Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sa/26/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: C. S., nar. XX..XX.XXXX, štátna príslušnosť W., trvale bývajúci G. U., N. - M. XX, byt č. 48, W., bez platného cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, Sečovce, zastúpeného Občianskym združením Liga za ľudské práva, Baštová 5, Bratislava, pobočka Košice, Hlavná 68, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Mobilná jednotka PZ Prešov, Ľubochnianska 2, Ľubotice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-47-010/2019- ZVC zo dňa 28.10.2019 takto

rozhodol:

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídia policajného zboru SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, Ľubotice, č. PPZ-HCP-PO5-47-010/2019-ZVC zo dňa 28.10.2019 o zaistení žalobcu C. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. U., N. - M. XX, byt č.48, W., štátna príslušnosť W., bez platného cestovného dokladu a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobcu C. S., XX.XX.XXXX bezodkladne prepustil zo zaistenia.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO5-47-010/2019-ZVC zo dňa 28.10.2019 ako príslušný správny orgán [ o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“)] podľa zákona o pobyte cudzincov zaistil dňa 28.10.2019 účastníka konania C. S., gen. ako vyššie, zaisteného podľa zákona o pobyte cudzincov, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, pretože existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Správny orgán v zmysle zákona o pobyte cudzincov účastníka konania zaistil dňom vydania rozhodnutia o zaistení na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods.1, t.j. najviac na jeden mesiac. Podľa zákona o pobyte cudzincov účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj „ÚPZC Sečovce“).

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že účastník konania bol z územia SR administratívne vyhostený na územie Ukrajiny rozhodnutím Mobilnej jednotky policajného zboru Prešov č. PPZ-HCP-PO5-32-012/2019-ZVC zo dňa 06.08.2019 podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a následne na to bol toho istého dňa zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO5-33-010/2019-ZVC z dôvodu uvedeného v

ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na dobu dvoch mesiacov (umiestnený v ÚPZC Sečovce). Lehota zaistenia bola predĺžená rozhodnutím pod č. PPZ-HCP-PO5-33-021/2019-ZVC zo dňa 05.10.2019 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28.10.2019. Dňa 28.08.2019 účastník konania požiadal o udelenie azylu na území SR. Do dňa vydania v tomto konaní preskúmavaného rozhodnutia o zaistení ( t.j. 28.10.2019) migračný úrad účastníkovi konania nedoručil rozhodnutie v jeho azylovej veci. Na základe týchto skutočností správny orgán začal podľa , - Správneho poriadku správne konanie a konštatoval, že boli naplnené dôvody zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, t.j. že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa alebo b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že takúto žiadosť podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Žalovaný ďalej konštatoval, že vzhľadom na všetky okolnosti aktuálneho statusu účastníka konania je jeho zaistenie v súlade s jeho záujmami, pretože mu bude zabezpečená tak strava, ubytovanie a predovšetkým prístup k rozhodnutiu migračného úradu, resp. v neposlednom rade aj k jeho právam na území SR. ďalej v rozhodnutí zhodnotil, že existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, nakoľko v konaní o administratívnom vyhostení uviedol, že neexistujú žiadne prekážky jeho vyhostenia a že sa chce vrátiť na Ukrajinu, iba nemá peniaze a doklady, aby tak mohol spraviť sám. Aj dôvod, pre ktorý kradol vysvetlil tak, že sa chce vrátiť domov a chce byť vyhostený. Až po jeho prvotnom zaistení s odstupom času podal dňa 28.08.2019 žiadosť o udelenie azylu, čo vyvoláva opodstatnené podozrenie z podania žiadosti výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. Pred tým, než správny orgán rozhodol vo veci zaistenia, účastník konania sa vyjadril do zápisnice v zmysle Správneho poriadku, kde uviedol, že na území SR ani na území EÚ nemá žiadnu rodinu ani príbuzných, či známych, je rozvedený a je rodičom maloletého dieťaťa na Ukrajine. Deklaroval ,že nemá pri sebe žiadnu finančnú hotovosť. Žalovaný ďalej v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania v zmysle zákona o pobyte cudzincov je stanovisko Migračného úradu SR k dĺžke prebiehajúceho konania k udeleniu azylu. Účastník konania sa považuje za žiadateľa o medzinárodnú ochranu, pretože podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou zatiaľ nebolo prijaté právoplatné rozhodnutie. Pri rozhodovaní vo veci sa správny orgán riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967 (čl. 31), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 5 ods.1 písm. f) a poukázal aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súd SR sp.zn. z 02.09.2014, v ktorom sa uvádza, že štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potencionálnych imigrantov a ich zadržanie môže byť zlučiteľné s článkom 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle označeného článku a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu.“ Žalovaný konštatoval, že zaistenie účastníka konania je „ ratione materiae “ súčasťou článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý v zmysle článku 7 ods.5 SR má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi, pričom možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak pozbavenie osobnej slobody má byť zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne, pričom žalovaný skonštatoval splnenie požiadavky efektívnosti a účelnosti aj v tomto konaní o zaistení účastníka konania. Žalovaný sa zároveň riadil aj smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie).

3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej konštatoval, že o zaistení účastníka konania rozhodol na dobu jedného mesiaca, čo vyplynulo z aplikačnej praxe ÚPZC Sečovce pri zabezpečení náhradného cestovného dokladu. Na základe dosiaľ uvedených a spise zdokumentovaných skutočností konštatoval, že doba zaistenia tri mesiace je nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov. Vo vzťahu k účelu zaistenia, t.j. či zaistením bude zistená alebo overená totožnosť alebo štátna príslušnosť účastníka konania správny orgán uzavrel, že zaistenie účastníka konania je účelné a efektívne, pretože v konaní je potrebné zistiť a overiť jeho totožnosť, ako aj štátnu príslušnosť ktorú deklaroval pred správnym orgánom a naplnenie účelu zaistenia je možné dosiahnuť aj zabezpečením pravých osobných dokladov a ich následným overením pravosti a pôvodu.

4. Vo vzťahu k možnostiam uplatnenia alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov žalovaný uviedol, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby a nemá ani dostatočné finančné prostriedky na úhradu nákladov pobytu na území SR. Z tohto dôvodu zo strany účastníka konania nie je možné zložiť zákonom požadovanú peňažnú záruku a ani sa zaoberať uložením alternatívnej povinnosti hlásenia pobytu, pretože účastník konania na území SR nemá rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a nemá tu ani žiadne sociálne väzby. Účastník konania žiadnu zo skúmaných skutočností v konaní nepreukázal a z tohto dôvodu mu správny orgán neuložil povinnosť podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko vzhľadom na jeho osobu, jeho osobné pomery ako aj skutočnosti, že neovláda slovenský jazyk nie je možné akúkoľvek takúto povinnosť z jeho strany vykonať. V závere rozhodnutia žalovaný opakovane konštatoval, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, pričom doba zaistenia na jeden mesiac je účelné a adekvátne časové obdobie, v ktorom je možné podľa stanoviska migračného úradu doručiť účastníkovi konania rozhodnutie o udelenie azylu a naviac policajný útvar po celú dobu zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny bude skúmať, či účel zaistenia trvá (podľa § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov), pričom takúto povinnosť má aj samotné zariadenie, v ktorom je zaistený cudzinec umiestnený (§ 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov).

5. Správnou žalobou vo veciach zaistenia zo dňa 30.10.2019 doručenou súdu 08.11.2019 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného o zaistení a nariadiť žalovanému jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Žalobu odôvodnil tým, že postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo nesporný vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keďže žalobca bol pred vydaním napadnutého rozhodnutia prepustený zo zaistenia na slobodu, a teda v čase začatia konania o zaistení už nebol cudzincom zaisteným podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto ho nebolo možné zaistiť podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ označeného zákona. Zároveň sa odvolal aj na ust. § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov, , na základe ktorého žalovaný postupoval, kde sa výslovne uvádza: „ak je dôvod na prepustenie“ a nie: „ak došlo k prepusteniu“. Rozhodnutie žalovaného považoval za nesprávne a nezákonné aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov zástupca žalobcu zdôraznil, že žalovaný sa nezaoberal alternatívou umiestnenia žalobcu v záchytnom tábore Humenné, čím sa dopustil nezákonného postupu ústiaceho do vydania nezákonného rozhodnutia. V tej súvislosti sa odvolal na ust. o azyle v znení neskorších predpisov ( v ďalšom texte aj : „ zákon o azyle“), ako aj právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09.02.2017, podľa ktorého: „23. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. Okrem toho, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje presvedčivé zdôvodnenie podozrenia, že žiadosť o azyl bola podaná s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, na základe čoho ustálil nemožnosť využitia menej závažných opatrení. Pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia je policajný útvar vždy povinný v prvom rade zobrať do úvahy alternatívne, menej prísne opatrenia. Povinnosť zvážiť možnosť uplatnenia iných, menej prísnych opatrení vychádza z , ako aj z a uplatňuje sa na akúkoľvek formu, dôvod alebo lehotu zaistenia. Táto povinnosť je priamo transpozíciou povinného ustanovenia návratovej smernice v článku 15 ods. 1, ktoré povoľuje zaistenie len vtedy, pokiaľ sa nedajú účinne uplatniť iné, menej prísne donucovacie opatrenia. 24. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa ako žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (, resp. zákona o azyle), v rámci využitia menej závažných opatrení zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky, ako to vyplýva aj z ustálenej judikatúry (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.03.2016, sp. zn. zo dňa 01.07.2016), čím sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva.“

7. Žalobca namietal aj nedostatočne odôvodnené rozhodnutie pokiaľ ide o vyhodnotenie účelnosti podanej žiadosti o azyl, a poukázal na právne názory vyslovené v rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 09.02.2017 podporujúci tento názor a dospel k záveru, že v prípade žalobcu nedošlo

k individuálnemu posúdeniu všetkých relevantných skutočností tak, ako to vyžadujú právne názory Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyššieho súdu SR. Ďalej zdôraznil, že zaistenie žalobcu nemožno považovať za súladné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a to napriek tomu, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí tento názor bez ďalšieho odôvodnenia konštatoval. V prípade žalobcu sa zaistením nebráni nepovolenému vstupu cudzinca na územie SR a ani sa nerealizuje vyhostenie či vydanie, keďže na území SR sa nachádza oprávnene ako žiadateľ o azyl. Žalovaný mal možnosť žalobcovi poskytnúť ubytovanie a starostlivosť v zariadení Ministerstva vnútra SR pre žiadateľov o azyl a počas prebiehajúceho azylového konania ho nemožno vyhostiť, najmä, ak žalovaný nepreukázal a nijako relevantne ani neodôvodnil riziko úteku, a v tomto konkrétnom prípade ani nemožnosť uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia. Pozbavenie žalobcu na slobode o ďalší mesiac je teda svojvoľným zásahom do jeho práva na osobnú slobodu.

8. Ako ďalšiu žalobnú námietku uplatnil žalobca tvrdenie, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnym spisom. Upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, kedy došlo k jeho prepusteniu z ÚPZC Sečovce - fyzicky bol vyvedený na ulicu pred ÚPZC, tam ho zadržala policajná hliadka, ktorá ho následne predviedla za účelom výsluchu a vydania preskúmavaného rozhodnutia. Žalobca bol takýmto postupom zmätený, a považoval postup polície za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a tiež uvedenie do omylu, pretože bol presvedčený, že je prepúšťaný na slobodu, čo však v konečnom dôsledku nebola pravda. Daný postup preukazuje aj príkaz na prepustenie zaistenej osoby zo zariadenia zo dňa 28.10.2019 č. PPZ-HCP- PO5-33-024/2019-ZVC, podľa ktorého žalobca bol zo zaistenia prepustený 28. 10. 2019 o 9.30 hod., a napadnuté rozhodnutie o zaistení bolo žalobcovi doručené v ten istý deň o 17.05 hod. Odvolal sa na právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 09.02.2017, podľa ktorého: „Ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov umožňuje zaistiť aj žiadateľa o azyl. Zo systematicky uvedeného ustanovenia § 88a vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, pričom aplikácia ust. § 88a ods. 1 písm. c/ prichádza do úvahy, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je už v zaistení a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu... zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ ...“. O nesprávnosti postupu žalovaného v tejto veci svedčí aj právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 05.09.2019. Postupom žalovaného tak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré podľa žalobcu malo nesporný vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 08.11.2019 k správnej žalobe navrhol žalobu ako bezdôvodnú zamietnuť a k jednotlivým žalobným námietkam uviedol, že možnosť umiestnenia žalobcu v zariadení Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, a to aj bez možnosti udelenia priepustky ako prostriedku na zabránenie v úteku, nie je alternatívou zaistenia, pretože tieto alternatívy sú jasne upravené v § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, a ich neuplatnenie žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí riadne odôvodnil. Možnosť umiestnenia žiadateľa o azyl v zariadení Migračného úradu Ministerstva vnútra SR a teda rozhodnutie nezaistiť ho je rozhodovací proces pred začatím konania o zaistení, pretože ak je podľa zváženia policajného útvaru dostačujúce jeho umiestnenia v azylovom zariadení, tak ku konaniu o zaistení sa ani neprikročí. V prípade, ak by počas dokazovania vyšli najavo skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že takýto postup je primeranejší, tak stále možno iným právnym spôsobom konanie o zaistení ukončiť a umiestniť žiadateľa o azyl v azylovom zariadení. Podľa vyjadrenia samotného žalobcu do zápisnice obsiahnutej v administratívnom spise, on sám bol so svojím zaistením stotožnený, súhlasil s ním, a nežiadal ani právne zastúpenie, a žalovaný ani počas konania nezistil relevantné dôvody na iné rozhodnutie, než aké vydal. Uvedenému postupu neodporujú ani právne názory označené v správnej žalobe, pretože v nich nie je vyslovený názor, že zváženie možnosti umiestnenia žiadateľa do azylového zariadenia by malo prebiehať až v konaní o zaistení. Žalovaný predmetnú námietku považoval za nezrozumiteľnú aj v tom smere, prečo by malo ísť konkrétne o záchytný tábor Humenné. Ako podstatnú skutočnosť vo vyjadrení uviedol, že žiadateľ doposiaľ je stále nestotožnenou osobou a identita, ktorú uvádza vôbec nemusí byť pravá. Jeho stotožneniu bráni štatút žiadateľa o azyl, kedy nie je možné kontaktovať zastupiteľský úrad krajiny, ktorej štátne občianstvo uvádza. Za takejto situácie pri rozhodovaní žalovaný musel brať na zreteľ existujúce právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území SR. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení účelovosti jeho žiadosti o udelenie azylu žalovaný opísal chronológiu pobytu žalobcu na území SR a uviedol, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia SR na územie Ukrajiny právoplatným rozhodnutím o administratívnom vyhostení Mobilnej jednotky PZ Prešov

č. PPZ-HCP-PO5-32-012/2019-ZVC zo dňa 06.08.2019 podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území SR a následne bol dňa 06.08.2019 rozhodnutím toho istého policajného útvaru podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce. Po 22 dňoch jeho zaistenia podal žalobca žiadosť o udelenie azylu (v rozpore so svojimi predchádzajúcimi vyhláseniami a stanoviskami), preto už len na základe týchto faktov je podozrenie z účelovosti jeho konania, pričom v čase vydávania napadnutého rozhodnutia žalovaný už mal vedomosť o existencii platného (v tom čase žalobcovi ešte neoznámeného) rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra SR o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej, čo je zdokumentované v spisovom materiáli. Uvedená skutočnosť v čase vydávania rozhodnutia žalovaného verifikovala jeho závery, že žalobca je stále žiadateľom o azyl, a že podozrenie z účelovosti podanej žiadosti o udelenie azylu je dôvodné. Rozporuplnosť konania žalobca je možné vidieť aj v tom, že so svojím zaistením ako žiadateľa o azyl bol stotožnený, súhlasil s ním, mal možnosť sa vyjadriť do zápisnice a o dva dni tvrdil právnej zástupkyni, že nerozumel postupu žalovaného a bol z toho zmätený. Žalovaný zdôraznil, že do dňa podania vyjadrenia k správnej žalobe Migračný úrad žalobcovi neoznámil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu, čo bolo telefonicky preverené aj v ÚPZC Sečovce.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení nesúhlasil ani s námietkou žalobcu o porušení zákazu svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody a odvolal sa na ust. § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovenie má byť aplikované vtedy, keď policajný útvar má dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny sa chce účelovou žiadosťou o azyl vyhnúť svojmu vyhosteniu. Toto ustanovenie tak sleduje účel realizácie vyhostenia už samotným svojím znením a žalovaný má za to, že sledovanie tohto účelu je odôvodnené v napadnutom rozhodnutí tým, že odôvodnenie už v úvode stavia na existencii právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktorého realizáciu chce žalobca zmariť a v čom mu má napadnuté rozhodnutie zabrániť. Za neopodstatnenú žalovaný považoval aj námietku o neodôvodnení rizika úteku zo strany žalobcu, ako aj o neľudskom a ponižujúcom zaobchádzaní vo vzťahu k samotnému predvedeniu zo dňa 28.10.2019. Zdôraznil, že žalobca bol predvedený v súvislosti s konaním o zaistení, v ktorom mu bola daná možnosť sa vyjadriť, o čom bola spísaná zápisnica, teda nebol predvedený za účelom výsluchu.

11. Vo vzťahu k namietanej nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaný vo vyjadrení uviedol, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z iného právneho názoru, než zaujal Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. , pretože má za to, že podmienka uvedená v ustanovení § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bola splnená, pretože táto nestráca platnosť prepustením zo zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov upravuje jedinú právnu okolnosť, kedy vôbec môže rozhodnutie o zaistení stratiť platnosť, a to v ustanovení § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, teda ak je osoba zaradená do programu ministerstva vnútra na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi, čo v danom prípade splnené nebolo. Príkaz na prepustenie a samotné vykonanie tohto príkazu ukončuje samotné, fyzické obmedzenie osoby na slobode a ukončuje tiež výkon platného, právoplatného a účinného rozhodnutia o zaistení. Žalovaný je toho názoru, že v opačnom prípade by nastala právna situácia, kedy by bola osoba zaistená v tom istom čase (či už deň, či niekoľko mesiacov) dvoma rozhodnutiami, ktorých výkon má prebiehať súčasne, pričom by sa mohlo stať, že pri výkone jedného rozhodnutia by mal byť zaistený prepustený, no podľa výkonu druhého rozhodnutia prepustený byť nesmie. Pre konajúci orgán by tak nastala situácia nutného porušenia zákona z niektorého pohľadu a takýto stav by nebol ani v súlade s právnou istotou zaistenej osoby. Ďalším argumentom, na základe ktorého žalovaný vec posudzoval, je aj plynutie lehoty zaistenia podľa prvého rozhodnutia, pretože ak by sa v takýchto prípadoch osoba neprepustila zo zaistenia, nič by neukončilo plynutie lehoty. Rozhodnutím o zaistení žiadateľa s úmyslom ochrániť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení pred jeho zmarením, účelovou žiadosťou o azyl bez akéhokoľvek kroku ukončujúceho výkon a plynutie lehoty, by si konajúci orgán mohol sám zmariť účel, za akým koná.

12. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa a nasl. - a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

13. Podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

14. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

15. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

16. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

17. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

18. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

19. Podľa o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

20. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

21. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

22. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP, môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie, či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,Smernica 2008/115/ES") môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v

prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.

23. Pri posudzovaní otázky zaistenia občana tretej krajiny je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods.2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

24. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu špecifikovaného v ustanovení § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na jeden mesiac.

25. Na pojednávaní pred súdom, ktoré sa uskutočnilo dňa 18.11.2019, žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne zotrval na právnej argumentácii uplatnenej v správnej žalobe a právna zástupkyňa vo svojom prednese pred správnym súdom upresnila, že v danom prípade, keďže žalobca je žiadateľom o azyl, tak je nutné preskúmavať nielen alternatívy k zaisteniu stanovené v § 89 zákona o pobyte cudzincov, ale treba ich aj vykladať v kontexte znenia § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, kde je jasne uvedené, že policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. Ide tu teda o ďalšiu požiadavku, pod ktorou žalobca vidí práve možnosť umiestniť žiadateľa o azyl v azylovom tábore, ako zariadení Migračného úradu. Záchytný tábor v Humennom žalobca navrhoval z dôvodu, že len v tomto tábore sú vykonávané tzv. karanténne opatrenia a lekárske prehliadky a vyšetrenia za účelom ochrany verejného zdravia, čo bolo hlavnou príčinou navrhnutia tohto azylového tábora. Opakovane zdôraznila aj to, že zo znenia § 88a ods. 1 písm. c) jasne vyplýva, že podľa tohto dôvodu môže byť zaistený žiadateľ o azyl zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov, teda jednoznačne by sa policajný postup mal prispôsobiť striktnému zneniu zákona a nie výklad zákona tomu, aká je prax polície pri postupe v obdobných prípadoch. Znenie zákona v tomto smere, podľa zástupkyne žalobcu, je zrejmé. Zároveň do spisu predložila fotokópia rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad zo dňa 25.10.2019 sp. zn. ČAS: MU-PO-177-16/2019-Ž, identifikačné číslo osoby 072529, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej s tým, že toto rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 31.10.2019.

26. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní trvala na doterajších stanoviskách vo veci, prezentovaných aj v písomnom vyjadrení k správnej žalobe s tým, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu už bolo doručené zástupkyni žalobcu, toto rozhodnutie však ku dňu pojednávania ešte nenadobudlo právoplatnosť a preto z uvedeného dôvodu nebolo možné žalobcu zo zaistenia prepustiť.

27. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalovaný oboznámil žalobcu s predmetom správneho konania v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa o správnom konaní zo dňa 28.10.2019 č. PPZ-HCP-PO5-47-008/2019-ZVC vo veci zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, kde výslovne uviedol: „Dňa 28.10.209 ste boli predvedený hliadkou MJ PZ Prešov v zmysle zákona o pobyte cudzincov pred objektom ÚPZC Sečovce, nakoľko ste boli prepustený zo zaistenia, ste žiadateľom o azyl, ale Migračný úrad Vám ešte do dnešného dňa, t. j. 28.10.2019, nedoručil rozhodnutie o udelení azylu. Preverovaním hliadky bolo na mieste zistené, že nemáte pri sebe žiadny cestovný doklad a dňa 06.08.2019 Vám bolo vydané právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky pod č. s.: PPZ-HCP-PO5-32-012/2019-ZVC. Správny orgán má tiež za to, že existuje dôvodné podozrenie, že ste si podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje administratívne vyhostenie, nakoľko v konaní o administratívnom vyhostení zo dňa 06.08.2019 ste uviedol, že nejestvujú žiadne prekážky Vášho vyhostenia a že sa chcete vrátiť na Ukrajinu, iba nemáte peniaze a doklady, aby ste tak mohol učiniť sám. Počas konania, ako aj pred policajnými zložkami poriadkovej polície ste sa vyjadroval, že ste kradol aj preto, aby ste bol vyhostený, pretože chcete ísť domov. Po Vašom zaistení dňa 06.08.2019 počas zaistenia v ÚPZC Sečovce ste dňa 28.08.2019 podal žiadosť o

udelenie azylu. Na tomto podklade je podozrenie z podania tejto žiadosti výlučne oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie dôvodné.“ Následne na to (teda v čase, keď žalobca už bol prepustený zo zaistenia na základe predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení zo dňa 06.08.2019 pod č. PPZ- HCP-PO5-33-010/2019-ZVC v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dobu dva mesiace, ktorá lehota bola predĺžená rozhodnutím pod č. PPZ-HCP-PO5-33-021/2019-ZVC zo dňa 05.10.2019 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28.10.2019) bol žalobca zaistený preskúmavaným rozhodnutím v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom z výroku preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že v čase tohto zaistenia bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorá skutočnosť je však v rozpore s obsahom administratívneho spisu žalovaného.

28. Správny súd poukazuje na to, že okrem vnútroštátnej úpravy v podobe zákona o pobyte cudzincov sa na vec vzťahuje aj článok 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, podľa ktorej môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočne účinné, avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v odseku 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená.

29. V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona žalovaný môže zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b), ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podmienkou pre takýto postup je teda to, že v čase rozhodovania správneho orgánu podľa vyššie uvedeného zákona bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorá podmienka však v tomto prípade splnená nebola.

30. Pokiaľ teda policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu podaná po jeho predchádzajúcom zaistení je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca a zároveň rozhodne, že dôvody predchádzajúceho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu, pričom v rozhodnutí, v ktorom preukáže splnenie zákonných podmienok jeho zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) musí vyložiť aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že v čase rozhodovania o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov musí byť splnená aj podmienka, že žalobca je zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, čo však v tomto prípade splnené nebolo, pretože žalobca bol prepustený zo zaistenia na základe Príkazu na prepustenie zaistenej osoby zo zariadenia zo dňa 28.10.2019 č. PPZ-HCP-PO5-33-024/2019-ZVC, kde ako právny dôvod prepustenia zaistenej osoby sa uvádza § 90 ods. 2 písm. b) bod 3 zákona o pobyte cudzincov - uplynula lehota zaistenia. Žalobca zo zaistenia bol prepustený dňa 28.10.2019 o 09:30 hod.

31. Vo vzťahu k potrebe a nutnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu je potrebné zdôrazniť, že v zmysle ustanovenia § 47 ods.3 Správneho poriadku je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia (okrem iného) uviesť akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. V prípade zhodnotenia reálnej vyhostiteľnosti cudzieho štátneho príslušníka do krajiny označenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, je takáto úvaha vedúca k záveru o potenciálnej možnosti vyhostenia nanajvýš nutná, pretože len v takom prípade možno dospieť k záveru o naplnení účelu administratívneho vyhostenia.

32. Zároveň správny súd poukazuje na tú skutočnosť, že z prednesu zástupkyne na pojednávanie vyplynulo, že rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 25.10.2019, ktorým bola žiadosť žalobcu o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená bola žalobcovi preukázateľne doručená dňom

31.10.2019. Z poučenia obsiahnutého v tomto rozhodnutí vyplýva, že proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať rozklad a je konečné. Ani prípadné podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok. Z uvedeného možno prijať záver, že doručením tohto rozhodnutia žalobcovi rozhodnutie migračného úradu nadobudlo právoplatnosť a týmto okamihom už nebol osobou požívajúcou status žiadateľa o azyl. Uvedené je podstatným pre posúdenie zákonnosti jeho zaistenia po 31.10.2019, pretože počnúc dňom nasledujúcim po doručení rozhodnutia migračného úradu bolo podľa názoru správneho súdu povinnosťou žalovaného žalobcu zo zaistenia prepustiť, čo však nespravil.

33. Po zvážení žalobných dôvodov uvedených v podanej správnej žalobe a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne závery súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa a z dôvodov uvedených v , a napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO5-47-010/2019-ZVC zo dňa 28.10.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zároveň v súlade s ustanovením súd nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

34. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku.

35. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia a nasl. tak, že priznal ich náhradu v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi. O náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom skončení veci podľa vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.