Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7S-153-2018.pdf
PDF · 224.11 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/153/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča, členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. v právnej veci žalobcu VENAS, a.s. so sídlom v Prešove, Sekčovská 54, IČO: 36206270, právne zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom so sídlom kancelárie v Banskej Bystrici, Janka Kráľa 7, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o žalobe na preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia žalovaného č. 101632295/2018 zo dňa 21.08.2018 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100476740/2018 zo dňa 02.03.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume 613.921,78 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012 (nepriznal nadmerný odpočet v sume 237.761,23 eur a vyrubil daň v sume 376.160,55 eur).
2. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že Daňový úrad Košice ako správca dane (v ďalšom texte aj : „správny orgán prvého stupňa“, resp. „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2012, ktorá sa začala 22.03.2013. Rozhodnutím z 18.11.2013 správca dane daňovú kontrolu prerušil od 22.11.2013 do dňa doručenia poslednej odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (v ďalšom texte aj: „MVI“). O výsledku daňovej kontroly bol správcom dane vyhotovený Protokol č. 102914309/2016 zo dňa 11.04.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený daňovému subjektu 15.04.2016. Daňový subjekt sa v stanovenej lehote vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole a správca dane vo vyrubovacom konaní spísal s daňovým subjektom zápisnice o ústnom pojednávaní z 22.11.2017 a 20.02.2018. Správca dane vo vyrubovacom konaní uznal daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúry č. 07090112 od dodávateľa HUGMAX s.r.o. v sume 4.863,94 eur. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ustanovení § 49 v spojení s § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov ( ďalej aj: „zákon o DPH“).
3. Správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie december 2012 v celkovej sume 613.921,78 eur z faktúr vystavených dodávateľmi:
- PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., Moldavská cesta 21, Košice, IČO: 44136609, z faktúr v počte 26 kusov, vystavených za dodanie repky olejnej a unifosky, základ dane v sume 275.998,76 eur, DPH v sume 55.199,76 eur,
- PAFOS SK, s.r.o. Moyzesova 36, Košice (od 11.04.2012 do 03.03.2014 Hrnčiarska 2/A, Košice), IČO: 45001740, z faktúr v počte 5 kusov, vystavených za dodanie repky olejnej, základ dane v sume 1.576.080,- eur, DPH v sume 315.216,10 eur,
- ASTRON, s.r.o., Kováčska 65, Košice, IČO: 36655996 (spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 28.02.2014) z faktúr v počte 7 kusov vystavených za dodanie repkového oleja, základ dane v sume 243.170,28 eur, DPH v sume 48.634,05 eur,
- MVR, s.r.o., Sekčovská 54, Prešov (24.04.2014 - 13.05.2015 Skladná 6 Streda nad Bodrogom, 13.03.2012 - 23.04.2014 Moldavská 21 Košice), IČO: 36606219, z faktúr v počte 2 kusy, vystavených za dodanie repky olejnej a sójového šrotu, základ dane v sume 157.724,40 eur, DPH v sume 31.544,88 eur,
- VENERG, s.r.o. Skladná 6, Streda nad Bodrogom, ( do 23.04.2014 Močarianska 1, Michalovce), IČO: 45282897, z faktúry vystavenej za dodanie repky olejnej, základ dane 622.751,80 eur, DPH v sume 124.550,36 eur,
- INGEMA, s.r.o. Hlivištia 23, IČO: 36575411, z faktúr v počte 2 kusy, vystavený za dodanie repky olejnej, slnečnicových výliskov a bandasiek, základ dane 36.200,68 eur, DPH v sume 7.240,14 eur,
- BRAND-FOOD, s.r.o., M. Rázusa 4822/34A, Topoľčany, IČO: 44999984 (spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia 16.01.2015), z faktúr v počte 3 kusy vystavených za dodanie slnečnice, základ dane 33.182,47 eur, DPH v sume 6.636,49 eur,
- Provit SK, s.r.o., Pražská 11, Bratislava, IČO: 36762300 z faktúry vystavenej za dodanie semena repky, základ dane 124.500,- eur, DPH 24.900,- eur. Jednotlivé dodávateľské faktúry sú podrobne špecifikované a označené v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa - Daňového úradu Košice č. 100476740/2018 zo dňa 02.03.2018.
4. Za účelom preverenia splnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 v spojení s § 51 zákona o DPH správca dane počas daňovej kontroly zaslal výzvy dodávateľským spoločnostiam, resp. ich konateľom, využil zistenia z daňovej kontroly daňového subjektu VENAS, a.s. za zdaňovacie obdobie február - november 2012, preveroval pohyb motorových vozidiel, ktoré mali podľa predložených údajov vykonať prepravu, vykonal ústne pojednávanie so svedkami, overoval ďalšie dodanie tovaru odberateľom daňového subjektu, požiadal o MVI, využil aj informácie z vyšetrovacieho spisu orgánov činných v trestnom konaní a na základe zistených skutočností dospel k záveru, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak ako boli deklarované nebolo preukázané a neuznal preto daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr. Správca dane dospel k záveru, že daňovému subjektu, t.j. žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH, pretože deklarovaným dodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods.1 označeného zákona. Správca dane konštatoval, že nebolo preukázané právo dodávateľských spoločností nakladať s tovarom ako vlastník a ani vznik daňovej povinnosti pri predaji tohto tovaru a následne nebolo preukázané, že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na žalobcu tak, ako to deklarujú preverované faktúry. Žalovaný ďalej konštatoval, že správca dane v priebehu daňovej kontroly zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov č. 102472565/2016 z 02.02.2016 a daňový subjekt v odpovedi zo dňa 19.02.2016 uviedol, že na adrese Skladná 6, Streda nad Bodrogom sa uskutočnili policajné akcie, pri ktorých boli policajným orgánom vydané doklady týkajúce sa spoločnosti VENAS, a.s., VENERG, s.r.o. a MVR, s.r.o. ako aj počítačová zostava. Po vrátení servera daňový subjekt zistil, že na harddiskoch sa nenachádzajú žiadne údaje, požiadal preto policajné orgány o ich poskytnutie, ale odpoveď nedostal. Konštatoval, že bez týchto údajov nemá možnosť podávať správcovi dane relevantné daňové priznania a hlásenia a požadované doklady nemôže predložiť. Zároveň sa vyjadril aj k požiadavkám správcu dane uvedeným vo výzve a tvrdil, že obchody prebehli tak ako boli deklarované, k prevodu vlastníckeho práva na kupujúcich došlo na sklade, išlo o nepohyblivé dodávky bez prepravy, poukázal na možnosť preverenia prepravy v Národnej diaľničnej spoločnosti, v prípade dodávateľa BRAND FOOD, s.r.o., predaj žalobca realizoval s dodacou podmienkou EXW - priamo na sklade. Navrhoval, aby správca dane vykonal miestne zisťovanie v Strede nad Bodrogom v prípade, že mu nie je jasný a zrozumiteľný proces nákupu, predaja, či spracovania komodít. odvolal sa aj na vyjadrenie U. F., ktorý vysvetlil spoluprácu s dodávateľmi a odberateľmi v roku 2012 ako aj proces nákupu surovín, ich spracovanie a predaj výrobkov. Správca dane konštatoval, že jeho pochybnosti neodstránila ani odpoveď daňového subjektu zo dňa 19.02.2016 a dňa 30.03.2016 zaslal daňovému subjektu e - mailom dokument obsahujúci kontrolné zistenia tak, aby ho oboznámil so zisteniami z daňovej kontroly v nadväznosti na § 45 ods.1 písm. f/ Daňového poriadku. Daňový subjekt sa vyjadril podaním z 01.04.2016, v ktorom namietal, že v
priebehu daňovej kontroly nemal vedomosť o žiadnych pochybnostiach správcu dane, konštatoval, že vyjadriť sa bude môcť až po nahliadnutí do spisu (nahliadnutie bolo následne vykonané 21.04.2016) a zároveň navrhol vypočutie svedka U. F.. Správca dane počas daňovej kontroly vypočutie tohto svedka nevykonal, pretože disponoval svedeckou výpoveďou označeného svedka zachytenou v zápisnici č. 102547689/2016 zo dňa 12.02.2016 zo spisu VENAS, a.s. týkajúceho sa inej daňovej kontroly, ktorý sa vyjadril k činnosti daňového subjektu a vysvetlil spoluprácu s dodávateľmi a odberateľmi v roku 2012. Následne správca dane 11.04.2016 vydal protokol z daňovej kontroly, so závermi správcu dane daňový subjekt nesúhlasil, uviedol svoje námietky a opätovne žiadal o vypočutie označeného svedka ako aj všetkých prepravcov a vodičov kamiónov vykonávajúcich prepravu tovaru. Správca dane svedka U. F. vypočul vo vyrubovacom konaní a vykonal aj ďalšie potrebné úkony na preverenie jednotlivých prepráv deklarovaného tovaru.
5. Správca dane v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa ďalej označil dokazovanie vo vzťahu ku všetkým vyššie označeným s obchodným spoločnostiam, ako aj formuloval závery, ku ktorým dospel. Poukázal aj na postúpené informácie z vyšetrovacieho spisu orgánov činných v trestnom konaní (list žalovaného o postúpení informácií č. 449793/2016 zo dňa 08.04.2016) z ktorého konštatoval, že Ing. Jozef Škultéty (znalec v odbore ekonómia a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo, personalistka a financie) vypracoval znalecké posudky č. 1/2015 č. 5/20115 na preverenie obchodných aktivít medzi daňovým subjektom a jeho obchodnými partnermi v preverovanom zdaňovacom období december 2012. Znalec v posudku č. 1/201 uzavrel, že posudzované spoločnosti, vrátane obchodnej spoločnosti PAFOS SK, s.r.o. (v zdaňovacom období december 2012 deklarovaný dodávateľ žalobcu) boli v roku 2012 zapojené do karuselových obchodov, keď bol účelovo vytvorený obchodný reťazec spoločnosti, v ktorom prvá spoločnosť LECRAST, s.r.o. bola zastupovaná tzv. bielym koňom. Konečnými odberateľmi tovaru bol žalobca, ako aj ďalšie obchodné spoločnosti, a to MVR, s.r.o., VENERG, s.r.o., ktoré uplatňovali nadmerné odpočty DPH. Medzi tieto spoločnosti a prvú spoločnosť vo vytvorenom reťazci boli za účelom vytvárania neprehľadnej siete vložené ďalšie spoločnosti, a to PAFOS SK, s.r.o., SECRET GROUP, s.r.o., QANT, s.r.o., ASTRON, s.r.o. a ďalšie. Podľa znaleckého posudku č. 5/2015 v kontrolovanom zdaňovacom období pri dodávkach repky, jačmeňa, repkového oleja, sójového oleja a pod. od poľských a maďarských dodávateľov pre odberateľa LECRAST, s.r.o., ktoré v konečnom dôsledku boli deklarované ako dodávky aj pre žalobcu, boli účelovo vytvorené obchodné reťazce. Prvá spoločnosť vo fakturačnom reťazci (LECRAST, s.r.o.) bola registrovaná na C.. B., ktorý bol bezdomovcom a o žiadnych aktivitách tejto spoločnosti nevedel. Tovar fakturačne prešiel viacerými spoločnosťami, no už pri faktúrach vystavených poľskými a maďarskými dodávateľmi bolo zrejmé, že tovar je určený do Stredy nad Bodrogom, kde bol aj priamo dopravený. Jednotlivé subjekty zapojené do fakturačného reťazca (okrem iných PAFOS SK, s.r.o., ASTRON, s.r.o., PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o.) nedisponovali žiadnymi skladovacími priestormi, ani nezabezpečovali prepravu. Tieto subjekty neviedli účtovníctvo a na podaných daňových priznaniach spravidla uvádzali symbolickú daňovú povinnosť tak, aby sa vyhli daňovým kontrolám.
6. Na základe týchto skutočností správca dane konštatoval, že obchodná činnosť žalobcu týkajúca sa preverovaných dodávateľských aj odberateľských faktúr nebola v skutočnosti reálnou ekonomickou činnosťou, ale bola prispôsobená účelu. Bol vytvorený karuselový reťazec, ktorý využíval kumulovanie dane na vstupe s cieľom získať odpočítanie dane so súčasným oslobodením od dane. Z tohto dôvodu sa umelo zvyšovali ceny a množstva tovaru od zmiznutého obchodníka, teda od spoločností, ktoré s daňovým úradom nespolupracovali, nekomunikovali, menili sídlo a konateľov a nebolo od nich možné získať doklady a účtovníctvo tak, ako v preskúmavanej veci od spoločnosti ASTRON, s.r.o., PAFOS SK, s.r.o., PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. Spoločnosti VENERG, s.r.o. MVR, s.r.o. INGEMA, s.r.o., BRAND FOOD, s.r.o., Provit SK s.r.o. boli buď personálne prepojené, alebo umelo vložené do reťazcov pre zneprehľadnenie skutočného pohybu tovaru, a k zmene vlastníctva tovaru dochádzalo iba formálne a fakturačne, nie však reálne. Tovar, a to reálny alebo fiktívny bol stále v kruhovom obehu. Tok faktúr prechádzal od zmiznutého obchodníka cez ďalšie tzv. nárazníkové spoločnosti k odberateľovi, ktorý deklaroval uskutočnenie intrakomunitárnych dodávok, teda vývoz do iných členských krajín a žiadal vrátiť odpočet DPH z nákupu. V nadväznosti na to správca dane poukázal aj na platnú judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj Súdneho dvora EÚ s tým, že na preverované obchodné aktivity možno aplikovať rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax Plc“. Objektívne dôkazy získané počas výkonu daňovej kontroly podľa správcu dane poukázali na skutočnosť, že žalobca sa stal súčasťou schémy umelo vytvorenej konštrukcii, zbavených hospodárskej reality a vytvorených s cieľom
dosiahnuť daňovú výhodu. Išlo pritom o zneužitie práva umelými plneniami bez hospodárskeho dôvodu, a to medzi závislými osobami a osobami umelo vloženými do reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu.
7. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí skonštatoval, že po podaní odvolania žalobcom proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a po preverení obsahu administratívneho spisu ako aj zhodnotený vykonaného dokazovania tak v rámci daňovej kontroly ako aj v rámci vyrubovacieho konania dospel k záveru, že správca dane prijal správny záver, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. So spisového materiálu je zrejmé, že správca dane získal relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností a faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, ako aj prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Správca dane pri výkone kontroly postupoval v súlade s § 3, 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých zákonným spôsobom získaných dôkazov dospel k záveru o porušení § 49 v nadväznosti na § 51 ods.1 písm. a/ zákona o DPH a neuznaní odpočítania dane z preverovaných faktúr. Žalovaný zdôraznil, že do obchodovania daňového subjektu VENAS, a.s. s komoditami repka olejná, repkový olej, sójový šrot, slnečnicové výlisky, slnečnica, unifoska v období december 2012 boli do fakturačného reťazca zapojené viaceré spoločnosti, medzi ktorými bola vykonaná fakturácia, ale reálne uskutočnenie obchodu sa nepotvrdilo. Zistené skutočnosti poukazovali na účelovosť takéhoto konania a účelovosť vytvorených obchodných reťazcov. Zároveň žalovaný konštatoval, že správca dane sa pri svojom rozhodovaní dostatočne vysporiadal aj so všetkými námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly a nepovažoval za opodstatnené ani námietky, ktoré žalobca uplatnil v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. K námietke, že správca dane nepristúpil na návrh daňového subjektu a nevypočul U. F., bývalého predsedu predstavenstva žalobcu bola odstránená vo vyrubovacom konaní. Námietka, že daňová kontrola bola zaťažená vadou zákonnosti v súvislosti s miestnym zisťovaním zo dňa 12.09.2013, z ktorého bola vyhotovená zápisnica č. 99800451/5/4166529/1213/MarJ, pri ktorej išlo o výsluch svedka, žalovaný považoval za neopodstatnenú, pretože táto zápisnica tak ako to uviedol správca dane nebola použitá ako dôkaz. K ďalšej námietke žalobcu o nesprávnosti označenia protokolu z daňovej kontroly s poukázaním na rozdielny režim daňovej kontroly vykonávanej podľa § 46 ods.1 Daňového poriadku a daňovej kontroly vykonávanej podľa ods.2 označeného ustanovenia zákona, žalovaný uviedol, že správca dane zákonným spôsobom (podľa § 46 ods.2 Daňového poriadku) zaslal daňovému subjektu oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti zo dňa 19.03.2013. Protokol z daňovej kontroly zo dňa 11.04.2016 obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom v predmete daňovej kontroly je uvedené „daň z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
- december 2014.“ Aj v časti I. protokolu je konštatované, že daňová kontrola bola vykonaná v zmysle § 46 ods.2 Daňového poriadku. Aj keď správca dane v označení protokolu v texte vynechal za slovným spojením „z daňovej kontroly“ formuláciu „na zistenie oprávnenosti na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti“, ide o formálnu nepresnosť, ktorá nemôže mať vplyv na zákonnosť protokolu z daňovej kontroly. Z týchto podstatných dôvodov žalovaný považoval uplatnenú námietku za neopodstatnenú, a to za situácie, že v časti I. protokolu správca dane konkretizoval, že bola vykonaná daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a úvodná strana protokolu obsahuje všetky formálne náležitosti vyžadované podľa § 47 Daňového poriadku. K ďalšej námietke, že správca dane konal v rozpore s ustanovením § 46 ods.2 Daňového poriadku žalovaný uviedol, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly zaslal daňovému subjektu výzvu na predloženie dôkazov č. 102472565/2016 zo dňa 02.02.2016, ktorou vyzval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia a konkrétnych bodoch výzvy správca dane s poukázaním na ustanovenie § 46 ods.5 Daňového poriadku žiadal o vyjadrenie sa ku skutočnostiam uvedeným vo výzve. Z tohto vyplýva, že správca dane vyzval daňový subjekt na odstránenie pochybností a vysvetlenie nejasnosti tak ako to vyžaduje príslušný procesný predpis. Daňový subjekt po doručení uvedenej výzvy zaslal správcovi dane svoje vyjadrenie zo dňa 19.02.2016 a zároveň správca dane oboznámil daňový subjekt so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole e - mailom zo dňa 30.03.2016, v súvislosti s ktorým daňový subjekt prostredníctvom elektronickej podateľne podal svoje oznámenie z 01.04.2016. Správca dane preto neuprel daňovému subjektu jeho právo, keďže ho vyzval na predloženie dôkazov, oboznámil ho s pochybnosťami týkajúcimi sa deklarovaných zdaniteľných obchodov, oboznámil do so svojimi zisteniami z daňovej kontroly a daňový subjekt mal možnosť sa vo veci vyjadriť. Na námietku, že spôsob doručovania e - mailom Daňový poriadok nepozná, žalovaný konštatoval, že správca dane zaslal výzvu, v ktorej vyzval daňový subjekt na vysvetlenie nejasností a nebolo v rozpore so zákonom ak správca dane v priebehu daňovej kontroly komunikoval s daňovým subjektom a inými komunikačnými prostriedkami, napr. e - mailom.
Predkladanie dôkazov je upravené ako právo a zároveň povinnosť daňového subjektu, prioritne v daňovej kontrole. Daňový subjekt má právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia a zároveň má daňový subjekt v zmysle § 45 ods.2 písm. e/ Daňového poriadku predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že tieto práva má daňový subjekt kedykoľvek počas daňovej kontroly a nielen v prípade, ak je na to vyzvaný správcom dane. Z uvedených dôvodov tieto námietky žalovaný považoval za neopodstatnené. V súvislosti s upozornením žalobcu, že k jeho argumentácii judikatúrou súdov SR zamestnanci správcu dane uviedli, že na posúdenie, či ide o skutkovo zhodný prípad, nie je kontrolná dvojica kompetentná, čím podľa názoru žalobcu sa potvrdilo, že nie sú kompetentní vykonávať daňové kontroly, žalovaný uviedol, že aj s poukazom na zásady uvedené v § 3 Daňového poriadku v konaní správcu dane nebolo zistené žiadne porušenie týchto zásad, a takouto konštatáciou kontrolnej dvojice správca dane ich prostredníctvom nekonal v rozpore so zákonom a ani neboli porušené žiadne práva daňového subjektu. K ďalšej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že svedecké výpovede a znalecké posudky z vyšetrovacieho spisu nemožno použiť ako dôkazy pre účely vydania rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, pretože tieto neboli vykonané v súlade s § 25 a § 25a Daňového poriadku, žalovaný sa odvolal na ustanovenie § 24 ods. 3 a 4 Daňového poriadku a zdôraznil, že uvedené ustanovenia mu umožňujú použiť aj zápisnice z iných konaní, a to nielen z daňových konaní, ale aj z trestných konaní, napr. z vyšetrovacích spisov, pretože v takomto prípade ide o listinné dôkazy a nie o svedecké výpovede a tieto boli získané zákonným spôsobom. Správca dane tak použil tieto dôkazy v súlade s Daňovým poriadkom a námietku žalobcu žalovaný v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodnú. Taktiež k námietke žalobcu, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií, sú len informáciami a nie dôkazným prostriedkom sa žalovaný opakovane odvolal na § 24 ods. 4 Daňového poriadku a poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/83/2015 zo dňa 28.09.2016, v ktorom bolo konštatované, že: „podľa názoru odvolacieho súdu medzinárodnú výmenu informácií možno považovať za dôvod na prerušenie daňovej kontroly, pretože výsledky z takto získaných údajov možno považovať za skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia ... Dôkazné prostriedky získané správcom dane vyššie popísaným spôsobom preto podľa názoru súdu nemožno považovať za nezákonné.“ Z tohto dôvodu aj túto námietku žalovaný považoval za neopodstatnenú a uzavrel, že získanie informácií v rámci MVI predstavuje dôkazný prostriedok. 8. K námietke daňového subjektu, že závery správcu dane uvedené v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa sú v rozpore s obsahom spisu, že správca dane dáva za vinu daňovému subjektu, že nebol schopný preveriť v účtovníctve svojich dodávateľov, že mali predmetné faktúry zaúčtované a daň odviedli, žalovaný zaujal stanovisko, že v rámci vykonávania dokazovania nepreniesol správca dane zodpovednosť na daňový subjekt za jeho dodávateľov, ale poukázal na zistenia, z ktorých vyplynulo, že dodanie tovaru deklarovanými dodávateľmi nebolo preukázané, preto aj neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane daňovým subjektom z označených faktúr vystavených deklarovanými dodávateľmi. Zdôraznil, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti a takéto právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie, nie je uskutočnený tak, ako je na nej uvedený (dodávateľ, tovar, služba), potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu tovaru alebo služby podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH je skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť deklarovaným dodávateľom tovaru, avšak v tomto prípade deklarovaným dodávateľom vznik daňovej povinnosť v zmysle § 19 označeného zákona nebol preukázaný. Spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., PAFOS SK, s.r.o., ASTRON, s.r.o., boli nekontaktné, účtovné doklady neboli k dispozícii, nebola preukázaní ani preprava tovaru a bývalý konateľ PAFOS SK, s.r.o. odmietol svedeckú výpoveď. Za spoločnosť BRAND FOOD, s.r.o. neboli k dispozícii žiadne doklady, bolo zistené podozrenie zo zapojenia tejto spoločnosti do karuselových podvodov, dodanie tovaru od tejto spoločnosti tiež nebolo potvrdené. Spoločnosti MVR s.r.o., VENERG, s.r.o. boli personálne aj majetkovo prepojené s daňovým subjektom. Dodávateľmi dodávateľa MVR s.r.o. mali byť spoločnosti PAFOS SK, s.r.o. a VENERG, s.r.o., ktoré boli zároveň priamymi dodávateľmi žalobcu. Rovnako spoločnosť VENERG, s.r.o. mala tovar obstarať od nekontaktnej spoločnosti ASTRON, s.r.o., ktorá je aj priamy dodávateľom žalobcu. Spoločnosť Provit SK s.r.o. mala tovar obstarať od spoločnosti VENERG, s.r.o. (majetkovo aj personálne prepojenej
s daňovým subjektom), ktorá ho mala obstarať od nekontaktného subjektu ASTRON, s.r.o., ktorý je zároveň priamym dodávateľom žalobcu. Spoločnosť INGEMA, s.r.o. tovar najskôr nakúpila od VENAS, a. s. a neskôr ho opäť predala tejto spoločnosti, zároveň žalobca mal sprostredkovať pre INGEMA, s.r.o. odberateľov tovaru nakúpeného žalobcu. Spoločnosti sa striedali v postavení dodávateľov a odberateľov. K argumentom, že svedkovia potvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov, žalovaný uviedol, že ústne potvrdenie dodania tovaru nemôže postačovať na potvrdenie uskutočnenia zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, pretože správca dane nemôže neprihliadať na skutočnosti, ktoré o obchodných spoločnostiach v zistených reťazcoch vyšli najavo. Žalovaný zdôraznil, že technicky je možné vytvoriť akýkoľvek doklad, rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet, t.j. predstierať zaplatenie vystavených faktúr bezhotovostným prevodom na účet dodávateľa, samotné úhrady faktúr však nemôžu byť jediným dôkazom, že k dodaniu tovarov a služieb došlo skutočne tak, ako boli deklarované. Splnenie formálne stránky na uplatnenie práva na odpočítanie dane vyjadrené predloženými dokladmi musí v každom prípade byť odrazom reálneho obchodu, čo v tomto prípade nebolo bez pochybností preukázané. 9. K námietkam žalobcu týkajúcim sa prepravy, žalovaný uviedol, že sa stotožňuje so závermi správcu dane, že v konaní nebola preukázaná ani preprava tovaru mimo trás monitorovaných NDS a o takýchto skutočnostiach neboli predložené ani žiadne dôkazy. Práve z týchto dôvodov tieto námietky považoval žalovaný za neopodstatnené. Zo zistených skutočností preto uzavrel, že formálne podmienky DPH v zistenom reťazci obchodných spoločností boli dodržané, medzi zúčastnenými subjektmi bola vykonaná fakturácia, ale reálne uskutočnenie obchodov sa nepotvrdilo. V danom prípade boli vytvorené obchodné reťazce, do ktorých boli fakturačne vložené majetkovo a personálne prepojené spoločnosti, resp. spoločnosti, ktoré boli zároveň dodávateľmi, aj odberateľmi daňového subjektu, prípadne aj nekontaktné spoločnosti. Takto vytvorené reťazce umožnili daňovému subjektu získať daňovú výhodu spočívajúcu v možnosti odpočítania dane v sume vyššej na akú by mal daňový subjekt nárok, ak by do reťazca neboli umelo vložené ďalšie subjekty. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania preto žalovaný považoval za neopodstatnené aj námietky týkajúce sa tvrdenia žalobcu o neoprávnenosti konštatovania fiktívnosti obchodov a formálnosti dodania tovaru. Žalovaný poukázal aj na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne právne závery uvedené v rozsudku sp. zn. 3Sžf/81/2013, z ktorého vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt, ako platiteľ dane, má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane. V prípade, ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Žalovaný námietku, že správca dane rozhodnutím vypočuť svedka Petra Veszprémiho vo vyrubovacom konaní, t.j. až po ukončení daňovej kontroly uznal, že daňová kontrola nebola vykonaná v nevyhnutnom rozsahu, vyhodnotil ako neopodstatnenú, keď uviedol, že daňový subjekt žiadal vypočuť tohto svedka už počas daňovej kontroly, správca dane takémuto návrhu nevyhovel, pretože disponoval svedeckou výpoveďou označeného svedka z iného konania správcu dane (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102547689/2016 zo dňa 12.02.2016, podľa ktorej sa tento svedok vyjadril k činnosti spoločnosti VENAS, akciová spoločnosť od roku 2006 a vysvetlil spoluprácu s dodávateľmi a odberateľmi v roku 2012) a správca dane na základe požiadavky daňového subjektu vo vyrubovacom konaní svedka U. F. vypočul a jeho výpoveď zachytil v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100409576/2018 zo dňa 20.02.2018. Ani obsah tejto svedeckej výpovede však nezmenil závery uvedené v protokole z daňovej kontroly. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa lehôt pri medzinárodnej výmene informácií s poukázaním na čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 žalovaný uviedol, že správca dane nemá možnosť ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové správy konajú a vzhľadom na potrebu preverenia všetkých skutočností pre správne určenie dane čakal na tieto odpovede, a preto nemohol pokračovať v daňovej kontrole pred ich doručením. V priebehu plynutia lehoty na poskytnutie odpovede reklamoval neúplnú odpoveď na MVI a vybavenie reklamácie aj urgoval (e-maily zo dňa 02.06.2015 a 11.11.2015). Z dôvodu prebiehajúcej MVI správca dane prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím z 18.11.2013 a oznámením z 08.01.2016 informoval daňový subjekt, že dňa 05.01.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a pokračoval v jej výkone. Žalovaný zdôraznil, že odpovede na otázky, ktoré boli predmetom žiadosti o MVI, boli potrebné na preverenie skutočností týkajúcich sa zdaniteľného obchodu, preto v záujme objektívneho vyhodnotenia okolností zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií, nemohol pokračovať vo výkone kontroly. Počas prerušenia kontroly jednotlivé lehoty neplynuli, preto lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná. Z tohto podstatného dôvodu túto námietku považoval za neopodstatnenú. K námietke, že správca dane porušil § 65 Daňového poriadku, pretože vyrubovacie konanie trvalo od 16.04.2016 do 13.03.2018 a správca
dane nepožiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty, žalovaný uviedol, že podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu. Daňový poriadok v tomto znení (účinnom do 31.12.2017) v § 68 ods. 1 vymedzoval vyrubovacie konanie momentom jeho začatia a jeho ukončenia, pričom neboli určené žiadne časové obmedzenie. Zo spisového materiálu pritom vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní nebol nečinný, ale na základe žiadosti daňového subjektu doplňoval dokazovanie, analyzoval zistenia z daňovej kontroly vo vzťahu k námietkam daňového subjektu uvedený vo vyjadrení k protokolu, k čomu bol nevyhnutný dostatočný časový priestor. Správca dane tak postupoval v súlade so zákonom a žiadne ustanovenie zákona neporušil. Vzhľadom na tieto skutočnosti, žalovaný námietku žalobcu proti dĺžke vyrubovacieho konania považoval za neopodstatnenú. 10. Žalobca podal na tunajší súd v zákonom stanovenej lehote žalobu, v ktorej navrhol, aby krajský súd z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, g/ Správneho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V žalobe tvrdil, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánu verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Ďalej uviedol, že pri dokazovaní vykonanom správcom dane v daňovej kontrole, vyrubovacom konaní a následne žalovaným Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v odvolacom konaní, nebolo prihliadnuté na všetky skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti a z iných daňových kontrol vykonaných v súvislosti s predmetom činnosti kontrolovaného daňového subjektu. Odôvodnil to tým, že dňa 21.07.2016 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 103566873/2016 so svedkom U. F., ktorý sa v nej vyjadril ku všetkým obchodným transakciám, ktoré boli predmetom kontroly v zdaňovacom období december 2012, avšak žalovaný sa opiera o dôkaz, a to zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102547689/2016 zo dňa 12.02.2016 a zároveň aj poukazuje na obsah tejto zápisnice o ústnom pojednávaní s označeným svedkom. Ďalej dňa 11.08.2016 vyhotovil správca dane upovedomenie o vypočutí svedka, podľa ktorého mala byť svedkyňa Klára Kissová vypočutá 07.09.2016, ale k jej vypočutiu došlo až 09.12.2016 v kontrole vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie február až november 2012, kedy sa presne vyjadrila k spôsobu uskutočnenia zdaniteľných plnení u kontrolovaného subjektu, a to nielen za toto kontrolované obdobie. Žalobca poukázal aj na to, že napriek jeho snahe poukázať na nedostatočne zistené dokazovanie správcom dane, tento dokazovanie nedoplnil, a ani pochybnosti v prospech žalobcu neodstránil. Nesprávne konštatoval, napr. pri spoločnosti INGEMA, s.r.o., že žiadne relevantné doklady o uskutočnení obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach od spoločnosti INGEMA, s.r.o. svedok nepredložil, pričom však žalobca predložil správcovi dane úplné účtovníctvo. Žalovaný naviac spochybňoval nadobudnutie tovaru odberateľmi žalobcu, pretože obchody prebiehali bez dopravy, avšak žalovaný sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré sú mu známe z jeho činností, aj z iných konaní a rovnako aj z predloženej dokumentácie žalobcu, napr. váženie vozidiel (tarovanie), prebieha po príjazde vozidiel na cestnú certifikovanú váhu v areáli na adrese Skladná 6, Streda nad Bodrogom. Žalobca zároveň opísal presný postup pri príjme tovaru na sklad, presný postup pri jeho výdaji zo skladu, ako aj opísal modelové situácie, ktoré by mohli v daných prípadoch nastať. Zároveň nesúhlasil so závermi správcu dane, ako aj žalovaného, o nemožnosti vydať tovar v danom časovom limite. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Označené právo v Daňovom poriadku je vyjadrené v § 65, pričom v dokazovaní predchádzajúcom odvolaciemu konaniu správca dane nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a ani nepožiadal nadriadený orgán o jej predĺženie. Žalobca zdôraznil, že dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona tzn. ak daň nie je vyrubená na základe zákona t.j. správca dane pri jej vyrubení nekoná v súlade so zákonom, takéto konanie správcu dane nemôže mať za následok zákonné rozhodnutie o vyrubení dane či určení jej rozdielu. Žalobca ďalej namietal, že už vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly poukázal na porušenie ust. § 46 ods. 1, 2, 5 Daňového poriadku, pričom k tejto námietke žalovaný nezaujal stanovisko. Žalobca namietal aj to, že svedeckú výpoveď vykonanú pred policajným orgánom a tiež ani znalecký posudok nachádzajúci sa v policajnom vyšetrovacom spise nie je možné považovať za zákonne nadobudnutý dôkaz, pretože v danom prípade došlo zo strany správcu dane k upretiu práva daňového subjektu vedeného v § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku a to práva v priebehu daňovej kontroly klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Upretie takéhoto práva daňového subjektu sa nedá legalizovať tým, že sa svedok alebo znalec
predvolá na ústne pojednávanie „aj v rámci vyrubovacieho konania“, keďže predtým bol počas daňovej kontroly vypočutý výlučne pre potreby trestného konania. Aby správca dane mohol nejakou svedeckou výpoveďou, alebo znaleckým posudkom argumentovať v protokole z daňovej kontroly, t.j. v dokumente ktorý je podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku výsledkom daňovej kontroly, potom pri obstaraní tohto dôkazu musia byť rešpektované zákonné práva kontrolovaného daňového subjektu uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Žalobca naviac namietal, že v prebiehajúcom súdnom konaní po prípravných úkonoch orgánov činných v trestnom konaní bol predmetný znalecký posudok, na ktorý sa odvoláva správca dane podrobený kontrolnému znaleckému posudku a výsledok tohto dokazovania bude možné použiť ako konečný dôkaz o uskutočnení zdaniteľného plnenia. Zdôraznil, že z odpovedi zahraničných daňových subjektov (dôkazov získaných v rámci MVI) vyplýva, že všetci zahraniční odberatelia potvrdili dodanie tovaru presne v takom množstve, v akom žalobca tento tovar od svojich tuzemských dodávateľov nakúpil. Zo zmlúv a dôkazov získaných správcom dane vykonaným dokazovaním mal správca dane preukázané miesto dodania, pôvod dodaného tovaru a pôvod účtovných dokladov a evidencie. 11. Žalobca v správnej žalobe nesúhlasil ani so záverom žalovaného, že obchodná činnosť žalobcu týkajúca sa preverovaných dodávateľských aj odberateľských faktúr nebola reálnou ekonomickou činnosťou, ale bola prispôsobená účelu. V tej súvislosti namietal nesprávne vyhodnotenie získaných dôkazov, keď správca dane svoju pozornosť upriamil len na nemožnosť preukázania účtovných dokladov zo strany iného daňového subjektu, s ktorým nebol kontrolovaný v priamom obchodnom vzťahu a ani s ním nebol personálne a majetkovo prepojený a túto skutočnosť v konečnom dôsledku správca dane pripísal v neprospech kontrolovaného daňového subjektu. Žalobca vyslovil názor, že nesplnenie si povinností, ktoré vyplývajú zo zákona inému daňovému subjektu, nemôže pripisovať správca dane na ťarchu kontrolovanému daňovému subjektu. Z vykonaného ústneho pojednávania so zástupcom kontrolovaného daňového subjektu je pritom preukázané, že správcovi dane a rovnako tak žalovanému boli podrobne ozrejmené skutočnosti týkajúce sa jednotlivých dodaní tovaru za účelom udržania a dosiahnutia zisku. Účtovná dokumentácia predložená kontrolovaným subjektom v predmetnej daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie december 2012 jednoznačne preukazuje reálne dodanie tovaru a nie je len formálnym dôkazom v konaní o nadobudnutí a dodaní v dodávateľských a odberateľských faktúrach uvedeného tovaru. Napriek tejto skutočnosti však správca dane vo svojom rozhodnutí tieto dokumenty opomenul vyhodnotiť a to zmluvy o skladovaní, zmluvy o nájme nebytových priestorov v súvislosti s uskladnením dodaného tovaru a predaného tovaru, s vyznačením parity, na ktorej sa tovar bude nadobúdať a správca dane neoveril ani pôvod týchto písomností u zmluvných strán v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Žalobca zdôraznil, že správca dane mal teda preukázané kto a aký tovar uskladnil v priestoroch daňového subjektu a tiež kto tovar odobral a ako s ním naložil, rovnako tak aj zloženie prijatého tovaru a predaného tovaru, ktoré zloženie bolo certifikované práve kontrolovaným vlastným certifikovaným laboratóriom. Zároveň nebola zobraná do úvahy ani skutočnosť, že spoločnosti zúčastnené na realizovanom obchode v kontrolovanom zdaňovacom období podali daňové priznanie na stránke www.finstat.sk, vykazujú v predmetnom období vysoké tržby. Zároveň žalobca zdôraznil, že pochybnosti na strane správcu dane a žalovaného nie sú podložené žiadnym konkrétnym dôkazom a výsledky certifikovaných zariadení a postupov u kontrolovaného neboli spochybnené, pretože sklady v ktorých je dodaný a predávaný tovar skladovaný je zároveň colným skladom. Navyše kontrolovaná spoločnosť je auditovaná. Tak správca dane, ako aj žalovaný tieto dôkazy nevyhodnotili a kontrolovaný ich nemal prečo preukazovať, keďže sú to skutočnosti správcovi dane všeobecne známe. Z tohto pohľadu neobstojí argumentácia o dôkaznom bremene, pretože správca dane postupuje pri vykonávaní dokazovania aj podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Žalobca zdôraznil, že so správcom dane spolupracoval, predložil mu všetky doklady a dôkazy preukazujúce dodanie tovaru a ozrejmil spôsob činnosti vykonávaných kontrolovaným pri nadobudnutí a predaji tovaru, ozrejmil presný priebeh realizácie zdaniteľného plnenia a uvedené bolo dokázané listinnými dôkazmi aj výsluchmi svedkov v rámci MVI. 12. V správnej žalobe namietal aj to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom neozrejmil akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôveryhodné, pričom na dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu neprihliadal. Vyslovil názor, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Takéto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí podľa žalobcu zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Z odôvodnenia
rozhodnutia správcu dane, ako aj rozhodnutia žalovaného pritom musí vyplývať vyvážený vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všetky tieto skutočnosti však preukazujú, že faktúry a listiny tak na strane dodávateľov daňového subjektu, ako aj samotné zistenia správcu dane sú súčasťou uceleného logicky previazaného reťazca dôkazov preukazujúcich reálne dodanie služieb. Daňový subjekt naviac predložením vyššie označených dôkazov vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Žalobca sa odvolal aj na tú skutočnosť, že podnikateľskú činnosť vykonáva od roku 2001 s dobrou obchodnou povesťou, pričom aj z ukazovateľov dodávateľov kontrolovaného jednoznačne vyplýva, že dodania boli reálne vykonávané a kontrolovaný si splnil všetky povinnosti ustanovené zákonom. Žalovaný počas celého konania ani žiadnym spôsobom nešpecifikoval, akým spôsobom by mal žalobca reálnosť uvedených nadobudnutí a dodaní tovarov preukázať. Žalobca napokon namietal v správnej žalobe aj nesprávne právne posúdenie veci, keď žalovaný sa ako odvolací orgán vo svojom rozhodnutí nevysporiadal žiadnym spôsobom s námietkou ohľadne aktuálnej a platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Žalobca sa opakovane odvolal na právne názory vyplývajúce z rozsudku sp. zn. 6Sžf/10/2012, nálezov Ústavného súdu SR č. III. ÚS 2/2009 zo dňa 17.03.2009 a sp. zn. ÚS 314/2015, ako aj rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 5Sžf/49/2010 a 7Sž/124/01, 7Sž/131-137/01. Opodstatnenosť podanej žaloby žalobca odôvodňoval aj rozsudkami Európskeho súdneho dvora (č. C-80/11 a č. C-142/11 Mahagébenkft. a Peter Dávid z 21.06.2012), z ktorých jednoznačne vyplýva, že pre rozhodnutie odmietnuť priznanie práva na odpočet nepostačujú len domnienky o tom, že platiteľ vedel, alebo mohol vedieť, že plnenie je poznačené podvodom, pretože aplikácia tohto právneho názoru vyžaduje preukázanie, že platiteľ vedel, alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdôraznil, že založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-439/04 Kittel, C-354/03 Optigen LTD. a iné umožňujú platiteľom, ktorí sa bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami riadne splnili. Naviac, skutočnosť či daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Je preto úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takémuto zneužívaniu konania u dodávateľa daňového subjektu, a či daňový subjekt o takomto konaní vedel, alebo musel vedieť (podporne názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 6Sžf/81/2013). Žalobca ďalej tvrdil, že daň z príjmu za rok 2012 bola vyrubená a zaplatená daňovým subjektom v súlade s dosahovanými príjmami podľa § 2 písm. b/ zákona o dani z príjmov, vrátane jeho dodávateľov. Daňový subjekt preukázal splnenie podmienok preukázateľného vynaloženia uvedených daňových výdavkov ako rozhodujúcu skutočnosť materiálnej existencie a skutočného použitia daňových výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie dosiahnutých zdaniteľných príjmov v roku 2012. 13. V závere správnej žaloby žalobca zhrnul, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, pretože v predmetnom konaní bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce na riadne posúdenie veci a zároveň je toto rozhodnutie aj nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Žalovaný sa podľa žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, pričom pochybenia a neplnenie si povinnosti na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. V tomto prípade tak správca dane, ako aj žalovaný nevzali do úvahy fakt, že ide o skutočnosť, na ktorú žalobcu nemá žiaden vplyv a teda nemôže z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu.
14. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 20.03.2019 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Trval na právnej argumentácii uvedenej tak v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, ako aj v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznil, že v rámci odvolacieho konania preskúmal napadnuté rozhodnutie správcu dane a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj následne sa zaoberal všetkými žalobnými dôvodmi označenými v správnej žalobe a dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi a neboli porušené ani práva žalobcu. K jednotlivým žalobným dôvodom uviedol, že vo vzťahu k lehote na vydanie rozhodnutia sa už vyjadril v preskúmavanom rozhodnutí na str. 35, pričom konštatoval, že Daňový poriadok v znení účinnom do 31.12.2017 v § 68 ods. 1 vymedzoval vyrubovacie konanie momentom jeho začatia a na jeho ukončenie nebolo určené žiadne časové obmedzenie. Správca dane vo vyrubovacom konaní
na základe žiadosti daňového subjektu doplnil dokazovanie, požiadal o MVI, analyzoval zistenia z daňovej kontroly vo vzťahu k námietkam daňového subjektu uvedenými vo vyjadrení k protokolu, k čomu bol nevyhnutný dostatočný časový priestor. Správca dane tak postupoval v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 a o priebehu a o výsledkoch dokazovania spísal s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19 cit. zákona a vydal rozhodnutie do 15 dní od spísania poslednej zápisnice. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevyjadril k námietke uvedenej už v jeho vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, že správca dane porušil § 46 ods. 1, 2, 5 Daňového poriadku, žalovaný zaujal stanovisko, že k tejto otázke sa vyjadril v preskúmavanom rozhodnutí keď konštatoval formálnu nepresnosť v označení protokolu, bez vplyvu na jeho zákonnosť. V časti I. protokolu správca dane konkretizoval, že bola vykonaná daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a úvodná strana protokolu obsahuje všetky formálne náležitosti vyžadované podľa § 47 Daňového poriadku. Rovnako sa žalovaný vyjadril k poukázaniu žalobcu na porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, pričom uviedol, že správca dane neuprel žalovanému jeho právo, vyzval ho na predloženie dôkazov, oboznámil ho so zisteniami z daňovej kontroly aj s pochybnosťami týkajúcimi sa zdaniteľných obchodov a daňovému subjektu aj bola daná možnosť sa vo veci vyjadriť. K žalobnému dôvodu týkajúcemu sa výpovedí svedkov pred policajným orgánom a znaleckého posudku nachádzajúceho sa v policajnom vyšetrovacom spise sa žalovaný vyjadril na stranách 30 až 31 napadnutého rozhodnutia. Opakovane poukázal na § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ktoré správcovi dane umožňuje použiť aj zápisnice z iných konaní, a to nielen z daňových konaní, ale aj z trestných konaní, napr. z vyšetrovacích spisov, v takomto prípade ide o listinné dôkazy a nie o svedecké výpovede a tieto boli získané zákonným spôsobom. Žalovaný konštatuje, že správca dane použil tieto dôkazy v súlade s Daňovým poriadkom. K tvrdeniu, že znalecký posudok, na ktorý sa odvoláva správca dane, je podrobovaný kontrolnému znaleckému posudku, žalovaný uviedol, že správca dane vychádzal z tých dôkazov, ktoré v danom čase mal k dispozícii, všetky dôkazy, ktorými disponoval vyhodnotil jednotlivo, aj vo vzájomných súvislostiach a dospel k oprávnenému záveru, že žalovaný si uplatnil odpočítanie dane z preverovaných faktúr od deklarovaných dodávateľov neoprávnene. K tvrdeniu v žalobe, že zahraniční odberatelia potvrdili dodania tovaru v takom množstve, ako bol aj nakúpený od tuzemských dodávateľov, žalovaný vo vyjadrení uviedol, že správca dane formou MVI informácií overoval realizáciu prepravy tovaru, ktorá sa mala uskutočniť vozidlami zahraničných spoločností, ale odpovede maďarskej a poľskej daňovej správy uskutočnenie prepravy jednoznačne nepotvrdili. Žalovaný zdôraznil, že správca dane nespochybnil obchodnú činnosť žalobcu, spočívajúcu v nákupe a predaji tovaru, ale spochybnil, že sa uskutočnili dodania deklarované predloženými dokladmi a to spôsobom, ktorý je v nich uvedený. K tvrdeniu, že účtovná dokumentácia jednoznačne preukazuje reálne dodanie tovaru a nie je iba formálnym dôkazom, ako aj, že správca dane opomenul vyhodnotiť' zmluvy o skladovaní, zmluvy o nájme nebytových priestorov v súvislosti s uskladnením dodaného tovaru a predaného tovaru, s vyznačením parity na ktorej sa tovar bude nadobúdať, správca dane neoveril ani pôvod týchto písomností u zmluvných strán v prospech kontrolovaného daňového subjektu, žalovaný uviedol, že tieto doklady nie sú dôkazom o tom, že žalobcovi bol tovar podľa preverovaných faktúr dodaný tak, ako to bolo deklarované. Žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že správca dane nespochybnil uskutočňovanie samotnej obchodnej činnosti daňového subjektu, ale poukázal na vytvorenie reťazca spoločností, medzi ktorými prebehla fakturácia za situácie, že reálne uskutočnenie obchodov medzi týmito spoločnosťami sa nepotvrdilo. Boli vytvorené obchodné reťazce, do ktorých boli fakturačne vložené majetkovo a personálne prepojené spoločnosti, resp. spoločnosti, ktoré boli zároveň dodávateľmi aj odberateľmi daňového subjektu, resp. nekontaktné spoločnosti. Takto vytvorené reťazce umožnili daňovému subjektu získať daňovú výhodu, spočívajúcu v možnosti odpočítania dane v sume vyššej, na akú by mal daňový subjekt nárok, ak by do reťazca neboli umelo vložené ďalšie subjekty. Žalovaný považuje za neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že správca dane mu pripísal na ťarchu neplnenie si povinností, ktoré vyplývajú zo zákona inému daňovému subjektu. Žalovaný sa k uvedenému vyjadril na stranách 33 až 34 napadnutého rozhodnutia. Zároveň konštatoval, že správca dane nepožadoval od žalobcu preukázanie takých skutočností, ohľadom ktorých táto povinnosť stíha iný subjekt. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti nadobudol, alebo akým spôsobom získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný tak, ako je to uvedené na faktúrach. Subjektom povinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade žalobca, ktorý existenciu práva alebo povinnosti, resp. skutku, tvrdí. V danom prípade správca dane vykonaným dokazovaním (nepožadoval, aby žalobca
prevzal zodpovednosť za zabezpečenie úplnosti dokazovania), dospel k jednoznačnému záveru, že deklarované dodania tovaru neboli reálne uskutočnené tak, ako to bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. K poukázaniu žalobcu na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že je úlohou správcu dane overiť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť o podieľaní sa na plneniach poznačených podvodom, žalovaný uvádza, že zistenia správcu dane jednoznačne preukazujú účelovosť vytvorených fakturačných reťazcov a závery správcu dane o vytvorení umelých obchodných konštrukcií sú opodstatnené. Žalovaný sa odvolal na konštatovanie správcu dane, že pri vytvorených reťazcoch spoločností boli vytvorené umelé plnenia bez hospodárskeho dôvodu, a to medzi závislými osobami a osobami umelo vloženými do reťazcov. Dodávateľmi dodávateľov daňového subjektu boli aj priami dodávatelia daňového subjektu (VENERG, s.r.o., ASTRON, s.r.o.), od ktorých mohol daňový subjekt nakúpiť tovar bez ďalšieho článku v reťazci, t. j. za výhodnejšiu cenu. resp. daňový subjekt VENAS, a.s. nakúpil tovar od dodávateľa, ktorému tovar sám predal INGEMA, s.r.o.), prípadne obchody sa uskutočnili medzi majetkovo a personálne prepojenými spoločnosťami (VENAS, a.s., MVR s.r.o., VENERG, s.r.o.). Rovnako odberateľmi tovaru boli spoločnosti, ktoré boli zároveň dodávateľmi tovaru MVR s.r.o., VENERG, s.r.o., INGEMA, s.r.o. a títo odberatelia následne mali tovar dodať zahraničným kupujúcim. Zo skutkových okolností obchodných transakcií vyplýva, že daňový subjekt o zneužití práva s cieľom získať daňovú výhodu musel vedieť.
15. Správny súd zaslal žalobcovi vyjadrenie žalovaného spolu s výzvou zo dňa 08.10.2019 na zaujatie stanoviska, ktoré doklady boli zástupcovi žalobcu doručené dňa 10.10.2019, žalobca sa replikou vo veci nevyjadril.
16. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. - Správny súdny poriadok (SSP) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods.2, § 182 ods.1 písm. g) a § 105 ods.2 písm.a) SSP a po oboznámení sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, ako aj obsahom pripojených administratívnych spisov žalovaného a správcu dane dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto túto v zmysle ust. § 190 SSP zamietol.
17. Podľa ust. § 5 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (SSP), konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
18. Podľa ust. § 5 ods. 3 SSP, pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.
19. Podľa ust. § 5 ods. 4 SSP, správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.
20. Podľa ust. § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
21. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
22. Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
23. Podľa ust. § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
24. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“ v príslušnom slovnom tvare), pri správe daní
sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
25. Podľa ust. § 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
26. Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. Podľa ods. 2 označeného ustanovenia zákona, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.
27. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
28. Podľa ust. § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods. 8, v zmysle ktorého ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína vyrubovacie konanie (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku).
29. Podľa ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku, je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 Daňového poriadku. Daňová kontrola začína podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole.
30. Podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
31. Podľa ust. § 61 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku je konanie prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania.
32. Podľa ust. § 61 ods. 4 Daňového poriadku, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v ods. 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
33. Podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
34. Podľa ust. § 69 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), platiteľ, ktorému je alebo má byť dodaný tovar alebo služba v tuzemsku, ručí podľa § 69b za daň z predchádzajúceho stupňa uvedenú na faktúre, ak dodávateľ daň uvedenú na faktúre nezaplatil alebo sa stal neschopným zaplatiť daň a platiteľ v čase vzniku daňovej povinnosti vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane z tovaru alebo služby nebude zaplatená.
35. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
36. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
37. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
38. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
39. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia ako aj administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že Daňový úrad Košice ako správca dane vykonanou daňovou kontrolou u žalobcu preveroval daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012. Na základe výsledkov kontroly ( protokol z daňovej kontroly č. 102914309/2016 z 11.04.2016) správca dane určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012 v sume 613.921,78 eur ( nepriznal nadmerný odpočet v sume 237.761,23 eur a vyrubil daň v sume 376.160,55 eur). Správca dane na základe vykonaného dokazovania a zhodnotenia získaných dôkazov neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľmi : - PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. v počte 26 kusov, PAFOS SK, s.r.o. v počte 5 kusov, ASTRON, s.r.o., v počte 7 kusov, MVR, s.r.o., v počte 2 kusy, VENERG, s.r.o. Skladná 6, Streda nad Bodrogom, v počte jeden ks, INGEMA, v počte 2 kusy, BRAND-FOOD, s.r.o., v počte 3 kusy, Provit SK, s.r.o., v počte 1 ks, ktoré sú podrobne špecifikované a označené v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa - Daňového úradu Košice č. 100476740/2018 zo dňa 02.03.2018. Administratívne orgány dospeli k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako boli uvedené na preverovaných faktúrach a obchodná činnosť daňového subjektu týkajúca sa správcom dane preverovaných dodávateľských a aj odberateľských faktúr za označené zdaňovacie obdobie nebola reálnou ekonomickou činnosťou, ale bola prispôsobená účelu. V schéme spoločností zapojených do deklarovaných obchodov badať vytvorenie karuselového reťazca, ktorý
využíva kumulovanie dane na vstupe s cieľom získať odpočítanie dane so súčasným oslobodením od dane. Daňový subjekt sa tak stal súčasťou umelo vytvorenej konštrukcie , zbavenej hospodárskej reality a vytvorenej s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Správca dane a v preskúmavanom rozhodnutí aj žalovaný preto skonštatovali, že obchodná činnosť, ktorú daňový subjekt prezentoval predloženými faktúrami, nebola reálnou ekonomickou činnosťou. Zistený skutkový stav je uvedený v rozhodnutí správcu dane, ako aj v žalobou napadnutom rozhodnutí a súd preto z neho ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného vychádzal (§ 135 ods. 1 SSP).
40. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovary a služby, ktoré sú na faktúre deklarované, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie dane stanovené, a najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
41. Z ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva základná podmienka, za akej si môže daňový subjekt odpočítať daň z pridanej hodnoty, a to, aby išlo o tovar alebo službu, ktorú mu naozaj dodal konkrétny platiteľ dane z pridanej hodnoty. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Daňový subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.
42. Dostatočným dôvodom na to, že platiteľ vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane z tovaru alebo služby nebude zaplatená, je skutočnosť, že : a) protihodnota za plnenie uvedená na faktúre je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka, b) uskutočnil zdaniteľný obchod s platiteľom počas obdobia, v ktorom bol tento platiteľ zverejnený v zozname podľa odseku 15, c) v čase vzniku daňovej povinnosti bol jeho štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu alebo spoločníkom štatutárny orgán, člen štatutárneho orgánu alebo spoločník platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu.
43. K námietkam žalobcu týkajúcich sa prerušenia daňovej kontroly a lehôt konania správcu dane vo vyrubovacom konaní, správny súd uvádza, že správca dane musí alebo môže daňové konanie prerušiť a rovnako aj daňovú kontrolu, a to vzhľadom na ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku, podľa ktorého na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije ust. § 61 Daňového poriadku a že podľa ust. § 68 ods. 1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa ust. § 46 ods. 8 a ust. § 49 ods. 1 Daňového poriadku a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu. Zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní nielen dopĺňal dokazovanie, ale aj analyzoval zistenia z daňovej kontroly vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedeným vo vyjadrení k protokolu, k čomu mal žalobca dostatočný časový priestor. Preto námietky žalobcu týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly a lehôt konania správcu dane vo vyrubovacom konaní boli súdom vyhodnotené ako nedôvodné.
44. K tvrdeniu žalobcu uvedeného v jeho žalobe, že dňa 11.08.2016 vyhotovil správca dane upovedomenie o vypočutí svedka, podľa ktorého mal byť svedok - Klára Kissová vypočutá dňa 07.09.2016, ale k vypočutiu svedka došlo až dňa 09.12.2016, súd uvádza, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že svedok B. B. svoju neúčasť na pojednávaní dňa 07.09.2016, reagujúc na predvolanie č. 103707078/2016 zo dňa 11.08.2016, ospravedlnila z dôvodu pracovnej neschopnosti. Žalobca bol upovedomený o vypočutí svedka - B. B. dňa 09.12.2016 (v kontrole vykonávanej v
zdaňovacom období február - november 2012) a na ústnom pojednávaní sa zúčastnil splnomocnený zástupca daňového subjektu JUDr. Jozef Vasilik a tlmočník Ing. Anna Mokrá, ako to vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 104438299/2016 zo dňa 09.12.2016 ( uvedené bolo konštatované aj v súdnych sporoch týkajúcich sa preskúmania jednotlivých rozhodnutí týkajúcich sa kontrolovaného obdobia február až november 2012). Splnomocnenému zástupcovi bol na ústnom pojednávaní poskytnutý priestor, aby svedkovi položil otázky, čo ale splnomocnený zástupca nevyužil. Uvedeným zistením súdu je tvrdenie žalobcu o nesprávnom postupe správcu dane vyvrátené, naviac zápisnica o výsluchu tejto svedkyne bola použitá v konaní pred správcom dane ako listinný dôkaz.
45. K žalobnej námietke týkajúcej sa dĺžky konania a porušenia ust. § 65 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane je povinný rozhodnúť najneskoršie v lehote 60 dní od začatia konania, a ak tak nie je schopný učiniť, je povinný požiadať druhostupňový orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie, čo správca dane nevykonal, súd uvádza, že podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 vyrubovacie konanie začína nesledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu, pričom procesným predpisom nebolo určené žiadne časové obmedzenie. V priebehu vyrubovacieho konania bolo vykonávané dokazovanie ( aj na základe návrhu daňového subjektu), ako aj boli vykonávané ďalšie úkony, čo si zákonite vyžiadalo určité časové obdobie. Správca dane vo veci rozhodol do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice, preto aj táto námietka žalobcu dôvodná nie je.
46. K žalobnej námietke žalobcu, že svedecké výpovede, znalecké posudky a informácie z vyšetrovacích spisov z trestných konaní nemožno použiť ako dôkaz, súd uvádza, že správca dane použil tieto dôkazy v súlade s Daňovým poriadkom. Podľa vyššie citovaného ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti a podľa ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správcovi dane ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku umožňuje použiť aj zápisnice z iných konaní, a to nielen z daňových konaní, ale aj z trestných konaní, napr. z vyšetrovacích spisov, v takomto prípade ide o listinné dôkazy a nie o svedecké výpovede a tieto boli získané zákonným spôsobom, preto nemohlo dôjsť k porušeniu ust. § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Preto súd námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
47. K žalobným námietkam, v ktorých tvrdí, že mu nie je známe, na základe akých kritérií dospel správca dane k záveru, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa svojou obchodnou činnosťou zúčastňuje na podvodnom konaní, keď pritom poukazuje na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veciach Optigen a i., C-354/03, C-355/03 ( Fulcrum Electronics) a C-484/03 ( Bond House), súd uvádza, že v zmysle judikatúry C-78/12 (Evita-K, Kittel, Mahagében, Bonik) právo na odpočítanie dane sa zamietne, ak sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to aj v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba alebo ak táto osoba vedela, alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Z predloženého spisového materiálu a odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že v procese daňovej kontroly bolo viacerými priamymi aj nepriamymi dôkazmi preukázané, že žalobca mohol vedieť, že sa zúčastnil podvodného konania. Aj podľa znaleckého posudku č. 5/2015 v roku 2012 pri dodávkach repky, jačmeňa, repkového oleja, sójového oleja a pod. od poľských a maďarských dodávateľov pre odberateľa LECRAST, s.r.o. boli účelovo vytvorené obchodné reťazce, pričom už pri faktúrach vystavených dodávateľmi poľských a maďarských spoločností, bolo zrejmé, že tovar je určený do Stredy nad Bodrogom, kde bol aj priamo dopravený. Platby za tovar dodaný poľskými a maďarskými dodávateľmi boli realizované z bankových účtov spoločností SECRET GROUP, s.r.o., VENAS, a.s., MVR s.r.o. a VENERG, s.r.o. Deklarované zdaniteľné obchody sa mali uskutočňovať medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou U. F., ktorý buď v mene týchto spoločností kontaktoval dodávateľov v zahraničí a dohodoval podmienky uskutočnenia obchodu, alebo bol s tuzemskými dodávateľmi majetkovo a personálne prepojený, keďže spoločnosť VENERG, s.r.o. mala do 26.04.2012 jediného spoločníka, a to spoločnosť VENAS, a.s., a do 05.04.2012 bol konateľom tejto spoločnosti U. F. a konateľkou spoločnosti MVR s.r.o. bola I.. S. F.. Správnemu súdu je známe, že zo spisového materiálu spoločnosti VENERG, s.r.o. v zmysle úradného záznamu č. 20955103/2015 zo dňa 08.10.2015
vyplýva, že správca dane zistil, že predaj tovaru repky olejnej v reťazci VENAS, a.s. - BIO-plus, s.r.o. - VENERG, s.r.o. - VENAS, a.s. prebiehal len v sklade v Strede nad Bodrogom bez prepravy. Spoločnosť VENAS, a.s. mala predať repku olejnú spoločnosti BIO-plus, s.r.o. za cenu 500,- eur za 1 tonu bez DPH, tá následne spoločnosti VENERG, s.r.o. za cenu 516,- eur za tonu a VENERG, s.r.o. spoločnosti VENAS, a.s. za cenu 463,- eur za tonu, z predložených účtovných dokladov bolo zistené, že spoločnosť VENERG, s.r.o. nakupovala tovar od slovenských dodávateľov LECRAST, spol. s r. o., QANT, spol. s r. o., SECRET GROUP, s.r.o., BIO-plus, s.r.o., ktorí boli zároveň dodávateľmi spoločnosti VENAS, a.s. Z uvedeného vyplýva, že kompetentná osoba, ktorou bol U. F., vedel, resp. mohol vedieť o charaktere sporných transakcií a celkovej ekonomickej zmysluplnosti obchodných operácií a ich reálnosti medzi uvedenými personálne prepojenými spoločnosťami. V štruktúre zapojené spoločnosti sa síce vyhotovovali faktúry, ale žalobca nepreukázal, že fakturovaný tovar prispel k hospodárnosti vynakladania finančných prostriedkov. Takýto obchod bez hospodárskeho cieľa sám od seba nepredstavuje ekonomickú činnosť. Z uvedených dôvodov nemožno považovať žalobnú námietku žalobcu za dôvodnú.
48. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa otázky rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení Daňového poriadku, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva a tiež vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999), vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na
uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov) a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Na základe uvedeného ustáleného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky súd vyhodnotil túto podstatnú žalobnú námietku žalobcu ako nedôvodnú.
49. Ako nedôvodnú napokon správny súd hodnotí aj procesnú námietku žalobcu, že správca dane konal v rozpore s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku a v tomto smere správny súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného (str. 29), v ktorom žalovaný konštatoval, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov č. 102472565/2016 z 02.02.2016, ktorou vyzval na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia a v konkrétnych bodoch tejto výzvy správca dane s poukazom na označené ustanovenie zákona žiadal daňový subjekt o vyjadrenie sa ku skutočnostiam uvedeným vo výzve, čím si splnil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Na uvedenú výzvu žalobca reagoval odpoveďou z 19.02.2016, následne správca dane oboznámil daňový subjekt so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole e - mailom z 30.06.2016. Správny súd sa preto stotožňuje s konštatovaním žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že správca dane neuprel žalobcovi jeho práva, keďže vyzval žalobcu na predloženie dôkazov , oboznámil ho s pochybnosťami týkajúcimi sa deklarovaných zdaniteľných obchodov, oboznámil ho so svojimi zisteniami z daňovej kontroly a daňovému subjektu bolo umožnené sa k nim vyjadriť.
50. Súd preto z vyššie uvedených dôvodov má za to, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k správnemu záveru, že žalobcom deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach a v celom rozsahu sa odvoláva na administratívnymi orgánmi preukázaný skutkový stav veci, pretože z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane získal také relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery o zdaniteľných obchodoch žalobcu, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností, najmä faktúr, vyjadrením svedkov, ktoré dôkazy hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Ak potom správca dane na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítane dane v zmysle vyššie citovaných ust. § 49 a ust. § 51 zákona o DPH sú správne, tak potom záver žalovaného bol taktiež správny a v súlade s príslušnými vyššie citovanými ustanoveniami zákona o DPH ako aj Daňového poriadku. Preto na základe toho, keďže žalobné námietky žalobcu sú v prevažnej väčšine žalobných námietok zhodné s odvolacími námietkami žalobcu
- okrem nových žalobných námietok - s ktorými sa žalovaný podľa názoru súdu dostatočne vysporiadal, a keďže žalobca nič podstatné relevantné pre rozhodnutie súdu v žalobe neuviedol, súd uzatvára, že žalovaný správne právne posúdil vec žalobcu, že zistenie skutkového stavu nie je v rozpore s obsahom spisov žalovaného, ale naopak, je s nimi v súlade, že žalovaný neprenášal dôkazné bremeno na žalobcu, že v daňovom konaní sa správne orgány riadili zásadami Daňového poriadku uvedenými v ust. § 3 Daňového poriadku, a preto z uvedených dôvodov žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím a procesným postupom nemohol ukrátiť žalobcu na jeho subjektívnych právach, ako to žalobca tvrdil v žalobe. Správny súd žalobné námietky žalobcu vzťahujúce sa k procesnému postupu administratívnych orgánov ako aj k tvrdeniu o nedostatočnom zistení skutkového stavu vyhodnotil ako nedôvodné a ako nedôvodné vyhodnotil aj tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutie tak správcu dane ako aj žalovaného sú dostatočným spôsobom odôvodnené a obsahujú aj dostatočnú argumentáciu o
nesplnení zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľov daňového subjektu, ktoré sú podrobne špecifikované v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Správny súd sa na základe vyššie uvedených záverov stotožnil v plnom rozsahu s rozhodnutiami administratívneho orgánu a po vyhodnotení žalobných dôvodov žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP zamietol.
51. Pre úplnosť celkového obrazu o ekonomickej činnosti žalobcu v priebehu roku 2012 je potrebné uviesť, že na Krajskom súde v Košiciach prebiehali, resp. prebieha viacero sporov o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí administratívneho orgánu v súvislosti s daňovou kontrolou DPH u žalobcu za zdaňovacie obdobie február až november 2012 (výsledkom ktorej bol protokol č. 21005643/2015 zo dňa 16.10.2015), na základe čoho daňovému subjektu, t.j. žalobcovi boli nepriznané nadmerné odpočty DPH a bola vyrubená daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní. Uvedené konania pred správnym súdom sa týkajú rozhodnutí správcu dane a žalovaného a to za jednotlivé mesiace kontrolovaného obdobia, pričom v podstate na základe rovnakých skutkových zistení o dodávkach tovaru (repka, jačmeň, repkový olej, sójový olej a pod.) od poľských a maďarských dodávateľov v účelovo vytvorených obchodných reťazcoch bez reálnej ekonomickej činnosti a pri rovnakom právnom hodnotení, správny súd už viacerými rozhodnutiami (napr. rozsudky sp. zn. 6S/111/2017 zo dňa 21.03.2019, 6S/112/2017 zo dňa 25.10.2018, 6S/113/2017 zo dňa 18.10.2018, 8S/58/2017 zo dňa 17.01.2019, 8S/59/2019 zo dňa 28.02.2019, 7S/112/2017 zo dňa 15.05.2019, 7S/110/2017 zo dňa 12.06.2019 a ďalšie) žaloby žalobcu na základe v zásade totožných dôvodov zamietol. Súd preto v zmysle ust. § 140 SSP odkazuje v celom rozsahu aj na dôvody označených rozhodnutí súdu, s ktorými sa stotožňuje.
52. Súd žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP), a keďže žalovaný si právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 168 SSP neuplatnil, preto súd vo výrokovej časti rozsudku vyslovil, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva.
53. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP) Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, ako aj označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 Správneho súdneho poriadku (ďalej len "sťažnostné body") sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.