Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-259-2018.pdf
PDF · 79.83 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/259/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: J. Q., trvale bytom T., ul. T. XXXX/XX, proti žalovanému: KOM-BYT, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, ul. Legionárska 7049, IČO: 36 322 938, zastúpenému JUDr. Julianou Sumkovou, advokátkou so sídlom v Novom Meste nad Váhom, Námestie slobody 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. apríla 2018, č.k. 17C/33/2017-135, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému priznal proti žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného v celkovej sume 7.118,25 eur, ktorá pozostávala zo zaplatenej zmluvnej pokuty vo výške 6.847,27 eur a zo zaplatených nedoplatkov zálohových platieb za rok 2014 vo výške 270,98 eur. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 8 ods. 3, § 8b ods. 1, 2, § 10 ods. 2, 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Uviedol, že predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Preto sa v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie (kto sa obohatil) a aktívnej legitimácie (na čí úkor) sporových strán. Súd dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keď dôvodil, že správca bytového domu, žalovaný, neprijal zmluvnú pokutu a zálohové platby (preddavky na služby spojené s užívaním bytu a platby do fondu prevádzky, údržby a opráv) od žalobkyne do svojho majetku, ale do majetku (na samostatný účet) ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Súd zdôraznil, že majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov nie je súčasťou majetku správcu, teda žalovaného. Preto podľa súdu bola dôvodná námietka žalovaného o jeho nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd skonštatoval, že žalobkyňa sa nemohla úspešne domáhať požadovaného plnenia od žalovaného, ale pripadala do úvahy žaloba proti ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorých majetok sa tvrdeným bezdôvodným obohatením mal zväčšiť. V prípade, že by súd žalobe hypoteticky vyhovel a rozhodol by o splnení povinnosti žalovaného na zaplatenie sumy 7.118,25 eur s prísl., žalovaný by ju musel uhradiť zo svojho majetku a nemohol by použiť na splnenie jeho povinnosti majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Prípadná exekúcia by sa mohla viesť iba na jeho majetok. Už len z tohto dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Nad rámec potreby odôvodnenia rozsudku uviedol, že žaloba, aj ak by žalovaný bol pasívne vecne legitimovaným, by bola nedôvodná
v časti o zaplatenie sumy 6.847,27 eur (zaplatená zmluvná pokuta) aj preto, že nebol daný základný predpoklad úspešnosti takejto žaloby, a to splnenie niektorej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Zo zisteného skutkového stavu totiž vyplýva, že žalobkyňa zaplatila zmluvnú pokutu na základe doručeného vyúčtovania zmluvnej pokuty žalovaným; neplnila teda bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a takisto nešlo o prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Súd ďalej dodal, že ako dôvodnú by musel vyhodnotiť aj žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku, keďže právo si žalobkyňa uplatnila po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka - žalovaný sa mal na úkor žalobkyne obohatiť dňa 18.06.2014, kedy bola vykonaná úhrada dlžnej sumy a žalobkyňa si uplatnila nárok na jej vydanie dňa 24.10.2016, doručeným súdu dňa 25.10.2016. Na základe uvedeného súd žalobu žalobkyne zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods.1, § 262 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že nie je pravda, že neskoro žiadala o svoje peniaze, vždy urobila, čo bolo treba, pričom žalovaný jej nevyplatil 11 mesiacov sumu 1.200 eur a tvrdil, že nemal jej adresu. Poukázala na to, že nemohla byť dlžná žalovanému, keď vo vyúčtovaní za rok 2014 je uznaný preplatok za rok 2009 vo výške 369,14 eur. Namietala, že súd jej neumožnil výsluch svedka a bratislavský súd jej neskoro poslal uznesenie o vylúčení samostatného konania, kde spomínané 2 roky nemohla nijako dodržať, preto prieťahmi súdu bola pripravená o možnosť bránenia sa v konaní, čo nahrávalo žalovanému. Dňa 24.10.2014 na základe jej návrhu súd vylúčil jej návrh vo veci na samostatné konanie. Poukázala na to, že si p. D. dlh vymyslel, umelo ho navyšoval, dostal sa k dlžnej sume podvodom. Žiadala preto súd o dôkladné preskúmanie veci.
3. K podanému odvolaniu sa žalovaný nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
6. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
7. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
8. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
9. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 7.118,25 eur (uvedená výška bezdôvodného obohatenia podľa tvrdení žalobkyne pozostávala zo zaplatenej zmluvnej pokuty a nedoplatkov na zálohových platbách), pričom žalobkyňa túto sumu zaplatila žalovanému dňa 18.06.2014.
10. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala, že bola prieťahmi súdu zbavená možnosti uplatňovať svoje práva a nemohla dodržať podanie žaloby v premlčacej dobe, pričom záverom zdôraznila, že p. D. sa k dlžnej sume dostal podvodom.
11. Uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil ako námietku, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania záverov súdu o premlčaní uplatneného nároku, kedy akcentovala na nepremlčanie uplatneného nároku z dôvodu, že išlo o úmyselné obohatenie (vyjadrené slovami „dostal sa k dlžnej sume podvodom“), ktoré sa premlčí za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
12. Odvolací súd konštatuje, že k uvedenému namietanému úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť žalobkyňa v priebehu celého konania neprodukovala žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by následne musela v konaní i doložiť dôkazmi (teda preukázať svoje skutkové tvrdenia). Dôkazná povinnosť predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie k procesnej pasivite, ktorá je sankcionovaná stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010). Na základe uvedeného preto nemožno akceptovať desaťročnú premlčaciu dobu na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobkyňa nepreukázala úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaným.
13. Napriek tomu, opačný záver, teda že desaťročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva neuplynula, by však v konaní viedol i tak k zamietnutiu žaloby, a to z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a aj nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, nakoľko žalobkyňa podaným odvolaním nespochybnila nijako počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorý súd ustálil na deň 18.06.2014, kedy došlo k vykonaniu úhrady dlžnej sumy, a rovnako tak nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní, pričom odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP (odvolacie dôvody) dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Jedinú výnimku predstavuje oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
14. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust.§ 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, a to aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania ako vo výroku závislom.
15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).