Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26C-232-2011.pdf
PDF · 119.99 KB
Case nature
Subarea
26C/232/2011
Uznesenie
Okresný súd Galanta v právnej veci žalobcov: v 1./ rade V. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom P., K. XXX/X, v 2./ rade L. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom P., U. XX, v 3./ rade L. K., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom P., K. XXX/X, všetci zast.: Mgr. Miroslav Gašparík, advokátom so sídlom 926 01 Sereď, Podzámska 66, IČO: 42 403 006; proti žalovanému: J. B., rod. K., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX P., P. XX, zast.: Advokátska kancelária Krahulec, s.r.o., so sídlom 917 01 Trnava, Hlavná 25, IČO: 36 858 960, o obnovu konania, takto
rozhodol:
Súd odmieta žalobu na obnovu konania zo dňa 21. 10. 2011. Súd priznáva žalovanému voči žalobcom v 1./ - 3./ rade náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
A/ ŽALOBA A VYJADRENIE ŽALOVANÉHO K ŽALOBE:
1. Právny predchodca žalobcov svojou žalobou doručenou súdu dňa 21. 10. 2011 žiadal, aby súd povolil obnovu dedičského konania vedeného Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 26D/142/2010.
2. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 8. 2. 2011 bolo ukončené dedičské konanie po nebohej matke pôvodného žalobcu L. K., rod. U., zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom R. P. XXX, pred povereným súdnym komisárom JUDr. Michalom Irsákom, notárom so sídlom v Seredi. V tomto konaní bolo vydané osvedčenie o dedičstve sp. zn. 26D/142/2010 - 14, Dnot 14/2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 24. 2. 2011. Dedičského konania sa zúčastnili iba dvaja dediča (pôvodne žalovaný 1/ a žalovaný 2/: V. K., nar. X. XX. XXXX, zomr. X. X. XXXX a J. B., rod. K., nar. XX. X. XXXX. V dedičskom konaní sa vyporadúvali BSM a majetkové vlastnícke práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. R. P. medzi dedičmi v rámci I. dedičskej skupiny podľa § 473 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Celé dedičstvo napokon nadobudol žalovaný. Predmetné dedičské konanie prebehlo od počiatku, t. j. od prvého úkonu súdneho komisára do ukončenia, bez účasti právneho predchodcu žalobcov, ktorý sa nedozvedel o prebiehajúcom dedičskom konaní ani o konečnom rozhodnutí - o vydanom osvedčení o dedičstve, ktoré mu vôbec nebolo doručené. Až dňa 7. 10. 2011 sa právny predchodca žalobcov cestou svojho právneho zástupcu dozvedel o komplexnom texte osvedčenia, právoplatnosti, a to nahliadnutím do súdneho spisu Okresného súdu Galanta, sp. zn. 26D/142/2010 a vyhotovením Kópie osvedčenia a splnomocnenia. Po nahliadnutí textu splnomocnenia dňa 8. 10. 2011 právnym predchodcom žalobcov, tento jednoznačne dôrazne poprel, že by podpis na tomto splnomocnení bol jeho vlastným podpisom. Bola mu tak odňatá možnosť konať pred súdom (súdnym komisárom). Právny predchodca žalobcov nebol účastníkom vyššie uvedeného dedičského konania a nebol predvolaný ani na predbežné vyšetrenie dedičstva ani na dedičské pojednávania. Ani žalovaný (pôvodne žalovaný 2/) mu nikdy neodovzdal osvedčenie o dedičstve. Pre uvedené mal právny predchodca žalobcov za to, že je naplnený predpoklad prípustnosti obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b) OSP.
3. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril a to m. i. aj podaním doručeným súdu dňa 2. 2. 2018, v ktorom uviedol, že žalovaný na pojednávaní dňa 15. 1. 2018 opakovane (predtým v písomnom vyjadrení z 30. 3. 2016) poukázal na ustanovenie § 230 ods. 1 OSP platného v čase podania návrhu na obnovu konania, podľa ktorého návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten. Kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Právny predpis teda stanovuje subjektívnu aj objektívnu prekluzívnu lehotu, v ktorých treba podať návrh na obnovu. Subjektívna (trojmesačná) lehota sa počíta odo dňa, keď sa ten, kto navrhuje obnovu, dozvedel o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď tento dôvod mohol uplatniť. Preukázanie skutočnosti, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania bola zachovaná zaťažuje toho, kto obnovu navrhuje. Subjektívna lehota podľa § 230 OSP je lehotou prekluzívnou, nie premlčacou a súd je povinný skúmať dodržanie tejto lehoty nie až na námietku účastníkov konania, ale z úradnej povinnosti. Súd teda má v konaní mat' preukázané jednak to, kedy sa ten, kto sa dožaduje povolenia obnovy konania dozvedel o dôvode, pre ktorý žiada obnovu konania, ale aj to, kedy sa mohol o takom dôvode dozvedieť. Ak navrhovateľ obnovy konania mal možnosť sa o dôvode obnovy konania dozvedieť skôr, ako sa o nej reálne dozvedel, subjektívna trojmesačná lehota začala plynúť už od okamihu, kedy mal možnosť sa o dôvode obnovy dozvedieť. Žalobcovia v návrhu na začatie konania tvrdia, že dôkazom. ktorý nebolo možno vykonať v dedičskom konaní je odborný posudok súdneho znalca z odboru písmoznalectvo, ktorý nechali žalobcovia neskôr vypracovať pre účely trestného konania. Ustanovenie § 230 ods. 1 OSP ale ustanovuje, že návrh na obnovu konania treba podať v tam stanovenej lehote od toho času, keď ten kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Dôvodom v zmysle § 238 OSP, pre ktorý sa žalobcovia domáhali podaným návrhom obnovy dedičského konania je tvrdenie, že pôvodný žalobca nebol účastníkom dedičského konania. Žalobcami predložený znalecký posudok môže byť len dôkazom o tom, či pôvodný žalobca splnomocnil žalovaného na zastupovanie alebo nie, ale nie je samotným dôvodom obnovy konania, resp. dôkazom, ktorý nemohol použiť v pôvodnom konaní. Právny zástupca žalobcov v podaní z 27. 2. 2015, doručenom súdu 3. 3. 2015, vysvetľuje, že on - právny zástupca pôvodného žalobcu (V. K., nar. XX. X. XXXX, S.omr. XX. X. XXXX), nemohol dospieť k rozhodnutiu o podaní návrhu na obnovu konania vypracovaním splnomocnenia, ktoré mu udelil V. K., ani štúdiom spisu alebo obstaraním kópie splnomocnenia, ale až po „konfrontácii s výpoveďou neb. V. K. o tom, že jeho vlastnoručný podpis bol sfalšovaný“. Pre posúdenie subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania v zmysle § 230 OSP ale nie je rozhodujúce, kedy právny zástupca žalobou mohol dospieť k rozhodnutiu o podaní návrhu na obnovu konania. Pre posúdenie a dodržanie subjektívnej lehoty podľa § 230 OSP je rozhodujúce, kedy mohol pôvodný žalobca uplatniť tvrdený dôvod návrhu na obnovu dedičského konania, teda dôvod, že údajne nebol účastníkom dedičského konania, V. K. vedel, že po smrti jeho matky bude prebiehať dedičské konanie, to potvrdil okrem iného aj jeho zať Mgr. Miroslav Gašparík, teda právny zástupca žalobcov. Ten vypovedal ako svedok v trestnom konaní sp. zn. 29T/67/2015 vedenom na Okresnom súde Galanta (so spisom z konania sp. zn. 29T/67/2015 sa už súd v tomto konaní oboznámil) a vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 8. 11. 2017 vypovedal aj, že sa s V. K. stretával možno raz za víkend, prípadne raz za 2 týždne a ten sa ho aj po smrti jeho matky pýtal na všeobecné otázky na dedičské konanie a Mgr. Gašparík mu aj niekedy v máji 2011 navrhol, že ho môže zastupovať v dedičskom konaní a aj nazrieť do dedičského spisu, čo ako je zrejmé z výpovede Mgr. Gašparíka v tom čase V. K. odmietal. Tvrdenie žalobcov, že V. K. sa dozvedel, že nebol účastníkom dedičského konania, až po tom, čo mu v októbri 2011 jeho právny zástupca po nahliadnutí do dedičského spisu a získaní kópie splnomocnenia predložil predmetné splnomocnenie, nemôže obstáť. Na to, aby V. K. vedel, či niekoho splnomocnil na zastupovanie v dedičskom konaní alebo ani nepotreboval nahliadnutie do spisu svojim právnym zástupcom a získanie splnomocnenia. V. K. až do svojej smrti vystupoval ako duševne zdravý jedinec, ktorý sa riadne obvyklým spôsobom staral o svoje záležitosti. Je normálne očakávať od človeka spôsobilého na právne úkony, že aj bez toho, aby videl konkrétne písomné splnomocnenie vie, či splnomocnil niekoho na zastupovanie v dedičskom konaní po svojej matke. Tvrdenie, že navrhovateľ sa o tom, že odporkyňu vlastne na zastupovanie v dedičskom konaní nesplnomocnil, dozvedel až po nahliadnutí jeho právneho zástupcu do dedičského spisu, je účelovým nepravdivým tvrdením, ktoré má byť argumentom pre dodržanie 3 mesačnej subjektívnej lehoty podľa § 230 OSP. Žalovaný už skôr (písomným vyjadrením z 9. 11. 2015) poukázal na text trestného oznámenia V. K. z 8. 9. 2011, v ktorom V. K. uviedol: „Pod vplyvom depresií zo smrti nebohej (pozn. súdu - rozumej jeho matky) a častého pitia alkoholu z tohto dôvodu som v tej dobe splnomocnil osobu č. 1 na zastupovanie v dedičskej veci, ktorej som dôveroval“. V predchádzajúcom texte trestného oznámenia skratkou „osoba č. 1“ označil J. B., teda svoju sestru a žalovaného v tomto konaní o obnovu dedičského konania.
Toto skoršie písomné jednoznačné vyhlásenie popiera vyvracia neskoršie účelové tvrdenia žalobcov o neudelení splnomocnenia. V. K. ale v uvedenom trestnom oznámení z 8. 9. 2011 uviedol aj „O texte osvedčenia o dedičstve som sa dozvedel postupne po jeho právoplatnosti - dodatočným nahliadnutím do textu v kancelárii notára“. V písomnom vyjadrení z 27. 12. 2015 na str. 7 zase právny zástupca žalobcov uviedol aj „že sme z katastra nehnuteľností v 7/2011 zistili ako dopadlo dedičské konanie“. Pre účely § 230 OSP ale nie je rozhodujúce, kedy pôvodný žalobca V. K. údajne zistil ako dopadlo dedičské konanie, zvlášť, keď je zrejmé, že sú tu viaceré vzájomne rozporné tvrdenia žalobcov o tom, kedy sa žalobca V. K. dozvedel o výsledku dedičského konania. Žalovaný zdôraznil aj, že keď V. K. vedel, že dedičské konanie po jeho matke je právoplatne skončené, vedel aj, resp. ako duševne zdravá a spôsobilá osoba musel vedieť, že ak nikoho na zastupovanie v takom dedičskom konaní nesplnomocnil, že má možnosť výsledok takého dedičského konania namietať. Keďže sú tu viaceré rozporné tvrdenia žalobcov o tom, kedy sa V. K. dozvedel o tom, že dedičské konanie po matke je skončené (a teda, že keď nikoho na zastupovanie nesplnomocnil, môže sa dožadovať nápravy), tak pre účely obnovy konania je o to dôležitejšie mať preukázané aj to, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o dôvode obnovy konania. K tomu poukázal aj na zásadu súkromného práva „vigilantibus iuris", teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí I. ÚS 330/08-14 zo 16.októbra 2008 uviedol ,,Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad súkromného práva, ktorou je „vigilantibus iuris", teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Ak by sťažovateľ mal skutočný záujem na ochrane svojho dedičského práva, sám sa mal o svoje právo starať. Ani udelenie splnomocnenia na zastupovanie v tomto konaní ho nezbavilo postavenia účastníka konania so všetkými právami, ktoré mu z postavenia účastníka vyplývajú a medzi ktoré patrí aj právo odvolať plnú moc a právo nahliadať do spisu. Tieto požiadavky uznesenie krajského súdu spĺňa. Ústavný súd nad rámec požiadaviek odôvodnenia uznesenia o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa uvádza, že sa stotožňuje so závermi všeobecných súdov, v zmysle ktorých prípadná nespokojnosť sťažovateľa s postupom splnomocnenca, ktorého si dobrovoľne zvolil, nemôže byt' dôvodom na povolenie obnovy konania.“ Žalovaný poukázal už na vyššie uvedenú výpoveď Mgr. Miroslava Gašparíka na hlavnom pojednávaní v trestnom konaní 29T/67/2015, ktorý vypovedal aj, že on sám V. K. „niekedy v máji 2011 navrhol, že ho môže zastupovať v dedičskom konaní a aj nazrieť do dedičského spisu“, čo, ako je zrejmé z výpovede Mgr. Gašparíka, v tom čase V. K. odmietol. Ak by v tom čase, teda v máji 2011 V. K. mal záujem o to, aby jeho zať zisťoval okolnosti súvisiace s dedičským konaním po jeho matke, bol by zistil a vedel, že dedičské konanie je skončené a teda že ak nikoho nesplnomocnil na zastupovanie v takom konaní, tak sa môže domáhať obnovy konania. V. K.Ý. ale spôsobom, ktorý mu navrhol jeho zať nestrážil svoje práva. V súčasnosti sa možno len domnievať, prečo o to nemal záujem a žalovaný je presvedčená, že to bolo preto, lebo bol s výsledkom dedičského konania už oboznámený a uzrozumený (lebo bol na notárskom úrade a vedel o výsledku dedičského konania) a až neskôr na zrejmý nátlak rodinných príslušníkov začal podávať trestné oznámenia a používať právne prostriedky občianskeho práva na nápravu údajne porušených práv dediča. Akékoľvek iné tvrdenia žalobcov k tomu sú nepodloženými tvrdeniami. To, že 21. 10. 2011, teda v čase podania návrhu na obnovu konania, už ale uplynula trojmesačná subjektívna lehota podľa § 230 OSP možno preukázať ale aj ďalším dôkazom. Kataster nehnuteľností je verejným registrom. Od vykonania záznamu na liste vlastníctva, ktorým bolo zaznamenaný výsledok dedičského konania po poručiteľke, sa V. K. aj z verejne dostupného zdroja informácií mohol preukázateľne dozvedieť o výsledku dedičského konania a o dôvode obnovy konania, ak nikoho nesplnomocnil na zastupovanie v dedičskom konaní. Žalovaný predložil súdu kópiu Osvedčenia o dedičstve 26D/142/2010-14 z katastrálneho odboru Okresného úradu v Galante, ktoré bolo 15. 4. 2011 vtedajšej Správe katastra Galanta doručené na vykonanie záznamu o dedičstve. Priložené osvedčenie potvrdzuje, že záznam do katastra bol vykonaný dňa 2. 6. 2011 a najneskôr od toho dňa sa teda pôvodný žalobca mohol dozvedieť o výsledku dedičského konania aj z verejne dostupného informačného zdroja a mohol uplatniť tvrdený dôvod obnovy konania. Podľa tohto dôkazu subjektívna premlčacia lehota podľa § 230 OSP uplynula 3. 9. 2011, keďže podľa § 57 ods. 1 OSP do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty a podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa mesiacov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Nie je pravda, ako uvádza právny zástupca žalobcov napríklad v podaní z 27. 12. 2015, že by žalovaný niekedy svojho brata V. K. nepravdivo informovala o priebehu alebo o výsledku dedičského konania, k tomu smerujúca výpoveď Mgr. Gašparíka v trestnej veci a písomné vyjadrenia právneho zástupcu v konaní o obnovu konania sú nepodloženým a nepravdivým tvrdením. Žalovaný riadne a pravdivo vždy informoval svojho brata o dedičskom konaní a s tým súvisiacimi okolnosťami a skutočnosťami. Dôkaz o pravdivom informovaní pôvodného žalobcu žalovanou znova priamo uviedol
pôvodný žalobca v uvedenom trestnom oznámení z 8. 9. 2011, keď v ňom okrem iného uviedol aj, že priamo od svojej sestry J. B. sa dozvedel, že tá v deň smrti matky „vybrala všetky peniaze z vkladnej knižky nebohej“. Keď žalovaná sama priamo informovala brata, čo sa stalo s vkladnou knižkou na meno matky, nemala dôvod klamať ani o samotnom priebehu dedičského konania. Tvrdenia žalobcov o tom, že žalovaný neinformoval V. K. pravdivo o priebehu dedičského konania sú nepodložené a nepravdivé. Vyššie uvedené tvrdenia žalovaného nič nemenia na predchádzajúcich tvrdeniach o tom, že žalovaný V. K. informoval o termíne prejednávania dedičstva na notárskom úrade JUD. Irsáka 8. 2. 2011, že ten sa s ním, ich otcom dostavil 8. 2. 2011 na notársky úrad JUDr. Irsáka, kam ich priviezol svedok J.. C.. D., a že priamo na notárskom úrade v uvedený deň V. K.Ý. udelil žalovanému, teda podpísal splnomocnenie na zastupovanie v dedičskom konaní.
4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - najmä Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 26D/142/2010 Dnot 14/2011, plnomocenstvo na zastupovanie V. K.G. v dedičskom konaní z 8. 2. 2011, plnomocenstvo na zastupovanie V. K. pre Mgr. Miroslava Gašparíka z 25. 8. 2011, podania v trestných konaniach, oboznámil sa s písomnými vyjadreniami strán sporu a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
B/ SKUTKOVÉ ZISTENIA SÚDU:
5. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 26D/142/2010 Dnot 14/2011 zo dňa 8. 2. 2011 (č. l. 7 spisu), právoplatným 24. 2. 2011 súd zistil, že dedičské konanie prebehlo po nebohej matke V. K. (pôvodný žalobca v tomto konaní) a J. B. (žalovaný), ktorá zomrela dňa 17. 11. 2010. Ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzali do úvahy deti V. K. a J. B. a pozostalý manžel V. K. (tiež bol pôvodne žalovaným). V. K. bol v dedičskom konaní zastúpený na základe plnomocenstva zo dňa 8. 2. 2011 (č. l. 10 spisu) sestrou J. B.Š.. Dedičia uzatvorili dedičskú dohodu, na základe ktorej všetky aktíva (pasíva neboli predmetom dedenia) zdedila J. B. (žalovaný) bez povinnosti výplaty ostatných - ustupujúcich dedičov.
6. Dňa 25. 8. 2011 V. K. splnomocnil Mgr. Gašparíka na zastupovanie (č. l. 13 spisu) m. i. aj v konaní o určenie neplatnosti dedičskej dohody vo vyššie uvedenom dedičskom konaní. Splnomocnený zástupca bol však nahliadnuť do dedičského spisu sp. zn. 26D/142/2010 až dňa 7. 10. 2011.
7. Ako vyplynulo z výsluchu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 29. 9. 2011, V. K. sa dňa 8. 2. 2011 dostavil spolu s oboma žalovanými na notársky úrad, kde podpísal plnomocenstvo na zastupovanie (bod 5. tohto odôvodnenia) a priamo v tento deň sa aj dozvedel o výsledku dedičského konania.
8. Žalovaný poukázal aj na podané trestné oznámenie zo strany V. K. z 8. 9. 2011 (založené na č. l. 211 spisu, konkrétne čl. II oznámenia), v ktorom uviedol: „Pod vplyvom depresií zo smrtí nebohej a častého pitia alkoholu z tohto dôvodu som v tej dobe splnomocnil osobu č. 1 na zastupovanie v dedičskej veci, ktorej som dôveroval. No osoba č. 1 ma nikdy neinformovala o výsledkoch dedičského konania skončeného v 2/2011, v rámci ktorého nechala previesť celé dedičstvo výlučne na seba.“
9. Osoba č. 1 je identifikovaná v čl. II trestného oznámenia ako žalovaný v tomto konaní, t. j. J. B., rod. K., nar. XX. X. XXXX.
10. Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver, že V. K. ako pôvodný žalobca jednoznačne vedel o tom, že po jeho nebohej matke prebiehalo dedičské konanie, že na zastupovanie v tomto konaní splnomocnil svoju sestru - žalovaného a taktiež vedel, že dedičské konanie bolo ukončené vo februári 2011.
C/ PRÁVNY STAV:
11. Podľa § 228 ods. 1 píms. a/, b/ OSP (účinný ku dňu podania žaloby, t. j. k 21. 10. 2011), Právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Podľa § 230 ods. 1 a 3 OSP, (1) Návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. (3) Navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné.
Podľa § 231 OSP, Návrhom na obnovu konania možno napadnúť aj rozhodnutie vydané v konaní o dedičstve s výnimkou tých rozhodnutí, ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť podľa tohto zákona inak.
12. Zákon rozoznáva subjektívnu a objektívnu prekluzívnu lehotu, v ktorých treba podať návrh na obnovu. Subjektívna (trojmesačná) lehota sa počíta odo dňa, keď sa ten, kto navrhuje obnovu, dozvedel o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ju mohol uplatniť. Objektívna (trojročná) lehota sa počíta od právoplatnosti rozsudku. Subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania musí byť dodržaná v rámci objektívnej trojročnej lehoty, ktorá plynie od právoplatnosti rozhodnutia. Subjektívna lehota uplynie najneskôr spolu s objektívnou lehotou. Odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby na obnovu konania zákon nepripúšťa. Pri kumulácii lehôt objektívneho a subjektívneho charakteru platí, že uplynutím ktorejkoľvek z nich je žaloba na obnovu konania podaná oneskorene.
13. V čase rozhodnutia súdu o žalobnom návrhu je účinný procesný predpis zák .č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) a 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP).
14. Podľa § 399 CSP, Žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo zrušenie možno dosiahnuť inak.
Podľa § 400CSP, Žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 403 ods. 1 a 2 CSP, (1) Žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. (2) Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
Podľa § 405 CSP, Odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby na obnovu konania nie je prípustné.
Podľa § 413 ods. 1 písm. a/ CSP, Súd uznesením odmietne žalobu na obnovu konania, ak a) bola podaná oneskorene.
Podľa § 75 CMP, Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, ak zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť inak.
Podľa § 2 ods. 1 CMP, Na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
15. Civilný mimosporový poriadok predstavuje špeciálnu právnu úpravu vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku, čo znamená, že Civilný mimosporový poriadok upravuje len určité odlišnosti od všeobecného procesného režimu, ktorý je upravený v Civilnom sporovom poriadku. Preto platí, že na mimosporové konania upravené Civilným mimosporovým poriadkom sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku len vtedy, ak Civilný mimosporový poriadok nemá odlišnú úpravu, teda neobsahuje úpravu, ktorá je buď v obsahovom rozpore s úpravou v Civilnom sporovom poriadku, alebo výslovne vylučuje aplikáciu niektorých ustanovení upravených v Civilnom sporovom poriadku.
16. Súd prvej inštancie odmietne žalobu na obnovu konania v prípade jej oneskoreného podania. Súd o odmietnutí žaloby rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu súdu o odmietnutí žaloby na obnovu konania je prípustné odvolanie (§ 357 písm. c/ CSP).
17. Zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ (zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú) - vlastné pričinenie na ochranu svojich práv, sledovanie svojich subjektívnych práv, využitie ochranných prostriedkov poskytnutých zákonom, ohrozovanie a poškodzovanie základných práv - zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj žalobca sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že žalobca musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Vigilantibus iura scripta sunt (zákony sú písané pre bdelých; t. j. pre tých, ktorí dbajú o svoje práva) je klasické pravidlo rímskeho práva, podľa ktorého sa mocenská ochrana poskytuje len tým subjektívnym právam, ktorých držitelia o ne dbajú a aktívne ich vykonávajú a v prípade porušenia vymáhajú. Zanedbávané práva po čase buď zanikajú (preklúzia), alebo sa stávajú nevymáhateľnými (premlčanie).
D/ Z JUDIKATÚRY:
18. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. júna 2015 III. ÚS 285/2015: Ak dôvodom obnovy občianskoprávneho konania je rozhodnutie odvolacieho súdu, na vyhlásení ktorého sa sťažovateľ zúčastnil, tak subjektívny moment "dozvedenia sa" o dôvode obnovy civilného konania nastáva v momente vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Od tohto momentu sa počíta začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podstatou subjektívnosti lehoty totiž je, že sa začiatok jej plynutia odvodzuje od subjektívneho momentu, t. j. od momentu, kedy subjekt, na ktorý sa právna norma viaže, subjektívne vnímal určitú skutočnosť vonkajšieho sveta. Zákonodarca v znení právnej normy ani v prípade, že dôvodom obnovy konania je rozhodnutie, neviaže začiatok jej plynutia na moment nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je dôvodom obnovy, na rozdiel od lehoty objektívnej, ktorú jednoznačne v znení ustanovenia § 230 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na moment právoplatnosti viaže.
19. Rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. septembra 2016, sp. zn. 9 Co 177/2016: Žaloba na obnovu konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k tomu, aby mohol byť znovu prejednaný právoplatne skončený spor, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, pre ktoré pôvodné rozhodnutie o veci samej z hľadiska správnosti a úplnosti skutkových zistení a skutkových záverov nemôže obstáť. Obnova konania je teda právnym inštitútom, pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Objektívnou podmienkou prípustnosti návrhu na obnovu konania je zachovanie zákonných lehôt, ktoré Civilný sporový poriadok na podanie návrhu na obnovu konania predpisuje. Ide o kombináciu subjektívnej lehoty, t. j. takej, ktorej začiatok je stanovený subjektívnym okamihom dozvedenia sa o dôvode obnovy konania, resp. subjektívnym momentom, od ktorého sa mohol dôvod obnovy konania uplatniť, a lehoty objektívnej, ktorej začiatok je stanovený právoplatnosťou napádaného rozhodnutia. Tieto lehoty boli ustanovené Občianskym súdnym poriadkom účinným do 30. júna 2016 zhodne s Civilným sporovým poriadkom účinným odo 1. júla 2016.
20. Skutočnosť, že ustanovenie § 485 OZ upravuje ochranu oprávneného dediča, ktorý môže podať v občianskom súdnom konaní žalobu o vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi, nie je dôvodom vylučujúcim povolenie obnovy konania o dedičstve (R 17/1985).
E/ ÚVAHA A ROZHODNUTIE SÚDU:
21. Súd konštatuje, že právny predchodca žalobcov - V. K. sa dôsledne zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ neriadil. Ako vyplynulo z dokazovania, menovanému bolo známe, že jeho matka zomrela a že po nej bude prebiehať dedičské konanie. Súd sa v plnej miere stotožnil s argumentáciou žalovaného (podrobne uvedená v bode 3. tohto odôvodnenia) a preto sú plne odkazuje na uvedený bod odôvodnenia. Pre účely § 230 OSP nie je rozhodujúce, kedy pôvodný žalobca V. K. údajne zistil ako dopadlo dedičské konanie, zvlášť, keď je zrejmé, že sú tu viaceré vzájomne rozporné tvrdenia žalobcov o tom, kedy sa žalobca V. K. dozvedel o výsledku dedičského konania. Keď V. K.Ý. vedel, že dedičské konanie po jeho matke je právoplatne skončené (ako to vyplýva priamo z trestného oznámenia, ktoré podal menovaný (pozri body 8. a 9. tohto odôvodnenia), vedel aj, resp. ako duševne zdravá a spôsobilá osoba musel vedieť, že ak nikoho na zastupovanie v takom dedičskom konaní nesplnomocnil, že má možnosť výsledok takého dedičského konania namietať. Pre účely obnovy konania je o to dôležitejšie mať preukázané aj to, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o dôvode obnovy konania, preto súd poukazuje
aj na zásadu súkromného práva „vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí I. ÚS 330/08-14 zo 16.októbra 2008. Súd poukazuje aj na výpoveď L.. L. Y. na hlavnom pojednávaní v trestnom konaní 29T/67/2015 (na čo poukazoval žalovaný), ktorý vypovedal m. i., že on sám V. K. „niekedy v máji 2011 navrhol, že ho môže zastupovať v dedičskom konaní a aj nazrieť do dedičského spisu“, čo, ako je zrejmé z výpovede L.. Y., v tom čase V. K. odmietol. Ak by v tom čase, teda v máji 2011 V. K. mal záujem o to, aby jeho zať zisťoval okolnosti súvisiace s dedičským konaním po jeho matke, bol by zistil a vedel, že dedičské konanie je skončené, a teda, že ak nikoho nesplnomocnil na zastupovanie v takom konaní, tak sa môže domáhať obnovy konania. V. K. ale spôsobom, ktorý mu navrhol jeho zať, nestrážil svoje práva. To, že 21. 10. 2011, teda v čase podania návrhu na obnovu konania, už ale uplynula trojmesačná subjektívna lehota podľa § 230 OSP možno preukázať ale aj ďalším dôkazom. Kataster nehnuteľností je verejným registrom. Od vykonania záznamu na liste vlastníctva, ktorým bolo zaznamenaný výsledok dedičského konania po poručiteľke, sa V. K. aj z verejne dostupného zdroja informácií mohol preukázateľne dozvedieť o výsledku dedičského konania a o dôvode obnovy konania ak nikoho nesplnomocnil na zastupovanie v dedičskom konaní. Žalovaný predložil súdu kópiu Osvedčenia o dedičstve 26D/142/2010-14 z katastrálneho odboru Okresného úradu v Galante, ktoré bolo dňa 15. 4. 2011 vtedajšej Správe katastra Galanta doručené na vykonanie záznamu o dedičstve. Priložené osvedčenie potvrdzuje, že záznam do katastra bol vykonaný dňa 2. 6. 2011 a najneskôr od toho dňa sa teda pôvodný žalobca mohol dozvedieť o výsledku dedičského konania aj z verejne dostupného informačného zdroja a mohol uplatniť tvrdený dôvod obnovy konania. Podľa tohto dôkazu subjektívna premlčacia lehota podľa § 230 OSP uplynula 3. 9. 2011, keďže podľa § 57 ods. 1 OSP do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty a podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa mesiacov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
22. Súd musí jednoznačne skonštatovať, že žalobca nepodal žalobu včas, ale až po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Pri najprísnejšom posúdení subjektívna lehota uplynula dňa 3. 9. 2011 (hoci z dôkazu
- trestné oznámenie - vyplýva, že už dňa 8. 2. 2011 vedel žalobca o skončení dedičského konania, takže by uplynula už dňa 8. 5. 2011), pričom žaloba na obnovu konania bola podaná až 21. 10. 2011. 23. Po oboznámení sa s obsahom spisu súd prvej inštancie dospel k záveru, že v súdnej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal splnenie objektívnej podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania, t. j. zachovanie zákonnej subjektívnej lehoty na podanie žaloby. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že zachovanie lehoty na podanie žaloby na obnovu konania je povinná preukázať strana sporu, ktorá sa obnovy konania domáha a neunesenie dôkazného bremena má za následok procesný neúspech tejto strany.
24. Predpokladom toho, aby súd pripustil obnovené konanie vo veci, v ktorej už raz právoplatne rozhodol, je splnenie všetkých zákonných procesných podmienok upravených v príslušných ustanoveniach § 397 až 408 CSP. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia a vzhľadom na prelomenie zásady res iudicata, ktorá zabezpečuje právnu istotu strán sporu, je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená. Ustanovenie § 397 CSP (predtým § 228 ods. 1 OSP) pripúšťa obnovu konania proti právoplatnému rozsudku súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v tomto ustanovení, respektíve z niektorého expressis verbis vymieneného zákonného dôvodu. Prísnosť a striktnosť úpravy obnovy konania nie je samoúčelná, zrejmým záujmom a snahou zákonodarcu bolo prispievať k zachovaniu právnej istoty a pripustiť výnimku zo zásady nezmeniteľnosti už raz právoplatne rozhodnutej veci len výnimočne, za predpokladu naplnenia konkretizovaných špecifických podmienok. Túto koncepciu je nevyhnutné mať na zreteli v prípade pripustenia, že je v danom prípade taký dôvod, pre ktorý je namieste povoliť obnovu konania.
25. Súd aj napriek ospravedlneniu právneho zástupcu žalobcov ( č. l. 490 spisu) vo veci rozhodol bez ďalšieho prejednania veci s protistranou a to v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko ďalšie odročenie vo veci a vykonávanie dokazovania by bolo neúčelné a nehospodárne.
F/ TROVY KONANIA:
26. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. V
danom prípade žalovaný bol plne úspešný, a tak má právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania v plnej výške voči neúspešnej strane - žalobcom, o ktorej súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.