Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-73-2019.pdf
PDF · 120.14 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/73/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu KP recovery, k.s., so sídlom Sládokovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 46 404 503, správca konkurznej podstaty úpadcu GlobePharm s.r.o., „v konkurze", so sídlom Hodžova 16, 960 01 Zvolen, IČO: 45 709 530, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Simona Radošová, s.r.o., so sídlom Dunajská 4, 811 08 Bratislava, IČO: 50 711 784, proti žalovanému Pharmedic s.r.o., so sídlom Svätotorojičné námestie 13/13, 936 01 Krupina, IČO: 47 056 363, zastúpenému advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, so sídlom Námestie SNP 17/29, 960 01 Zvolen, o zaplatenie 3.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 62Cb/20/2018-73 zo dňa 21. januára 2019 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 62Cb/20/2018-73 zo dňa 21. januára 2019 vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.000,-Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 8.3.2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacích trov v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu a rozhodol, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu GlobePharm s.r.o. „ v konkurze“, so sídlom Hodžova 16, 960 01 Zvolen, IČO: 45 709 530 sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.000,-Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 1K 72/2015 zo dňa 4.5.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 89/2016 dňa 10.5.2016, súd vyhlásil konkurz na majetok úpadcu a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 1K 72/2015 zo dňa 26.10.2016, zverejneným Obchodnom vestníku č. 211/2016 dňa 3.11.2016 bol žalobca ustanovený do funkcie správcu konkurznej podstaty. Úpadca, ako predávajúci dňa 28.2.2014 uzavrel so žalovaným, ako kupujúcim ústnu kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k majetku úpadcu - ERP pokladňa a počítač Pentium za dojednanú kúpnu cenu 3.000,-Eur s DPH. Úpadca odovzdal žalovanému majetok tvoriaci predmet kúpnej zmluvy a podľa účtovnej dokumentácie kúpnu cenu vyúčtoval žalovanému faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 28.2.2014 vo výške 3.000,-Eur s DPH, splatnou dňa 7.3.2014 a s dátumom dodania dňa 28.2.2014 a so špecifikáciou fakturácie: „predaj“. Žalobca tvrdil, že kúpna cena nebola žalovaným nikdy uhradená. Žalobca ako dôkazy predložil zoznam vydaných faktúr úpadcu ku dňu 30.6.2014, faktúru č.
XXXXXXX zo dňa 28.2.2014 a navrhol vykonať výsluch svedka Ing. Pavla Lichého, ktorý zabezpečoval vedenie účtovníctva úpadcu v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy.
3. Okresný súd vydal platobný rozkaz č.k. 62Cb/20/2018-22 zo dňa 8.3.2018, voči ktorému žalovaný v zákonnej lehote podal odpor a v ktorom namietal nedostatok podmienky konania a existenciu prekážky res iudicata. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cb/9/2017 zo dňa 30.1.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 6.3.2018 v konaní, v ktorom sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti totožnej kúpnej zmluvy, ústne uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným dňa 28.2.2014, pričom súd jeho žalobu zamietol. Žalovaný v odpore zároveň potvrdil, že medzi ním a úpadcom bola uvedená kúpna zmluva uzavretá, avšak poprel tvrdenie žalobcu, že ako kupujúci nezaplatil kúpnu cenu za prevod majetku úpadcu na žalovaného. Tvrdil, že kúpna cena bola zaplatená a ako dôkaz predložil výdavkový pokladničný doklad vystavený žalovaným dňa 28.2.2014 a príjmový pokladničný doklad úpadcu zo dňa 28.2.2014.
4. Žalobca v konaní nesúhlasil s obranou žalovaného, nakoľko úpadca vo svojom účtovníctve uvedený výdavkový a príjmový doklad neeviduje. Tiež uviedol, že pohľadávka úpadcu voči žalovanému je v jeho účtovníctve stále evidovaná ako neuhradená. Žalobca tvrdil, že predložené pokladničné doklady hodnoverne nepreukazujú reálne odovzdanie a prijatie kúpnej ceny vo výške 3.000,-Eur. Tiež namietal, že na výdavkovom pokladničnom doklade č. 140228 absentuje podpis príjemcu, podpis na príjmovom pokladničnom doklade je nečitateľný a nemožno z neho odvodiť, že ide o podpis osoby oprávnenej konať v mene úpadcu. Žalobca vyslovil podozrenie, že ide len o fiktívne účtovné doklady, ktoré boli vyhotovené dodatočne a formálne za účelom zosúladenia účtovného a žalovaným tvrdeného stavu, z dôvodu ktorého žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť predložiť pokladničnú knihu, na základe ktorej by bolo možné preveriť stav pokladne žalovaného v roku 2014 a tvrdenie žalovaného, že kúpna cena bola úpadcovi uhradená.
5. Súd prvej inštancie k vznesenej námietke nedostatku podmienky konania zo strany žalovaného pre prekážku res iudicata vyhodnotil, že predmetom konania vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 64Cbi 9/2017 bolo určenie odporovateľnosti právneho úkonu úpadcu, teda jeho predmetom nebolo zaplatenie kúpnej ceny titulom uzavretej kúpnej zmluvy. Zároveň súd konštatoval, že z obsahu odôvodnenia rozsudku zistil, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie jednej zo základných podmienok odporovateľnosti právneho úkonu v súvislosti s prebiehajúcim konkurzným konaním úpadcu, teda nepreukázanie skutočnosti, že v dôsledku uzavretia kúpnej zmluvy došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov úpadcu. Súd však v uvedenom konaní neskúmal, či kúpna cena bola uhradená. Preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetom právoplatne skončeného konania neboli totožné skutkové a právne okolnosti a nie je daná prekážka res iudicata pre toto konanie.
6. Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, a to zoznamom vydaných faktúr úpadcu ku dňu 30.6.2014, faktúrou č.XX.X.XXXX, zo dňa 28.2.2014, fotokópiou faktúry č. 1XXXXXXXXXXX zo dňa 28.2.2014, fotokópiou výdavkového pokladničného dokladu žalovaného zo dňa 28.2.2014, fotokópiou príjmového pokladničného dokladu úpadcu zo dňa 28.2.2014, účtovným denníkom žalovaného, hlavnou knihou žalovaného za rok 2014, ako aj výsluchom svedka Ing. O. L..
7. Po vykonanom dokazovaní konštatoval, že v prejednávanej veci je uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.000,-Eur s príslušenstvom, uplatnený voči žalovanému titulom ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Na základe zhodných tvrdení strán sporu súd vyhodnotil za nespornú skutočnosť, že kúpna zmluva bola medzi úpadcom, ako predávajúcim a žalovaným, ako kupujúcim uzatvorená dňa 28.2.2014. Predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k majetku patriacemu úpadcovi za dohodnutú kúpnu cenu 3.000,-Eur s DPH ( t.j. 2.500,-Eur bez DPH ). Mal za to, že na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy úpadcovi vznikla povinnosť odovzdať predmet kúpy a previesť vlastnícke právo na žalovaného ako kupujúceho a žalovanému vznikla povinnosť uhradiť úpadcovi dohodnutú kúpnu cenu. Ďalej okresný súd vyhodnotil za nespornú skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 1K 72/2015 zo dňa 4.5.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 89/2016 dňa 10.5.2016, súd vyhlásil konkurz na majetok úpadcu. Účinky vyhlásenia konkurzu preto nastali dňa 11.5.2016, t.j. dňom nasledujúcim po zverejnení uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Následne uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1K 72/2015 zo dňa 26.10.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 211/2016 dňa 3.11.2016, bol žalobca ustanovený do
funkcie správcu konkurznej podstaty, a preto s poukazom na § 47 ods. 4 ZoKR aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní sporná nebola.
8. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami bolo sporné, či zo strany žalovaného došlo k zaplateniu kúpnej ceny 3.000,-Eur na základe úpadcom vystavenej faktúry. Súd z predložených pokladničných dokladov zo strany žalovaného, t.j. výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 28.2.2014, ako aj príjmového pokladničného dokladu úpadcu zo dňa 28.2.2014 mal za preukázané, že v súvislosti s faktúrou VS:XX.X.XXXX zo dňa 28.2.2018 žalovaný vydal a úpadca prijal sumu 3.000,-Eur. Súd mal za to, že na základe týchto dôkazných prostriedkov, predovšetkým príjmového pokladničného dokladu, na ktorom sa nachádza otlačok pečiatky úpadcu aj podpis príjemcu mal za preukázané, že kúpna cena bola zo strany žalovaného uhradená. Podľa názoru okresného súdu obrana žalovaného bola podporená aj výpismi z ďalších účtovných dokladov, a to účtovným denníkom a hlavnou knihou žalovaného za rok 2014, ktorými mal súd preukázané, že v jeho účtovníctve bola úhrada pohľadávky úpadcu zaúčtovaná. Žalobca v konaní spochybňoval dôveryhodnosť predložených dokladov a považoval ich za fiktívne vyhotovené. Výsluchom svedka Ing. O. L. súd zistil, že zabezpečoval účtovníctvo úpadcu a z jeho svedeckej výpovede mal súd za preukázané, že svedok v účtovnom programe úpadcu zaúčtoval len tie doklady, ktoré mal k dispozícii, a ktoré mu úpadca sám predložil, čo bolo bežnou praxou. Príjmový a výdavkový pokladničný doklad mu zo strany úpadcu predložený nebol. Súd konštatoval, že táto okolnosť však sama o sebe nepostačuje na to, aby súd mohol dospieť k jednoznačnému záveru, že kúpna cena uhradená nebola. Súd poukázal tiež na to, že sám svedok vo svojej výpovedi uviedol, že o okolnostiach uzavretia kúpnej zmluvy nemal bližšie informácie, on viedol len účtovníctvo. Svedok teda nepotvrdil skutočnosť, že kúpna cena uhradená nebola a na základe jeho výpovede nie je možné uvedený záver ani vyvodiť. Podľa názoru súdu prvej inštancie pokiaľ úpadca hotovosť od žalovaného prijal a doklady svojmu účtovníkovi na zaúčtovanie nepredložil, nemožno za uvedené správanie úpadcu vyvodzovať zodpovednosť voči žalovanému.
9. Súd tiež vyslovil názor, že nie je v medziach dokazovania v rámci civilného sporového konania bez návrhu strán konania skúmať pravosť žalovaným predložených pokladničných dokladov, či originalitu podpisu príjemcu, nachádzajúcom sa na príjmovom pokladničnom doklade úpadcu. Mal za to, že pokiaľ je žalobca presvedčený o tom, že žalovaný v konaní produkoval fiktívne dôkazy, ktoré nezodpovedajú reálnemu stavu a v tomto smere poskytol súdu skreslené údaje o účtovnom stave jeho pohľadávok v danom roku, preskúmanie týchto skutočností, ako aj spôsobu vedenia účtovníctva žalovaného o stave jeho pokladne, by v danom prípade presahovalo rámec civilného sporového konania, keď navonok so žalovaným predložených účtovných dokladov uhradenie sumy 3.000,-Eur pochybné nie je.
10. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v konaní produkoval dostatok dôkazov preukazujúcich uhradenie kúpnej ceny úpadcovi a rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.
11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13. V odvolaní uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je dôvodom odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo je dôvodom odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
14. Žalobca v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, kde v bode 9 a aj v bode 11 napádaného rozhodnutia konštatuje, že má preukázanú úhradu kúpnej ceny vo výške 2.500,-Eur a 500,-Eur DPH, a to z výpisu z účtovného denníka a z hlavnej knihy žalovaného. Žalobca je jednoznačne názoru, že súd prvej inštancie pri hodnotení žalovaným predložených účtovných dokladov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zo žalovaným predložených dokladov v žiadnom
prípade nevyplýva úhrada žalovanej kúpnej ceny. Žalovaný v konaní predložil príjmový a výdavkový pokladničný doklad, ktorých pravosť bola žalobcom spochybnená, pričom zo žiadneho žalovaným predloženého listinného dôkazu nevyplýva zaúčtovanie týchto dokladov o úhrade kúpnej ceny v účtovníctve žalovaného a ich zaúčtovanie nevyplýva ani z účtovníctva úpadcu, pričom v konaní vypočutý svedok potvrdil, že mu takéto doklady na zaúčtovanie predložené neboli. Z účtovného denníka 20 predloženého žalovaným je zrejmý prehľad dodávateľských faktúr za obdobie marec 2014. Z tohto listinného dôkazu vyplýva iba skutočnosť, že žalovaný evidoval faktúruXX,, ktorej zaplatenie je predmetom sporu, a že táto bola zaúčtovaná a majetok nadobudnutý na základe kúpnej zmluvy bol daný do užívania žalovaného. Z uvedeného vyplýva iba zaúčtovanie, avšak nie samotná úhrada faktúry, ako to súd nesprávne vyhodnotil. Z účtovného denníka 40, ktorý výpis zahrňuje interné doklady žalovaného za rok 2014 vyplýva, že žalovaný eviduje faktúru č. XXXXXXXXXX medzi internými dokladmi a navyše dátum úhrady v denníku sa nezhoduje s údajným dátumom úhrady kúpnej ceny uvedeným na príjmovom a výdavkom pokladničnom doklade, ktoré doklady žalovaný súdu predložil na svoju obranu v rámci podaného odporu. Ani z hlavnej knihy predloženej žalovaným podľa názoru žalobcu nevyplýva úhrada kúpnej ceny. Z hlavnej knihy nevyplýva žiadna relevantná skutočnosť pre toto konanie. Z uvedených dôvodov má žalobca za to, že zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva zaplatenie kúpnej ceny. Predložené dôkazy sú jednak sumárne a nie položkovité, a jednak predmetom tejto účtovnej evidencie nie je úhrada záväzku z dotknutej faktúry, preto z nich v nijakom prípade nemôže byť vyvodený záver o úhrade žalovanej kúpnej ceny. Súd prvej inštancie preto pri hodnotení dôkazov jednoznačne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
15. Žalobca ďalej v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie prijal záver, že žalovaný v konaní produkoval dostatok dôkazov preukazujúcich uhradenie kúpnej ceny úpadcovi, odvolávajúc sa na výdavkový pokladničný doklad zo dňa 28.2.2014 a príjmový pokladničný doklad zo dňa 28.2.2014. Žalobca priamo v konaní spochybnil dôveryhodnosť týchto dokladov predložených žalovaným, avšak súd sa s touto námietkou vysporiadal iba jednoduchým konštatovaním, že nie je v medziach civilného sporového konania skúmať bez návrhu strán pravosť žalovaným predložených dokladov, či originalitu podpisu príjemcu na príjmovom pokladničnom doklade úpadcu. Takýto postup súdu považuje žalobca za nesprávny. Žalobca má za to, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uzavrel, že žalovaný skutočne uhradil kúpnu cenu, a to na podklade dôkazov, príjmový a výdavkový pokladničný doklad zo dňa 28.2.2014. Tým, že žalobca poprel pravosť danej listiny, teda tvrdil neexistenciu takejto listiny, preto v takom prípade bolo povinnosťou žalovaného preukázať jej pravosť ( teda, že doklady boli skutočne vystavené a podpísané úpadcom ). V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti judikatúru súdov ohľadne negatívnej dôkaznej teórie ( rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 25.11.2015, sp.zn. 3Cob/11/2014 a uznesenie NS SR zo dňa 24.2.2010, sp.zn. 4Cdo 13/2009 ).
16. Žalobca je toho názoru, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Poukázal na to, že v sporovom konaní platí zásada prejednacia, ktorá principiálne zodpovedá otázku, kto má zabezpečiť skutkové zistenia pre súd a kto nesie zodpovednosť za čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je záležitosťou každej strany sporu vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré a z ktorých vychádzajú pre seba priaznivé právne dôsledky v konaní. Následkom nesplnenia dôkaznej povinnosti je neunesenie dôkazného bremena v zmysle pravidla čo nie je dokázané, neexistuje. Pokiaľ teda žalovaný na preukázanie úhrady kúpnej ceny predložil príjmový a výdavkový pokladničný doklad, ide o súkromnú listinu a v takom prípade sa jej pravosť a pravdivosť nepredpokladá, ale môže byť predmetom súdneho prieskumu. Pokiaľ teda žalobca spochybnil pravosť súkromnej listiny, tu nastupuje dôkazná povinnosť strany konania, ktorá listinu predložila, aby preukázala pravosť namietanej listiny a podpisu, čo je povinnosť žalovaného. Vzhľadom na to, že žalovaný nenavrhol vykonanie ďalšieho dokazovania v tomto smere, resp. nevyvrátil námietku žalovaného ohľadom pravosti listiny, neuniesol dôkazné bremeno o pravosti tohto dôkazu. Súd preto nesprávne postupoval, pretože nemal vziať takýto dôkaz za preukázaný a prihliadať naň, nakoľko jeho pravosť bola spochybnená a v dôsledku nečinnosti žalovaného ohľadom preukázania opaku nebol tento rozpor odstránený. Súd teda nesprávne postupoval, ak prihliadal na spochybnený dôkaz bez odstránenia rozporu jeho pravosti, konštatujúc medze civilného sporového konania. Predmetom civilného sporového konania je otázka dokazovania pravosti listín a podpisov na nich. Uvedeným konaním tak došlo k zásadnému porušeniu procesných práv žalobcu.
17. Žalobca tiež poukázal na to, že z ústavnej judikatúry vyplýva, že ak popiera vystaviteľ pravosť listiny, leží dôkazné bremeno ohľadom pravosti na tom účastníkovi, ktorý zo skutočnosti v listine uvedenej pre
seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky. V danom prípade z dokazovania jednoznačne vyplynul záver, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie kúpnej ceny v žalovanom rozsahu. Túto skutočnosť v konaní nepopieral ani žalovaný. Žalovaný však tvrdil, že žalobcom tvrdené právo zaniklo, a to zaplatením kúpnej ceny zo strany žalovaného, o čom žalovaný predložil podľa názoru žalobcu fiktívne pokladničné doklady.
18. Vzhľadom na uvedené je podľa žalobcu nesprávny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný produkoval dostatok dôkazov preukazujúcich riadne uhradenie žalovanej kúpnej ceny. Žalobca totiž spochybnil pravosť pokladničných dokladov a žalovaný mal toto tvrdenie v konaní vyvrátiť. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno, avšak súd tento právny záver neprijal, a preto v konaní rozhodol nesprávne.
19. Žalobca tiež tvrdí, že ďalšie doklady predložené žalovaným, a to hlavná kniha a výpisy z účtovných denníkov sú dokladmi účtovnej evidencie, ktoré tiež neobsahujú informáciu o úhrade kúpnej ceny, iba o evidovaní záväzkov v účtovníctve žalovaného, o zaúčtovaní dotknutej faktúry a zaradení predmetu kúpy do obchodného majetku žalovaného. Odvolateľ tiež poukázal na to, že žalovaný v konaní nepredložil pokladničnú knihu, ktorú mu uložil predložiť súd na základe návrhu žalobcu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že uskutočnil úhradu kúpnej ceny v hotovosti zo svojej pokladne, mal do konania predložiť položkovitú pokladničnú knihu, z ktorej by bola zrejmá úhrada kúpnej ceny a zaúčtovanie pokladničných dokladov. Žalovaný však pokladničnú knihu nepredložil a predložil dôkazy, ktoré vo vzťahu k preukázaniu zaplatenia kúpnej ceny nie sú relevantné, resp. ich pravosť je spochybnená a v konaní nebol preukázaný opak.
20. Žalobca považuje v neposlednom rade za nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tom zmysle, že ak už mal súd preukázanú úhradu kúpnej ceny, mal ustáliť, kedy k úhrade pohľadávky žalobcu došlo. Uvedené má význam pre posúdenie omeškania žalovaného, určenie, za aké obdobie prípadne žalobcovi náležia úroky z omeškania. Z vykonaného dokazovania však nie je zrejmé, kedy malo dôjsť k uhradeniu pohľadávky, nakoľko v účtovnom denníku, predloženom žalovaným, sa uvádza ako dátum úhrady 31.7.2014 a v inom dôkaze, resp. pokladničnom doklade sa ako dátum úhrady kúpnej ceny uvádza deň 28.2.2014, pričom súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou nezaoberal.
21. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie nevyhodnotil správne všetky dôkazy predložené v konaní a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom rozhodnutie zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak podľa názoru žalobcu arbitrárne, nespravodlivé a došlo ním k porušeniu práva na spravodlivý proces.
22. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním doručeným okresnému súdu dňa 23.4.2019, v ktorom žalovaný konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, v rámci ktorého sa zaoberal všetkými námietkami žalobcu a s týmito sa v písomnom odôvodnení rozsudku aj vysporiadal. Z týchto dôvodov považuje žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie za spravodlivý a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
23. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním doručeným okresnému súdu dňa 6.5.2019, v ktorom žalobca zotrval na dôvodoch podaného odvolania a na argumentácii prezentovanej v odvolaní. Nesúhlasí s názorom žalovaného o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Tiež žiadal žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
24. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním doručeným okresnému súdu dňa 4.7.2019, v ktorom žalovaný zotrval na názore, že súd prvej inštancie vyhodnotil správne všetky dôkazy predložené v konaní, súd sa v rámci konania zaoberal všetkými námietkami žalobcu, ktoré v podanom odvolaní zopakoval a s týmito sa v písomnom odôvodnení rozsudku aj vysporiadal. Žalovaný nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu a má za to, že žalobca okrem verbálnych tvrdení spochybňujúcich zaplatenie kúpnej ceny, naopak v konaní nepreukázal, lebo žalobca bol práve ten, ktorý neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaná strana kúpnu cenu nezaplatila. Preto považuje žalovaný napadnutý rozsudok za spravodlivý a zákonný a žiada, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil.
25. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ust. § 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP. Odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť ani zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, preto prejednal vec bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP ). Rozsudok v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil a odvolaniu žalobcu vyhovel.
26. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že dňa 28.2.2018 bola súdu prvej inštancie doručená žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 3.000,-Eur s príslušenstvom. Zo žaloby vyplýva, že právny vzťah medzi úpadcom a žalovaným vznikol dňa 28.2.2014 na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k majetku úpadcu, a to ERP pokladňa a počítač Pentium za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 3.000,-Eur s DPH, pričom úpadca tento majetok žalovanému odovzdal a vyúčtoval žalovanému kúpnu cenu faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 28.2.2014 vo výške 3.000,-Eur s DPH, splatnou dňa 7.3.2014. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s platením vyfakturovanej sumy, žalobca si uplatňoval zo žalovanej sumy aj úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 8.3.2014, t.j. od nasledujúceho dňa po splatnosti faktúry až do zaplatenia a tiež žiadal priznať paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur. Žalovaný v konaní uplatnený nárok ako taký nespochybňoval, avšak tvrdil, že žalovanú sumu úpadcovi uhradil dňa 28.2.2014, o čom ako dôkaz predložil fotokópiu príjmového a výdajkového dokladu. Následne v konaní predložil účtovný denník 20 za mesiac 03.2014, účtovný denník 40 za mesiace 01 až 12. 2014 a hlavnú knihu za mesiace od 1.1.2014 do 31.12.2014. Na základe listinných dôkazov predložených zo strany žalovaného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný vyfakturovanú sumu úpadcovi zaplatil, a preto napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.
27. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v celom rozsahu žalobu zamietol z dôvodu, že mal za to, že žalovaný vierohodne listinnými dôkazmi preukázal, že žalovanú sumu úpadcovi zaplatil. Základnou odvolacou námietkou žalobcu je tvrdenie, že žalovaný nezvládol dôkazné bremeno preukázaním skutočnosti, že svoj dlh splnil a predložené pokladničné doklady, a to príjmový pokladničný doklad, ako aj výdavkový pokladničný doklad považuje za fiktívne vystavené doklady.
28. V preskúmavanej veci krajský súd považuje za nesporné, že medzi úpadcom a žalovaným bola ústne uzatvorená kúpna zmluva v zmysle § 409 Obchodného zákonníka, na základe ktorej úpadca dodal žalovanému majetok, ktorého následne cenu vyfakturoval faktúrou, ktorej zaplatenie je predmetom sporu. Žalobca teda zvládol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdených skutočností, teda dôkazné bremeno preukázania, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy 3.000,-Eur. Žalovaný sa však v konaní bránil, že celý dlh úpadcovi zaplatil. Bolo teda na žalovanom, aby ním tvrdené skutočnosti vierohodne preukázal.
29. Odvolací súd uvádza, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje. Strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia.
30. V danom prípade žalovaný preukazoval zaplatenie žalovanej sumy fotokópiami príjmového a výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 28.2.2014. ktorých pravosť žalobca v konaní popieral z dôvodu, že úpadca v účtovníctve neeviduje úhradu žalovanej faktúry a taktiež účtovník úpadcu o zaplatení faktúry nemal vedomosť, čo bolo predmetom svedeckého dokazovania v konaní.
31. Odvolací súd v rozpore s názorom súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozsudku konštatuje, že predložené fotokópie pokladničných dokladov nie sú hodnoverným dôkazom preukazujúcim splnenie dlhu zo strany žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. v platnom znení, ktorý v § 10 ods. 1 vymedzuje obsahové náležitosti pokladničných dokladov, aby boli preukázateľnými účtovnými záznamami. Zároveň z § 6 ods. 1 Zákona
o účtovníctve vyplýva, že účtovná jednotka, v tomto prípade žalovaný je povinný doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi podľa § 10 Zákona o účtovníctve, pričom aj tieto účtovné doklady musia vychádzať z preukázateľného podkladu. Platí, že každá účtovná jednotka by mala vedieť dokladovať svoj účtovný prípad originálnym pokladničným dokladom, a to znamená, že príjemca účtuje na základe originálneho príjmového pokladničného dokladu, ktorý vystavil a na druhej strane obchodný partner, t.j. odberateľ
- platiteľ peňažnej hotovosti, účtuje na základe originálneho výdavkového pokladničného dokladu, ktorý vyhotovil na základe kópie príjmového pokladničného dokladu prijatého od príjemcu platby. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako odberateľ bol povinný v zmysle účtovných predpisov zaevidovať do svojho účtovníctva originál výdavkového pokladničného dokladu, ktorý však v konaní súdu nepredložil, teda nepreukázal, že ním predložený výdavkový pokladničný doklad vo fotokópii je totožný s vystaveným originálom. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje s tvrdeniami žalobcu, že predložený výdavkový pokladničný doklad postráda podpis príjemcu, teda obligatórnu náležitosť výdavkového pokladničného dokladu stanovenú v § 10 ods. 1 Zákona o účtovníctve. Z uvedených dôvodov žalovaným predložené pokladničné doklady nie sú dôkazmi spôsobilými preukázať, že žalovaný svoj dlh splnil. Zároveň účtovné knihy, ktoré žalovaný v konaní predložil nie sú dôkazmi preukazujúcimi zaplatenie kúpnej ceny zo strany žalovaného, keďže jediným relevantným dôkazom preukazujúcim túto skutočnosť, by bol originál výdavkového pokladničného dokladu spĺňajúceho všetky zákonné náležitosti, ktorý musí mať, aby mohol zákonne účtovnú operáciu zaúčtovať. Predložený výdavkový pokladničný doklad zároveň nemôže byť podkladom na ďalšie skúmanie jeho pravosti v rámci civilného sporového konania, teda takýto dôkaz žalovaného ( vo fotokópii ) nie je dôkazom preukazujúcim splnenie dlhu voči úpadcovi.
32. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaný v konaní nezvládol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdených skutočností, že kúpnu cenu úpadcovi zaplatil, a preto, keďže samotný základ žalobného nároku je nesporný, odvolací súd žalobe žalobcu vyhovel. Spolu s uplatnenou istinou si žalobca uplatnil aj nárok na úrok z omeškania v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý si žalobca uplatňoval od nasledujúceho dňa po lehote splatnosti faktúry až do zaplatenia, pričom žalovaný v konaní výšku uplatneného úroku z omeškania, ani lehotu, od kedy žalobca úrok z omeškania požadoval nespochybňoval, teda odvolací súd považoval v tomto rozsahu úrok z omeškania za nesporný. Zároveň odvolací súd priznal žalobcovi aj uplatnený nárok na paušálnu odmenu vo výške 40,-Eur, keďže nárok žalobcu je oprávnený.
33. Odvolací súd na základe uvedeného rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete v zmysle § 388 CSP zmenil tak, ako je špecifikované vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
34. Žalobca odvolaním napadol aj druhú výrokovú vetu, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania, ktorý priznal žalovanému v rozsahu 100 %. Keďže však dospel odvolací súd k záveru, že žalobca má nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom, ktorý nárok mu súd prvej inštancie nepriznal, odvolací súd zmenil aj druhú výrokovú vetu rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, pretože žalobca mal voči žalovanému v konaní plný úspech.
35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).