Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/82/2019

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnej: J. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. G., R. XXX/XX, o vymoženie sumy 366,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 20. mája 2013 č. k. -20 v spojení s dopĺňacím uznesením zo dňa 13. 10. 2015 č. k. -60 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením v spojení s dopĺňacím uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok), , , o rozhodcovskom konaní, , , , , , , o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov a uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 15. 12. 2006 domáhal voči povinnej vykonania exekúcie na vymoženie sumy 366,46 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. zo dňa 14. 09. 2006 sp. zn. SR 4008/06. Vydaniu rozhodcovského rozsudku prechádzala zmluva o úvere č. 4191877, uzatvorená medzi účastníkmi dňa 13. 01. 2006, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať príslušné ust. a nasl. . S poukazom na bod 17. všeobecných obchodných podmienok, obsahujúci znenie rozhodcovskej doložky mal za to, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda i rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Poukázal, že v subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku

zmluvného vzťahu. Rozhodnutie rozhodcu označil za formalistické, preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa. Za ďalšiu neprijateľnú podmienku označil poplatok za poskytnutý úver a 0,25 % denný úrok (91,25 % ročne). Uzavrel, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, poukazujúc na ustanovenie , podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Z vyššie uvedených dôvodov preto exekúciu podľa a Exekučného poriadku v spojení s o rozhodcovskom konaní zastavil. Návrh oprávneného na zmenu exekútora zamietol z dôvodu, že v tomto štádiu exekúcie je neúčinný.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na základných piatich bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci bol potrebný, odňatie strane možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18. 04. 2010, ako aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Naviac namietal aj odňatie možnosti konať pred súdom, spočívajúce v neumožnení účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Rovnako bol toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice č. 93/13/EHS v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní je podľa , neprijateľnou podmienkou. Zaoberajúc sa aktuálnou rozhodovacou činnosťou uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nebolo možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie z takého dôvodu považoval za nezákonné. Okrem toho navrhol konanie prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho dospel k názoru, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych

predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ust. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v , Zákona o rozhodcovskom konaní. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle a nasl. a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Zvýraznil tiež skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia (ďalej len ), viazaný odvolacími dôvodmi ( ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa .

4. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od

vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

5. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

6. Na margo návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný o konkurze a reštrukturalizácii, a nie , resp. . Naviac, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

7. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh strany v konaní, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. októbra 2010).

8. V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie exekúciu zastavil, keďže zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom a s dobrými mravmi. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

9. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnutú otázku určenú Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnenú a irelevantnú, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom doručeným súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej dňa 21. 12. 2006 požiadal súdnu exekútorku o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 11.040,-Sk (366,46 eura) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., spisová značka SR 4008/06 zo dňa 14. 09. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 10. 2006 a vykonateľnosť dňa 12. 10. 2006. Súdna exekútorka doručila súdu prvej inštancie dňa 04. 01. 2007 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie a plnomocenstvom. Na základe výzvy súdu prvej inštancie oprávnený predložil exekučný titul. Dňa 12. 03. 2007 súd prvej inštancie udelil súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie. Súdna exekútorka dňa 27. 09. 2011 doručila súdu prvej inštancie podnet na povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie v časti. Súdna exekútorka dňa 31. 05. 2012 doručila súdu prvej inštancie návrh na zmenu súdneho exekútora. Na základe výzvy súdu prvej inštancie oprávnený predložil zmluvu o úvere č. 4191877, uzavretú medzi oprávneným a povinnou dňa 13. 01. 2006 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením, ktorým exekúciu zastavil. Následne bol spis predložený na rozhodnutie o podanom odvolaní Krajskému súdu v Nitre, ktorý ho po preskúmaní vrátil súdu prvej inštancie ako predčasne predložený z dôvodu, že na jeho predloženie odvolaciemu súdu nebola splnená podmienka, keďže súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Následne súd prvej inštancie vydal dopĺňacie uznesenie zo dňa 13. 10. 2015 č. k. -60, ktorým doplnil

prvý výrok uznesenia Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 20. 05. 2013 č. k. -20 tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

11. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

12. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

13. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

14. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

15. Inštitút rozhodcovského konania je upravený v o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa strany môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu strany v konaní (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (). Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (, ). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.

16. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré boli základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na strany, bol potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej správnosti a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo či nezaväzoval stranu rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle , keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (, Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

18. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 13. 01. 2006 súd prvej inštancie správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia a nasl. . Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle a nasl. .

19. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvej inštancie vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, teda postupoval správne podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 13. 01. 2006 za spotrebiteľskú zmluvu podľa . Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne súd prvej inštancie právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

20. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a a v odvolacom konaní úspešnej povinnej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

22. Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že v exekučných konaniach, začatých a neskončených pred 1. novembrom 2013, na ktoré dopadajú prechodné ustanovenia § 243b Exekučného poriadku, je podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, pričom exekučný súd tak má urobiť primárne už priamo v rozhodnutí, ktorým rozhodol podľa § 57 Exekučného o zastavení exekúcie. Ak tak exekučný súd neurobí, je jeho povinnosťou rozhodnúť podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku bezprostredne po vydaní rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).