Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_21CoKR-14-2018.pdf
PDF · 112.34 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoKR/14/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa Bratislava, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, IČO: 30 807 484 proti žalovanému: PANAX-SK s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 16, Bratislava, IČO: 36 374 075, zastúpený: iTRUST Legal, s.r.o., Seberíniho 2, Bratislava, o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25Cbi/18/2014-154 zo dňa 29.05.2018 t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie určil neúčinnosť reštrukturalizačného plánu žalovaného dlžníka voči žalobcovi k pohľadávke vo výške 73 328,28 eur, žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k žalobe, v ktorej žalobca uviedol, že podľa § 120 a nasl. zák. č 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako ZKR) prihlásil svoje pohľadávky v celkovej výške 73.328,28 eur súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok, ktoré boli v celom rozsahu zistené. Reštrukturalizačný správca za účelom uspokojenia veriteľov vytvoril tri skupiny veriteľov a pohľadávky žalobcu zaradil do skupiny nezabezpečených veriteľov s výškou pomerného uspokojenia 2,5% zistených pohľadávok pri odklade splatnosti na tri mesiace odo dňa skončenia reštrukturalizácie. Žalobca ako účastník plánu požiadal správcu o vytvorenie osobitnej skupiny veriteľov, a to skupiny poskytovateľov štátnej pomoci pre plánom nedotknuté pohľadávky spravujúce sa osobitnými predpismi. Žalovaný ako predkladateľ plánu jeho žiadosti nevyhovel a uviedol, že vytvorenie osobitnej skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky mu zákon ako povinnosť neukladá a pohľadávky žalobcu možno zaradiť do skupiny nezabezpečených pohľadávok s prihliadnutím na rovnaký ekonomický záujem, výšku i skutočnosť, že ide o nezabezpečené pohľadávky a uspokojenie z reštrukturalizácie sa dosiahne vo vyššej miere, ako by tomu bolo pri vyhlásení konkurzu, čo zdôraznil tým, že ak sa potencionálny poskytovateľ štátnej pomoci správa ako bežný trhový veriteľ, o štátnu pomoc nejde. Žalobca s takýmto názorom nesúhlasil, je poskytovateľom štátnej pomoci podľa § 1 ods. 1 písm. b) zák. č. 231/1999 Zb. a z hľadiska aplikácie verejného práva by odpísanie dlhov a odklad ich splatnosti zvýhodnilo dlžníka v porovnaní s jeho konkurentmi. Štátna pomoc v reštrukturalizačnom konaní vyplýva tak priamo zo zániku 97,5% zistenej pohľadávky v skupine, do ktorej bol žalobca zaradený, v odklade splatnosti na obdobie troch mesiacov a takéto odpustenie časti dlhu reštrukturalizačným plánom je nezákonné.
3. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Argumentoval tým, že súd, ktorý preskúmaval reštrukturalizačný plán nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by ho nepotvrdil. Nesúhlasil s tým, že by sa žalobca nevytvorením požadovanej veriteľskej skupiny a nezaradením jeho pohľadávky do nej dostal do horšieho postavenia. Žalobcu mohol zaradiť iba do skupín, ktoré už boli v pláne vytvorené a žalobca ani žiadnym
spôsobom nepreukázal, ako sa zhoršilo jeho postavenie pri porovnaní miery uspokojenia v konkurze a v reštrukturalizácii. Uspokojenie veriteľov v reštrukturalizácii je nepochybne vyššie ako v konkurze a vyzdvihol zváženie testu veriteľa v trhovom hospodárstve.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 148 ods. 3, § 157 ods. 1, 2 ZKR, § 1 ods. 1, § 5 ods. 2, § 22 ods. 1 zák. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v platnom znení (ZoŠP) , čl. 107 a č. 108 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEU) a na základe vykonaného dokazovania žalobe vyhovel.
5. Prvoinštančný súd uviedol, že žalobca je podľa zákona o štátnej pomoci, ako osobitného predpisu, poskytovateľom štátnej pomoci, preto mal predkladateľ plánu vytvoriť samostatnú skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky, v opačnom prípade schválením reštrukturalizačného plánu došlo k poskytnutiu nepriamej štátnej pomoci spočívajúcej v odpustení časti pohľadávky a v odložení splatnosti. Zákon síce nestanovuje, aké pohľadávky majú byť plánom nedotknuté, ale je zrejmé, že by to mali byť pohľadávky veriteľov poskytujúcich štátnu pomoc. Právomoc vytvoriť jednotlivé skupiny pohľadávok dáva zákon len predkladateľovi plánu. Určeniu neúčinnosti plánu nebráni skutočnosť, že plán bol potvrdený a reštrukturalizácia bola skončená, pretože samotný ZKR predpokladá, že i súdom potvrdený reštrukturalizačný plán môže byť vyhlásený za neúčinný na základe podanej žaloby. Súd ustálil, že žalobca je podľa ZoŠP poskytovateľom štátnej pomoci, pretože potvrdeným reštrukturalizačným plánom dôjde k odpisu časti pohľadávok žalobcu a k odkladu splatnosti, čo súd vyhodnotil ako nepriama forma štátnej pomoci upravená v § 5 ods. 2 ZoŠP. Nesúhlas žalobcu s nevytvorením skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky s požadovaným 100 % uspokojením a nezaradenie žalobcu do takejto skupiny je dôvodný, pretože práve nevytvorením takejto skupiny a nezaradením žalobcu do nej sa dostal do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia plánu. Súd vychádzal i z pravdepodobnosti uspokojenia žalobcu v konkurznom konaní, rozdiel medzi uspokojením pohľadávok v konkurze a uspokojením v reštrukturalizácii je 0,82% - 1,75%, čo označil za zanedbateľný. Reštrukturalizácia na základe tohto zistenia nepredstavuje žiadnu relevantnú výhodu oproti konkurzu. Súd vzal tiež do úvahy, že žalovaný dlžník si dlhodobo neplnil svoje odvodové povinnosti, pohľadávka žalobcu je vo výške 73.328,28 eur a procesom reštrukturalizácie je tak na trhu udržiavaná spoločnosť, ktorú by bez štátnej pomoci metódami reštrukturalizácie nebolo možné udržať, čím je narúšaná hospodárska súťaž. Žalovaný dlžník nespĺňa ani podmienky aplikácie testu trhového veriteľa z dôvodu existencie pochybnosti o jeho konkurencieschopnosti, životaschopnosti ako i pochybnosti, či nebude dochádzať k ďalšiemu navyšovaniu dlhu. Súd prvej inštancie nerozporoval, že vytvorenie jednotlivých skupín a zaradenie pohľadávok veriteľov do vytvorených skupín je výlučne na vôli správcu bez možnosti veriteľov ovplyvniť zaradenie do skupiny, poskytovatelia štátnej pomoci by mali byť zaraďovaní do samostatne vytvorenej skupiny, aby nevznikli pochybnosti o poskytovaní nepriamej štátnej pomoci dlžníkom bez dodržania zásad uvedených v predpisoch Slovenskej republiky a EÚ. Priama či nepriama štátna pomoc by sa mala poskytovať všetkým subjektom na trhu za rovnakých podmienok, a nemal by byť zvýhodňovaný subjekt, ktorý dobrovoľne vstúpi do reštrukturalizácie. Samotnú skutočnosť, že reštrukturalizačný plán bol súdom konajúcim vo veci reštrukturalizácie potvrdený, nemožno považovať v konaní o neúčinnosti tohto plánu za prejudiciálne vyriešenú otázku, kedy by sa už veriteľ nemohol domáhať jeho neúčinnosti. Súd v závere uviedol, že reštrukturalizačným plánom sa dlžníkovi odpúšťa poistné a penále, teda ide o poskytnutie nepriamej štátnej pomoci, ktoré nie je prípustné. I keď žalovaný žalobcu o štátnu pomoc nežiadal, podľa čl. 107 a 108 ZFEÚ je odpísanie alebo vzdanie sa dlhu považované za štátnu pomoc, čo doplnila i novela ZKR prijatá pod č. 87/2015 Z.z. účinná od 29.04.2015, ktorá v ust. § 157 ods.1 písm. e/ ZKR už obsahuje samostatný dôvod, pre ktorý sa možno domáhať určenia neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, podľa ktorého plnením potvrdeného plánu dôjde k poskytnutiu neoprávnenej štátnej pomoci. Na základe týchto záverov súd žalobe vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 C.s.p., ale s poukazom i na uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo 14/2018 v konaní úspešnému žalobcovi nárok nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolacie argumenty podradil pod právnu úpravu uvedenú v § 365 ods. 1 písm. b), e), h) C.s.p.
7. K odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. uviedol, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje úplné a výstižné odôvodnenie, súd sa nevyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkové pochody nie sú z odôvodnenia zrozumiteľné, vyslovené závery sú len dohadmi a domnienkami. Rozhodnutie je arbitrárne, niektoré závery, ku ktorým prvoinštančný súd
dospel neboli odôvodnené a teda sú nepreskúmateľné. Súd nevysvetlil svoj záver o tom, že žalobca sa zaradením pohľadávky do inej skupiny ako žiadal dostal do horšieho postavenia, než v akom by bol bez prijatia plánu, pričom ide o kľúčovú podmienku, ktorú súd musí posúdiť, ak rozhoduje o návrhu na vyslovenie neúčinnosti plánu podľa § 157 ods. 1 ZKR. Nie je zrejmé, z akého dôvodu súd nepovažuje uspokojenie uvedené v reštrukturalizačnom pláne za výhodnejšie, než uspokojenie v konkurze, k čomu súd neodkázal na žiaden dôvod, ktorý by viedol k prijatému záveru .
8. Odvolateľ namietal, že súd nevykonal ani navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti (§365 ods.1 písm. e/ C.s.p.), toré navrhol vykonať na pojednávaní konanom 29.05.2018 a z ktorých by súd zistil, či sa reštrukturalizáciou dosiahol zámer a cieľ konania, t. j. dlhodobá životaschopnosť a konkurencieschopnosť žalovaného a vyššia miera uspokojenia veriteľov ako v konkurze, čo je kľúčovou otázkou, k čomu súd ale nevykonal žiadne dokazovanie. Súd síce skonštatoval, že žalovaný nesplnil podmienky aplikácie tzv. testu trhového veriteľa, keď dlhy splnil vytvorením ďalších pohľadávok z pôžičiek a nie zo zisku, ale k tomuto konštatovaniu nevykonal žiadne dokazovanie. Práve test trhového veriteľa vychádza z porovnania uspokojenia veriteľa v konkurze a mimo konkurzu, čo je pre posúdenie výhodnosti reštrukturalizácie kľúčovým zistením. Žalobca nepreukázal, že by z potvrdeného plánu bolo nižšie uspokojenie ako v konkurze, , teda že by nebol splnený test veriteľa v trhovom hospodárstve, lebo len v takom prípade by bolo možné uvažovať, že sa jedná o štátnu pomoc, ale aj v takom prípade by bolo potrebné posudzovať, či nejde o zlučiteľnosť pomoci podľa čl. 87 ods. 3 Zmluvy o ES. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno, a len možné postavenie žalobcu ako poskytovateľa štátnej pomoci a nezaradenie jeho pohľadávky do samostatnej skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky, o vytvorenie ktorej žalobca žiadal, nenapĺňa podmienky pre určenie neúčinnosti plánu a neznamená, že v prípade reštrukturalizácie by sa jednalo o štátnu pomoc a navyše nedovolenú. K uvedenému odvolateľ poukázal na rozhodnutie Komisie č. 2007/254/ES vo veci nezákonnej štátnej pomoci spoločnosti FRUCONA Košice a.s., Komisie č. K (2006)1533 a Komisie č. K (2008) 1097, podľa ktorých Komisia konštantne a konzistentne rozhoduje o prípadoch možnej štátnej pomoci vychádzajúc z testu veriteľa v trhovom hospodárstve. Ak Komisia dospeje k záveru, že v príslušnom reštrukturalizačnom procese je miera uspokojenia pohľadávok veriteľa, ktorým je štát zastúpený štátnym orgánom vyššia a výhodnejšia pre veriteľa ako miera uspokojenia jeho pohľadávok v prípade likvidačného konkurzu, resp. daňovej exekúcie alebo iného konania, ktoré právny poriadok SR umožňuje veriteľovi, ktorý je poskytovateľ štátnej pomoci, nejedná sa o štátnu pomoc podľa čl. 87 ods. 1 Zmluvy o ES. Na tomto tvrdení nič nemení ani odkaz žalobcu na rozhodnutia Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove, ktoré označujú žalobcu za poskytovateľa štátnej pomoci, ale vôbec neobsahujú test veriteľa v trhovom hospodárstve, preto sú nezrozumiteľnými a nepreskúmateľnými a iba samotné postavenie poskytovateľa štátnej pomoci neznamená, že vždy ide o poskytnutie štátnej pomoci, ktoré je nedovolené. Súd nevyhodnotil ani skutočnosť, že žalovaný splnil plán voči všetkým veriteľom, a ak mal súd pochybnosti o tom, či by sa dosiahol zmysel reštrukturalizácie z pohľadu obnovenia konkurencieschopnosti, nie je zrejmé, prečo neprijal návrh žalovaného na vykonanie dokazovania predložením listín preukazujúcich poskytnutie finančných prostriedkov potrebných na plnenie plánu a preukazujúcich prevádzku podniku žalovaného. Záver súdu o tom, že žalovaný nesplnil podmienky pre aplikáciu tzv. testu trhového veriteľa, nemá dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní a je arbitrárny.
9. Odvolateľ má za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods.1písm. h/ C.s.p.), súd neuviedol, ako konkrétne skutkové zistenia právne posúdil , ktoré zo zistení odôvodňujú aplikáciu právnej normy ktorú použil a ako ju interpretoval. Za nesprávne právne posúdenie označil odvolateľ nesprávne uvedenie povinnosti žalovaného vytvoriť samostatnú skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky, povinnosť žalovaného zaradiť pohľadávku žalobcu do skupiny plánom nedotknuté pohľadávky a konštatovanie, že plánom sa poskytuje nedovolená štátna pomoc. Žalobca síce môže byť v postavení poskytovateľa štátnej pomoci, ale v tomto prípade poskytovateľom štátnej pomoci vôbec nebol. Žalobca si riadne svoju pohľadávku v reštrukturalizácii uplatnil, hlasoval proti plánu, nesúhlasil s mierou uspokojenia, teda sa správal ako bežný trhový veriteľ, ktorý sa snaží o vymoženie svojej pohľadávky, a preto nemohlo z jeho stany dôjsť k porušeniu akejkoľvek povinnosti vyplývajúcej zo zákona o štátnej pomoci. Samotné poskytnutie štátnej pomoci nemôže byť a nie je podľa § 157 ZKR dôvodom, pre ktorý je možné podať žalobu o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu. Je treba poukázať na to, že nedovolená je len taká štátna pomoc, ktorá je v rozpore s trhom a narúša hospodársku súťaž. Reštrukturalizáciou žalovaného ani prijatím reštrukturalizačného plánu nebola hospodárska súťaž narušená a nedošlo k porušeniu čl. 107 ZFEÚ. Štátna pomoc aproximovaná v § 5 ZoŠP sa preukazuje testom trhového veriteľa. Žalobcovi bolo poskytnuté rovnaké zaobchádzanie a právne postavenie ako
iným nezabezpečeným veriteľom a práve postupom navrhovaným a žiadaným žalobcom by došlo k situácii, že by došlo k neodôvodnenému zvýhodneniu žalobcu na úkor iných veriteľov, čo by mohlo mať za následok neschválenie plánu schvaľovacou schôdzou alebo zamietnutie návrhu súdom pre rozpor so zákonom. V závere odvolateľ namietol, že žalobca nie je ani aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože nie sú splnené kumulatívne obe podmienky pre jej podanie vyžadované podľa § 157 ods. 1 písm. c) ZKR a úvaha súdu o analogickej aplikácii skutkovej podstaty uvedenej v § 157 ods. 1 písm. e) ZKR nemá právne opodstatnenie a je nesprávna, pretože podľa ZKR účinného v čase schvaľovania a plnenia plánu neexistovala.
10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 15.10.2018 (čl. 199) a navrhol rozhodnutie prvoinštančného súdu v celom rozsahu potvrdiť. Zotrváva na všetkých skutočnostiach, ktoré uviedol pred prvoinštančným súdom a nemá žiadne iné, ktoré by viedli k zmene rozhodnutia.
11. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené na podanie odvolacej repliky žalovanému elektronicky, ktorý ho dňa 21.11.2018 prevzal. Odvolaciu repliku nepodal.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. ) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je možné potvrdiť ani zmeniť a odvolanie je dôvodné.
1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. (2) Ak sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 2, odvolací súd zruší odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej a zároveň zruší aj právoplatné uznesenie, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo.
14. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej správnosti výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktorý musí vychádzať zo správne zisteného skutkového stavu, správnej aplikácie a interpretácie príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav, pri dodržaní ustanovení procesného predpisu.
15. Vyhodnotením odvolacích argumentov po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s postupom prvoinštančného súdu, rozsahom vykonaného dokazovania, právnym úvahami a posúdením veci prvoinštančným súdom odvolací súd musí prisvedčiť odvolateľovi a skonštatovať, že prvoinštančné rozhodnutie trpí vadami, ktoré založili dôvod pre jeho zrušenie a vrátenie prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na ust. § 389 ods.1 písm. b/, c/ C.s.p.
16. Z ust. § 391 ods.3 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať, vyplýva pre odvolací súd povinnosť usmerniť prvoinštančný súd v tom, ako má ďalej postupovať, aby boli odstránené nedostatky konania, ktoré založili dôvody pre zrušenie prvoinštančného rozhodnutia .
17. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 107 ods.1 ZFEÚ definuje štátnu pomoc ako pomoc poskytovanú v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje
určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ak sa má niečo kvalifikovať ako „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé, musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé, tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie, musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté, musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením (porov. rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia proti FRUCONA Košice, C-300/16, ods. 19). Podmienky, ktoré musí opatrenie spĺňať, aby sa mohlo považovať za „pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ, nie sú splnené, ak zvýhodnený podnik, ktorý je prijímateľom, môže za okolností zodpovedajúcich bežným trhovým podmienkam získať rovnakú výhodu, ako mu bola poskytnutá zo štátnych prostriedkov. Ak verejnoprávny veriteľ poskytuje úľavy pri platení dlhu, ktorý mu dlhuje podnik, toto posúdenie sa uskutočňuje v zásade uplatnením kritéria súkromného veriteľa. Takéto platobné úľavy predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ vtedy, ak vzhľadom na význam takto získanej hospodárskej výhody by prijímajúci podnik takéto úľavy zjavne nezískal od súkromného veriteľa nachádzajúceho sa voči nemu v situácii, ktorá by bola najbližšia možná situácii verejnoprávneho veriteľa usilujúceho sa o zaplatenie súm, ktoré mu dlhuje dlžník nachádzajúci sa vo finančných ťažkostiach (porov. rozsudok SD EÚ z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C-150/16, ods. 25).
18. Aby bolo možné v prerokúvanej veci vysloviť jednoznačný záver o neúčinnosti reštrukturalizačného plánu je potrebné, aby konajúci súd venoval podstatnú pozornosť práve testu trhového veriteľa, z ktorého je možné určiť, či sa poskytla výhoda predstavujúca štátnu pomoc a v akom rozsahu. K tomu je potrebné porovnať konanie orgánov štátnej moci s konaním bežného trhového subjektu v podobných podmienkach. Ak by bežný trhový veriteľ konal rovnako ako štát, teda opatrenia by v podobných podmienkach boli komerčne racionálne aj pre súkromných veriteľov, existenciu výhody by nespĺňali a štátnu pomoc by bolo možné vylúčiť. Uvedený princíp musí mať súd vždy na zreteli pri posudzovaní všeobecných zásad postupu poskytovateľov štátnej pomoci pri porovnaní predpokladaného uspokojenia veriteľov dlžníka v konkurze oproti uspokojeniu v reštrukturalizácii. Pritom treba pripomenúť, že štátna pomoc nemusí spočívať len v konaní verejnoprávneho veriteľa, ale aj v konaní iného štátneho orgánu. Takým orgánom môže byť napríklad aj súd. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ totiž opatrením, ktoré môže byť právnym základom štátnej pomoci, môže byť aj rozhodnutie súdu (porov. rozsudok z 26. október 2016, DEI a Komisia proti Alouminion tis Ellados, C-590/14 P, ods. 59, 77 a 81). Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva, že takýmto opatrením môže byť aj uznesenie súdu o nahradení súhlasu niektorej skupiny veriteľov s reštrukturalizačným plánom a schválení plánu, ak dôsledkom tohto plánu štátna pomoc tak, ako ju definuje čl. 107 ZFEÚ a vyššie citovaná judikatúra.
19. Žalovaný je subjektom, ktorý bol podľa zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení platiteľom poistného a za včas neodvedené poistné mu Sociálna poisťovňa predpíše penále. Minimálne odpustenie penále tak môže byť poskytnutím nepriamej štátnej pomoci. Neobstojí ale argumentácia žalobcu, že štátnu pomoc získal žalovaný už tým, že mu časť penále bola „odpustená“ (teda že v dôsledku reštrukturalizačného plánu zanikla). Naopak, povinnosťou súdu prvej inštancie bolo posúdiť, či výhodu, ktorú žalovaný získal týmto spôsobom, možno považovať za štátnu pomoc v zmysle vyššie citovaných kritérií, teda či by ju bol získal za bežných trhových podmienok.
20. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsiahnuté v odseku 24., podľa ktorého „žalovaný nespĺňa podmienky aplikácie testu trhového veriteľa“, je ale nezrozumiteľné. Predovšetkým, ako už bolo uvedené, test trhového veriteľa sa nemôže týkať žalovaného (ktorý je dlžníkom a možným prijímateľom štátnej pomoci), ale posúdenia opatrenia, ktoré je základom potenciálnej štátnej pomoci, a to uznesenia súdu o schválení reštrukturalizačného plánu. Okrem toho uvedené konštatovanie nie je podložené žiadnymi dôvodmi, konkrétnymi argumentami či dôkazmi, ktoré by umožňovali prijať takýto záver. Test trhového veriteľa slúži ako argument pre určenie, či ide o poskytnutie štátnej pomoci, a tiež z neho možno dať odpoveď na otázku miery uspokojenia pri porovnaní reštrukturalizácie a konkurzu. Podstatnou z tohto hľadiska je najmä opisná časť plánu, v ktorej musí byť uvedené pre každú skupinu všeobecné porovnanie právneho postavenia a miera uspokojenia pohľadávok v prípade prijatia plánu s ich pravdepodobným právnym postavením a mierou skutočného uspokojenia v prípade neprijatia plánu. Až na základe toho zistenia možno dospieť k názoru, či schválením reštrukturalizačného plánu vôbec bola dlžníkovi poskytnutá výhoda, a ak áno, či táto výhoda obstojí v teste trhového veriteľa.
21. Pre prijatie jednoznačného záveru, že reštrukturalizačný plán poskytol žalovanému štátnu pomoc a teda je voči žalobcovi ako veriteľovi neúčinný, musí prvoinštančný súd založiť najmä na obsahu tohto plánu, čo je možné len po oboznámení sa s jeho znením. Odvolací súd preto vytýka prvoinštančnému súdu, že v odseku 24. rozhodnutia síce odkázal na pripojený reštrukturalizačný spis, ale ku spisu, ktorý bol predložený odvolaciemu súdu, nie je žiaden reštrukturalizačný spis pripojený, a tak je nepreskúmateľná a nedostatočná len argumentácia súdu o zanedbateľnom rozdiele cca 0,82% -1,70% medzi uspokojením pohľadávok žalobcu v konkurze v porovnaní s reštrukturalizáciou, ktorá nie je podložená žiadnymi konkrétnymi dôvodmi. Nad rámec toho odvolací súd poukazuje na to, že v konaní o neúčinnosti reštrukturalizačného plánu súd nie je viazaný výlučne obsahom samotného plánu. Súd teda môže dospieť aj k záveru, že reštrukturalizačný plán nevychádza zo správnych údajov, takže miera uspokojenia veriteľov v konkurze mohla byť vyššia alebo aj nižšia než uvádzal tento plán. Je však povinnosťou strán tvrdiť a dokázať také skutočnosti, z ktorých bude možné dospieť k záveru o nesprávnosti opisnej časti plánu (žalobca pritom musí tvrdiť a dokázať, že by uspokojenie jeho pohľadávky v konkurze bolo bývalo vyššie, a naopak, žalovaný môže tvrdiť a dokázať, že uspokojenie pohľadávky žalobcu v konkurze by bolo bývalo nižšie než uvádza opisná časť plánu).
22. Odvolací súd s poukazom na ust. § 391 ods.3 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať, uvádza, že súd prvej inštancie napraví zistené pochybenia a doplní dokazovanie o konkrétny reštrukturalizačný plán, po oboznámení sa s ktorým si môže súd vytvoriť podklad pre závery o porovnaní miery uspokojenia a jej dôvodoch.
23. Predkladateľ plánu nemá zákonnú povinnosť vytvoriť samostatnú skupinu pre poskytovateľov štátnej pomoci. Naviac, ako bolo uvedené vyššie, sama okolnosť, že v reštrukturalizačnom pláne zanikla časť pohľadávky žalobcu, neznamená bez ďalšieho poskytnutie štátnej pomoci žalovanému. Nemožno preto súhlasiť s argumentom žalobcu, že jeho pohľadávky sa reštrukturalizácia nemôže dotknúť, a tak pre neho ňu musí byť vždy vytvorená samostatná skupina reštrukturalizáciou nedotknutých pohľadávok. Preto konštatovanie prvoinštančného súdu uvedené v odseku 25. odôvodnenia, ktorým prvoinštančný súd vyslovil, že žalobca ako veriteľ, ktorý je poskytovateľom štátnej pomoci, mal byť zaradený v takejto skupine nemožno považovať za správne. Samotné postavenie žalobkyne, i keď je bola zmysle zákona č. 231/1999 Z. z. poskytovateľom štátnej pomoci, nezakladá automaticky nárok na uspokojenie v celom rozsahu pohľadávky. Ako už bolo zdôraznené, cieľom reštrukturalizácie je zabezpečiť, aby sa dlžníkovi neposkytla výhoda zo štátnych prostriedkov, ktorou by sa zvýhodnil dlžník tak, že by sa narušili pravidlá hospodárskej súťaže.
24. Na základe vyššie uvedených dôvodov nemožno preto prisvedčiť súdu prvej inštancie, že mal za splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti potvrdeného reštrukturalizačného plán a naviac, právna úprava uvedená v § 157 ods.1 písm. e/ ZKR bola prijatá až novelou č. 87/2015 Z.z. účinnou od 29.04.2015, preto na ustanovenie, ktoré v čase prijatia plánu neexistovalo nemôže ani podporne odkazovať a rozhodnutie musí vychádzať iba zo znenia zákona platného v rozhodnom čase.
25. S poukazom na uvedené prvoinštančný súd bude postupovať vo vyššie naznačenom smere, vykoná dokazovanie, v zmysle vysloveného názoru na podstatné skutkové a právne otázky a opäť o veci rozhodne. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.3 C.s.p.)
Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).