Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-181-2019.pdf
PDF · 121.05 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/181/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnom spore žalobcu: Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. L. č. XX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou so sídlom Z. č. XXXX/XX, L. X., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Kubániho č. 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 867,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 1Csp/10/2018-104 zo dňa 10. októbra 2018, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.
Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 1Csp/10/2018-104 zo dňa 10.10.2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 1Csp/10/2018-139 zo dňa 03.06.2019 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 867,07 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 02.03.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 92 %, ktoré budú vyčíslené v uznesení, vydanom po právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 09.02.2018 žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 867,07 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 23.03.2017 do zaplatenia, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia, na tom skutkovom základe, že úver poskytnutý žalovaným na základe zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú uzatvoril so žalovaným ako veriteľom je pre absenciu zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy bezúročný a bez poplatkov. Súd z vykonaného dokazovania oboznámiac sa s listinnými dôkazmi pri rozhodnutí vychádzal z ust. § 9 ods. 2 písm. f/, g/, i/, j/, § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 07.08.2013, na základe ktorej žalovaný žalobcovi vyplatil sumu 1.284,25 eur ako úver, a to po tom čo sumu 215,75 eur započítal oproti dohodnutému úveru 1.500 eur ako poplatok za službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch splátok úveru. Žalovaný teda v skutočnosti žalobcovi vyplatil nižšiu sumu úveru než bola dohodnutá, dôvodiac tým, že na základe
dohody o započítaní vzájomných pohľadávok bol takýto postup plne v súlade so zákonom a právne normy nijako neobmedzujú účastníkov úverovej zmluvy ohľadne spôsobu poskytnutia úveru. Súd sa s týmto stanoviskom žalovaného nestotožnil. Poukázal na to, že zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve o revolvingovom úvere, na základe ktorej žalovaný znížil reálne poskytnutý úver bola určená za neprijateľnú podmienku rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 12C/255/2016-54 zo dňa 30.01.2018, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/44/2018 zo dňa 21.08.2018. Pokiaľ teda žalovaný znížil sumu poskytnutého úveru na základe neprijateľnej a teda neplatnej zmluvnej podmienky, údaj o výške úveru nie je pravdivým údajom a potom nemôže byť splnená náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z. Súd považoval za logický aj argument žalobcu, že ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) v úverovej zmluve nie je určená správne, pretože pokiaľ bola dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 70,01 % ročne, tak RPMN za úver nemôže byť 69,75 %, teda nižšia ako úroková sadzba úveru, pretože RPMN predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento celkovej výšky spotrebiteľského úveru, pričom medzi náklady spotrebiteľa v prvom rade patria úroky za úver, takže ako správne uviedol žalobca RPMN môže byť minimálne vo výške úrokovej sadzby za úver. Samotná skutočnosť, že RPMN v zmluve o úvere nie je uvedená v správnej výške spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okrem toho súd súhlasil aj s tvrdením žalobcu, že v zmluve absentuje termín konečnej splatnosti úveru. Účelom ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. je zabezpečiť, aby spotrebiteľ bol jasne, bez pochybností a bez potreby ďalších výpočtov informovaný, kedy nastane konečná splatnosť úveru. Pojem „termín“ predstavuje presné časové vymedzenie presným dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli niektorej zmluvnej strany. Súd sa stotožnil aj s argumentom žalobcu, že výška úrokovej sadzby 70,01 % ročne, ktorá je uvedená v zmluve o úvere, je v rozpore s dobrými mravmi, pretože je neprimerane vysoká. Z údajov o priemerných úrokových sadzbách na spotrebiteľské úvery z obdobia uzatvorenia úverovej zmluvy zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska zistil, že v tomto období bola priemerná výška úrokovej sadzby za spotrebiteľské úvery s lehotou splatnosti od 1 do 5 rokov, 12,95 % ročne. Výška úrokovej sadzby 70,01 % ročne teda viac ako 5-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu za obdobné úvery, poskytnuté bankami. Súd v súvislosti s námietkou žalovaného, že pojem „finančný trh“, ktorý uvádza § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka nie je totožný s pojmom „bankový trh“, kde sú zahrnuté len banky, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, ktorý sa zaoberal výškou úrokovej sadzby a jej primeranosťou vo vzťahu, ktorý vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, kde napriek tomu, že ako žalobca vystupoval nebankový subjekt Najvyšší súd SR dospel k záveru, že úrokovú sadzbu je potrebné porovnať s úrokovou sadzbou peňažných ústavov používanou v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže úroková sadzba za úver nie je v súlade s dobrými mravmi a preto je toto zmluvné ustanovenie absolútne neplatné, nie je možné, aby súd upravil výšku úrokovej sadzby tak, aby bola v súlade s dobrými mravmi. V prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu, resp. v jeho časti ako v danom prípade, neprichádza do úvahy využitie moderačného práva súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd preukázané, že pokiaľ bol žalobcovi žalovaným vyplatený úver 1.284,25 eur a on na tento úver zaplatil žalovanému 2.151,32 eur (čo žalovaný nespochybnil) žalovanému na úkor žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie 867,07 eur. Žalovaného preto zaviazal, aby žalobcovi túto sumu zaplatil spolu s úrokom z omeškania, ktorý priznal odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovanému doručená žaloba. Žalobca totiž nepreukázal, že by žalovaného vyzval na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia skôr než bola žalovanému doručená žaloba (ktorú možno považovať za výzvu na splnenie záväzku). O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“ tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní čiastočný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu vo výške 92 %.
2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, a to do výrokov I. a III., ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Napádal záver súdu, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, pretože je založený na nesprávnych skutkových zisteniach a aj na nesprávnom právnom posúdení. Považoval za podstatné, že táto náležitosť nemôže a ani nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 bod 58. a uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 24. odôvodnenia. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zák. č. 129/2010 Z. z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej
novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Okrem toho zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to - určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok,
- spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Žalovaný namietal postup súdu, ktorý uviedol, že započítanie sumy úveru oproti platbe za dohodu o poskytnutí služby má byť neplatné, lebo vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky odkazujúc na rozhodnutie Okresného súdu Prešov z roku 2018. Podľa neho v čase uzavretia zmluvy nebolo žiadnym rozhodnutím určené, že ide o neprijateľný postup a podmienku. Účinky žiadneho rozhodnutia, v tomto prípade dokonca v inej veci, nepôsobia spätne. Záver súdu o neplatnosti úrokovej sadzby, resp. dohody o nej ako celku je podľa žalovaného v rozpore so zákonom. Nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len úroky požadované bankami. Súd neposúdil prejednávanú vec podľa príslušných zákonných ustanovení a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy. Posúdenie dohody o úrokoch ako neplatného v celosti neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva. Všeobecným a ustáleným pravidlom výkladu právnych predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má prednosť taký prístup, ktorý ponecháva právny platný aspoň v časti než ako by mal byť právny úkon posúdený za neplatný. V Občianskom zákonníku tento postup vyjadruje § 41. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento rozpor už je a kde ešte nie je. Takéto určenie pritom logicky bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu. Súd preto neposúdil prejednávanú vec správne ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy o vzniku bezdôvodného obohatenia. Tieto odvolacie tvrdenia podporil aj odkazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 32 Cdo/45/2013 zo dňa 26.10.2015. Žalovaný tiež namietal, že súd pri posudzovaní primeranosti výšky odplaty nevychádzal z relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka, a to § 53 ods. 6. V zákone bolo výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Za podstatné prevýšenie sa pritom považuje také, ktoré je viac ako o 25 %. Uvedené podporuje napr. aj uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1016/2014 zo dňa 30.03.2016. Žalovaný v odvolaní uviedol aj to, že úvahy súdu o nesprávnosti RPMN nie sú založené na žiadnom vykonanom dôkaze. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania odôvodnil tým, že ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej, namietal jeho nesprávnosť a nezákonnosť preto, že vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol nezákonne.
3. Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a účelové. Ohľadom termínu konečnej splatnosti úveru žalovaný nesprávne a účelovo na podporu svojich tvrdení poukazuje na zmenu zák. č. 129/2010 Z. z. Ide len o subjektívnu predstavu a želanie žalovaného a z požiadavky právnej istoty, právneho poriadku, vyplýva, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. Podľa žalobcu lehota splatnosti uvedená len počtom 42 mesiacov nie je v súlade s § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. Zmyslom uvedeného ustanovenia je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ (obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 19.09.2012 sp. zn. 17Co/151/2012). Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. V zmysle ustálenej súdnej praxe veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z.
nevyplýva, že v prípade revolvingového úveru nemusí zmluva obsahovať údaj o konečnej splatnosti úveru. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania. Ďalej žalobca uviedol, že v predmetnom spore rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 nemá vplyv na právne posúdenie vnútroštátnym súdom. Navyše, text právneho predpisu v Slovenskej republike síce nemôže ísť proti textu Smernice, ale môže ísť nad jej rámec. Žalobca mal ďalej za to, že zák. č. 129/2010 Z. z. nevyžaduje, aby podmienky, ktoré vyplývajú z § 11 ods. 1 boli splnené kumulatívne pre vyslovenie záveru, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a stačí, ak zmluva neobsahuje len niektorú z uvedených náležitostí, aj keď on v žalobe poukazoval na absenciu aj ďalších náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V ostatnom odkázal na jeho odôvodnenie uvedené v žalobe a vo vyjadrení zo dňa 23.04.2018.
4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou sporu (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti a to vo výrokoch I. a III. ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).
5. V preskúmavanej veci súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobcu, keď žalovaného zaviazal zaplatiť mu sumu 867,07 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 02.03.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku z titulu bezdôvodného obohatenia považujúc úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z.) pre absenciu zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 07.08.2013 pre nepravdivý údaj o výške úveru (§ 9 ods. 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z.), nesprávne určenú výšku RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z. z.) a absenciu termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z.). Okrem toho výška úrokovej sadzby 70,01 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, pretože je neprimerane vysoká a preto jej toto zmluvné ustanovenie absolútne neplatné.
6. Predmetnú zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 07.08.2013 odvolací súd považuje za zmluvu spotrebiteľskú s odkazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy a § 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže žalovaný ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania finančné prostriedky žalobcovi ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou spotrebiteľského úveru v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení ku dňu uzavretia zmluvy (spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je i dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi). Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy ňou založený je nevyhnuté posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danou prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch.
7. Pre spotrebiteľský úver sa v zák. č. 129/2010 Z. z. z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutnými podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy. Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti
zachovaná písomná forma, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu zákona o spotrebiteľských úveroch.
8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutom rozsahu ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a prejednávanú vec aj vecne správne posúdil keď v posudzovanej veci žalobe vyhovel.
9. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C. s. p.), zaoberal sa pri posudzovaní veci iba jeho podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či nedošlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok.
10. Žalovaný v odvolaní napádal záver súdu, že uzavretá zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru pretože je založený na nesprávnych skutkových zisteniach a aj na nesprávnom právnom posúdení. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza, že hlavný význam ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. spočíva v tom, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti zo zmluvy. Vyžaduje sa teda presná špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Čo sa týka konečnej splatnosti úveru musí byť uvedená v zmluve spôsobom umožňujúcim spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti. Zákonodarca vyžadovaním uvedených náležitostí kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa, ktorému musí byť zo znenia zmluvy zrejmé, kedy presne nastane posledný deň splatnosti úveru, aká dlhá bude doba trvania zmluvy. Vyplýva to aj z jazykového výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zák. 129/2010 Z. z. Predmetné ustanovenie jednoznačne pojednáva o konečnej splatnosti úveru, teda o jednom konkrétnom termíne. Termín konečnej splatnosti má byť zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok, nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok. Tak tomu bolo aj v danej veci vyjadrením čísla 42 ako splátok bez údaja o splatnosti prvej splátky a splatnosti poslednej splátky. Na podporu už uvedenej argumentácie odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je konkrétne vopred pevne stanovený deň, pričom tento nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok. Žalovaný v odvolaní poukazoval aj na to, že zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi a uvádza i spôsob vyplývajúci z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v Oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podľa odvolacieho súdu údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované kogentnými ustanoveniami zák. č. 129/2010 Z. z. musia byť uvedené v zmluve, a pokiaľ podstatné náležitosti dotknutej zmluvy obsahovalo až neskôr doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru, pričom toto nebolo podpísané aj dlžníkom, nejednalo sa o dvojstranný právny úkon a nie je ho možné považovať za súčasť zmluvy uzavretej medzi stranami. Vzniku zmluvy prechádza ponuka, následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Ak však táto akceptácia obsahuje nové podmienky, treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože predstavuje (nový) jednostranný prejav vôle účastníka zmluvy. Odvolací súd teda vyhodnotil oznámenie veriteľa zaslané dlžníkovi až následne po uzavretí zmluvy ako jednostranný prejav vôle, ktorý sa mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo strany žalobcu (dlžníka).
11. Žalovaný v odvolaní namietal postup súdu, ktorý uviedol, že započítanie sumy úveru oproti platbe za dohodu o poskytnutí služby má byť neplatné, lebo vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky odkazujúc na rozhodnutie Okresného súdu Prešov z roku 2018 nakoľko podľa neho v čase uzavretia zmluvy nebolo žiadnym rozhodnutím určené, že ide o neprijateľný postup a podmienku a teda účinky žiadneho rozhodnutia, v tomto prípade dokonca v inej veci, nepôsobia spätne.
Z obsahu spisu vyplýva, že návrh zmluvy obsahuje aj dohodu o poskytnutí služby spoplatnenej sumou 215,75 eur spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru. Tento poplatok bol žalobcovi zaúčtovaný napriek tomu, že pri uzatvorení zmluvy o odklad splátok nepožiadala a nebolo zrejmé, či o tento odklad niekedy požiada. Toto vedľajšie dojednanie sa stalo súčasťou individuálne nedojednaného, formulárového návrhu. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu., nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Zakomponovanie takejto služby do formulárového návrhu zmluvy nepochybne narušuje rovnováhu v postavení spotrebiteľa a dodávateľa a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takýto poplatok zvyšuje nákladovosť úveru pre spotrebiteľa a musí byť zahrnutý do výpočtu RPMN, a to v súlade s vymedzením nákladov v § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z.
12. Podľa žalovaného v odvolaní úvahy súdu o nesprávnosti RPMN nie sú založené na žiadnom vykonanom dôkaze. Podľa odvolacieho súdu údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované kogentnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch musia byť v zmluve definované jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom tak, aby mal spotrebiteľ možnosť jednoducho zistiť, aká je výška úveru, prípadne aj dojednaného revolvingu, výška úrokovej sadzby, odmeny, ročnej percentuálnej miery nákladov atď. Výpočet RPMN upravuje ust. § 19 zákona o spotrebiteľských úveroch, kde je definované na základe čoho sa vypočíta RPMN, aké údaje sa použijú na výpočet RPMN a z čoho sa vychádza pri výpočte RPMN a príloha 2, v ktorej je stanovená rovnica na výpočet RPMN a poznámky k výpočte RPMN. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že bolo na žalovanom, aby predložil dôkaz o tom, že údaj je správny. Okrem toho sa stotožňuje s názorom súdu, ktorý považoval za logický aj argument žalobcu, že ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) v úverovej zmluve nie je určená správne, pretože pokiaľ bola dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 70,01 % ročne, tak RPMN za úver nemôže byť 69,75 %, teda nižšia ako úroková sadzba úveru, pretože RPMN predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento celkovej výšky spotrebiteľského úveru, pričom medzi náklady spotrebiteľa v prvom rade patria úroky za úver. K nesprávnosti RPMN je potrebné uviesť, že účastníci zmluvy o revolvingovom úvere v rovnaký deň, t.j. dňa 07.08.2013 uzatvorili aj Dohodu o poskytovaní služby. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočným účelom uzatvorenej dohody bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver a to tak, aby táto odplata nebola uvedená v zmluve o revolvingovom úvere a nenavyšovala tak výšku ročnej úrokovej sadzby a RPMN, ktorá by odôvodnene mohla spotrebiteľa odradiť od uzavretia úverovej zmluvy. Uzavretím dvoch samostatných právnych úkonov (1. zmluvy o revolvingovom úvere, 2. dohody o poskytovaní služieb) dodávateľ zakrýva časť odplaty za revolvingový úver do odmeny za poskytovanie služieb, čo predstavuje, že obchádza zák. č. 129/2010 Z. z, pretože údaj o RPMN musí zohľadňovať celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Nesprávny údaj o RPMN (nesprávnosť v neprospech spotrebiteľa), ktorý nezahŕňa všetky náklady spotrebiteľa, má súčasne za následok, že úver poskytnutý žalobcovi je treba považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z. z.
13. Uvedená zmluva tak s ohľadom na údaj o RPMN a celkovej výške úveru, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako aj dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nezodpovedá daným kritériám a odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom konštatuje, že uvedené podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere absentujú, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
14. Z vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.
zn. III. ÚS 209/04); odvolací súd zo zreteľom na uvedené sa už ďalšími odvolacími dôvodmi žalovaného nezaoberal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania vecne správne, preto ho ako v súlade s ust. § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. V ostatnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).