Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-147-2019.pdf
PDF · 87.73 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/147/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu WM M. & M., s.r.o., so sídlom J., R. A. F. XX, A.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou K. F. a partneri s.r.o., so sídlom J., R. A. F. XX, proti žalovanému K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., 8. C. XXX/X, o zaplatenie 990,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 10. decembra 2018, č. k. 7Csp/95/2017-54 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti II. a vo výrokovej časti III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom č.k. 7Csp/95/2017-30 zo dňa 08.09.2017. Výrokom II. zamietol žalobu o zaplatenie 990,74 Eur s príslušenstvom. Výrokom III. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 15.05.2016 doručenou súdu dňa 17.05.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 990,74 Eur spolu s 14,40 % ročným úrokom zo sumy 747,05 Eur od 26.09.2014 do zaplatenia a 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 747,05 Eur od 26.09.2014 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. V predmetnej veci vydal dňa 08.09.2017 tamojší súd platobný rozkaz č. k. 7Csp/95/2017-30, ktorým uložil žalovanému povinnosť v lehote 15 dní od doručenia zaplatiť žalobcovi sumu 990,74 Eur spolu s úrokom vo výške 14,40 % ročne zo sumy 747,05 Eur od 26.09.2014 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 747,05 Eur od 26.09.2014 do zaplatenia, alebo v tej istej lehote podať odpor s vecným odôvodnením na tunajšom súde. Vzhľadom k tomu, že sa žalovanému nepodarilo platobný rozkaz doručiť do vlastných rúk, súd v súlade s § 266 odsek 3 C.s.p. platobný rozkaz zrušil spolu s úkonom, ktorým sa konanie končí. Vzhľadom k tomu, že v tomto konaní išlo o spor jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota spotrebiteľského sporu nepresahuje 1.000,- Eur, súd vyvesil dňa 22.11.2018 oznam na úradnej tabuli súdu, že dňa 10.12.2018 o 11:00 hod. na tamojšom súde, bude vo veci verejne vyhlásený rozsudok. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril so žalovaným dňa 15.04.2004 zmluvu o bežnom účte podľa § 708 až § 715 Obchodného zákonníka. Predmetom tejto zmluvy bolo zriadenie bežného účtu žalovanému. . Oznámením o postúpení pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka zo dňa 07.10.2014 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému postúpenie pohľadávky vo výške 990,74 Eur s príslušenstvom žalobcovi na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE uzatvorenej dňa 25.09.2014, s tým, že žalovaný má uvedenú pohľadávku uhradiť výlučne plnením postupníkovi (žalobcovi). Doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému však nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané. Právne vec
súd posúdil podľa § 497, § 708 ods. 1, § 710 Obchodného zákonníka; § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách; § 39, § 526 Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že žalobca v konaní neprodukoval žiaden dôkaz preukazujúci reálnu výšku a presnú dobu čerpania peňažných prostriedkov žalovaným. V dôsledku toho súd vôbec nezistil, kedy presne mal žalovaný v skutočnosti povinnosť vrátiť finančné prostriedky právnej predchodkyni žalobcu (R.s.), a v akej aktuálnej výške bol povinný platiť zmluvný úrok. Žalobca teda nepreukázal ani len právny základ uplatneného nároku (vznik, výšku a splatnosť žalovanej pohľadávky), čo samo o sebe predstavovalo dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Oznámenie banky o postúpení pohľadávky s uvedenou výškou dlhu, nie je možné považovať za relevantný dôkaz existencie dlhu žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcu, vyplývajúci z uzatvorenej zmluvy o bežnom účte, poťažmo ak nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že toto oznámenie bolo zasielané žalovanému. Keďže sa žalobca domáhal priznania postúpenej pohľadávky pochádzajúcej zo vzťahu banky a spotrebiteľa, súd skúmal aj splnenie zákonom stanovených predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Hoci žalobca v žalobe uviedol, že k postúpeniu pohľadávky R., a.s. došlo "po splnení zákonom stanovených podmienok", toto tvrdenie súdu žiadnym spôsobom nepreukázal. Podľa článku 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok R. a.s. účinných od 01.08.2002, v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany klienta bola banka oprávnená najmä vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. Žalobca však nepreukázal, že by zo strany banky došlo k využitiu niektorej z uvedených možností, čím by preukázateľne nastala splatnosť uvedenej pohľadávky. Rovnako žalobca nepreukázal, že by žalovanému bola zo strany banky pred postúpením pohľadávky doručená písomná výzva na splatenie dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, ani to, že omeškanie žalovaného s plnením čo i len časti splatného záväzku trvalo i napriek písomnej výzve viac ako 90 kalendárnych dní. Pokiaľ banka postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi bez toho, aby žalovaný bol v omeškaní s plnením splatného záväzku banke o viac ako 90 kalendárnych dní i napriek písomnej výzve banky, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, a zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 25.09.2014 je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Neplatnosť zmluvy o postúpení nemožno efektívne konvalidovať ani oznámením banky o postúpení pohľadávky. Navyše v súdnom spise sa ani nenachádza potvrdenie o tom, že žalovaný má vedomosť o postúpení pohľadávky na žalobcu. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ako strane v spore úspešnejšej, súd náhradu trov nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca bol toho názoru, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie boli nesprávne a boli predovšetkým dôsledkom nesprávnej aplikácie ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku a ustanovenia § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalovaný počas konania nepoprel žiadne zo skutkových tvrdení žalobcu. Všetky skutkové tvrdenia mal teda súd prvej inštancie považovať za nesporné (zhodné) a z týchto tvrdení, pretože neexistujú žiadne pochybnosti o ich pravdivosti, mal súd prvej inštancie vychádzať pri rozhodovaní. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To neplatí iba výnimočne, ak existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení. Podaná žaloba obsahuje tvrdenie, že žalovaný povolené prečerpanie využíval a čerpal poskytnuté finančné prostriedky, pričom dokonca prekročil poskytnutú výšku povoleného prečerpania a z tohto dôvodu bol ukončený zmluvný vzťah a nasledovné skutkové tvrdenie, že dňa 25.09.2014 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE postúpená na žalobcu, nakoľko boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na postúpenie pohľadávky. Podľa žalobcu preto možno konštatovať, že žalovaný v konaní nespochybnil skutkové tvrdenia žalobcu o vzniku, výške a splatnosti žalovanej pohľadávky, ani skutkové tvrdenie o splnení všetkých zákonom stanovených podmienok na postúpenie pohľadávky. Civilný sporový poriadok predpokladá, že nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí bez ďalšieho dokazovania a bude z nich vychádzať pri rozhodovaní vo veci samej. Súd prvej inštancie však takto nekonal, a to podľa žalobcu z odvolaním napadnutého rozsudku nezistiteľných dôvodov. Aplikácia vyššie uvedených zákonných ustanovení nie je žiadnym spôsobom obmedzená alebo modifikovaná v sporoch so spotrebiteľom a je potrebné ich v plnom rozsahu aplikovať. Ak žalovaný vôbec nespochybňuje žalovaný nárok, nie je dôvod k tomu, aby súd žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhoval, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak že žalobe v celom rozsahu vyhovie. O trovách konania žiadal rozhodnúť tak, že žalobca má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti II. a výrokovej časti III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. 5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zamietol žalobu žalobcu na tom právnom základe, že žalobca v konaní neprodukoval žiaden dôkaz, ktorým by preukázal reálnu výšku a presnú dobu čerpania peňažných prostriedkov žalovaným. Rovnako súd konštatoval, že žalobca nepreukázal platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, najmä nepreukázal, že by žalovanému bola zo strany banky pred postúpením pohľadávky doručená výzva na splatenie dlhu v zmysle uvedeného ustanovenia a žalobca tiež nepreukázal, že omeškanie žalovaného s plnením čo i len časti splatného záväzku trvalo i napriek písomnej výzve viac ako 90 kalendárnych dní. Žalobca preto nepreukázal, že by bol aktívne vecne legitimovaný, z dôvodu ktorého súd žalobu zamietol.
6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
7. V civilnom sporovom konaní je potrebné rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní.
8. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Posúdenie splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je nevyhnutné pre vyhodnotenie právneho úkonu postúpenia z hľadiska jeho platnosti resp. absolútnej neplatnosti, čo má priamy vplyv na posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu, a teda výsledok samotného sporu. Uvedené ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo.
9. Vzhľadom na uvedené námietka žalobcu o tom, že súd mal podľa § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné tvrdenia o tom, že žalovaný povolené prečerpanie využíval a čerpal poskytnuté finančné prostriedky a že dňa 25.09.2014 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE postúpená na žalobcu, a teda boli podľa žalobcu splnené všetky zákonom stanovené podmienky na postúpenie pohľadávky, ktoré žalovaný výslovne nepoprel neobstojí. Bolo povinnosťou súdu ex offo skúmať v konaní aktívnu legitimáciu žalobcu, ako aj prihliadať na prípadnú neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a to aj bez popierajúcich tvrdení žalovaného. Nebolo by preto postačujúce, aby súd rezignoval na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie, keď z obsahu spisového materiálu vyplývalo, že táto skutočnosť je sporná a musí byť skúmaná vo svetle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo/205/2009).
10. V prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V predmetnej veci rovnako ako súd prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že žalobca v spore nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. Ako uviedol súd prvej inštancie, žalobca nepreukázal zaslanie a doručenie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, resp., že bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v konaní, nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby.
11. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti II. a vo výrokovej časti III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný. Žalovanému však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).