Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-31-2023.pdf
PDF · 96.3 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/31/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vékonyovej a sudcov
JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, zastúpená Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenou osobou v zmysle zákona č. 374/2014 Z. z., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., o zaplatenie 78,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. júla 2023, č. k. 19C/27/2022-9, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie s tým, že po právoplatnosti uznesenia vec postúpi Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v C. E..
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 78,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy do zaplatenia. Uviedol, že žalovanému bola dňa 05.08.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX na sumu 78,- eur, splatná do 04.09.2020, za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel Ľubovňa, Stará Ľubovňa, za obdobie od 18.05.2020 do 24.05.2020. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, bola žalovanému zaslaná výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 a 14.02.2022. Žalovaný napriek tomu požadované neuhradil, a preto sa odo dňa 05.09.2020 dostal do omeškania so zaplatením istiny. Vystavená faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastával názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečil. Legitímnosť uplatneného nároku žalobca odvodzoval od § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
3. V predmetnej veci sa podľa znenia žaloby žalobca domáha náhrady nákladov za stravu, ktorá mala byť žalovanému poskytnutá počas nariadenej karantény v období od 18.05.2020 do 24.05.2020, a to podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.. Súd prvej inštancie preskúmajúc svoju právomoc v tejto veci zistil, že podľa citovaného ustanovenia § 6 ods. 3 písm. l/ zákona č. 355/2007 Z.
z. je právomocný na uloženie povinnosti nahradiť náklady podľa § 56 až § 58 tohto zákona príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva.
4. Súd prvej inštancie zistil, že nemá právomoc na uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., pričom túto právomoc zveruje uvedený zákon v ustanovení § 6 ods. 3 písm. l/ Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Preto konanie zastavil a vec postúpil miestne príslušnému Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na ďalšie konanie. Miestnu príslušnosť úradu súd určil na základe skutočnosti, že paušálne náklady na stravu žalovaného počas jeho pobytu mali byť hradené v obvode tohto úradu, v karanténnom zariadení v C. E., kde bol žalovaný podľa žaloby v karanténe.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo alternatívne, aby uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Mal zato, že týmto uznesením bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces s tým, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol bez toho, aby umožnil stranám bližšie sa vyjadriť k skutkovým okolnostiam, ako aj k právnej stránke danej veci. Tým pádom bolo porušené jeho právo tak, ako to predpokladá judikatúra Ústavného súdu, napr. II. ÚS/102/2004, IV. ÚS 401/2008. Ďalej mal zato, že pri postupe súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zák. č. 42/94 Z. z. dňom 12.03.2020 od 6.00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie, vláda Slovenskej republiky uznesením č. XXX z 15.03.2020 uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenie so zabezpečením povinnej karantény občanov, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Úrad verejného zdravotníctva ako príslušný orgán štátnej správy na úseku zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zák. č. 355/2007 Z. z. nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zák. č. 355/2007 Z. z. opatrenie, ktorým všetkým osobám, ktoré od 16.03.2020 od 06.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky a následne po zistení negatívneho výsledku, sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Žalobca zdôrazňuje, že nariadenie izolácie formou opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra. Poukázal na § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii. Ministerstvo vnútra SR bolo zriadené zák. č. 575/2001 Z. z.. Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej správy pre ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, ochranu a správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, ochranu bezpečnosti a plynulosti železničnej dopravy, vecí zbraní, streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na územie Slovenskej republiky. V nadväznosti na vyššie uvedené mal žalobca zato, že z obsahu uznesenia č. XXX je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra povinnosť vykonávať opatrenie so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra uhradilo určenému subjektu náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so stravou žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Nakoľko žalobca uhradil subjektu náklady spojené so stravou žalovaného, vystavil žalobca faktúru. Poukázal na znenie § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., ktoré nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zák. č. 355/2007 Z. z.. Poukázal na skutočnosť, že náklady vznikli priamo žalobcovi, avšak z iného titulu ako z ustanovení vyplývajúcich zo zák. č. 355/2007 Z. z., čo súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil. Žalobca zdôraznil, že poskytnutie stravovania osobám umiestneným v karanténnych zariadeniach nebolo uložené rozhodnutím podľa zák. č. 355/2007 Z. z., ale v súvislosti s nariadenou karanténou. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu, v zmysle ktorého regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až § 58 zák. č. 355/2007 Z. z.. Z tohto potom vyplýva, že ak ÚVZ žiadne náklady za stravu nevznikli, potom nemôže byť prijímateľom plnenia, o ktorom by malo byť rozhodnuté ako o povinnosti uloženej rozhodnutím podľa zákona. Faktúry, ktoré boli vystavené Ministerstvom vnútra, predstavujú plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu. Ministerstvo vnútra pri vystavení faktúry nebolo v postavení orgánu verejného zdravotníctva. Žalobca má preto zato, že vecne a miestne príslušným je súd prvej inštancie, ktorý má v zmysle príslušných ustanovení CSP právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu SR PL ÚS 4/2021. Ďalej uviedol, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca je
povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu. Poukázal na niektoré rozhodnutia Okresných súdov Lučenec, Rimavská Sobota, Prešov, Bratislava III, Poprad, Košice. Ďalej poukázal na vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP s požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Pre nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia mal zato, že sa jedná o porušenie práva na súdne konanie. Poukázal na nález Ústavného súdu III. ÚS 119/03/, III. ÚS 192/06, I. ÚS 335/2006, ako aj uznesenie občianskoprávneho kolégia NS SR pod sp. zn. R 111/98. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s právnou argumentáciou žalobcu uvedenou v návrhu na vydanie platobného rozkazu, v tomto vyjadrení je možné posúdiť nárok žalobcu voči žalovanému ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z nálezu ÚS SR sp. zn. IV ÚS 554/2012 vyplýva zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie objektívneho charakteru a predpokladom vzniku nie je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol. Preto má zato, že, ak by sa súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu, tak nárok na priznanie sumy 78,- eur vznikol žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, zároveň naňho poukazuje a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia dodáva nasledovné:
8. V prvom rade neobstojí námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, prečo súd prijal záver, že nemá právomoc vo veci konať. Uplatnený nárok posúdil ako náklady, ktoré vnikli, keď žalovaný plnil svoju povinnosť byť izolovaný v štátom určenom zariadení. Právne tieto náklady kvalifikoval podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. Citujúc ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z. (Regionálny úrad verejného zdravotníctva ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až § 58), prijal súd prvej inštancie záver, že predmetným ustanovením je právomoc na rozhodnutie o uplatnenom nároku zverená Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Z toho potom na základe § 10 ods. 1 CSP prijal záver o zastavení konania a postúpení veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak dostatočne a jednoznačne odôvodnené a nie je nepreskúmateľné. V prospech záveru o preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia svedčí aj to, že v prípade nepreskúmateľného rozhodnutia by žalobca nedokázal v odvolaní formulovať tam uvedené vecné argumenty proti rozhodnutiu, pretože by nebolo zrejmé, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol.
9. Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo spočívať v odopretí možnosti vyjadriť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom. Súd prvej inštancie však pre potreby napadnutého rozhodnutia žiadne dôkazy nevykonával, ale vychádzal výlučne z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Tie boli dostatočné na posúdenie otázky právomoci súdu, ako základnej podmienky konania. Vzhľadom na to sa súd prvej inštancie nemohol dopustiť žiadnych pochybení v dokazovaní. Keďže nerozhodoval o veci samej, nemal ani povinnosť oboznámiť strany sporu o predbežnom právnom posúdení veci (§ 171 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie tiež nepochybil, pokiaľ nenariadil predbežné prejednanie sporu podľa ust. § 168 a nasl. CSP, pretože nedostatok právomoci súdu bol zrejmý zo žaloby. Nebol tak dôvod ani na zisťovanie splnenia tejto podmienky konania v súčinnosti so stranami sporu pri predbežnom prejednaní sporu (§ 170 ods. 1 CSP).
10. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že nedostatok právomoci súdu konať vo veci je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Neprichádza tak do úvahy, aby strany akýmkoľvek postupom vo veci dosiahli, aby súd mohol prejednať žalobu uplatňujúcu taký nárok, o ktorom súd rozhodovať nemôže pre nedostatok svojej právomoci. Súd v takomto prípade nemôže v konaní urobiť v zásade nič iné, ako konanie zastaviť a v prípade existencie právomoci správneho orgánu vec tomuto orgánu postúpiť. Danosť právomoci je základnou podmienkou konania súdu, a preto bez nej neprichádzalo do úvahy ani vydanie platobného rozkazu, event. nariadenie predbežného prejednania sporu alebo pojednávania.
11. Žalobca tiež poukazoval na to, že ide o pohľadávku štátu, pričom na jej riadne vymáhanie je nevyhnutný exekučný titul a plniac si povinnosti správcu majetku štátu je žalobca povinný exekučný titul, v tomto prípade súdne rozhodnutie, zabezpečiť. Túto skutočnosť odvolací súd nespochybňuje a nespochybnil ju ani súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím. Súd prijal len záver, že takéto rozhodnutie nie je oprávnený vydať. Súčasným postúpením veci správnemu orgánu súd prvej inštancie zároveň vyriešil pre žalobcu otázku, kto má právomoc o jeho nároku rozhodnúť. Po postúpení veci bude správny orgán ďalej konať o uplatnenom nároku žalobcu. Napadnuté rozhodnutie tak nijako nepopiera možnosť žalobcu získať exekučný titul, ale konštatuje nevyhnutnosť získať ho správnym procesným postupom a súčasne tento postup uvádza. Exekučným titulom nie je len rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie orgánu verejnej správy (§ 45 ods. 2 písm. f) exekučného poriadku).
12. K procedurálnym námietkam žalobcu odvolací súd pre úplnosť uvádza, že možnosť argumentovať proti záverom súdu prvej inštancie v prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci súdu, poskytuje strane sporu procesný predpis formou prípustnosti opravného prostriedku (odvolania), čo žalobca napokon aj využil. Z vyššie uvedených dôvodov, tak v konaní nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento odvolací dôvod nebol opodstatnený.
13. Čo sa týka vecnej správnosti posúdenia právomoci, žalobca argumentuje, že subjektom, ktoré boli štátom určené na realizáciu karantény osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky, bolo Ministerstvo vnútra SR povinné uhradiť náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním týchto osôb, a to na základe nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z. z. Tieto náklady tak vznikli priamo žalobcovi z iného titulu, ako na základe ustanovení zák. č. 355/2007 Z. z.
14. Podľa § 11 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z. z., subjekt hospodárskej mobilizácie, určený rozhodnutím alebo písomným príkazom na vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 2 až § 10 pre iný subjekt hospodárskej mobilizácie, si uplatňuje finančné prostriedky u tohto subjektu. 15. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z., Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až § 58.
16. Podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
17. V posudzovanej veci predstavuje žalobou uplatnený nárok peňažnú náhradu za stravovanie, ktoré bolo poskytnuté žalovanému počas nariadenej karantény v zariadení SOREA hotel Ľubovňa. Karanténa bola žalovanému nariadená z dôvodu ochrany verejného zdravia na základe zákona č. 355/2007 Z. z. Stravovanie poskytnuté žalovanému počas karantény teda jednoznačne predstavovalo náklady, ktoré vznikli tým, že žalovaný plnil povinnosť zotrvať po príchode na územie Slovenskej republiky v karanténe. Vzhľadom na to sa na povinnosť ich náhrady vzťahuje citované ustanovenie § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku je na tomto právnom posúdení založená aj žaloba a sám žalobca na uvedené ustanovenie poukazuje a odkazom na nález Ústavného súdu zmieňuje jeho súlad s Ústavou SR.
18. Vychádzajúc z uvedeného, teda, že žalobou uplatnené náklady stravovania žalovaného v karanténe sú nákladmi podľa § 58 zák. č. 355/2007 Z. z., je tak priamo z textu citovaného ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z. jednoznačné, že povinnosť nahradiť takéto náklady ukladá Regionálny úrad verejného zdravotníctva. To zakladá jeho právomoc rozhodovať v tejto veci, a tým vylučuje právomoc súdu prejednať žalobou uplatnený nárok (§ 3, § 4 a čl. 1 CSP).
19. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že náklady stravovania zaplatil zariadeniu žalobca, ktorému táto povinnosť vyplývala z iného právneho predpisu ako zo zákona č. 355/2007 Z. z., a to z citovaného nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 77/2020 Z. z., a že od žalovaného tak žiada iba to, čo bolo plnené za neho. Uvedený názor žalobcu predpokladá existenciu priamej povinnosti žalovaného voči zariadeniu, v ktorom vykonával karanténu. Teda, že žalovaný bol povinný uhradiť náklady karantény, v tomto prípade stravovania, priamo zariadeniu SOREA hotel Ľubovňa. Práve
citované nariadenie vlády však uvedenú konštrukciu vylučuje. Je zrejmé, že štát nariadil karanténu osôb prichádzajúcich v rozhodnom období na územie Slovenskej republiky formou umiestnenia týchto osôb v zariadeniach, ktoré pre tento účel určil, a ktoré stanoveným spôsobom financoval. Skutočnosť, že pre samotný faktický výkon karantény boli využité aj neštátne subjekty nemení nič na tom, že právne bolo zabezpečenie karantény vecou štátu. Preto ani osoby umiestnené v karanténe nemohli byť z hľadiska nákladov karantény v žiadnom právnom vzťahu so samotnými zariadeniami, kde karanténu absolvovali, ale jedine so štátom. Neprichádza tak do úvahy právna konštrukcia, že by osoby umiestnené v karanténe v neštátnych zariadeniach mali uhradiť náklady karantény týmto zariadeniam. Nie je teda možné uvažovať o danom právnom vzťahu tak, že pokiaľ žalobca platil neštátnemu zariadeniu za zabezpečenie karantény určených osôb, plnil tým za tieto osoby, a tieto osoby by v dôsledku toho mali byť povinné nahradiť to, čo bolo plnené za nich.
20. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní uplatnený nárok na zaplatenie je jednoznačne nárokom na úhradu nákladov karantény uplatnený priamo tým, komu tieto náklady karantény vznikli, teda nárokom vyplývajúcim z ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. a nie z iného právneho vzťahu, napr. z bezdôvodného obohatenia.
21. Napokon sa nemožno stotožniť ani s názorom žalobcu, že ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. sa nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Z uvedeného ustanovenia v spojení s ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z. totiž uvedený právny záver dovodiť nemožno. Právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je totiž uvedenými ustanoveniami vymedzená výlučne z hľadiska ukladanej povinnosti bez ohľadu na to, v prospech koho má byť táto povinnosť splnená. Úrad verejného zdravotníctva má tak ohľadom nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. právomoc konať nie len vo veciach, v ktorých by bol sám oprávnený, ale aj vo veciach, v ktorých je oprávneným na úhradu nákladov iný subjekt, či orgán verejnej moci, ako je tomu aj v tomto prípade. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nemusí byť prijímateľom úhrady nákladov, hoci o nej bude rozhodovať. V tomto je správny názor žalobcu, podľa ktorého úrad verejného zdravotníctva nemôže byť v tomto prípade prijímateľom plnenia za náhradu nákladov stravovania. Ako však bolo uvedené, to nie je podmienka danosti jeho rozhodovacej právomoci v tejto veci.
22. Význam pre riešenie otázky právomoci nemá to, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Rozsah, v akom je uplatnené právo na úhradu nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., nemá žiaden dopad na to, že takto uplatnené právo má stále základ v citovanom ustanovení, a teda ani žiaden dopad na právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z toho vyplývajúcu podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z.
23. Čo sa týka žalobcom citovaných rozhodnutí iných okresných súdov SR, ktoré o obdobnom nároku vecne rozhodli, v žiadnom z nich nebola otázka právomoci súdu riešená výslovne a odvolací súd má zato, že implicitne v nich nebola vyriešená správne. Rozhodnutia okresných súdov neodôvodňujúcich danosť právomoci súdu rozhodnúť o typovo identickom nároku nepovažoval odvolací súd za prekážku rozhodnúť s náležitým odôvodnením o otázke právomoci odlišne.
24. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci súdu a o postúpení veci správne a odvolací súd ho preto potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal. Nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovanému vznikli v odvolacom konaní trovy, odvolací súd mu nárok na ich náhradu nepriznal (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).