstatnenie ani v obchodnom registri a ani v činnosti, ktorú žalobca reálne vykonáva. Uviedol, že vymáhanie pohľadávok je činnosť inkasných agentúr, kedy sa agentúra nestáva vlastníkom pohľadávky a vykonáva ju na základe mandátnej zmluvy. Žalobca pohľadávku odkúpil a v podstate „úveruje“ subjekt, ktorý si neplní svoje povinnosti a je prirodzené, že v konečnom dôsledku uplatňuje svoje práva a trvá na tom, aby mu boli priznané. Nad rámec uvedeného konštatoval, že žalobca zobral žalobu späť v časti istiny, pričom vzdanie sa úroku z omeškania nebolo predmetom dohody. Je preto zrejmé, že žalobca má právo na zaplatenie úroku z omeškania. S poukazom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že prizná žalobcovi náhradu trov konania a úrok z omeškania.
8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože považoval
uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním za vecne správne. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, pokiaľ nepriznal žalobcovi náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré považoval nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného, ktorej výsledkom je aj prebiehajúce oddlženie zdravotníckych zariadení. Zdôraznil, že nie je podnikateľským subjektom a jedinou úlohou je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, na ktorú vynakladá všetky svoje finančné prostriedky. Ako argument v prospech záverov súdu prvej inštancie svedčí aj ochrana zdravotníckych zariadení štátom, a to zavedením exekučnej amnestie. Zdôraznil, že zapojenie sa do oddlženia je zo strany veriteľa dobrovoľné a v prípade, že sa do oddlženia zapojí, musí sa vzdať úrokov z omeškania ako aj časti istiny, v opačnom prípade by nedošlo k uzatvoreniu Dohody o nováci, tak ako to bolo aj v danom prípade. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalovaný zavinil zastavenie konania, s týmto záverom žalovaný súhlasil len čiastočne. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca uzatvorením Dohody o novácií z 9.6.2018 sa vzdal nielen úrokov z omeškania a ak tvrdí, že toto nebolo predmetom dohody, hoci vzal žalobu späť v plnom rozsahu, tak v časti úrokov z omeškania jednoznačne zavinil zastavenie konania. Rovnako zavinil zastavenie konania v časti istiny presahujúcej 97,50%, nakoľko predmetom dohody bola len istina vo výške 125.983,52 eur (zvyšok, ktorý je uvedený v dohode predstavuje faktúry, ktoré nie sú predmetom tohto konania), a teda v časti 3.230,35 eur žalobca zavinil zastavenie konania. Poukázal tiež nato, že z podania žalobcu je zrejmé, že berie žalobu v celom rozsahu späť a teda nie je možné, aby toto späťvzatie zobral späť a navyše je to v absolútnom rozpore s dohodou z 9.6.2018. Žalobcovi zrejme unikol názov dohody a II. článok, bod 2.1. a bod 2.3. Dohody o novácii záväzku a Dohody o pristúpení k záväzku z 9.6.2018, v zmysle ktorého veriteľ a dlžník sa dohodli, že na základe tejto dohody je dlžník povinný uhradiť veriteľovi nový záväzok, ktorý predstavuje 97,50% celkovej istiny doterajšieho záväzku. Nadobudnutím účinnosti tejto dohody doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Dohoda o novácií nadobudla platnosť dňom podpisu zmluvnými stranami, t.j. 9.6.2018 a účinnosť dňa 9.7.2018 t.j. dňa kedy došlo k úhrade dlhu. Z vyššie uvedeného žalovaný vyvodil, že pôvodný záväzok bol nahradený novým, a teda je absurdné žiadať úroky z omeškania. Navyše žalobca vo svojom odvolaní neuvádza, kedy sa žalovaný mal dostať do omeškania, nakoľko ak pôvodný záväzok zanikol a nový záväzok bol uhradený ešte pred lehotou splatnosti - nie je jasné, aký deň považuje za deň omeškania, pričom ani nevyčíslil kapitalizované úroky z omeškania. Uviedol tiež, že v prejednávanej veci od počiatku namietal prekážku litispendencie, nakoľko žalobca si tú istú pohľadávku uplatňuje v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 35Cb/11/2013, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. Navyše v tomto spore si žalobca podaním, ktoré súdu doručil dňa 4.7.2018 uplatňuje rovnako trovy právneho zastúpenia za tú istú pohľadávku s poukazom na vyššie citovanú Dohodu o novácií a teda uplatňuje si aj trovy duplicitne. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že predmetom oddlženia mali byť len pohľadávky splatné po roku 2014. Z dohody je zrejmé, že predmetom dohody sú pohľadávky z pred roku 2014, a teda predpokladal, že žalobca musel ministerstvu preukázať, že si pohľadávky uplatnil včas na súde, čo vo vyššie uvedenej právnej veci absentuje, keďže vzniesli okrem iného aj námietku premlčania, a teda je skôr pravdepodobné, že uvedené preukázal žalobca žalobou vedenou pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 35Cb/11/2013. Za dôvod hodný osobitného zreteľa preto okrem súdom prvej inštancie uvádzaný, považoval žalovaný aj konanie žalobcu, kedy si tú istú pohľadávku uplatnil v dvoch konaniach a rovnako si uplatňuje duplicitne trovy konania. Záver odvolania, ktorým žalobca žiada odvolací súd, aby zmenil uznesenie súdu okrem iného tak, že mu prizná úrok z omeškania, považoval žalovaný za zmätočný. S poukazom na vyššie uvedené žalobca nekonkretizuje, kedy sa mal žalovaný dostať do omeškania, resp. nevyčíslil kapitalizované úroky z omeškania. Navyše, ak žiada zmeniť uznesenie a priznať úroky z omeškania, v tejto súvislosti len poznamenal, že takýto postup nie je možný, keďže o nároku - v tomto prípade úrokov z omeškania je nutné rozhodnúť rozsudkom a z uznesenia súdu prvej inštancie sa nemôže odrazu stať rozsudok odvolacieho súdu. Za predpokladu, že by odvolací súd uznal argumentáciu žalobcu v tom zmysle, že má právo na úroky z omeškania, poukázal na svoju doterajšiu procesnú obranu a to litispendenciu, vznesenú námietku premlčania ako aj absolútnu neplatnosť Zmluvy o postúpení.
9. Žalobca vo vyjadrení k podaniu žalovaného z 6.11.2018 sa s argumentáciou žalovaného a súdu nestotožnil a poukázal na to, že súd prvej inštancie nedodržal zákonný postup, keď neumožnil žalobcovi k aplikácii príslušného ustanovenia CSP vyjadriť sa, t.j. viesť polemiku o tom, či sú splnené podmienky. Napriek skutočnosti, že súd o aplikácii ust. § 257 CSP rozhoduje ex offo, nemôže nikdy dospieť k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikovania ustanovenia § 257 CSP bez toho, aby strane, ktorá by inak trovy získala, tento svoj právny názor neoznámil ešte pred prijatím takéhoto rozhodnutia, pričom dotknutá sporová strana by sa o takomto právnom posúdení dozvedela až zo samotného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie súdu podľa § 257 CSP nemôže byť prekvapivé a súd preto musí v prípade použitia
tohto procesného ustanovenia vytvoriť dostatočný priestor na to, aby strany sporu mali možnosť vyjadriť svoje stanovisko k potenciálnej aplikácii tohto ustanovenia ešte pred prijatím samotného rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov súdneho konania. V nadväznosti na tieto tvrdenia poukázal na nález Ústavného súdu SR z 18.7.2018 sp.zn. I. ÚS 153/2018. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca okrem toho, že zopakoval dôvody uvedené v podanom odvolaní, poukázal na to, že zo znenia dohody vyplýva, že pohľadávka sa nahrádza novým záväzkom vo výške 97,05% a preto je potrebné mať za to, že sa nenahrádza aj príslušenstvo ale k príslušenstvu je potrebné pristupovať a riešiť ho osobitne a že dojednanie o vzdaní sa nárokov - príslušenstva predmetná dohoda neobsahuje. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný v súdnych sporoch opakovane argumentuje špekulatívne, čo len dosvedčuje samotný fakt, že nie sú splnené podmienky na nepriznanie trov z dôvodu osobitného zreteľa a mal za nepochybné, že vznik trov zavinil žalovaný tým, že svojou argumentáciou sa snaží súd a žalobcu zmiasť. Tvrdil, že rovnako je tomu tak aj v prípade argumentácie žalovaného o prekážke litispendencie a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10.1.2013 sp.zn. 3Cdo/290/2012 a na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 497/2011, ktoré aj čiastočne citoval.
10. V priebehu odvolacieho konania žalobca doručil súdu podanie zo dňa 6.9.2019 označené ako „vyjadrenie žalobcu“, v rámci ktorého tvrdí a to s odkazom na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici zo dňa 12.8.2019, že žalovaný počas celého konania uvádzal nepravdivé tvrdenia a zároveň s odkazom na ust. § 150 ods. 1 CSP a jeho výklad vyvodil, že v danom prípade je potrebné aj v odvolacom konaní rozhodnúť v prospech žalobcu, keď tvrdí, že má za to, že nie sú splnené predpoklady podľa CSP na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie tak ako to žiada žalovaný a rovnako tak nie sú splnené zákonné predpoklady pre zmenu predmetného rozsudku, a preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Keďže obsah tohto vyjadrenia žalobcu s poukazom aj na vyššie uvedené je bez relevancie k rozhodnutiu (uzneseniu) súdu prvej inštancie a k jeho dôvodom, rovnako je bez relevancie k samotnému odvolaniu žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie, nepovažoval odvolací súd za potrebné a ani za podstatné podrobnejšie uvádzať obsah tohto vyjadrenia.
11. Žalovaný vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu zo dňa 6.9.2019 zdôraznil, že predmetom odvolacieho konania je preskúmanie výroku súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení tvrdí, že na základe záverov orgánov činných v trestnom konaní malo byť preukázané, že žalovaný počas celého konania uvádzal nepravdivé tvrdenie, uviedol žalovaný, že tie žalobca používa nanajvýš účelovo, keďže vyberá len výpoveď jednej referentky obchodného oddelenia, ktorá mala na starosti formálnu evidenciu objednávok, že v žiadnom prípade sa nejedná o zamestnanca, ktorý dojednával dodávanie tovaru a taktiež sa nejedná o zamestnanca, ktorý mal akúkoľvek vedomosť o rozsahu dodávok a spôsobe nastavovania kontraktácie. Považoval za zarážajúce, že žalobca použije jednu vetu z výsluchu a následne nepriamo prezentuje záver o kriminálnej činnosti žalovaného, pričom ani v náznaku nerozlišuje, akých dodávok sa mali predmetné objednávky týkať. Takéto konanie považoval žalovaný za v rozpore so zásadami Civilného sporového poriadku. Keďže z podania žalobcu navyše nevyplýva žiaden súvis s predmetom odvolania, nevidel dôvod bližšie sa k danému konaniu vyjadrovať.
12. Výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bolo zastavené konanie o zaplatenie 129.213,87 eur a ktorým súd prvej inštancie rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku žalobcovi, nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.
14. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
15. Predmetné konanie sa začalo v roku 2015 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, súd prvej inštancie však rozhodol a odvolanie bolo žalobcom podané za účinnosti Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.
16. Žalobca podané odvolanie v časti výroku I. a II. odôvodnil dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm.h/ CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého uznesenia, odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod uvedený žalobcom v podanom odvolaní, v časti výroku I., nie je daný.
18. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil a nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie. Správne a zákonu zodpovedajúce je v tejto časti aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
19. Odvolací súd totiž zastáva názor, že súd prvej inštancie v predmetnej veci správne rozhodol, pokiaľ vzhľadom na procesný úkon žalobcu (späťvzatie žaloby) konanie zastavil, keďže k tomu boli splnené procesné podmienky.
20. Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.
21. Podľa § 145 ods. 1, 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
22. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak žalobca podal žalobu má právo s ňou disponovať t.j. môže ju za konania vziať aj späť, či už celkom alebo len sčasti. Späťvzatie žaloby na začatie konania je teda dispozitívny procesný úkon účastníka konania, ktorým účastník konania realizuje svoje procesné právo. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci meritórne nerozhodol. Nárok, ktorý si žalobca v žalobe uplatnil, však späťvzatím žaloby nezaniká a možno ho uplatniť znovu, pretože konanie, ktoré bolo zastavené pre späťvzatie žaloby, nezakladá prekážku veci rozhodnutej. Ak však už žalobca žalobu zobral späť, toto späťvzatie nemožno odvolať. Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd uznesením konanie zastaví. Pri čiastočnom späťvzatí súd zastaví konanie len v tejto časti, napr. o zaplatenie časti žalovanej sumy alebo v časti proti jednému v prípade viacerých subjektov na strane žalovaného. Súd v uznesení, ktorým sa konanie končí rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania. Ak súd rozhoduje podľa § 145 ods. 2 druhej vety CSP, rozhoduje o čiastočnom späťvzatí, ktoré bolo urobené pred rozhodnutím vo veci a to v rozhodnutí vo veci samej, súd neuvádza osobitný výrok o nároku na náhradu trov týkajúcom sa zastavenej časti konania, keďže pomer úspechu a procesného zavinenia na zastavení konania sa určuje vo vzťahu k celému predmetu konania.
23. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca si uplatnil proti žalovanému peňažný nárok na zaplatenie 129.213,87 eur s prísl., čo odôvodnil tým, že na základe zmlúv o postúpení pohľadávok nadobudol pohľadávku, a to na základe Zmluvy č. 2011/12/107 vo výške 58.481,13 eur, z ktorej je neuhradená časť vo výške 57.933,73 eur a na základe Zmluvy č. 2012/02/09 vo výške 71.280,14 eur. Rovnako z obsahu spisu vyplýva a je nesporné, že strany sporu v priebehu konania uzatvorili dňa 9.6.2018 podľa § 533, § 570 a nasl. Občianskeho zákonníka Dohodu o novácii záväzku, v zmysle ktorej sa veriteľ a dlžník dohodli, že Doterajší záväzok sa nahrádza Novým záväzkom a tiež Dohodu o pristúpení k záväzku, v ktorej okrem iného sa Pristupujúci dlžník ( Ministerstvo zdravotníctva SR) a veriteľ dohodli, že Pristupujúci dlžník na základe tejto Dohody pristupuje k Novému záväzku, že veriteľ akceptuje pristúpenie Pristupujúceho dlžníka k Novému záväzku a súhlasí s tým, aby sa Pristupujúci dlžník stal dlžníkom Veriteľa popri Dlžníkovi a že nadobudnutím účinnosti tejto dohody budú Dlžník a Pristupujúci dlžník zaviazaní z Nového Záväzku spoločne a nerozdielne.
24. V predmetnom konaní súd konanie zastavil, pretože žalobca písomným podaním ešte pred prejednaním veci (pred pojednávaním) oznámil súdu späťvzatie žaloby a žiadosť o vydanie uznesenia,
ktorým súd konanie zastaví a prizná žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Taktiež požiadal o vrátenie súdneho poplatku.
25. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní rozsiahlym spôsobom vyjadruje svoj nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania a v závere svojho odvolania len konštatuje, že žalobca zobral žalobu späť v časti istiny, pričom vzdanie sa úroku z omeškania nebolo predmetom dohody (Dohody o novácií - poznámka odvolacieho súdu), preto je zrejmé, že žalobca má právo na zaplatenie úroku z omeškania, odvolací súd s poukazom už na vyššie uvedené dôvody uvádza, že späťvzatie žaloby je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta t.j. súdu. V prípade, ak sa tak stane, nie je možné späťvzatie žaloby vziať ďalším úkonom späť. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník zamýšľal a tým čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré s týmto prejavom vôle procesné právo spája.
26. Odvolací súd zastáva názor, že z procesného úkonu žalobcu (jeho podania) označeného ako „Späťvzatie žaloby“ a Žiadosť o vydanie uznesenia, ktorým súd konanie zastaví a prizná žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, vrátane jeho návrhu na rozhodnutie súdu, ktorým vzhľadom na obsah tohto jeho podania žiada, aby súd konanie zastavil a žalobcovi priznal trovy konania voči žalovanému a vrátil zaplatený súdny poplatok, nepochybne vyplýva, že zo strany žalobcu došlo k späťvzatiu žaloby v celom rozsahu.
27. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani z textu podania žalobcu (späťvzatia žaloby) z 11.7.2018 nemožno vyvodiť, že žaloba zo strany žalobcu je vzatá späť z časti a že žalobca žiada konanie zastaviť len čiastočne. Žalobca vzhľadom na späťvzatie žaloby v texte svojho podania vyvodzuje záver, že žalovaný z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, a preto žiada, aby ho súd zaviazal k plnej náhrade trov súdneho konania, čo by však v prípade čiastočného späťvzatia žaloby neprichádzalo do úvahy, keďže pomer úspechu a procesného zavinenia na zastavení konania sa určuje vo vzťahu k celému predmetu konania. Z textu podania žalobcu ďalej len vyplýva, že cituje ust. § 256 ods. 1 CSP vrátane jeho výkladu. V uvedenom podaní absentuje akákoľvek zmienka o tom, že by žalobca trval na rozhodnutí o úrokoch z omeškania, prípadne, že v časti úrokov z omeškania neberie žalobu späť, o ktorých je možné rozhodnúť len rozsudkom a nie uznesením ako to uvádza žalobca v podanom odvolaní. Na podporu týchto záverov považuje odvolací súd dať do pozornosti, že súčasne žalobca žiadal aj o vrátenie súdneho poplatku, o vrátení ktorého súd prvej inštancie rozhodol po jeho krátení, v súlade s platnou právnou úpravou, čo by však v prípade čiastočného späťvzatia žaloby(čo z podania žalobcu nevyplýva) rovnako nepripadalo do úvahy.
28. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené teda správne posúdil podanie žalobcu, ako späťvzatie žaloby v celom rozsahu a správne konanie zastavil, a to s odkazom aj na zákonnú úpravu, ktorú citoval, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení konania v uplatnených úrokoch z omeškania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože je vecne správne.
29. Žalobca napadol odvolaním aj výrok o trovách konania. Namietal závery súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenie § 257 CSP, pretože zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, čo však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Odôvodnenia napadnutého rozhodnutia preto považoval za nedostatočné.
30. Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
31. Podstata povinností hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže jednu sporovú stranu nahradiť druhej strane sporu celkom alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania tomuto druhému účastníkovi vznikli. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu), ktorá je premietnutá v ust. § 255 CSP alebo sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie, ktorá je premietnutá v ust. § 256 ods. 1 CSP.
32. Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Judikatúra tiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, preto toto ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
33. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolností, v dôsledku ktorých by prípadne mohol dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto prípadné nepriaznivé pomery musí však strana sporu aj preukázať, keďže uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne.
34. Po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodnutie o trovách konania dostatočným spôsobom neodôvodnil.
35. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že odôvodnenie rozhodnutia zo strany súdu prvej inštancie je nepostačujúce, nejasné a nezrozumiteľné, pokiaľ súd prvej inštancie len všeobecne s odkazom na problémy v zdravotníctve a len všeobecne s odkazom na charakter žalobcu, čo však žiadnym spôsobom rovnako neobjasnil, vyvodil záver, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. V odôvodnení uznesenia sa nenachádza ani zmienka o tom, na základe akých konkrétnych skutočností či dôkazov súd takto rozhodol a v nadväznosti na to je zrejmé, že chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a vyvodené závery, a preto dôvody pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým výrokom, nemožno považovať za dostatočné a spoľahlivo preukázané, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
36. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomuto zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď. rozhodnutie NS SR 7Cdo/157/2011).
37. Podľa § 389 ods. 1 písm.b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
38. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie v časti o trovách konania trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia, pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd zrušil uznesenie vo výroku II. ako nepreskúmateľné v zmysle § 389 ods. 1 písm.b/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.
39. V ďalšom konaní súd prvej inštancie poskytne stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili a tiež predložili aj dôkazy k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku a následne preskúma, či v predmetnej veci (ne)existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).