Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-178-2018.pdf
PDF · 163.18 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/178/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: J. O., nar. X.X.XXXX, adresa B. Z., I. XXXX/XX, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. ROJKO s. r. o., so sídlom Považská Bystrica, Železničná 90/12, proti žalovanému: V. O., nar. XX.X.XXXX, adresa B., O. XXXX/ XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Igor Horanský, so sídlom Piešťany, Staničná 1, o zaplatenie 695,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 15C/314/2014-218 zo dňa 27.3.2018 žalobcu voči zamietajúcemu výroku III. a výroku IV. o trovách konania a žalovaného voči vyhovujúcemu výroku II. a výroku IV. o trovách konania, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku II., ako aj v napadnutom zamietajúcom výroku III. a vo výroku IV. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 77,22%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh žalovaného zo dňa 8.12.2017 na prerušenie konania; výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 79,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 875,18 Eur od 7.2.2014 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom III. žalobu o zaplatenie sumy 616,65 Eur zamietol a napokon výrokom IV. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 77,22%.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 121 ods. 3, § 470 ods. 1, 2, § 488, § 489, § 517 ods. 1, 2, § 580 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 1.2.2013 a ust. § 140 ods. 2, § 160 ods. 1, § 167 ods. 2 a § 175 zca ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 695,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 875,18 Eur od 7.2.2014 do zaplatenia s tým, že suma 695,90 Eur pozostáva zo sumy 616,65 Eur, ktorá predstavuje účelne vynaložené náklady žalobcu spojené s uplatňovaním jeho nároku a zo sumy 79,25 Eur, ktorá predstavuje úrok z omeškania výške 5,25% ročne zo sumy 10.395,95 Eur od 15.12.2013 do 6.2.2014. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, mal za to, že pohľadávka, s ktorou žalobca spája vynaložené náklady trov právneho zastúpenia bola uhradená a z časti vo výške 852,18 Eur zanikla započítaním ku dňu stretnutia pohľadávok. V priebehu konania žalovaný navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia súdu o námietkach proti exekúcii EX 64/2014 v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 9Er/372/2014. Súd tento návrh aplikujúc ust. § 162 ods. 1 písm. a) a § 162 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) výrokom I. zamietol, keď mal za to, že je oprávnený si v tomto konaní sám vyriešiť otázku, ktorou
je obrana žalovaného spočívajúca v započítaní (zániku pohľadávky) a bolo by nehospodárnym čakať na rozhodnutie exekučného súdu o podaných námietkach proti exekúcii, ktorých podstata spočíva v kompenzačnej námietke žalovaného tak, ako ju uplatnil aj v tomto konaní.
3. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná len čiastočne. Žalobca a žalovaný sú (okrem nich ešte ďalšie 2 osoby) dedičmi v prvej dedičskej skupine po J. O., zomrelom XX.X.XXXX, pričom v dedičskom konaní bolo v zmysle § 175 zca ods. 1 OSP, povereným notárom JUDr. Milanom Rovňákom, ako súdnym komisárom so súhlasom účastníkov dedičského konania (teda aj žalobcu aj žalovaného) vydané pod sp. zn. 6D/625/2013, Dnot 265/2013 dňa 25.11.2013 osvedčenie o dedičstve, ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 11.12.2013. Podkladom tohto osvedčenia o dedičstve bola dohoda dedičov (teda aj žalobcu aj žalovaného) o vyporiadaní dedičstva (§ 175 zca ods. 1 písm. c/ OSP) zo dňa 25.11.2013, ktorou sa dedičia dohodli na tom, že všetky aktíva uvedené v časti III. osvedčenia (v čistej hodnote 41.583,81 Eur) nadobudol V. O. (t.j. žalovaný), s povinnosťou vyplatiť ustupujúcim dedičom, t.j. aj žalobcovi ich zákonný dedičský podiel 1 z celku (t.j. po 10.395,95 Eur ako 1/4 zo sumy 41.583,81 Eur). Súčasne je v osvedčení uvedené, že odmena a náhrady notára v dedičskej veci v celkovej výške 502,46 Eur bude uhradená účastníkmi v plnej výške v pokladni notárskeho úradu. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 11.12.2013, pričom vo vzťahu k lehote na plnenie, t.j. vyplateniu dedičského podielu žalobcovi zo strany žalovaného, je potrebné postupovať primerane podľa ustanovení § 167 ods. 2 a § 160 ods. 1 prvá veta OSP, t.j. procesného predpisu účinného v čase dedičského konania. Lehota na vyplatenie dedičského podielu zo strany žalovaného tak bola tri dni a plynula od právoplatnosti rozhodnutia, t.j. od 11.12.2013 a uplynula dňa 14.12.2013. Ak žalovaný v lehote do 14.12.2013 dedičský podiel vo výške 10.395,95 Eur žalobcovi nevyplatil, dostal sa v zmysle § 517 ods. 1 OZ do omeškania, čoho následkom je vznik nového práva na strane žalobcu ako veriteľa v zmysle § 517 ods. 2 OZ, ktorým je jeho právo požadovať od žalovaného ako dlžníka úroky z omeškania, ktorých výšku ustanovuje vykonávací predpis. Žalovaný sa tak do omeškania s vyplatením dedičského podielu žalobcovi v sume 10.395,95 Eur dostal dňom 15.12.2013. Svoj dlh žalobcovi čiastočne uhradil až dňa 7.2.2014, a to v sume 9.520,77 Eur, neuhradená tak zostala časť v sume 875,18 Eur (10.395,95 Eur - 9.520,77 Eur). Nárok žalobcu na zaplatenie sumy 79,25 Eur, predstavujúcej úrok z omeškania zo sumy 10.395,95 Eur výške 5,25 % ročne (v súlade s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013) od 15.12.2013 do 6.2.2014 preto bol dôvodný. Nakoľko bolo preukázané, že časť dlhu vo výške 875,18 Eur zostal doposiaľ neuhradený, súd žalobcovi priznal aj ním požadovaný úrok z omeškania zo sumy 875,18 Eur vo výške 5,25% ročne od 7.2.2014 do zaplatenia. Súd tiež dospel k záveru, že vo vzťahu k úroku z omeškania nemožno uplatniť tzv. kompenzačnú námietku žalovaného a neobstojí ani jeho obrana, že sám navrhoval osobné stretnutie všetkých dedičov za účelom vyplatenia dedičských podielov, keďže táto skutočnosť nebola jednak ničím preukázaná a súd tiež takúto obranu vyhodnotil ako účelovú. Pokiaľ mal žalovaný vedomosť o povinnosti zaplatiť žalobcovi jeho dedičský podiel, mal si túto právnu povinnosť splniť v lehote určenej právnymi predpismi, keď záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.395,95 Eur vznikol z osvedčenia o dedičstve JUDr. Milana Rovňáka, notára ako súdneho komisára pod sp. zn. 6D/625/2013, Dnot 265/2013 zo dňa 25.11.2013, právoplatného dňa 11.12.2013.
4. Za nedôvodnú však považoval súd prvej inštancie žalobu v časti, v ktorej si žalobca uplatňoval voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 616,65 Eur, ktorá mala predstavovať žalobcom účelne vynaložené náklady za právnu pomoc, a to odmenu za 3 úkony právnej služby v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (á 270,54 Eur + 2 x režijný paušál po 8,04 Eur za úkony zo dňa 10.01.2014 a 13.01.2014; a odmena za úkon zo dňa 25.3.2014 vo výške 51,45 Eur + režijný paušál 8,04 Eur). Súd uviedol, že v zmysle § 121 ods. 3 OZ predstavuje tento nárok príslušenstvo pohľadávky - zaplatenie dedičského podielu žalobcovi, ktorá povinnosť vznikla žalovanému právoplatnosťou osvedčenia o dedičstve dňa 11.12.2013. Za náklady spojené s uplatnením pohľadávky je potrebné považovať aj trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Týmito nákladmi v danom spore sú náklady za právnu pomoc tak ako ich špecifikoval žalobca. Nebolo však preukázané, že by boli tieto náklady žalobcom zaplatené. Napriek tomu, že uhradenie týchto nákladov žalobcom spochybnil aj žalovaný, žalobca neoznačil ani nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci skutočné zaplatenie sumy 616,65 Eur zo strany žalobcu jeho zástupcovi za poskytnutú právnu pomoc. Žalobca síce preukázal vykonanie 3 úkonov právnej služby (prevzatie zastúpenia zo dňa 10.1.2014 a vykonanie úkonov- výziev zo dňa 13.1.2014 a 25.3.2014) zo strany jeho zástupcu JUDr. Stanislava Rojka, no neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočného
zaplatenia sumy 616,65 Eur tomuto zástupcovi, čo napokon viedlo súd k zamietnutiu žaloby v tomto rozsahu (výrok III.).
5. Kompenzačnú námietku žalovaného, vyhodnotil súd ako nedôvodnú, resp. nespôsobilú spôsobiť zánik žalovanej pohľadávky zo strany žalobcu, keď na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že na strane žalovaného pohľadávka (ktorú započítal vo výške 852,18 Eur, vychádzajúc z podielu 1 nákladov na pohreb voči žalobcovi v sume 726,57 Eur, ako i 1 zo zaplatenej odmeny notára v sume 125,61 Eur) voči žalobcovi nevznikla, a teda nemohlo dôjsť ani k zániku pohľadávky žalobcu jej započítaním. Súd pritom vychádzal z tvrdenia samotného žalovaného, že náklady spojené s pohrebom poručiteľa J. O. boli hradené z finančných prostriedkov rodičov, t.j. nie z finančných prostriedkov žalovaného, čoho logickým potvrdením je skutočnosť, že náklady spojené s pohrebom poručiteľa neboli zahrnuté v rámci pasív do osvedčenia o dedičstve. Navyše nebola ani jednoznačne a bez pochybností preukázaná existencia ústnej dohody dedičov zo dňa 27.7.2013, o započítaní nákladov na pohreb poručiteľa voči dedičskému podielu. V zmysle § 470 ods. 1 OZ, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa. V danom prípade nadobudol dedičstvo žalovaný, ktorý teda zodpovedal aj za náklady spojené s pohrebom poručiteľa. V dedičskej dohode zo dňa 25.11.2013 sa dedičia formou dohody jednoznačne pred orgánom štátu (notárom) vyjadrili, že pohrebné trovy sú neuplatnené a ani uplatňované nebudú. Čo sa týka vyplatenia odmeny a náhrad notára za dedičské konanie vo výške 502,46 Eur, bolo síce preukázané, že tieto skutočne uhradil žalovaný, avšak v konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky jednoznačne dedič, ktorý nadobudol dedičstvo, čo bol v danom prípade žalovaný. Preto nakoľko pohľadávka uplatnená žalovaným na započítanie tu nie je, bolo bezpredmetným sa zaoberať ďalej námietkou premlčania vznesenou žalobcom vo vzťahu k tejto kompenzačnej námietke.
6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že v spore prevažne úspešnému žalovanému priznal podľa pomeru jeho úspechu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,22%.
7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, a to v rozsahu zamietajúceho výroku III. a výroku IV. o náhrade trov konania žalovanému. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP a mal za to, že súd neodôvodnil, akým právnym predpisom sa riadil, keď rozhodol o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 616,65 Eur, rozsudok je teda nepreskúmateľný, pretože ani z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3M Obdo 2/2010 nevyplýva, že by uplatnenie nároku na náhradu vynaložených nákladov, bolo podmienené ich zaplatením. Toto uznesenie NS SR rieši právny režim advokátskej odmeny, ktorá vznikla za úkony v predsúdnom konaní, resp. z dôvodov, že pre postoj žalovaného tieto trovy neboli uplatnené v súdnom konaní. Súd tak tieto trovy nekvalifikuje ako trovy súdneho konania. Ich uplatnenie však nepodmieňuje ich zaplatením a o. i. NS SR konštatuje, že charakter nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ má aj odmena za poskytnutú právnu pomoc zaplatená pred uplatnením samotnej pohľadávky na súde, a to aj v prípade, keď k uplatneniu pohľadávky na súde nedošlo z dôvodu dobrovoľného plnenia povinným. Samotná pohľadávka žalobcu bola nepochybne opodstatnená a dôvodná, o čom svedčí aj to, že zo strany žalovaného bola uspokojená pred podaním žaloby a nebola nijako spochybňovaná. Skutočnosť, že nedošlo k súdnemu konaniu bola zapríčinená dobrovoľným splnením povinnosti zo strany žalovaného a tento stav nemôže byť v neprospech žalobcu. Súd prvej inštancie vo veci nesprávne rozhodol, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu právnych vzťahov, keď uplatnený žalobný návrh je vzťahom medzi žalobcom a žalovaným a plnenie v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. je právnym vzťahom medzi advokátom a klientom a z tohto titulu pre vznik nároku žalobcu voči žalovanému nie je rozhodujúce do akej miery žalobca advokátovi uhrádzal, resp. skutočne uhrádzal trovy podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., pretože takéto trovy sa v podstate zálohujú a k ich vyúčtovaniu, k doplateniu alebo k úplnému zaplateniu dochádza až po skončení právneho zastúpenia. Právne zastúpenie pritom do t. č. nebolo ukončené. Z písomných podaní žalobcu vyplývalo, že mu vznikali náklady spojené s právnym zastupovaním pri uplatňovaní jeho nároku, pokiaľ nedošlo k ukončeniu zastúpenia, nemožno definitívne hovoriť o zaplatení, ale iba o zálohovaní trov. Žalobca vo vzťahu k advokátovi zálohoval trovy 2 x, a to 17.3.2014 v sume 334,30 Eur a dňa 27.10.2014 v sume 117,80 Eur, toto však žiadnym spôsobom neovplyvňuje a nemôže zmariť právo žalobcu požadovať primeranú náhradu všetkých svojich opodstatnených nákladov na vymáhanie, vzniknutých v dôsledku omeškania žalovaného. NS SR svoj názor opiera aj o smernicu
EP a Rady 2000/35/ES z 29.6.2000, keď v uznesení 3M Obdo 2/2010 uvádza: „Uvedený záver vyplýva aj z článku 3 bod 1 písm. e/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, podľa ktorého, okrem prípadov, keď dlžník nie je zodpovedný za omeškanie, veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať primeranú náhradu všetkých svojich opodstatnených nákladov na vymáhanie vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania. Tieto náklady na vymáhanie musia zodpovedať princípom transparentnosti a proporcionality, pokiaľ ide o daný dlh.“ Princíp transparentnosti a proporcionality vychádza z vyhl. č. 655/2004 Z. z., hodnoty konania, sadzieb a vykonaných úkonov, resp. preukázaním splnomocnenia právneho zástupcu a vykonaných úkonov tieto náklady za odmenu za právnu službu žalobcovi nepochybne vznikli, vo vzťahu k žalovanému sú odôvodnené pre jeho dlh a omeškanie s plnením a iné skutočnosti, t. j. právny vzťah žalobcu a advokáta, výška zaplatenej zálohy, či potreba celkového zúčtovania, nemôžu žalovaného zbaviť povinnosti nahradiť takéto náklady. Výklad súdu, o dôvodnosti nároku len v prípade „preukázania zaplatenia“ je zásahom do právneho vzťahu medzi klientom a advokátom, „ukladá“ žalobcovi takú povinnosť, ktorú prípadne ani objektívne nemôže splniť, napr. pre pokračujúce zastúpenie advokátom. Žiadny právny predpis neurčuje, že by malo ísť o „žalobcom zaplatené náklady,“ najmä keď nedošlo k ukončeniu zastúpenia, nedošlo k vyúčtovaniu trov/odmeny právneho zastúpenia, resp. záloha nepokrýva celkovú výšku nákladov, ktoré vznikli zavinením, omeškaním žalovaného. Ani v iných prípadoch, keď sa rozhoduje o trovách súdneho konania súd priznanie týchto trov nepodmieňuje ich zaplatením zo strany klienta voči advokátovi, a to sa tiež môže jednať o odmenu za právne služby v predsúdnom konaní, napr. prevzatie a príprava zastúpenia, porady s klientom, podania protistrane, či rokovanie s protistranou. Nie je žiadny dôvod, ani právny predpis neupravuje, že by žalovaný mal byť zvýhodnený v tých nákladoch, ktoré vznikli jeho omeškaním ešte pred plnením zo strany žalovaného. A to bez ohľadu na to, či k dodatočnému plneniu zo strany dlžníka došlo pred podaním žaloby alebo po podaní žaloby. Rozhodujúce je, že žalobcovi vznikli odôvodnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky voči žalovanému, tieto vznikli zavinením žalovaného a žalobca má právo na ich náhradu, a to aj bez toho, aby toto bolo podmienené ich zaplatením, resp. zaplatením v celom rozsahu, t. j. zálohovaním, preto až do skončenia právneho zastúpenia ide o zálohovanie odmeny za právne služby. Z titulu vzťahu klienta advokáta sa žalovaný nemôže zbaviť zodpovednosti za vznik odôvodnených nákladov spojených s uplatnením pohľadávky proti žalovanému. Podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. advokát môže poskytovať právne služby aj na základe hodinovej odmeny, paušálnej odmeny, či podielovej odmeny, pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb tak vôbec nemusí byť stanovená konkrétna sadzba pre konkrétny jednotlivý prípad, ani platba za taký konkrétny jednotlivý prípad nemusí byť dobre špecifikovateľná, pretože môže ísť o platby za hodinový, či istý časový úsek alebo vybavenie veci, či súboru vecí. V takom prípade ide spravidla o súhrnnú platbu, ktorá medzi klientom a advokátom nemusí zodpovedať tarifnej odmene, iba tá sa priznáva ako náhrada voči inej osobe. Žalobca nerozporuje, že sa z pojednávaní ospravedlňoval, ale v tých prípadoch nežiadal o odročenie pojednávania a súhlasil s ich vykonaním, pretože v skutkovom a právnom základe nedochádzalo k zmene. Naopak, zo strany žalovaného dochádzalo k opakovaným žiadostiam o ich odročenie. Obštrukcie nastali na strane žalovaného, neúčasť či ospravedlnenie žalobcu nebránili súdu vo veci rozhodnúť skôr než takmer 4 roky po podaní žaloby. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak nesprávny, nezákonný, zvýhodňujúci žalovaného, ktorý bol v omeškaní s plnením svojich povinností a poškodzujúcim žalobcu, ktorý bol pre postoj žalovaného nútený požiadať o právne služby advokátsku kanceláriu. Preto žalobca žiada, aby odvolací súd jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel.
8. Ďalej podal proti o rozsudku súdu prvej inštancie prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie aj žalovaný, a to v rozsahu vyhovujúceho výroku II. a výroku IV. o náhrade trov konania. Dôvodil, že rozsudok je v kľúčových aspektoch nepreskúmateľný, je diskriminačný a vychádza z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci. Rozsudok je vecne a právne nesprávny, nespravodlivý a nezákonný. V odôvodnení súd v nedostatočnej miere a nejednoznačne určil z akého dôvodu žalobe v časti o zaplatenie 79,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 875,18 Eur od 7.2.2014 do zaplatenia vyhovel. Zároveň je vydanie rozsudku porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, princípu rovnosti a zákazu diskriminácie, ale je predovšetkým porušením princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť z bezprávia a nespravodlivosti. Súd sa nezaoberal náležite, ani sa preskúmateľne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka, Občianskeho súdneho poriadku, ako ani ustanovení Civilného sporového poriadku. Súd nesprávne vyhodnotil kompenzačnú námietku za nespôsobilú, keď podľa jeho názoru na strane žalovaného neexistovala pohľadávka spôsobilá na započítanie, nakoľko náklady spojené s pohrebom poručiteľa J. O. boli hradené z finančných prostriedkov rodičov, nie z finančných prostriedkov žalovaného a že s poukazom na ust. § 470 ods. 1 OZ nadobudol dedičstvo iba žalovaný, ktorý teda zodpovedal aj za náklady spojené s pohrebom poručiteľa. Čo sa týka vyplatenia odmeny a náhrad notára za dedičské konanie vo výške 502,46 Eur bolo preukázané, že tieto skutočne uhradil žalovaný, avšak podľa súdu to bolo v súlade s ust. § 140 ods. 2 OSP účinného v danom čase, nakoľko dedičstvo v danom prípade nadobudol iba žalovaný. S týmto žalovaný nesúhlasí. Žalobca a žalovaný sú dedičmi po svojom otcovi J. O., zomrelom dňa XX.X.XXXX, po ktorom bolo dedičské konanie vedené pod sp. zn. 6D/625/2013, Dnot 265/2013 u notára JUDr. Milana Rovňáka, ukončené Osvedčením o dedičstve, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.12.2013. Podľa osvedčenia bola čistá hodnota dedičstva vo výške 41.583,81 Eur, pričom žalovaný, ako preberateľ dedičstva, mal povinnosť vyplatiť ustupujúcim dedičom, svojim trom súrodencom, ich zákonný dedičský podiel 1 z celku, čo predstavuje sumu 10.395,95 Eur pre každého, čiže žalobca sa nevzdal dedičstva v prospech žalovaného, ako to mylne vyhodnotil konajúci súd. Žalovaný sa so svojimi tromi súrodencami ešte v deň úmrtia ich otca ústne dohodol, že náklady vzniknuté pohrebom otca, ako aj odmenu a náhradu spojenú s dedičským konaním uhradí žalovaný a oni mu tieto náklady každý v podiele 1 nahradia. Z dokazovania bolo vyjadrením žalovaného a potvrdením S. L., sestry sporových strán preukázané, že dedičia pred konaním o dedičstve po svojom otcovi takúto ústnu dohodu uzavreli. Zároveň bolo príjmovým dokladom č. 1553/2013 zo dňa 25.11.2013 preukázané, že odmenu a náhradu notára do pokladne uhradil iba žalovaný, čo potvrdil aj súd v bode 22. odôvodnenia, pričom žalobcom nebolo toto skutkové tvrdenie popreté. Náklady na pohreb predstavovali 2.906,27 Eur, z čoho 1 činí 726,57 Eur a náklady na odmenu a hotové výdavky notára predstavovali 502,46 Eur, z čoho 1 činí 125,61 Eur. Po nadobudnutí právoplatnosti Osvedčenia o dedičstve žalovaný kontaktoval svojich súrodencov v záujme vyplatenia im zákonného dedičského podielu na základe dohody kráteného o 1 nákladov na pohreb a nákladov spojených s dedičským konaním. Dedičský podiel krátený o 1 týchto nákladov predstavoval 9.543,77 Eur. Dvaja súrodenci krátený dedičský podiel bez pripomienok prevzali, žalobca sa odmietol osobne stretnúť z dôvodu jeho požiadavky vyplatiť mu dedičský podiel v plnej výške. Preto žalovaný jednostranným právnym úkonom, listom zo dňa 3.2.2014, započítal sumu 852,18 Eur žalobcovi do jeho dedičského podielu vo výške 10.395,95 Eur, pričom rozdiel v protipohľadávkach vo výške 9.543,77 Eur mu uhradil poštovou poukážkou. Účinky započítania vo výške 852,18 Eur nastali ex tunc ku dňu stretnutia pohľadávok dňa 11.12.2013 (právoplatnosť osvedčenia o dedičstve). Žalovaný v konaní síce potvrdil, že finančné prostriedky, z ktorých bol hradený pohreb poručiteľa J. O. a odmena a náhrada notára boli hradené z finančných prostriedkov rodičov, súdu však unikla skutočnosť, že tieto finančné prostriedky boli zahrnuté do aktív dedičstva a v prípade, že žalovaný by si podiel 1 sumy na náklady pohrebu a odmenu notára voči zákonnému dedičskému podielu nezapočítal, bol by žalobca o túto sumu na úkor žalovaného zvýhodnený. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na ústnu dohodu súrodencov a tiež na ust. § 470 ods. 1, 2 OZ, podľa ktorého dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Pokiaľ ide o poručiteľove dlhy a primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa, je irelevantné, že tieto neboli ako pasíva zahrnuté do dedičstva, a to aj s poukazom na rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 5145/2007 R 70/2009 a 4 Cy 40/1991. Pokiaľ ide o uhradenie odmeny a náhrady notára, v osvedčení je uvedené, že odmena a náhrady notára v celkovej výške 502,46 Eur bude uhradená účastníkmi v plnej výške v pokladni notárskeho úradu, z čoho ako aj z ust. § 140 ods. 2 OSP vyplýva, že dedičmi boli všetci účastníci dedičského konania a nie iba žalovaný, ako nesprávne vyhodnotil súd. Z príjmového dokladu č. 1553/2013 zo dňa 25.11.2013 bolo preukázané, že v skutočnosti uhradil odmenu a náhrady notára v celej výške 502,46 Eur žalovaný a v prípade, že by žalobcovi nezapočítal 1 z tejto sumy voči jeho zákonnému dedičskému podielu, bol by žalobca opätovne na úkor žalovaného zvýhodnený, čo by bolo v rozpore s ust. § 3 ods. 1 OZ, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s ust. § 140 ods. 2 OSP v znení účinnom k 11.12.2013 a prišlo by k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalobcu na úkor ostatných zákonných dedičov. Žalovaný sa teda nemohol dostať do omeškania so splnením svojho záväzku, nakoľko pohľadávka žalovaného bola spôsobilá na započítanie a účinky započítania vo výške 852,18 Eur nastali ex tunc ku dňu stretnutia pohľadávok dňa 11.12.2013. Nárok žalobcu priznaný výrokom II. mal byť zamietnutý aj z toho dôvodu, že žalobca vo svojom návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 21.8.2014 v časti petitu žiadal, aby súd zaviazal žalovaného, aby žalobcovi na účet právneho zástupcu uhradil titulom úroku z omeškania sumu 79,25 Eur a úrok z
omeškania 5,25% ročne zo sumy 875,18 Eur od 7.2.2014, pričom však právny zástupca nebol a nie je sporovou stranou v predmetnom konaní. Žalobca počas celého konania návrh na rozhodnutie súdu neupravil, napriek tomu súd vo výroku II. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 79,25 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 875,18 Eur od 7.2.2014 do zaplatenia, čím rozhodol nad rámec návrhu žalobcu nakoľko ten takéto rozhodnutie v zmysle § 137 CSP nežiadal, pričom súd je návrhom žalobcu na rozhodnutie viazaný. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol nesprávne aj o nároku žalovaného na náhradu trov konania.
9. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na to, že právny princíp ochrany legitímnych očakávaní a tiež princíp, podľa ktorého právo nemôže vzniknúť z bezprávia a nespravodlivosti, sú uplatňované aj pri konaní a rozhodovaní vnútroštátnych súdov a medzinárodných súdov. Žalovaný poukázal najmä na čl. 2 ods. 2, 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a že Slovenská republika je právnym štátom, ktorého neoddeliteľným atribútom sú právna istota a spravodlivosť. Všetky orgány verejnej moci sú potom vždy povinné vykladať a uplatňovať zákony ústavne konformným spôsobom. Ďalej poukázal na znenie čl. 2 ods. 1 až 3 a § 220 ods. 2 CSP. Zdôraznil, že aj Ústavný súd SR štandardne rozhoduje, že základné právo na súdnu ochranu a základné právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia a právo na postup, konanie a rozhodovanie súdu v súlade s procesnými pravidlami ustanovenými pre príslušné konanie. Ústavný súd tiež konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Tu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obdo V 56/2002 z 25.2.2004, ktorým bola zdôraznená dôležitosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na všetky uvedené nedostatky rozhodnutia prvoinštančného súdu, žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% a prizná mu tiež plnú náhradu trov odvolacieho konania, prípadne aby napadnutý výrok II. vrátane výroku IV. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.
10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.
11. K odvolaniu žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že toto odvolanie nie je dôvodné, keď žalovaný poukazuje predovšetkým na svoju kompenzačnú námietku, pričom sa odvoláva na ústnu dohodu, ktorú mali dediča uzavrieť, pričom takáto dohoda nie je ničím preukázaná, nie je záväzná a predovšetkým nie je vymáhateľná, preto by nemohlo ísť o dôvodnú kompenzačnú námietku a prípadne by musel žalovaný preukázať vymáhateľnosť svojej pohľadávky, čo sa nestalo. Pokiaľ ide o náklady notára, je nevyhnutné vychádzať z osvedčenia o dedičstve 6D/625/2013, Dnot/265/2013, v ktorom je meritórne uzatvorená dohoda o vyporiadaní dedičstva. Žalovaný uvádza, že odmena a náhrada notára bude účastníkmi v plnej výške uhradená v pokladni notárskeho úradu. Pokiaľ aj úhradu vykonal samotný žalovaný, toto práve by nasvedčovalo dohode dedičov, pretože textácia „bude účastníkmi“ nezakladá žalovanému takú pohľadávku, ktorá by bola vymáhateľná a teda prípadne aj spôsobilá na započítanie. Pohľadávkou spôsobilou na započítanie môže byť len taká pohľadávka, ktorá je právne vynútiteľná, pričom pod vynútením sa rozumie možnosť s úspechom sa domáhať splnenia tejto povinnosti žalobou na súde. V žiadnom prípade pohľadávky tvrdené žalovaným a určené na zápočet takýmito pohľadávkami nie sú, preto nemohlo zo strany žalovaného účinne dôjsť k započítaniu. Pohľadávka ako náklady na pohreb v sume 2.906,27 Eur nevznikla, nakoľko aj osvedčenie o dedičstve medzi pasívami výslovne uvádza, že pohrebné trovy neuplatnené a podľa vyjadrenia dedičov ani uplatňované nebudú. Žalovanému preto nevznikol nárok uplatňovať akékoľvek pohrebné trovy a už vôbec nie sa ich snažiť započítať voči dedičskému podielu žalobcu, o ktorom bolo meritórne rozhodnuté. Žalovaný sa preto snaží tvrdiť, že predmetom započítania je ním vyčíslená pohľadávka, pričom takáto pohľadávka neexistuje, preto neexistujúcu pohľadávku nie je možné započítať. Pokiaľ ide o ust. § 470 OZ, toto musí vychádzať z príslušného dedičského rozhodnutia a pokiaľ by žalobcu mala viazať nejaká dedičská povinnosť, táto musí byť určená jednoznačným spôsobom, ktorý je vymáhateľný na súde. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že na strane žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu, mohol si tento nárok uplatniť súdnou cestou a len v prípade meritórneho rozhodnutia priznaný nárok mohol byť predmetom započítania. Žalovaný takto nepostupoval, žiadny nárok z bezdôvodného obohatenia si voči žalobcovi neuplatnil a v prípade, ak by si ho aj v súčasnosti uplatňoval, bol by premlčaný.
Žalovaný jednoznačne nerešpektoval meritórne rozhodnutie, ktoré mu výslovne ukladalo povinnosť vyplatiť žalobcovi presne určenú časť jeho podielu, túto povinnosť si nesplnil riadne a včas, zapríčinil ďalšie konanie, trovy konania, ako aj exekúciu, ktorá je z tohto dôvodu proti nemu vedená. Z tohto dôvodu vyjadrenia žalovaného o tom, že rozhodnutie je diskriminačné, nespravodlivé a nezákonné proti nemu absolútne neobstojí, pretože žalovaný sám neplnením svojej povinnosti založil nezákonný stav. Žalovaný pomerne rozsiahle cituje určité právne predpisy počnúc Ústavou SR, prípadne rozhodnutiami Ústavného súdu či Civilného sporového poriadku, avšak citácia týchto predpisov, alebo rozhodnutí sa žiadnym spôsobom neviaže na dôvody odvolania žalovaného, ani žalovaný žiadnu súvislosť týchto rozhodnutí s jeho odvolaním nepreukazuje. Povinnosťou žalovaného bolo preukázať svoje tvrdenia, predovšetkým preukázať zásadnú vec, že mal skutočnú pohľadávku, ktorá je určitá a spôsobilá k započítaniu. Pokiaľ žalobca takéto pokusy o tzv. započítanie odmietal, bolo povinnosťou žalovaného uplatniť si takúto pohľadávku spôsobom, ktorým by sa prípadne pohľadávka stala vymáhateľnou a nepokračovať v ním konštruovaných výpočtoch a navyšovaní sumy, ktorou znižoval dedičský podiel žalobcu a pre ktorú odmietal tento dedičský podiel vyplatiť. Odvolanie žalovaného je teda v celom rozsahu nedôvodné a žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolania žalobcu.
12. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že obe odvolania bolí podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP a žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniam žalobcu ani žalovaného nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
14. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a pred vyhlásením svojho rozhodnutia postupom podľa § 382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k aplikácii ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli súdom prvej inštancie použité a ktoré považuje pre rozhodnutie v predmetnej veci rozhodujúce, a to konkrétne ustanovenia § 581 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.
15. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu v písomnom vyjadrení uviedol, že s použitím tohto ustanovenia súhlasí, pretože tzv. kompenzačná námietka žalovaného nie je splatnou pohľadávkou, ba nie je ani preukázaná, pretože tvrdenie žalovaného o tzv. ústnej dohode je v rozpore s obsahom meritórneho rozhodnutia, osvedčenia o dedičstve. V žiadnom prípade nemožno použiť ani ust. § 470 OZ, pretože prípadné dlhy alebo náklady spojené s pohrebom sú predmetom vyporiadania dedičstva a v tomto prípade je v osvedčení o dedičstve uvedené, že pohrebné trovy nie sú uplatnené a ani uplatňované nebudú. Námietku započítania žalobca od začiatku odmietal ako nedôvodnú, taká pohľadávka spôsobilá na započítanie neexistuje a prinajmenšom v prospech žalovaného nie je splatná.
16. Žalovaný sa k výzve odvolacieho súdu písomne nevyjadril.
17. Pretože proti výroku I. napadnutého rozsudku nebolo prípustné odvolanie a ani nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, je tento výrok právoplatný a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania za oneskorené mu zaplatenie príslušného dedičského podielu žalovaným majúc za to, že žalovaný si svoju povinnosť vyplatiť žalobcovi príslušný dedičský podiel v sume 10.395,95 Eur včas nesplnil, keď až dňa 7.2.2014 uhradil
žalobcovi časť z príslušného dedičského podielu v sume 9.520,77 Eur a zvyšnú časť (875,18 Eur) dosiaľ neuhradil, nemajúc za dôvodne uplatnenú kompenzačnú námietku žalovaného na zaplatenie sumy 852,18 Eur, spočívajúcej v 1/4 nákladov spojených s pohrebom poručiteľa a odmeny a náhrady zaplatenej žalovaným notárovi za prejednanie dedičstva a zároveň súd zamietol žalobu žalobcu v časti o zaplatenie požadovanej sumy 616,65 Eur majúcej predstavovať účelne vynaložené náklady žalobcu spojené s uplatňovaním jeho pohľadávky na zaplatenie dedičského podielu, spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia advokátom.
18. Odvolacia argumentácia žalobcu voči výroku zamietajúcemu nárok žalobcu v sume 616,65 Eur predstavujúci náklady spojené s vymáhaním pohľadávky ako trovy právneho zastúpenia spočívala predovšetkým v tom, že z právnej úpravy ani judikatúry nevyplýva, že by uplatnenie takýchto nákladov bolo podmienené ich zaplatením. Tieto náklady boli pritom opodstatnené, pretože žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vyplatiť žalobcovi osvedčením o dedičstve priznaný dedičský podiel, preto bol žalobca nútený nechať sa zastúpiť pri jeho vymáhaní advokátom, s čím mu vznikli náklady spočívajúce v troch úkonoch právnej služby. Mal za to, že priznanie náhrady týchto nákladov nie je podmienené zaplatením týchto trov zo strany klienta - žalobcu, pretože jednak v danom prípade právne zastúpenie medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom ešte neskončilo, takže odmena za poskytnuté právne služby bola žalobcom zatiaľ iba zálohovaná, pričom konečná súhrnná platba nemusí vôbec zodpovedať tarifnej odmene, ktorá sa priznáva iba ako náhrada voči inej osobe.
19. V danom prípade súd prvej inštancie správne uplatnený nárok na zaplatenie sumy 616,65 Eur kvalifikoval ako príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, nakoľko samotnú pohľadávku predstavoval dedičský podiel v sume 10.395,95 Eur, ktorú sumu žalovaný včas podľa osvedčenia o dedičstve žalobcovi nezaplatil a pri vymáhaní ktorej sa žalobca nechal zastúpiť advokátom. Následne žalovaný časť podielu v sume 9.520,77 Eur zaplatil a zvyšná suma 875,18 Eur je žalobcom vymáhaná ďalej v exekučnom konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu možno mať za to, že takéto náklady (trovy právneho zastúpenia) možno mať za dôvodné a účelne vynaložené na vymáhanie peňažnej pohľadávky aj v prípade, že napokon došlo (z väčšej časti) k jej dobrovoľnej úhrade žalovaným. Takéto trovy však potom treba odlišovať od trov samotného súdneho konania v zmysle ust. § 251 a nasl. CSP, ktorými sú len také trovy, ktoré sú bezprostredne spojené s konkrétnym súdnym sporom, vznikajú v priebehu súdneho konania (musia teda vzniknúť v konaní, čo predstavuje rámec od začatia súdneho konania § 156 CSP do právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí) a súd o nároku o nich rozhoduje v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP ex offo vo svojom konečnom rozhodnutí. V prípade, že si strana uplatňuje trovy právneho zastúpenia vzniknuté pri mimosúdnom vymáhaní pohľadávky, takéto sa skutočne považujú za náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré spadajú pod režim ust. § 121 ods. 3 OZ. Ide však o hmotnoprávny nárok odlišný od trov súdneho konania. Takéto náklady, na to aby mohli byť priznané, musia byť v skutočnosti najskôr vynaložené a ich vynaloženie musí byť v prípade, že je táto skutočnosť sporná, relevantne preukázané. Nepreukázané výdavky, nemôže súd považovať za náklady a nemôže strane priznať ich náhradu. Nahradiť totiž možno len tie náklady, ktoré už boli skutočne a reálne vynaložené, nie náklady, ktoré prípadne vzniknú v budúcnosti, tu napr. po ukončení právneho zastúpenia žalobcu, nakoľko v tom prípade takéto náklady ešte neexistujú a ich uplatnenie na súde je potom predčasné, pretože nevedno, či skutočne a v akej konkrétnej výške vzniknú. Ako totiž správne podotkol žalobca v podanom odvolaní, konečné vyúčtovanie trov právneho zastúpenia medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom nemusí zodpovedať tarifnej odmene (ako si to uplatnil žalobca v tomto konaní), ale klient sa s advokátom môže dohodnúť na odmene v ľubovoľnej výške, ktorá môže byť prípadne aj nižšia ako tarifná (napr. paušálna odmena za vymoženie pohľadávky), v tom prípade by sa však žalobca na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil, pokiaľ by mu súdom bola ako náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky priznaná odmena advokáta vyššia, ako následne advokátovi žalobcom za príslušné právne služby (vybavenie veci) skutočne zaplatená. V zmysle ust. § 121 ods. 3 OZ, sa za príslušenstvo pohľadávky, považujú „náklady“ spojené s jej uplatnením. Termín náklady pritom vyžaduje, aby strana konkrétny výdavok aj reálne vynaložila, teda aby vznikol. Eventuálna povinnosť plniť, predstavuje sama o sebe iba záväzok, ktorý je potencionálnym výdavkom. Preto nie je dôvodná argumentácia žalobcu v tom, že nie je rozhodujúce, do akej miery žalobca advokátovi odmenu skutočne uhrádzal, lebo k ich úplnému zaplateniu má dôjsť až po skončení právneho zastúpenia. O výdavku - nákladoch, možno uvažovať až v prípade, keď strana utrpí zmenšenie vlastného majetku v dôsledku splnenia tohto záväzku. Ak k takémuto splneniu (tu zaplateniu odmeny advokátovi za mimosúdne vymoženie pohľadávky) nedôjde, neprichádza do úvahy náhrada budúceho predpokladaného výdavku, u ktorého je daná iba určitá miera pravdepodobnosti jeho vzniku. Nahradiť
teda možno iba skutočne vynaložené náklady. Preto nemožno nahradiť odmenu advokáta v zmysle ust. § 121 ods. 3 OZ, ktorá ešte skutočne nebola zaplatená. V danom prípade urobil žalovaný vyslovene spornou skutočnosť, či odmena advokáta žalobcu, tak ako bola žalobcom v tomto spore za mimosúdne vymožene pohľadávky uplatnená, bola advokátovi skutočne zaplatená. Žalobca však napriek tomu túto skutočnosť - zaplatenie odmeny advokátovi v sume 616,65 Eur v konaní žiadnym dokladom nepreukázal, preto súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ tento nárok žalobcu ako nepreukázaný (pre nepreukázanie skutočného zaplatenia tejto sumy žalobcom advokátovi) zamietol (výrok III.)
20. Žalovaný v podanom odvolaní nenamietal proti priznanému nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu výroku II. napadnutého rozsudku, avšak namietal, že na zaplatenie tejto sumy nemal byť zaviazaný, keď súd nesprávne vyhodnotil jeho kompenzačnú námietku, keď mal za to, že disponuje pohľadávkou spôsobilou na započítanie voči pohľadávke žalobcu na zaplatenie týchto úrokov z omeškania, ktorá pohľadávka žalovaného mala predstavovať práve nárok žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie podielu žalobcu na nákladoch na pohreb poručiteľa a na odmene a hotových výdavkoch notára spolu vyčíslenej v sume 852,18 Eur. Žalovaný dôvodil, že jednostranným právnym úkonom, a to listom zo dňa 3.2.2014 započítal sumu 852,18 Eur žalobcovi do jeho dedičského podielu vo výške 10.395,95 Eur, pričom rozdiel mu uhradil.
21. Podľa ust. § 470 ods. 1 OZ, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Podľa ods. 2 cit. par., ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy poručiteľa podľa pomeru z toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu. Predmetné zákonné ustanovenie teda určuje, v akom rozsahu zodpovedá dedič za záväzky poručiteľa a za úhradu primeraných nákladov jeho pohrebu. Dedičom sú pritom osoby, ktoré na základe právoplatného rozhodnutia súdu dedičstvo alebo jeho časť skutočne nadobudli, t. j. dedičstvo neodmietli. Správne potom žalovaný poukazoval v odvolaní na to, že dedičom je i ten, kto síce nenadobúda v rámci dedenia konkrétny majetok poručiteľa, ale ktorému je dedič nadobúdajúci celé dedičstvo povinný vyplatiť príslušný dedičský podiel v peňažnej sume. To znamená, že dedičmi poručiteľa J. O., bol nielen žalovaný, ale aj ostatní jeho súrodenci (vrátane žalobcu), ktorým bol žalovaný povinný v zmysle osvedčenia o dedičstva vyplatiť príslušný dedičský podiel z dedičstva, ktoré sám nadobudol. Miera zodpovednosti dediča, je pritom určená cenou zanechaného majetku. Zodpovednosť dedičov v zmysle ust. § 470 ods. 1 OZ pritom nezávisí od toho, či prípadné dlhy, alebo náklady pohrebu boli alebo neboli v dedičskom konaní zahrnuté do pasív dedičstva. Ak si osoba, ktorá sa postarala o poručiteľov pohreb (tu žalovaný), uplatní svoju pohľadávku na zaplatenie, je jej nárok nezávislý od dedičského rozhodnutia (tu osvedčenia o dedičstve). Je pravda, že spravidla sa pohrebné trovy riešia v rámci dedičského konania, pretože predstavujú pohľadávku proti podstate, ale nie je vylúčené, ani ich samostatné uplatnenie. Dedič potom za takéto náklady zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva a v prípade viacerých dedičov, každý z nich podľa pomeru z toho, čo z dedičstva nadobudol k celému dedičstvu (tu každý dedič do výšky dedičského podielu v sume 10.395,95 Eur). Pomerná zodpovednosť viacerých dedičov je delenou zodpovednosťou (§ 511 ods. 2 OZ), a preto veriteľ (tu žalovaný) môže požadovať len jej pomernú časť pripadajúcu na konkrétneho dediča. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ náklady pohrebu poručiteľa uhradil v celom rozsahu žalovaný, má právo sa skutočne domáhať náhrady od ostatných spoludedičov, voči každému v rozsahu ich dedičských podielov 1/4-iny z dedičstva, a to bez ohľadu na to, že táto povinnosť nebola zohľadnená v danom osvedčení o dedičstve, nakoľko ide o jeho zákonný nárok v zmysle ust. § 470 ods. 1, 2 v spojení s § 511 ods. 2 OZ.
22. Pokiaľ ide o odmenu notára, v zmysle osvedčenia o dedičstve sp. zn. 6D 625/2013, Dnot 265/2013, mali odmenu notára uhradiť všetci dedičia, pričom v zmysle § 140 ods. 2 z. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase vydania osvedčenia, za uhradenie tejto odmeny dedičia zodpovedali solidárne (§ 511 ods. 1 OZ). Dedičom bol v danom prípade nielen žalovaný, ale všetci štyria súrodenci, pretože aj im bola priznaná náhrada za ich dedičský podiel v peňažnej sume. Pokiaľ žalovaný zaplatil túto odmenu v celom rozsahu, záväzok ostatných spoludedičov voči notárovi síce zanikol, avšak to neznamená, že by tým zanikol aj vnútorný vzťah medzi spoludedičmi, t. j. medzi dedičom, ktorý odmenu notára v celom rozsahu uhradil a ostatnými dedičmi. Žalovaný sa teda môže v rámci vnútorného regresného vzťahu medzi spoludedičmi domáhať od nich náhrady príslušného podielu.
23. Zároveň však platí, že zákon nestanovuje žiadnu lehotu na plnenie pokiaľ ide o zaplatenie regresného nároku, či už na náhradu nákladov pohrebu poručiteľa alebo príslušného podielu zaplatenej odmeny notára. V tom prípade treba aplikovať ust. § 563 OZ, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný dlh splniť prvého dňa po tom, čo ho o plnenie požiadal veriteľ. Znamená to, že pokiaľ splatnosť plnenia nie je určená dohodou strán, právnym predpisom alebo rozhodnutím, vyvolá ju veriteľ (tu žalovaný) tým, že požiada dlžníka (tu žalobcu) o plnenie.
24. Ako bolo uvedené v ods. 21. a 22., nárok žalovaného na úhradu príslušného podielu nákladov pohrebu a zaplatenej odmeny notára by bol dôvodný. Potom je irelevantné, či sa dedičia medzi sebou ešte navyše o úhrade týchto nákladov aj dohodli. Avšak v danom prípade žalovaný nepreukázal, že pred zaslaním listu zo dňa 3.2.2014 ktorým si započítal túto svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu, by žalobcu relevantným spôsobom vyzval na zaplatenie sumy 852,18 Eur, teda vyvolal splatnosť svojej peňažnej pohľadávky voči žalobcovi. Neobstojí totiž argumentácia žalovaného v spore (na pojednávaní dňa 15.2.2018) že predmetná pohľadávka sa bez ďalšieho stala splatnou dňom zaplatenia jednotlivých súm žalovaným. Žalovanému totiž uhradením jednotlivých súm (nákladov na pohreb a odmeny notára) vzniklo právo na plnenie od ostatných dedičov, avšak súčasne so vznikom práva na plnenie zásadne nenastáva aj jeho splatnosť, pretože táto je určená buď dobou, v ktorej je dlžník povinný podľa zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia splniť svoj záväzok, alebo, ak nie je takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že požiada dlžníka o plnenie (§ 563 OZ). Z toho vyplýva, že treba rozlišovať jednak splniteľnosť dlhu a jednak splatnosť dlhu. Splniteľnosť dlhu znamená časový moment, v ktorom dlžník môže najskôr splniť dlh, Splnenie dlhu potom musí nastať v určenej dobe, ktorou je splatnosť pohľadávky. V danom prípade zaplatením jednotlivých súm, bola síce pohľadávka žalovaného voči ostatným spoludedičom splniteľná, avšak nie splatná. Keďže žalovaný nepreukázal, že by sa s ostatnými dedičmi v rámci uzavretej dedičskej dohody dohodli na konkrétnom dátume ich plnenia, bol žalovaný povinný, aby vyvolal splatnosť svojej pohľadávky, ostatných dedičov na úhradu ich podielu na nákladoch na pohreb a odmene notára vyzvať. Skutočnosť, že by žalobcu na zaplatenie sumy 852,18 Eur pred jej jednostranným započítaním vyzval, žalovaný v konaní nepreukázal. Žalovaný totiž preukazoval iba toľko, že obsahom dedičskej dohody mala byť skutočnosť, že o sumu nákladov na pohreb a zaplatenú odmenu notára mala byť ponížená hodnota vyplateného dedičského podielu. Ani samotný list zo dňa 3.2.2014 takouto výzvou nie je, pretože tento obsahuje iba samotný kompenzačný prejav.
25. Podľa ust. § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Avšak podľa § 581 ods. 2 veta druhá OZ, proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. V danom prípade bola pohľadávka žalobcu na zaplatenie dedičského podielu jednoznačne splatná, avšak žalovaný v spore nepreukázal, že aj on disponoval v čase započítania splatnou pohľadávkou, keď netvrdil rozhodujúce skutočnosti a nepredložil žiaden doklad o tom, že by žalobcu pred jednostranným započítaním preukázateľným spôsobom vyzval na úhradu sumy 852,18 Eur. Nesplatnú pohľadávku nemožno započítať proti pohľadávke splatnej, pričom kompenzačný prejav niektorého z účastníkov voči druhému možno urobiť až potom, keď sa obe pohľadávky stretli, čo je v okamihu, kedy sa splatnou stala pohľadávka s neskoršou splatnosťou. Úkon smerujúci k započítaniu (tu list zo dňa 3.2.2014) nesplatnej pohľadávky, urobený bez toho, aby predtým žalovaný vyzval žalobcu na jej zaplatenie, nemohol mať potom žiadne právne účinky a spôsobiť zánik žalovanej pohľadávky. Zápočet nesplatnej pohľadávky na splatnú pohľadávku jednostranným úkonom veriteľa je totiž zo zákona vylúčený (§ 582 ods. 2 veta druhá OZ) a súd na túto okolnosť musí prihliadať. Z tohto dôvodu bol teda záver súdu prvej inštancie o tom, že kompenzačná námietka žalovaného bola nespôsobilá spôsobiť zánik žalovanej pohľadávky v podstate správna. Súd prvej inštancie preto dôvodne výrokom II. žalobe žalobcu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vyhovel, nakoľko táto pohľadávka započítaním žalovaného zo dňa 3.2.2014 nezanikla.
26. Nakoniec odvolacia argumentácia žalovaného spočívala v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočné a nepreskúmateľné, ktorá obrana žalovaného v podanom odvolaní vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, ktorý má naopak za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné, nie je spôsobilá privodiť odvolaniu žalovaného v tomto smere úspech.
27. Tiež pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd mal žalobu zamietnuť z dôvodu, že v petite uvedenom v návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť požadovanú sumu na účet právneho zástupcu žalobcu, ktorý však nie je sporovou stranou, a pokiaľ súd žalobe vyhovel tak, že žalovanému uložil zaplatiť konkrétnu sumu priamo žalobcovi, rozhodol nad rámec žalobného návrhu, odvolací súd sa s takouto obranou nestotožňuje, pretože skutočnosť, že žalobca žiadal, aby pohľadávku žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu, predstavuje len uvedenie platobného miesta, na ktoré žalobca žiadal žalovanú pohľadávku zaplatiť. Hoci potom žalobca nesprávne žiadal zaplatiť pohľadávku na účet svojho právneho zástupcu, lebo zásadne žalovanú pohľadávku možno uložiť protistrane zaplatiť len na účet žalobcu, nie je prekročením žalobného návrhu, pokiaľ súd prvej inštancie túto nesprávnosť napravil len vypustením nesprávne uvedeného platobného miesta, nakoľko tým nedošlo k zásadnej zmene žalobného petitu. Zo žaloby a jej petitu, je totiž zrejmé, že žalobca sa domáha, aby žalovaná pohľadávka bola zaplatená jemu, nie niekomu inému, uviedol len nesprávne platobné miesto.
28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom a žalovaným napadnutých výrokoch II. a III., vrátane závislého výroku IV. o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. O náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným, rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP a v konaní prevažne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci. Odvolaním bolo sporovými stranami napadnuté spolu zaplatenie celej žalobcom žalovanej sumy 695,90 Eur s príslušenstvom, čím sa tak žalobca v odvolacom konaní domáhal zaplatenia sumy 695,90 Eur s príslušenstvom (keď žiadal potvrdiť rozhodnutie v časti o priznanie sumy 79,25 Eur a zároveň zmeniť rozhodnutie v časti o zamietnutie sumy 616,65 Eur), pričom úspešný bol iba v časti o zaplatenie sumy 79,25 Eur s príslušenstvom. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 11,39% (79,25 Eur : 695,90 Eur x 100) a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 88,61% (100% - 11,39%) a tým je daný prevažný čistý úspech žalovaného v rozsahu 77,22% (88,61%
- 11,39%), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovaného na náhradu účelne vynaložených trov tohto odvolacieho konania práve takýmto percentom. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).