Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_7Co-290-2017.pdf
PDF · 139.32 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/290/2017
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcov: 1/ I.. A. M., M.. X.XX.XXXX, Q. T.. P. XX, Q., X/ M. U., M.. X.X.XXXX, Q. Q. X, Q., X/ T. Q., M.. XX.X.XXXX, Q. M. XXX, F. C., X/ M. M., M.. XX.X.XXXX, Q. I. X, Q., X/ F. M., M.. XX.X.XXXX, Q. I. X, Bratislava, všetci zastúpení JUDr. Hanou Lučeničovou, advokátkou so sídlom Zlatohorská 6, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto SR Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o určenie vlastníckeho práva nadobudnutého vydržaním, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.2.2017, č.k. 58C/179/2013-174, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie určil, že:
- žalobca 1/ je vlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/3 pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 144m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., obec Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016 pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 156 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., obec Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016,
- žalobca 2/ je vlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/3 pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 144 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., G. Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016, pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 156 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., G. Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený,
- žalobca 3/ je vlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/6 pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 144 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., G. Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016, pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 156 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., G. Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016,
- žalobca 4/ je vlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/12 pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 144m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., G. Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016, pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 156 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., G. Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený. špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016,
- žalobca 5/ je vlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/12 pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 144 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Q. I., G. Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016, pozemku parc. č. XXX/XX, parcela registra „C“, o výmere 156m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúceho sa v okrese Bratislava II, obec Q.-L..Č.. D., kat. územie D., t.č. list vlastníctva nezaložený, špecifikovaný Geometrickým plánom vypracovaným fy Strabon s.r.o. overeným Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016.
V rozhodnutí ďalej žalobcom 1/ až 5/ priznal náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil §134 ods.1,3,4, § 865 ods.3, § 872 ods.1,6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej Občiansky zákonník“), § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) konštatujúc, že žalobcovia 1/ až 5/ osvedčili naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez tohto určenia by sa ich právne postavenie stalo neistým a bolo by ohrozené a práve deklaratórnym súdnym rozhodnutím, ktorým sa určí ich vlastnícke právo, sa dosiahne zhoda medzi právny stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. V danom prípade mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 17.2.1972 rozostavaný rodinný dom zapísaný na parcele č. 237/8 v kat. území D. o výmere 800 m2 od predávajúceho p. T. Q. za stavu, kedy súčasťou parcely č. XXX/X bol pozemok ako zastavaný rodinný dom spolu s priľahlým pozemkom - záhradou. Zo zápisnice schôdze rady Obvodného národného výboru Q. - D. zo dňa 9.8.1966 mal preukázané, že rada prejednala návrh komisie pre výstavbu ObNV, týkajúci sa žiadosti občanov o pridelenie stavebného pozemku na stavbu rodinného domu. V areáli ulica L., B. a B.Á. mala byť otvorená nová ulica s jedenástimi stavebnými pozemkami, z ktorých bol pozemok č. 5 o rozlohe 600 m2 pridelený p. T. Q. . Skutočnosť, že právny predchodca žalobcov p. T. Q. bol oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností podľa súdu vyplynula aj z potvrdenia Obvodného národného výboru - D. zo dňa 29.12.1966, č. Výst. 327/4399/66-15, kedy stavebný pozemok parc. č. XXX/X kat. územie U. bol pridelený Radou ObNV Q. - D. dňa 9.8.1966 menovanému a k pozemku mu malo byť zriadené právo osobného užívania. Z potvrdenia odboru výstavby Obvodného národného výboru Q. - D. zo dňa 22.6.1967 vyplýva, že pridelenie pozemku p. Q. neodporuje potrebám ObNV D. a z hľadiska spoločenského záujmu niet námietok proti prideleniu pozemku do osobného užívania. Dobromyseľnosť držby právneho predchodcu žalobcov vyplývala aj z rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania od Mestského národného výboru zo dňa 27.6.1967, č. j. XXXX/XX, na základe ktorého vzniklo T. Q. právo na uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemku parc. č. XXX/X v kat. území D.. Uvedené listiny potom predstavujú titul a preukazujú oprávnenú držbu právneho predchodcu žalobcov T.. Q. s tým, že išlo o držbu legitímnu, nie protiprávnu. Súd prvej inštancie túto úvahu naviac podporil rozsudkom Obvodného súdu Bratislava II č. k. 12C/42/92-23 zo dňa 16.10.1992 (právoplatnosť nadobudol dňa 2.12.1992 ) v obdobnej veci, kedy napriek tomu, že žalobcom, ani ich právnemu predchodcovi J. L. nebolo nikdy doručené rozhodnutie ObNV o pridelení pozemku do osobného užívania, a teda sa márne domáhali uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, konajúci súd dospel k záveru, že podmienky vydržania boli naplnené a žalobcovia sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností.
3. Súd prvej inštancie ďalej s poukazom na § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedol, že vydržacia doba k predmetným nehnuteľnostiam uplynula 1.4.1984. V konaní nebolo vôbec preukázané, že by si právny predchodca žalovaného v čase pred 1.4.1984 uplatnil vlastnícke právo proti oprávnenému držiteľovi nehnuteľností a je možné konštatovať, že uplynutím vydržacej doby
sa právni predchodcovia žalobcov J. F. M. a M. R. M. ako oprávnení držitelia stali vlastníkmi nehnuteľností, a to bez nevyhnutného splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok. Zdôraznil, že vydržanie predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou, pokojnou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom (originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva). Na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním musia existovať predpoklady striktne stanovené zákonom: a /spôsobilý predmet vydržania, t. j. akákoľvek hnuteľná resp. nehnuteľná vec, okrem vecí, ktoré môžu byť len vo vlastníctve napr. štátu, resp. zákonom určených právnických osôb; b/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu a teda po celú vydržaciu dobu musí byť držba pokojná bez toho, aby si niekto uplatňoval vlastnícke právo na túto vec; c/ oprávnená držba musí trvať nepretržite, po zákonom stanovenú dobu pri nehnuteľnostiach - 10 rokov. Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Na základe uvedeného zhrnul, že dôvodom vyhovenia žaloby bolo splnenie všetkých nevyhnutných zákonných podmienok v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. s prihliadnutím k plnému úspech žalobcov v konaní s tým, že o ich výške rozhodne súd samostatným uznesením) po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C.s.p).
5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac ust. § § 365 ods.1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. ako prvoradé namietajúc, že pri druhom pozemku parc. č. 237/31 nie je špecifikovaný spoluvlastnícky podiel a pri žalobcovi 2/ ani špecifikovaný geometrickým plánom napriek tomu, že nie je evidovaný v katastri nehnuteľností. Neuvedenie spoluvlastníckeho podielu pri každom pozemku vo výroku je s poukazom na § 42 zákona č. 162/1995 Z.z. jeho hrubým nedostatkom, nakoľko následkom tejto chyby môže byť nezapísateľnosť rozsudku do katastra nehnuteľností, alebo chybný zápis zakladajúci právnu neistotu v majetkových vzťahoch s možným narastaním súdnych sporoch v tejto veci. Žalovaný chronologicky opísal priebeh konania po podaní žaloby a konštatoval, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nezaoberal rozpormi v dôvodoch vydržania tvrdenými žalobcami v priebehu konania (v pôvodnom žalobnom návrhu nehnuteľnosti identifikovali ako parcelu č. XXX/XX, parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX, ktoré spolu s ich právnymi predchodcami dobromyseľne držali od r. 1972 a nehnuteľnosti užívajú už viac ako 10 rokov na základe toho, že vlastnícke právo k nim nadobudli ich právni predchodcovia v dobrej viere, v priebehu konania vo vzťahu k parc. č. XXX/X tvrdili, že dôvodom pre vydržanie je nedoručenie rozhodnutia rady ObNV, pričom predmetný pozemok žalobcovi a ich právni predchodcovia dobromyseľne držali a užívali ako vlastný od r. 1972 na základe uzavretej kúpnej zmluvy, ktorou bol na právnych predchodcov žalovaných prevedený rodinný dom). Súd prvej inštancie sa týmto rozporom v tvrdeniach žalobcov vôbec nezaoberal napriek tomu, že takéto rozporné tvrdenie v otázke, čo je právnym dôvodom vydržania, má priamy vplyv na objektívne určenie dobromyseľnosti žalobcov. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého je možné vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti svedčiace o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (rozsudok NS SR sp.zn. 5 Cdo 260/2008 zo dňa 10.12.2008). Súd prvej inštancie považoval v rozpore s námietkami žalovaného za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli na základe kúpnej zmluvy z r. XXXX rodinný dom zapísaný na parc. č. XXX/X kat. území D. o výmere 800 m2 od predávajúceho T.Ú. Q., ako aj pozemok parc. č. XXX/X, ktorého súčasťou bol pozemok zastavaný rodinným domom spolu s príslušenstvom. Poukazujúc na § 202, § 218 ods.1,2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 zdôraznil, že zmienka o zložení finančnej čiastky 1 600 Kčs na určený účel za účelom vyporiadania práv osobného užívania parc. č. XXX/X v kúpnej zmluve nemôže nahradiť účinky štátom registrovanej dohody o osobnom užívaní pozemku, ktorej existencia v kúpnej zmluve nie je uvedená.
6. Súd prvej inštancie v rozhodnutí odignoroval skutočnosť, že pozemky reg. „C“ parc. č. XXX/ XX a parc. č. XXX/XX, kat. územie D. sú odčlenené od pozemku reg. „E“ parc. č. XX/XXX a tento pozemok bol pôvodne evidovaný v PK vložke č. XXXX vo vlastníctve Čs. štátu - Obvodného národného výboru Q. - M. - R. správa č.XX. Žalovaný sa stal vlastníkom tohto pozemku až na základe § 2 ods.2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí čo znamená, že v r. 1971 až do r. 1984 bol pozemok parc. č. XX/XXX predmetom socialistického vlastníctva a nebolo možné k nemu podľa §
135a ods.3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991 nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (t.j. do uvedeného času nebol spôsobilým predmetom vydržania). Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal oprávnenosťou samotnej držby žalobcov napriek tomu, že táto otázka bola pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k pozemkom parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX najkľúčovejšia. Poukazujúc na § 134 Občianskeho zákonníka uviedol, že v danom spore je nepochybné, že žalobcovia sa dozvedeli o tom, že vyššie uvedené pozemky sú vo vlastníctve žalovaného buď v 90 tych rokoch minulého storočia, alebo najneskôr v r. 1997 pri dedení z čoho vyplýva , že ich držba nebola oprávnená už od samotného počiatku. Žalobcovia museli vedieť (najneskôr pri dedení), že T. Q. dohodou o zriadení práva osobného užívania pozemku nikdy nedisponoval, a preto sa vlastníkom pozemku reg. „E“ parc.č. XX/XXX v kat. území Ružinov stal žalovaný. Rozhodnutie súdu je o to prekvapivejšie, nakoľko na poslednom pojednávaní dňa 19.9.2016 sa sám súd pri právnom hodnotení veci vyjadril (pri plnej dispozícii všetkých dôkazov okrem výkazu zmien za rok 1972), že mu v žalobe chýba špecifikovaný titul vydržania.
7. Žalobcovia v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhli rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť. Za nedôvodné označili námietky žalovaného vo vzťahu k nesprávnosti výroku rozsudku a skutočnosti, že mu nebol do konca súdneho konania predložený Geometrický plán č. XXXX-XXXX-XXX-XX. Odvolanie žalovaného považovali za účelové, zbytočné a zmätočné a brániace nastoleniu právneho stavu veci.
8. V následnom písomnom podaní elektronicky doručenom odvolaciemu súdu žalobcovia s poukazom na zrejmú chybu v písaní a v časti petitu pri žalobcovi 2/ (vypadnutí špecifikovania geometrického plánu vypracovanom fy. Strabon) navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a správne správne potvrdil a vo výroku rozhodnutia tento nesprávny výrok opravil v zmysle podaného návrhu.
9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo nariadenie pojednávania by si vyžadoval dôležitý verejný záujem. Po odvolacom prieskume rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom prípade nie sú podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1,2 C.s.p.) a ani na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 388 C.s.p.).
10. Odvolací súd konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok , na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
11. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
12. Predmetom daného konania je žaloba, ktorou sa žalobcovia 1/ až 5/ voči žalovanému v zmysle jej následnej zmeny (pripustenej uznesením č. k. 58C/179/2013-126 zo dňa 27.9.2016) domáhajú určenia vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam titulom vydržania.
13. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Ako prvoradé vo vzťahu k námietkam žalovanej o tom, že „napadnutý rozsudok sa nevyporiadava so zásadnými námietkami žalovaného produkovanými v priebehu konania „poznamenáva, že túto námietku je nutné podriadiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., podľa ktorého je odvolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v citovanom ustanovení sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012), vrátane práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 1 VCdo 2/2017 uviedol, že pojem „procesný postup“ súdu treba takto vykladať aj za účinnosti C.s.p..
16. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 ods.2 C.s.p., pričom rozhodnutie nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument použitý v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o uplatnenej žalobe. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
17. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.
18. K ďalšej odvolacej námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
19. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vyhovujúce rozhodnutie stručne odôvodnil: a/ dobromyseľnosťou držby predmetných nehnuteľností právneho predchodcu
žalobcov T. Q., b/ uplynutím vydržacej doby k predmetným nehnuteľnostiam dňa 1.4.1984, kedy sa právni predchodcovia žalobcov J. F. M. J. M. R. M. ako oprávnení držitelia stali vlastníkmi nehnuteľností, a to bez nevyhnutného splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, c/ splnením všetkých nevyhnutných zákonných podmienok v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka (t.j. existencie spôsobilého predmetu vydržania, skutočnosti, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu a nepretržitého trvania oprávnenej držby po zákonom stanovenú dobu v trvaní 10 rokov).
20. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody sú práve v nadväznosti na stručné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie naplnené. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie totiž nemožno ustáliť (vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia), či a akým spôsobom tento po vyslovení prípustnosti žaloby o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k podmienkam uvedeným v ust. § 137 písm. c/ C.s.p. (existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) vôbec vzal do úvahy podstatné skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov vyplynuli, resp. ktoré vyšli za konania najavo a či pri rozhodovaní neopomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo či je v jeho hodnotení dôkazov logický rozpor, prípadne či výsledok jeho hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných procesných ustanovení o dokazovaní, alebo či na zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia a či tieto použité zákonné ustanovenia správne vyložil.
21. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia.
22.V uvedenej veci je súdu prvej inštancie nutné vytknúť, že zo stručne konštatovaného výsledku hodnotenia dôkazov smerujúcich k úvahe o dobromyseľnosti držby predmetných nehnuteľností právneho predchodcu žalobcov T. Q. a uplynutí vydržacej doby k predmetným nehnuteľnostiam dňa 1.4.1984, kedy sa J. F. M. J. M. R. M. ako oprávnení držitelia stali vlastníkmi nehnuteľností (a to bez nevyhnutného splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok) nevyplýva, na základe akých skutočností súd prvej inštancie k uvedenému záveru dospel. Za správne a sporovými stranami nenapadnuté odvolací súd v tejto súvislosti posúdil len zistenia o tom, že rozhodnutím finančného odboru Mestského národného výboru v Q. zo dňa 27.6.1967, č.j. XXXX/XX bol T. Q. podľa § 205 ods.1 Občianskeho zákonníka k jeho žiadosti z 1.8.1966 pridelený do osobného užívania pozemok parc.č. XXX/X o výmere 800 m2 v kat. území U. (v tom čase), ktorý bol vo vlastníctve štátu a v správe Obvodného národného výboru Q. - D.. V odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že právnou mocou rozhodnutia vzniká menovanému právo, aby s ním menovaná organizácia uzatvorila dohodu o zriadení práva osobného užívania s tým, že práva z daného rozhodnutia stratia účinnosť, ak právo z nich nebude oprávneným u zmienených organizácií uplatnené do troch mesiacov odo dňa, kedy nadobudne právoplatnosť. Z dokazovania vykonaného v priebehu konania ďalej v tomto štádiu konania vyplýva, že dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku parc.č. XXX/X o výmere 800 m2 T. Q. neuzavrel a následne dňa 6.12.1971 uzavrel s právnymi predchodcami žalobcov J. F. M., nar. XX.X.XXXX a manželkou M. R. M., nar. XX.XX.XXXX v postavení kupujúcich kúpnu zmluvu, ktorou kupujúci nadobudli do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov rozostavaný rodinný dom postavený na parc. č. XXX/X v kat. území U. s dohodnutou kúpnou cenou 177 830 Kčs. Z obsahu zmluvy vyplýva, že na vyporiadanie práva osobného užívania parc. č. XXX/X v kat. území U. zložia kupujúci na bežný účet sumu 1 600 Kčs, ktorú čiastku je Slovenská štátna sporiteľňa, mestská pobočka v Q. oprávnená použiť na uspokojenie vyššie uvedených pohľadávok. Vychádzajúc z uvedeného je nutné považovať odôvodnenie rozsudku v častiach, v ktorých dospel k záveru o dobromyseľnosti držby predmetných nehnuteľností právneho predchodcu žalobcov T. Q. a uplynutí vydržacej doby k predmetným nehnuteľnostiam dňa 1.4.1984 , kedy sa J. F. M. J. M. R. M. ako oprávnení držitelia stali vlastníkmi nehnuteľností (a to bez nevyhnutného splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok) za nenáležité a nezodpovedajúce ust. § 220 ods.2 C.s.p., keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, z akých právne významných okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, súd prvej inštancie pri tejto úvahe vychádzal a či pri právnom posudzovaní uvedených otázok prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, majúcich podstatný význam pre posúdenie dobromyseľnosti ich držby.
23. Pokiaľ súd prvej inštancie pri svojej úvahe poukázal na rozhodnutie Obvodného súdu Bratislava II č.k. 12C/42/92-23 zo dňa 16.10.1992, riešiaceho prípad s obdobnými skutkovými okolnosťami, konštatuje, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít treba považovať predovšetkým: a/ rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.12.1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983) pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou, b/ rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), c/ rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili (prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali), d/ rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 1. 2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017 uverejnené v čiastke 8/2018 Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, R 71/2018). Je treba uviesť, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie citované súdne rozhodnutie z roku 1992, nemožno z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty podľa čl. 2 C.s.p. zadefinovať ako rozhodnutie spadajúce pod pojem ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
24. Vyššie uvedené závery platia i pre úvahu súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade sú splnené všetky nevyhnutné zákonné podmienky v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka, a to najmä vo vzťahu k existencii spôsobilého predmetu vydržania, pri ktorom plne absentuje skutkové a právne posúdenie a vysporiadanie sa s týmto zákonným predpokladom i napriek tomu, že žalovaný v priebehu konania opakovane poukazoval na to, že k pozemkom reg. „C“ parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX, kat. územie D. nebolo možné podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991, nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (t.j. do uvedeného času tieto neboli spôsobilým predmetom vydržania).
25. So zreteľom na uvedené považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný, nespĺňajúci zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p., nakoľko v ňom absentujú dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o dôvodnosti žaloby. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám nevyhovuje, čím je zároveň naplnený dôvod pre zrušenie prvoinštančného rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p.. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil, a to v celom rozsahu, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné vyvodiť správnosť jeho skutkového odôvodnenia a právneho posúdenia veci a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci posúdiť a ustáliť otázky naznačené odvolacím súdom, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení žaloby, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).
26. Odvolací súd v záujme naznačenia ďalšieho postupu v danej veci a v nadväznosti na čl. 2 ods.2 C.s.p. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo/126/1997 dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že Občiansky zákonník v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval a ani neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. (resp. za situácie, ak takáto dohoda nebola po vydaní rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania podľa § 205 ods.1,2 Občianskeho zákonníka uzavretá) za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania a v takom prípade vec posúdiť podľa § 872 ods.6 Občianskeho zákonníka. Zaniknutý inštitút osobného užívania pozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania a ak by zákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku (resp. za situácie, ak takáto dohoda nebola po vydaní rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania podľa § 205 ods.1,2 Občianskeho zákonníka uzavretá) za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave prechodných ustanovení.
27. Zdôrazňuje, že v danej veci žalobcovia v pôvodnom žalobnom návrhu nehnuteľnosti identifikovali ako parc. č. XXX/XX, parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX, ktoré boli užívané najskôr na základe zriadenia práva osobného užívania a neskôr na základe Kúpnej zmluvy zaregistrovanej Štátnym notárstvom v Bratislave dňa 17.2.1972. V priebehu konania žalobcovia udávali, že oni a ich právni predchodcovia pozemok parc. č. XXX/X v kat. území Ružinov (neskôr rozdeleného na parc. č. XXX/XX- zastavané plochy a nádvoria o výmere 199 m2, parc. č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 144 m2, parc. č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 21 m2 a následne po ukončení ROEP-ky a vyhotovení novým Geometrickým plánom fy Strabon s.r.o. overeného Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym dňa 17.5.2016 pod č. XXX/XXXX na základe ktorého boli vyšpecifikované nové parcely registra „C“ , a to parc. č. XXX/XX - záhrada o výmere 156 m2 a parc. č. XXX/XX záhrada vo výmere 144 m2 v kat. území D.) užívali v dobrej viere a v presvedčení, že sú ich vlastníkmi. Až po tom, ako žalobcovia predmetné nehnuteľnosti zdedili, zistili aký je právny stav , ich žiadosť o vydržanie bola Správou katastra zamietnutá a bolo im odporúčané sa obrátiť na súd.
28. Pokiaľ ide o žalobcami tvrdenú skutočnosť, že do držby nehnuteľnosti nastúpili ich právni predchodcovia J. F. M. J. M. R. M. v r. 1972 je potrebné v ďalšom priebehu konania sa zaoberať prejednávanou vecou z hľadiska právnej úpravy vydržania podľa novely Občianskeho zákonníka uskutočnenej zákonom č. 131/1982 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 1983. Uvedený postup vyplýva zo skutočnosti, že Občiansky zákonník z roku 1964 (zákon č. 40/1964 Zb.) nepripúšťal vydržanie ako osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva. Možnosť vydržania k hnuteľným veciam a niektorým nehnuteľnostiam bola zavedená do právneho poriadku opätovne až novelou z roku 1982. Ustanovenie § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení novely do vydržacej doby uvedenej v § 135a započítava aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983. Aktuálnym sa však stalo vydržanie vecí podľa novely až od 1. apríla 1984, pretože aj keď sa započítavajú vydržacie doby, ktoré uplynuli ešte pred účinnosťou novely, neskončia sa tieto doby skôr než uplynutím jedného roku od účinnosti novely Občianskeho zákonníka (§ 507a ods. 3 druhá veta). Spätné pôsobenie novely Občianskeho zákonníka z roku 1982 sa vzťahuje iba na občianskoprávne vzťahy vzniknuté v dobe od 1. apríla 1983. Preto možno aj započítanie vydržacej doby podľa novely vzťahovať iba na dobu od účinnosti Občianskeho zákonníka, t.j. od 1. apríla 1964 do účinnosti novely Občianskeho zákonníka, t.j. od 1. apríla 1983. Z uvedeného vyplýva,
že podľa Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. nastúpenie právnych predchodcov žalobcov do držby spornej nehnuteľnosti bolo v roku 1972 prípustným, pretože predpokladané právne účinky vydržania mali nastať po 1. apríli 1983 (podľa napadnutého rozhodnutia 1.4.1984). Nastúpenie do oprávnenej držby však predpokladá splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania (t.j. existenciu spôsobilého predmetu vydržania, skutočnosť, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu a nepretržité trvanie oprávnenej držby po zákonom stanovenú dobu v trvaní 10 rokov), keď v tomto kontexte súd prvej inštancie okolnosti daného prípadu neposudzoval.
29. Vychádzajúc so žalobcami tvrdenej skutočnosti, že do držby nehnuteľnosti nastúpili ich právni predchodcovia v roku 1972 je v prejednávanej veci v ďalšom konaní potrebné zaoberať sa ďalej tým, či vôbec mohli právni predchodcovia žalobcov nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do osobného spoluvlastníctva, nakoľko v momente naplnenia podmienok držby (dobromyseľnosti a uplynutiu desaťročnej vydržacej doby) ex lege nemohol podľa v tom čase platných právnych predpisov nadobudnúť občan, ktorý vydržal pozemok, pozemok do svojho osobného vlastníctva, ale len do vlastníctva štátu. Je treba zdôrazniť, že počiatok držby právnych predchodcov žalobcov je odvodzovaný (vychádzajúc z obsahu spisu) od okolností , ktoré nastali v r. 1972. Nároky z tejto držby vzniknuté je potrebné posúdiť podľa nasledujúcej právnej úpravy, pretože v roku 1972 upravoval občianskoprávne vzťahy Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý v tej podobe, akú mal v dobe od 1. apríla 1964 do 31. marca 1983, neumožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva k veciam vydržaním. Takýto nárok založila až novela uskutočnená zákonom č. 131/1982 Zb., ktorý nadobudol síce účinnosť až dňom 1. apríla 1983, ale v prechodných ustanoveniach stanovil, že do doby uvedenej v ustanovení § 135a a týkajúcej sa lehoty potrebnej k vydržaniu vlastníctva k veci sa započíta aj doba, počas ktorej občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1.4.1983. Táto doba však neskončila skôr, než uplynutím jedného roka od tohto dňa (§ 507a ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 131/1982 Zb.). Týmto prechodným ustanovením zákon č. 131/1982 Zb. celkom výnimočne a ojedinele založil pravú spätnú účinnosť pri posudzovaní nárokov vzniknutých z držby tak, ako držbu upravoval v § 132a. Uvedené v prejednávanej veci znamená, že keby bola predmetom držby právnych predchodcov žalobcov iná vec než práve pozemok, títo by k nej mohli vydržať vlastnícke právo i napriek tomu, že to právna úprava v dobe, kedy započali s držbou, ale ani právna úprava v ďalšom období, a to až do 31.3.1983 neumožňovala za predpokladu, že od počiatku držby boli splnené tie predpoklady, ktoré až neskôr stanovil zákon č. 131/1982 Zb. Vlastnícke právo k inej veci než k pozemku by právni predchodcovia žalobcov mohli pre seba vydržať za predpokladu, že vykonávali držbu oprávnenú (§ 132a zákona č. 131/1982 Zb.), nepretržitú, že ju vykonávali, ak išlo o nehnuteľnosť, po dobu desať rokov a že ich držba trvala ešte ku dňu účinnosti zákona č. 131/1982 Zb., t.j. k 1.4.1983. V takomto prípade by právni predchodcovia žalobcov skutočne nadobudli vlastnícke právo k veci vydržaním k 1.4.1984. Je treba zdôrazniť, že tento právny režim však nedopadal na pozemky, keďže zákon č. 131/1982 Zb. nezaložil pre občanov právo nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom vydržaním. Vychádzal z toho, že pozemky sú vecou v súkromnom vlastníctve a predpokladal, že pozemky nepatria k veciam osobného vlastníctva (len tie boli spôsobilé byť predmetom vydržania) v súlade s ustanovením § 135a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb.. Výnimku stanovil len pre tie pozemky, ktoré by inak mohli byť predmetom práva osobného užívania (§ 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb.), t.j. o pozemky v území, ktoré bolo podľa územného plánu či rozhodnutia alebo územnej plánovacej dokumentácie (plány územných zón) určené k výstavbe rodinných domov, chát alebo garáží alebo k zriaďovaniu záhradiek (§ 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom pred 1. januárom 1992) a len tieto boli spôsobilé k vydržaniu vlastníckeho práva (v preskúmavanej veci sa jedná práve o takýto prípad). Vlastnícke právo k nim ale nevzniklo občanovi, ktorý držbu vykonával (a to aj v prípade splnenia všetkých ostatných predpokladov pre vydržanie), ale štátu. Občanovi, ktorý ho pre štát vydržal, vzniklo len právo, aby s ním štát uzavrel dohodu o osobnom užívaní (§ 135a ods.2 zákona č. 131/1982 Zb.). Je treba ďalej zdôrazniť, že za účinnosti právnej úpravy pred 1. januárom 1992 mohli fyzické osoby uplatniť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní k vydržanému pozemku. Pokiaľ tak ale neurobili a nestali sa najprv osobnými užívateľmi takýchto pozemkov a pokiaľ ani následne po účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. neuplatnili v jednoročnej prekluzívnej lehote od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. právo na uzavretie kúpnej zmluvy k vydržanému pozemku, nemohli sa stať vlastníkmi predmetného pozemku ani postupom podľa § 872 ods. 4 a § 872 ods. 5 zákona č. 509/1991 Zb.
30. Pokiaľ ide o právne posúdenie otázky dobromyseľnosti vstupu právnych predchodcov žalobcov a najmä samotných žalobcov do držby (keď títo „zistili, aký je právny stav až po tom, ako
predmetné nehnuteľnosti zdedili, ich žiadosť o vydržanie bola Správou katastra zamietnutá a bolo im odporúčané sa obrátiť na súd„) odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam prejednávanej veci zistených z vykonaného dokazovania; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (to, že môže ísť o omyl skutkový, je možné považovať za nepochybné.
31. Odvolací súd napokon poukazuje na to, že keďže v danej veci je vo vzťahu k údajom týkajúcim sa parciel registra „C“, parc. č. XXX/XX o výmere 156 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parc. č. XXX/ XX o výmere 144 m2 - zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúcim sa v kat. území D., technickým podkladom Geometrický plán na obnovenie časti pôv. parc.č. XX/XXX (nové parc. č. XXX/XX, XXX/XX) vypracovaný STRABON s.r.o., Anízova 23, Bratislava , overený Okresným úradom Bratislava, odborom katastrálnym pod č. XXX/XXXX dňa 17.5.2016, tento by mal byť v prípade vyhovujúceho rozhodnutia súčasťou rozhodnutia o veci samej.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).