Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_60Cpr-8-2023.pdf
PDF · 110.48 KB
Case nature
Area
Subarea
60Cpr/8/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice, sudcom JUDr. Petrom Kubejom v spore žalobcu: ARJ Servis, s.r.o., , so sídlom Továrenská 2, Michalovce, IČO: 36 467 421, právne zastúpený JUDr. Vladislav Sisák, advokát, so sídlom Skladná 14, Košice, proti žalovanému: A. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, občan SR, o zaplatenie 2131,76 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2131,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne z dlžnej sumy od 01.02.2023 až do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou doručenou súdu sa domáhal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 2131,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.02.2023 do zaplatenia a nahradil trovy konania v plnom rozsahu.
2. V dôvodoch podanej žaloby uviedol, že žalobca ako zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec uzatvorili dňa 28.09.2016 pracovnú zmluvu. Náplňou práce zamestnanca malo byť obrábanie kovov a brúsenie, deň nástupu bol dohodnutý 03.10.2016, miestom výkonu práce bolo sídlo žalobcu. Pracovný pomer sa najskôr dohodol na dobu určitú do 30.09.2017, no došlo k jeho predlženiu a trval aj v čase relevantnom pre tento návrh. Žalovaný sa dňa 02.11.2022 dostavil na rannú zmenu, avšak len preto, aby svojmu nadriadenému (vedúcemu zmeny) oznámil, že nebude v práci ani dňa 02.11.2022, ani nasledujúci deň 03.11.2022. Išlo o svojvoľné rozhodnutie žalovaného - na neprítomnosť v práci nemal žiaden zákonný dôvod. Následne dňa 03.11.2022 žalovaný vo večerných hodinách oznámil svojmu nadriadenému formou SMS, že nepríde do práce ani dňa 04.11.2022, znova len na základe svojvoľného rozhodnutia. Žalovaný prišiel dňa 06.11.2022 na nočnú zmenu, no približne uprostred zmeny opäť svojvoľne odišiel z práce. Dôvodom malo byť nefungujúce náradie na brúsenie, bez ktorého nemohol pracovať. Po kontrole brúsiacich prístrojov žalobca zistil, že prístroje nemajú žiadnu poruchu a riadne fungujú. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca žalovaného upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, pričom si toto upozornenie prevzal 09.11.2022. Žalovaný písomne vypovedal pracovnú zmluvu zo dňa 28.09.2016 a to listom zo dňa 08.11.2022, pričom žalobca výpoveď prevzal dňa 09.11.202 a vzal ju na vedomie. Žalobca uvádza, že výpoveďou pracovný pomer neskončil ihneď ale začala žalovanému plynúť výpovedná doba, ktorá začala plynúť dňom 01.12.2022 a skončiť sa mala 31.01.2023. Žalovaný napriek tomu svojvoľne prestal pracovať a plniť si svoje povinnosti v zmysle príslušných ustanovení pracovnej zmluvy. Žalobca uvedené považoval za ďalšie tentokrát však už hrubé porušenie pracovnej disciplíny, na čo žalovaného písomne upozornil. Oznámil mu tiež , že odo dňa 09.11.2022 považuje neprítomnosť žalovaného na pracovisku za neospravedlnenú absenciu. Okrem
toho ho žalobca upozornil aj na nárok žalobcu na peňažnú náhradu za nezotrvanie v práci počas výpovednej doby v zmysle ust. § 62 ods. 8 ZP, na ktorej sa žalobca so žalovaným písomne dohodli v pracovnej zmluve v bode 10. Predmetný list sa žalobca pokúšal opakovane doručovať žalovanému do vlastných rúk, pričom ho na uvedené upozornil aj sms správou, no bezúspešne. Dňa 31.01.2023 uplynula žalovanému výpovedná doba, čím sa jeho pracovný pomer so žalobcom skončil. S úmyslom vyrovnať vzájomné peňažné nároky zo skončeného pracovného pomeru žalobca zaslal žalovanému zápočtový list a uplatnil si zároveň svoj nárok na peňažnú náhradu za nezotrvanie v práci počas výpovednej doby. Podľa vzorca v ust. § 62 ods. 8 ZP ide o sumu vo výške 2131,76 eur. Súčasne si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom považuje za prvý deň omeškania sa so zaplatením peňažnej náhrady za nezotrvanie v práci počas výpovednej doby deň nasledujúci po uplynutí výpovednej doby, t.j. 01.02.2023.
3. Dňa 03.08.2023 bol spor postúpený z Okresného súdu Banská Bystrica (ako súdu príslušného v rámci návrhu na vydanie platobného rozkazu - upomínacie konanie) na tunajší súd ako vecne, kauzálne a mieste príslušný súd.
4. Súd uznesením č.k.:60Cpr/8/2023 zo dňa 13.09.2023 vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia písomne vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu. Spolu s predmetným uznesením súd doručil žalovanému aj žalobu s prílohami. Žalovaný si uvedenú zásielku prevzal do vlastných rúk dňa 25.09.2023.
5. V rámci písomnej reakcie na podanú žalobu žalobcu žalovaný iba stroho uviedol, že „nesúhlasí, pretože je nezamestnaný a nemá žiadny príjem.“
6. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie.
7. Právny zástupca žalobcu na nariadenom termíne pojednávania zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v podanom žalobnom návrhu a požiadal konajúci súd o to, aby po vykonanom dokazovaní rozhodol v súlade so žalobným petitom.
8. Žalovaný v rámci úvodného slova ako aj svojho výsluchu na nariadenom pojednávaní uviedol, že na pracovisku bola šikana, že nebol spravodlivo odmeňovaný a z tohto dôvodu odišiel a ukončil pracovný pomer, pričom súdu uviedol, že nepokračoval vo vykonávaní pracovnej činnosti v zmysle pracovnej zmluvy po podaní výpovede.
9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s podstatným obsahom listín predložených stranami sporu a výsluchom strán sporu, pričom zistil tento skutkový stav:
10. Medzi stranami sporu neboli sporné viaceré skutočnosti týkajúce sa prejednávaného sporu a to predovšetkým a najmä vzhľadom na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 08.01.2024.
11. Súd prvej inštancie tak konštatuje, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že: žalobca a žalovaný mali medzi sebou uzatvorený pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.09.2016, v rámci ktorého žalovaný pre žalobcu ako svojho zamestnávateľa vykonával prácu: obrábač kovov, brúsič. Súčasne nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalovaný doručil dňa 09.11.2022 žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 08.11.2022. Súčasne na základe výpovede žalovaného nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalovaný nezotrval v pracovnom pomere počas výpovednej doby (výsluch žalovaného).
12. Z predloženej pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 28.09.2016 súd zistil, že nástup žalovaného do práce bol stanovený na 03.10.2016, miesto výkonu práce D. X, A., pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 30.09.2017. Žalovaný ani žalobca nerozporovali, že pracovný pomer trval súvisle až do času jeho ukončenia, t.j. v novembri 2022.
13. Z bodu 10. pracovnej zmluvy zo dňa 28.09.2016 vyplýva, že v prípade ukončenia pracovného pomeru sa zmluvné strany riadia ustanoveniami § 59 a nasl. ZP a pracovným poriadkom zamestnávateľa. Podľa § 62 ods. 8 ZP, ak zamestnanec nezotrvá u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby. (č.l.3)
14. Z výpovede zo dňa 08.11.2022 súd zistil, že žalovaný podal výpoveď z pracovného pomeru podľa § 67 Zákonníka práce a to bez udania dôvodu. Uvedená výpoveď bola doručená zamestnávateľovi dňa 09.11.2022. (č.l. 5)
15. Z písomného Porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 11.11.2022 ako aj zo dňa 30.11.2022 súd zisťuje, že žalovaný bol zo strany žalobcu ako svojho zamestnávateľa opakovane upozorňovaný na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v neospravedlnených absenciách na pracovisku, ku ktorým dochádzalo postupne od podania jeho výpovede dňa 09.11.2022. Súčasne bol v predmetných upozorneniach inštruovaný zo strany zamestnávateľa, že jeho pracovný pomer končí až uplynutím výpovednej doby, t.j. 31.01.2023, pričom do toho času je jeho povinnosťou dostaviť sa na pracovisko a vykonávať pracovné povinnosti v zmysle dohodnutej pracovnej zmluvy. Žalobca k uvedenému pripojil aj listiny preukazujúce snahu žalobcu ako zamestnávateľa doručiť predmetné upozornenia žalovanému do vlastných rúk ako aj fotokópie sms správ. (č.l.08-12)
16. Z listiny označenej ako „ Opätovné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny súd“ zo dňa 12.01.2023 súd okrem iného zistil, že žalobca upozornila žalovaného (opakovane), že od 09.11.2022 nenastúpil do práce, pričom jeho pracovný pomer končí až uplynutím výpovednej doby dňa 31.01.2023. Súčasne ho upozornil na možnosť zamestnávateľa uplatniť si peňažný nárok v zmysle ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ktorý mali medzi sebou strany sporu dohodnutý aj v pracovnej zmluve v bode 10. K uvedenému pripojil žalobca aj doručenky (č.l.:13-14)
17. Žalobca listinami na č.l.:15-17 preukázal súdu snahu o opakované doručovanie neprevzatých zásielok zo strany žalovaného. 18. Z listiny označenej „Zaslanie zápočtového listu + peňažná náhrada v prospech zamestnávateľa“ súd zisťuje, že žalovanému bol zo strany žalobcu ako bývalého zamestnávateľa zaslaný zápočtový list, ako aj výzva na úhradu peňažného nároku v zmysle ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce v celkovej sume 2131,76 eur, ktorý pozostáva priemerný čistý mesačný zárobok za 2 mesiace v sume 1468 eur (jeden mesiac 734 eur) a odvody zamestnávateľa v sume 663,76 eur rovnako tak za dva mesiace. Na uvedenej výzve sa nachádza podrobný výpočet požadovanej peňažnej náhrady, pričom súd prvej inštancie zdôrazňuje, že žalovaný nerozporoval výšku požadovanej náhrady.
19. Z evidencie dochádzky žalovaného na č.l. 23-24 obojstranne súd zisťuje, že žalovaný od 09.11.2022 vrátane mal neospravedlnené absencie na pracovisku po celú dobu trvania výpovednej doby až do skončenia pracovného pomeru dňa 31.01.2023.
20. Z výsluchu žalobcu okrem už vyššie uvedeného súd zisťuje, že žalovaný ani po opakovaných výzvach, či upozorneniach na porušovanie pracovnej disciplíny, sa nedostavil riadne a včas resp. vôbec na dohodnuté zmeny a nevykonával svoje pracovné povinnosti až do riadneho uplynutia výpovednej doby, .t.j. do 31.01.2023. Súčasne žalobca uviedol, že pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré žalovaný predniesol na pojednávaní týkajúce sa nevhodných podmienok na pracovisku, tieto boli na základe podnetu žalovaného prešetrované príslušnými orgánmi verejnej moci, ktoré nekonštatovali uvedené pochybenia.
21. Z výsluchu žalovaného súd zisťuje, že žalovaný potvrdil, že žalobcovi doručil svoju výpoveď dňa 09.11.2022. Potvrdil, že nepokračoval vo vykonávaní pracovnej činnosti v zmysle pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi ním a žalobcom po 08.11.2022. potvrdil (resp. nerozporoval), že si zasielané dokumenty/listiny zo strany žalobcu ako svojho zamestnávateľa nepreberal z dôvodu, že býval u priateľky a nemal peniaze na to, aby sa dostal do Kŕčavy.
22. Zo mzdových listov za rok 2022 súd zisťuje príjem žalovaného počas pracovného pomeru u žalobcu v rozhodnom období. (č.l.87-88)
23. Žalovaný v rámci záverečnej reči už ďalšie skutočnosti súdu neuviedol.
24. Žalovaný do dňa podania žalobného návrhu nevyrovnal svoje záväzky voči žalobcovi.
25. Súd tento skutkový stav právne posúdil podľa nasledujúcich zákonných ustanovení:
26. Podľa článku 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
27. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
28. Podľa článku 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.
29. Podľa článku 15 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
30. Podľa ust. § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
31. Podľa ust. § 150 ods. 1,2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
32. Podľa ust. § 151 ods. 1,2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
33. Podľa ust. § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany.
34. Podľa ust. § 319 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
35. Podľa ust. § 67 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej len „ZP“) zamestnanec môže dať zamestnávateľovi výpoveď z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu.
36. Podľa ust. § 62 ods. 6 ZP, ak výpoveď dáva zamestnanec, ktorého pracovný pomer u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok, výpovedná doba je najmenej dva mesiace.
37. Podľa ust. § 62 ods. 8 ZP, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná.
38. Podľa ust. § 134 ods. 1 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
39. Podľa ust. § 134 ods. 2 ZP, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
40. Súd predmetný vzťah posúdil ako individuálny pracovnoprávny spor teda spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov.
41. Premetom konania je nárok žalobcu ako zamestnávateľa voči žalovanému ako zodpovednému zamestnancovi týkajúci sa peňažnej náhrady za nezotrvanie v pracovnom pomere u žalobcu (zamestnávateľa) počas trvania výpovednej doby.
42. Z vykonaného dokazovania súd považoval za nesporné skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným bol individuálny pracovnoprávny vzťah vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.09.2016.Tieto skutočnosti strany sporu nerozporovali a preto ich súd považuje za nesporné. Rovnako tak za nesporné považuje súd skutočnosti týkajúce sa rozhodnutia žalovaného ukončiť pracovný pomer výpoveďou zo dňa 08.11.2022, ktorú doručil žalobcovi dňa 09.11.2022.
43. Peňažnú náhradu za nezotrvanie zamestnanca v pracovnom pomere Zákonník práce viaže na dĺžku výpovednej doby zamestnanca (ta nebola rozporovaná zo strany žalovaného), pretože sa vychádza zo zásady, že zamestnanec má v prípade skončenia pracovného pomeru dodržať záväzok odpracovať celú výpovednú dobu. Oprávnenie zamestnávateľa na peňažnú náhradu zákonník práce upravuje na sumu, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby (v prejednávanom prípade 2 mesiace vzhľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru ust. § 62 ods. 6 ZP). Na to, aby bol naplnený účel tejto satisfakcie, je potrebné, aby sa zamestnávateľ už pri uzatváraní pracovnej zmluvy, resp. pri jej zmene so zamestnancom dohodol na tejto peňažnej náhrade za nedodržanie výpovednej doby. Túto skutočnosť žalobca splnil pri uzatváraní Pracovnej zmluvy zo dňa 28.09.2016 a je uvedené v bode 10 tejto zmluvy.
44. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný doručil výpoveď dňa 09.11.2022.
45. Súčasne z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný potvrdil, že po dátume 09.11.2022 sa na pracovisko žalobcu viac nedostavil. Uvedené vyplýva jednak z jeho výsluchu ako strany sporu a rovnako to vyplýva z predložených listín zo strany žalobcu či už evidencie dochádzky (viď vyššie v rámci odôvodnenia) resp. z jednotlivých písomných upozornení na porušenie pracovnej disciplíny.
46. Teda z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané: i) že žalobca žalovaný mali medzi sebou písomne uzatvorenú dohodu o peňažnej náhrade v zmysle ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, pre prípad nezotrvania v pracovnom pomere u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby, ii) došlo k ukončeniu pracovného pomeru a podaniu výpovede zo strany žalovaného (bez udania dôvodu) a v tomto kontexte k začatiu plynutiu výpovednej doby, iii) žalovaný nezotrval v pracovnom pomere počas trvania výpovednej doby.
47. Súd prvej inštancie môže na tomto skutkovom základe skonštatovať, že žalobca v konaní predloženými dôkaznými prostriedkami (listinami) ako aj výsluchmi strán sporu preukázal žalobou uplatňovaný nárok pokiaľ ide o istinu, a preto mu ju súd v plnom rozsahu priznal.
48. Procesná obrana žalovaného spočívala v tvrdeniach o nepriaznivom pracovnom prostredí u žalobcu ako zamestnávateľa, pričom súd v tejto súvislosti konštatuje ad 1) že uvedené nie je právne relevantné pre posúdenie prejednávaného sporu ad 2) že žalovaný uvedené počas prejednávaného sporu ponechal v rovine skutkových tvrdení, pričom tieto žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal a teda neverifikoval. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný neuniesol v naznačenom smere dôkazné bremeno.
49. Aj napriek charakteru konania, ktoré je v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku považované za konania so slabšou stranou, súd nemal dôvodnú pochybnosť o tvrdeniach žalobcu a preto nepovažoval za potrebné vykonať iné, rozumej žalovaným nenavrhované dôkazy
v konaní ako to predpokladá ustanovenie § 319 CSP. Súd v tejto súvislosti poukazuje na základnú povinnosť sporových strán, ktorá predstavuje ich povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku, či už sa jedná o procesný útok alebo procesnú obranu. Následkom tejto nečinnosti na strane žalovaného ako strany sporu bolo, že súd v rámci rozhodovacieho procesu vychádzal z dôkazov a skutočností tvrdených žalobcom ako stranou sporu. Pri ich hodnotení postupoval v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP, pričom v tejto súvislosti súd prvého stupňa poukazuje aj na konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k problematike hodnotenia dôkazov cit.: „Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákonne predpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010). V sporovom občianskom súdnom konaní sa totiž uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech.
50. Pokiaľ ide o výšku žalobcom uplatňovanej peňažnej náhrady súd prvej inštancie konštatuje, že žalobca súdu preukázal výpočet tejto sumy, a teda spôsob ako k uvedenej výslednej sume dospel, pričom žalovaný ako strana sporu nerozporovala samotnú výšku peňažnej náhrady. Z uvedeného dôvodu tak súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu peňažnej náhrady v celkovej výške 2131,76 eur, teda v takej ako si to žalobca uplatnil v návrhu na vydanie Platobného rozkazu.
51. K nároku na úrok z omeškania:
52. Podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
53. Podľa ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
54. K žalobcom uplatňovaným úrokom z omeškania súd uvádza, že žalovaný je preukázateľne v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Žalovaný sa do omeškania dostal prvým dňom nasledujúcim po skončení pracovného pomeru, t.j. 01.02.2023. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. ku dňu 01.02.023 (deň nasledujúci po uplynutí stanovenej lehoty na úhradu peňažnej náhrady) bola 2,50%. Na základe týchto skutočností a v súlade s § 3 citovaného nariadenia súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania a to vo výške 7,50 % ročne zo sumy 2131,76 eur odo dňa 01.02.2023 do zaplatenia.
55. Podľa ust. § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
56. O lehote na plnenie súd rozhodol v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 CSP.
57. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
58. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
59. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
60. Súd poukazujúc na vyššie citované zákonné ustanovenia vo výroku tohto rozsudku rozhodol len o rozsahu nároku úspešného žalobcu na náhradu trov konania. Žalobca bola úspešný v plnom rozsahu uplatňovaného nároku a preto súd úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v tomto rozsahu. O konkrétnej výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením rozhodovať príslušný súdny úradník tunajšieho súdu.
61. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363, § 364 CSP) Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.(§ 358 CSP) Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.(§ 359 CSP) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP) Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.