Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_44Cpr-6-2017.pdf
PDF · 102.76 KB
Case nature
Area
Subarea
44Cpr/6/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III pred sudkyňou JUDr. Dagmar Vaverčákovou v právnej veci žalobcu: T.. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., T. XXXX/X, štátny občan SR, v zastúpení: B.. M. K., bytom v K., P. XXXXX/ XXC, proti žalovanému: G., spol. s. r. o., so sídlom v K., Ilkovičova XX, IČO: 00603741, v zastúpení: AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o. so sídlom v Bratislave, Panenská 7, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a iné, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému súd priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na súd dňa 08.02.2017 sa žalobca domáhal vyplatenia náhrady mzdy v sume jeho priemerného mesačného platu podľa § 134 Zákonníka práce za výpovednú dobu troch mesiacov vzhľadom na dĺžku pracovného pomeru viac ako 5 rokov.
2. Žalobu žalobca odôvodnil tak, že so žalovaným uzatvoril pracovný pomer na funkciu pracovník pobočky na dobu určitú dňa 15.09.2008 do 31.12.2008. Následne bol tento pracovný pomer predlžovaný každý nasledujúci rok od roku 2009 až do roku 2016, celkom 8 krát. Žalobca má za to, že v zmysle § 48 ods. 2 zákonníka práce je možné predlžovať, alebo opätovne dohodnúť pracovný pomer na dobu určitú v rámci dvoch rokov, najviac 2 krát. Listom zo dňa 21.11.2016 žalovaný žalobcovi oznámil skončenie pracovného pomeru na dobu určitú v termíne k 31.12.2016. Takto ukončený pracovný pomer na dobu určitú považuje žalobca za neplatný. Domáha sa vyplatenia náhrady mzdy v sume jeho priemerného mesačného platu podľa § 134 Zákonníka práce za výpovednú dobu troch mesiacov vzhľadom na dĺžku pracovného pomeru viac ako 5 rokov. Žalobca zároveň prehlásil, že nepožaduje opätovné prijatie do pracovného pomeru, ale dohodu o ukončení pracovného pomeru.
3. Na dôkaz svojich tvrdení žalobca súdu predložil: dohodu o zmene pracovnej zmluvy z 19.12.2008, 15.12.2010, 15.12.2011, 14.12.2012, 27.12.2013, 26.08.2014, 06.12.2014, 14.12.2015, 12.02.2016, skončenie pracovného pomeru na dobu určitú z 21.11.2016, doplnenie návrhu z 21.08.2017.
4. Uznesením č. k. 44Cpr 6/2017 - 23 zo dňa 18.07.2017 súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní doplnil podanie zo dňa 07.02.2017 nespĺňajúce zákonné náležitosti žaloby o jasný, určitý, materiálne vykonateľný petit žalobného návrhu tak, aby bolo z neho zjavné, čoho sa žalobca domáha s tým, že pokiaľ je predmetom žalobného návrhu peňažné plnenie, je potrebné uviesť výšku peňažného plnenia,
na ktoré žiada žalovaného zaviazať, hoci len v približnej sume - nech žalobca riadne vyčísli konkrétnu výšku požadovanej náhrady mzdy za jednotlivé obdobia, ktorej vyplatenia sa domáha.
5. Podaním zo dňa 21.08.2017 (doručené súdu 22.08.2017) žalobca doplnil žalobu a uviedol, že od žalovaného požaduje finančné plnenie a uznanie neplatnosti ukončenia pracovného pomeru na dobu určitú. Žalobca navrhol, aby súd:
- rozhodol o neplatnosti ukončenia pracovného pomeru na dobu určitú a potvrdil trvanie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným,
- zaviazal žalovaného podľa § 79 ods. 5 zákonníka práce neodkladne vyplatiť žalobcovi náhradu priemernej mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za dobu nevyplácania mzdy a to od 01.01.2017 do 21.08.2017 vo výške 3.200,-Eur.
6. S prihliadnutím na ustanovenie § 141 CSP, podľa ktorého ak zmena žaloby nastala pred jej doručením žalovanému, koná súd o zmenenej žalobe bez rozhodovania o pripustení zmeny žaloby okrem prípadu, keď súd rozhoduje podľa § 143 ods. 2, súd o zmene žaloby nerozhodoval a ďalej konal o žalobe v zmysle podania žalobcu zo dňa 21.08.2017.
7. Žalovanému bola žaloba doručená 10.01.2018, žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne, podaním zo dňa 16.01.2018 tak, že žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu a priznať náhradu trov konania. Uviedol, že s poukazom na § 77 zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručený súdu, nestačí, ak sa tento návrh podal v posledný deň lehoty na poštu. Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká (§ 36). Podľa § 36 zákonníka práce, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne. Z hľadiska právnych následkov možno hovoriť o dvoch druhoch lehôt, o lehotách prekluzívnych (prepadných), a premlčacích. Preklúziou sa rozumie zánik nároku alebo práva ako subjektívneho oprávnenia fyzickej alebo právnickej osoby na istý druh plnenia zo strany povinného. Na preklúziu súd prihliada z úradnej povinnosti. V zmysle žaloby sa mal pracovný pomer skončiť k 31. 12. 2016. Žalobou zo dňa 07.02.2017 sa žalobca domáhal výlučne náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku žalobcu za obdobie troch mesiacov (trvanie výpovednej doby, ktorá by podľa žalobcu plynula v prípade pracovného pomeru na dobu neurčitú). Žalobca v žalobe zo dňa 07.02.2017 navyše prehlásil, že nepožaduje prijatie do pracovného pomeru a rovnako sa žalobou zo dňa 07.02.2017 nedomáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Až prostredníctvom podania zo dňa 21.08.2017 žalobca svoj pôvodný žalobný návrh úplne zmenil a domáhal sa úplne nového právneho nároku a to určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalovaný tvrdí, že nárok, ktorý si žalobca uplatnil prostredníctvom podania zo dňa 21.08.2017 je v zmysle § 77 zákonníka práce premlčaný, nakoľko žalobca ako zamestnanec sa mohol domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, čo však žalobca urobil až dňa 22.08.2017, keď súdu doručil podanie zo dňa 21.08.2017, v zmysle, ktorého pôvodný žalobný návrh zmenil. Žalovaný poukázal na judikatúru - rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2009 sp. zn. 5Cdo 269/2007, podľa ktorého rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie, aby ho ďalej zamestnával. Žalovaný má za to, že z dôvodu, že žalobcovi zanikol nárok domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nemá vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu nárok ani na náhradu mzdy tak, ako to žalobca požaduje. Kladné rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy je priamo závislé a nadväzuje na rozhodnutie o platnosti/neplatnosti skončenia pracovného pomeru a preto ani skoršiemu, resp. včasnému uplatneniu si nároku na náhradu mzdy nemožno vyhovieť za absencie rovnako včasného uplatnenia si nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Taktiež žalobca nikdy
neoznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, dokonca sám v žalobe zo dňa 07.02.2017 prehlásil, že na ďalšom zamestnávaní netrvá.
8. Na dôkaz svojich tvrdení žalovaný súdu nepredložil dôkazy.
9. Keďže žalovaný v celom rozsahu uplatnený nárok žalobcu neuznal, súd doručil jeho vyjadrenie žalobcovi v zmysle § 167 ods. 3 CSP a umožnil mu vyjadriť sa k nemu v ustanovenej lehote. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomne podaním zo dňa 05.07.2018 a uviedol, že prehlásenie, ktoré uviedol v žalobe zo dňa 07.02.2017 a to, že nepožaduje opätovné prijatie do pracovného pomeru ale dohodu o ukončení pracovného pomeru však neznamená, že ho odmietol. Vychádzal iba z predpokladu, že žalovaný nebude mať pre neho voľné pracovné miesto na danej pozícii, vzhľadom na hromadné rušenie pobočiek v danom období. Žalobca prehlásil, že telefonicky v decembri 2016 upozornil priameho nadriadeného pracovníka žalovaného na to, že jeho pracovná zmluva nekončí a že má záujem ďalej zotrvať v pracovnom pomere. Žalobca má za to, že žalobu je treba posúdiť z objektívneho hľadiska, t. j. ako bola navonok prejavená, pričom právna kvalifikácia veci je vecou súdu.
10. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomne, podaním zo dňa 18.02.2019, v ktorom uviedol, že zotrváva na všetkých svojich vyjadreniach k doterajšiemu priebehu konania a nenavrhuje ďalšie dôkazy.
11. Súd vykonal dokazovanie dôkazmi uvedenými v bode 3. a zistil tento skutkový stav:
12. Tvrdenia žalobcu o vzniku pracovného pomeru medzi ním a žalovaným od 15.09.2009 na dobu určitú s postupným predlžovaním a až do roku 2016 neboli medzi stranami sporu spornou skutočnosťou. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 12.02.2016 bol pracovný pomer na dobu určitú do 31.03.2016 zmenený na dobu určitú do 31.12.2016.
13. Z písomnosti žalovaného adresovanej žalobcovi zo dňa 21.11.2016, označenej ako - „Skončenie pracovného pomeru na dobu určitú „ súd zistil, že žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho pracovný pomer uzatvorený dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 12.02.2016 na dobu určitú sa končí dňom 31.12.2016, v zmysle § 71 ods. 1 zákonníka práce.
14. Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že žalobca so žalovaným v roku 2009 uzavrel pracovnú zmluvu na dobu 3 mesiace, ktorá bola následne až 8 krát predlžovaná s tým, že v roku 2016 listom zo dňa 21.11.2016 žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho pracovný pomer uzatvorený dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 12.12.2016 na dobu určitú sa končí dňom 31.12.2016. V zákonnej lehote dvoch mesiacov sa žalobca obrátil síce na nepríslušný súd žalobou, ktorú nazval vec - nároky na finančné plnenie z neplatného ukončenia pracovného pomeru na dobu určitú. V žalobe zo dňa 07.02.2017 uviedol, že „ takto ukončený pracovný pomer na dobu určitú považuje za neplatný z vyššie uvedených dôvodov. “ teda požiadavka neplatnosti je uvedená už v tejto žalobe. Súd ho vyzval na doplnenie žaloby, ktoré urobil podaním z 21.08.2017, kde už uviedol riadne, že žiada, aby súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru a aby žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy, ktorú vyčíslil k dátumu 21.08.2017 na sumu 3.200,- Eur. Má za to, že žalobu podal včas. Čo sa týka vyjadrenia žalovaného k žalobe, toto sa venuje výlučne namietaniu toho, že žaloba nebola podaná včas, pričom sa nevyjadril k vecnej stránke veci, teda k dôvodu skončenia pracovného pomeru na dobu určitú. Na žalobe trvá v celom rozsahu.
15. Žalovaný má za to, že žalobca žalobou doručenou na kauzálne nepríslušný súd dňa 08.02.2016 sa domáhal výlučne náhrady mzdy za obdobie 3 mesiacov bez toho, že by sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zároveň v žalobe prehlásil, že nepožaduje opätovné prijatie do pracovného pomeru a nie je mu známe, že by oznámil kedykoľvek predtým žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Až podaním doručeným súdu 22.08.2017 podal „ opravu žaloby“ kde už požaduje, aby súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na dobu určitú, potvrdil trvanie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným a aby žalovaného zaviazal na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku od 01.01.2017 do 21.08.2017 vo výške 3200,- Eur. Žalovaný trvá na námietke v zmysle § 77 zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže zamestnanec aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Poukazuje na judikatúru NSSR - rozsudok 5Cdo 36/2000 z 19.12.2000 a ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej ak nebola podaná včas žaloba o neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru okamžitým zrušením, skončil pracovný pomer podľa jednostranného zrušovacieho prejavu, aj keď to bol právny úkon neplatný. Určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je základom pre určenie prípadného nároku na náhradu mzdy. Žalobca si uplatnil neplatné skončenie pracovného pomeru až 22.08.2017, avšak tento nárok bol už v zmysle § 77 ZP premlčaný, keď posledným dňom kedy sa mohol žalobca domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol 28.02.2017. V zmysle judikatúry NSSR pokiaľ nedôjde k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP platí, že pracovný pomer bol skončený platne a preto nevzniká nárok na náhradu mzdy. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy, táto v prípade, že sa zamestnanec úspešne domôže určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru vzniká odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalobca však túto skutočnosť žalovanému nikdy neoznámil, ba dokonca sám v žalobe doručenej súdu 08.02.2017 prehlásil, že na ďalšom zamestnávaní netrvá. Za predpokladu, že zamestnanec svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru prejaví podaním žaloby o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zákonnej 2 mesačnej lehote a zároveň oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce, je takýto zamestnanec oprávnený požadovať náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Žalovaný má za to, že žalobca neoznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a jeho prejavená vôľa vzbudzuje pochybnosti, nakoľko najskôr uviedol, že nepožaduje opätovné prijatie do pracovného pomeru a v doplnení žaloby sa domáha určenia, že pracovný pomer trvá. Poukazuje na § 79 ods. 4 ZP, podľa ktorého ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí ak sa nedohodnú písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby. Žalobca taktiež ničím nepodložil výpočet svojej priemernej mzdy, ani skutočnosť prečo si nárokuje náhradu mzdy od 01.01.2017 keď žalovanému neoznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
16. Podľa § 1 ods. 4 písm. c) zák. č. 311/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu skončenia pracovného pomeru (ďalej len Zákonník práce) ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. .
17. Podľa § 36 ods. 1 Zákonníka práce k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 8. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.
18. Podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo, ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.
19. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na 2 roky. Ak pracovný pomer na určitú dobu možno predlžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.
20. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
21. Počítanie hmotnoprávnych lehôt ustanovuje zák.č.40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej len Občiansky zákonník) v § 122.
22. Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň , ktorý sa pomenovaním, alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
23. V prípade lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, ide o lehotu hmotnoprávnu, na ktorú sa vzťahuje § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. § 1 ods. 4 písm. c) Zákonníka práce.
24. Súd pri posudzovaní platnosti rozviazania pracovného pomeru, ktoré dal žalovaný žalobcovi písomným podaním zo dňa 21.11.2016, ako predpokladu nároku na náhradu mzdy skúmal, či žalobca uplatnil svoj nárok na súde včas. Podľa obsahu súd považoval predmetné skončenie pracovného pomeru ako výpoveď, nakoľko v zmysle citovaného § 48 ods. 2 zákonníka práce pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na 2 roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac 2 krát. V konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol predlžovaný celkovo 8 krát, z toho za posledné 2 roky tri krát ( v dohodách o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 06.12.2014, 14.12.2015 a 12.02.2016 ). Zákonník práce ustanovuje na predĺženie pracovného pomeru limity, pričom ak by došlo k porušeniu uvedenej podmienky, išlo by o uzavretie pracovného pomeru na neurčitý čas ( § 48 ods. 1 Z zákonníka práce). Súd má za to, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol z tohoto dôvodu dohodnutý na neurčitý čas, preto skončenie pracovného pomeru, ktoré dal žalovaný žalobcovi písomným podaním zo dňa 21.11.2016 súd považoval za výpoveď.
25. Na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zákon ustanovuje lehotu dvoch mesiacov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ide o hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu, to znamená, že v posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručený súdu; nestačí, ak sa tento návrh podal v posledný deň lehoty na poštu. Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká, aj keby v skutočnosti došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru.
26. Preklúziou sa rozumie zánik práva v dôsledku neuplatnenia práva v zákonom stanovenom čase. Pri preklúzii v pracovnoprávnych vzťahoch dochádza len v prípadoch taxatívne uvedených v § 36 ods. 1 Zák. práce, kedy zaniká subjektívne právo ako celok. Súdne ho nemožno priznať, aj keby povinný subjekt bol ochotný plniť. Na preklúziu musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti ex offo, teda bez toho aby účastník konania musel námietku premlčania sám vzniesť. V prípade, ak by sa plnilo právo, ktoré zaniklo, považovalo by sa takéto plnenie za bezdôvodné obohatenie a bolo by možné ho súdnou cestou vymáhať späť.
27. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Pracovný pomer žalobcu mal skončiť podľa písomného oznámenia žalovaného zo dňa 21.11.2016 dňom 31.12.2016. Žalobu podanú dňa 08.02.2017 na Okresnom súde Bratislava V žalobca označil ako - nároky na finančné plnenie z neplatného ukončenia pracovného pomeru na dobu určitú. Žalobca vymedzil žalobný nárok tak, že žiadal aby súd uložil žalovanému povinnosť podľa § 79 ods. 5 zákonníka práce neodkladne vyplatiť žalobcovi náhradu priemernej mzdy za výpovednú dobu troch mesiacov vzhľadom na dĺžku pracovného pomeru viac ako 5 rokov. Súd vyzval žalobcu na špecifikáciu jeho mzdových nárokov vyčíslením sumy, ktorú požaduje od žalovaného. Žalobca v doplnení žaloby doručenej súdu dňa 22.08.2017 zmenil žalobný nárok tak, že žiadal aby súd rozhodol o neplatnosti ukončenia pracovného pomeru na dobu určitú a potvrdil trvanie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným a zaviazal žalovaného podľa § 79 ods. 5 zákonníka práce neodkladne vyplatiť žalobcovi náhradu priemernej mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za dobu nevyplácania mzdy a to od 01.01.2017 do 21.08.2017 vo výške 3.200,-Eur. Žalobca si uplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 21.11.2016 až doplneným podaním dňa 22.08.2017, t. j. po uplynutí lehoty dvoch mesiacov. V predmetnej právnej veci nebola teda zachovaná hmotnoprávna prekluzívna lehota na uplatnenie nároku žalobcu z titulu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 21.11.2016 bol doručený súdu dňa 22.08.2017 nebol teda podaný včas, ale až po uplynutí dvoch mesiacov, keďže posledným dňom dvojmesačnej lehoty bol deň 28.02.2017. Nakoľko márnym uplynutím tejto lehoty žalobcovi zaniklo právo domáhať sa neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, súd jeho žalobu bez ďalšieho zamietol v celom rozsahu, keďže určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je hmotnoprávnym predpokladom priznania
náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 a 5 zákonníka práce ( ako si ho žalobca pôvodne uplatnil). Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd nemôže zaoberať otázkami platnosti rozväzovacieho úkonu a to ani ako predbežnou otázkou, čo platí aj v konaní o žalobe na určenie, že pracovný pomer trvá ďalej.
28. Keďže sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zanikol v zmysle § 36 ods. 1 Zákonníka práce.
29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd preto priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorému rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.