Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

DK-6C/77/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín, sudkyňou JUDr. Janou Veselou, v spore žalobcu: E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L., zastúpeného JUDr. Tomášom Pukajom, advokátom so sídlom Dolný Kubín, Hviezdoslavovo námestie 1661, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 00 166 073, o náhradu škody vo výške 7.076,05 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 237,51 eur z a s t a v u j e.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaná m á voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobou, doručenou na tunajší súd dňa 20.12.2018, sa žalobca titulom náhrady škody domáhal zaplatenia sumy 7.076,05 eur, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia.

2. Žalobu odôvodnil tým, že voči poškodenému sa viedlo trestné stíhanie a bolo mu vznesené obvinenie uznesením zo dňa 26.09. v trestnej veci pokračovací zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa , (ORPZ Dolný Kubín, ČVS: ORP-465/1-VYS-DK-2017). V rámci vyšetrovania vyšetrovateľ skutok prekvalifikoval na prečin nebezpečného vyhrážania podľa , , . Dňa 28.09.2017 prokurátor Okresnej Prokuratúry Dolný Kubín podal návrh na vzatie obvineného do väzby (. Dňa 29.09.2017 sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Dolný Kubín uznesením () vzal obvineného do väzby, pričom táto začala dňom 26.09.2017 od 17.10 hod. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 10.10.2017 () sťažnosť poškodeného zamietol a poškodeného ponechal vo väzbe. Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Dolný Kubín rozhodol o žiadosti obvineného na jeho prepustenie na slobodu tak, že ho uznesením zo dňa 28.11.2017 prepustil na slobodu, pričom prijal písomný sľub obvineného, uložil nad obvineným dohľad probačného mediačného úradníka, nariadil kontrolu obvineného zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby, a ďalej zakázal približovať sa k poškodenej na určenú vzdialenosť, zdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej, kontaktovať poškodenú, požívať alkoholické nápoje a navštevovať pohostinské a iné zariadenia umožňujúce priamu konzumáciu alkoholu. Sudca ďalej obvinenému prikázal strpieť inštaláciu zariadenia na určenie polohy kontrolovanej osoby, podrobiť sa protialkoholickému liečeniu ambulantnou formou, pravidelne absolvovať osobné pohovory s probačným a mediačným úradníkom. Prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín uznesením zo dňa 31.01.2018 postúpil vec trestného stíhania obvineného Obvodnému úradu v Dolnom Kubíne, pretože nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný ako priestupok. Na základe uvedených skutočností je nesporné, že žalobca bol vo väzbe, ktorá začala dňom 26.09.2017 od 17.10 hod. a

skončila dňa 28.11.2018, teda trvala spolu 63 dní. Žalobca pred nástupom do väzby pracoval v spoločnosti U. pričom za predošlých 12 mesiacov jeho mzda predstavovala priemerne sumu 936,67 eur mesačne a teda 46,83 eur denne. Podľa ustanovenia a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ustanovenia a uvedeného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ustanovenia uvedeného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Podľa ustanovenia uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu. Podľa ustanovenia uvedeného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa a 11. Žiadosť o náhradu škody bola predbežne prerokovaná na základe žiadosti zo dňa 14.09.2018 a Ministerstvo spravodlivosti SR jej nevyhovelo v liste zo dňa 03.12.2018. Podľa ustanovenia až 4 uvedeného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Za rok 2016, ktorý bol predchádzajúci nominálna mzda predstavovala sumu 912,- eur pričom jedna tridsatina je 30,4 eur. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, prípadne zastavením trestného stíhania, je treba hľadať nie len v ustanovení čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v , teda v princípoch materiálneho právneho štátu, ktorý musí niesť zodpovednosť za nezákonné konanie svojich orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je isto povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže nie len ako nezákonný, ale tiež v prípade, keď je trestné konanie samo zastavené alebo, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený. Ako už Ústavný súd ČR v minulosti judikoval, každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného (nález sp. zn. , N 67/36 SbNU 707). Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým viac, pokiaľ sa jedná o obvinenie „nepravdivé“, čo je právoplatne potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého sa skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, nestal, prípadne nebol trestným činom. V náleze sp. zn. (N 185/43 SbNU 115) Ústavný súd ČR vychádza z presvedčenia, že samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať dokonca vznik nemateriálnej ujmy. Tým viac je štát povinný reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s trestným stíhaním jednotlivca vznikla. Z hľadiska vyššie uvedeného nie je možné akceptovať názor, podľa ktorého je daná zodpovednosť štátu za škodu iba v prípade zrušenia uznesenia o zahájení trestného stíhania pre nezákonnosť, a nie aj v prípade zastavenia trestného stíhania či oslobodenia spod obžaloby. Takýto výklad je výkladom formalistickým, príliš reštriktívnym a ústavne nekonformným, pretože uprednostňuje formu vyslovenia

„nezákonnosti“ trestného stíhania a neberie v úvahu, že z hľadiska vyššie uvedených zásahov do osobnej a súkromnej sféry jednotlivca sú tieto formy vyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania celkom irelevantné (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ). Možno ďalej konštatovať, že objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe predpokladá súčasné splnenie troch podmienok: 1/ rozhodnutie o vzatí do väzby, hoci trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením poškodeného, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody. Možnosť náhrady škody paušálnou sumou, ktorú zákonodarca v ustanovení v znení účinnom do 31.12.2012 na tento účel určil, sa týchto podmienok zodpovednosti nijako nedotýka, ani ich nenahrádza; ide o inštitút, ktorý má garantovať rýchlejšie a jednoduchšie konanie o náhradu škody bez toho, aby bolo potrebné vykonať dokazovanie na zistenie jej výšky. Žalobca bol vo väzbe nezákonne, keďže následne bol z väzby prepustený a vec bola postúpená inému orgánu na prejednanie ako priestupok. Rozhodnutím o väzbe a väzbou samotnou bola žalobcovi spôsobená mimo ušlej mzdy v zamestnaní aj psychická (nemajetková ujma), ktorá bola zapríčinená stresom z väzby a trestného stíhania samotného. Na základe uvedeného si žalobca uplatňuje náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe, keďže vec bola postúpená inému orgánu tak, ako to predpokladá , pričom uplatňovaná škoda pozostáva z majetkovej ujmy titulom ušlej mzdy: 63 dní väzby * 46,83 eur (priemerná mzda za 12 mesiacov) = 2.950,29 eur, ďalej z nemajetkovej ujmy v zákonnej výške 63 dní väzby * 30,4 eur (nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok 2016) = 2.301,76 eur a napokon z trov právneho zastúpenia vo výške 2.301,76 eur, podľa priloženého vyčíslenia trov.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, datovanom dňom 14.02.2019 uviedla, že ako vyplýva zo žaloby, žalobca si v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba ) uplatňuje z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v celkovej sume 7.076,05 eur, ako aj trovy konania. Žalobcovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dolný Kubín, odboru kriminálnej polície Dolný Kubín, ČVS: ORP-465/1-VYS-DK-2017 zo dňa 26.09.2017 vznesené obvinenie za zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Ako poškodená v tejto súvislosti v trestnom konaní vystupovala manželka žalobcu pani M.. Uznesením Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 29.09.2017, sp. zn. bol žalobca vzatý do väzby. Žalobca bol z väzby prepustený dňa 28.11.2017, pričom sudca pre prípravné konanie prijal písomný sľub obvineného, uložil nad obvineným dohľad probačného a mediačného úradníka a zároveň uložil mu viac primeraných obmedzení v zmysle . Prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín uznesením zo dňa 31.01.2018 postúpil vec Okresnému úradu v Dolnom Kubíne, pretože nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný ako priestupok. Z dôvodu, že žalobca bol vo väzbe (údajne) nezákonne, keďže následne bol z väzby prepustený a vec bola postúpená okresnému úradu na prejednanie ako priestupok, žalobca si uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Výšku škody a nemajetkovej ujmy žalobca špecifikoval nasledovne: 1. majetková škoda - titulom ušlej mzdy - 63 dní väzby * 46,83 eur (priemerná mzda za 12 mesiacov) = 2.950,29 eur, 2. nemajetková ujma - 63 dní väzby * 30,4 eur (nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok 2016) =1.824,- eur a 3. trovy právneho zastúpenia - 2.301,76 eur. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, resp. rozhodnutie o väzbe, 2/vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, resp. rozhodnutím o väzbe a vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou. Pre vznik zodpovednosti štátu je potrebné kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok. Žalobca za titul pre uplatnenie svojich jednotlivých nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy považuje rozhodnutie súdu, ktorým bol vzatý do väzby. Týmto rozhodnutím je uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 29.09.2017, sp. zn. . Žalobca uvedené rozhodnutie považuje za nezákonné. Podľa , právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu. Podľa , právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Žalovaná nespochybňuje skutočnosť, že žalobca bol vzatý do väzby, v ktorej zotrval po dobu 63 dní, pričom napokon bola vec postúpená okresnému úradu na prejednanie skutku ako priestupok. Napriek uvedenému však zastáva názor, že nárok žalobcu na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe žalobcovi nevznikol, nakoľko podľa žalovanej v predmetnej veci existuje zákonný dôvod vylučujúci zodpovednosť žalovanej

za prípadne vzniknutú škodu, a tým je skutočnosť, že žalobca si väzbu zavinil sám. Zavinenie väzby vo všeobecnosti znamená, že zavinené konanie osoby (či už vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti), bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na vzatie obvineného do väzby v zmysle príslušných ustanovení . Ide teda o to, či správanie osoby bolo dôvodom k vyvolaniu obavy, že osoba ujde, bude mariť priebeh vyšetrovania alebo bude pokračovať v trestnej činnosti. Zavinenie potom spočíva v úmysle (priamom alebo nepriamom) alebo nedbanlivosti (vedomej alebo nevedomej). Vzhľadom na skutočnosť, že nevyžaduje pri zavinení väzby v zmysle ustanovenia určitú formu zavinenia, k naplneniu tohto predpokladu postačuje aj nevedomá nedbanlivosť. Skutočnosti preukazujúce zavinenie väzby zo strany žalobcu sú obsahom väzobného spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. . Žalobca (v tom čase obvinený) počas výsluchov na polícii, ako aj pred sudcom pre prípravné konanie, priznal existujúce nezhody medzi ním a poškodenou a pripustil, že manželku v minulosti aj fyzicky napadol. Z obsahu väzobného spisu je zrejmé, že žalobca (v tom čase obvinený) mal problémy s nadmerným požívaním alkoholu (za opakované jazdenie na motorovom vozidle pod vplyvom alkoholu bol dňa 26.09.2017 už aj odsúdený) a podľa výpovedí svedkov agresivita obvineného voči svojej manželke (poškodenej) sa stupňuje, a to najmä pod vplyvom požitého alkoholu. Z uvedeného je teda zrejmé, že vzhľadom na predchádzajúce odsúdenie žalobcu, jeho postihnutie v priestupkovom konaní, nadmerné požívanie alkoholu, zvyšujúcu sa agresivitu, priznanie, že fyzicky napadol svoju manželku, pomýlenému nastaveniu morálnych hodnôt (neudrel manželku „bezdôvodne“) dôvodne u sudcu pre prípravné konanie vzbudilo obavu, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Sudca pre prípravné konanie uvedené okolnosti premietol do uznesenia, ktorým žalobcu vzal do väzby z dôvodu, že existuje obava, že ponechaním žalobcu na slobode by mohlo dôjsť k opätovnému napadnutiu poškodenej (žalobca by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti). Považoval za nevyhnutné eliminovať hrozbu eskalácie napätia medzi žalobcom a jeho manželkou ako poškodenou, pričom v danom čase nebolo možné tento cieľ dosiahnuť inými prostriedkami. Dňa 20.11.2017 doručil prokurátor okresnému súdu žiadosť obvineného zo dňa 15.11.2017 o jeho prepustenie z väzby. Prokurátor uviedol, že dôvody väzby naďalej trvajú, ale navrhol zvážiť prípadné prepustenie obvineného z väzby na slobodu za súčasného prijatia jeho sľubu a uloženia dohľadu probačným a mediačným úradníkom. Tejto žiadosti sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Dolný Kubín vyhovel, a uznesením zo dňa 28.11.2017, sp. zn. prijal písomný sľub obvineného, využil možnosť kontroly obvineného zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby a ihneď ho prepustil z väzby na slobodu. Na skutočnosti, že žalobca si väzbu zavinil sám nič nemení ani skutočnosť, že na základe vyhodnoteného skutkového stavu prípadu prokurátorka dospela k záveru, že konanie obvineného po formálnej stránke síce napĺňa skutkovú podstatu trestného činu podľa , , avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa mala za to, že závažnosť takéhoto konania nevykazuje takú intenzitu, aby ho bolo možné posúdiť ako trestný čin. Z tohto dôvodu prokurátorka Okresnej prokuratúry Dolný Kubín uznesením zo dňa 31.01.2018, sp. zn. -41 postúpila vec Obvodnému úradu v Dolnom Kubíne, pretože čin má byť prejednaný ako priestupok. Okresný úrad Dolný Kubín, odbor všeobecnej vnútornej správy vo svojom rozkaze zo dňa 15.03.2018 uznal žalobcu za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa v spojení s ust. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a uložil žalobcovi pokutu vo výške 30 eur. Aj toto rozhodnutie Okresného úradu Dolný Kubín potvrdzuje skutočnosť, že žalobca úmyselne narušil občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví a iným hrubým správaním a z tohto dôvodu si väzbu zavinil sám, pretože svojím vyjadrením o fyzickom útoku voči poškodenej (ale aj ostatnými okolnosťami uvedenými v rozhodnutí o väzbe), vyvolal obavu, že by sa podobný útok mohol zopakovať. Z uvedeného je teda zrejmé, že nárok žalobcu na náhradu škody podľa nevznikol, keďže sú tu dôvody pre prijatie záveru o zavinení väzby ( ). Podľa , v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa , výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že aj v prípade existencie rozhodnutia o väzbe v zmysle nevzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy automaticky a vznik nemajetkovej ujmy je nevyhnutné spoľahlivo preukázať. Žalovaná poukazuje na ustanovenie , v zmysle ktorého sa nemajetková ujma nahrádza

v peniazoch iba vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie je možné uspokojiť inak. V tejto súvislosti je potrebné ako „satisfakčný prostriedok“ vziať do úvahy skutočnosť, že napriek tomu, že prokurátorka dospela k záveru, že konanie obvineného po formálnej stránke síce napĺňa skutkovú podstatu trestného činu podľa , , avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa mala za to, že závažnosť takéhoto konania nevykazuje takú intenzitu, aby ho bolo možné posúdiť ako trestný čin, postúpila vec Okresnému úradu Dolný Kubín na prejednanie skutku ako priestupok. V prípade, že by súd za dostatočný satisfakčný prostriedok nepovažoval postúpenie veci na Okresný súd Dolný Kubín, v zmysle je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, musí sa prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté, atď. Napriek tomu, že súd výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu a základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. V tomto smere je nevyhnutné zdôrazniť, že pri posudzovaní uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné vziať do úvahy závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa platnej a účinnej právnej úpravy, pretože dolná hranica výšky nemajetkovej ujmy bola vypustená zo zákona novelou z roku 2013. Z uvedeného dôvodu žalobcom uskutočnený výpočet náhrady nemajetkovej ujmy nemožno akceptovať. Žalovaná uvádza, že v prípade žalobcu by bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nedôvodné, nakoľko nebol preukázaný taký zásah do práv žalobcu, ktorý by priznanie takéhoto nároku odôvodňoval. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku nemajetkovej ujmy, pričom sa obmedzil iba na všeobecné tvrdenie o psychickej ujme, ktoré nie je spôsobilé vznik nemajetkovej ujmy preukázať. V konaní teda neexistujú ani len také skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré by s ohľadom na súdu umožnilo uskutočniť akýkoľvek prieskum dôvodnosti uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pri posudzovaní tohto nároku podľa žalovanej nemožno opomenúť ani potrebu skúmania, či medzi žalobcom nekonkretizovanými následkami a rozhodnutím, ktorým bol vzatý do väzby, existuje príčinná súvislosť. Za súčasnej absencie relevantných skutkových tvrdení je aj splnenie podmienky príčinnej súvislosti nanajvýš sporné. Žalovaná v súvislosti s týmto nárokom uvádza, že súd môže k priznaniu tohto nároku pristúpiť až po preukázaní, že v prípade jednotlivých úkonov právnej služby sa jedná o trovy, ktoré boli vynaložené účelne ( ). Žalovaná predovšetkým poukazuje na to, že z hľadiska skúmania príčinnej súvislosti medzi titulom uplatneného nároku - rozhodnutie o väzbe a vynaloženými trovami konania je možné posudzovať iba úkony právnej služby, ktoré sa uskutočnili v období, keď bol žalobca vo väzbe (t. j. od 26.09.2017 do 28.11.2017) a ktoré s rozhodnutím o väzbe súviseli, t. j. žalobca nemôže mať nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s úkonmi, ktoré boli urobené po prepustení obvineného z väzby (t.j. úkony vyčíslené pod č. 24. až 30., v celkovej výške 532,36 eur) a v súvislosti s úkonmi, ktoré s rozhodnutím o väzbe nesúviseli (napr. úkon pod č. 9 - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia). Aj pri ostatných úkonoch je však nevyhnutné preukázať, že sa uskutočnili v danom čase, v tvrdenom rozsahu, že sa ich zúčastnil obhajca žalobcu a že si odmenu vo vzťahu k týmto úkonom vyúčtoval správne. Žalovaná nemôže zodpovedať za prípadné trovy obhajoby, ktoré boli vyčíslené nesprávne. Zároveň je potrebné konštatovať, že hoci si žalobca uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 2.301,76 eur, nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by preukazoval, že právnemu zástupcovi vyplatil za úkony právnej služby túto (alebo akúkoľvek inú) sumu. Jedným z čiastkových nárokov na náhradu škody je nárok žalobcu, ktorým sa domáha priznania ušlej mzdy vo výške 2.950,29 eur za obdobie väzby. Žalovaná neuznáva nárok žalobcu na náhradu ušlej mzdy, a to predovšetkým z dôvodov, na ktoré žalovaná poukazuje v úvode tohto vyjadrenia. V prípade, ak súd sa nestotožní s hore uvedenou argumentáciou žalovanej, žalovaná poukazuje na nasledujúce skutočnosti: Žalobca bol zamestnancom spoločnosti U. od 01.08.2007. Podľa potvrdenia zamestnávateľa zo dňa 10.09.2018, žalobcovi za obdobie 9/2016 do 8/2017 patrila hrubá mzda v priemere vo výške 1.271,76 eur. Žalobca si uplatňuje 46,83 eur (ako ušlú mzdu) za každý deň trvania väzby, avšak žalovanej nie je jasné, na základe akej skutočnosti bola vyčíslená táto suma, resp. ako k takémuto výpočtu denného zárobku žalobca dospel. Uvedené pritom znemožňuje aj súdu preskúmať dôvodnosť výšky uplatneného nároku. Po druhé, z dôvodu nemožnosti preskúmania výpočtu denného zárobku žalobcu, žalovaná vopred upozorňuje, že v prípade, ak súd priznáva nárok na náhradu ušlej mzdy, tento môže byť priznaný len v podobe čistej mzdy, teda má predstavovať finančnú sumu, ktorá by bola zamestnávateľom skutočne vyplatená po odpočítaní daní, zdravotného a sociálneho poistenia a ďalších povinných a dobrovoľných

zrážok. Ďalej, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že počas trvania väzby, resp. bezprostredne pred vzatím do väzby mal pracovný pomer v spoločnosti U.. Z tohto dôvodu žalovaná žiada, aby súd zaviazal žalobcu na predloženie potvrdenia o existencii pracovnoprávneho vzťahu a o príjme žalobcu od tohto zamestnávateľa v období väzby, pretože len takéto potvrdenie by mohlo nasvedčovať tomu, že žalobcovi vznikla reálna škoda v podobe ušlého zárobku z dôvodu vzatia do väzby. Vzhľadom na uvedené je podľa žalovanej nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku minimálne čo do jeho uplatnenej výšky nepreukázaný. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná žiada súd, aby žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Dňa 25.03.2019 žalobca vyhotovil repliku, v ktorej uviedol, že žalovaná vo svojom vyjadrení uvádza svoju domnienku, že si žalobca väzbu zavinil sám, a to má podľa žalovanej vylúčiť zodpovednosť za škodu. Je však dôležité zdôrazniť, že v ust. § 8 ods. 5 písm. c) je jasne uvedené, že právo na náhradu škody spôsobnej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak vec bola postúpená inému orgánu, čo je ustanovenie, ktoré sa svojim znením aj účelom bez ďalšieho úplne vzťahuje na tento prípad. Zároveň je logické, že táto zodpovednosť štátu za škodu je vylúčená, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, pretože v opačnom prípade by štát musel uhrádzať škodu za každú zrušenú väzbu. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej ohľadom „zavinenia väzby“, tak tento termín je podľa žalobcu právny nezmysel z dôvodu, že každá osoba, ktorá je braná do väzby je do väzby braná z dôvodov, ktoré majú dôvod práve v jej predošlom správaní, pričom takéto správanie má mať znaky trestného činu. Vzhľadom k prejednávanej veci tiež bolo rozhodnuté o väzbe, avšak v súvislosti so skutkom, ktorý nebol trestný čin, ale priestupok. K argumentu zavinenia väzby aplikáciou jednoduchej výrokovej logiky je pre žalobcu nepochopiteľné ako je možné, aby bol páchateľ vzatý do väzby a pritom, aby „nevedel že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo dokoná skutok a bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že sa tak nestane“ (nevedomá nedbanlivosť), alebo že „nevedel, že bude páchať trestnú činnosť, alebo že skutok dokoná, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že sa tak nestane.“ Prípadne ad absurdum ilustračne pri útekovej väzbe, že „páchateľ nevedel, že ujde, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že sa tak nestane“. Ako možno pozorovať, akýkoľvek inštitút zavinenia väzby, ktorý uvádza žalovaná je právny nezmysel, ktorý nemá oporu v platnom práve. Podľa právneho názoru žalobcu, zákonodarca mal na mysli, ak si osoba uloženia trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama svojim konaním ktoré malo znaky trestného činu, a za ktoré aj následne bola ako za trestný čin odsúdená - ostatne potrestanie páchateľov trestných činov je aj účelom trestného konania a odsúdeným páchateľom trestných činov sa škoda spôsobená väzbou nahrádzať nebude. Žalobca bol však trestne stíhaný za jeden a ten istý totožný skutok po celú dobu trestného stíhania, avšak v jednom momente orgány činné v trestnom konaní zistili, že sa vlastne od začiatku nejedná o trestný čin, ale o priestupok. To, že tento moment nastal až na konci trestného stíhania nie je možné pričítať za vinu žalobcovi, avšak sa jedná o nesprávne právne posúdenie skutku v trestnej veci orgánmi činnými v trestnom od počiatku. Na tomto základe je možné konštatovať, že aj rozhodnutie o väzbe bolo nezákonné, aj keď formálne spĺňalo zákonné náležitosti - bolo odôvodnené obavou z pokračovania v trestnej činnosti, avšak keďže platný právny poriadok nepozná inštitút väzobného stíhania vo veciach priestupkov je vylúčené, aby bol žalobca väzobne stíhaný a následne bol za rovnaký skutok uznaný vinným za priestupok, respektíve by bol väzobne stíhaný z obavy v pokračovaní v páchaní priestupku, alebo jeho dokonaní. O väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c) je samozrejme možné rozhodnúť len v prípade, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil. Práve v tejto skutočnosti spočíva nesprávny úradný postup žalovanej. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné od začiatku trestného stíhania a v prípravnom konaní postupovať tak, aby bol riadne zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, čo vyjadruje zásadu náležitého zistenia skutkového stavu a zásadu vyhľadávaciu podľa § 2 ods. 10. Ak prokurátor v prípravnom konaní podáva návrh na vzatie obvineného do väzby, aj on je povinný vzhľadom k základným zásadám trestného konania mať riadne zistený skutkový stav. Ak už nič iné, minimálne by mal mať jasno v tom, či sa jedná o trestný čin alebo o priestupok. Súd samozrejme bol viazaný návrhom prokurátora a dôvodmi väzby, ktoré sa pri čítaní mohli zdať natoľko závažné, že súd na základe nich vzal žalobcu do väzby, avšak to neznamená, že uvádzané skutočnosti boli aj prokurátorom súdu podané úplne objektívne a bez zveličenia. Ak je rozhodnutie o väzbe vydané z dôvodu, že podľa prokurátora skutok má znaky trestného činu, následne tá istá prokuratúra o rovnakom skutku rozhodne, že vec postupuje obvodnému úradu na prejednanie ako priestupku z dôvodu, že sa nejedná o trestný čin, ale o priestupok, takéto konanie má jasné znaky nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je bezpochyby nesprávny úradný postup. Rovnaké dôkazy - výpovede svedkov už mala prokuratúra k dispozícii aj pri podaní návrhu na

vzatie žalobcu ako obvineného do väzby. Ďalej je dôležité uviesť, že orgány činné v trestnom konaní, ak mali v úmysle zabrániť žalobcovi v konaní, ktorého sa dopúšťal doma v opitosti voči svojej manželke, nebolo priamo nevyhnutné brať ho do väzby, avšak postačovalo ho vykázať zo spoločného obydlia, prípadne zakázať približovať sa k manželke tak ako to predpokladá o Policajnom zbore. Ako možno pozorovať z uvedených ustanovení polícia inštitút vykázania môže použiť pri jednak pri skutkoch, ktoré majú znaky trestných činov, ale aj priestupkov. Na základe uvedeného a na základe zásady primeranosti podľa žalobcu postačovalo, aby policajt zakázal žalobcovi vstup do obydlia, nebolo hneď nevyhnutné, aby prokurátor podal návrh na vzatie do väzby. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením, že súd považoval za nevyhnutné eliminovať hrozbu eskalácie napätia medzi žalobcom a jeho manželkou a ďalej že nebolo možno tento cieľ dosiahnuť inými prostriedkami. Ako už bolo uvedené, žalobca mohol byť vykázaný zo spoločnej nehnuteľnosti, čo je inštitút, ktorý je medzi oprávneniami policajta v právnom poriadku zavedený presne pre tieto situácie. Žalovaná tvrdí, že žiadne právo žalobcu neporušila a teda jej ani nevznikla povinnosť akýmkoľvek spôsobom uhradiť vzniknutú škodu, avšak namiesto toho poukazuje na to, že ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, nie je možné uspokojiť inak. Žalovaná nijakým spôsobom neľutuje, že človek bol obmedzený na jeho osobnej slobode na základe nekompetentného konania jej štátnych orgánov a ani sa žalobcovi nijakým spôsobom nesnažila škodu reparovať, či už ospravedlnením alebo akokoľvek inak, vzhľadom teda k prezentovanému prístupu žalovanej možno konštatovať, že inak ako v peniazoch vzniknutú nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť, pričom žalobca má za to, že jej výšku vyčíslil správne a v súlade so zákonom a s judikatúrou. V súvislosti s argumentom žalovanej, že navrhuje priznať žalobcovi ten najnižší rozsah nemajetkovej ujmy, čo má byť podľa žalovanej nesprávne, pretože dolná hranica výšky nemajetkovej ujmy bola v roku 2013 zo zákona novelou vypustená. Toto je možné, avšak žalobca od súdu nepožaduje žiadnu prehnanú sumu, avšak len minimum, ktoré mu podľa jeho názoru spravodlivo prináleží. K zmene právnej kvalifikácie prokurátorom z trestného činu na priestupok ako „satisfakčnému prostriedku“, ktorý má žalobcu uspokojiť uvádza, že takéto vyjadrenie zo strany MS SR má skôr opačný efekt ako „satisfakčný prostriedok“. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol nespravodlivo vo väzbe sa skôr jedná o výsmech právnemu štátu a zásadám, na ktorých spočíva táto spoločnosť. Ďalej žalovaná uvádza, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch by bolo nedôvodné, nakoľko nebol preukázaný taký zásah do práv žalobcu, ktorý by priznanie takéhoto nároku odôvodňoval. Právo na osobnú slobodu je vyjadrené v Článku 17 : 1) Osobná sloboda sa zaručuje, 2) Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom ktorý ustanoví zákon. Zásah do práv bol preukázaný jasne - dôkazmi A1 až B3 pripojenými k návrhu, žalovaný bol pozbavený na osobnej slobode tým, že bol vzatý do väzby na 63 dní za skutok, ktorý sa neskôr ukázalo, že bol len priestupkom. Na základe uvedeného je jasné, že zásahom do práv žalobcu, ktorým žalovaná poškodila žalovaného bolo dočasné pozbavenie osobnej slobody ako jednotlivca, čo je nielen v rozpore s ústavným právom, ale základnými ľudskými právami a slobodami ako takými a takéto konanie nemožno v právnom štáte za žiadnych okolností akceptovať. Legitímnym očakávaním žalobcu v tomto prípade by bolo, že orgány žalovanej rozhodnú o skutku ako o priestupku okamžite a spočiatku. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, súkromnoprávne vzťahy medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom sú v prvom rade ich osobnou záležitosťou a nie predmetom dokazovania. Vzniknutie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia nie je viazané na preukázanie ich úhrady, ale na skutočnosť, že tieto trovy vznikli tým, že bola poskytnutá služba právnej pomoci, ktorá by bez toho, aby bolo ohrozované alebo porušované právo žalobcu poskytnutá nebola. V prípade, že sa to bude javiť súdu ako účelné, môže úhradu trov právneho zastúpenia súdu preukázať, avšak aj keby uhradené neboli, je toho právneho názoru, že aj skutočnosť, že majetok žalobcu sa zmenšil z dôvodu vzniku záväzku tieto trovy uhradiť svojmu právnemu zástupcovi je žalovaná povinná tieto trovy (z dôvodu zmenšenia majetku žalobcu) nahradiť. Vo vzťahu k majetkovej ujme titulom ušlej mzdy žalobca poukazuje na to, že žalovaná mala možnosť oboznámiť sa s dôkazom C1-potvrfenie o mzde, ktoré je pravdivé a skutočnosti v ňom uvedené sú rozhodujúce pre výpočet nároku na náhradu ušlej mzdy, pričom žalobca trvá na vyčíslenej výške.

Žalovenej bola replika žalobcu doručená dňa 03.04.2019, a to spolu s uznesením č.k. -91 zo dňa 01.04.2019, ktorým bola žalovaná vyzvaná, aby sa vyjadrila k vyjadreniu žalobcu v lehote 10 dní od jeho doručenia. Žalovaná právo dupliky nevyužila.

Vo veci sa dňa 17.06.2019 uskutočnilo predbežné prejednanie sporu a nakoľko sa spor nepodarilo vyriešiť zmierom, súd vo veci určil termín pojednávania na 12.09.2019.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní nad rámec toho, čo bolo uvedené v žalobe a v replike, doplnil, že pokiaľ ide o denný nárok žalobcu za stratu na zárobku, žalobca považuje za správny ten, ktorý súd určil na predbežnom prejednaní sporu a ktorý je vo výške 43,06 eur denne za 63 dní väzby. Pokiaľ ide o počet dní, žalobca trvá na tom, že nárok za 63 dní je oprávnený, keďže žalobca pracoval nie len v pracovné dni, v pondelok až piatok, ale pracoval aj cez víkendy pričom priemerná denná mesačná práca predstavovala cca 27 dní za mesiac. K tomu zástupca žalobcu predložil dochádzkové listy a záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy za predošlé 4 mesiace ako bol vzatý do väzby. Čo sa týka výšky trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, žalobca necháva na úvahe súdu aké úkony bude považovať za účelne a v súvislosti s náhradou škody v tomto konaní. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, na tejto naďalej žalobca trvá, že bola vypočítaná zákonným spôsobom.

Poverený zamestnanec orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky na pojednávaní nad rámec svojho písomného vyjadrenia k žalobe doplnil, že skutočnosti, ktoré odôvodňujú vzatie do väzby sú v zmysle ustálenej judikatúry odlišné od tých skutočností, ktoré odôvodňujú trestné stíhanie. Nie je preto významná tá skutočnosť, čo sa týka zavinenia väzby, či samotné konanie žalobcu vyvolalo podozrenie z trestnej činnosti ale to, či jeho správanie vyvolalo dôvodnú obavu z toho, že existuje niektorý z nejakých dôvodov väzby. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. , v ktorom najvyšší súd uviedol, že ohľadom zavinenia väzby nejde o to, či konanie podozrivého vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale ide o to, či jeho konanie bolo dôvodom k obave že ujde, pokračuje v trestnej činnosti alebo bude mariť trestné stíhanie. V takmer rovnakom znení bol tento záver prevzatý do rozhodnutia ÚS ČR , pričom nad tento rámec ústavný súd uviedol, že je podstatné skúmať, či bola zavdaná príčina k vzatiu do väzby. Česká právna úprava zodpovednosti za škodu je identická so slovenskou a má aj spoločné historické korene v pôvodných zákonoch 58/1969. Žalovaná má za to, že pri skúmaní okolností, ktoré predchádzali vzatiu žalobcu do väzby boli dostatočné odôvodnené okolnosti, ktoré možno pripísať na vrub žalobcu a ktoré zapríčinili, že bol do väzby vzatý. Trestné oznámenie podala manželka žalobcu z dôvodu obavy akým spôsobom sa bude žalobca k nej správať potom, čo bol zadržaný hliadkou polície a odmietol dychovú skúšku. Svedeckými výpoveďami detí a manželky žalobcu je preukázané, že žalobca dlhodobo požíval alkoholické nápoje nadmerne, opakovane a pod ich vplyvom bolo jeho správanie vo vzťahu k manželke agresívne. V uznesení o vznesení obvinenia je výpoveď syna žalobcu, že žalobca pod vplyvom alkoholu zásadne menil svoje správanie. Vzhľadom na tieto okolnosti, ktoré nepopiera ani sám žalobca, pričom sám sa priznal, napr. k odopieraniu hygieny pre manželku, fyzickým útokom, ktoré síce ospravedlňoval jej správaním, existuje dostatočný dôvod preukazujúci zavinenie žalobcu na vzatí do väzby, pretože za týchto okolností každý sudca v prípravnom konaní by nemohol ignorovať stupňujúcu agresivitu žalobcu, osobitne vyvolanú požívaním alkoholických nápojov. Krajský súd v Žiline, ktorý rozhodoval o sťažnosti žalobcu o vzatí do väzby sa obšírne a podrobne venoval materiálnym dôvodom vzatia do väzby, pričom sa plne stotožnil s argumentáciou sudcu pre prípravné konanie, ktorú osobitne ohodnotil ako veľmi precíznu. V rozhodnutí sp. zn. Ústavný súd Slovenskej republiky posudzoval zákonnosť a ústavnosť rozhodnutí KS Košice a OS Spišská Nová Ves, ktoré rozhodovali takmer o skutkovo identickej veci ako je táto vec. Tak ako v tejto veci, tak tam v posudzovanej veci bol sťažovateľ ako žalobca trestne stíhaný pre týranie blízkej osoby manželky a dcéry z dôvodu vyhrážania sa, agresívneho správania sa ovplyvneného požívaním alkoholických nápojov. Žalobca - sťažovateľ bol z týchto dôvodov vzatý do väzby, pričom trestné stíhanie bolo nakoniec rovnako zastavené a vec bola postúpená obvodnému úradu priestupkovému konaniu. Žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy za vzatie do väzby, pričom všeobecné súdy jeho žaloby zamietli a to práve s argumentom, že väzbu si zavinil, keďže jeho správanie pred väzbou bolo opakovane vo vzťahu k poškodeným agresívne, vyvolané požívaním alkoholu. Žalobca podal ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol, pričom jeho rozhodnutie sa venuje tomu ako všeobecné súdy posúdili otázku zavinenia za vzatie do väzby a venoval sa tomu ako interpretovať právnu normu týkajúcu sa zavinenia za vzatie do väzby. Žalobca interpretoval túto otázku tak, že zavinenie do väzby je možné posudzovať len v prípadoch ak došlo k odsúdeniu páchateľa, čo ale nedáva z pohľadu žalovanej žiadnu logiku, a to z dôvodu, že ak bol obžalovaný odsúdený, neexistuje predpoklad na to, aby mohlo byť konštatované, že jeho väzba by mohla byť nezákonná. Ak neexistuje rozhodnutie o oslobodení alebo o zastavení trestného stíhania, tak nie je možné tvrdiť, že väzba bola nezákonná. Ústavný súd uviedol, že predpoklady nároku za väzbu sú vymedzene pozitívne § 8 ods. 5, ale aj negatívne § 8 ods. 6. Kumulatívnou podmienkou vzniku nároku je, že nie je naplnený žiadny z negatívnych predpokladov, za ktorý nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6. Pokiaľ ide o peňažné nároky uplatnené žalobou, pokiaľ sa súd stotožní s tým, že väzba bola zavinená je bezdôvodné zaoberať sa ich výškou, pokiaľ by súd zaujal iný právny názor žalovaná zotrváva na tom, že nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy nie je preskúmateľný, keďže právnu úpravu, ktorú aplikoval žalobca je od 1. januára 2013 zrušená. Ak sa poškodený domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je povinný tvrdiť a preukázať akým spôsobom sa zasiahlo do jeho rodinného a súkromného pracovného života do jeho dôstojnosti a občianskej cti. Preto nie je možné tento nárok vyčísliť cez vzorec 1/30 mzdy, ako to použil žalobca. Žalovaná túto skutočnosť namietala už vo svojom vyjadrení k žalobe, pričom žalobca doteraz nekonkretizoval žiadne okolnosti, ako väzba zasiahla do týchto sfér jeho života. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy, tento nárok žalovaná namieta vzhľadom na to, že pokiaľ by aj súd mal názor, že žalobca nebol dôvodne vo väzbe, tak ani v čase trvania väzby by nemohol vykonávať dohodnutý druh práce, pri pravidelnom chode vecí, keďže deň pred vzatím do väzby bol trestným rozkazom tunajšieho súdu odsúdený za trestný čin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky a bol mu uložený trest zákazu vedenia motorových vozidiel v trvaní dvoch rokov, čo znamená, že ani v čase výkonu väzby by túto prácu vykonávať nemohol a preto by z nej nemohol dosahovať žiadny príjem. Žalovaná namieta aj uplatnený nárok na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní, z dôvodu že tento nie je preukázaný, keď žalobca nepreukázal aké úkony jeho obhajca vykonal. Žalovaná obdržala len paušálny výpis úkonov, z ktorého nevyplýva či tieto úkony boli alebo neboli vykonané. Rovnako nie je ani preukázané, že majetok žalobcu sa v súvislosti s týmto nákladom zmenšil, čo je nevyhnutnou podmienkou na to, aby si mohol uplatňovať náhradu škody. Nebol predložený žiadny doklad o tom, že by žalobca svojmu obhajcovi zaplatil trovy obhajoby.

K tomu právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že bol taktiež obhajcom žalobcu v trestnom konaní a uvádza, že tieto trovy obhajoby mu boli vyplatené, na čo poverený zamestnanec orgánu konajúceho v mene SR uviedol, že toto tvrdenie zástupcu žalobcu nemožno vnímať ako dôkaz, keďže je právnym zástupcom žalobcu a dôkazom o úhrade trov obhajoby by mal byť doklad, ktorý účtovne obstojí daňovo, či to už je príjmový pokladničný doklad alebo výpis z účtu. Žalovaná doteraz neobdržala žiadny obdobný doklad, ktorý by preukazoval úhradu trov obhajoby. Jediným dokladom, ale ten žalovaná nepovažuje za dôkaz, je len súpis vykonaných úkonov, ku ktorým je priradená tarifná výška odmeny. Vo vzťahu k argumentu, že súd automaticky priznávajú náhradu, ak bol obžalovaný oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené, tak s týmto sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná nemá vedomosť o takýchto rozhodnutiach, súdy vždy musia skúmať hypotézu § 8 ods. 6, či neexistuje niektorý z negatívnych predpokladov, ktorý by vylučoval nárok na náhradu. Takže automatické priznávanie nároku, prípadne ak je žalobca oslobodený, nie je pravidelnou praxou súdov, iba ak výnimkou. Takéto rozhodnutia sú následné napádané a nie sú ani v konečnom dôsledku právoplatné, ak zakladajú zavinenie žalobcu.

Na pojednávaní právny zástupca žalobcu zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 237,51 eur, žalovanej titulom náhrady mzdy, späť, pričom žalovaná s týmto späťvzatím súhlasila.

S poukazom na ust. v spojení s ust. (ďalej len ako “CSP”) súd konanie v časti o zaplatenie sumy 237,51 eur zastavil.

Pokiaľ ide o zostávajúcu časť predmetu konania, za účelom rozhodnutia o nej súd na pojednávaní dňa 12.09.2019 a 05.11.2019 vykonal dokazovanie výsluchom žalobcom a listinnými dokladmi založenými v spise. Súd pritom vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli.

Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že vo väzbe bolo strašne, prešiel si štyri cely. Stretával sa tam s vrahmi a narkomanmi. V noci nemohol vôbec spávať, schudol. Cez deň zabúchali na dvere, musel dať ruky nad hlavu, nohy od seba. Všetko kontrolovali. Každý týždeň donaha vyzliecť, predkloniť sa, nedá sa to ani vypovedať, stále to má pred očami. Keď bol prepustený domov, vrátila sa k nemu manželka, aj dcéra odišla od priateľa. Žijú normálny život, manželka varí, perie. Teší sa z vnúčaťa a syn pravidelne chodí ku nim aj s deťmi. Nemá k nim žiadne zlé vzťahy, dokonca ho tu dnes doviezol. Boli medzi nimi nezhody, ale nebolo to tak, ako bolo uvedené, že by mala modriny, že by ju zhodil, že by bola niekedy ošetrená. Bola aj na psychiatrii a tam nebolo dokázané, že je psychicky alebo fyzicky týraná. Potom, ako bol prepustený z väzby, tak v práci ho pán riaditeľ prijal hneď, ale cítil sa menejcenný. Ale pracuje tam naďalej. Po prepustení z väzby sa vrátil do toho istého zamestnania čo predtým. Výkon väzby na ňom zanechal po psychickej stránke to, že hocikedy nad tým rozmýšľa, hlavne v noci nemôže spať. On svoju manželku nikdy psychicky a ani fyzicky netýral, išlo o vzájomné obojstranné hádky. Pokiaľ ide o zastavenie trestného stíhania, tak mu troška odľahlo na srdci, že aspoň nie je odsúdený, čo by už bolo strašné. Keď sa vrátil z väzby, vykonával tú istú prácu tak ako teraz a ide o prácu okruhára, pracuje vo výrobe. Mzda je taká istá, pracuje aj v soboty a nedele aj sviatky.

Na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc súčasne zo skutkových tvrdení strán sporu, ktoré boli v konaní nesporné, súd zistil nasledovný skutkový stav.

15. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ Dolný Kubín zo dňa 26.09.2017 sp. zn. ČVS: ORP-465/1- VYS-DK-2017 bolo žalobcovi vznesené obvinenie v trestnej veci za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa , , lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že žalobca pod vplyvom alkoholu od presne nezisteného dňa minimálne od roku 2002 až do 24.09.2017 v mieste spoločného pobytu v rodinnom dome č. XXX v obci L. opakovane fyzicky a psychicky ubližoval svojej manželke M. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. tak, že zo žiarlivosti jej nedovolil nikde chodiť iba do práce, pri sprchovaní jej 2 krát zastavil vodu a keď sa sprchovala ju obviňoval, že bude mať pohlavný styk, lebo sa sprchuje, viackrát v presne nezistenej dobe ju udieral päsťami po tele, vulgárne jej nadával a vyhrážal sa jej, že ju zastrelí, ako aj jej kolegu, s ktorým ho podľa jeho názoru podvádza, toto jeho konanie sa stupňovalo tak, že od januára 2017 sa k nej takýmto spôsobom správal minimálne dva až trikrát do mesiaca, pričom v presne nezistený deň a hodinu v januári 2017 jej pri tom, ako sa bránila, pred jeho údermi, odtrhol gélový necht, v presne nezistený deň a hodinu v marci 2017 ju päsťou udrel do tváre, následkom čoho jej z nosa tiekla krv, udrel ju päsťou do kľúčnej kosti, tak že nemohla rukou pohnúť dva týždne, dňa 23.09.2017 od 08:00 hod. do 09:00 hod. jej opakovane hovoril, že on je neveru trpieť nebude, že nech ho naserie ešte vyše, inak že ju zastrelí, že on to dokáže a zastrelí aj jej kolegu, dňa 24.09.2017 v čase okolo 09:05 hodine, keď spala po nočnej ju zobudil takým spôsobom, že prišiel za ňou do spálne, chytil ju za vlasy a stiahol z postele, pričom kričal, že čo spí, vulgárne jej nadával a obvinil ju z pohlavného styku s jej kolegom a neskôr ju v chodbe rukami sotil tak, že sa jej káva vyliala na stenu a keď mu ona vyliala zbytok od zúrivosti do tváre a odišla do izby, kde má korenistý sprej, spolu oň zápasili, lebo jej ho chcel zobrať, ale sa jej podarilo z jeho tlaku vymaniť a namierila na neho sprej, tak odišiel vyššie popísané konanie spôsobilo M., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom L. rôzne bližšie nešpecifikované zranenia, ktoré si nenechala lekársky ošetriť a stavy strachu a obavy o jej život a zdravie. (č.l. 11 spisu). Dňa 28.09.2017 prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín podal návrh na vzatie žalobcu do väzby (-8 na č.l. 19 spisu). Dňa 29.09.2017 sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Dolný Kubín uznesením sp. zn. vzal obvineného do väzby s tým, že väzba začína dňom 26.09.2017 o 17.10 hod., pričom súčasne sudca pre prípravné konanie rozhodol, že podľa neprijíma písomný sľub obvineného. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že o väzbe bolo rozhodnuté podľa , teda z dôvodu obavy pokračovania v trestnej činnosti. Proti tomuto uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorú Krajský súd v Žiline uznesením č.k. -39 zo dňa 10.10.2017 zamietol a zamietol tiež jeho žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom podľa , ako aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (č.l. 24 spisu). Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Dolný Kubín dňa 28.11.2017 rozhodol o žiadosti obvineného na jeho prepustenie na slobodu tak, že ho uznesením sp.zn. prepustil na slobodu, pričom prijal písomný sľub obvineného, uložil nad obvineným dohľad probačného mediačného úradníka, nariadil kontrolu obvineného zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby a tiež zakázal približovať sa k poškodenej na určenú vzdialenosť, zdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej, kontaktovať poškodenú, požívať alkoholické nápoje a navštevovať pohostinské a iné zariadenia umožňujúce priamu konzumáciu alkoholu. Sudca ďalej obvinenému prikázal strpieť inštaláciu zariadenia na určenie polohy kontrolovanej osoby, podrobiť sa protialkoholickému liečeniu ambulantnou formou, pravidelne absolvovať osobné pohovory s probačným a mediačným úradníkom (č.l. 32 spisu). Následne prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín uznesením č. -41 zo dňa 31.01.2018 postúpil vec trestného stíhania obvineného žalobcu Obvodnému úradu v Dolnom Kubíne, pretože nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný ako priestupok (č.l. 34 spisu). Okresný úrad Dolný Kubín, odbor všeobecnej vnútornej správy rozkazom číslo PK-2018/81, č. spisu OU-DK-OVVS-2018/002046 žalobcu uznal za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa a o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že za obdobie posledných dvoch rokov až do 23.09.2017 v rodinnom dome č. XXX v obci L., tým, že pod vplyvom alkoholu opakovane vulgárne nadával svojej manželke M., nar. XX.XX.XXXX, pričom jej povedal, že ju zastrelí aj jej kolegu, s ktorým ho podvádza, z čoho mala M. strach a obavy z naplnenia vyhrážok, ktorým konaním žalobca úmyselne narušil občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví a iným hrubým správaním, pričom takéhoto konania sa dopustil na blízke osobe. Predmetným rozhodnutím mu bola udelená pokuta 30 eur. V čase, keď bol žalobca vzatý do väzby bol zamestnaný v J., kde pracuje aj v súčasnosti a od návratu z väzby vykonáva prácu okruhára, t.j. pracuje vo výrobe,

keď predtým pracoval ako šofér (výpoveď žalobcu na č.l. 103 p.v. spisu, dochádzkové listy žalobcu a záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy v osobitnej prílohovej obálke spisu, potvrdenie o príjme na č.l. 36 spisu). Listom zo dňa 03.12.2018 žalovaná žalobcovi oznámila, že predbežne prerokovala jeho nárok na náhradu škody uplatnený vo výške 5.252,05 eur a na náhradu nemajetkovej ujmy 1.824,- eur za vykonanú väzbu v čase od 26.09.2017 do 28.11.2017 v trestnej veci Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. , pričom tejto žiadosti nebolo vyhovené, pretože pre úspešný postup v zmysle zákona je potrebné splnenie viacerých predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, ktoré musia byť splnené kumulatívne, čo sa nestalo, keď žalobca napriek skutočnosti, že bol vzatý do väzby, tak následne bola vec postúpená Okresnému úradu Dolný Kubín (na prejednanie skutku ako priestupok), čím nárok žiadateľa nevznikol s poukazom na ust. (č.l. 37 spisu).

16. Na takto zistený skutkový stav veci súd aplikoval ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, s ohľadom na skutočnosť, že predmetom konania bol nárok žalobcu uplatnený podľa tohto zákona.

17. Na základe vyjadrenia žalovanej možno konštatovať, že v konaní nebolo sporné, že žalobca bol rozhodnutím tunajšieho súdu vzatý do väzby, v ktorej strávil 63 dní. V konaní bolo sporné, či si túto väzbu žalobca zavinil sám alebo nie.

18. Posúdenie tejto otázky bolo v spore kľúčové, pretože ak by si žalobca vznik väzby zapríčinil sám, právo na náhradu škody by mu nevzniklo, nakoľko podľa ust. v znení účinnom od 01.07.2004, právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

19. Ako vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. -17 zo dňa 03.10.2012 (konkrétne z jeho bodu 16), “predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v vymedzené tak pozitívne (), ako aj negatívne (). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení , t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Ide však len o prvý predpoklad vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu , je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v [napr. (i) zavinenie väzby, (ii) zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený, alebo (iii) oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne zodpovedná], nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ustanovených v Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody.”

20. V uvedenej veci bol sťažovateľ vzatý do väzby (v septembri 2008) z dôvodu uvedeného v ust. , teda z dôvodu obavy pokračovania v trestnej činnosti, pričom uzneseniu o vzatí do väzby predchádzalo obvinenie sťažovateľa z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa a , ako aj obvinenie zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa a , keď poškodenými mali byť jeho manželka a dcéra. Z väzby bol sťažovateľ prepustený potom, ako okresný súd dospel k záveru, že nebolo síce celkom rozptýlené dôvodné podozrenie, že sa skutky stali a že boli spáchané sťažovateľom a majú znaky trestného činu, pri rozhodovaní zohľadnil a prijal jeho písomný sľub, že povedie na slobode riadny život, že sa podrobí obmedzeniam uloženým súdom a že je ochotný v prípade potreby vyhnúť sa kontaktom s manželkou. Rovnako vzal súd do úvahy i zmenu svedeckej výpovede poškodenej, manželky sťažovateľa, ktorá bola jedným z hlavných dôkazov svedčiacich v jeho neprospech v čase vzatia do

väzby, a závažnosť zásahu do základného práva jednotlivca na slobodu, ktorý väzba predstavuje. Krajský súd následným uznesením zamietol sťažnosť prokurátora proti prepusteniu obvineného z väzby, no opätovne zdôraznil, že podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil protiprávneho konania na tom skutkovom základe, ako mu bolo vznesené obvinenie, aj naďalej pretrváva, a to aj napriek zmene dôkaznej situácie v jeho prospech na základe zmenenej svedeckej výpovede poškodenej manželky. V ďalšom priebehu trestného stíhania sťažovateľa v trestnej veci nebezpečného vyhrážania okresný súd rozhodol o postúpení trestnej veci Obvodnému úradu v Spišskej Novej Vsi, odboru všeobecnej vnútornej správy, pretože zistil, že nejde o trestný čin a uvedený orgán by mohol uvedený skutok prerokovať ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Konanie v priestupkovej veci bolo následne rozhodnutím Obvodného úradu v Spišskej Novej Vsi z 15. júla 2010 právoplatne zastavené, pretože skutok, o ktorom sa koná nie je priestupkom. Aj druhá trestná vec sťažovateľa bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov postúpená priestupkovému orgánu (skutok stíhaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby). Aj konanie v tejto priestupkovej veci bolo následne rozhodnutím Obvodného úradu v Spišskej Novej Vsi z 30. apríla 2009 právoplatne zastavené, pretože skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom (odsek 2 a 3 predmetného uznesenia ústavného súdu).

21. Pri takto opísanom skutkovom stave, ústavný súd skonštatoval, že aj z jeho pohľadu je nepochybné, že v rozhodnej dobe (september 2008) tu vzhľadom na vtedajšie správanie sťažovateľa skutočne existovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať na jemu blízkych osobách, a teda bolo dané aj jeho zavinenie na vzatí do preventívnej väzby (odsek 17 rozhodnutia ústavného súdu).

22. Podľa Čl. 2 ods. 1 až 3 , ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

23. V danom prípade jedna z najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike skúmala v súvislosti s ne/naplnením podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody podľa ust. správanie osoby domáhajúcej sa priznania tohto nároku v čase rozhodovania o väzbe, a to v tom smere, či skutočne vyvolalo existenciu obavy, že by mohla táto osoba pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mala dopúšťať na jej blízkych osobách. Ak tomu tak bolo, ústavný súd uzavrel, že u tejto osoby bolo dané zavinenie na vzatí do preventívnej väzby.

24. Aj v tejto prejednávanej veci bol žalobca vzatý do väzby podľa , teda z dôvodu obavy pokračovania v trestnej činnosti, pričom uzneseniu o vzatí do väzby predchádzalo jeho obvinenie zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa a , keď poškodenou bola jeho manželka. Z väzby bol sťažovateľ prepustený potom, ako okresný súd dospel k záveru, že z materiálneho hľadiska sa dôkazná situácia zásadným spôsobom nezmenila, a preto je dôvodnosť trestného stíhania obvineného naďalej daná a z doteraz zhromaždených dôkazov možno naďalej konštatovať existenciu dôvodného podozrenia nasvedčujúceho tomu, že stíhaný skutok sa stal a spáchal ho obvinený. Zatiaľ zistený priebeh skutku nasvedčuje, že takéto konanie obvineného môže byť právne kvalifikované ako zločin „Týranie blízkej a zverenej osoby“ podľa , . V predmetnom uznesení je taktiež uvedený právny názor opierajúci sa o viaceré rozhodnutia ÚS SR, a to, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu. Z predmetného uznesenia vyplýva, že dôvodnosť obavy, že obvinený bude pokračovať vo svojom (nie normálnom) správaní voči poškodenej existuje, táto obava však už nie je taká intenzívna, pretože poškodená opustila spoločnú domácnosť s obvineným a teda sa reálne nezdržiava v rodinnom dome, do ktorého sa chce obvinený vrátiť. Súčasne túto obavu eliminuje zariadenie na varovanie poškodenej o blízkosti obvineného a súbežné uloženie povinností a obmedzení. Po prepustení žalovaného z väzby rozhodnutím zo dňa 28.11.2017, prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín postúpil vec trestného stíhania obvineného žalobcu Obvodnému úradu v Dolnom Kubíne, ktorý (už ako okresný úrad) žalobcu uznal za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa a o priestupkoch.

25. Na základe uvedeného súd konštatuje, že ústavný súd vo veci sp. zn. rozhodoval vo veci, ktorá je skutkovo obdobná prejednávanému sporu.

26. Aj v prejednávanej tak tunajší súd s poukazom na princíp právnej istoty uvedený v skúmal, či správanie žalobcu v čase rozhodovania o väzbe bola také, že skutočne vyvolalo existenciu obavy, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať na svojej manželke. Ak by tomu tak bolo, podľa ústavného súdu by bolo namieste konštatovať, že u žalobcu bolo dané zavinenie na vzatí do preventívnej väzby.

27. Ako vyplýva z rozhodnutia o vzatí do väzby, ako aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo toto rozhodnutie potvrdené a napokon aj z rozhodnutia o prepustení z väzby, obava, že žalobca bude pokračovať v trestnej činnosti existovala tak v čase rozhodovania o väzbe, ale dokonca aj v čase rozhodovania o prepustení z väzby. V rozhodnutí o väzbe tunajší súd vychádzal zo zistenia, že nie je ani potrebné, aby tu existovala obava, že obvinený naplní svojej vyhrážky o zabití, či zastrelení svojej manželky, ale trestnoprávnu zodpovednosť vyvoláva už samotné psychické násilie voči poškodenej (ponižovanie, pohŕdavé zaobchádzanie, vyvolávanie stresu alebo strachu, odopieranie hygieny, ....). Odhliadnuc od uvedeného závažnosť vyhrážok obvineného o zastrelení poškodenej je znásobená tým, že obvinený bol v čase týchto vyhrážok reálne držiteľom zbrojného preukazu a troch strelných zbraní, ktoré držal vo svojej domácnosti. Takisto je v rozhodnutí o väzbe poukázané na spis Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. , z ktorého vyplýva, že obvinený dňa 24.09.2017 viedol motorové vozidlo, pričom sa bezdôvodne odmietol podrobiť dychovej skúške alebo odberu krvi, za čo bol právoplatne odsúdený a bol mu uložený peňažný trest a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.

28. Práve dňa 24.09.2017 manželka žalobcu podala na neho trestné oznámenie pre jej fyzické a psychické týranie, keď sa bála, čo bude doma, keď manžel príde o prácu, lebo nebude mať vodičský preukaz kvôli jeho zadržaniu pri jazde pod vplyvom alkoholu (str. 2 návrhu okresnej prokuratúry na vzatie do väzby- č.l. 19). K tejto jazde pritom došlo po konflikte s poškodenou (str. 12 uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. . 24 spisu)

29. Z predmetného návrhu vyplýva, že deti žalobcu L. a E. zhodne potvrdili popis problematického spolužitia svojich rodičov a zhodne uviedli, že sa o mamu boja, nakoľko otec je pod vplyvom alkoholu, ktorý požíva často, vulgárny a agresívny a toto jeho správanie sa stupňuje. Potvrdili tiež, že ich matku viackrát fyzicky napadol a matka kvôli nemu nemohla nikde chodiť.

30. Súd potom uzaviera, že z doteraz uvedeného vyplýva, že v čase pred rozhodovaním o väzbe sa žalobca nepochybne dopúšťal agresívneho správania voči svojej manželke, a to pod vplyvom alkoholu. Požívanie alkoholu pritom u neho nebolo ojedinelé, ale časté, čo potom znamená, že agresívne správanie namierené voči manželke bolo časté tiež. Súčasne treba zdôrazniť, že požívanie alkoholu pri vedení motorového vozidla a pri držbe troch strelných zbraní je úplne nevhodné. Celkovo tak správanie žalobcu v čase rozhodovania o väzbe bolo takého charakteru, že možno urobiť záver, že si vzatie do väzby zavinil sám, keďže sa opakovane uvádzal do stavu opitosti, v ktorom sa jeho správanie voči manželke stávalo agresívnym.

31. Vychádzajúc z obsahu vyššie uvedeného rozhodnutia ústavného súdu, nemôže obstáť argumentácia žalobcu, že ak toto správanie žalobcu bolo neskôr právne kvalifikované ako priestupok a nie ako trestný čin, tak väzba žalobcom zavinená nebola, nakoľko v prípade posudzovanom ústavným súdom trestné činy, ohľadne ktorých bola nariadená väzba, dokonca neboli právne kvalifikované ani ako priestupky.

32. Rozhodujúcim bolo teda posúdenie správania žalobcu v čase pred rozhodnutím o väzbe. Toto súd vyhodnotil ako správanie, ktoré odôvodňovalo vzatie do väzby, na základe čoho možno konštatovať, že žalobca si väzbu zavinil sám.

33. Nakoľko tak nebola naplnená jedna z kumulatívnych podmienok ust. (konkrétne negatívna podmienka uvedená v ust. ) pre priznanie nároku na náhradu škody vrátane názoru na náhradu nemajetkovej ujmy súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

34. Vzhľadom na takýto výsledok sporu, súd na rozhodnutie o trovách konania aplikoval, vo vzťahu k výroku I. rozsudku, ustanovenie a vo vzťahu k výroku II. rozsudku, ustanovenie , . Podľa týchto ustanovení právo na náhradu trov konania priznal v plnom rozsahu žalovanej, nakoľko zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 237,51 eur zavinil žalobca, ktorý ani netvrdil, že dôvodom späťvzatia bolo správanie žalovanej a ohľadne zvyšného nároku bol žalobca neúspešný.

35. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín ( ).

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v a (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, jeho podpísania a uvedenia spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).