Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41CoPv/1/2019

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Maštalířovej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej veci žalobcu Renault Slovensko, spol. s r.o., 851 01 Bratislava, Einsteinova 24, IČO: 35 736 003, zastúpeného Barger Prekop, s.r.o., advokátska kancelária, 811 02 Bratislava, Mostová 2, IČO: 36 869 724, proti žalovaným - 1/ Multibrand Servis, s.r.o., 911 01 Trenčín, Gen. M. R. Štefánika 415/70, IČO: 47 380 233, zastúpeného Mgr. Tomášom Dohálom, advokátom, 913 21 Trenčianska Turná, Lúčna 491, IČO: 42 273 641, 2/ IRO, s.r.o., 811 08 Bratislava, Cintorínska 22, IČO: 34 132 121, a 3/ Marcom-com, s.r.o., 911 05 Trenčín, Gen. M.R. Štefánika 415/ 70, Trenčín, IČO: 36 316 911, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., 911 01 Trenčín, Námestie sv. Anny 361/20, IČO: 36 839 132, v konaní o ochranu proti zásahu do práv z ochranných známok, nekalosúťažnému konaniu, zásahu do práv týkajúcich sa obchodného mena a porušovaniu autorských práv, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -726 zo dňa 27.marca 2018 takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -726 zo dňa 27.marca 2018 zrušuje v napadnutej druhej a tretej výrokovej vete rozhodnutia a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti uplatneného nároku na náhradu trov konania voči žalovanému 2/. Žalobu zamietol vo zvyšku a žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal právo na náhrad trov konania od žalobcu.

2. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca (ako držiteľ licencie na ochranné značky skupiny Renault na území Slovenskej republiky) žiadal uložiť žalovaným povinnosť zdržať sa akéhokoľvek aktívneho, alebo pasívneho konania súvisiaceho s predajom nových osobných motorových vozidiel značiek Renault a Dacia, používania akýchkoľvek označení zhodných alebo zameniteľných s ochrannými známkami Európskej únie č. 009732744, 011658374, 008550592, 0000089763, 0000089813, 010516532, 006848816 alebo medzinárodnou ochrannou známkou WIPO č. 830926, používať na ich stránkach, sociálnych sieťach a prevádzke akékoľvek označenie zhodné alebo zameniteľné s týmito ochrannými známkami, odstrániť takéto označenia zo svojich stránok, sociálnych sietí, firemných tlačív a prevádzky, žalovanému 1/ zdržať sa používania obchodného mena žalobcu alebo jeho dominantnej časti a odstrániť ho zo sociálnych sietí a prevádzky, a poskytnúť žalobcovi informácie o pôvode nových osobných motorových vozidiel značiek Renault a Dacia, ktoré predával alebo predáva. Žalobca uviedol, že základom žaloby je fakt, že v krajinách Európskej únie existuje kvalitatívny a selektívny distribučný systém predaja nových osobných motorových vozidiel značiek Renault a Dacia, účastníci ktorého majú isté práva a povinnosti, o. i. nemôžu predávať autá obchodným spoločnostiam, ktoré nie sú súčasťou tohto systému. Uviedol, že žalovaný 1/ nie je autorizovaným distribútorom áut značky Renault a Dacia a členom distribučného systému, ale profituje z predaja nových osobných motorových vozidiel značky Dacia a Renault. Žalovaný 2/ bol do 27. augusta 2014 autorizovaným

distribútorom týchto áut a členom distribučného systému, po ukončení členstva však na svojej prevádzke neodstránil chránené označenia, ktoré má právo používať len člen distribučného systému. S týmito značeniami začal prevádzku užívať žalovaný 1/, ktorý ich tak používa hoci nie je členom distribučnej siete. Žalovaného 3/ žalobca žaluje ako vlastníka nehnuteľnosti, v ktorých sa prevádzka žalovaného 1/ nachádza, lebo profituje z porušovania práv žalobcu žalovanými 1/ a 2/ a je tzv. pomocnou osobou a rušiteľom.

3. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pre rozhodnutie je kľúčové definovať, čo je nové osobné motorové vozidlo. V danej veci ide o spor obchodníkov s osobnými motorovými vozidlami a žalobca sa cíti poškodený, konaním žalovaného 1/, ktorého považuje za nekalú konkurenciu. Súd po oboznámení sa so zákonom o dani z pridanej hodnoty, ako aj zákona o prevádzke vozidiel v cestnej premávke ustálil, že ust. o podmienkach prevádzky vozidiel na pozemných komunikáciách definuje nové vozidlo tak, že za nové motorové vozidlo považuje vozidlo, ktoré nebolo používané nad rámec nevyhnutnosti, t. j. pri prevoze od výrobcu k predajcovi. Uviedol, že autorizovaní predajcovia nové autá iným predajcom na základe blokovej výnimky nepredávajú. Je zrejmé, že nové autá sú koncentrované výlučne u nich a neautorizovaní „predajcovia“ (ako žalovaný 1/) disponujú len vozidlami, ktoré nespadajú do kategórie nových vozidiel, čo im bloková výnimka dovoľuje. Ďalej uviedol, že záver súdu je založený na všeobecných úvahách o charakteristike nového auta, pričom žalovaný 1/ nepredáva osobné motorové vozidlá zn. Renault a Dacia, čo stačí na zamietnutie žaloby. Žalobcu žalovaných 2/ a 3/ žaluje ako pomocné osoby. Pre úplnosť súd dodal, že žalobca ani po skutkovej stránke neuniesol dôkazné bremeno a jednoznačne nepreukázal, že žalovaný 1/ predáva autá, (hoci zodpovedajúce definícii nového auta tvrdenej žalobcom), lebo nim predložené dôkazy sú len nepriame (priamym dôkazom by bola len kúpa nového auta, ktorého „novosť“ by bolo možné posudzovať“ Žalobu zamietol v celom rozsahu. Konkretizoval, že dôvodom zamietnutia žaloby voči žalovanému 3/ je absencia jeho pasívnej vecnej legitimácie, lebo nájomnou zmluvou preukázal, že nie je so žalovaným 1/ v žiadanom právnom vzťahu.

4. O trovách konania rozhodol v zmysle a priznal úspešným žalovaným plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

5. Proti rozhodnutiu podľa v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že rozsudok je vecne nesprávny, nezákonný, pretože súd sa s argumentmi žalobcu vôbec nevysporiadal, kládol na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno a vec nesprávne právne posúdil. Súd z výpovede svedkov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok založil aj na dôkaze, ktorý strany v konaní nenavrhli. Konkrétne uviedol, že súd sa nevysporiadal v rozsudku so zásahom do autorských práv a práv týkajúcich sa obchodného mena. Rozsudok založil len na predpoklade, že vzhľadom na blokovú výnimku žalovaný 1/ údajne nemal ako disponovať novými vozidlami, a preto ich nemohol predávať a v súvislosti s takýmito predajom porušovať práva skupiny Renalt. Dôkazy Renaultu o predaji nových vozidiel súd neakceptoval s odôvodnením, že sú nepriame. Podľa súdu žalovaný 3/ Marco - com údajne nebol pasívne vecne legitimovaný, pretože medzi ním a Multibrandom neexistoval priamy právny vzťah. Súd podľa názoru žalobcu založil rozhodnutie na predpoklade, že všetky nároky uplatnené žalobcom musia súvisieť s predajom nových vozidiel a žalobe by bolo možné vyhovieť len v tom prípade, ak by Renault (žalobca) preukázal, že žalovaný 1/ predával nové vozidlá. S týmto záverom súdu sa žalobca nestotožnil, pretože sa žalobou domáhal aj nároku z porušovania autorských práv a z neoprávneného zásahu do obchodného mena. K porušovaniu týchto práv pritom došlo nezávisle od toho, či žalovaný 1/ predával nové vozidlá, i keď túto skutočnosť žalobca preukázal. Konkrétne žalobca v konaní podrobne popísal porušenie autorských práv a neoprávnené zásahy do práv týkajúcich sa obchodného mena listinnými dôkazmi, konkrétne fotografiami a výsluchmi svedkov. S týmito argumentmi žalobcu sa súd v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Súd nijako nevysvetlil, prečo by malo údajné nepreukázanie predaja nových vozidiel, hoci Renault takýto vzťah preukázal, postačuje na zamietnutie žaloby aj v rozsahu nárokov z porušovania autorských práv a z neoprávneného zásahu do obchodného mena. Súd vôbec neaplikoval ustanovenia Autorského zákona a , na ktoré žalobca poukazoval. Ďalej uviedol, že rozsudok vychádza z nesprávneho predpokladu, že bloková výnimka neumožňovala žalovanému 1/ (Multibrandu) prístup ani predaj nových vozidiel. Súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s argumentom, že žalovaný 1/ obchádzal blokovú výnimku predstieraním, že je sprostredkovateľ, hoci išlo o tzv. parazitujúceho resselera. Žalobca uviedol, že podľa záveru súdu mohol porušiť žalovaný práva žalobcu (Renaultu) len, ak by predával také nové vozidlá, ktoré by spĺňali kritériá nových vozidiel na účely hospodárskej súťaže. Za nové vozidlo nepoužívané

nad rámec nevyhnutnosti zodpovedá definícia nového vozidla. Týmto uprednostnil materiálnu novosť v zmysle informačnej príručky Európskej komisie a odmietol formálnu definíciu podsúvanú žalovaným, v zmysle ktorej by vozidlo údajne prestalo byť novým zápisom prvého vlastníka do technického preukazu. Ďalej súd založil rozsudok na predpoklade, že Multibrand (žalovaný 1/) nemohol predávať nové vozidlá, pretože ak bloková výnimka umožňuje zákaz predaja nových vozidiel mimo autorizovaných členov distribučnej siete, potom Multibrand a konečné skupiny Renault nemohli mať k takýmito vozidlám prístup. S týmto záverom žalobca nesúhlasil, pretože vysvetlil, že žalovaný 1/ mal prístup k novým vozidlám, pretože pri svojej činnosti obchádzal blokovú výnimku a predstieral, že je sprostredkovateľ, hoci v skutočnosti nebol sprostredkovateľom, ale tzv. parazitujúcim resselerom. Bloková výnimka totiž neumožňuje zakázať členom autorizovanej distribučnej siete predať nové vozidlo osobe vystupujúcej ako sprostredkovateľ, ak sa preukáže individuálnym poverením od spotrebiteľa. Bloková výnimka preto nemusela účinne zabrániť prístupu Multibrandu k novým vozidlám a jej následnému predaju. Ďalej podľa jeho názoru súd opomenul vziať do úvahy výpoveď svedkyneDagmar Pappovej, ktorá označila žalovaného 1/ za sprostredkovateľa, pričom sa k tejto jej výpovede v rozsudku vôbec nezmienil. Uviedol, že súd nesprávne interpretoval a aplikoval blokovú výnimku, ako aj ustanovenia pôvodného nariadenia , resp. aktuálneho nariadenia , na ktorých základe sa žalobca (Renault) domáhal svojich nárokov. Podľa tvrdenia žalobcu súd týmto postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces vychádzal z konania, ktoré vykazuje iné vady a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že súd požadovaním priameho dôkazu uložil na Renault (žalobcu) neprimerané dôkazné bremeno, čím porušil princíp rovnosti strán v spore. Súd sa zároveň zo žiadnych z nepriamych dôkazov Renaultu vôbec nevysporiad. Žiadal, aby žalobca predložil priamy dôkaz výsluchy svedkýň Dagmar Papovej a Moniky Šimorovej v spojení s cenovými ponukami, čestným vyhlásením a citovanej NZ o návšteve prevádzky označil za nepriame dôkazy. Podľa súdu pritom nepriame dôkazy údajne nemôžu postačovať na preukázanie tvrdení Renaultu, že žalovaný predával nové vozidlá bez ohľadu na to, či spĺňajú kritériá nových vozidiel. Podľa názoru žalobcu tieto závery súdu neobstoja, pretože žalobca nebol v konaní povinný preukazovať, že žalovaný (Multibrand) predáva nové vozidlá, pretože túto skutočnosť účinne nepoprel. Žalovaný 1/ sa iba snažil podsunúť právnu kvalifikáciu v zmysle ktorej nové vozidlá údajne nie sú novými vozidlami, pretože už boli zaevidované a ako prvý vlastník je v osvedčení o evidencii zapísaný žalovaný 1/. Napriek tomuto tvrdeniu žalovaného 1/, tento výslovne nepoprel, že by predával nové vozidlá, a to ani v zmysle, ako pojem „nové vozidlá“ vymedzil súd.

6. Ďalej žalobca uviedol, že súd nezdôvodnil, prečo na preukázanie tvrdení vyžadoval výlučne predloženie priamych dôkazov, pretože aj podľa judikatúry je takto nastavený dôkazný štandard neprimerane vysoký a dôkazné bremeno kladené na žalobcu zjavne neprimerané, čo zakladá porušenie princípu rovnosti strán v konaní. Nevysporiadal sa s argumentáciou žalobcu, že zo svedeckej výpovede svedkýň vyplynulo, že žalovaný 1/ predával nové vozidlá spĺňajúce kritériá nových vozidiel, pretože v čase ich objednávky ešte neboli vyrobené. Žalovaný 1/ pritom naopak nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by tieto závery relevantne spochybnil. Žalovaný 1/ umožňuje zákazníkom nakonfigurovať si konkrétne vozidlo detailne podľa vlastných predstáv a takýto benefit pritom prichádza do úvahy iba pri nových vozidlách, pretože iné vozidlo vrátane krátkodobo jazdeného zákazník kupuje v konfigurácii a výbave v stave, v akom je. Poukázal na výpoveď zamestnanca, ktorý uviedol, že skopírujú všetko, čo nejde oficiálne od žalobcu, čo je potom zjavné, že takéto akcie sa mohli týkať iba nových vozidiel, pretože žalobca v zásade iné vozidlá nepredáva. Záver súdu podľa názoru žalobcu, že nepreukázal, že žalovaný 1/ predával nové vozidlá v zmysle kritérií „nových vozidiel“ definovaných v rozsudku sú preto neudržateľné, zároveň v dôsledku nesprávnosti tých záverov sa súd vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu odôvodňujúcou nároky z nekalosúťažného konania a porušovania práv z obchodných známok, na ktoré žalobca poukázal vo vyjadrení. Žalobca uviedol, že súd sa v odôvodnení rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentmi ohľadne nároku proti žalovanému 3/ (Marcom-com), navyše súd založil rozsudok aj na dôkaze, ktoré strany nenavrhli, čím porušil princíp kontradiktórnosti a rovnosti strán v konaní. Na záver uviedol, že súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadl s argumentmi ohľadne nárokov proti žalovanému 2/, ktorý bol v priebehu celého konania pasívny, nepoprel žiadne tvrdenia žalobcu, ani nenavrhol žiadne dôkazy. Súd žalobu zamietol aj vo vzťahu k žalovanému 2/. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil vo výrokoch 2/ a 3/ a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Žalovaný 1/ v písomnom stanovisku k odvolaniu žalobcu uviedol, že na hospodárskom trhu sa prezentuje výlučne ako nezávislý servis. V žiadnom prípade nepredáva a neponúka zákazníkom nové

vozidlá značky Renault alebo Dacia a o takomto predaji, resp. ponuke tretie osoby neinformuje. Zo strany žalovaného 1/ nedochádza k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, keďže ten s ohľadom na predmet svojej činnosti so žalobcom nijako nesúťaží. Žalovaný 1/ zdôraznil, že v súvislosti so spoločnosťou Renault Slovensko, spol.s.r.o. vykonával len nezávislý servis motorových vozidiel zn. Renault a Dacia, pričom zároveň vykonáva dovoz a predaj jazdených vozidiel všetkých značiek nevylučujúc vozidlá zn. Renault alebo Dacia, avšak tieto činnosti nemožno v žiadnom prípade považovať za výkon činnosti autorizovaných distribútorov a servisov vozidiel zn. Renault a Dacia, Zdôraznil, že ponúka na predaj len jazdené vozidlá všetkých značiek, nevylučujúc predaj jazdených vozidiel zn. Renault alebo Dacia a zároveň vykonáva nezávislý servis vozidiel so zameraním na zn. Renault alebo Dacia a v súlade s platnou blokovou výnimkou. Pre účely tohto sporu je relevantná definícia, čo možno považovať za nové vozidlo. Nové vozidlo je vyrobené vozidlo, ktoré doposiaľ nebolo prevádzkované v Českej republike, ani v inom štáte, nebolo používané skúšobným či prevádzacím spôsobom podľa o podmienkach a prevádzke vozidiel na pozemných komunikáciách. Za nové nemožno považovať to, čo je používané, inak by tento pojem stratil úplne svoj význam. Zdôraznil, že dôkazy predložené žalobcom považuje za nepriame, pričom v rámci výkonu svojej dôkaznej povinnosti žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že žalovaný 1/ predáva nové vozidlo, lebo to tak v skutočnosti nie je. Žalovaný 1/ v prvom rade argumentoval, že nekoná nekalosúťažne, neporušuje autorské práva žalobcu, ani práva žalobcu z ochranných známok. Čo sa týka notárskej zápisnice návšteve prevádzky uviedol, že táto bola vypracovaná v súlade so stavom pred podaním predmetnej žaloby. Odstránením náročných označení predajne s korektúrami, jej vybavenia a webovej stránky, ktoré považoval žalobca za neprípustné, neboli prejavom uznania jeho protiprávneho konania. V prípade používania označení Renault alebo Dacia postupuje žalovaný 1/ podľa v súlade s obchodnými zvyklosťami, dobrými mravmi a pravidlami hospodárskej súťaže bez narušenia lojality vo vzťahu k majiteľom ochrannej známky skupiny Renault. Žalovaný 1/ so žalobcom priamo nesúťaží, pričom produkty a služby, ktoré poskytuje sú určené pre rozdielnu skupinu spotrebiteľom a tým uspokojuje iné potreby spotrebiteľov, ako žalobca. Žalovaný 1/ poskytuje spotrebiteľom jazdené automobily všetkých značiek podľa aktuálnej vedomosti. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný 1/ je personálne prepojený so žalovaným 2/ a 3. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalovaný 3/ v písomnom stanovisku k odvolaniu žalobcu uviedol, že žiadnym spôsobom nezodpovedá za konanie žalovaného 1/ pri výkone jeho podnikateľskej činnosti, nakoľko je samostatným podnikateľským subjektom. Považuje za nepredstaviteľné, aby samostatný právny subjekt zodpovedal za konanie iného samostatného právneho subjektu tak, ako sa domáha žalobca vo vzťahu k žalovanému 3/ a ktorý uplatnil svoje nároky za konanie žalovaného 1/ voči žalovanému 3/. Podľa jeho názoru je irelevantné, že žalovaný 3/ je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej má žalovaný 1/ prevádzku, nakoľko žalovaný 1/ využíva danú nehnuteľnosť na základe podnájomného vzťahu, ktorý nie je hlavným vzťahom, ale len odvodeným od podnájomného vzťahu, ktorý vznikol medzi žalovaným 3/ ako prenajímateľom a spoločnosťou Frend - pupi, s. r. o. so sídlom Vracov, Česká republika, IČO:2624682187 ako nájomcom. Podnájomný vzťah vznikol medzi žalovaným 1/ a spoločnosťou Frend - pupi, s. r. o., nie medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/, z čoho je zrejmé, že žalovaný 3/ nebol nikdy v nájomnom vzťahu so žalovaným 1/, a len so spoločnosťou Frend - pupi, s. r. o. a všetky nároky z podnájomného vzťahu možno uplatňovať len voči spoločnosti Frend - pupi, s. r. o. Podnájomný vzťah predstavuje odvodenie užívacieho práva tretej osoby nájomcu k predmetu nájmu za odplatu, t. j. ide o vzťah akcesorického (podnájomného) k hlavnému nájomnému vzťahu. Uzatvorením podnájmu nevzniká priamy vzťah medzi podnájomcom a prenajímateľom. Žalovaný 3/ nie je v žiadnom vzťahu k žalovanému 1/. Ďalej uviedol, že nijakým spôsobom neporušuje pravidlá hospodárskej súťaže a nemožno ho označiť ako pomocnú osobu, nakoľko nie je v žiadnom vzťahu k žalovanému 1/ a v žiadnom prípade nenecháva za seba konať žalovaného 1/, nedáva mu podnet k takémuto konaniu, nepodporuje ho, ani ho takto pre seba nevyužíva. Z toho dôvodu namietal vecnú pasívnu legitimáciu v tomto konaní. Zdôraznil, že nie je personálne prepojený, ani majetkovo so žalovaným 1/ a 2/. Žalovaný 3/ žiadnym spôsobom nepoužíval ani nepoužíval obchodné meno žalobcu a žiadnym spôsobom nevyvoláva nepriaznivé prostriedky pre postavenie žalobcu v hospodárskej súťaži, teda sa voči nemu nie je možné domáhať ochrany podľa . Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

9. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa (ďalej len „“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa bez nariadenia pojednávania, napadnuté rozhodnutie v druhej a v tretej výrokovej vete podľa ust. 389 ods. 1 písm. b/, c/ zrušil a podľa ust. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu o ochranu proti zásahu do práv o ochranných známkach, nekalosúťažného konania, zásahu do práv týkajúcich sa obchodného mena a porušovania autorských práv.

12. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca, v podanej žalobe uviedol, že žalovaný 1/ za pomoci žalovaného 2/ a žalovaného 3/ využíva benefity a parazituje na distribučnom systéme skupiny Renault, na ktorého zriadení sa ako nečlen, na rozdiel od autorizovaných predajcov (finančne nepodieľa), čo mu v porovnaní s autorizovaným predajcom umožňuje predávať nové vozidlá značiek Renault a Dacia (nové vozidlá za nižšiu cenu). Žalobca argumentoval, že takéto nekalosúťažné konanie žalovaného 1/ umožňuje žalovanému 1/, 2/ a 3/ používať ochranné známky skupiny Renault bez súhlasu ich majiteľa, zároveň žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ porušil autorské práva Renaultu, resp. spolu so žalovaným 1/ a 2/ práva týkajúce sa obchodného mena žalobcu, preto sa žalobou domáhal viacerých zdržovacích a odstraňujúcich nárokov. V danej veci okresný súd žalobu zamietol tým, že uzavrel, že žalovaný 1/ nepredáva nové, ale ojazdené vozidlá, z toho dôvodu neporušuje práva žalobcu.

13. Základnou odvolacou námietku žalobcu je jeho tvrdenie, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal so zásahom do jeho autorských práv a práv týkajúcich sa obchodného mena. Rozsudok založil len na „blokovej výnimke“, ktorá žalovanému 1/ neumožňuje disponovať novými vozidlami, preto ich nemohol predávať a v súvislosti s takýmto predajom porušovať práva z ochrannej známky skupiny Renault.

14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

15. Článok 46 ods. 1 /podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj ).

16. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

17. Odvolací súd potom dospel k záveru, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, tak ako to namietal v napadnutom rozhodnutí.

18. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s označením dôkazu „ nové vozidlá“. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní neodstránil rozpor v tvrdení žalobcu

a vznesenou obranou žalovaného 1/, ktorý v konaní tvrdil, že predáva iba ojazdené vozidlá a súd prvej inštancie jeho tvrdeniu uveril a vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol.

19. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v žalobe a opakovane v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na skutočnosť, že žalovaný 1/ obchádzal „blokovú výnimku“ tým spôsobom, že predstieral, že je sprostredkovateľom, aj keď jeho tvrdenie nebolo preukázané jednoznačným dôkazom, i keď na ňom spočívalo dôkazné bremeno na preukázanie tohto tvrdenia. V tejto súvislosti žalobca na preukázanie skutočností, že žalovaný 1/ obchádzal „blokovú výnimku“ označil dôkazy, a to svedeckú výpoveď Dagmar Pappovej, zamestnankyne žalovaného, ktorá vo svojej výpovedi označila žalovaného 1/ za sprostredkovateľa, s ktorým dôkazom sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí opätovne nevysporiadal.

20. Podľa zistenia odvolacieho súdu je potrebné uviesť, že „bloková výnimka“ neumožňuje zakázať členom autorizovanej distribučnej siete predať nové vozidlo osobe vystupujúcej ako sprostredkovateľ, ak sa preukáže individuálnym poverením od spotrebiteľa.

21. Žalobca ako ďalší dôkaz označil aj výpoveď Moniky Šimovej, zamestnankyne žalovaného, z ktorej vyplýva, že žalovaný 1/ umožňoval zákazníkom nakonfigurovať si konkrétne vozidlo, pričom, takáto zadanie podľa tvrdenia žalobcu prichádza do úvahy len pri nových vozidlách, preto ich kupovanie je možné výhradne od autorizovaných predajcov.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu nevysporiadaním sa s týmito dôkazmi súdom prvej inštancie označenými žalobcom na preukázanie jeho tvrdenia, že žalovaný predával nové vozidlá tým, že obchádzal „blokovú výnimku“ došlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý súdny proces.

23. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca napádal v podanom odvolaní aj záver súdu o zamietnutí jeho žaloby voči žalovanému III./ potom, ako súd prvej inštancie uzavrel, že existencia nájomnej zmluvy zo dňa 30.7.2014 (uzavretá medzi Marcom-com a spoločnosťou Frend-PUPI) vylučuje zodpovednosť žalovaného.

24. Podľa názoru žalobcu nájomná zmluva je z hľadiska vecnej legitimácie žalovaného III./ irelevantná, pretože koncept tzv. pomocnej osoby nevyžaduje existenciu priameho vzťahu medzi týmito súťažiteľmi. S týmto názorom žalobcu sa stotožnil aj odvolací súd a z toho dôvodu považuje v tejto časti odvolanie voči žalovanému III./ za dôvodné.

25. Odvolací súd ďalej uvádza, že je dôvodná námietka žalobcu spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neuviedol, z akého dôvodu zamietol žalobcu voči žalovanému II./, a preto je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné.

26. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie v napadnutých výrokoch zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom sa vysporiada s dôvodmi vytýkanými odvolacím súdom.

27. V zmysle ust. o trovách konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci.

28. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).