Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14S-6-2019.pdf
PDF · 217.16 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/6/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: K R O N SK, s.r.o., so sídlom Dolné Suroviny 996/1, 905 01 Senica, IČO: 36 256 561, právne zastúpeného : Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : 102317476/2018 z 23. novembra 2018, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Napadnutým rozhodnutím č. 102317476/2018 z 23. novembra 2018 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok" alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Senica (ďalej len „správca dane") č. 100864377/2018 z 2. mája 2018 (ďalej aj ako len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH") za zdaňovacie obdobie január 2013 v sume 32 201,98 eur. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, ktorá bola začatá dňa 31.08.2015 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 20643613/2015 z 10. augusta 2015, ktorej závery správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 103600009/2016 z 26. júla 2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k jeho záverom č. 103604355/2016 zo dňa 27.07.2016, doručený žalobcovi dňa 15.08.2016, kedy sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola.
2. Dôvodom dodatočného určenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou DREVITECH, spol. s r.o., so sídlom Parková 45, 821 05 Bratislava, IČO : 45 708 193, ktorej právnym nástupcom je spoločnosti Sport Life s.r.o., so sídlom Hlavná 326, 929 01 Dunajská Streda, za dodanie tovaru : faktúra č. 2013006, dátum dodania 29.01.2013, základ dane 45 948,17 eur, DPH 9 189,63 eur, Rezivo smrek fošne 38 mm v množstve 69,36 m3 , Rezivo smrek hranoly mix v množstve 92,56 m3 ; Rezivo-smrek dosky 25mm v množstve 69,36 m3; faktúra č. 2013007, dátum dodania 30.01.2013, základ dane 37 732,73 eur, DPH 7 546,55 eur, Rezivo smrek dosky 25 mm v množstve 65,55 m3 , Rezivo smrek hranoly mix v množstve 59,1 m3, Rezivo-smrek fošne 38 mm v množstve 65,28 m3; faktúra č.
2013009, dátum dodania 30.01.2013, základ dane 77 329 eur, DPH 15 465,80 eur, za dodanie Oceľovej konštrukcie haly v množstve 1 ks. Daňové orgány oboch stupňov po vyhodnotení zisteného skutkového stavu zhodne dospeli k dôvodu nepriznania práva na odpočítanie dane, ktorým bola skutočnosť, že z titulu dodania tovaru a služieb spoločnosťou DREVITECH spol. s r.o., ktorých reálnosť sa nepotvrdila, nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a preto uplatnením práva na odpočítanie dane prišlo k porušeniu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu správnu žalobu, v ktorej namietal, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP")], že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 písm. d/ SSP), že zistenie skutkového stavu orgánov verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 písm. e/ SSP) a že v danom konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 písm. g/ SSP).
4. Žalobca poukázal na to, že z rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného vyplýva, že k neuznaniu nároku došlo z dôvodu pochybností týkajúcich sa spoločnosti DREVITECH, spol. s.r.o. K predmetnému žalobca uviedol, že súhlasí s tvrdením, že pochybnosti sa týkajú činnosti spoločnosti DREVITECH, spol. s.r.o., avšak namietal, že tieto pochybnosti vznikli na základe činnosti v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože preverovanie zdaniteľných obchodov uskutočnených v kontrolovanom zdaňovacom období január 2013 sa uskutočňovalo od 31.8.2015, kedy bola začatá daňová kontrola. Ďalej nesúhlasil so záverom správcu dane, že dodanie tovaru je spochybnené a v tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane v rámci vykonaného dokazovania spochybňuje spoločnosť DREVITECH, spol. s r.o., ako jeho dodávateľa resp. uvádza, že pochybnosti vznikli predovšetkým o samotnej činnosti tejto spoločnosti. Ďalej poukázal na to, že žalovaný ako jeden z dôvodov pochybností uvádza nekontaktnosť právneho nástupcu spoločnosti DREVITECH, spol. s. r.o. a to spoločnosť Sport Life s.r.o., teda nejde o nekontaktnosť spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. (ktorú si ako svojho dodávateľa preveril vo všetkých jemu dostupných registroch), ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale ide o nekontaktnosť jej právneho nástupcu. V tejto súvislosti žalobca podotkol, že správca dane mal v rámci svojej činnosti viac možností na preverovanie činností daňových subjektov, resp. sledovanie ich plnenia si povinností a to napr. prostredníctvom inštitútu miestneho zisťovania alebo daňovej kontroly, ktorými mohol preveriť výkon ekonomickej činnosti jednotlivých daňových subjektov a preto je podľa jeho názoru nemysliteľné, že neplnenie si povinností sa dáva na jeho ťarchu.
5. Poukázal ďalej na ďalšie pochybnosti v napadnutom rozhodnutí a to preverenie výpovede svedka R. M., ktorý vystupoval v zdaňovacom období ako osoba konajúca za spoločnosť DREVITECH, a to podľa správcu dane v nepreukázanej časti o zamestnancoch a živnostníkoch spoločnosti, ako aj o vlastníctve motorových vozidiel spoločnosti. Tvrdil, že žalovaný a správca dane svoje závery opierajú len o zistenia formálneho charakteru, ktoré nemusia a evidentne nezodpovedajú skutočnému stavu, pričom takýmito zisteniami bolo napríklad nepreukázanie zamestnaneckého pomeru medzi spoločnosťou DREVITECH a osobami uvedenými vo výpovedi R. M. tým, že uvedené osoby sa nenachádzajú v daňovom priznaní na dani zo závislej činnosti spoločnosti DREVITECH. V tejto súvislosti upozornil, že vznik a trvanie zamestnaneckého pomeru nie je podmienený splnením daňových, resp. iných verejnoprávnych povinností, ktoré vzniknú spoločnosti v dôsledku existencie pracovného pomeru, pracovný pomer je právny stav založený výlučne na podmienkach upravených Zákonníkom práce, jeho existencia sa spája s radou iných zákonných povinností, avšak ich neexistencia nepreukazuje zároveň neexistenciu pracovného pomeru dodajúc, že skutočnosti zistené správcom dane by mohli viesť k zisteniu len neplnenia si iných daňových povinností spoločnosťou DREVITECH. K neplneniu si povinností tejto spoločnosti poukázal aj na daňové priznanie k dani z motorových vozidiel a s tým súvisiacu výpoveď R. M. vo vzťahu k vlastníctvu a držbe vozidiel, ktoré deklaroval. Žalobca poukázal na to, že evidenciu vozidiel vedie príslušný orgán policajného zboru a nie správca dane a tak ako pri pracovnom pomere platí, že spoločnosť si okrem iného má plniť svoje verejnoprávne povinnosti, avšak nesplnenie si
týchto povinností nezakladá preukázanie skutočnosti, že spoločnosť nevlastní príslušné motorové vozidle a fakticky ním nemôže vykonávať prepravu, pričom nebola zohľadnená skutočnosť, že v bežnej obchodnej praxi jednotlivých spoločností býva preprava zabezpečovaná vlastnými šoférmi, avšak cudzími motorovými vozidlami, ktoré užíva na základe určitého zmluvného vzťahu. Preto skonštatoval, že závery žalovaného vychádzajúce zo zistení z Elektronického mýtneho systému sa nezakladajú na relevantných skutočnostiach, nakoľko nezohľadňujú všetky vyššie uvedené skutočnosti (existenciu vozidiel). V súvislosti s uvedenými skutočnosťami preto uzavrel, že žalovaný tým, že neplnenie daňových povinností spoločnosťou DREVITECH považuje za dôkaz porušil daňové zákony a takéto konanie je aj v rozpore s Ústavnou Slovenskej republiky, keďže orgán verejnej správy je oprávnený konať len v medziach ustanovených článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.
6. Žalobca poukázal na to, že výpoveď svedka R. M. bola spochybnená aj z toho dôvodu, že konateľ spoločnosti Sport Life s.r.o. popieral vedomosť o tom, že spoločnosť DREVITECH bola zlúčená do spoločnosti Sport Life s.r.o., avšak tieto tvrdenia konateľa spoločnosti Sport Life s.r.o. spochybnil vo svojom doplnení k zápisnici č. 101766912/2017, a to najmä tým, že ako konateľ spoločnosti o tejto skutočnosti musel vedieť minimálne z verejne dostupného výpisu z obchodného registra a tiež zároveň z doručeného potvrdenia o zápise zmien v spoločnosti, pričom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konateľ spoločnosti Sport Life s.r.o. p. U. T. nebol o týchto skutočnostiach priamo oboznámený, nakoľko mal v tom čase zástupcu, ktorý v jeho mene konal pred Obchodným registrom Slovenskej republiky. Práve s poukazom na existenciu plnomocenstva mal žalobca za to, že je možné zotrvať na argumente, že svedok p. T. mohol a evidentne aj vedel o realizácii zmien v rámci spoločnosti, nakoľko ešte pred samotnými zmenami splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene podala návrh na zápis zmien do obchodného registra. Žalobca ďalej v súvislosti s výsluchom p. T. poukázal na účelové vedenie dokazovania, nakoľko pri všetkých výpovediach svedkov, ktorých tvrdenia preukazovali skutočnosti v jeho prospech boli žalovaným ako aj správcom dane spochybnené ako nedôveryhodné z titulu nepodloženia tvrdení relevantnými dôkazmi, pričom pri výpovedi p. T., ktorá ako jediná sa javila byť v jeho neprospech, správca dane nekonštatoval nedôveryhodnosť výpovede tohto svedka, a to aj napriek tomu, že v rozpore s jeho tvrdeniami existujú iné dôkazy preukazujúce opak, napr. preberací protokol, vyššie uvedené skutočnosti o splnomocnení osoby a iné.
7. Žalobca mal za to, že spoločnosť DREVITECH, ako jeho dodávateľ, bol reálny, aktívny podnikateľský subjekt skutočne v relevantnom čase, ako aj v nasledujúcom období, vykonávajúci ekonomickú činnosť, čo vyplýva nielen zo súdnych sporov, ktoré sú vedené voči právnemu nástupcovi spoločnosti (napr. rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II z 30. septembra 2015, sp. zn. 24Cb/137/2015), ale aj z výročnej správy Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Trenčíne, za rok 2016, ktorá bola správcovi dane predložená a je súčasťou spisového materiálu a v ktorej sa na str. 114 nachádza správa o prešetrovaní opakovaného podnetu na spoločnosť DREVITECH, spol. s r.o. za znečisťovanie ovzdušia drevených prachom, z čoho vyplýva, že spoločnosť dlhodobo a opakovane vykonávala v prevádzke činnosť súvisiacu minimálne so spracovaním dreva, resp. drevených výrobkoch. Žalobca tiež uviedol, že spoločnosť DREVITECH, spol. s r.o. inzerovala pracovné ponuky v regionálnych novinách TAJMS, o čom tiež predložil dôkazy. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že žalovaný sa s týmito skutočnosťami vysporiadal len tým spôsobom, že konštatoval, že uvedené nepreukazuje dodanie tovarov tak, ako je deklarované faktúrami a že spoločnosť DREVITECH nemala u správcu dane registrovanú prevádzku na adrese Rybany č. 2.
8. Podľa názoru žalobcu, žalovaný prihliadal len na skutočnosti zistené z informačných systémov finančnej správy a vôbec nebral do úvahy predložené dôkazy, ktoré preukazujú výkon ekonomickej činnosti spoločnosti DREVITECH, čím tieto nepriamo preukazujú aj uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Preto žalobca uzavrel, že žalovaný a ani správca dane neprihliadol na doklady a dôkazy, ktoré predložil a ani na dôkazy vykonané správcom dane vo veci svedeckých výpovedí (p. M., p. Mgr. E. a p. Y.), ale prihliadal výlučne na neplnenie si daňových a iných verejnoprávnych povinností iným podnikateľským subjektom, spoločnosťou DREVITECH, spol. s r.o. a v tejto súvislosti ďalej namietal, že žalovaný konštatuje porušenia zákona o DPH bez toho, aby bol riadne zistený skutkový stav a mal svoje tvrdenia podložené konkrétnymi dôkazmi.
9. Žalobca ďalej uviedol, že pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní boli opakovane porušené viaceré zásady správy daní, predovšetkým zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, čím boli porušené jeho práva. Poukázal na to, že k porušeniu zásad správy daní
došlo tým, že navrhnuté a predložené dôkazy, ale aj dôkazy získané vlastnou činnosťou správcu dane boli posudzované a hodnotené vždy takým spôsobom, ktorý umožňoval tieto zistenia a dôkazy interpretovať ako priťažujúcu okolnosť v jeho neprospech. Ďalej žalobca namietal, že v danom prípade je výrok nesúladný s § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku a to vzhľadom na to, že v ňom absentuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, konkrétne v otázke dodatočného zdanenia daňou vo výroku úplne absentuje ustanovenie zákona o DPH, podľa ktorého sa v uvedenom prípade daň dodatočne vyrubuje. Žalobca ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie pôsobí zmätočne, keďže žalovaný, ako aj správca dane odôvodňuje neuznanie práva na odpočet dane jednak porušením ustanovení zákona o DPH a ďalej svoje rozhodnutie a závery odôvodňujú tým, že jeho cieľom bolo získanie daňovej výhody, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako ani z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane teda nie je zrejmé, čo je dôvodom neuznania práva na odpočet dane, odôvodnenie správcu dane považuje za nezrozumiteľné a mätúce. Podľa názoru žalobcu, žalovaný ako ani správca dane riadne nevysvetlil a ani jednoznačne nepreukázal v čom presne malo spočívať daňové zvýhodnenie, správca dane dostatočne a presvedčivo nezdôvodnil, že k jednotlivým zdaniteľným obchodom v skutočnosti nedošlo, tiež v súvislosti s mechanizmom DPH nevysvetlil, ktorá zo spoločností mala porušiť neutralitu DPH. Žalobca mal za to, že žalovaný, resp. správca dane neuniesol svoje dôkazné bremeno, pretože nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že sa zúčastňuje podvodného alebo právo zneužívajúceho konania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora, a to rozsudky C-367/96 a C-212/97, ktoré vo svojich odôvodneniach rozlišujú zneužitie práva a podvodné konanie, pričom pri zneužití práva nedochádza k porušeniu právnych noriem. Ďalej žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. 1Afs/53/2016-55, z ktorého vyplýva, že zneužitie práva sa týka výlučne umelých konštrukcií, pričom podľa názoru žalobcu správca dane nedostatočne odôvodnil svoje závery, objektívne a jednoznačne nepreukázal, že sa stal súčasťou reťazca vzťahov s cieľom zneužitia práva formou zneužitia systému DPH s tým, že takáto vada má za následok nezákonnosť postupu žalovaného, ako aj správcu dane.
10. Žalobca v správnej žalobe výslovne uviedol, že nežiada, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie. Súčasne žalobca navrhol, aby správny súd žalobe priznal odkladný účinok.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného
11. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto, ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať trovy konania.
12. Vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. žalovaný uviedol, že na základe vyhodnotenia zistených skutočností z rozsiahleho preverovania v rámci výkonu daňovej kontroly vznikli pochybnosti u správcu dane nielen o reálnom dodaní tovaru od dodávateľa DREVITECH, spol. s.r.o., ale predovšetkým o samotnej činnosti spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období, a to na základe nasledujúcich skutočností: nástupnícka spoločnosť Sport Life s.r.o. je nekontaktná, so správcom dane nekomunikuje, na adrese vedenej ako sídlo spoločnosti sa nevykonáva žiadna ekonomická činnosť a spoločnosť nenapĺňa žiadne znaky podnikania; nástupnícka spoločnosť Sport Life s.r.o. a ani bývalá konateľka spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. nedokázali zo strany dodávateľa predložiť žiadne dôkazy, ktoré by zreteľne a spoľahlivo potvrdili pravdivosť faktúr a skutočnosť, že tieto faktúry odzrkadľujú reálne dodanie, predovšetkým však účasť uvedeného dodávateľa na fakturovaných obchodných transakciách, ani či zo sporných faktúr dodávateľ DREVITECH, spol. s.r.o. priznal a odviedol DPH; o existencii faktúr vystavených spoločnosťou DREVITECH, spol. s.r.o. pre žalobcu konateľka spoločnosti nemala vedomosť, nevystavovala ich a ani ich nepodpisovala (aj napriek skutočnosti, že na faktúre je uvedené jej meno ako osoby, ktorá faktúry vyhotovila a podpísala), o žalobcovi počula z rozhovorov a obchodné transakcie s ním neuzatvárala, v kontrolovanom období nemal dodávateľ - spoločnosť DREVITECH, spol. s.r.o., ani jedného zamestnanca, na dani zo závislej činnosti nebol nikto zaregistrovaný, ani neboli zúčtované a vyplatené zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti; výpoveď svedka R. M., ktorý mal zastupovať spoločnosť DREVITECH, spol. s.r.o. na základe plnej moci udelenej Mgr. R. E. nezodpovedala skutočnostiam uvedeným v daňových priznaniach, jeho výpoveď bola v rozpore najmä v počte zamestnancov, vlastníctve dopravných prostriedkov, strojovom zariadení, prenájme priestorov a činnosťou spoločnosti - okrem drevovýroby sa zaoberala aj službami, ale v súlade s drevovýrobou - piliarske služby, polotovary
pre nábytkárov, prírezy, stavebnou činnosťou; tvrdenie R. M., že bol zamestnancom spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. sa nepotvrdilo.
13. Žalovaný ďalej poukázal na to, že správca dane preveril, že spoločnosť DREVITECH, spol. s r.o. nemala žiadnych zamestnancov, nemala žiadne motorové vozidlá, ktoré by používala na podnikanie a zabezpečovala nimi prepravu tovaru, taktiež nebola objasnená ekonomická podstata činnosti spočívajúca vo výrobe tovaru bez podielu ľudskej práce na súkromných strojoch tretej osoby, nebolo objasnená ekonomická opodstatnenosť takéhoto spôsobu dosahovania tržieb bez možnosti uplatňovania nákladov s nimi súvisiacich. Ďalej uviedol, že správca dane z podanej účtovnej závierky za rok 2013 zistil, že spoločnosť z celkových dosiahnutých tržieb 3,9 mil. eur dosiahla 2,8 mil. eur výrobou paliet, 900 tis. eur zo stavebných prác a 24 tis. eur z predaja HIM a teda zostávajúci podiel tržieb v sume 175 tis. eur by pripadal na činnosti, ktoré uviedol svedok R. M. (predaj reziva a konštrukcií), pričom v roku 2013 vystavil pre daňový subjekt (žalobcu) ako odberateľa faktúry v sume 2,2 mil. eur za dodanie smrekového reziva a konštrukcií. Tiež poukázal na to, že prevádzku Rybany č. 2 v roku 2013 nemala táto spoločnosť u správcu dane zaregistrovanú, pôvod tovaru je nejasný a nedostatočne preukázaný. Uviedol, že pretože nebola dostupná účtovná dokumentácia spoločnosti DREVITECH, spol. s.r.o. za rok 2013, správca dane preveril na základe doručených odpovedí na žiadosti o súčinnosť v Z. V., a.s. a v I. a.s., že spoločnosť DREVITECH, spol. s. r.o. neplatila žiadne platby spoločnosti Lesnatip Slovinsko ani KRONOSPAN Jihlava, Česká republika.
14. Uviedol ďalej, že správca dane spochybnil dodania tovarov v kontexte získaných dôkazných prostriedkov v rámci výkonu daňovej kontroly, ktoré pri ich posudzovaní tak, ako je vyššie uvedené, vyvolávajú pochybnosti o reálnom dodaní tovaru od spoločnosti DREVITECH, spol. s.r.o. pre žalobcu s tým, že správca dane rovnako spochybnil aj dodania deklarovaných služieb na základe dôkazov získaných v priebehu výkonu daňovej kontroly. Tvrdil, že žalobca nepreukázal, že práce deklarované v sporných faktúrach boli skutočne vykonané spoločnosťou DREVITECH, spol. s.r.o., keďže spoločnosť DREVITECH, spol. s.r.o. nemala žiadnych zamestnancov, nákup služieb od subdodávateľov za celý rok 2013 bol iba vo výške 19 816 eur, z ktorých ale vykázal tržby vo výške 900 tis. eur, pričom nevlastnil žiadne strojové zariadenia a technologické vybavenie. Ďalej z ročného hlásenia o vyúčtovaní dane zo závislej činnosti za rok 2013 spoločnosti DREVITECH, spol. s.r.o., zamestnanci správcu dane zistili, že v období august - december 2013 mala spoločnosť jedného zamestnanca, a to U. M., P. XXXX/XX, XXX XX V. O. V., pričom osoby C. Z., V. O. V., R. M., V. O. V., C. X., H., U. B., F., R. M., V. O. V., U. U., H., U. a C. G., E., P. X., X. B., F. T., E., L. V., X. B. v roku 2013 neboli zamestnancami DREVITECH, spol. s.r.o. Ďalej poukázal na to, že správca dane vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu - P. X. (živnostník označený R. M. v jeho výpovedi), Veľké Hoste 151, 956 38 Veľké Hoste, IČO 37455150, DIČ 1029335681, za účelom preverenia obchodných transakcií so spoločnosťou DREVITECH, spol. s r.o. v zdaňovacom období január - december 2013, pričom z miestneho zisťovania bola spísaná Zápisnica o miestnom zisťovaní č. 101391924/2017 zo dňa 21.06.2017, ktorým bolo zistené, že menovaný P. X. vykonával v roku 2013 stavebnú činnosť - zatepľovanie činžiakov a bytových domov a drobné stavebné práce súvisiace so zatepľovaním, P. X. v roku 2013 pre spoločnosť DREVITECH, spol. s.r.o. nevystavil žiadnu faktúru a nevykonal žiadne dodania, bývalého konateľa pozná, ale nerobil pre nich žiadne práce. Pri miestnom zisťovaní bola správcovi dane predložená kniha vystavených faktúr za rok 2013, podľa ktorej nebola na spoločnosť DREVITECH, spol. s.r.o. vystavená žiadna faktúra.
15. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a námietke, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, čo je dôvodom neuznania práva na odpočet dane, žalovaný argumentoval, že správca dane zistil, že dodanie tovarov a služieb deklarovaných v predmetných faktúrach nebolo preukázané, faktúry nepotvrdzujú reálnosť dodania tak, ako ich uvádza žalobca, doklady predložené k výkonu daňovej kontroly sú v rozpore s výsledkami preverovania a nemožno ich považovať za doklady preukazujúce vznik práva na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona o DPH. V tejto súvislosti skonštatoval, že z titulu dodania tovaru a služieb, ktorých reálnosť sa nepotvrdila, nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a uplatnením práva na odpočítanie dane prišlo k porušeniu § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Žalovaný dôvodil, že predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane, pričom faktúry, ktoré predložil žalobca, samé osebe ešte nie sú preukázaním realizácie obchodnej transakcie, keďže tieto doklady nie sú bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia dôkazom o tom,
že určité plnenie bolo aj reálne uskutočnené, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne realizované bolo alebo nie (rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Sžf/42/2012 z 18.04.2013).
16. K námietke žalobcu, že tvrdenia žalovaného a správcu dane, ktoré pozostávajú predovšetkým z pochybností o samotnej činnosti spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. nezodpovedajú zisteným skutočnostiam a skutočnému stavu, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a z účelového vedenia dokazovania správcom dane, žalovaný uviedol, že v okamihu, kedy správca dane spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo povinnosťou daňového subjektu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, pričom takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).
17. Žalovaný mal za to, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie DPH z faktúr, ktoré pre neho vystavila spoločnosť DREVITECH, spol. s.r.o., čo vyplýva najmä z nasledovných skutočností: 1. Žalobca, ani dodávateľ nepreukázali nadobudnutie tovarov ani pôvod tovaru - deklarovali to len svedkovia ústne (zástupcovia dodávateľskej spoločnosti), čo však bolo dokazovaním vyvrátené, konateľka dodávateľskej spoločnosti nevedela o týchto obchodoch. 2. Preprava tovaru sa nepotvrdila. 3. Deklarovaný dodávateľ DREVITECH, spol. s r.o. je nekontaktná spoločnosť, postupne prevedená na občana Českej republiky za účelom znemožnenia získania daňových a účtovných dokladov, nebolo preukázané, či DREVITECH, spol. s r.o. z predmetných faktúr odviedla daň do štátneho rozpočtu. 4. Keďže nebola dostupná účtovná dokumentácia spoločnosti DREVITECH, spol. s.r.o. za rok 2013, správca dane preveril na základe tvrdení svedka R. M. skutočnosti o subdodávateľoch a z doručených odpovedí na žiadosti o súčinnosť v Z. V., a.s. a v I. a.s. zistil, že spoločnosť DREVITECH, spol. s.r.o. neplatila žiadne platby spoločnosti Lesnatip Slovinsko ani KRONOSPAN Jihlava, Česká republika, nákupy od týchto subdodávateľov neboli potvrdené žiadnym dôkazom. 5. Správca dane preveril, že dodávateľská spoločnosť DREVITECH, spol. s r.o. nemala žiadnych zamestnancov, nemala žiadne motorové vozidlá, ktoré by používala na podnikanie a zabezpečovala nimi prepravu tovaru, taktiež nebola objasnená ekonomická podstata činnosti, spočívajúca vo výrobe tovaru bez podielu ľudskej práce na súkromných strojoch tretej osoby, nie je objasnená ekonomická opodstatnenosť takéhoto spôsobu dosahovania tržieb bez možnosti uplatňovania nákladov s nimi súvisiacich. 6. Oceľová konštrukcia haly, ktoré je nosnou časťou budovy, musí mať certifikát, výrobné číslo, výrobnú dokumentáciu, musí spĺňať podmienky pre zabudovanie nosnej časti budovy, montáž musí vykonávať iba spoločnosť, ktorá má osvedčenie o autorizácii, pôvod tovaru nebol preukázaný (cez bazoš), nebola preukázaná manipulačná technika, zo strany žalobcu nebolo preukázané množstvo, objem, tonáž, preprava, ako technikou sa vykladala a nakladala u žalobcu, kto vykonal nakládku a vykládku, faktúra neobsahovala náležitosti v zmysle zákona o DPH.
18. Žalovaný poukázal na to, že počas daňovej kontroly a v priebehu vyrubovacieho konania konateľ žalobcu nepredložil žiadne iné dôkazy, že k zdaniteľným plneniam došlo tak, ako ich deklaruje faktúrami. Žalobca sa iba písomne vyjadroval, ale v rámci ústnych pojednávaní a svojich vyjadrení dodania bližšie nešpecifikoval. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov (faktúry, dodacieho listu a skladovej evidenciu zo svojho účtovného programu), nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania.
19. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu a porušeniu zásad správy daní (predovšetkým zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady objektívnej pravdy) žalovaný uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, ako aj medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a
dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).
20. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu žalovaný uviedol, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií. Žalovaný s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku uvádza, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).
21. Žalovaný zdôraznil, že bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené. Žalovaný zastáva názor, že správca dane v súlade s § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti vyvodil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.
22. Podľa názoru žalovaného doklady predložené žalobcom nemajú reálny základ a vyvolávajú pochybnosti o uskutočnení deklarovaných obchodov, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/63/2011).
23. K námietke žalobcu, že výrok rozhodnutia správcu dane je nesúladný s § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, a to vzhľadom na to, že v ňom absentuje ustanovenie právneho predpisu, konkrétne v otázke dodatočného zdanenia daňou vo výroku rozhodnutia správcu dane úplne absentuje ustanovenie zákona o DPH, podľa ktorého v riešenom prípade správca dane dodatočne vyrubuje daň žalobcu a nevymedzenie dôvodu vzniku daňovej povinnosti v zmysle zákona o DPH spôsobuje neurčitosť napadnutého rozhodnutia, žalovaný tvrdil, že toto ustanovenie nie je potrebné uvádzať vo výroku rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Žalovaný argumentuje, že právne predpisy, podľa ktorých správca dane postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia, sú uvedené v predvýrokovej časti napadnutého rozhodnutia a porušenie právnych predpisov, ktorého sa žalobca dopustil sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Výrok rozhodnutia správcu dane naplnil požiadavku náležitosti ustanovenia § 63 daňového poriadku v časti uvedenia ustanovenia, podľa ktorého sa rozhodovalo tým, že výrok rozhodnutia obsahuje uvedenie § 68 ods. 5 daňového poriadku.
24. Žalovaný si ďalej dovoľuje poukázať na to, že žalobca podal aj správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100202491/2018 zo dňa 22.01.2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Senica č. 102155575/2017 zo dňa 11.10.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určený žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 v sume 64 901,96 eura a žaloba bola rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/23/2018-155 zo dňa 17.10.2018 zamietnutá.
25. K žiadosti žalobcu, aby súd priznal správnej žalobe vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalovaného a rozhodnutiu Daňového úradu Trnava, pobočka Senica č. 100864377/2018 zo dňa 02.05.2018 odkladný účinok z dôvodu, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí žalobcovi značná hospodárska a finančná škoda, žalovaný uviedol, že preverením zistil, že vo veci vymáhania daňového nedoplatku vo výške 433 055,09 eura od žalobcu bolo rozhodnutím Daňového úradu Trnava č. 100172707/2019 zo dňa 15.01.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.01.2019, začaté daňové exekučné konanie. Exekučným titulom na začatie daňového exekučného konania je vykonateľný Výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu Trnava č. 100093228/2019, zostavený správcom dane z evidencie daní žalobcu ku dňu 09.01.2019 vo výške 433 055,09 eura. Dňa 21.01.2019 bola Daňovým úradom Trnava expedovaná daňová exekučná výzva č. 100215173/2019, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 23.01.2019. Uvedenou výzvou bol žalobca vyzvaný, aby v lehote do 8 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy zaplatil daňový nedoplatok vo výške 433 055,09 eura na účet Daňového úradu Trnava. Dňa 17.01.2019 bolo Daňovým úradom Trnava expedované Rozhodnutie č. 100179121/2019 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam žalobcu, vedeným v katastri nehnuteľností Katastrálneho odboru Okresného úradu Senica, obec D., k. ú. D. na LV č. XXX na zabezpečenie daňových nedoplatkov na DPH za zdaňovacie obdobia január až september 2013 a december 2013, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 21.01.2019 a Okresnému úradu Senica dňa 29.01.2019, právoplatnosť nadobudlo dňa 05.02.2019 a vykonateľnosť dňa 21.01.2019. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol zamietnuť žiadosť o odkladný účinok správnej žaloby, pretože žalobu považuje v celom rozsahu za nedôvodnú.
26. Podľa názoru žalovaného napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane netrpia takými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na ich zákonnosť, a pre ktoré by bolo potrebné ich zrušiť.
27. Žalobca v replike poukázal na to, že žalovaný sa vo vyjadrení v bodoch I., II. opísal dôvody podania správnej žaloby uvedené vo všeobecnej správnej žalobe proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102317476/2018 zo dňa 23.11.2018 a dôvody žiadosti o odkladný účinok správnej žaloby a následne sa žalovaný vyjadruje k námietkam žalobcu, pričom tieto jeho vyjadrenia kopírujú odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa k týmto vyjadreniam už opakovane vyjadrovať nebude. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal aj na to, že proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/23/2018-155 zo dňa 17.10.2018, ktorým bola zamietnutá správna žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100202491/2018 zo dňa 22.01.2018, podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť.
28. Žalovaný dupliku nepodal.
IV. Relevantná právna úprava
29. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
30. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
31. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
32. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
33. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
34. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
35. Podľa § 63 ods. 3 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca finančného riaditeľstva alebo správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky, ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo ním povereného zamestnanca obce s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádzajú kvalifikovaným elektronickým podpisom.
36. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
37. Podľa § 68 ods. 4 daňového poriadku daň je vyrubená
a) rozhodnutím správcu dane, b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie.
38. Podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
39. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
40. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
41. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
42. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
43. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve") účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
44. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
V. Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom
45. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov (§ 134 ods. 1 SSP ), napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia ( § 135 ods. 1 SSP ), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
46. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a § 51 zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uvedených uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie január 2013 a v neposlednom rade preveriť zákonné náležitosti výroku prvostupňového rozhodnutia.
47. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca podal dňa 25. februára 2013 daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2013, z ktorého vyplýva, že daňová povinnosť mu vznikla v sume 80778,70 eur, uplatnil si odpočítanie dane celkom vo výške 79 214,30 eur, uplatnil si opravu odpočítanej dane podľa § 53 zákona v sume 130,94 eur a vlastná daňová povinnosť predstavovala sumu 1 666,40 eur. Správca dane vykonal u daňového subjektu K R O N SK, s.r.o., so sídlom Dolné Suroviny 996/1, 905 0l Senica, IČO:36 256 56l daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2013, daňová kontrola bola začatá dňa 31.08.2015 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 2064361312015 zo dňa l0.08.2015. Výsledky daňovej
kontroly boli zosumarizované v Protokole z daňovej kontroly č. 10360000912016 zo dňa 26.07.2016 (ďalej len ako „Protokol"), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 10360435512016 zo dňa 27.07.2016 doručený daňovému subjektu dňa 15. augusta 2013, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku.
48. Z obsahu Protokolu týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia január 2013 vyplýva, že správca dane uzavrel, že v prípade faktúr č. 2013006, 2013007 a 2013009, na základe ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane došlo k porušeniu § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko mal správca dane za to, že z titulu dodania tovaru, ktorého reálnosť sa nepotvrdila, nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, pričom rozdiel dane predstavuje 32 201,98 eur.
49. Vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi žalobcu, spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o., správca dane v Protokole zosumarizoval úkony, ktoré uskutočnil a závery z nich prijaté, pričom je preukázané, že v rámci daňovej kontroly bola vypočutá v pozícii svedkyne Mgr. R. E. (výsluch sa uskutočnil dňa 14.12.2015, žalobca bol o výsluchu preukázateľne upovedomený, avšak sa ho nezúčastnil), ktorá bola konateľkou spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. v rozhodnom období, ďalej bol ako svedok vypočutý R. M., ktorý mal podľa vyjadrenia žalobcu, ako aj konateľky spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. za túto spoločnosť konať (výsluch bol uskutočnený dňa 26.01.2016, žalobca bol o výsluchu upovedomený, avšak sa ho nezúčastnil). Za účelom preverenia prepravy a reálnosti dodania tovaru a materiálu správca dane vykonal dňa 04.04.2016 nahliadnutie do daňového priznania na dani z motorových vozidiel za rok 2013 daňového subjektu DREVITECH, spol. s r.o., pričom zistil, že táto spoločnosť začala používať na podnikanie dňa 26.03.2013 vozidlo BL 218 FR a v rovnaký deň aj prípojné vozidlo BL 518 YB a dňa 02.07.2013 vozidlo BL 727 FN a aj napriek tomu, že v kontrolovanom zdaňovacom období január 2013 neevidoval vozidlá, ktorými by dokázal tovar prepraviť, zaslal výzvu zo dňa 05.04.2016 na NDS, aby preveril možnosť prepravy tovaru z miesta nakládky - výrobnej haly Rybany do miesta vykládky - Dolné Suroviny, Senica. Z doručenej odpovede NDS zo dňa 27.04.2016 vyplýva, že v EMS neexistuje žiadny mýtny záznam a taktiež neexistuje záznam o pohybe ani jedného z vozidiel na trase deklarovanej vo faktúrach alebo zápisniciach, ani prejazd týchto vozidiel kontrolnými bránami na tejto trase v období január 2013, pričom podľa výpisov z EMS vozidlá jazdu nevykonali a ani neboli v EMS zaregistrované. V rámci výkonu daňovej kontroly správca dane vykonal dňa 04.04.2016 nahliadnutie do daňového priznania na dani zo závislej činnosti za rok 2013 daňového subjektu DREVITECH, spol. s r.o. v informačnom systéme daňovej správy ISFS a zistil, že táto spoločnosť mala v roku 2013 iba jedného zamestnanca, podľa vyjadrenia konateľky spoločnosti účtovníčku, a to v období od augusta 2013 do decembra 2013, iní zamestnanci neboli v roku 2013 na dani zo závislej činnosti zaregistrovaní, ani neboli zúčtované a vyplatené zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti. Rovnako správca dane, nakoľko nemal k dispozícii doklady spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. (tieto mali byť odovzdané nástupníckej spoločnosti Sport Life s.r.o.) na základe výpovede R. M. preveroval v súčinnosti s bankovými inštitúciami, či spoločnosť DREVITECH, spol. s r.o. platila platby spoločnosti Lesnatip Slovensko alebo KONOSPAN Jihlava, ktoré spoločnosti svedok označil, pričom bolo preukázané, že týmto spoločnostiam neboli vyplatené žiadne platby. Kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) v podaní č. 6/07910931/2016 zo dňa 27.06.2016 uviedol, že k dodávateľským faktúram od spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. posiela jednotlivé faktúry s popisom dopravcu, typ auta a meno šoféra, ktorý realizoval prepravu za spoločnosť DREVITECH, spol. s r.o., pričom správca dane obdržal dňa 28.06.2016 pod evidenčným číslom 1202936/2016 obálku s kópiami faktúr a s popisom prepravcu, typu auta a meno šoféra, pričom k faktúram č. 2013006, 2013007 a 2013009 žiadne doklady nepredložil a ani sa nevyjadril, napriek tomu, že v podaní zo dňa 27.06.2016 uviedol, že ich predloží.
50. V rámci vyrubovacieho konania bol vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2013 opätovne v prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu vypočutý R. M. a to dňa 14.11.2016 a ďalej prostredníctvom MVI U. T., konateľ spoločnosti Sport Life s.r.o.
51. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 25.04.2018, z ktorého bola spísaná správcom dane podľa § 19 v nadväznosti na § 68 ods. 3 daňového poriadku posledná zápisnica, bol žalobca oboznámený o priebehu a výsledkoch dokazovania.
52. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca bol výzvou zo dňa 12.02.2016 a 05.05.2016 vyzvaný podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, aby sa vyjadril k pochybnostiam správcu dane, doplnil neúplné údaje, vysvetlil nejasnosti a riadne preukázal pravdivosť údajov týkajúcich
sa okrem iného dodávateľských faktúr od spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o. Na uvedenú výzvu žalobca reagoval podaniami doručenými správcovi dane dňa 06.05.2016 a 27.06.2016, pričom k faktúre č. 2013009 žalobca iba uviedol, že oceľová konštrukcia haly bola predaná spoločnosti OKLETON s.r.o. (faktúra č. 5140163).
53. Na úvod považuje správny súd za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
54. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.
55. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 1 a ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.
56. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu si správny súd dovolí poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený."
57. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14. novembra 2018 rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej."
58. Vo vzťahu k preukázaniu prijatia zdaniteľných plnení - dodanie smrekového reziva od deklarovaného dodávateľa DREVITECH, spol. s r. o. je podstatným žalobným argumentom tvrdenie žalobcu, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno predložením zákonom požadovaných daňových dokladov - faktúr s dodacími listami a evidencie príjem a výdaj na sklad z jeho účtovného programu. Podľa názoru žalobcu reálny základ prijatých zdaniteľných plnení preukazujú výpovede svedkov Mgr. R. E., pána R. M. a pána E. Y.. Zároveň za najpodstatnejší dôvod nezákonnosti spočívajúcej v porušení zásady materiálnej (objektívnej) pravdy pri zisťovaní a vyhodnotení skutkového stavu žalobca považuje skutočnosť, že daňové orgány oboch stupňov, neprihliadnuc na dôkazy predložené žalobcom a na výpovede vyššie uvedených svedkov potvrdzujúcich reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení, výlučne na základe neplnenia si daňových a iných verejnoprávnych povinností iným podnikateľským subjektom, dodávateľom DREVITECH, spol. s r. o., mu nepriznali oprávnenosť odpočítania dane za tuzemské prijatie predmetných / sporných zdaniteľných plnení.
59. S uvedenými argumentami žalobcu by bolo možné sa stotožniť za takých okolností prípadu, ak by sa vierohodnosť ním predložených listinných dôkazov (ktorú v zmysle § 24 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku preukazuje žalobca) potvrdila v rámci daňovej kontroly, slúžiacej ako jeden z inštitútov správy daní na preverenie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane. Avšak z obsahu administratívneho spisu a preskúmavaných rozhodnutí bezpochybná verifikácia deklarovaných zdaniteľných plnení nevyplýva, a to minimálne v jednej podstatnej a obligatórnej hmotnoprávnej podmienke potrebnej na priznanie uplatneného nároku na odpočet dane zaplatenej na vstupe, a síce v osobe deklarovaného dodávateľa predmetného tovaru, t. j. obchodnej spoločnosti DREVITECH spol. s r. o. Zároveň sa vykonaným preverovaním vôbec nepotvrdila preprava deklarovaného tovaru a ani sa nezistil jeho pôvod, keďže prostredníctvom výpisu z bankových účtov dodávateľa žalobcu (vedených v Z. V., a.s. a I., a.s.) neboli zaregistrované platby za nákup predmetného tovaru subdodávateľom, t. j. dodávateľom DREVITECH, spol. s r. o., konkrétne obchodnej spoločnosti Lesnatip Slovinsko, ani českému dodávateľovi KRONOSPAN Jihlava, Česká republika, ktorých označil svedok R. M..
60. Pokiaľ žalobca poukazuje na reálny základ deklarovaných zdaniteľných plnení preukázaný výpoveďami svedkov Mgr. R. E. (výpoveď zo dňa 14.12.2015) a pána R. M. (výpoveď zo dňa 26.01.2016 a 14.11.2016), tieto si v zmysle obsahu zápisníc zachytávajúcich ich výpovede odporujú v podstatných okolnostiach ekonomickej činnosti realizovanej dodávateľom žalobcu v relevantnom období. Uvedení svedkovia, okrem toho, že bývalá konateľka obchodnej spoločnosti DREVITECH spol. s r. o. nepotvrdila vystavovanie a podpisovanie sporných daňových dokladov, ani znalosť o prebiehajúcich obchodoch, o ktorých mala vedomosť len z počutia, sa nezhodli ani v množstve zamestnancov a ani v množstve motorových vozidiel vedených v hmotnom investičnom majetku dodávateľa žalobcu. Zároveň nebola preukázaná ani žalobcom a svedkom M. tvrdená skutočnosť, že tento svedok bol zamestnancom
- výkonným riaditeľom dodávateľa DREVITECH spol. s r. o. alebo, že by bol bývalou konateľkou tejto obchodnej spoločnosti splnomocnený na zastupovanie dodávateľa v jeho obchodnej činnosti, t. j. na prijímanie objednávok, príp. na zadávanie objednávok zdaniteľných plnení subdodávateľom, uskutočňovanie a prijímanie platieb za zdaniteľné plnenia a podobne. Žalobca a ani uvedený svedok v preskúmavanom administratívnom konaní nepredložili plnomocenstvo, na základe ktorého bol pán R. M. oprávnený konať za dodávateľa žalobcu, nepredložili ani iný typ zmluvy, z ktorej by toto oprávnenie pre uvedeného svedka vyplývalo. Správny súd súčasne dodáva, že plnomocenstvo nemusí mať písomnú formu (okrem obligatórne písomných právnych úkonov), avšak týmto benevolentným prístupom si žalobca sám sťažil svoju dôkaznú situáciu. Vo vzťahu k oceľovej konštrukcii, ktorá mala byť predmetom faktúry č. 2013009 je tiež relevantná výpoveď pána M., ktorý dňa 26.01.2016 práve k tejto faktúre uviedol, že pán Y. mal záujem o staré použité konštrukcie, ktoré sa rozšrubovali a zložili na kamión, pričom k
železným konštrukciám existovala rámcová zmluva, preberacie protokoly aj ponukové listy, ktoré mu posielal a ktoré musí mať pán Y.. Tento ich však na výzvu správcu dane nepredložil. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať tvrdenia žalobcom označeného svedka pána M. za vierohodné samé osebe a bolo namieste ich preveriť dostupnými procesnými prostriedkami správcu dane.
61. Rovnako pokiaľ žalobca v nadväznosti na uvedené namieta a spochybňuje výpovednú hodnotu a výsledky preverovania tvrdení svedka M. ohľadom počtu zamestnancov dodávateľa žalobcu, prípadne ohľadne počtu motorových vozidiel vo vlastníctve dodávateľa žalobcu DREVITECH spol. s r. o., že tieto boli zabezpečované len zisteniami formálneho charakteru z evidencie príslušného správcu dane o evidencii a platbách preddavkov na daniach z príjmov zo závislej činnosti a na dani z motorových vozidiel, v kontexte s výpoveďou svedkyne Mgr. R. E., v relevantnom čase konateľky obchodnej spoločnosti DREVITECH spol. s r. o., možno konštatovať skôr vierohodnosť napádaných zistení. Tieto korešpondujú s výpoveďou uvedenej svedkyne (vo výpovedi uviedla, že DREVITECH spol. s r. o. mal jedného zamestnanca), keďže z preverení vyplynulo, že v zdaňovacích obdobiach január až júl 2013 dodávateľ žalobcu nemal žiadneho zamestnanca a v období august až december 2013 mala obchodná spoločnosť DREVITECH spol. s r. o. len jedného zamestnanca (účtovníčku). Navyše, na základe vyjadrenia Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s. nebola preprava tovaru v danom období (január 2013) preukázaná. V súvislosti s prepravou zabezpečujúcou sporné zdaniteľné plnenia rovnako neobstojí argumentácia žalobcu, že žalovaný nezohľadnil možnú bežnú obchodnú prax, kedy jednotlivé obchodné spoločnosti zabezpečujú prepravu vlastnými šoférmi, avšak cudzími motorovými vozidlami využívanými na základe určitého zmluvného vzťahu, keďže sám konateľ žalobcu, ako aj svedok M., vypovedali, že preprava tovaru bola realizovaná vlastnými motorovými vozidlami deklarovaného dodávateľa žalobcu.
62. Z obsahu administratívneho spisu vyplynuli požiadavky žalobcu na správcu dane, aby v súvislosti s odstraňovaním pochybností ohľadom dodávateľa DREVITECH, spol. s r. o. vypočul svedka pána R. M. a zároveň žalobca žiadal, aby príslušný správca dane skutočnosti ohľadom dodávateľa žalobcu zistil čo najúplnejšie a svoje závery neopieral len o zistenia, ktoré žalobca nemohol ovplyvniť. Požiadavke žalobcu na vypočutie uvedeného svedka správca dane vyhovel, napriek tomu, že sa už jeden výsluch svedka pána M. konal dňa 26.01.2016 v neprítomnosti žalobcu, napriek tomu, že bol o plánovanom výsluchu svedka vopred písomne upovedomený. Ani na opakovanom výsluchu uvedeného svedka v prítomnosti zástupcu žalobcu sa jeho skoršie tvrdenia o dodaní predmetného tovaru žalobcovi nepotvrdili, rovnako ani okolnosti ekonomickej činnosti tejto obchodnej spoločnosti. Práve naopak, svedok R. M. v rozpore so skorším tvrdením o nadobudnutí predmetného tovaru od obchodných spoločností Lesnatip Slovinsko a KRONOSPAN Jihlava, Česká republika, uvádzal iný spôsob nadobudnutia tovaru, a to cez internet od rôznych súkromníkov od Kysúc až po Oravu. Rozpor vo svojich tvrdeniach uvedený svedok nevysvetlil a žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam nepredložil.
63. Na základe výzvy správcu dane zo dňa 5. mája 2016 žalobca zaslal správcovi dane kópie dokumentov, avšak ani jeden dokument sa netýkal faktúr č. 2013006, 2013007 a 2013009 a vo vzťahu k faktúre č. 2013009 žalobca len uviedol, že oceľovú konštrukciu predal spoločnosti OKLETON s.r.o. Z uvedeného preto vyplýva, že žalobca neodstránil pochybnosti správcu dane, čo znamená, že nedošlo k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane.
64. Správny súd ďalej uvádza, že skutočnosť, že tvrdenia žalobcu a svedka M. nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa žalobcu, nemožno pričítať na vrub správcu dane. Daňové orgány v rámci správy daní len preverujú správnosť výšky daňovými subjektami priznanej daňovej povinnosti, príp. uplatnených nárokov na odpočet dane, ale nezisťujú, ako sa deklarované zdaniteľné obchody v skutočnosti odohrali. Rovnako, ak v danom prípade bol objektívne spochybnený reálny základ zdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom, nie je potrebné preukazovanie vedomosti žalobcu o jeho účasti na podvodnom konaní alebo na zneužití práva, keďže práve ním deklarované prijaté zdaniteľné plnenia nespĺňajú podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
65. Nemožno sa stotožniť s námietkou žalobcu, že neuznanie prijatia deklarovaných zdaniteľných plnení žalobcom bolo založené len na neplnení si verejnoprávnych povinností jeho dodávateľa alebo právneho nástupcu dodávateľa. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k deklarovaným zdaniteľným plneniam nebola vôbec preukázaná doprava smrekového reziva od dodávateľa k žalobcovi,
ani oceľovej konštrukcie, ktorá mala byť žalobcovi dodaná na základe faktúry č. 2013009 a ani pôvod tovaru, pričom oceľová konštrukcia mala byť, podľa tvrdenia pána M., kúpená cez bazoš.
66. Vo svetle výsledkov preverenia tvrdení žalobcu a svedka R. M. sa obrana žalobcu zameraná na preukázanie ekonomickej činnosti obchodnej spoločnosti DREVITECH spol. s r. o. v rokoch 2015 a 2016, javí ako bezpredmetná, pretože k okolnostiam dodania predmetného tovaru v januári 2013 nemá vypovedaciu hodnotu. Rovnako nemôže za daných okolností prípadu zvrátiť vyhodnotenia vykonaných dôkazov v ich vzájomných súvislostiach ani spochybňovanie zistených skutočností tvrdeniami žalobcu, že neplnením si povinností verejného práva dodávateľom DREVITECH, spol. s r. o. nemožno v relevantnom zdaňovacom období vylúčiť existenciu pracovnoprávnych vzťahov s dvadsiatimi zamestnancami dodávateľa žalobcu alebo vlastníctva motorových vozidiel, prípadne existenciu splnomocnenia R. M. na zastupovanie obchodnej spoločnosti bez udelenia mu plnej moci v písomnej forme. Keďže tvrdenia žalobcu a R. M. boli zo strany správcu dane preverované všetkými dostupnými prostriedkami správy daní, pričom sa pravdivosť preverovaných tvrdení nepotvrdila, nemožno prijať záver, že žalobca predložením faktúr, dodacích listov a účtovnej skladovej evidencie vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Tým, že sa nepodarilo rozsiahlym preverovaním preukázať pravdivosť obsahu predložených daňových dokladov, predovšetkým v osobe deklarovaného dodávateľa a vôbec, aj dodania tovaru (nie je zrejmé, ako boli dodávateľom dovezené deklarované množstvá smrekového reziva a oceľovej konštrukcie), nie je možné prijať záver o prechode dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane. Boli to práve tvrdenia žalobcu vo vzťahu k vierohodnosti ním vedených evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku), ktoré neboli preverovaním v rámci správy daní a daňovej kontroly preukázané a preto žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. V tejto súvislosti správny súd považuje za dôležité ešte raz pripomenúť výpoveď R. M., ktorý uviedol, že doklady týkajúce sa dodania oceľovej konštrukcie má mať k dispozícii p. Y. (k tomu pozri bližšie bod 60 tohto rozsudku), ktorý ich však správcovi dane nepredložil.
67. Účelom daňovej kontroly v danom prípade bolo predovšetkým preveriť oprávnenosť odpočítania dane žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa DREVITECH, spol. s r. o., a nie vyhľadávanie dôkazov na podporu tvrdení žalobcu, ktorého v zmysle § 24 ods. 1 písm. a) a c) daňového poriadku zaťažuje dôkazné bremeno, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií. Teda v danom prípade sú irelevantné námietky, že formálne preverenie prostredníctvom evidencií dostupných správcom dane vo vzťahu k počtu zamestnancov a vo vzťahu k vlastníctvu motorových vozidiel dodávateľom žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období, s prihliadnutím na úpravu pracovnoprávnych vzťahov podľa Zákonníka práce a s prihliadnutím na evidenciu motorových vozidiel príslušným orgánom policajného zboru, neznamená neexistenciu svedkom M. tvrdených zamestnaneckých vzťahov a neexistenciu ním tvrdeného počtu motorových vozidiel vo vlastníctve obchodnej spoločnosti DREVITECH, spol. s r. o.
68. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd dodáva, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje). Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby (práce) reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona).
69. Taktiež nemožno opomenúť, že účelom inštitútu správy daní, ako je napr. výkon daňovej kontroly (slúžiaci na preverenie napr. oprávnenosti odpočtu dane), je verifikácia daňovým subjektom deklarovaných tvrdení. Na naplnenie jeho účelu sa neuplatňuje výhradne len vyhľadávacia funkcia
pre potreby podpory daňovým subjektom tvrdených skutočností. Naopak, práve kontrolovaný daňový subjekt, vo vzťahu k jeho tvrdeniam viažucim sa k ním priznanej daňovej povinnosti alebo k ním uplatneným nárokom voči štátnemu rozpočtu, je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom spochybnenej vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. a/, c/ daňového poriadku).
70. V kontexte skutkových okolností prípadu a záverov daňovej kontroly nemožno len tak bez ďalšieho súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci je daňový orgán povinný obstarať si potrebné podklady a úplne a presne zistiť skutkový stav veci. Je pravdou, že správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt vo vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku v spojení s účelom správy daní a daňovej kontroly (len preveriť daňovým subjektom deklarované skutočnosti; § 2 písm. a/, § 45 ods. 1 daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Ako už správny súd vyššie uviedol, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, príp. prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).
71. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).
72. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
73. S poukazom na uvedené bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené. Správny súd považuje tiež za potrebné zdôrazniť zásadnú skutočnosť a to, že v danom prípade išlo o priamy vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom. Teda bolo výlučne na žalobcovi, aby postupoval v týchto obchodných vzťahoch s primeranou odbornou starostlivosťou, aby v budúcnosti nebol vystavený situácii, že jeho nárok na odpočítanie dane bude spochybnený. Podľa názoru správneho súdu žalobca v deklarovanom obchodnom vzťahu nekonal s potrebnou dávkou starostlivosti, ktorá sa u obozretného podnikateľa predpokladá. Žalobca mal vedomosť o tom, že nekoná s konateľkou spoločnosti DREVITECH, spol. s r.o., Mgr. R. E., ale konal s R. M., pričom nemal k dispozícii plnomocenstvo, z ktorého by mal preukázané, či je R. M. oprávnený konať v mene tejto spoločnosti a tiež v akom rozsahu, a napriek tomu preberal od tejto osoby faktúry a dohodoval s ním deklarované obchody, tak ako tvrdí. Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že plná moc môže mať pochopiteľne aj ústnu
formu (za predpokladu, ak právny úkon nemá byť urobený v písomnej forme), avšak pre obozretného podnikateľa, ktorý má následne preukazovať svoj nárok na odpočet dane, by predloženie písomnej plnej moci mala byť samozrejmosťou. Podľa názoru správneho súdu, bolo v možnostiach žalobcu si zabezpečiť informácie týkajúce sa samotnej podnikateľskej činnosti svojho dodávateľa, a to naviac pri podnikaní v takom rozsahu, aký deklaroval počas priebehu daňovej kontroly. Správnemu súdu v tejto súvislosti rovnako nedá nepoukázať na to, že žalobca netvrdil, že bol v prevádzke svojho dodávateľa, že sa oboznámil so spôsobom spracovania dreva a podobne. Rovnako je preukázané, že žalobca konal počas celého obdobia s R. M. a to napriek tomu, že na faktúrach nebolo uvedené jeho meno, ale meno Mgr. R. E.. Ani táto skutočnosť nesvedčí dostatočnej obozretnosti žalobcu, keď faktúry, za existencie plnomocenstva, mali byť podpisované splnomocnencom v zastúpení. Aj napriek tejto skutočnosti, však žalobca takto vystavené faktúry prijal.
74. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverovaný tovar dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobie, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).
75. Vzhľadom k tomu, že s využitím relevantných procesných inštitútov správy daní sa správcovi dane nepodarilo potvrdiť tvrdenia žalobcu a svedka M., ohľadom okolností dodania smrekového reziva a oceľovej konštrukcie v mesiaci január 2013 a rovnako bola bezúspešná snaha preveriť deklarované zdaniteľné plnenia v účtovníctve aktuálneho právneho nástupcu dodávateľa žalobcu (obchodnej spoločnosti Sport Life s.r.o.), ktorý je povinný účtovné doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie archivovať, avšak ide o nekontaktnú obchodnú spoločnosť a „zmiznutého obchodníka", správny súd vyhodnotenie získaných dôkazov a zisteného skutkového stavu správcom dane v ich vzájomných súvislostiach pre účely posúdenia existencie zákonných podmienok na odpočet dane za prijaté sporné zdaniteľné plnenia zhodnotil ako logické a správne. Jednoduché, ničím nepodložené tvrdenia bývalej konateľky dodávateľa žalobcu a svedka M. o dodaní predmetného tovaru žalobcovi v kontrolovanom zdaňovacom období, samé osebe nemajú vypovedaciu hodnotu a vo vzájomných súvislostiach s ostatnými kontrolnými zisteniami a nemožnosťou ich následnej verifikácie, tieto dôkazy nie sú spôsobilé pre žalobcu privodiť priaznivejšie vyhodnotenie vzniku nároku na uplatnený odpočet dane za jednotlivé spochybnené dodávky tovaru.
76. V danom prípade, ako vyplýva z prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia, bolo dôvodom neuznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty porušenie ustanovenia § 49 v spojení s § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, nakoľko nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti. Preto sa správny súd nestotožňuje s námietkou žalobcu, že správca dane a rovnako žalovaný jednoznačne nevyslovili záver, na základe čoho mu neuznali právo na odpočet dane. Správny súd súčasne opakuje, že nakoľko v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné resp. bolo dostatočne spochybnené prijatie deklarovaných tovarov služieb priamo od dodávateľa uvedeného na faktúrach, neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že žalobca sa zúčastňuje podvodného alebo právo zneužívajúceho konania, tak ako v žalobe tvrdil žalobca.
77. Rovnako za nedôvodné vyhodnotil správny súd aj tvrdenie žalobcu o nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť z namietaného dôvodu, že v rozpore s ustanovením § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku jeho výrok neobsahoval ustanovenie zákona o DPH, podľa ktorého správca dane dodatočne vyrubil žalobcovi daň za kontrolované zdaňovacie obdobie. Taktiež nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že z výroku rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, v zmysle ktorého konkrétneho v zákone vymedzeného dôvodu vznikla žalobcovi daňová povinnosť na dani, ktorú správca dane dodatočne vyrubuje. Z obsahu výroku prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že jeho predmetom je vyrubenie rozdielu dane, t. j. týmto rozhodnutím správca dane vyrubuje žalobcovi rozdiel dane a zároveň mu ukladá povinnosť tento rozdiel dane zaplatiť na účet správcu dane v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia. Keďže v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti účastníkom konania je možné len podľa daňového poriadku alebo podľa osobitného predpisu (v odkaze pod čiarou je demonštratívne uvedený zákon o účtovníctve), výrok rozhodnutia správcu dane naplnil požiadavku náležitosti ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c) daňového poriadku v časti uvedenia ustanovenia, podľa ktorého sa rozhodovalo, a to
tým, že výrok obsahuje uvedenie § 68 ods. 5 daňového poriadku. Úkon vyrubenia dane alebo rozdielu dane oproti vyrubenej dani (§ 68 ods. 4 písm. a/ až c/ daňového poriadku) môže správca dane realizovať len formou rozhodnutia, ktoré je výsledkom vyrubovacieho konania. Keďže podaním daňového priznania žalobcom k dani na DPH za zdaňovacie obdobie január 2013 došlo k vyrubeniu tejto dane podľa § 68 ods. 4 písm. b) daňového poriadku a na základe výsledkov preverovania takto vyrubenej dane prostredníctvom daňovej kontroly a na základe dokazovania vykonaného v rámci následného vyrubovacieho konania bol zistený rozdiel tejto dane oproti dani vyrubenej podaním daňového priznania žalobcom, logicky nasledovalo v zmysle ustanovenia § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubenie rozdielu predmetnej dane rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní. S prihliadnutím na obsahové požiadavky tvoriace výrok rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, pre perfektnosť výroku postačuje uvedenie ustanovenia § 68 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého je rozhodnutie tohto druhu vydané. Pokiaľ ide o jednotlivé ustanovenia zákona o DPH porušené žalobcom, tieto netvoria obligatórnu súčasť výroku rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a v spojení so skúmaním splnenia zákonných podmienok na priznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane podľa ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 zákona o DPH, tieto ustanovenia nie je potrebné uvádzať vo výroku rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Spolu s uvedením skutočností tvoriacich podklad rozhodnutia, s uvedením úvah ovplyvňujúcich hodnotenie dôkazov správcom dane, ako aj vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, uvedenie relevantných ustanovení zákona o DPH a iných právnych predpisov použitých pri rozhodovaní, tvorí obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia ( § 63 ods. 5 veta druhá daňového poriadku), čím sa zároveň zabezpečuje aj naplnenie požiadavky zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia, ktorá v danom prípade splnená bola.
78. S poukazom na vyššie uvedené preto správny súd zastáva názor, že len predložením účtovných dokladov bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že k dodaniu tovaru reálne došlo práve dodávateľom deklarovaným na predložených faktúrach - spoločnosťou DREVITECH, spol. s r.o., ktorá skutočnosť má za následok nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH), žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH). Z uvedeného dôvodu vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie január 2013 je vecne správne. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s odvolacími námietkami, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
79. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto správny súd žalobu ako nedôvodnú, podľa § 190 SSP, zamietol.
80. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
81. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.