Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-2-2019.pdf
PDF · 137.46 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/2/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: X. I., I..W..V.., IČO: 35 831 154,so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovaným: X/Adrián D., R.. XX.XX.XXXX, T. D. Š., X/ U. D., R.. XX.XX.XXXX, T. D. A. XXXX/XX, Š., zast. JUDr. Miroslava Vandáková, advokátka, so sídlom Šúrska 136, Modra, V. U. XX.XXX,XX E. I. N., na odvolanie žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 4. septembra 2018 č.k. 4Csp88/2017-86, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e.
V časti týkajúcej sa trov konania a v časti týkajúcej sa súdneho poplatku rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 100 eur s príslušenstvom zastavil, priznal žalovaným plný nárok na náhradu trov konania v tejto časti. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 17 579,01 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 21.11.20107 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhého zo žalovaných. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi vo veci samej priznal nárok na pomernú časť trov konania s tým, že o výške nároku rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. žalobcovi priznal vrátenie súdneho poplatku vo výške 9,80 eur s tým, že vrátenie vykoná Slovenská pošta, a.s. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť P. F. H., O..I.., sa podanou žalobou, ktorá mu bola doručená dňa 18.08.2017, domáhal od žalovaných 1/ a 2/ solidárneho zaplatenia sumy 20.630,83 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 30.10.2014 do zaplatenia, a tiež náhrady trov konania. Žalobca svoju žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 21.10.2013 uzatvoril ako veriteľ so žalovanými 1/ a 2/ zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX, na základe ktorej im poskytol pôžičku vo výške 20.000 eur, ktorá zodpovedá sume schválenej výške pôžičky, neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky. Žalovaní 1/ a 2/ mali podľa zmluvy splácať poskytnutú pôžičku pravidelnými mesačnými splátkami v počte 120 s výškou mesačnej splátky 331,57 eur až do celkovej sumy pôžičky vo výške 37.220,40 eur. Do dňa podania žaloby na súd mu zaplatili však len sumu 2.320,99 eur. Z dôvodu porušenia povinnosti splácať pôžičku, resp. jej jednotlivé splátky riadne a včas, žalovaných 1/ a 2/ vyzval v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve listom zo dňa 27.08.2014 (predžalobnou upomienkou) k úhrade dlžných splátok a zároveň ich upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Keďže k úhrade dlžných splátok z ich strany nedošlo, úver dňa 19.10.2014
zosplatnil, o čom žalovaných 1/ a 2/ informoval listom zo dňa 29.10.2014 - oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Žalovaní 1/ a 2/mu však dlh ani následne neuhradili. Dlh žalovaných 1/ a 2/ ku dňu podania žaloby vyčíslil žalobca na súd predstavoval podľa neho sumu 20.630,83 eur ako súčin 11 predpísaných splátok do zosplatnenia vo výške 331.57 eur plus suma po zosplatnení 19.304,55 eur mínus prijaté úhrady od žalovaných 1/ a 2/ vo výške 2.320.99 eur. Spolu s touto sumou si zároveň uplatnil aj zákonné úroky z omeškania. Zmluvnú pokutu vo výške 2.671,02 eur si neuplatnil. K žalobe pripojil ako listinné dôkazy zmluvu o pôžičke, prehľad splátok a úhrad, predžalobnú upomienku s doručenkou a oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru.
3. Uznesením č.k. 4Csp 88/2016-41 zo dňa 10.01.2018 súd prvej inštancie rozhodol o pripustení zmeny na strane žalobcu. Žalovaný 1/sa k žalobe nevyjadril a v celom konaní bol procesne nečinný. Žalovaná 2/ so žalobou nesúhlasila. Uviedla, že si nie je vedomá podpísania žiadosti o poskytnutie pôžičky zo dňa 28.08.2013, a okrem toho namietla neuvedenie údajovo o osobe sprostredkovateľa zmluvy v tejto žiadosti a že so sprostredkovateľom sa nikdy nestretla. Poukázala tiež na to, že k podpísaniu žiadosti malo dôjsť v čase, kedy bolo jej manželstvo so žalovaným 1/ rozvrátené a ona intenzívne uvažovala o podaní návrhu na rozvod, ktorý v konečnom dôsledku podala až dňa 24.01.2014. Uviedla, že ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 03.04.2014, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že ako manželia spolu nežili od marca 2013. Vzhľadom na hĺbku rozvratu ich manželstva trvajúcu od roku 2012 považovala za nereálne, aby podpisovala žiadosť o pôžičku na tak vysokú sumu. Ďalej poukázala na to, že v zmluve nie sú uvedené pravdivé údaje o tom, či má dlžník iné pôžičky, čo vyhodnotila ako účelové konanie žalovaného 1/ uskutočnené v snahe, aby mu bola predmetná pôžička schválená. Namietala tiež, že suma mesačných splátok je v zmluve prepisovaná, a že zmluva o poskytnutí pôžičky na bývanie, k uzavretiu ktorej malo dôjsť schválením žiadosti o poskytnutie pôžičky dňa 21.10.2013, nie je súčasťou žalobného návrhu. Poukázala tiež na skutočnosť, že pôžička bola poskytnutá na účel bývania, avšak poskytnuté peniaze neboli investované do spoločného bývania, pričom zdôraznila, že v danom čase už so žalovaným 1/ nebývali v spoločnej domácnosti. Uviedla, že žalovaný 1/nemal vlastné bývanie, preto býval u svojej matky, nie je jej však zrejmé, na aký účel použil prostriedky z tejto pôžičky. Na základe uvedených skutočností sa preto domnievala, že žalovaný 1/ dosiahol podpísanie žiadosti o poskytnutie pôžičky podvodným spôsobom alebo ľsťou. Pokiaľ ide o jej doklady (potvrdenie o príjme, výpis z účtu)uviedla, že tieto získal bez jej vedomia. Nakoľko po rozvode manželstva so žalovaným 1/ sa objavili ďalšie pôžičky, ktoré si žalovaný 1/vybavil krátko pred rozvodom ich manželstva, navštívila Centrum právnej pomoci so žiadosťou o oddlženie, pričom poznamenala, že konkurzné konanie ešte nezačalo. Na základe uvedených skutočností žiadala preto žalobu voči nej zamietnuť, alternatívne konanie voči nej zastaviť, a priznať náhradu trov konania. Spolu s vyjadrením k žalobe predložila súdu rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k.12P 38/2014-25 zo dňa 03.04. 2014 o rozvode manželstva. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 03.09.2018 vzal žalobca svoju žalobu voči žalovaným 1/ a 2/ späť v časti zaplatenia sumy 100 eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ mu túto sumu uhradili po podaní žaloby na súd dňa 30.07.2018. Dôkaz o úhrade však nepredložil.
4. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaná 2/ ako spoludlžník (manželia), obaja ako spotrebitelia vyplnili a podpísali dňa 28.08.2013 v Šenkviciach na predtlačenom formulári právneho predchodcu žalobcu ako dodávateľa žiadosť o poskytnutie pôžičky, predmetom ktorej bola žiadosť o poskytnutie pôžičky (spotrebiteľského úveru) vo výške 20.000 eur prevodom na označený účet so spôsobom splácania prevodom z účtu v počte 120 mesačných splátok a výberom štandardného súboru poistenia pre prípad straty zamestnania, pracovnej neschopnosti, plnej a trvalej invalidity a smrti. Dlžník podpisom žiadosti potvrdil, že bol uzrozumený s obsahom žiadosti vrátane všeobecných obchodných podmienok, a že súhlasí s výškou a počtom splátok uvedených v žiadosti/zmluve a tieto sa zaväzuje uhrádzať v stanovenej lehote. Spoludlžník podpisom žiadosti potvrdil, že bol s obsahom žiadosti vrátane všeobecných obchodných podmienok oboznámený, a že údaje sú úplné a pravdivé. Údaje týkajúce sa finančného agenta - sprostredkovateľa podpisujúceho žiadosť obsahovali iba jeho meno, priezvisko, telefónne číslo a adresu: P.O.BOX 75. Žiadosť (vyplnená zrejme individuálne dlžníkom) neobsahuje údaj o výške: individuálne dojednaných splátok úveru, zmluvného úroku, RPMN, priemernej RPMN, ani celkovej ceny úveru. V časti XII bod 3 žiadosti bolo uvedené, že cit.: „V prípade akceptácie žiadosti klienta na uzatvorenie zmluvy sa spoločnosť zaväzuje, že poskytne klientovi za podmienok dohodnutých v tejto žiadosti, všeobecných obchodných podmienkach peňažné prostriedky (spotrebiteľský úver) a klient sa zaväzuje, že poskytnuté peňažné prostriedky vráti, zaplatí úroky a splní ďalšie záväzky podľa tejto žiadosti/zmluvy. Akceptáciou návrhu klienta na uzatvorenie zmluvy zo strany spoločnosti dochádza k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, o čom spoločnosť zašle klientovi písomné
potvrdenie o uzatvorení zmluvy o pôžičke. Neoddeliteľnou súčasťou žiadosti a po jej akceptácii zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky, formulár štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a formulár informácie o finančnom sprostredkovaní.“ Podmienky k zmluve o poskytnutí účelovej pôžičky pripojenej k žalobe obsahujú tabuľku možností výšky splátok v závislosti od zvolenej výšky pôžičky (od 5.000 eur do 20.000 eur) a zvoleného počtu splátok (36, 48, 60, 72, 84, 96, 108 alebo 120), a tiež údaj o maximálnej RPMN pre pôžičky splatné 12/24/36/ 48/ 60-imi splátkami a podmienky poistenia. Listom bez uvedenia dátumu oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému 1/, že žiadosť o poskytnutie pôžičky na bývanie bola dňa 21.10.2013schválená, a teda došlo k uzavretiu zmluvy o poskytnutí pôžičky na bývanie. Podľa obsahu tohto listu je potvrdzujúci list súčasťou zmluvy s nasledujúcimi parametrami: pôžička 20.000 eur, celková suma pôžičky 37.220,40 eur, celkové náklady spotrebiteľa 17.220,40 eur, splátka (A) 310,17 eur, splátka s poistením 331,57 eur, počet splátok 120, ročná úroková sadzba 14.90 %, RPMN 14,90%, priemerná hodnota RPMN 13,44%, termín konečnej splatnosti 10/2023, splatnosť prvej mesačnej splátky dňa 20.11.2013 a splatnosť každej nasledujúcej splátky v zmysle dohodnutých zmluvných ustanovení - k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. K žalobe neboli pripojené Všeobecné obchodné podmienky. Podľa prehľadu splátok a úhrad boli v prospech právneho predchodcu žalobcu realizované úhrady spolu vo výške 2.320,99 eur (7 x 331,57 eur od 19.11.2013 do 28.05.2014). Predžalobnou upomienkou zo dňa 27.08.2014 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného1/ k úhrade nedoplatku na splátkach v celkovej výške 1.061,03 eur do 05.10.2014 s upozornením na jeho oprávnenie úver zosplatniť. Listom zo dňa 29.10.2014(ktorého doručenie žalovaným 1/ a 2/ nebolo v konaní preukázané) oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému 1/ vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru z úverovej zmluvy č. 8012219 a vyzval ho k zaplateniu sumy 20.774,91 eur (z ktorej istina predstavuje 20.630,83 eur). Ďalej mal preukázané, že písomnou rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 30.06.2017 postúpili postupcovia P. F. H., O..I.., O. C., O..I.., na postupníka X. S. I., O..I.., pohľadávky z klientskych zmlúv, v rámci ktorých bola postúpená aj pohľadávku voči žalovanému 1/, evidovaná pod číslom zmluvy 8012219 vo výške 20.630,83 eur. Postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu vo výške 24.796,65 eur zahŕňajúcej všetky úroky a ostatné príslušenstvo oznámil žalovanému 1/ postupca listom zo dňa 23.11.2017, podaným na poštovú prepravu dňa 23.11.2017, v ktorom ho vyzval na úhradu tohto dlhu novému veriteľovi (žalobcovi). Doručenie tejto písomnosti žalovanému 1/ však v konaní nebolo preukázané. Z rozsudku o rozvode predloženého žalovanou 2/ zistil, že manželstvo žalovaných 1/ a 2/ trvalo od 26.04.2003 do 22.04.2013, kedy zaniklo rozvodom na základe rozsudku, ktorý nadobudol dňa 22.04.2014 právoplatnosť. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku žili žalovaní 1/ a 2/ v spoločnej domácnosti do marca 2013, kedy sa žalovaný 1/ zo spoločnej domácnosti odsťahoval. V nadväznosti na tieto zistenia súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná 2/ v konaní neprodukovala tvrdenia o prípadnom zrušení ich bezpodielového spoluvlastníctva so súdom za trvania manželstva, alebo jeho zúžení, a neprodukovala ani tvrdenia o prípadnom napadnutí predmetnej úverovej zmluvy žalobou o určenie absolútnej, prípadne relatívnej neplatnosti.
5. V prvom rade rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom v časti o zaplatenie sumy 100 eur s príslušenstvom tak, že konanie podľa ust. § 144, 145 ods. 2 a 146 ods. 1 C.s.p. v tejto časti (nenapadnutou prvou časťou prvého výroku rozsudku) zastavil.
6. Vo zvyšnej časti posúdil vec právne podľa ust. § 39, § 44 ods. 1, 2, § 145 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 488, § 489, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len v časti zaplatenia sumy 17.579,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 21.11.2017 do zaplatenia, preto jej v tejto časti (napadnutým druhým výrokom rozsudku) vyhovel a žalovaných 1/ a 2/ ako solidárnych dlžníkov zaviazal k povinnosti zaplatiť túto sumu žalobcovi spoločne a nerozdielne. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú (nenapadnutým štvrtým výrokom rozsudku) zamietol. Mal za preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ ešte ako manželia počas trvania ich bezpodielového spoluvlastníctva požiadali právneho predchodcu žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 20.000 eur s možnosťou jeho splácania mesačnými splátkami v počte 120, a v tejto súvislosti vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej 2/ o sfalšovaní jej podpisu na žiadosti o pôžičku a o odcudzení podkladov preukazujúcich jej solventnosť žalovaným 1/ konštatoval, že v konaní neprodukovala žiadne dôkazy preukazujúce tieto jej tvrdenia. Žiadosť o poskytnutie pôžičky posúdil v zmysle vyššie uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka ako návrh zmluvy. Keďže právny predchodca žalobcu a neskôr aj žalobca ako postupník odvodzovali v konaní uplatnený nárok od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za ktorú považovali žiadosť žalovaných 1/ a 2/ o poskytnutie pôžičky zo dňa 28.08.2013 v spojení s odpoveďou právneho predchodcu žalobcu o schválení tejto žiadosti, preskúmal obsah tohto listu (odpovede právneho predchodcu žalobcu) a dospel k záveru, že zo strany právneho predchodcu žalobcu
nedošlo k bezpodmienečnej akceptácii žiadosti žalovaných 1/ a 2/ o poskytnutie pôžičky, ale k doplneniu textu návrhu zmluvy o podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), t.j. o údaje o celkovej sume úveru, celkových nákladoch spotrebiteľa, výške mesačnej splátky a výške mesačnej splátky aj s poistením, ročnej úrokovej sadzbe, RPMN a jej priemernej hodnote, termíne konečnej splatnosti úveru a splatnosti jednotlivých splátok, ktoré sú pre rozhodnutie spotrebiteľa o tom, či ponúkaný úver je, alebo nie je, pre neho výhodný, a či má uzavrieť zmluvu o úvere, rozhodujúce. Keďže zo strany právneho predchodcu žalobcu, prípadne žalobcu, nemal preukázané prijatie takto zmeneného (doplneného) návrhu na uzavretie zmluvy žalovanými 1/ a 2/, vyhodnotil, že k uzavretiu zmluvy o úvere, na ktorej právnom základe si žalobca uplatňuje žalovanú sumu, nedošlo. Zároveň zdôraznil, že ani čiastočné plnenie (úhradu siedmich splátok) žalovanými 1/ a 2/ nemožno považovať za akceptáciu zmeny návrhu zmluvy o úvere, pretože návrh a jeho zmena boli vykonané písomne a samotný zákon č. 129/2010 Z.z. vyžaduje písomnú formu spotrebiteľskej zmluvy o úvere (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Na základe uvedeného potom vyhodnotil, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k plneniu vo výške 20.000 eur v prospech bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných 1/ a 2/ bez právneho dôvodu (na základe neuzatvorenej zmluvy o úvere), a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ z tejto sumy vrátili už sumu vo výške 2.420,99 eur, zaviazal ich k povinnosti zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne titulom bezdôvodného obohatenia sumu 17.579,01 eur, ktorá zodpovedá rozdielu medzi žalovaným 1/ a 2/ poskytnutou sumou a nimi už vrátenou sumou, spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému 1/ ako solidárnemu dlžníkovi, pričom poukázal na ust. § 563 a R 27/1977. Vo zvyšku žalobu žalobcu preto ako nedôvodnú, nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní, zamietol. Vo vzťahu k obrane žalovanej 2/, že konanie by malo byť voči nej zastavené, nakoľko požiadala o oddlženie v zmysle osobitného predpisu, s poukazom na ust. § 217 ods. 1 C.s.p. uviedol, že ku dňu vyhlásenia rozsudku nemal z jej strany preukázané splnenie podmienok pre zastavenie konania podľa ust. § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. K procesnej obrane žalovanej 2/ ďalej uviedol, že na existenciu a trvanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemá vplyv skutočnosť, že manželia prestali spolu viesť spoločnú domácnosť, pretože pre nadobúdanie hnuteľných a nehnuteľných vecí, majetkových práv a záväzkov platí režim uvedený v ust. § 143 a násl. Občianskeho zákonníka. Na záver zdôraznil, že skutočnosť, že žalovaná 2/ nemala vedomosť o uzavretí žalobcom tvrdenej úverovej zmluvy s právnym predchodcom žalobcu a o spotrebovaní takto získaných peňažných prostriedkov výlučne žalovaným 1/, nemá pre posúdenie veci právny význam.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol samostatne vo vzťahu k zastavenej časti konania (druhou časťou prvého výroku rozsudku) a samostatne vo vzťahu k zvyšnej časti konania, v rámci ktorej bolo meritórne rozhodnuté o veci (piatym výrokom rozsudku).Vo vzťahu k zastavenej časti konania rozhodol o nároku na náhradu trov podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. a po vyhodnotení, že toto čiastočné zastavenie konania zavinil procesne žalobca tým, že vzal späť žalobu v tejto časti bez toho, aby preukázal v čiastočnom späťvzatí žaloby uvedený dôvod čiastočného späťvzatia žaloby, nárok na náhradu trov v tejto časti konania priznal žalovaným 1/ a 2/. Vo vzťahu k zvyšnej časti konania, v rámci ktorej bolo o veci meritórne rozhodnuté, rozhodol o nároku na náhradu trov podľa ust. § 255 ods. 1,2 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal vo veci samej nárok na pomernú časť náhrady (ktorú však bližšie nešpecifikoval), pričom vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol vo veci samej úspešný v časti zaplatenia sumy 17.579,01 eur a žalovaní 1/ a 2/ v časti zaplatenia sumy 2.951,82 eur. Zároveň s poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p. v oboch týchto výrokoch konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
8. Súčasne posledným výrokom napadnutého rozsudku rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku žalobcovi zo späťvzatej časti žaloby vo výške 9,80 eur podľa ust. § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
9. Proti vyhovujúcim výrokom tohto rozsudku, t.j. druhému výroku, ktorým bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 17.579,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 21.11.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a tretiemu výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, a proti piatemu výroku tohto rozsudku (o trovách konania), ktorým bol žalobcovi vo veci samej priznaný nárok na pomernú (bližšie však nešpecifikovanú) časť
náhrady trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, podala žalovaná 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a žiadala, aby odvolací súd žalobu žalobcu voči nej zamietol a priznal jej náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, alternatívne, aby voči nej zastavil konanie a priznal jej náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Odvolanie podala s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila, že naďalej trvá na skutočnosti, že si nie je vedomá podpísania žiadosti o poskytnutie pôžičky zo dňa 28.08.2013, ktorá mala byť podpísaná pred sprostredkovateľom O. K., názov ktorého spoločnosti je nečitateľný a adresa sídla spoločnosti P.O.BOX 75 bez uvedenia mesta. Uviedla, že je presvedčená o tom, že s menovaným sprostredkovateľom sa nikdy nestretla, a to ani doma, ani na inom mieste (napr. v jeho kancelárii). Opäť poukázala na to, že v čase, kedy malo dôjsť k podpísaniu žiadosti o poskytnutie pôžičky, bolo jej manželstvo so žalovaným 1/pred rozvodom a so žalovaným 1/ už nežila v spoločnej domácnosti. Podpísanie tejto žiadosti z jej strany považovala preto za viac ako nepravdepodobné. Vo vzťahu k skutočnosti, že malo ísť o úver na bývanie, uviedla, že takáto suma nebola zo strany žalovaného 1/ použitá na ich spoločné bývanie ani v čase, keď si ich manželstvo riadne plnilo svoju funkciu. Na základe uvedeného možno podľa jej slov predpokladať, že podpísanie žiadosti o úver bolo dosiahnuté zo strany žalovaného 1/ podvodom, uvedením do omylu alebo ľsťou. V ostatnej argumentácii sa pridržiavala písomných a ústnych vyjadrení poskytnutých a prezentovaných pred súdom prvej inštancie. V závere odvolania uviedla, že v mesiaci august navštívila Centrum právnej pomoci a požiadala o oddlženie z dôvodu, že za posledný rok sa „objavilo“ viac pôžičiek, ktoré si žalovaný 1/ zobral ku koncu ich manželstva, a v ktorých figuruje ako spoludlžníčka, či ručiteľka. Nakoľko žalovaný 1/ tieto úvery dlhodobo nespláca, a ona sa v dôsledku zablokovania osobného účtu v banke (na ktorý jej žalovaný 1/ posiela výživné na spoločné dieťa) a zablokovania mzdy exekútorom stala platobne neschopnou, bola donútená pristúpiť k takémuto kroku. Vzhľadom na plynutie zákonných lehôt považovala za pravdepodobné, že v krátkom čase dôjde k vyhláseniu konkurzu na jej osobu a k zastaveniu všetkých súdnych a exekučných konaní voči jej osobe.
10. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej 2/ nevyjadril.
11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), prejednal vec rozsudok v napadnutých vyhovujúcich častiach a v trovách konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 2/ je v časti, ktorou namietala druhý vyhovujúci výrok rozsudku nedôvodné, a vo zvyšných častiach (ktorými namietala tretí výrok a piaty výrok o trovách konania) dôvodné. Odvolací súd preto rozhodol postupom podľa 378 ods. 1 ust. a § 219 ods. 3 C.s.p. verejným vyhlásením rozsudku, ktorým v napadnutých vyhovujúcich častiach rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a časti trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Aj keď v danom prípade podala odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie len žalovaná 2/, odvolanie sa vzťahovalo aj na žalovaného 1/, ktorý odvolanie nepodal, vzhľadom na povinnosť im uloženú spoločne a nerozdielne (R 4/2004). Odvolací súd preto preskúmal napadnuté vyhovujúce časti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k povinnosti zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 17.579,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 21.11.2017 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a nadväzujúci tretí výrok, s ktorými žalovaná 2/ nesúhlasila a žiadala žalobu voči nej zamietnuť, prípadne konanie voči nej zastaviť. Rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie argumentovala tým, že si nie je vedomá podpísania žiadosti o poskytnutie pôžičky zo dňa 28.08.2013, ktorá mala byť podpísaná pred sprostredkovateľom O. K., s ktorým sa nemala nikdy stretnúť. Opäť poukázala na to, že v čase, kedy malo dôjsť k podpísaniu žiadosti o poskytnutie pôžičky, bolo jej manželstvo so žalovaným 1/ pred rozvodom a so žalovaným 1/ už nežila v spoločnej domácnosti. Podpísanie tejto žiadosti z jej strany považovala preto za viac ako nepravdepodobné. Vo vzťahu k skutočnosti, že malo ísť o úver na bývanie, argumentovala, že takáto suma nebola zo strany žalovaného 1/ použitá na ich spoločné bývanie ani v čase, keď si ich manželstvo riadne plnilo svoju funkciu. Domnievala sa preto, že k podpísaniu žiadosti o úver došlo zo strany žalovaného 1/ podvodom, uvedením do omylu alebo ľsťou. V závere svojho odvolania poukázala na to, že v mesiaci august navštívila Centrum právnej pomoci a požiadala o oddĺženie z dôvodu, že za posledný rok sa „objavilo“ viac pôžičiek, ktoré si žalovaný 1/ vzal ku koncu manželstva, a v ktorých
figuruje ako spoludlžníčka, či ručiteľka. Uviedla, že v krátkom čase by malo dôjsť k vyhláseniu konkurzu na jej osobu a k zastaveniu všetkých súdnych a exekučných konaní voči jej osobe.
13. Vychádzajúc z obsahu spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil v súlade s ust. § 191 C.s.p. a dospel k správnym skutkovým záverom, v rámci ktorých tiež správne vyhodnotil, že žalovaná 2/ nepreukázala, že žiadosť o pôžičku zo dňa 28.08.2013 nepodpísala, že žalovaný 1/ doklady o výške jej príjmoch odcudzil, že v čase podpisu žiadosti o pôžičku a poskytnutia sumy 20.000 eur jej bezpodielové spoluvlastníctvo so žalovaným 1/ neexistovalo, a ani to, že bol voči nej vyhlásený konkurz. Na základe týchto skutkových záverov vyvodil tiež správny právny záver, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným 1/ a 2/ ako manželom bez právneho dôvodu (na základe neuzatvorenej/neexistujúcej zmluvy o úvere podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka)v prospech ich bezpodielového spoluvlastníctva finančné prostriedky vo výške 20.000 eur. Pokiaľ potom vzhľadom na zistenie, že právnemu predchodcovi žalobcu bola zo strany žalovaných 1/ a 2/ uhradená celkom už suma 2.420,99 eur, uložil žalovaným 1/ a 2/ ako solidárnym dlžníkom titulom bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1 v spojení s § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 17.579,01 eur, predstavujúcu rozdiel medzi sumou bezdôvodne poskytnutých finančných prostriedkov (20.000 eur) a sumou finančných prostriedkov žalovanými 1/ a 2/ už uhradenou (2.420,99 eur), spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 21.11.2017 (t.j. odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému 1/ ako solidárnemu dlžníkovi s poukazom na ust. § 563 Občianskeho zákonníka a R 27/1977) do zaplatenia, jeho rozhodnutie je v tejto časti vecne správne. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Svoje dôvody, vedúce k uloženiu povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 17.579,01 eur s príslušenstvom, aj náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 CSP. So záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby v tejto časti sa odvolací súd bezvýhradne stotožňuje a to platí aj pre tomuto záveru zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP). V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovanej 2/, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie v odvolaním dotknutej časti a právne úvahy, na ktorých túto časť rozhodnutia založil, aj náležite odôvodnil, pričom ním prijaté právne závery sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom.
14. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej 2/, že nemá vedomosť o podpísaní žiadosti o pôžičku zo dňa 28.08.2013 a nikdy sa nestretla so sprostredkovateľom, pred ktorým mala byť táto žiadosť podpísaná, a že v čase, kedy malo dôjsť k podpísaniu žiadosti o poskytnutie pôžičky už nežila so žalovaným 1/ v spoločnej domácnosti, na základe čoho vyhodnotila, že k podpísaniu žiadosti o úver došlo zo strany žalovaného 1/ pravdepodobne podvodom, uvedením do omylu alebo ľsťou, preto žiadala žalobu voči svojej osobe zamietnuť, odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní výslovne nepoprela, že podpis na žiadosti o pôžičku zo dňa 28.08.2013 v časti označenej „podpis spolužiadateľa“ nie je jej, a keďže na preukázanie jej tvrdenia, že predmetnú žiadosť nepodpísala, nenavrhla v konaní pred súdom prvej inštancie vykonať žiadne dôkazy (napr. výsluch sprostredkovateľa, znalecké dokazovanie písmoznalcom) a žiadne dôkazy ani nepredložila, a nepreukázala ani oprávnenosť jej domnienky, že podpísanie žiadosti o pôžičku uskutočnil za jej osobu žalovaný 1/ podvodom, uvedením do omylu alebo ľsťou (v tomto smere nepredložila žiaden listinný dôkaz, napr. trestné oznámenie), odvolací súd vyhodnotil túto jej odvolaciu argumentáciu, ktorá je úplne totožná s argumentáciou prezentovanou v konaní pred súdom prvej inštancie, v zhode so súdom prvej inštancie ako nedôvodnú, pričom zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku aj dostatočne vysporiadal. Pokiaľ ide o odvolací argument, že žalovaná 2/ v čase podpísania žiadosti o poskytnutie pôžičky so žalovaným 1/ už nežila v spoločnej domácnosti, odvolací súd uvádza, že tento je irelevantný, pretože žiadosť mohla byť podpísaná kdekoľvek a to, že žalovaná 2/ v čase podpisu žiadosti nežila v spoločnej domácnosti automaticky neznamená, že žiadosť nemohla v tejto domácnosti, prípadne na inom mieste, podpísať. V súvislosti s odvolacou námietkou
žalovanej 2/, že podala návrh na oddlženie svojej osoby, a preto žiadala alternatívne konanie voči svojej osobe zastaviť, odvolací súd uvádza, že žalovaná 2/ doposiaľ nepreukázala, že taký návrh podala a nepreukázala ani to, či bol na jej osobu vyhlásený konkurz, v zhode so súdom prvej inštancie preto konštatuje, že žalovaná 2/ nepreukázala splnenie podmienok pre zastavenie konania podľa ust. § 167e zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Nakoľko žalovaná 2/ dôkazné bremeno ohľadom jej tvrdenia, že žiadosť o pôžičku zo dňa 28.08.2013 ako spoludlžníčka nepodpísala (a teda, že finančné prostriedky boli poskytnuté výlučne iba na žiadosť žalovaného 1/ pre jeho potrebu) neuniesla, je nepochybne správny záver súdu prvej inštancie, že právnym predchodcom žalobcu bez právneho dôvodu poskytnuté finančné prostriedky nadobudli žalovaní 1/ a 2/ ako manželia do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Vzhľadom na uvedené je potom nepochybné, že nebol dôvod na zamietnutie žaloby voči žalovanej 2/, a ani na zastavenie konania voči jej osobe. Na základe týchto skutočností vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalovanej 2/ ako nedôvodné.
15. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 17.579,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 21.11.2017 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plniť druhého zo žalovaných podľa ust. § 387 ods. 1C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
16. Právny predchodca žalobcu, neskôr žalobca, sa podanou žalobou domáhal od žalovaných 1/ a 2/ solidárneho zaplatenia sumy20.630,83 eur s príslušenstvom. Podaním zo dňa 31.08.2018 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 100 eur s príslušenstvom späť z dôvodu, že mu žalovaní 1/ a 2/ túto sumu zaplatili po podaní žaloby na súd. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 100 eur s príslušenstvom zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v tejto časti (odôvodneným jeho nepreukázaným tvrdením, že žalovaní 1/ a 2/mu po podaní žaloby na súd v tejto časti plnili), žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 17.579,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 21.11.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol.
17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie dvomi výrokmi tohto rozsudku tak, že priznal vo vzťahu k zastavenej časti konania (o zaplatenie 100 eur s príslušenstvom) plný nárok na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/, a vo vzťahu k veci samej nárok na pomernú časť náhrady trov konania (ktorej rozsah však vôbec nešpecifikoval) žalobcovi. Z týchto výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania sporových strán, je zrejmé, že súd prvej inštancie v nich rozdelil konanie na zastavenú časť konania a na časť, v rámci ktorej bolo rozhodnuté o merite veci, a potom vo vzťahu k týmto častiam konania rozhodol samostatne o nároku na náhradu trov v závislosti od toho, ktorá strana sporu bola v tej - ktorej časti konania (t.j. buď v zastavenej časti konania alebo vo zvyšnej časti konania, ktorou bolo rozhodnuté o veci samej) úspešná, prípadne zavinila zastavenie konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že o nároku na náhradu trov v zastavenej časti konania rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. a o nároku vo zvyšnej časti konania podľa ust. § 255 ods. 1, 2 C.s.p.. Je teda nepochybné, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán sporu neprihliadal na celkový výsledok sporu, preto neurčil ani finálny čistý úspech v konaní úspešnejšej sporovej strany. Odvolací súd konštatuje, že výsledkom vyššie špecifikovaného spôsobu rozhodovania o nároku na náhradu trov konania (viacerými výrokmi samostatne vo vzťahu k jednotlivým častiam konania), v rámci ktorého súd prvej inštancie na jednej strane žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov v zastavenej časti konania v plnom rozsahu a na strane druhej priznáva zase nárok na náhradu trov konania vo veci samej v nešpecifikovanom pomernom rozsahu žalobcovi, je nepochybne zmätočné, neprehľadné rozhodnutie o trovách, založené navyše na nesprávnom právnom posúdení veci. Vo vzťahu k výroku rozsudku, ktorým bol žalobcovi vo veci samej priznaný nárok na pomernú časť náhrady trov konania bez toho, aby bol špecifikovaný (percentuálne alebo zlomkom) rozsah tohto nároku (ktorý by mal zodpovedať pomeru jeho úspechu vo veci), je ešte potrebné poukázať na to, že nešpecifikovaním rozsahu žalobcovi priznaného nárokuje tento výrok neúplný, nejednoznačný (všeobecný), neurčitý a pre strany sporu nič nehovoriaci, nakoľko neurčuje rozsah žalobcovi priznaného nároku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd ustálil, že rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania týmito dvomi výrokmi, ktoré sú pre strany sporu zmätočné a nepochopiteľné, je nepreskúmateľné a zároveň nesprávne, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
18. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
19. Podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
20. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
21. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
22. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
23. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Z citovaných ustanovení vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, a že strane prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V posudzovanej veci, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovaných 1/ a 2/ ako solidárnych dlžníkov zaplatenia 20.630,83 eur s príslušenstvom, bolo konanie v časti o zaplatenie sumy100 eur s príslušenstvom zastavené (z dôvodu späťvzatia žaloby), v časti o zaplatenie 17.579,01 eur s príslušenstvom bolo žalobe žalobcu vyhovené a vo zvyšnej časti (o zaplatenie sumy 2.951,82 eur s príslušenstvom) bola jeho žaloba zamietnutá. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovaných 1/ a 2/ ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že takáto situácia v posudzovanej veci nenastala. Ak žiadna strana nemá vo veci plný úspech, potom má každá zo strán úspech čiastočný, teda obe strany sporu (žalobca a žalovaní 1/ a 2/) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Zmyslom využitia zásady zavinenia je zas sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri čiastočnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania rozhodujúce zistenie, ktorá zo strán zavinila z procesného hľadiska čiastočné zastavenie konania. V posudzovanej veci zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie 100 eur s príslušenstvom bez toho, aby preukázal ním uvádzaný dôvod čiastočného späťvzatia žaloby (zaplatenie sumy 100 eur žalovanými 1/ a 2/ po podaní žaloby na súd). Je preto namieste prijať záver, že späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 100 eur s príslušenstvom zavinil z procesného hľadiska žalobca svojím konaním spočívajúcim v čiastočnom späťvzatí žaloby (nepreukázal, že žaloba bola vzatá späť v tejto časti pre správanie žalovaných 1/ a 2/). V rámci rozhodovania o trovách celého konania bude preto súd prvej inštancie povinný vyhodnotiť zastavenie konania v časti späťvzatia žaloby ako úspech žalovaných 1/ a 2/. V časti žalovanej sumy o zaplatenie sumy 17.579,01 eur s príslušenstvom bolo žalobe žalobcu vyhovené, čiže žalobca bol v tejto časti úspešný, a neúspešný bol v zamietnutej časti žaloby o zaplatenie sumy 2.951,82 eur s príslušenstvom. Naopak, žalovaní 1/ a 2/ mali neúspech v spore v časti o zaplatenie 17.579,01 eur s príslušenstvom a úspech v zamietnutej časti žaloby o zaplatenie 2.951,82 eur s príslušenstvom. Takúto situáciu rieši práve ust. § 255 ods. 2 C.s.p., na ktoré súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku poukázal, avšak nesprávne ho v danej veci aplikoval len vo vzťahu k tej časti konania, v rámci ktorej bolo rozhodnuté o merite veci, a nie vo vzťahu k celému konaniu (teda aj zastavenej časti konania). Podľa tohto ustanovenia súd náhradu trov konania, v prípade ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úlohou súdu prvej inštancie preto bude vyhodnotiť pomer úspechu a neúspechu sporových strán v spore (s prihliadnutím na zavinenie čiastočného zastavenia konania), a o nároku na náhradu trov celého konania opätovne rozhodnúť v zmysle ust. § 255 ods. 2 C.s.p.(jedným výrokom).
25. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie časti o nároku na náhradu trov konania sporových strán podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania vyššie uvedeným spôsobom. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.).
26. V zmysle ust. § 379 písm. a) C.s.p. odvolací súd preskúmal i závislý výrok rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o vrátení krátenej časti súdneho poplatku žalobcovi vo výške 9,80 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s.. To, že ide o závislý výrok, nepochybne vyplýva zo skutočnosti, že bude podkladom pre neskoršie rozhodnutie o výške náhrady trov konania, pri ktorom bude súdny úradník vychádzať aj z výšky zaplateného súdneho poplatku, a jej prípadného krátenia. Preskúmaním tohto výroku a jemu prislúchajúcej časti odôvodnenia rozsudku odvolací súd zistil, že dôvody, pre ktoré bol vydaný neexistovali, súd prvej inštancie sa však v dôsledku nesprávneho posúdenia veci domnieval, že existujú.
27. Aj keď z ust. § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, účinného v čase čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom, vyplýva, že v prípade (čiastočného) späťvzatia žaloby pred prvým pojednávaním sa žalobcovi vráti súdny poplatok (prípadne jeho pomerná časť, ak ide o čiastočné späťvzatie žaloby) krátený o 1%, najmenej však o 6,70 eur, v danom prípade však žalobcovi po krátení časti súdneho poplatku za žalobu o minimálnu sumu 6,70 eur, ktorá sa mu mala po čiastočnom späťvzatí žaloby vrátiť, nezostalo k vráteniu nič. Žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobu vo výške 1.237,50 eur ktorá predstavuje 6% zo základu pre výpočet súdneho poplatku, ktorým bola suma 20.630,83 eur (položka č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov). Následne bola žaloba vzatá späť v časti zaplatenia sumy 100 eur (s príslušenstvom) a predmetom konania sa tak stala suma 20.530,83 eur, ktorá sa stala zároveň novým základom pre výpočet súdneho poplatku za žalobu (6% zo sumy 20.530,83 eur= 1.231,50 eur - položka č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov), čiže žalobcovi sa v zmysle ust. § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov mala vrátiť za späťvzatú časť žalovanej sumy krátená časť súdneho poplatku. Nakoľko žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobu vo výške 1.237,50 eur a po čiastočnom späťvzatí žaloby bol súdny poplatok vo výške 1.231,50 eur, v zmysle uvedených zákonných ustanovení sa mal žalobcovi vrátiť rozdiel súm týchto súdnych poplatkov krátený v zmysle ust. § 11 ods. 4 uvedeného zákona minimálne o 6,70 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že rozdiel týchto súdnych poplatkov predstavoval len sumu vo výške 6 eur (1.237,50 eur - 1.231,50 eur), ktorá bola nižšia ako minimálna suma krátenia 6,70 eur, je zrejmé, že žalobcovi po zákonnom krátení nezostala z časti súdneho poplatku, ktorá sa mu mala vrátiť, už žiadna suma, ktorú by mu súd prvej inštancie mohol vrátiť. Je preto nepochybné, že dôvody na vrátenie krátenej časti súdneho poplatku za žalobu žalobcovi vo výške 9,80 eur, a ani v inej výške, neexistovali, a že posúdenie súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel k záveru o dôvodnosti vrátenia krátenej časti súdneho poplatku vo tejto výške (9,80 eur), bolo nesprávne. Odvolaciemu súdu vzhľadom na strohosť odôvodnenia tohto výroku doposiaľ nie je zrejmé, aká matematická a právna úvaha viedla súd prvej inštancie k tomu, že žalobcovi priznal vrátenie krátenej časti súdneho poplatku vo výške 9,80 eur.
28. Odvolací súd preto v časti týkajúcej sa trov konania a vrátenia súdneho poplatku podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
29. O náhrade trov a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).