Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K3-15C/79/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice samosudkyňou JUDr. Ivetou Puškášovou v spore žalobcov: 1., A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. X, XXX XX E., 2., F. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. D. X, XXX XX E., obaja žalobcovia právne zast.: Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., IČO: 47 240 482 so sídlom Žižkova 4D, 040 01 Košice - mestská časť Juh, proti žalovaným: 1., E. G., F. C., 2., C. G., 3., D. G., F. H., všetci žalovaní zast. správcom: Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345 so sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, o určenie vlastníckeho práva takto

rozhodol:

I.Súd určuje, že žalobca v 1. rade je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k.ú. B., okres Medzev, Košice – okolie, evidovaných na LV č. XXXX, kat. odbor E. – I., a to pozemok parc. registra E č. 2173 o výmere 40 m2, trvalý trávny porast, pozemok parcela registra E č. 2174 o výmere 209 m2, trvalý trávny porast a pozemok parc. registra E č. 2176 o výmere 151 m2, trvalý trávny porast, a to vo veľkosti 1/2-ice k celku.

II.Určuje sa, že žalobca v 2. rade je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. B., okres Košice – okolie, evidovaných na LV č. XXXX ako pozemok parcela registra E č. 2173 o výmere 40 m2, trvalý trávny porast, pozemok parcela registra E č. 2174 o výmere 209 m2, a parcela pozemok registra E č. 2176 o výmere 151 m2, trvalý trávny porast, a to vo veľkosti 1/2-ice k celku.

III.Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1.Žalobcovia podaným návrhom žiadali, aby súd rozhodol v zmysle ich podanej žaloby, čo odôvodnili tým, že žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade uzavreli dňa 15.1.2003 ako kupujúci s už nebohým p. J. K., bytom B. – L. XX kúpno-predajnú zmluvu (ďalej len ako ,,kúpna zmluva“) k nasledujúcim nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. B., obec Medzev, I. E. – I., ktoré sú evidované na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Košice – okolie, katastrálny odbor, a to:

- pozemok, parcela reg. "E" č. 2173 o výmere 40 m2, druh pozemku: trvalý trávny porast,

- pozemok, parcela reg. "E" č. 2174 o výmere 209 m2, druh pozemku: trvalý trávny porast,

- pozemok, parcela reg. "E" č. 2176 o výmere 151 m2, druh pozemku: trvalý trávny porast.

V deň podpisu kúpnej zmluvy došlo zo strany predávajúceho aj k odovzdaniu nehnuteľností žalobcom a od tohto momentu užívajú žalobcovia uvedené nehnuteľnosti nepretržite, bez zásahu tretích osôb.

2.Žalobcovia nemali v čase podpisu kúpnej zmluvy vedomosť o tom, že kúpnu zmluvu je potrebné zavkladovať príslušným katastrálnym odborom, pričom časom, po nadobudnutí tejto vedomosti (že na zápis nových vlastníkov v katastri je potrebné rozhodnutie o vykonaní vkladu vlastníckeho práva zo strany katastrálneho odboru) už vzhľadom na ich nerušené užívanie predmetných nehnuteľností,

nevenovali skutočnosti, že nie sú ako vlastníci zapísaný na liste vlastníctva (a teda nezosúladili dlhodobý faktický stav so stavom právnym), pozornosť. Vzhľadom na tieto skutočnosti sú aktuálne na liste vlastníctva zapísaný ako podieloví spoluvlastníci neznámi vlastníci, predkovia p. J. K. – p. E. G., F. C. (spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/4 k celku, p. C. G. (spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4 k celku) a p. D. G., F. H. (spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4 k celku).

3.Žalobcovia majú za to: a) keďže od uzavretia kúpnej zmluvy a začatia užívania nehnuteľností zo strany žalobcov prešlo ku dňu podania žaloby takmer 18 rokov a b) žalobcovia užívali nepretržite od 15.1.2003 nehnuteľnosti nerušene a v dobrej viere, že ich užívajú ako ich skutoční vlastníci, c) aj napriek skutočnosti, že žalobcovia neboli zapísaní ako vlastníci na základe kúpnej zmluvy na liste vlastníctva č. XXXX, došlo k vydržaniu predmetných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalobcov a že uvedené nakoniec potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom náleze zo dňa 14.11.2018, sp. zn. konštatoval, že ,,pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.“

4. Čo sa týka vydržania vlastníckeho práva predchádzajúceho vlastníka – p. J. K., tento predmetné nehnuteľnosti užíval v celej ich výmere, pokojne, nepretržite a dobromyseľne ako svoje vlastné v dobrej viere, že je ich jediným vlastníkom najmenej od roku 1953. Na liste vlastníctva č. XXXX je ako jeden z vlastníkov zapísaná p. E. G., F. C. (spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/4 k celku).

5. G. E. G. (nar. XX.X.XXXX – v rodokmeni uvádzaná ako M. C.) bola manželkou p. C. K. (nar. X.XX.XXXX), pričom z tohto manželského zväzku sa im narodil syn – p. C. K. (nar. XX.X.XXXX), ktorého manželkou bola p. N. H. (nar. XXXX), pričom z tohto manželstva pochádza syn – p. J. K. (nar. XX.XX.XXXX), ktorému sa z manželstva s p. F. O. (nar. XX.X.XXXX) dňa 16.11.1930 narodil práve právny predchodca žalobcov – predávajúci, p. J. K..

6. G. J. K. teda dobromyseľne užíval predmetné nehnuteľnosti v celku až do dňa ich predaja žalobcom vo vedomí, že je jediným právoplatným dedičom a vlastníkom týchto nehnuteľností a v takomto vedomí ich aj predal žalobcom, čo potvrdzujú aj čestné vyhlásenia nezainteresovaných obyvateľov obce Medzev – p. J. B. a p. P. E., ktoré potvrdili, že podľa ich vedomostí, p. J. K. užíval nehnuteľnosti pokojne, nepretržite a dobromyseľne ako svoje vlastné v dobrej viere, že je ich vlastníkom od roku 1953.

7.Žalovaný - Slovenský pozemkový fond k žalobe uviedol, že s tvrdením žalobcov, v zmysle ktorého odvádzajú vydržanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na základe zmluvy z 15.1.2003, sa nestotožňuje. Žalobcovia v žalobe odvádzajú nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam síce od platne uzatvorenej kúpnej zmluvy, avšak samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy ešte nevyvoláva právne účinky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V predmetnom prípade má Slovenský pozemkový fond za to, že žalobcovia mali pri bežnej opatrnosti vedieť, že je potrebné predmetnú kúpnu zmluvu zavkladovať a ako takú ju nemôžeme považovať za právny titul nadobudnutia vlastníctva ako jednu z kumulatívnych podmienok na vydržanie vlastníckeho práva. Už len samotná skutočnosť, že po čase dozvedeli o povinnosti zavkladovať kúpnu zmluvu predsa popiera splnenie podmienky ich dobromyseľnosti. Okamžite ako sa dozvedeli o tejto skutočnosti, mali urobiť úkony v prospech jej zavkladovania.

8.Slovenský pozemkový fond má za to, že nebola splnená minimálne jedna z podmienok pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním, a to oprávnenosť držby, má aj za to, že táto skutočnosť musela objektívne vyvolať u žalobcov pochybnosti, že im nehnuteľnosti patria (a sú ich vlastníkmi). Ak aj žalobcovia mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosti patria, samotný subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby, že v danom prípade takéto okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti držby neexistujú. Ani prípadná dlhodobá držba nehnuteľností žalobcami bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá v nich mohla vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností, nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Slovenský pozemkový fond s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje absenciu právneho titulu, na

základe ktorého mohli žalobcovia nadobudnúť presvedčenie, že k nehnuteľnostiam nadobudli vlastnícke právo.

9. Žalobcovia uvádzajú, že ich právny predchodca pán J. K. bol výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, s uvedeným tvrdením Slovenský pozemkový fond nesúhlasí. V zmysle tvrdení žalobcov bol pán J. K. vlastníkom nehnuteľností od roku 1953. o uvedenej skutočnosti neexistuje žiadny relevantný dôkaz. Za relevantný dôkaz tvrdení žalobcov o dedičskom práve pána J. K. by mohli považovať len právoplatné dedičské rozhodnutie alebo obdobnú listinu, ktorá by nepochybne preukazovala dedičské právo pána J. K.. V tomto je nevyhnutné poukázať na zásadu, ktorá platí od čias rímskeho práva, a to že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Preto ani právny predchodca žalobcov pán J. K. nemohol previesť na žalobcov vlastnícke právo, pokiaľ ním sám preukázateľne nedisponoval.

10.Slovenský pozemkový fond s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje absenciu právneho titulu, na základe ktorého mohol právny predchodca žalobcov pán J. K. nadobudnúť presvedčenie, že k pozemkom nadobudol vlastnícke právo. Slovenský pozemkový fond nerozporuje dedičský nárok pána J. K., avšak ho nemá ničím relevantným podložený. Na základe uvedených skutočností navrhuje žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

11.Na vyjadrenie žalovaného žalobcovia uviedli, že naplnili všetky predpoklady, požadované zákonom k tomu, aby bolo možné konštatovať, že na ich strane došlo k vydržaniu vlastníckeho práva, nakoľko: Ad 1) Spôsobilý predmet vydržania – nehnuteľnosť, ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobcovia domáhajú, je spôsobilým predmetom vydržania, nakoľko ide o nehnuteľnosť, ktorá nie je v špecifickom vlastníctve špecifických subjektov, pri ktorej vydržanie nie je podľa platných právnych predpisov možné. Ad 2) Spôsobilý subjekt vydržania – žalobcovia sú spôsobilými subjektmi vydržania – sú plne spôsobilí na právne úkony, nehnuteľnosť riadne užívajú od roku 2003, kedy ju nadobudli na základe uzavretej kúpno – predajnej zmluvy. Ad 3) Oprávnenosť držby - Rozlišujúcim kritériom, či je držba oprávnená, alebo nie, je dobrá viera držiteľa.

12. Žalobcovia nadobudli nehnuteľnosť od svojho právneho predchodcu na základe riadneho nadobúdacieho titulu – kúpnopredajnej zmluvy. Žalobcovia uzavreli kúpnopredajnú zmluvu v roku 2003, kde následne od uvedeného momentu uzavretia kúpnopredajnej zmluvy túto nehnuteľnosť nerušene užívali a užívajú. Nakoľko nehnuteľnosť užívajú na základe riadne uzavretej zmluvy, kde zároveň za predmetnú nehnuteľnosť aj riadne uhradili kúpnu cenu, vzhľadom na uvedené sa odôvodnene a najmä objektívne mohli domnievať, že im nehnuteľnosť patrí. V súlade s uvedeným tak aj s nehnuteľnosťou ako s vlastnou nakladali a užívali ju, a to po dobu viac ako 19 rokov, odkedy im bola po podpise kúpnej zmluvy odovzdaná právnym predchodcom. Na daných skutočnostiach nič nezmení to, že nesplnili zákonnú formálnu podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorou je vklad do katastra nehnuteľností, že uvedené nakoniec potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom náleze zo dňa 14.11.2018, sp. zn. konštatoval, že ,,pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.“

Ad 4) Naplnenie vydržacej doby, požadovanej zákonom – poukazujeme, že žalobcovia užívajú nehnuteľnosť nerušene už od 15.01.2003, teda viac ako 19 rokov. Počas tohto obdobia žiaden subjekt nenamietal ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, teda žalobcovia nerušene a nepretržite užívali nehnuteľnosť po dobu stanovenú zákonom, ktorá je nevyhnutá pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním pri nehnuteľnostiach.

13.Právny predchodca žalobcov – p. K. rovnako nerušene užíval nehnuteľnosti minimálne od r. 1953, čo potvrdili čestnými vyhláseniami aj svedkyne. Vzhľadom na uvedené, už aj na strane právneho predchodcu žalobcov pána Bröstla došlo k vydržaniu a nadobudnutiu vlastníckeho práva, pričom zároveň táto doba oprávnenej držby sa započítava aj do vydržacej doby na strane žalobcov.

14. Nakoľko žalobcovia majú nehnuteľnosť nepretržite v držbe po dobu 19 rokov (a po dobu 50 rokov je mal nepretržite v držbe ich právny predchodca), a splnili aj ostatné zákonom stanovené predpoklady vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v súlade s vyššie uvedeným došlo k vydržaniu a nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva.

15. G. E. G. (nar. XX.X.XXXX – v rodokmeni uvádzaná ako M. C.) bola manželkou p. C. K. (nar. X.XX.XXXX), pričom z tohto manželského zväzku sa im narodil syn – p. C. K. (nar. XX.X.XXXX), ktorého manželkou bola p. N. H. (nar. XXXX), pričom z tohto manželstva pochádza syn – p. J. K. (nar. XX.XX.XXXX), ktorému sa z manželstva s p. F. O. (nar. XX.X.XXXX) dňa 16.11.1930 narodil práve právny predchodca žalobcov – predávajúci, p. J. K..

16. G. J. K. je na základe uvedeného preukázateľne pravnuk podielovej spoluvlastníčky p. E. G.. Zároveň, na základe predložených čestných vyjadrení obyvateľov obce Medzev, je vo všeobecnom povedomí obyvateľov, že p. J. K. preukázateľne užíval nehnuteľnosť v dobrej viere, že mu patrí, ako vlastnú, a to už od r. 1953. Teda v čase, keď predmetnú nehnuteľnosť p. J. K. previedol na žalovaných, vzhľadom na nepretržitú a ničím nerušenú držbu a užívanie predmetných nehnuteľností došlo na jeho strane k vydržaniu a tak v čase prevodu na žalobcov bol vlastníkom sporných nehnuteľností.

17. Ak by aj konajúci súd dospel v predmetnom prípade k právnemu názoru, v zmysle ktorého právny predchodca žalobcov – p. J. K. nie je vlastníkom nehnuteľností a tak nemohol previesť vlastnícke právo na žalobcov a tí ho nemohli nadobudnúť, apeluje na aplikáciu princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa (nevlastníka) pred nedbalým vlastníkom . Žalobcovia vo svetle uvedeného neboli povinní a nepovažovali za nevyhnutné vykonávať analýzu v príslušných štátnych registroch, či p. J. K. je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Žalobcovia tak aj vzhľadom na uvedené nepovažovali za potrebné od p. J. K., aby im ten preukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu, dedičskými rozhodnutiami. Dané nie je ani bežnou praxou pri uzatváraní kúpno – predajných zmlúv a žalobcom nevyplývala žiadna právna povinnosť takéto rozhodnutia od p. J. K. vypýtať.

18. Pri otázke posudzovania dobrej viery nadobúdateľa, ktorý nadobudol nehnuteľnosť od nevlastníka, pritom v zmysle aktuálnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky prevláda názor, v zmysle ktorého má byť chránený nadobúdateľ, ktorý v dobre viere nadobudol nehnuteľnosť od nevlastníka:

19.„Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má).Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo 16. marca 2016).

20. Žalobcovia zároveň považujú za nemenej dôležité tiež poukázať na tú skutočnosť, že nehnuteľnosti v dobrej viere od r. 2003 – teda 19 rokov užívajú a na svoje náklady ich zhodnocujú a zveľaďujú. Preto je nepochybne ich hodnota vyššia než v čase, keď ju nadobudli od svojho právneho predchodcu a nepochybne taktiež od času, kedy sa nachádzali vo vlastníctve právnych predchodcov p. J. K..

21.Slovenský pozemkový fond ako zástupca žalovaných k replike žalobcov uviedol, že žalobcovia vo svojom vyjadrení vo veci z dňa 31.01.2022 opätovne poukazujú na kumulatívne splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva. Žalobcovia vo svojom vyjadrení opisujú podstatu jednotlivých podmienok. V predmetnom spore SPF považuje za relevantné nenaplnenie podmienky – oprávnenosť držby. SPF nepopiera, že predmet sporu bol spôsobilý na vydržanie ani to, že žalobcovia majú subjektívnu spôsobilosť. Pokiaľ ide o splnenie podmienky vydržacej doby je to v tomto prípade irelevantné, keďže lehota nemohla začať plynúť od žalobcami uvedeného roku 2003.

22. Žalobcovia v žalobe odvodzujú nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam síce od platne uzatvorenej kúpnej zmluvy, avšak samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy ešte nevyvoláva právne

účinky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V zmysle v aktuálnom znení ( ďalej ), ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V nadväznosti na uvedené, v zmysle a nasl. katastrálny zákon v aktuálnom znení (ďalej len katastrálny zákon), sa vlastnícke práva k nehnuteľnostiam zapisujú do katastra nehnuteľností vkladom, a právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia okresného úradu o jeho povolení. Z uvedeného je jasne zrejmé, že samotné uzatvorenie zmluvy nepostačovalo na nadobudnutie vlastníckeho práva a bol potrebný ďalší administratívny úkon a rozhodnutie príslušného orgánu štátnej správy. Tvrdenia žalobcov o tom, že v roku 2003 nevedeli o týchto povinnostiach sú irelevantné a minimálne účelové. Katastrálny zákon bol platný od 04.08.1995 (účinný od 01.01.1996). K údajnému uzavretiu kúpnej zmluvy došlo podľa žalobcov dňa 15.01.2003, čo je takmer 8 rokov od účinnosti Katastrálneho zákona. Taktiež nemožno opomenúť zásadu Ignorantia iuris non excusat. V rozhodnom období od roku 2003 je absurdné obhajovať nesplnenie podmienok predpokladaných zákonmi pre nadobudnutie vlastníctva pre „svoju nevedomosť“. Po podpise zmluvy žalobcom nebránila žiadna relevantná skutočnosť podať návrh na vklad do katastra nehnuteľností na príslušnom katastrálnom úrade. SPF v tomto bode apeluje na súd, aby uvedené skutočnosti vzal v úvahu.

23. Slovenský pozemkový fond má za to, že nebola splnená minimálne jedna z podmienok pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním, a to oprávnenosť držby, že táto skutočnosť musela objektívne vyvolať u žalobcov pochybnosti, že im nehnuteľnosti patria (a sú ich vlastníkmi). Ak aj žalobcovia mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosti patria, samotný subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby, že v danom prípade takéto okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti držby neexistujú. Ani prípadná dlhodobá držba nehnuteľností žalobcami bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá v nich mohla vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností, nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

24. Ďalej, že žalobcovia opätovne poukazujú na skutočnosť, že ich právny predchodca p. J. K. bol výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. S uvedeným tvrdením SPF naďalej nesúhlasí. Žalobcovia opätovne poukazujú že preukázali výlučné vlastníctvo právneho predchodcu p. J. K. prostredníctvom priloženej fotokópie rodokmeňa. V zmysle tvrdení žalobcov p. J. K. užíval uvedené nehnuteľnosti ako domnelý vlastník, na základe toho, že bol jediným právoplatným dedičom pani E. G., F. C. (žalovaná v 1.rade). Po prvé, uvedený rodokmeň nie je podľa názoru SPF relevantnou listinou bez pochybnosti preukazujúcou dedičské právo dedičov po poručiteľovi. Zároveň, ak by aj uznali, že fotografia určitého rodokmeňa poukazuje na nejakú dedičskú postupnosť, žalobcami predložený rodokmeň poukazuje len na to, že p. J. K. by mohol byť dedičom iba po podielovej spoluvlastníčke (žal. v 1.rade) a nie aj po žalovaných v 2. a 3. rade. To, že bol p. J. K. výlučným dedičom celého majetku po svojich právnych predchodcoch nepreukazuje žiadna relevantná listina. Tak ako už SPF uvádzal niekoľkokrát vo svojich vyjadreniach v tomto konaní (aj konaní -2020), za relevantný dôkaz tvrdení žalobcov o dedičskom práve pána J. K., by mohli považovať len právoplatné dedičské rozhodnutie, dohodu dedičov alebo obdobnú listinu, ktorá by nepochybne preukazovala výlučné dedičské právo pána J. K.. V zmysle (starý ), právnej úpravy platnej a účinnej v roku 1953, kedy údajne nadobudol p. J. K. nehnuteľnosti, sa síce nadobúdalo dedičstvo už okamihom smrti poručiteľa (), avšak v zmysle starého , až Súd potvrdí nadobudnutie dedičstva dedičovi, ktorého dedičské právo bolo preukázané. Žalobcovia nič takéto k žalobe nepriložili, preto SPF usudzuje že žiadnou takouto listinou nedisponujú. . SPF nerozporuje dedičský nárok pána J. K., avšak ho nemá doposiaľ ničím relevantným podložený.

25.V duplike žalobcovia uviedli, že SPF vo svojom vyjadrení v k vydržaniu vlastníckeho práva žalobcami neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, opakovane len uvádza, že k vydržaniu vlastníckeho práva žalobcami dôjsť nemohlo, nakoľko nedošlo ku vkladu kúpnej zmluvy do príslušného katastra nehnuteľností.

26. Žalobcovia nadobudli presvedčenie, že im nehnuteľnosť patrí, na základe riadne uzatvorenej kúpnej zmluvy od svojho právneho predchodcu, v r. 2003. O vlastníckom práve svojho právneho predchodcu nemali pochybnosti, nakoľko ten svoje vlastnícke právo preukázal notárskymi overenými čestnými vyhláseniami svedkov – osôb, ktoré poznajú miestne pomery a ktoré potvrdili, že túto nehnuteľnosť p.

K. už od nepamäti užíval. Teda, aj keby sme pripustili, že p. K. ako právny predchodca žalobcov nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, aj z predloženého rodokmeňu a najmä tiež z faktického stavu, potvrdeného výpoveďami svedkov, vyplýva, že túto nehnuteľnosť nerušene užíval už od r. 1953, teda aj na jeho strane došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. A teda aj v súlade s uvedeným túto nehnuteľnosť vydržal a ako vlastník ju v súlade so zákonom previedol na žalobcov.

27.Dobrú vieru žalobcov preukazujú nasledujúce skutočnosti: 1) riadne existujúci právny titul k nadobudnutiu nehnuteľností – kúpna zmluva, podpísaná všetkými zmluvnými stranami, s úradne overeným podpisom prevodcu – p. K.. Len skutočnosť, že táto zmluva nebola predložená príslušnému katastrálnemu odboru, príslušného úradu, nemení nič na fakte, že bola stranami podpísaná, obsahovala všetky náležitosti, teda predstavuje spôsobilý právny titul k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. 2) svedecké vyhlásenia, priložené ku kúpnej zmluve, notársky overené – kde svedkovia potvrdili, že p. K. túto nehnuteľnosť nerušene užíval od r. 1953 a kde zároveň vyhlásili, že nemajú vedomosť o tom, že by túto nehnuteľnosť užíval aj akýkoľvek iný subjekt.

28.Teda žalobcovia boli od počiatku v dobrej viere, že nadobúdajú túto nehnuteľnosť od vlastníka (prevodcu p. K.). Zároveň boli taktiež v dobrej viere, že po uzavretí kúpnej zmluvy, kde riadne za nehnuteľnosť zaplatili, im táto nehnuteľnosť patrí a v súlade s uvedeným ju tak aj nerušene, po nevyhnutnú dobu vydržania (10 rokov) nerušene užívali.

29.Teda žalobcovia so zreteľom na všetky objektívne okolnosti (vyššie uvedené v bode 1) a 2)) odôvodnene nehnuteľnosť ako vlastnú užívali, na svoje náklady ju zveľaďovali. Počas tejto doby si totiž žiaden subjekt neuplatnil akýkoľvek nárok k predmetnej nehnuteľnosti, teda zároveň je naplnená aj podmienka „nepretrhnutia“ a neprerušenia zákonom stanovenej doby vydržania.

30.Žalobcovia ako osoby, ktoré nemajú právnické vzdelanie, neuskutočnili formálny úkon – návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Bezprostredne po tom, čo sa o tejto skutočnosti dozvedeli, návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností chceli uskutočniť, avšak nakoľko na liste vlastníctva sú uvedení neznámi vlastníci, tento úkon uskutočniť nevedeli a tak sa obrátili žalobou na usporiadanie svojich vlastníckych práv na súd, a to v r. 2020, teda 7 rokov po tom, čo už došlo k vydržaniu ich vlastníckeho práva faktickým užívaním tejto nehnuteľnosti.

31. Má za to, že je potrebné, aby žalobcovia v predmetnom prípade boli chránení pred nedbalými vlastníkmi (zastúpenými Slovenským pozemkovým fondom), a to vo svetle bohatej judikatúry najvyšších súdnych autorít, ktorá v obdobných prípadoch prikladá právnu ochranu práve „nevlastníkom“, ktorí nehnuteľnosť ako svoju dobromyseľne po dlhé roky užívali a zveľaďovali. Na túto judikatúru už poukázali vo svojom predošlom vyjadrení a plne sa na ňu odvolávajú.

32.SPF efektívne nepoprel vlastnícke právo žalobcov k spornej nehnuteľnosti, v súlade s a – nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil dôkazné prostriedky, predložené žalobcami, preukazujúce ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobcovia zotrvávajú na podanej žalobe v celom rozsahu a navrhujú, aby súd rozhodol v zmysle predloženého žalobného návrhu zo dňa 15.7.2021.

33. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listom vlastníctva, rodokmeňom, písomnými vyjadreniami právnych zástupcov strán sporu a zistil tento skutočný stav: Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že jej rodičia si kúpili nehnuteľnosť v roku 1996 s tým, že súčasťou boli aj záhrady, ktoré boli zarastené a teda aj žalobcovia uvažovali, čo s tým budú robiť, na predmetné pozemky chodil raz za čas kosiť starší pán K., ale stále ich nabádal k tomu, aby žalobcovia kúpili aj záhrady, ktoré tvorili súčasť toho domu, následne v roku 1998 brat žalobkyne vyčistil celú lúku, nachádza sa tam dom, cesta a lúka, v tej dobe sa tie pozemky kúpili za sumu 5.000,-Sk, obaja sa v dobrej viere starali o to, za posledných 20 rokov nikto nikdy nepovedal, prečo je to tam oplotené, že to nepatrí žalobcom, nikto o tieto pozemky neprejavil záujem, až v roku 2021 zistili, že niečo sa deje, keďže jedna parcela bola okolíkovaná, následne zisťovali na mestskom úrade, či mesto vytyčuje nejaké pozemky, tam im povedali, že jedna z týchto parciel patrí mestu, avšak aj pán K., ktorý predával predmetné pozemky, nemal vedomosť o tom, že to nie sú jeho pozemky, keďže na kúpnej zmluve boli všetky parcely, keďže mesto vypísalo súťaž ohľadom predaja pozemkov, tejto súťaže sa žalobcovia zúčastnili,

keďže rodičia sa tam presťahovali, a teda na starobu tam chceli dožiť, pričom žalobcovia si v tej súťaži, ktorej sa zúčastnili kúpili parcelu, čiže vysúťažili si tri parcely, takže od roku 2021 už boli v tom, že je všetko ich, všetky tieto parcely boli uvedené v kúpnej zmluve, len jeden pozemok patril mestu, ktorý následne odkúpili a rodičia v kúpnej zmluve z roku 2003 napísali predmetné pozemky na žalobcov, pričom kúpnu zmluvu uzatvárali samotní rodičia, dom bol ich, ale pozemky prepísali na žalobcov v 1. a 2. rade, žalobkyňa mala v tom čase 19 rokov. Má vedomosť, že predmetný dom odkúpili ich rodičia od pána K. v roku 1996. Kúpili chalupu a pozemky a v roku 2003 ich žalobcovia odkúpili, pričom aj dom je už t.č. prepísaný na žalobkyňu.

34.Žalobca v 2. rade potvrdil skutočnosti uvádzané žalobkyňou ako jeho sestrou, že v roku 1996 kúpili ich rodičia predmetný dom, ku ktorému podľa predávajúceho pána K. pripadali aj pozemky, o ktoré sa žalobcovia starali, nikto o ne neprejavoval záujem, pričom pán K. predmetné parcely využíval ako ovocný sad, nachádzajú sa tam jablone a čerešňa, od začiatku im pán K. hovoril, že tieto záhrady sú jeho a patria k nehnuteľnosti, ktorú kúpili v roku 1996, pričom stále ich presviedčal o tom, aby aj tieto záhrady žalobcovia od neho odkúpili, keďže už má určitý vek a starať sa o tieto záhrady bolo pre neho náročné. Neskôr žalobca pomáhať pánovi K. so starostlivosťou o tieto pozemky, začal ich čistiť, a časom v roku 2003 dospel k tomu, že tieto pozemky odkúpia a jeho zbavia tejto starostlivosti, žalobca mal v tom čase 25 rokov, pričom pravdou je, že tieto pozemky neboli prepísané na žalobcov, žalobca mal v tom čase iné starosti, ako riešiť pozemky, toto nebola jeho priorita, avšak pozemky užíval v dobrej viere s tým, že sú ich vlastníkmi tak, ako je to doložené v čestnom prehlásení susedov, ktorí bývali na tejto ulici a preto žalobcovia považovali túto vec za uzavretú.

35.Zástupca za žalobcov ďalej poukázal na dedičskú líniu po pánovi K., ktorá je preukázaná evidovaná neznámej vlastníčke č. 1 E. G., kde je preukázané, že je to právo tejto neznámej vlastníčky, a teda minimálne v 1/2-ici spoluvlastníctva ich pozemkov, že už vtedy bol vlastníkom pán K., avšak zastávajú názor, že s ohľadom na predložené čestné prehlásenia a dobrú vieru užívania predmetnej nehnuteľnosti, je preukázané vlastníctvo týchto pozemkov zo strany pána K..

36.Zástupca za SPF mal za to, že pokiaľ ide o reťazenie právnych vzťahov a jednotlivých zmlúv, tak už s ohľadom na osobu pána J. K. ako právneho predchodcu, má stále za to, že vlastnícke právo k spornému pozemku nie je preukázané, z výpovedí bolo len preukázané, že sa považoval za dediča po pôvodných vlastníkoch, po svojej starej matke, avšak nie je nijakým spôsobom preukázané, že by bola vlastníčkou týchto pozemkov, chýba k tomu aj nejaký reálny právny titul, alebo nejaké rozhodnutie, listina, ktorá by preukazovala vlastnícke právo pána K., prípadne jeho právnych predchodcov. Poukazuje na to, že vnútorné presvedčenie, že pozemok patrí jemu, nemá právne následky, a preto má zato, že nie je daná jeho dobromyseľnosť, keďže len to, čo si vnútorne myslí táto osoba, nemôže byť s ohľadom na všetky objektívne skutočnosti preukázané, že je vlastníkom nehnuteľností, ďalej, pokiaľ sa týka samotnej zmluvy z roku 1996, ale aj z roku 2003, má za to, že subjekty oboch strán pri uzatváraní zmluvy mali byť náležite pozorní a skontrolovať si, ktoré sú to pozemky, a teda ktoré sa prevádzajú na koho – od koho a v tom čase sa nemali spoliehať iba na tvrdenia pána K., že sú jeho vlastníctvom, ale mali si príslušné skutočnosti zistiť z katastra nehnuteľností, pretože ak by si splnili svoju povinnosť, ktorá vyplývala zo zákona, tieto zmluvy si mohli dať zavkladovať už v roku 2003 a skutočnosti, ktoré vyplývajú z výpovedí žalobcov je zrejmé len to, že ich užívajú, starajú sa o ne, avšak nedá sa hovoriť o držbe za účelom práva vydržaním, ako o dobromyseľnej držbe, keďže táto nespĺňa všetky kumulatívne podmienky, ktoré zákon predpokladá, a preto má za to, že je potrebné žalobu zamietnuť.

37.Svedkyňa H. L. vo svojej výpovedi uviedla, že je dcérou nebohého pána K., a potvrdila, že tento pozemok patril jej babke, pričom jej otec spoločne so súrodencami predmetné pozemky predali, pričom právni predchodcovia ako spoluvlastníci boli J. G. a F. G. a pradedko C. G.. Starí rodičia okrem otca mali 7 detí, všetci bývali v Medzeve, všetci vedeli o tejto skutočnosti, keďže nikto predmetnú nehnuteľnosť nevyužíval a im vyhovovalo, keďže tam bol aj domček, tak súrodenci sa medzi sebou takto dohodli, keď zomrela babička Rozália a dedo J. G., nikto sa o pozemky nestaral. Svedkyňa mala za to, že pozemky sú už predané, a preto sa o ne nikto z dedičov nezaujímal, pričom samotná uviedla, že nemá vedomosť o tom, že po jej právnych predchodcoch prebehlo dedičské konanie, keďže jej otec to užíval po starých rodičoch, že na pozemku sa nachádza aj chliev, pričom tento pozemok považovali za súčasť pozemku k domu. Ďalej uviedla, že práve na základe dohody všetkých súrodencov, predmetné nehnuteľnosti užíval jej otec a ten následne tieto pozemky predal žalobcom, resp. právnym predchodcom s tým, že

keď to predal, tak sa s finančnou čiastkou, ktorú za pozemky dostal, so súrodencami rozdelil, takže každý mal svoj podiel.

38.Predmetom konania je určenie, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX, a to parc. registra „E“ č. 2173 o výmere 40 m2, parc. registra „E“ č. 2174 o výmere 209 m2 a parc. registra „E“ č. 2176 o výmere 151 m2 u každého z nich v podiele 1/2, a to titulom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 15.01.2003, a to vydržaním.

39.V zmysle ust. (), oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

40.V zmysle ust. , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.

41.V zmysle ust. , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.

42.Z LV č. XXXX k.ú. B., I. E. – I. je zrejmé, že predmetné parcely sú tam evidované, kde ako podieloví spoluvlastníci sú pod B1 uvedení E. G., F. C., pod B2 C. G. ml., a pod B3 D. G. F. H., pričom E. G. v podiele 2/4-iny, J. G. v 1/4-ine a D. G. v 1/4-ine, všetci zastúpení Slovenským pozemkovým fondom Bratislava - žalovaným.

43.Z rodokmeňa predloženého žalobcami (č.l. 12) ako i z LV č. XXXX je zrejmé, že jedným z vlastníkov je zapísaná i E. G., F. C., ktorej veľkosť spoluvlastníckeho podielu sú 2/4-iny, pričom E. G. (v rodokmeni uvádzaná ako M. C.) bola manželkou pána C. K., nar. X.XX.XXXX), z tohto manželského zväzku sa im narodil syn – C. K. (nar. XX.XX.XXXX), ktorého manželkou bola pani N. H. (nar. XXXX) a z tohto manželstva pochádzal syn J. K., (nar.XX.XX.XXXX), ktorému sa z manželstva s pani F. O. (nar. XX.XX.XXXX) dňa 16.11.1930 narodil J. K. – právny predchodca žalobcov – predávajúci.

44.Z čestných vyhlásení najstarších obyvateľov obce Medzev (č.l0,11) P. E., F. B. a J. B., F. G., je zrejmé, že nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané na LV č. XXXX P. XXXX ako parcely č. 2173 o výmere 40 m2, č. 2174 o výmere 209 m2, č. 2175 o výmere 198 m2 a č.2176 o výmere 151 m2 užíval pokojne, nepretržite a dobromyseľne ako svoje vlastné v dobrej viere pán J. K., ktorý je ich vlastníkom od roku 1953.

45. Z výpisu z LV č. XXX, k.ú. B., okres Košice- okolie (č.l. 68) súd zistil, že je tam evidovaná parc. č. 1494/2, záhrada o výmere 159 m2, parcela č. 1495 o výmere 85 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcela č.1496, zastavané plochy a nádvorie o výmere 124 m2 a parcela č.1497, záhrada o výmere 189 m2, a na parcele č. 1495, postavený dom č. súp. 695, je vlastníčkou evidovaná pod B1 žalobkyňa titulom nadobudnutia – darovacia zmluva zo dňa 17.01.2014 a titulom kúpnej zmluvy zo dňa 10.08.2021.

46.Z predloženej mapy parcely, ktorá je predmetom tohto konania, je zrejmé, že parcely, ktoré sú predmetom tohto konania sa nachádzajú oproti parcelám, ktoré sú evidované na LV č. XXX, ku ktorým vedie prístupová cesta z predmetných parciel evidovaných na LV č. XXX a ktoré sú vyšrafované na predmetnej listine (č.l. 70).

47.Žalobcovia teda odvodzovali vlastnícke právo k parcelám, ktoré sú predmetom tohto konania titulom uzavretej kúpnopredajnej zmluvy z roku 2003 medzi predávajúcim C. K. a nimi ako kupujúcimi. Predmetná kúpna zmluva nebola registrovaná a ani v danom čase zapísaná v katastri nehnuteľností; C. K. ako predávajúci však nikdy nebol zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností, žalobcovia však v konaní mali za to, že nadobudol nehnuteľnosti titulom vydržania, a to od roku 1953, odkedy tieto nepretržite užíval, staral sa o ne, a na základe týchto skutočností po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby sa stal vlastníkom. S týmto sa však súd nestotožňuje, keďže v danom prípade je síce predávajúci C. K. v zmysle uvedeného rodokmeňa, mohol byť dedičom po právnych predchodcoch (ako uviedla i svedkyňa H. L.) ako spoluvlastník – J. G. a F. G. a aj pradeda C. G., avšak okrem predávajúceho (pána Bröstla) mali 6 detí, a akby aj sa títo medzi sebou dohodli ústne, o spôsobe užívania nehnuteľnosti a aj keby sa mohol predávajúci domnievať, že je tak držiteľom nehnuteľnosti, na vydržanie mu však chýbal titul –

jeho právnych predchodcov – právna skutočnosť na uchopenie držby, a v danom prípade nepostačilo iba jeho presvedčenie, že nehnuteľnosti užívali jeho právni predchodcovia, a teda patria jemu.

48.Vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva, v prípade splnenia vlastníckych podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu k tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto vlastnícke predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosť je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností možno potom usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré nemôžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

49.Súd však má za to, že na strane J. K. nemohlo dôjsť v danom čase k vydržaniu nehnuteľností. Je možné sa stotožniť s námietkou SPF za žalovaného, týkajúceho sa NEMO PLUS IURIS, i s nezavkladovaním kúpne zmluvy ( z roku 2003).

50.V zmysle ustálenej judikatúry je nevyhnutné v obdobných prípadoch skúmať dobromyseľnosť nadobúdateľov v záujme zachovania zásady ochrany dobrej viery a zásady ochrany slobodnej vôle nadobúdateľov, ktorí nadobudli vlastnícke právo od nevlastníka, pričom túto povinnosť ustanovuje priamo judikatúra Ústavného súdu SR (napr. Nález ÚS zo dňa 3.05.2017 sp. zn. ): „Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou“, alebo Nález ÚS SR zo dňa 14.11.2018 sp. zn. : „že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa SR a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa , ods. 1 SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, považovať taký výklad ust. , ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym a contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavný, komfortný. Pri ústavne komfortnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar, ako bezodplatné plnenie“.

51.V zmysle vyššie uvedenej judikatúry ústavného súdu ako i skutkovo a právne v obdobných prípadoch, sa poskytuje väčšia ochrana nadobúdateľom, ktorí v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť od nevlastníka, než nedbalým vlastníkom, ktorí sa o predmet svojho vlastníckeho práva - nehnuteľnosť nestarali, nezveľaďovali a na svoje náklady nezhodnocovali.

52.Aktuálne rozhodnutie ústavného súdu z januára 2021, sp. zn. , kedy rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami. V náleze ústavný súd uviedol: „Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom

s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo“.

53.Najvyšší súd pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v tých prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné.

54.Medzi výnimky patrí podľa najvyššieho súdu nasledovné: 1) neoprávnený dedič ( ), 2) obchodnoprávne vzťahy ( ), 3)konkurzné konanie ( zákona o konkurze a reštrukturalizácii) 4)prevod cenných papierov ( zák. o cenných papieroch) 5)exekúcia (upravené nepriamo v v spojení s exekučného poriadku, pričom na daný prípad sa uvedené nevzťahuje.

55.Súd na základe týchto skutočností je toho názoru, že žalobcovia boli v dobrej viere a dobromyseľní a keďže predmetné nehnuteľnosti užívajú od roku 2003, teda viac ako 21 rokov, mal za to, že sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností oprávnenými, i keď predmetné nehnuteľnosti nadobudli od nevlastníka, žalobcom svedčí i existujúci právny titul nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorým bola kúpna zmluva, pričom súčasťou tejto kúpnej zmluvy boli i notársky overené potvrdenia svedkov, ktorí poukázali na to, že nehnuteľnosť predávajúci užíval nepretržite od roku 1953, že nemajú vedomosť, že by túto nehnuteľnosť užíval akýkoľvek iný subjekt, po uzavretí kúpnej zmluvy sumu riadne zaplatili, a následne ju nerušene po celú dobu vydržania užívali, počas tejto doby si žiaden subjekt neuplatnil nárok k predmetnej nehnuteľnosti, a teda je splnená i podmienka neprerušenia zákonom stanovenej doby, a toto sú dôvody, pre mimoriadnu výnimočnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom – žalobcov.

56.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd mal za to, že v predmetnom spore boli naplnené všetky zákonné predpoklady vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva, to znamená spôsobilý predmet vydržania, spôsobilý subjekt vydržania, oprávnenosť a nepretržitosť držby.

57.Súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný ani nepopieral vlastnícke právo žalobcov k spornej nehnuteľnosti.

58. Na základe takto uvedených skutočností, súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

59.Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

60. Podľa ust. , o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu, v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

61.Podľa ust. , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

62.V prejednávanej veci žalobcovia boli síce v konaní úspešní, avšak nežiadali priznať náhradu trov konania voči žalovaným, a tak súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Košice písomne, v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpisu a spisovej značky konania (, ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). ( )