Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23Co-26-2019.pdf
PDF · 133.98 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/26/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., J. XXXX/XX, Česká republika, zastúpený: JUDr. Dušan Mikuláš, advokát so sídlom v Bratislave, Nejedlého 12, IČO: 42174872, proti žalovaným: 1) Mgr. T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, 2) Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, U., Česká republika, o určenie neexistencie dôvodov vydedenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26C/332/2013-155 zo dňa 12. júna 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhom) súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovaným 1) a 2) priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozsudok po citovaní § 469a ods. 1 písm. b), ods. 3, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 105 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vecne odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že dôvody vydedenia žalobcu nebohou M. U., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, zomrelou XX.XX.XXXX (starou matkou žalobcu), uvedené v istine o vydedení, ktorá je súčasťou závetu a listiny o vydedení zo dňa 15.5.1998, nie sú dané.
2. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania žalovanou 1) súd sa v prvom rade zaoberal jej dôvodnosťou. Podľa názoru súdu nárok uplatnený žalobou predstavuje v podstate ochranu dedičského práva žalobcu. Dedičské právo je klasickým majetkovým právom, podliehajúcim režimu § 100 ods. 2 OZ, nejde o vlastnícke právo, ktoré je v zmysle uvedeného ustanovenia nepremlčateľné. Analogicky súd poukázal na § 105 OZ, ktoré upravuje začatie plynutia premlčacej doby síce špecifického nároku tzv. oprávneného dediča, avšak rovnako ako v prípade žalobcu v podstate ide o ochranu dedičského práva, pričom z § 105 OZ je zrejmé, že právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva premlčaniu podlieha a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Dedičské právo vo všeobecnosti možno považovať za klasické majetkové právo podliehajúce režimu premlčania. V danom prípade bolo preukázané, vychádzajúc z tvrdenia žalobcu, že o existencii žalobou napadnutej listine o vydedení zo dňa 15.05.1998 (a zároveň závetu) sa žalobca dozvedel dňa 26.07.2010, ktorým dňom žalobcovi žala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na spochybnenie jeho formálnej alebo materiálnej platnosti. Premlčacia doba tak uplynula dňom 26.07.2013. Žaloba na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, bola žalobcom podaná na súd dňa 01.10.2013, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, na základe čoho súd námietku premlčania vznesenú žalovanou 1) v priebehu konania vyhodnotil ako dôvodnú.
3. Vzhľadom na skutočnosť, že námietka premlčania bola vznesená až v pokročilom štádiu konania, kedy súd už vykonával dokazovanie vo veci samej, s poukazom na hospodárnosť konania, odhliadnuc od premlčania nároku uplatneného žalobou, zaoberal sa aj vecou samou. Vykonaným dokazovaním žalobca neuniesol dôkazné bremeno v konaní, nakoľko jeho úlohou bolo preukázať, že dôvod vydedenia označený a špecifikovaný poručiteľkou v napadnutom jednostrannom právnom úkone poručiteľky pre
prípad jej smrti, neexistoval. Vychádzajúc z obsahu napadnutého právneho úkonu v znení: „Vydeďujem adoptovaného syna mojej dcéry M. T., J. T., narodeného X.X.XXXX. Už 10 rokov u mňa neprejavuje žiaden záujem, nenavštívil ma, nenapísal, nezatelefonoval. Naposledy ma videl zlom zdravotnom stave. Od roku 1987 som prekonala niekoľko zlomenín a bola som operovaná, liečim sa na cukrovku a srdce", mal súd za to, že dôvod vydedenia čo do skutkového opisu ako základného predpokladu relevantnosti materiálnej stránky platnosti právneho úkonu napadnutá listina obsahuje, pričom súd nemal dôvod odchýliť sa od ustálenej judikatúry NS SR R45/1986 a R 37/1996, podľa ktorého materiálnou náležitosťou vydedenia je konkrétne uvedenie dôvodu vydedenia, ktorý ak absentuje, vydedenie je neplatné.
4. Vydedenie je jednostranný právny úkon, prejav vôle poručiteľa, ktorým svojho potomka ako neopomenuteľného dediča vylučuje z dedenia na základe niektorého v § 469a taxatívne uvedeného dôvodu. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a jeho potomka. Ak je dôvod vydedenia časovo i vecne konkretizovaný, vydedený potomok by v prípadnom spore musel vyvracať dôvodnosť tohto vydedenia. Na platné vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku vydedenia prichádza do úvahy len taký zákonný dôvod (§ 469 ods. 1), ktorý existoval už v čase prejavu poručiteľovej vôle o vydedení. To znamená, že prejav o vylúčení dediča možno urobiť len vtedy, keď už dedič spĺňal niektorú zákonnú podmienku na vydedenie.
5. Vzhľadom na časový opis dôvodu vydedenia podľa názoru súdu bolo rozhodujúcim obdobím pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia 10 rokov pred spísaním napadnutej listiny, t.j. roky 1988 až 1998. Neexistenciu dôvodu vydedenia v danom období žalobca mal v úmysle preukázať v podstate okrem svojich (žalovanými 1) a 2) spochybnených) tvrdení, len čestným prehlásením svojej bývalej manželky H. T., z ktorého vyplynulo, že asi rok v roku 1989 žil žalobca s ňou ako vtedajšou manželkou a poručiteľkou v spoločnej domácnosti na ulici R. XX, potom sa na naliehanie H. T. odsťahovali, lebo spolužitie bolo neúnosné. Druhým podľa názoru žaloby rozhodujúcim dôkazom mala byť fotodokumentácia zo svadby žalobcu v roku 1988, na ktorej sa zúčastnila ako hosť aj poručiteľka. Uvedené dôkazy podľa názoru súdu rozhodne nepreukázali neexistenciu dôvodu vydedenia uvedeného v napadnutej listine, nakoľko skutočnosť, že z ekonomických dôvodov počas jedného z rozhodujúcich desiatich rokov žalobca s poručiteľkou zdieľal spoločnú domácnosť ako ani skutočnosť, že poručiteľka sa v roku 1988 zúčastnila svadby žalobcu samé o sebe, ani vo vzájomnej súvislosti nemožno vyhodnotiť ako dôkazy svedčiace o tom, že v rozpore s obsahom napadnutej listiny žalobca o poručiteľku počas obdobia rokov 1988 až 1998 trvalo prejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Rovnako žalobca nepreukázal ani ním tvrdenú skutočnosť, že poručiteľka sama nedostatkom ochoty mu bránila opravdivý záujem voči nej prejavovať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), a žalovaným 1) a 2) ako procesne úspešnej strane sporu priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100%.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. V odvolaní v prvom rade poukazoval na včasnosť podaného odvolania v súvislosti s nesprávnym doručovaním rozsudku súdu prvej inštancie. Dňa 03.09.2018 bol právnemu zástupcovi žalobcu do elektronickej schránky doručený rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.06.2018 s doložkou právoplatnosti s vyznačený dátumom nadobudnutia právoplatnosti 24.08.2018. Po nahliadnutí do spisu dňa 11.09.2018 žalobca zistil, že súd prvej inštancie doručoval rozsudok poštou na starú adresu právneho zástupcu Q. XX, U.. Rozsudok jednak zasielal na nesprávnu poštovú adresu, keďže správna, súčasná zapísaná adresa právneho zástupcu je Q. XX, U. (súd mal o nej vedomosť) a hlavne súd nepostupoval v súlade s § 105 ods. 1 CSP (povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, zák. č. 305/2013 Z.z. o e-Governmente, v kontexte s § 821 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Keďže súd prvej inštancie nepostupoval pri doručení rozsudku zákonným spôsobom, nemohla ani nastať fikcia doručenia predmetného rozsudku a následne ani jeho právoplatnosť.
8. Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že po skončení konania, v ktorom sa žalobca domáhal určenia neplatnosti listiny o vydedení a závetu, vedenom na Okresnom súde Galanta, č. k. 10C/30/2011 a v ktorom bol neúspešný z dôvodu, že kľúčová svedkyňa pochybným spôsobom zmenila svoje vyjadrenie
v prospech žalovaných ešte počas prejednávania dedičstva u notára, podal žalobca dňa 01.10.2013 žalobu v tomto konaní, v ktorom sa domáha určenia, že dôvody vydedenia žalobcu nebohou M. U., rod. W., zomr. XX.XX.XXXX, uvedené v listine o vydedení zo dňa 15.05.1998, nie sú dané. Žalobca je osvojeným vnukom (zo strany dcéry zosnulej) M. U.. V predmetnom konaní žalobca predložil fotodokumentáciu zo svojej svadby v roku 1988, na ktorej sa poručiteľka zúčastnila. Taktiež predložil čestné vyhlásenie svojej bývalej manželky H. T., ako dôkaz ich bývania v spoločnej domácnosti s poručiteľkou v roku 1989. Ďalej sa vyjadril, že nie sú dané dôvody jeho vydedenia po zosnulej M. U. ako jej vnuka (adoptívna matka navrhovateľa je už zosnulá), keďže samotná poručiteľka sa vyhýbala kontaktu s ním a bola v rozhodnom období (obdobie, ktoré uvádza v listine o vydedení) voči nemu nepriateľsky založená. Možnosť podrobnejšie rozviesť a vysvetliť okolnosti ich vzájomného vzťahu, rodinných pomerov, jeho zdravotných obtiaží a aj objektívnu nemožnosť udržiavať blízky vzťah s poručiteľkou formou výsluchu k podstate veci súdom prvej inštancie bola žalobcovi odopretá.
9. Žalobca podal odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP, z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
10. Nie je sporné, že závet a listina o vydedení vyšla najavo až 05.05.2010 po jej založení do dedičského spisu. Dedičské konanie po M. Y. (prastarej matke žalobcu) bolo v roku 2008 iniciované ako dedičské konanie o prejednaní novoobjaveného dedičstva, pričom v pôvodnom dedičskom konaní nemal existovať žiaden majetok, ktorý by bol predmetom dedenia (navrhovateľ sa nevzdal dedičstva a v danom čase nebol predložený žiaden závet, ani listina o vydedení), O existencii tohto závetu, ktorý obsahoval aj listinu o vydedení sa dozvedel navrhovateľ 26.07.2010. Zákon neuvádza lehotu, v akej sa má účastník konania domáhať svojho práva pri určovacej žalobe. Žalobca nebol počas rozhodujúceho obdobia nečinný, keďže mal závet, v ktorom bola obsiahnutá listina o vydedení a považoval ho za neplatný, iniciatívne napádal platnosť tejto listiny v súdnom konaní o určenie ich neplatnosti (10C/30/2011). Až po vyriešení tejto otázky vo vzťahu k formálnym nedostatkom závetu a listiny o vydedení, sa domáhal žalobou určenia neexistencie dôvodov vydedenia. Notár ani neskôr po zmene výpovede svedkyne alografného závetu nepoučil žalobcu ako účastníka konania, že by mal podať žalobu o určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia, spis nepostúpil súdu na rozhodnutie o dedičstve a taktiež žalobcovi nebola stanovená ani žiadna lehota na podanie žaloby o určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia. Každý dedič má právo dediť po svojich predkoch, ak sú na to dané podmienky. Do vlastníckeho vzťahu v podstate nastupujú dedičia okamihom úmrtia, dedičstvo môžu odmietnuť, prípadne im vlastnícke právo nemusí notár alebo súd deklaratórnym rozhodnutím priznať, ak sa jedná o vydedených potomkov. Pri vlastníckom práve súd neskúma, kedy sa dozvedel domnelý vlastník o skutočnosti nasvedčujúcej, že je vlastník, teda analogicky možno vychádzať z toho, že aj v prípade dedenia, kedy prichádza k prechodu vlastníckeho práva, by tak súd konať nemal. Uvedený názor podporuje aj tá skutočnosť, že po nebohom sa môže vyskytnúť dedičstvo (novoobjavené) aj v budúcnosti. Žalobca sa preto nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dedičské právo vo všeobecnosti možno považovať za klasické majetkové právo podliehajúce režimu premlčania. V tomto prípade bol závet a listina o vydedení použité až po zistení, že predsa len existuje majetok po nebohej M. U. (správne má byť uvedené Y.), teda až v konaní o novoobjavenom dedičstve, v pôvodnom dedičskom konaní predložené neboli, teda správanie žalovaných možno vyhodnotiť ako účelové.
11. Súd vôbec nevykonal dokazovanie v navrhovanom rozsahu, či už zo strany žalobcu, tak aj zo strany žalovaných, v dôsledku čoho nebolo možno preukázať rozhodujúce skutočnosti a došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 12.06.2018 navrhol vykonať ďalšie dokazovanie výsluchom žalobcu, ktorý počas celého konania bol vypočutý len raz, v samotnom začiatku konania, kedy súd jeho výsluch smeroval výlučne k zdôvodneniu a preukázaniu jeho naliehavého právneho záujmu v tomto konaní a nie k dôvodom podanej žaloby. K samotnej podstate veci, k jeho vzťahu k poručiteľke, ani k okolnostiam resp. prekážkam, ktoré mu bránili v kontakte s poručiteľkou, nikdy vypočutý nebol. V konaní neboli vypočutí ani svedkovia navrhnutí žalovanými. Sudkyňa všetky tieto navrhnuté dôkazy zamietla argumentujúc sudcovskou koncentráciou konania.
12. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, žalobe žalobcu vyhovel a určil, že dôvody vydedenia žalobcu nebohou M. U., rod. W., nar. XX.XX.XXXX,
ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, uvedené v listine o vydedení, ktorá je súčasťou závetu a listiny o vydedení zo dňa 15.05.1998 nie sú dané a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
13. Žalovaná 1) vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že s rozsudkom súdu prvej inštancie súhlasí a navrhuje ho potvrdiť. Nie je pravdou, že by súd nevykonal dokazovanie. Žalobca mal dosť priestoru na to, aby sa vyjadril. Sudkyňa na záver predposledného pojednávania vyzvala žalobcu i žalované, aby v lehote 10 dní doručili súdu písomné návrhy na doplnenie dokazovania. Žalované návrh nepodali a žalobca o ďalšiu výpoveď nepožiadal. Závet a listinu o vydedení, stará mama žalovanej 1), M. U., napísala potom, ako ju žalobca 10 rokov nenavštívil, nenapísal, nezatelefonoval, nepomohol jej v starobe a chorobe. Neprejavil o ňu žiadny záujem, prerušil kontakty s celou rodinou. V roku 2002 potvrdila v notárskej zápisnici, že ju nenavštívil, nekontaktoval sa s nikým z rodiny. Bolo to 14 rokov, čo ho nevidela od roku 1988. Ako sám vypovedal a potvrdil, navštívil ju v O. M. Y. v E. pár mesiacov pred jej smrťou, keď mala takmer 91 rokov. Dňa XX.XX.XXXX sa dožila 90. narodenín, ktoré oslavovala jednak v zariadení s obyvateľmi a vedením zariadenia, jednak v úzkom kruhu s jej priateľmi, rovesníkmi i v rodinnom kruhu. Ak by bol žalobca prišiel, mal by mnoho svedkov. Nezatelefonoval neposlal ani blahoželanie. Žalobca sa objavil sa na jeseň v roku 2003, lebo chcel dediť. Žalobca neprišiel ani na pohreb svojej starej mamy v júni 2004. Vydedenie žalobcu bolo nespochybniteľne opodstatnené, rozsudok je spravodlivý.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
15. Odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za včas podané. Stotožnil sa s jeho názorom vyjadrenom v odvolaní, že súd pri doručovaní rozsudku zo dňa 12.06.2018 nepostupoval správne keď rozsudok nedoručoval do elektronickej schránky právneho zástupcu žalobcu podľa § 105 ods. 1 CSP, ale doručoval ho poštou a ešte aj na nesprávnu adresu. Z podaní právneho zástupcu žalobcu doručovaných súdu mohol súd prvej inštancie zistiť, že korešpondenčnou adresou právneho žalobcu je Q. XX, U. (č.l. 109, 147, 151). Navyše žalobca do spisu zaslal aj vyjadrenie pošty zo dňa 19.10.2018 (č.l.193), ktorá sama pripúšťa chybu pri doručovaní zásielky právnemu zástupcovi žalobcu. Rozsudok súdu prvej inštancie nebolo možné považovať za právoplatný bez toho, aby bol riadne doručený právnemu zástupcovi žalobcu. Doručenie rozsudku poštou (č.l. 165) nemožno považovať v súlade s vyššie uvedeným za riadne doručenie rozsudku (nesprávne uvedená adresa a chyba pošty pri vyznačení neprevzatia zásielky v úložnej dobe) žalobcovi a od vrátenia zásielky ako neprevzatej nemožno fikciou doručenia odvodzovať dátum právoplatnosti rozsudku. Z obsahu spisu vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu bol rozsudok v súlade s CSP doručený dňa 31.08.2018 do elektronickej schránky, čo vyplýva z oznámenia predsedu súdu o vybavení sťažnosti žalobcu zo dňa 24.09.2018 (č.l. 201) a ak žalobca podal odvolanie 13.09.2018, toto odvolanie je potrebné považovať za podané v zákonnej lehote do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku.
16. Predmetom tohto konania je návrh žalobcu, ktorým sa domáha voči žalovaným 1) a 2) určenia, že dôvody vydedenia žalobcu nebohou M. U. zomrelou XX.XX.XXXX (starou matkou žalobcu), uvedené v listine o vydedení zo dňa 15.05.1998, ktorá je súčasťou závetu nie sú dané. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že v dedičskom konaní o novoobjavenom dedičstve po zomrelej poručiteľke (prastarej matke M. Y.) vedenom na Okresnom súde Galanta sp. zn. 15D/121/2008 bola žalovanou 1) predložená listina o vydedení žalobcu zo dňa 15.05.1998, napísaná starou matkou žalobcu M. U.. Žalobca však s obsahom listiny nesúhlasí, podľa jeho názoru neboli dané dôvody na jeho vydedenie starou matkou a trvá na tom, aby sa s ním konalo ako dedičom (účastníkom konania) v konaní o prejednanie novoobjaveného dedičstva po poručiteľke M. Y.. Konanie v dedičskej veci sp. zn. 15D/121/2008 je prerušené do skončenia konania vo veci samej.
17. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol už raz v poradí prvým rozsudkom zo dňa 01.04.2014 pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na podanom určení. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie uznesením zo dňa 25.01.2016
potom, ako dospel k záveru, že žalobca zrejme podal žalobu v súlade s § 175k Občianskeho súdneho poriadku počas dedičského konania a na podanie takejto žaloby nemusel preukazovať naliehavý právny záujem a súd ho ani nemal skúmať, pretože podanie takejto žaloby vyplýva priamo zo zákona. Uložil súdu prvej inštancie pokračovať v konaní, zisťovať, ako skončili dedičské konania po M. Y., M. U. a M. T. v tom smere, kto bol dedičom po uvedených poručiteľkách. Ak by dedičské konania skončili dedičským rozhodnutím, v ktorých bol skúmaný okruh dedičov, bol tým súd viazaný (keďže ide o konanie o novoobjavenom dedičstve) ale ak sa v dedičských konaniach neskúmal okruh dedičov, pretože konania boli zastavené, je možné pokračovať v tomto konaní. Tiež bolo potrebné zistiť stanovisko súdneho komisára (súdu), či bolo v dedičskom konaní vydané uznesenie podľa § 175k ods. 2 OSP, aby súd mohol ustáliť, o akú žalobu ide a či je potrebné zisťovať naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Žaloba podaná v zmysle § 175k ods. 2 OSP nie je určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c) OSP ale je žalobou na určenie právnej skutočnosti, u ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu. Takáto žaloba nemôže byť zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia poukázal aj na súdnu prax, podľa ktorej pri dodatočnom prejednaní novoobjaveného dedičstva súd nemôže znova zisťovať okruh účastníkov, ani postupovať podľa § 175k ods. 2 OSP (porovnaj rozsudok NS SR z 29.09.2008 2Cdo 108/2008).
18. Odvolací súd si je vedomý ustanovenia § 390 CSP podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Rovnako je odvolaciemu súdu známa rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít sp. zn. III. ÚS/379/2017 a III ÚS/5/2018, podľa ktorých odvolací súd môže zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie len raz a následne by mal rozsudok už len potvrdiť, alebo zmeniť.
19. Podľa názoru odvolacieho súdu ale zároveň platí, že § 390 CSP sa nebude aplikovať v prípade, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu z procesných dôvodov, napríklad súd prvej inštancie zastaví konanie pre nedostatok procesnej podmienky konania a toto rozhodnutie odvolací súd zruší pre jeho vecnú nesprávnosť a následne ak súd prvej inštancie rozhodne rozsudkom vo veci samej, proti ktorému bolo podané odvolanie, v takom prípade môže byť preskúmavaný rozsudok zrušený. Aj v danej veci v poradí prvý rozsudok súd prvej inštancie bol odôvodňovaný len neexistenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na žiadanom určení, čo podľa názoru odvolacieho súdu je náležitosť uplatňovaného nároku podľa procesných predpisov a je vo svojej podstate podmienkou ďalšieho pokračovania v konaní procesného charakteru a jediným rozdielom je spôsob rozhodnutia (nie uznesenie). Súd prvej inštancie v poradí v prvom rozsudku dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení a žalobu zamietol bez toho, aby vykonával akékoľvek ďalšie dokazovanie a posudzoval námietky strán sporu, vrátane námietky premlčania. Následne potom aj odvolanie žalobcu smerovalo len k posúdeniu (ne)existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní (viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania) nemohol zaujať právny názor k prípadným iným sporným otázkam vyplývajúcim z obsahu spisu (navrhovanému dokazovaniu, jeho hodnoteniu, premlčaniu), ale len k otázke naliehavého právneho záujmu. Vyššie uvedené rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú individuálnych okolností konkrétnych vecí, ktoré sú svojou povahou iné, ako je daná vec. V poradí v prvom rozhodnutí odvolací súd už štvrtý krát zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v druhom rozhodnutí zaujíma ústavný súd právny názor ku skutočnosti, či môže byť rozsudok podľa CSP zrušený druhý krát, ak bol predtým zrušený podľa ustanovení OSP.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu je v prejednávanej veci potrebné zachovať dvojinštančnosť konania, spojený so všetkými jeho atribútmi, t.j. aby strany sporu mohli riadne argumentovať pred súdom prvej inštancie, aby dôkazy vykonával predovšetkým súd prvej inštancie a rovnako ich aj hodnotil (úlohou odvolacieho súdu by nemalo byť kompletné konanie podľa tretej hlavy CSP), aby strany sporu mali právo v dvojinštančnom konaní namietať správnosť záverov súdu prvej inštancie (hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia) v odvolacom konaní. Odvolací súd sa doposiaľ v poradí prvom uznesení zo dňa 25.01.2016 nevyjadroval k procesnému postupu súdu, k vykonávanému dokazovaniu, k spornej otázke premlčania nároku žalobcu, preto neexistuje vyjadrený právny názor, ktorým by mal byť súd prvej inštancie viazaný (§ 391 CSP). Súd prvej inštancie akceptoval len právny názor odvolacieho súdu, že naliehavý právny záujem na určení je daný, vyplýva priamo zo zákona a je potrebné pokračovať v konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd opätovne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie.
21. Žalobca po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie do spisu založil uznesenie Okresného súdu Galanta zo dňa 08.09.2005 sp. zn. 6D/299/2004 (č.l. 112), z ktorého vyplynulo, že súd konanie v dedičskej veci po nebohej M. U., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX (starej matke žalobcu) zastavil, pretože poručiteľka nezanechala žiaden majetok, ktorý by mohol byť predmetom dedičského konania. Žalobca do spisu založil aj uznesenie Mestského súdu v Brne zo dňa 08.09.2005 sp. zn. 59D 875/95 (č.l. 110), z ktorého vyplýva, že žalobca bol dedičom po svojej matke M. T., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX spolu so žalovanými 1) a 2). V spise sa nachádza uznesenie Okresného súdu Galanta zo dňa 12.12.2013 č.k. 15D/121/2008-113, ktorým bolo dedičské konanie po M. Y., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX (prastarej matke žalobcu) o novoobjavenom majetku prerušené do právoplatného skončenia o určenia neexistencie dôvodov vydedenia žalobcu nebohou M. U. (starou matkou žalobcu).
22. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby žalobcu založil aj na dôvode, že nárok žalobcu je premlčaný s poukazom na § 105 OZ. S právnym názorom súdu prvej inštancie nie je možné súhlasiť. Ustanovenie § 105 OZ upravuje právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 485 OZ). Za oprávneného dediča sa však považuje ten, kto nebol účastníkom dedičského konania a tvrdí, že ním mal byť, po právoplatne skončenom dedičskom konaní. Táto trojročná premlčacia doba začína plynúť s prihliadnutím na zaistenie ochrany záujmov oprávneného dediča od právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bolo dedičské konanie skončené. Ak dôjde k dedičskému konaniu o novoobjavenom dedičstve, oprávnenému dedičovi začína plynúť premlčacia lehota až od nadobudnutia právoplatnosti dedičského rozhodnutia o novoobjavenom dedičstve (porovnaj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 2Cdon 1173/96, 21Cdo 2559/2008 z 26.10.2009). Je evidentné, že daný prípad nie je takým prípadom, konanie o novoobjavenom dedičstve po prastarej matke žalobcu M. Y. nar. X.X.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX sa začalo, je vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15D/121/2008, na základe uznesenia zo dňa 12.12.2013 (č.l. 118) je prerušené do právoplatného skončenia tohto konania, preto nárok žalobcu nemôže byť v žiadnom prípade premlčaný. Žalobcovi bráni byť dedičom po zomrelej prastarej matke M. Y. listina o vydedení spísaná jeho starou matkou M. U. dňa 15.05.1998.
23. Z obsahu spisu vyplýva, že okruh dedičov v pôvodne vedených dedičských konaniach po zomrelej M. Y. a M. U. nebol ustálený, pretože konania boli zastavené pre nemajetnosť poručiteliek, čo nie je v konaní sporné. Preto je v tomto konaní nevyhnutné vykonávať také dokazovanie, ktoré bude smerovať k preukázaniu, či dôvody na vydedenie žalobcu starou matku žalobcu zo dňa 15.05.1998 (ne)boli dané a či je alebo nie je oprávnený po prastarej matke dediť.
24. Podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.
25. Podľa § 469a ods. 3 OZ o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.
26. Súd prvej inštancie v rozsudku správne konštatoval, že listina o vydedení zo dňa 15.05.1998, napísaná M. U. ako jednostranný právny úkon je zrozumiteľná, dôvod vydedenia uvedený ako: „Z vlastnej vôle vydeďujem adoptovaného syna mojej dcéry M. T., J. T. nar. XX.XX.XXXX. Už 10 rokov o mňa neprejavuje žiaden záujem, nenavštívil ma, nenapísal, nezatelefonoval. Naposledy ma videl zlom zdravotnom stave. Od roku 1987 som prekonala niekoľko zlomenín a bola som operovaná, liečim sa na cukrovku a srdce. Mala som k nemu vzťah, je mi to veľmi ľúto;" (č.l.7) je dostatočne určitý. Vzhľadom na časový opis dôvodu vydedenia samotnou zostaviteľkou listiny o vydedení je potrebné považovať za rozhodujúce obdobie desiatich rokov pred spísaním napadnutej listiny, t.j. roky 1988 až 1998 pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ, t.j. či žalobca o svoju starú matku trvalo (ne)prejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal.
27. Súd prvej inštancie k spornej otázke, či dôvody na vydedenie žalobcu starou matku žalobcu v listine o vydedení zo dňa 15.05.1998 (ne)boli dané a či je alebo nie je oprávnený po prastarej matke dediť vykonal dokazovanie (po zrušení v poradí jeho prvého rozsudku) čestným prehlásením bývalej manželky H. T. o tom, že žalobca žil spolu s poručiteľkou od 20.05.1988 do septembra roku 1989 a s bývalou manželkou v spoločnej domácnosti a fotodokumentáciou zo svadby žalobcu z roku 1988, na ktorej sa poručiteľka zúčastnila a vyhodnotil, že tieto dôkazy nepreukázali neexistenciu (preukázali existenciu) dôvodu vydedenia uvedeného v napadnutej listine. Podľa súdu skutočnosť, že z ekonomických dôvodov
počas jedného z rozhodujúcich desiatich rokov žalobca s poručiteľkou zdieľal spoločnú domácnosť a poručiteľka sa v roku 1988 zúčastnila svadby žalobcu nemožno vyhodnotiť ako dôkazy, že žalobca o poručiteľku počas obdobia rokov 1988 až 1998 trvalo prejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.
28. Žalobca súčasne s podanou žalobou doručil dôkazy, ktoré navrhoval vykonať, okrem iných aj rozsudok Krajského súd v Brne zo dňa 20.07.2003 č.k. 18C/172/2002-210 (č.l. 13), ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorý určil, že žalobca je dedičom po svojej matke M. T.. Žalobca v konaní preukázal svoje tvrdenie, že dôvody vydedenia uvedené zostaviteľkou M. T. v listine o vydedení zo dňa 12.04.1994 nie sú dané. Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, vo veci rozhodoval aj český dovolací súd. Z obsahu spisu a rozsudku súdu prvej inštancie v tomto konaní nie je zrejmé, z akého dôvodu tento listinný dôkaz (podobne ako ďalšie, zápisnicu z pojednávania zo dňa 05.12.1996 č.l. 8, zápisnicu z pojednávania zo dňa 22.03.2002, č.l. 26, č.l. 29) súd prvej inštancie nevykonal. Z uvedeného rozsudku brnenských súdov a jeho vydaniu predchádzajúceho konania vyplývajú komplikované vzťahy medzi žalobcom, jeho matkou a starou matkou, ktoré úzko súvisia s prejednávanou vecou. Z obsahu spisu nie je zrejmý presný obsah vydedenia žalobcu jeho matkou v listine o vydedení zo dňa 14.12.1994, ale podľa jej obsahu uvádzanom v rozsudku Krajského súdu v Brne ide o jeden z podobných dôvodov vydedenia ako v prejednávanej veci (podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ poručiteľ vydedil potomka, z dôvodu, že o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať).
29. Listina o vydedení žalobcu starou matkou (ktorá je predmetom tohto sporu) je spísaná s odstupom času 3 a pol roka (po smrti matky žalobcu XX.XX.XXXX) a je možné predpokladať, že jej spísanie bolo ovplyvnené postupom matky žalobcu. Matka žalobcu a stará matka žalobcu si rozumeli, mali podobné názory, na rozdiel od žalobcu, ktorý mal na veci iný názor a vzájomne si nerozumeli. V rozsudku Krajského súdu v Brne (na str. 3, odsek 2) sa konštatuje, že podľa ustálenej judikatúry, ak majú dôvody pre vydedenie uvedené v listine o vydedení vyvolať zákonný dôsledok, musí byť preukázané, že tieto dôvody sú pravdivé a tiež, že vydedenému potomkovi bolo zo strany zostaviteľa vydedenia (poručiteľa) umožnené, aby prejavoval záujem o zostaviteľa (a pomoc v starobe, v chorobe alebo v iných závažných prípadoch nie len potreboval, ale tiež potomkovi umožňoval sa o zostaviteľa starať). Počas konania vo veci vydedenia žalobcu jeho matkou bolo preukázané, že matka ako poručiteľka a zostaviteľka závetu a listiny o vydedení neuvádzala pravdivé údaje v listinách a hlavne preto bolo žalobe žalobcu vyhovené. V prejednávanej veci sa rozhodné posudzované obdobie prelína s posudzovaným obdobím v uvedenej veci prejednávanej v brnenskými súdmi a ako bolo uvedené tieto veci evidentne spolu súvisia.
30. Je tiež dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že súd ho nevypočul k podstatným okolnostiam prejednávanej veci. Súd prvej inštancie napriek tomu, že žalobca bol na pojednávaní 01.03.2018 (č.l. 135) ho k veci nevypočul. Súd sa v odôvodnení rozsudku rovnako nevysporiadal so skutočnosťou, prečo nevykonal výsluch svedkýň, ktoré vo veci navrhla vypočuť žalovaná 1). Je tiež potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie síce poučil strany sporu, aby navrhli vykonať dôkazy, ale ich už nepoučil, aby uviedli, čo mienia týmito dôkazmi preukázať, aby tak bolo možné zistiť a vyhodnotiť, či strany sporu navrhujú vykonať dôkazy súvisiace s konaním vo veci samej. Žalovaná navrhla vykonať dôkazy výsluchom svedkýň F. R. a J. F. (č.l. 145), ale neuviedla, k čomu majú byť svedkyne vypočuté a aká skutočnosť, resp. okolnosť má byť ich výpoveďou preukázaná. Žalobca do spisu založil rozsudok, ktorým bolo jeho manželstvo rozvedené (č.l. 127) a tiež neuviedol (ale súd ani nezisťoval), čo týmto dôkazom chcel počas konania preukázať. Žalobca do spisu založil rozpis nákladov na spoločnú domácnosť v čase, keď mal žiť s manželkou, matkou a aj starou matkou v spoločnej domácnosti (č.l. 139) a súd tento dôkaz nevykonal a nevyhodnotil.
31. Základnými predpokladmi dedenia sú smrť poručiteľa, existencia majetku tvoriaceho dedičstvo po poručiteľovi, dôvod dedenia svedčiaci určitej osobe (t.j. dedičský titul), skutočnosť, že táto osoba poručiteľa prežila, že má záujem byť dedičom (dedičstvo neodmietla), je dedičsky spôsobilá a že osoba nebola poručiteľom platne vydedená podľa § 469a OZ. Vydedenie v zmysle § 469a OZ je prejavom zostaviteľovej vôle, ktorým odníma dedičovi dedičské právo, ktoré by mu inak podľa zákona náležalo, je sankciou, ktorá za splnenia zákonných podmienok postihuje potomka zostaviteľa listiny o vydedení, ktorý je inak neopomenuteľným dedičom (§ 473, § 479 OZ). Nevyhnutnou obsahovou náležitosťou tohto prejavu zostaviteľovej vôle je výslovné uvedenie dôvodu vydedenia (v danej veci § 469a ods. 1 písm. b) OZ), t.j. ak potomok o zostaviteľa neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal.
Pre posúdenie platnosti úkonu vydedenia je rozhodujúci stav v dobe, keď bol tento úkon uskutočnený. Dôvodom pre vydedenie môže byť výlučne chovanie potomka vydedeniu predchádzajúce. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o zostaviteľa, je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o zostaviteľa opravdivý záujem dôsledkom toho, že zostaviteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom jeho vydedenia (porovnaj rozhodnutie NS ČR 2Cdon 86/97, 21Cdo 3992/2008 z 20.11.2009). Pre posúdenie dôvodov vydedenia podľa § 469a ods. 12 písm. b) OZ je rovnako potrebné zisťovať, či potomok zostaviteľa mal reálnu možnosť o zostaviteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal, t.j. či zostaviteľ mal sám záujem sa s (v tomto prípade vnukom) stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy (porovnaj R 23/1998, rozsudok Krajského súdu v Českých Budejoviciach 6Co 10/96). Skutočnosti odôvodňujúci záver, že potomok o zostaviteľa trvale neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako prejavovať mal, môžu spočívať ako v pasivite (nezáujmu) potomka vo vzťahu k zostaviteľovi, ale tiež v chovaní, ktorým potomok síce o zostaviteľa záujem prejavuje, ovšem spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu chovaniu potomka k starému rodičovi (rodičovi), t.j. napríklad spôsobom trvale prekračujúcim zásady spoločenskej slušnosti (porovnaj rozsudok NS ČR 21Cdo 688/2006 z 15.05.2007).
32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
33. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude pokračovať v konaní, vykonať listinné dôkazy založené v spise, vypočuť žalobcu k podstatným okolnostiam prejednávanej veci, t.j. k okolnostiam spolužitia so svojou starou matkou, dôvodom nezhôd, či boli v listine o vydedení uvádzané pravdivé údaje, ak nie, ako to vie preukázať, aký záujem a kedy v rozhodnom období o zostaviteľku listiny o vydedení prejavoval, resp. či mu bolo v kontakte bránené, akým spôsobom. Pokiaľ žalovaná 1) aj v odvolaní namietala, že žalobca sa o zostaviteľku nezaujímal v období po dátume 15.5.1998 (kedy bola listina o vydedení napísaná) a do spisu súdu zakladala dôkazy preukazujúce nezáujem žalobcu o zostaviteľku v rokoch 2002 až do jej smrti, ide o dôkazy po právne stránke irelevantné, pretože ako bolo vyššie uvedené, rozhodným obdobím pre posúdenie dôvodov vydedenia je obdobie 10 rokov pred napísaním listiny o vydedení. Súd po vykonanom dokazovaní vykonané dokazovanie riadne vyhodnotí, nie však spôsobom, ako to uviedol v zrušenom rozsudku. Ak súd zistil, že žalobca žil so zostaviteľkou v rozhodnom období viac ako jeden rok v spoločnej domácnosti spolu s manželkou a svojou matkou, že zostaviteľka bola v rozhodnom období na svadbe žalobcu a v odôvodnení zamietajúceho rozsudku bez ďalšieho uviedol, že na preukázanie neexistencie dôvodov vydedenia to nestačilo, musí súd uviesť aj prečo to nestačilo. Vo všeobecnosti platí, že súd v takom prípade poukáže na vykonané dôkazy žalovaného, ktoré vyvrátili tvrdenia a dôkazy žalobcu. V danej veci však súd nepoukázal na žiadne dôkazy svedčiace v prospech žalovaných. Tiež sa vysporiada s následkami uvedenia možných nepravdivých informácií v listine o vydedení v prípade, ak žalobca preukáže, že v rozhodnom období žil so zostaviteľkou listiny o vydedení viac ako rok v spoločnej domácnosti podobne, ako je to uvedené v založenom rozsudku brnenského súdu. Medzi výrokom rozsudku a jeho odôvodnením musí byť logická zhoda, preto súd nemôže vykonať dôkazy v podstate svedčiace len v prospech žalobcu a bez ďalšieho vysvetlenia žalobu žalobcu zamietnuť s tým, že neboli postačujúce. Súd rozsudok po vykonanom dokazovaní písomne vyhotoví v súlade s § 220 CSP, t.j. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrili žalované a aké prostriedky procesnej obrany použili. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
34. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).