Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/74/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUD. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Márie Podhorovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, 810 01 Bratislava, V.: XXXXXXXX, právne zastúpený. JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou Nám. Biely kríž 3, P. O. Box 39, 830 03 Bratislava 33 proti žalovanému: Hotel Panoráma Trenčianske Teplice s. r. o., Šrobárova 27/203, 914 51 Trenčianske Teplice, V.: XXXXXXXX, právne zastúpený Advoátskou kanceláriou PETKOV & Co s. r. o., Advokátska kancelária, Šoltésovej 14,811 08 Bratislava, IČO: XXXXXXXX, o zaplatenie 2 094,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. -313 zo dňa 05. 12. 2018 takto

rozhodol:

I. Odvolanie žalovaného proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, o d m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -313 zo dňa 05. 12. 2019 v druhom a treťom výroku p o t v r d z u j e.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) návrh žalovaného na prerušenie konania podľa zamietol (prvý výrok rozsudku). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 094,50 Eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 15. 12. 2017 až do zaplatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok rozsudku). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom vyslovil, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti predmetného rozhodnutia (tretí výrok rozsudku). V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20. 12. 2017 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2 094,50 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 15. 12. 2017 až do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia za obdobie kalendárneho roka 2016 v zmysle sadzobníka licenčných odmien za 4 hviezdičkový hotel pri sume 29, 50 Eur ročne za izbu, keď žalovaný mal v zariadení hotela Panorama 71 izieb.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že bolo v konaní preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy s udeleným oprávnením Ministerstva kultúry SR zo dňa 11. 05. 2010 a 18. 08. 2016 okrem iného aj na výkon kolektívnej správy práv na použitie audiovizuálneho

diela jeho uvedením na verejnosti verejným prenosom (písm. o) oprávnenia). Nebolo sporné, že za žalované obdobie kalendárneho roka 2016 bol žalovaný prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Panorama, ktorý patrí do kategórie 4-hviezdičkových hotelov, v ktorom uskutočňoval verejný prenos prostredníctvom 71 ks zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách svojho zariadenia bez toho, že by uzatvoril so žalobcom licenčnú zmluvu. Obrana žalovaného spočívala v argumentácii, vo vzťahu k nedostatku vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu a neprimeranej požadovanej náhrade z titulu bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie uzavrel, že vo vzťahu k otázke vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, tento je organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 Autorského zákona najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je oprávnená uzatvárať rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a to aj tých, ktorí sú zastúpení na základe dohody v zmysle § 164 AZ, alebo aj tých, ktorí neuzatvorili takúto dohodu, ale nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam v zmysle § 79 ods. 2 AZ. Túto skutočnosť žalobca preukázal pripojenou prílohou č. 7 - niektorými zmluvami o zastupovaní nositeľov práv, ako aj recipročnou zmluvou so zahraničným partnerom a uzatvorenými rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami o použití diel ich verejným prenosom, okrem iných aj audiovizuálnych diel za obdobie kalendárneho roka 2016. V zmluvách o zastupovaní autorských práv autori poverili žalobcu zastúpením pri výkone jeho majetkových autorských práv k audiovizuálnym dielam ich verejným prenosom, pričom obsahom zastúpenia bolo aj vyplácanie náhrad odmien aj príjmov z bezdôvodného obohatenia. Žalovaný pritom netvrdil, ani nepreukázal, že by uzatvoril licenčnú zmluvu s konkrétnymi autormi, prípadne inými subjektmi správy autorských práv zmluvu ohľadom používania audiovizuálnych diel verejným prenosom za žalované obdobie. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 146 Autorského zákona, ktoré sa týka len povinne kolektívne spravovaných práv, zatiaľ čo úprava § 79 a 80 sa týka dobrovoľne kolektívne spravovaných práv t. j. práv, u ktorých sa môže nositeľ práva rozhodnúť, či sa dá zastúpiť organizáciou kolektívnej správy alebo naopak. Ak sa však rozhodne, že s ňou neuzavrie dohodu o zastupovaní a zároveň nevylúči kolektívnu správu práv, rozširuje sa na neho účinok hromadnej licenčnej zmluvy. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval námietku žalovaného ohľadom nedostatku vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu za bezdôvodnú. K námietkam žalovaného, že ust. § 79 autorského zákona autorského zákona je v rozpore so smernicou 2001/29/ES a inštitút rozšírených hromadných licenčných zmlúv je v rozpore s právom EÚ, súd prvej inštancie uviedol, že rozšírená hromadná licencia je niekde uprostred medzi dobrovoľnou a povinnou kolektívnou správou. Tento inštitút vychádza z princípu preferencie individuálneho výkonu práv a zároveň má prvky povinnej kolektívnej správy, keďže sa týka nielen zastupovaných ale aj nezastupovaných autorov. Jej zavádzanie je v kompetencii členských štátov EÚ, čo možno vyvodiť z recitálu 18 Smernice 2001/29/ES, podľa ktorého Smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia členských štátov, ktoré sa týkajú spravovania práv, ako sú rozšírené licencie ochrany spoločnosti. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou základu nároku, ako aj jeho výšky vo vzťahu k požadovanému bezdôvodnému obohateniu. Tento nárok žalobcu vyplýva priamo zo špeciálnej právnej úpravy Autorského zákona, ktorý však jeho výšku nerieši a odkazuje na úpravu v ustanoveniach a nasl. Obč. zák. najmä 442a . Požadovaná výška primeranej odmeny vychádzala zo Sadzobníka žalobcu. Jej výška zo strany žalovaného nebola spochybňovaná. Tento poukazoval na zneužívanie monopolného postavenia žalobcom. Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných vzťahoch v čase neoprávneného zásahu do práva autora a jeho mieste t. j. na území SR. Žalobca ju preukázal predložením hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochrany v danom období. Takto dojednaná odmena je minimálnou vo vzťahu k stanoveniu výšky bezdôvodného obohatenia. V opačnom prípade, by došlo k zvýhodneniu pôvodcu zásahu do autorských práv oproti používateľom, ktorí uzatvorili licenčné zmluvy.

3. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa do skončenia konania na protimonopolnom úrade, súd tento zamietol, keďže nebolo preukázané, že vôbec takéto konanie prebieha a tiež z dôvodu, že prípadné rozhodnutie protimonopolného úradu nemá vplyv na rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia, keďže tento orgán rieši len otázku primeranosti licenčných odmien, aj to len do budúcna.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, rozsudok napadol v celom rozsahu a to z dôvodov podľa ust. , , , a . Zvýraznil, že žiada i súdny prieskum výroku I. v intenciách v spojení s ust. a . Namietal, že výroky rozsudku napadnuté odvolaním sú nezákonné a nesprávne najmä z dôvodov, že v konaní nebolo riadne preukázané, že žalovaný v žalovanom období vykonával „verejný prenos“ a ani

to, v akom rozsahu ho vykonával. Žalobca nepreukázal existenciu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, čo do dôvodu a výšky. Ďalej žalovaný namietal, že nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec nie aj preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak, ako ju predpokladá hmotnoprávny predpis - Autorský zákon v spojení s a nasl. Obč. zák.. Nebolo preukázané, že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práva tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov práv audiovizuálnych diel práve žalobca a to ani len tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom na základe vykonania dôkazov z „relevantnej reprezentatívnej vzorky“. Žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške „obvyklej“ licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho Sadzobníka sám kreoval žalobca v monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, ktoré predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien je potom bez pochyby výkonom práva v rozpore s Obč. zák. a nesmie požívať právnu ochranu. Samotné zmluvy predložené žalobcom, z ktorých zisťoval súd obvyklú licenčnú odmenu sú v dôsledku tohto zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu absolútne neplatnými zmluvami podľa Obč. zák. minimálne v časti licenčnej odmeny predstavujúcej zneužitie a preto nemohli byť spôsobilým dôkazom o výške obvyklej licenčnej odmeny pre účely uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd sa v odôvodnení napádaného rozsudku v dostatočnom rozsahu resp. vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného vnesenou do konania minimálne v tom rozsahu, aby súd vysvetlil, prečo ju považuje za nedôvodnú. Žalovaný namietal, že v prvom rade sa žalovanému (správne zrejme žalobcovi - poznámka odvolacieho súdu) nepodarilo preukázať neoprávnené použitie diel zo strany žalovaného formou verejného prenosu, keďže žalobca netvrdil a nepreukázal všetky prvky tohto spôsobu použitia autorských diel tak, ako ich vymedzil ESD a ktoré musia byť splnené kumulatívne (a v sporovom konaní riadne preukázané). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok vo veci C-306/05 ESD, v ktorom okrem iného je uvedené, že samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto Smernice. Na základe uvedených záverov ESD možno konštatovať, že nevyhnutnými a navyše kumulatívnymi prvkami verejného prenosu, tak ako ho vykladá ESD je : umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie TV príjmača na televízny signál a existencia novej verejnosti t. j. ubytovaní hostia na izbe. Vyššie uvedené prvky verejného prenosu musia byt za každých okolností naplnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o verejnom prenose. Žalobca v konaní nepreukázal (a ani netvrdil), že by mal žalovaný vo svojom hotelovom zariadení počas žalovaného obdobia ubytovaného, čo i len jedného hosťa a to, čo i len na jednu noc uvedené vo svojich dôsledkoch znamená, že žalobca opomenul tvrdiť a preukázať podstatnú skutočnosť pre prijatie záveru o neoprávnenom použití diel v zmysle Autorského zákona. Zvýraznil že bezdôvodné obohatenie spočívajúce v neoprávnenom zásahu do autorských práv nevzniká momentom neuzatvorenia licenčnej zmluvy, ale až momentom skutočného neoprávneného použitia diela formou verejného prenosu. Súd prvej inštancie argumentáciu žalovaného v tomto smere celkom ignoroval, dokonca uviedol, že nebolo v konaní sporné, že za žalované obdobie kalendárneho roka 2016 bol žalovaný prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Panorama, v ktorom uskutočňoval verejný prenos prostredníctvom 71 kusov zvukovo obrazových zariadení. Žalovaný však od počiatku sporu popieral existenciu verejného prenosu a upozorňoval súd, že žalobca tento nevyhnutný prvok, preukázanie existencie ktorého je kľúčové pre prijatie záveru o existencii bezdôvodného obohatenia nijakým relevantným spôsobom nepreukázal. Žalovaný uviedol, že žalobca v konaní nežiadal/nežaloval zaplatenie licenčnej odmeny, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa od výšky licenčnej odmeny len odvíja. Rozsah bezdôvodného obohatenia bolo možné zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného na jednotlivých izbách v žalovanom období a to práve aj s poukazom na závery rozhodovacej praxe ESD vo vzťahu k existencii verejného prenosu. Keďže žalobca neinicioval vo vzťahu k preukázaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia žiadne dokazovanie, tak v konaní nebolo možné z dôkazov predložených žalobcom nijakým spôsobom dospieť k záveru, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo práve v takom rozsahu, ktorý zodpovedá peňažnému plneniu vo výške 2 094,50 Eur s prísl.. Ďalej žalobca opätovane namietal nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom uviedol, že predpokladom zastupovania v oblasti dobrovoľnej kolektívnej správy práv je prevzatie zastupovania nositeľa vo vzťahu k jeho právam k premetu ochrany a to ešte v čase pred skutočným (neoprávneným) použitím diela. Uviedol, že žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva, aby preukázal aktívnu vecnú legitimáciu. V konaní mal žalobca preukázať, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a tiež musí preukázať, že sú

to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil. So žalobcom predložených formulárových zmlúv však nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany. Uvedené je preto potrebné považovať za absolútne neplatné právne úkony s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. z dôvodu ich neurčitosti. Menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Tú možno preukázať výlučne dohodou s nositeľmi práv, pričom z jej obsahu musí byť zrejmá konkretizácia predmetov ochrany daných do správy v spojení s preukázaním tej skutočnosti, že práve tieto predmety ochrany boli žalovaným neoprávnene použité. Žalovaný má za to, že žalobca v oblasti audiovízie nezastupuje žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv a teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho, kto mu na to nedal mandát.

5. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, že súd nerozlišuje medzi licenčným vzťahom a vzťahom bezdôvodného obohatenia. V ďalšom obsahu odvolania namietal žakivabž neprimeranosť licenčných odmien, ktoré žalobca prezentuje ako obvyklé s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Záverom odvolania žalovaný uviedol, že ak súd nemienil žalobu žalobcu zamietnuť ani po zvážení všetkej právnej a skutkovej argumentácie žalovaného, mal potom súd riadne zvážiť potrebu prerušenia konania v zmysle návrhu žalovaného na prerušenie konania. V opačnom prípade je rozsudok súdu prvej inštancie predčasný a z toho dôvodu, nezákonný (a teda aj vecne nesprávny). V tejto súvislosti poukázal na konanie na Protimonopolnom úrade SR, pričom rozhodnutie Protimonopolného úradu SR nie je ničím iným než deklaratórnym rozhodnutím príslušného orgánu o spáchaní iného správneho deliktu účastníkom konania podozrivým zo zneužívania dominantného postavenia v minulosti (a nie pro futuro, ako sa nesprávne domnieva súd). V prípade, ak by protimonopolný úrad v budúcnosti na základe oznámenia ZHR SR, ktorého členom je aj žalovaný podaného dňa 19. 12. 2016 rozhodol, že činnosť žalobcu v roku 2016 bola zneužitím dominantného postavenia tak, súd by bol takýmto rozhodnutím v zmysle viazaný. Súd prvej inštancie preto nesprávne právne posúdil návrh na prerušenie konania podľa , keď sa súčasne úplne opomenul vysporiadať s právnou argumentáciu i eventuálnou aplikáciou Obč. zák. čím opäť zaťažil konanie i napádané rozhodnutie takou vadou, ktorá predstavuje zásah do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a zakladá odvolací dôvod. S poukazom na uvedené dôvody žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalovaného sa písomným podaním zo dňa 18. 02. 2019 vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Tento navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť. Zotrval na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu. Okresný súd v odôvodnení rozsudku dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe ktorých mal za preukázanú existenciu vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie žalovaným je v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. Žalobca opätovne uviedol, že výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré sa v konaní domáha je podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. Taktiež žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/2015 zo dňa 27. 01. 2017. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácie kolektívnej správy preukážu aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupujú a že dochádzalo, alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo, k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Uvedené predpoklady žalobca v konaní preukázal. Žalobca mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty vyžadované pre riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu a v konaní preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, existenciu ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného ako aj výšku obvyklej odmeny. V závere poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných konaniach. Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného dochádzalo a dochádza k vedomému zásahu do výhradných autorských práv autorov a nositeľov zastupovaných žalobcom.

7. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 29. 03. 2019. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

8. Krajský súd ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“) preskúmal vec v medziach daných ustanovením a bez nariadenia pojednávania v súlade s a contrario. Rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom druhom a treťom výroku postupom podľa , potvrdil, ako vecne správny a odvolanie žalovaného proti prvému výroku rozsudku, ktorým súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, odvolací súd odmietol podľa , nakoľko odvolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

9. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. V zmysle , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

12. Podľa odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa a .

13. Odvolací súd predovšetkým skúmal splnenie podmienok pre vedenie odvolacieho konania.

14. V prejednávanej veci podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie len žalovaný, pričom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom jeho rozsahu, vo všetkých jeho výrokoch, pričom tvrdenú nesprávnosť jednotlivých výrokov i následne vecne argumentoval. Pokiaľ žalovaný podal odvolanie proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania podľa zamietol, z ust. vyplýva, že proti uvedenému uzneseniu (o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) odvolanie prípustné nie je. Odvolanie pripúšťa len proti pozitívnemu rozhodnutiu o návrhu sporovej strany na prerušenie konania t. j. proti takému, ktorým konajúci súd konanie preruší. Vzhľadom ku skutočnosti, že v prejednávanej veci bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý (negatívne rozhodnutie) odvolací súd postupom podľa odvolanie žalovaného proti prvému výroku rozsudku odmietol, nakoľko smeruje proti uzneseniu (rozhodnutiu) proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

15. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odvolacou argumentáciou žalovaného proti druhému výroku a závislému tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, uvedené odvolací súd vecne posúdil, nakoľko odvolanie proti rozhodnutiu v tejto časti prípustné je.

16. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, so skutkovými a právnym závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie prejednávaného prípadu a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. . Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť, alebo okolnosť, a súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Žalovaný v podanom odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia s týmto sa stotožňuje s uvedením ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného.

17. Základnou odvolacou námietkou žalovaného bolo tvrdenie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je strana sporu subjektom práva, o ktorú v súdnom konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto,

kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, nie je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (hmotno-právnej povinnosti), o ktoré v konaní ide. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva, z úpravy autorskoprávnej ochrany, ktorej výrazom bol najskôr . Súd prvej inštancie sa otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zaoberal dostatočne a svoj správny právny záver odôvodnil v ods. 24. až 27. odôvodnenia svojho rozsudku. Správne v tejto čiastkovej otázke poukázal na ust. aktuálne účinnej právnej úpravy 2 Autorského zákona (ďalej len „Autorský zákon“, alebo aj „AZ“), z ktorého vyplýva, že organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa na území SR a je takto uvedená v evidencii organizácii kolektívnej správy môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa , ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b), ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Z odseku 2 uvedeného zákonného ustanovenia pritom vyplýva, že nositeľ práv (podľa ods. 1 písm. b) ) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie. Z uvedeného tak vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv nositeľov práv, ktorých zastupuje jednak na zmluvnom základe ( Autorského zákona) v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, pričom nositeľ práv je oprávnený vylúčiť takúto kolektívnu správu majetkových práv k všetkým, alebo len niektorým predmetom ochrany. Pokiaľ tak však neurobí, má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Táto je v rámci výkonu kolektívnej správy oprávnená pri zistenom porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Totožný režim ochrany práv sa vzťahuje na nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou.

18. V prejednávanej veci žalobca preukázal aktívnu vecnú legitimáciu Oprávnením Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy zo dňa 11. 05. 2010 a zo dňa 18. 08. 2016. Žalobca na základe uvedeného vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.

19. Na CD nosiči, ktoré žalobca pripojil k svojmu návrhu a ktorý je obsahom spisového materiálu, sa nachádzajú Zmluvy o zastupovaní autorských práv s rôznymi autormi, ktorých je v každej osobitne uvedené (označené), na diela akého charakteru sa daná zmluva o zastupovaní autorských práv vzťahuje a teda pri ktorom ďalšom použití určitého diela vzniká žalobcovi právo na zastupovanie autora pri výkone jeho majetkových autorských práv k dielam a ich rozmnoženinám. Na uvedenom nosiči sa nachádza i recipročná zmluva so zahraničným partnerom a uzatvorené rozšírené hromadné licenčné zmluvy o použití diel ich verejným prenosom, teda i diel audiovizuálnych v období roka 2016.

20. Keďže žalovaný nepreukázal, že niektorý nositeľ práv k vyššie uvedeným dielam výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a obrana žalovaného nespočívala ani v tom, že by uzatvoril licenčnú zmluvu s inými subjektmi správy autorských práv pre používanie audiovizuálnych diel verejným prenosom (za obdobie roku 2016), odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa tvrdeného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu odvolací súd preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody vyhodnotil ako nedôvodnú.

21. V konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní žalovaný ďalej namietal, že nebolo riadne preukázané vykonanie verejného prenosu z hľadiska početnosti neurčitej verejnosti vo vzťahu k obsadenosti žalovaného s ohľadom na Európsku judikatúru. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z verejnej dostupných údajov a tiež z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval o tom, že v ubytovanom zariadení žalovaného- Hotel Panorama Trenčianske Teplice s. r. o. sa v rozhodnom období nachádzalo v 71 zvukovo- obrazových zariadení. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní argumentuje judikatúrou súdov európskeho spoločenstva, tak je potrebné poukázať i na skutočnosť, že Súdny dvor EÚ v rozsudku C-162/10 v rámci prejudiciálnej otázky konštatoval, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách

svojich hostí televízne, alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Rovnako v rozsudku vo veci C-306/2005 Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky uviedol, že: hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto Smernice“. Možno tak konštatovať, že samotné umiestnenie zvukovo - obrazových zariadení (televíznych prijímačov) v izbách hotelového zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientov v zariadení predstavuje nezávisle od používania techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/2009 - ES z 22. 05. 2011 o zosúladení niektorých aspektov a autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Nakoľko žalovaný mal v hotelovom zariadení preukázateľne umiestnené televízne prijímače vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu, keď v zmysle judikatúry je umiestnenie zvukovo- obrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenie so signálom považované za ďalší verejný prenos. 22. Keďže žalovaný bol v rozhodnom období používateľom, audiovizuálnych diel, bol povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany t. j. žalobcu. Použitie diel z uvádzaných odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim ( a bez uhradenia licenčnej odmeny) predstavuje neoprávnený zásah do práv ich nositeľov (autorov). Tento zásah na strane žalovaného zakladá majetkový prospech a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia.

23. Autorský na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy ( o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom - Autorský zákon účinný do 31. 12. 2015) výšku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia resp. spôsob jej určenia, nerieši, neupravuje a odkazuje na (, a ust. a nasl upravujúce povinnosť vydania bezdôvodného obohatenia). V danom prípade neoprávneným zásahom do autorského práva vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného tým, že uskutočňoval prenos audiovizuálnych diel bez splnenia povinnosti uhradiť za takéto šírenie diel odmenu vo forme odmeny za získanie licencie na ďalšie používanie diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu. Výška primeranej odmeny v súdenej veci sa odvíjala od Sadzobníka odmien žalobcu; tá (výška a matematický spôsob výpočtu) nebola zo strany žalovaného v konaní rozporovaná, bola však žalovaným označená a považovaná za zneužívanie monopolného postavenia žalobcom. Toto svoje tvrdenie však žalovaný v konaní nijako nepreukázal, nepreukázal ani okolnosť vedenia konkrétneho konania na Protimonopolnom Úrade SR, ktoré by mohlo mať vplyv na určenie výšky vzniknutého bezdôvodného obohatenia, ktorá sa odvíja od Sadzobníka odmien žalobcu. Odvolací súd dopĺňa, že aj podľa judikatúry NS ČR aplikovateľnej v právnom prostredí Slovenskej republiky možno v Sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (viď. rozhodnutia z 27. 01. 2016). I s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy.

24. Keďže Iné odvolacie dôvody, ktorých rozsahom je odvolací súd viazaný, žalovaný neuviedol, a preto s poukazom na konštatovanie vecnej správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom druhom (meritórnom) výroku potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny.

25. Nakoľko žalovaný odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu, t. j. i v treťom výroku o trovách konania, a keďže je zároveň uvedený výrok závislým výrokom, odvolací súd preskúmal i správnosť uvedeného tretieho výroku o trovách konania, pričom konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny i v tejto časti. Nakoľko žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v celom rozsahu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne postupoval podľa ust. a vyslovil, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, čomu logicky zodpovedá i povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100

%. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil i v závislom druhom výroku.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval s poukazom na ust. , a . V odvolacom konaní iniciovanom žalovaným, tento nebol úspešný ani sčasti a celý procesný úspech tak v odvolacom konaní prináleží žalobcovi. Ako procesne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní, a to v celom rozsahu, vznikol žalobcovi nárok na náhradu trov v súvislosti s odvolacím konaním . Keďže zo spisu preukázateľne vyplýva, že žalobcovi v súvislosti s odvolacím konaním i trovy reálne vznikli (trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného), odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

27. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).