Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/26/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: O. V., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť L., toho času umiestnený v Ú. W. D. W. E. B., zastúpený Občianskym združením Liga za ľudské práva, Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, konanie o správnej žalobe vo veci zaistenia, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-52-010/2019-ZVC zo dňa 25.11.2019, takto

rozhodol:

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 29.11.2019 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-PO5-52-010/2019-ZVC zo dňa 25.11.2019, ktorým bol zaistený podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte“, resp. „ZoPC“). Nesúhlasil s právnym názorom žalovaného uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že v dôsledku nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Migračný úrad“) v konaní pod č. MU-PO-177/2019-Ž dňa 31.10.2019, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o udelenie azylu nie je žiadateľom o udelenie azylu n území Slovenskej republiky. Poukazoval na znenie ustanovenia zákona o azyle, v zmysle ktorého žiadateľom je aj cudzinec počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu, okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe. Dodal, že voči rozhodnutiu Migračného úradu podal správnu žalobu, ktorá je vedená pod sp. zn. a ktorej súčasťou je návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby. Preto žalobca sa na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) stále nachádza v postavení žiadateľa o azyl.

2. V ďalšom odôvodnení správnej žaloby poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého: „V prípade, keď je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že ide o cudzinca, ktorý na územie SR vstúpil v úmysle požiadať o azyle a je teda nepravdepodobné, že účel zaistenia, ktorým je jeho vrátenie na územie L., nebude realizovateľný práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo, nebude možné zbavenie, či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom SR s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu, ani s ustanoveniami Návratovej smernice 2008/15/ES.“ Dával do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2016: „Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“ Mal za

to, že z predmetných rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia, či obmedzenia osobnej slobody. Zastával názor, že zaistenie žalobcu nemožno považovať za také, ktoré je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a to napriek tomu, že žalovaný tento súlad bez ďalšieho odôvodnenia konštatuje. V prípade žalobcu sa jeho zaistením, ako žiadateľa o azyl, nebráni nepovolenému vstupu cudzinca na územie SR, ani sa nerealizuje vyhostenie, či vydanie, keďže žalobca sa na území SR nachádza oprávnene ako žiadateľ o azyl, má možnosť na poskytnutie ubytovania a starostlivosti v zariadení MV SR pre žiadateľov o azyl, za súčasného stavu súdneho konania o preskúmanie rozhodnutia Migračného úradu ho nemožno vyhostiť, pokiaľ nebolo rozhodnuté o nepriznaní odkladného účinku správnej žaloby a žalovaný nepreukázal a nijako relevantne neodôvodnil riziko úteku v jeho prípade a nemožnosť uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia. Pozbavenie žalobcu na slobode ďalšie vyše tri mesiace je teda svojvoľným zásahom do práva žalobcu na osobnú slobodu. Rovnako v správnej žalobe uviedol, že podľa § 88a ods. 2 ZoPC stanovil žalovaný dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na tri mesiace a osem dní.

3. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO5-52-010/2019-ZVC zo dňa 25.11.2019 zaistil dňa 25.11.2019 o 15:45 hod. účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na tri mesiace a osem dní s tým, že ho umiestnil do Ú. W. D. W. E. B..

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP- PO2-47-010/2019-ZVC zo dňa 28.10.2019 zaistil účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC ako žiadateľa o udelenie azylu, t. j. z dôvodu, že existovalo dôvodné podozrenie o podaní žiadosti o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Lustráciami správny orgán zistil, že v konaní pred Migračným úradom tento zamietol žiadosť účastníka konania podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“), a to pod č. MU-PO-177/2019-Ž ako zjavne neopodstatnenú. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.10.2019 a teda účastník konania ďalej už nie je žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Preto správny orgán vydal príkaz na prepustenie účastníka zo zaistenia, keďže účel tohto zaistenia zanikol. Dodal, že dôvodom na zaistenie účastníka konania je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správneho orgánu o jeho administratívnom vyhostení podľa zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-PO5-32-012/2019-ZVC zo dňa 06.08.2019. Zároveň dodal, že podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej nemá odkladný účinok ( ZoA).

5. Na tom základe, že účastník konania v zápisnici uviedol, že nemá zabezpečené, respektíve nevie preukázať ubytovanie na území SR a nemá finančnú hotovosť, správny orgán uzavrel, že nie je možné uložiť mu povinnosť v zmysle § 89 ZoPC, a to inú alternatívu zaistenia. Pri rozhodovaní o lehote zaistenia zvážil, že súd môže podanej správnej žalobe priznať odkladný účinok, čím vznikne prekážka kontaktovania zastupiteľského úradu L. na vydanie náhradného cestovného dokladu účastníkovi konania, preto účastník konania bol zaistený na nevyhnutný čas na dosiahnutie jeho účelu, vzhľadom na dlhšie doby súdnych konaní stanovil správny orgán maximálnu lehotu na zostávajúcu časť zákonnej 6-mesačnej lehoty, keďže mal za to, že doposiaľ bol žalobca zaistený 2 mesiace a 22 dní v rámci šesťmesačnej lehoty. Dodal, že zohľadnil aj primeranosť zaistenia, najmä s ohľadom na článok 8 Dohovoru, keďže účastník konania hliadke pri zaistení dňa 05.08.2019 uviedol, že nemá žiadne peniaze, ani doklad totožnosti a nemá sa ako dostať domov na L.. Bude ďalej pokračovať v protiprávnej činnosti, kým ho slovenská polícia nevyhostí na L., pričom nemá tu na Slovensku žiadne rodinné väzby, tie má na L., kde má aj maloletého syna, preto jeho zaistenie bolo v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru. Zároveň doplnil, že účastník konania bol zaistený hliadkou dňa 05.08.2019, keďže sa dopustil priestupku proti majetku tým, že od 03.08.2019 do 05.08.2019 chodil do predajne A. N. L. N. Y. X M. P. M. K., kde odpíjal z rôznych páleniek, pričom fľaše nechal následne v predajni a odišiel preč bez zaplatenia.

6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05.12.2019 okrem iného uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že stanovil dobu zaistenia podľa § 88a ods. 2 ZoPC, keďže vo výroku je jasne uvedené ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ sa týka námietky, že žalovaný nesprávne právne posúdil možnosti jeho administratívneho vyhostenia s poukazom na § 2 písm. h) zákona o azyle, teda ak by mal byť žalobca naďalej považovaný za žiadateľa o azyl, nie je mu zrejmé, v čom pochybil, keďže predmetom napadnutého rozhodnutia bolo zaistenie žalobcu na účel výkonu administratívneho

vyhostenia a nie zaistenie žiadateľa o azyl. Žalobca akoby týmto namietal proti svojmu prepusteniu zo zaistenia ako žiadateľa o azyl, pričom jeho predchádzajúce rozhodnutie o zaistení napadol správnou žalobou, o ktorej Krajský súd v Košiciach rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn. jeho zaistenie zrušil a zároveň nariadil jeho prepustenie zo zaistenia, takže bol prepustený iba skôr, čo bolo vlastne cieľom jeho správnej žaloby. Pokiaľ sa týka poukazovania na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. mal za to, že riešil zásadne odlišný prípad od žalobcovho, keďže v danom prípade žalobca nie je a nebol cudzincom, ktorý na územie SR vstúpil v úmysle požiadať o azyl. Tento pricestoval na územie SR dňa 07.05.2019 a bez povolenia pracoval v spoločnosti W. A. v meste B., za čo mu bola vyplácaná odmena vo výške 900 eur mesačne. Dňa 03.08.2019 pricestoval do mesta K., keďže chcel vycestovať do domovskej krajiny, t. j. na L. a väčšinu peňazí minul. V meste mu boli odcudzené cestovné pasy a zvyšných 200 eur. Pokiaľ sa týka konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia uviedol, že v zápisnici, v úradnom zázname OO PZ Košice - Staré mesto, je podchytené, že je rozvedený, má jedného syna vo veku 5 rokov, chce sa vrátiť do svojej domovskej krajiny. Rovnako doplnil, že v prípade jeho vyhostenia nebude ohrozená jeho sloboda, ani mu nebude uložený trest smrti, respektíve mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, nežiada o azyl na území SR, chce opustiť jej územie a chce ísť domov. Dodal, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia SR na územie L. právoplatným rozhodnutím o administratívnom vyhostení Mobilnej jednotky Policajného zboru Prešov č. PPZ-HCP-PO5-32-012/2019-ZVC zo dňa 06.08.2019 podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území SR. Keďže Migračný úrad zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu podľa § 12 ods. 1 písm. a) ZoA ako zjavne neopodstatnenú, žalovaný konal ďalej v snahe zabrániť žalobcovi zmarenie jeho administratívneho vyhostenia a vydal predmetné rozhodnutie. Nesúhlasil so žalobnou námietkou o svojvoľnom obmedzení osobnej slobody, o absentujúcom odôvodnení zásahu do ľudských práv žalobcu, či rozporu s účelom, ktorý sa musí sledovať Dohovorom, keďže zaistenie, respektíve všetky jeho doterajšie zaistenia sleduje jediný účel, a to je práve realizácia jeho vyhostenia, a to iba v prípade, že mu medzinárodná ochrana na území SR udelená nebude. Zásah zo strany žalovaného je v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnený. Žalobcove vyjadrenia o úmysle páchať protiprávnu činnosť, kým nedosiahne svoje vyhostenie, je zadokumentované v spisovom materiáli vo veci jeho administratívneho vyhostenia. Vo všetkých konaniach o zaistení tvrdí, že so zaistením súhlasí, je s ním stotožnený, nič nechce doplniť a právneho zástupcu nežiada. Tvrdenia zdokumentované v správnej žalobe však poukazujú na rozporuplnosť jeho tvrdení a jeho konania a nastolil otázku, prečo nikdy nenamieta v konaniach priamo na správnom orgáne. Pokiaľ sa týka námietky rizika úteku uviedol, že v prípade zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) a písm. c) ZoPC sa dané vyžaduje, avšak nie podľa písmena b), ako je tomuto v predmetnom prípade. Dával do pozornosti rovnako tú skutočnosť, že žalobca je doposiaľ nestotožnenou osobou, jeho identita, ktorú uvádza, vôbec nemusí byť pravá.

7. Na pojednávaní konanom dňa 17.12.2019 zástupkyňa žalobcu zotrvala na dôvodoch uvedených v správnej žalobe a mala zato, že v čase vydania nebolo predmetné rozhodnutie správne a zákonné. Ohľadne totožnosti žalobcu namietanej žalovaným vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že aj samotný žalovaný ju má ustálenú, čo vyplýva najmä z listín, ktoré sa týkajú jeho administratívneho vyhostenia, kde sa jednoznačne udáva, že krajina, kde má byť vyhostený, je jeho domovská krajina, teda L.. Trovy konania si neuplatňovala. Zástupkyňa žalovaného žiadala správnu žalobcu zamietnuť. Nesúhlasila s tvrdením, že je ustálená totožnosť žalobcu, nakoľko tento nedisponuje platným cestovným dokladom. Rovnako nie je osobou, ktorá sa dostavila na územie Slovenskej republiky s úmyslom požiadať o medzinárodnú ochranu. Poukazovala na bod 32 rozsudku vydaného v konaní sp. Zn. , kde súd konštatoval, že žalobca už nie je žiadateľom o udelenie azylu. Preto mala zato, že vo veci preskúmavaného rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto konania, je účelom zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia žalobcu. Trovy konania si neuplatňovala.

8. Podľa § 2 písm. h) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie h) žiadateľom cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru (ďalej len „policajný útvar") podľa § 3 ods. 2 vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec 1. počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe, 2. počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.

9. Podľa , o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

10. Podľa , Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

11. Podľa prvá veta , Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

12. Podľa , Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

13. Podľa a , Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

14. Podľa , Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

15. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

16. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

17. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

18. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

19. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

20. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia správny súd právne uzatvára:

21. Z ustanovenia vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

22. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

23. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia , v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

24. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO5-52-010/2019-ZVC zo dňa 25.11.2019, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia, ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený a stanovil dĺžku doby zaistenia podľa ZoPC na čas nevyhnutne potrebný najviac na 3 mesiace a dní s tým, že ho umiestnil v U. B..

25. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP- PO5-32-012/2019-ZVC zo dňa 06.08.2019.

26. Z Rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného žalovaným č. PPZ-HCP-PO5-32-012/2019- ZVC zo dňa 06.08.2019 (nachádzajúcom sa v pripojenom administratívnom spise č. PPZ-HCP- PO5-32/2019-ZVC) súd zistil, že žalobca bol podľa § 77 ods. 1 ZoPC a podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostený z územia SR na územie L. bez určenia lehoty na vycestovanie z dôvodu podľa § 84 ods. 1 písm. d) ZoPC v zmysle § 83 ods. 1 ZoPC, t.j. že štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Zároveň mu bol uložený v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na 2 roky. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.08.2019 a stalo sa vykonateľným dňom 06.08.2019.

27. V konaní vedenom na tunajšom správnom súde pod sp. zn. súd rozhodoval vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC dňom 28.10.2019 rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-47-010/2019-ZVC zo dňa 28.10.2019. Rozsudkom zo dňa 18.11.2019 bolo predmetné rozhodnutie zrušené a nariadené bezodkladné prepustenie žalobcu. Súd uzavrel, že v danom prípade okrem iného nebola splnená podmienka, ktorú vyžaduje ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC a to, že žalobca musí byť zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, čo nebolo splnené, nakoľko žalobca bol prepustený zo zaistenia dňa 28.10.2019.

28. Z konania vedeného na tunajšom správnom súde pod sp. zn. sa žalobca správnou žalobou zo dňa 20.11.2019 spojenú s návrhom na priznanie odkladného účinku domáhal preskúmania rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, migračný úrad č. MU-PO-177-16/2019-Ž zo dňa 25.10.2019. Predmetným rozhodnutím migračný úrad podľa § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle zamietol jeho žiadosť ako zjavne neopodstatnenú. Správny súd uznesením zo dňa 29.11.2019 zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

29. Súdny dvor EÚ rozsudkom vo veci C-181/16 zo dňa 19.06.2018 vo veci Sadikou Gnandi v. Belgicko vo veci prejudiciálneho konania rozhodol, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca a so zreteľom na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia a na právo na účinný opravný prostriedok, ktoré sú zakotvené v článku 18, článku 19 ods. 2 a v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni prijatiu rozhodnutia o návrate podľa článku 6 ods. voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, bezprostredne po zamietnutí tejto žiadosti rozhodujúcim orgánom alebo spolu s ním v jednom správnom akte a teda pred výsledkom opravného prostriedku proti tomuto zamietnutiu v súdnom konaní, pod tou konkrétnou podmienkou, že dotknutý členský štát zabezpečí, že sa všetky právne účinky rozhodnutia o návrate do výsledku tohto opravného prostriedku pozastavia, že tento žiadateľ bude môcť počas tohto obdobia užívať práva vyplývajúce zo Smernice Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl a že sa bude

môcť odvolať na všetky zmeny okolností, ktoré po prijatí rozhodnutia o návrate nastali a ktoré by mohli mať významný vplyv na posúdenie situácie dotknutej osoby vzhľadom na Smernicu 2008/115 a najmä jej článok 5, pričom overenie uvedeného prináleží vnútroštátnemu súdu.

30. Žalobca teda počas celého konania vedeného na správnom súde pod sp. zn. vo veci preskúmania rozhodnutia migračného úradu, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená požíva počas celého konania v zmysle § 2 písm. h) bod 1 ZoA ochranu ako žiadateľ o udelenie azylu, avšak dané neznamená, že nemôže byť zaistený v prípade splnenia zákonných podmienok, ktoré zákon predpokladá.

31. V zmysle rozsudku SD EÚ do právoplatného skončenia konania vrátane kasačného konania o správnej žalobe zo dňa 20.11.2019 proti rozhodnutiu migračného úradu z 25.10.2019 vo veci sp. zn. sú všetky právne účinky rozhodnutia o návrate pozastavené, t.j. je pozastavený výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení zo dňa 06.08.2019.

32. Z daného vyplýva, že správny orgán bol oprávnený zaistiť žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC vzhľadom na existenciu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP- PO5-32-012/2019-ZVC zo dňa 06.08.2019, čím je daná účelnosť zaistenia žalobcu.

33. Pokiaľ sa týka námietky nevyužitia iných alternatív k zaisteniu v zmysle § 89 ZoPC správny súd ma zato, že správny orgán náležite vyhodnotil na individuálnom princípe situáciu žalobcu, ako aj dôvod, prečo nepristúpil k aplikácii daného právneho ustanovenia. Žalobca nemá na Slovensku žiadne rodinné väzby, tieto má na L., kde má aj maloletého syna, pričom nemá žiadne peniaze, nemá doklad totožnosti a nemá sa ako dostať domov na L.. Rovnako nemá zabezpečené, resp. nevie preukázať, ani ubytovanie. Na území SR sa pritom dopúšťal protiprávnej činnosti, pričom aj sám uviedol, že bude v nej ďalej pokračovať, až kým ho slovenská polícia nevyhostí na L..

34. Rovnako nemožno v danom prípade aplikovať alternatívu, na ktorú poukazoval v správnej žalobe, a to umiestnenie do pobytového tábora, a to vzhľadom na osobu žalobcu, ktorú náležite na individuálnom princípe posúdil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí (viď prechádzajúci odsek). Navyše o možnosti umiestnenia žalobcu v pobytovom tábore, ako aj počas pobytu v ňom by o prípadných opatreniach voči jeho osobe rozhodoval iný správny orgán, a to migračný úrad. Rovnako aj v prípade udelenia priepustky by nerozhodoval žalovaný, ale migračný úrad, t.j. iný správny orgán, ktorý neudelenie priepustky nemôže svojvoľne odmietnuť, pričom v zmysle zákonom predvídaných skutočností neudelenia priepustky nie je skutočnosť, že voči osobe je vedený výkon jej administratívneho vyhostenia, aj keď dočasne pozastavený, resp. prebieha konanie o preskúmanie rozhodnutia migračného úradu, ako je to v danej právnej veci.

35. Podľa názoru súdu umiestnenie žalobcu v niektorom z azylových zariadení migračného úradu nie je jeho zaistením, resp. menej závažným prostriedkom, nahrádzajúcim zaistenie. Táto skutočnosť vyplýva jednak z toho, že umiestnenie do azylového zariadenia migračného úradu nie je alternatívou voči zaisteniu uvedenou v príslušných ustanoveniach , tiež z toho, že o zaistení, resp. jeho alternatívach, rozhoduje žalovaný, pričom o umiestnení v azylových zariadeniach rozhoduje migračný úrad, vrátane udelenia priepustky.

36. Žalobca v správnej žalobe, aj keď bez bližšieho odôvodnenia, namietal dĺžku zaistenia stanovenú na ďalšie vyše tri mesiace, čo považoval za svojvoľný zásah do práv žalobcu na osobnú slobodu. Správny súd podotýka, že dĺžku zaistenia žalobcu, vzhľadom na predchádzajúce doby zaistenia, ktoré žalobca nijako nespochybňoval, stanovil žalovaný s prihliadnutím na maximálnu dĺžku zaistenia vyplývajúcu z ustanovenia ZoPC na zostávajúcu dobu, t.j. 3 mesiace a dní, pričom zohľadnil najmä tú skutočnosť, v akej lehote musí správny súd rozhodnúť o správnej žalobe voči rozhodnutiu migračného úradu. V zmysle musí správny súd o správnej žalobe vo veci azylu rozhodnúť do 90 dní od jej doručenia, ak zákon neustanovuje inak.

37. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29). Správny súd má zato, že v danej právnej veci, reflektujúc na judikatúru ESĽP, sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie rozhodujúce.

38. Záverom preto správny súd konštatuje, že po vysporiadaní sa so všetkými argumentami žalobcu, ktoré možno považovať pre rozhodnutie vo veci za rozhodujúce má zato, že zaistenie žalobcu podľa vzhľadom na vyššie uvedené je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelne a efektívne tak, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

39. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 29.11.2019 podľa zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

40. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.