Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-222-2018.pdf
PDF · 171.07 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/222/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: DATAK - CONSULTING spol. s r.o., Vajanského 35, 901 01 Malacky, IČO: 34 138 960, zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Slovenský zväz hádzanej, Trnavská cesta 37, 831 04 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 30 774 772, zastúpený: Mgr. Mária Faithová, advokátka, Hlavná 28, 925 26 Reca, IČO: 30 847 206, o zaplatenie 61.800,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/230/2015-197 zo dňa 12.6.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/230/2015-197 zo dňa 12.6.2017 p o t v r d z u j e .
Žalovanému súd priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie inštancie zistil, že žalobou doručenou súdu dňa 12.5.2015, doplnenou 2.7.2015 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 33.300,- eur s príslušenstvom. Žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa 27.5.2013 uzavrel so žalovaným Zmluvu o trénerskej činnosti podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej už len „Zmluva o trénerskej činnosti“), podľa ktorej bol záväzok žalobcu ako trénera riadne zabezpečovať odbornú športovú prípravu reprezentačného družstva a viesť reprezentačné družstvo pri účasti medzinárodných športových súťažiach a podujatiach a na druhej strane išlo o záväzok žalovaného platiť trénerovi dohodnutú odplatu v dohodnutom čase a výške. Zmluva nadobudla účinnosť dňa 1.6.2013 a bola uzatvorená na dobu určitú do 30.9.2016. Odplata za výkon trénerskej činnosti bola dojednaná vo výške 1.600,- eur mesačne bez DPH so splatnosťou vždy do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Dňa 1.10.2013 bola žalobcovi doručená listina žalovaného zo dňa 3.7.2013, v zmysle ktorej žalovaný odstúpil od zmluvy o trénerskej činnosti a na základe rozhodnutia Správnej rady žalovaného, ktorým bol z funkcie trénera mužskej hádzanárskej reprezentácie SR odvolaný R. D.. Od uvedeného dňa prestal žalovaný vyplácať žalobcovi dohodnutú odplatu za trénerskú činnosť. V súvislosti s odstúpením od zmluvy o trénerskej činnosti zaslal žalobca žalovanému výzvu zo dňa 22.10.2013, na základe ktorej vyzval žalovaného k plneniu záväzkov zo zmluvy a poukázal na skutočnosť, že vykonávanie trénerskej činnosti nie je podmienené splnením ďalších podmienok, keďže žalobca sa zaviazal v zmluve trénerskej činnosti prostredníctvom R. D.T., a zmluvné strany si vyhradili spôsob ukončenia zmluvy len uplynutím čase alebo na základe dohody zmluvných strán, pričom rozhodnutie Správnej rady žalovaného predstavuje rozhodnutie prijaté v rámci interných predpisov, ktoré nemôže založiť bez ďalšieho zánik záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Žalobca dňa 2.1.2014 predložil žalovanému faktúry za obdobie júl až december 2013, ktoré žalovaný, listinou - Vrátenie faktúr zo dňa 28.1.2014, neuznal. Podľa žalobcu konaním
žalovaného vznikla žalobcovi škoda vo výške ušlého zisku, ktorého výšku určil žalobca ako rozdiel medzi hodnotou, ktorú by žalobca získal z plnenia zo zmluvy o trénerskej činnosti, ak by bola riadne a včas plnená a hodnotou vyjadrujúcou náklady žalobcu na plnenie povinnosti zmluvy. Na pojednávaní konanom dňa 15.5.2017 žalobca rozšíril svoj návrh - predložil zmenu žaloby, v zmysle ktorého rozšíril petit žaloby tak, že žiadal náhradu ušlého zisku za celé obdobie trvania zmluvy o trénerskej činnosti, (t.j. do 30.9.2016) vo výške 61.800,- eur s príslušenstvom, ktorú zmenu petitu žaloby súd prvej inštancie na uvedenom pojednávaní v celom rozsahu v zmysle návrhu žalobcu pripustil.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne a túto navrhol v celom rozsahu zamietnuť. V svojom vyjadrení uviedol, že na základe rozhodnutia Správnej rady uzatvoril dňa 10.2.2012 s R. D. zmluvu, predmetom ktorej bol výkon funkcie trénera reprezentačného družstva mužov v hádzanej v trvaní do 30.9.2016. Na základe požiadavky p. R. D., aby trénerskú činnosť vykonával prostredníctvom obchodnej spoločnosti, ktorej je jediným spoločníkom a konateľom došlo dňa 27.5.2013 k podpísaniu Dohody o ukončení zmluvy uzavretej dňa 10.2.2012 s účinnosťou od 31.5.2013 a zároveň došlo k podpísaniu zmluvy o trénerskej činnosti uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.5.2013 s účinnosťou od 1.6.2013. V zmluve o trénerskej činnosti sa žalobca zaviazal vykonávať činnosť trénera prostredníctvom zodpovedného zástupcu, ktorým bol podľa zmluvy R. D.. Správna rada žalovaného, ktorá zasadala dňa 28.6.2013 na svojom zasadnutí z dôvodu neúspešnej reprezentácie družstva mužov v hádzanej odvolala R. D.Á. z postu reprezentačného trénera mužov. Uvedené odvolanie bolo ešte dňa 28.6.2013 medializované prostredníctvom Tlačovej agentúry SITA. Od dňa 28.6.2013 R. D. nijakým spôsobom situáciu podľa žalovaného neriešil, ani nekomentoval. Podľa žalovaného od dňa 28.6.2013 R. D. nevykonával trénerskú činnosť a prestal si plniť svoje ďalšie povinnosti zo zmluvy o trénerskej činnosti. Keďže bol p. R. D. členom žalovaného ako člen bol povinný rešpektovať a dodržiavať stanovy a vnútorné predpisy žalovaného vrátane rozhodnutia Správnej rady ako najvyššieho orgánu žalovaného, je zrejmé, že sám p. R. D. si uvedomil, že záväzok zo zmluvy o trénerskej činnosti sa stal dodatočne nemožným, lebo žalobca nebol viac schopný plniť povinnosti podľa zmluvy, pričom inú osobu oprávnenú na výkon trénerskej činnosti žalobca nemal. Odstúpenie od zmluvy bolo žalobcovi doručené dňa 2.10.2013. Po doručení faktúr zo dňa 2.1.2014 zo strany žalobcu žalovaný uvedené faktúry žalobcovi vrátil s tým, že ich neuznáva, keďže v danom čase žalobca žiadnu trénerskú činnosť nevykonával. Od uvedeného času žalobca žalovaného v predmetnej veci nekontaktoval ani sa nedomáhal žiadnych nárokov. Žalovaný neuznal nárok žalobcu, keďže podľa jeho názoru plnenie zo zmluvy o trénerskej činnosti sa stal dodatočne nemožným, v dôsledku čoho záväzok zanikol. Žalovaný zdôraznil, že práve žalovaný ako národný športový zväz má poveriť niekoho reprezentáciou Slovenskej republiky tak, ako má aj právo také poverenie zrušiť, ak výsledky poverenej osoby nie sú uspokojivé. Podľa jeho názoru nie je možné vynútiť si, aby osoba bola športovým reprezentantom Slovenskej republiky, či už ako športovec alebo športový odborník (tréner) a to ani na základe zmluvy, keďže o tejto skutočnosti má právo podľa zákona o športe rozhodovať iba Národný športový zväz, pričom zákon určuje aj to, aké podmienky sú pri tomto rozhodovaní dôležité. Odplata, ktorú si žalobca žiada v danom konaní titulom náhrady škody sa podľa žalovaného viazala na výkon trénerskej činnosti, ktorú žalobca v danom čase nevykonával.
3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a na základe vykonaných dôkazov zistil skutkový stav v tom smere, že dňa 8.2.2012 sa uskutočnilo rokovanie Správnej rady žalovaného, ktorý vykonáva úlohy zverené mu ako národnému športovému zväzu podľa zák.č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.1.2014 (ďalej len „zákon o športe“). Na uvedenom zasadnutí bolo rozhodnuté o zvolení R. D. za reprezentačného trénera mužov. Na základe tejto voľby bola dňa 10.2.2012 uzatvorená zmluva medzi žalovaným a R. D. podľa § 51 Občianskeho zákonníka, predmetom ktorej bolo usporiadanie vzájomných vzťahov v súvislosti so zabezpečením výkonu funkcie trénera reprezentačného družstva mužov v hádzanej, s cieľom zabezpečiť prípravu reprezentačného družstvo mužov počas akcii s prihliadnutím na dosiahnutie stanoveného cieľa, ktorým je postup na vrcholné európske, príp. svetové podujatia. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 30.9.2016. Na základe dohody medzi R. D. a žalovaným došlo k ukončeniu uvedenej zmluvy dohodou a následne bola medzi stranami sporu uzatvorená nová zmluva o trénerskej činnosti zo dňa 27.5.2013, predmetom ktorej bol záväzok trénera - žalobcu zabezpečiť odbornú športovú prípravu reprezentačného družstva mužov a viesť reprezentačné družstvo pri účasti v medzinárodných športových súťažiach a podujatiach a záväzok žalovaného platiť trénerovi odmenu v dohodnutom čase a výške. V predmetnej zmluve sa žalobca zaviazal zabezpečiť výkon trénerskej činnosti prostredníctvom zodpovedného zástupcu - R. D., ktorý je oprávnený na výkon špecializovaných činností v oblasti telesnej kultúry okrem horskej, vodcovskej činnosti - tréner hádzanej stupeň „A“. Zmluva bola uzavretá na dobu
určitú od 1.6.2013 do 30.9.2016. Dňa 28.6.2013 bolo rozhodnuté na zasadnutí Správnej rady žalovaný o odvolaní reprezentačného trénera R. D. z funkcie z dôvodu neúspešnej kvalifikácie reprezentačného družstva mužov a neplnenie si ďalších povinností. Po odvolaní R. D. z funkcie reprezentačného trénera žalobca nevykonával trénerskú činnosť pre reprezentačné družstvo, ani so žalovaným o predmetnej záležitosti nekomunikoval. Dňa 1.10.2013 bolo žalobcovi doručené odstúpenie od zmluvy o trénerskej činnosti dátovanej dňa 3.7.2013. Odstúpenie bolo odôvodnené tou skutočnosťou, že R. D. bol odvolaný z funkcie trénera mužskej hádzanárskej reprezentácie Slovenska. Výzvou na plnenie zo dňa 22.10.2013 vyzval žalobca žalovaného na splnenie si svojich platobných povinností voči žalobcovi vyplývajúcich mu zo zmluvy o poskytovaní trénerskej činnosti. Pod splnením povinností žalobca mal mysli odplatu za vykonávanie trénerskej činnosti za obdobie jún - september 2013, so zaplatením ktorých bol žalovaný podľa žalobcu v omeškaní.
4. Podľa žalobcu z výpovede realizovanej počas konania vyplynulo, že žalovaný odstúpil od zmluvy o trénerskej činnosti z dôvodu nemožnosti plnenia. Táto okolnosť podľa žalobcu nepredstavovala platný dôvod odstúpenia od zmluvy, keďže výkon trénerskej činnosti nebol podľa zmluvy o trénerskej činnosti viazaný výlučne na odstup R. D. ako trénera, keďže zmluva neobsahuje ustanovenie, že činnosť trénera má vykonávať výlučne R. D.T.. Na plnenie povinností zo zmluvy bol zaviazaný žalobca ako právnická osoba, ktorá plní predmet zmluvy prostredníctvom zodpovedného zástupcu. Zo zmluvy podľa neho nevyplýva výhradná personálna väzba na osobu R. D.. Trénerskú činnosť v období po odstúpení od zmluvy o trénerskej činnosti zo strany žalovaného R. D.Á. nevykonával z dôvodu, že v danom čase sa hráči pripravovali v svojich kluboch. Inú trénerskú činnosť nevykonával kvôli reprezentácii, na ktorú sa chcel plne sústrediť. Podľa žalobcu v zmluve sa nenachádzala klauzula, podľa ktorej by prichádzala do úvahy možnosť ukončiť zmluvy v súvislosti s odvolaním trénera, ani so žiadneho zákona nevyplýva, že interné rozhodnutie žalovaného (Správnej rady zo dňa 28.6.2013) by mala automaticky mať za následok vznik práva žalovaného na ukončenie zmluvy so žalobcom. Z uvedeného dôvodu podľa žalobcu nebol žalovaný oprávnený od zmluvy odstúpiť.
5. Žalovaný v priebehu konania poukázal na skutočnosť, že trénerstvo reprezentačného družstva ako aj vzťah medzi povereným trénerom a Národným športovým zväzom nie je len občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, ale je to aj vzťah upravený primárne v ustanoveniami zákona o športe, z ktorého okrem iného vyplýva oprávnenie Národného športového zväzu poveriť osobu reprezentácie ako aj oprávnenie toto poverenie odňať. Účasť športového reprezentanta na medzinárodných športových súťažiach a podujatiach ako úkon vo všeobecnom záujme nemožno považovať za vymáhateľné právo. Iba žalovaný môže v zmysle zákona o športe rozhodovať o tom, kto bude členom národného reprezentačného družstva, členstvo nie je možné vynútiť si zmluvne. Žalovaný poverením a neskorším odvolaním R. D. z postu reprezentačného trénera len realizoval svoje zákonné právo a preto takýmto konaním nemohol porušiť predmetnú zmluvu. K otázke nezaplatenej odmeny žalovaný s poukazom na § 325 Obchodného zákonníka uviedol, že odmena predstavuje odplatu za trénerskú činnosť, ktorú však tréner po odvolaní reálne nevykonával a preto mu nárok na odplatu nevznikol. Samotný žalobca prestal ako prvý plniť svoje záväzky zo zmluvy tým, že nevykonával ani sa nedomáhal výkonu trénerskej činnosti (nepredložil plán práce, nespolupracoval pri zostavovaní plánu prípravy, nepodával písomné hodnotiace správy, prípravy kvalifikačných zápasov, reprezentačných zápasov a pod.).
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, po vymedzení skutkového stavu veci, na základe vykonaného dokazovania prostredníctvom listinných dôkazov a výsluchom predvolaných svedkov ustálil spornú predovšetkým otázku právneho dôvodu zániku zmluvy o reprezentačnej činnosti, resp. platnosti odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného a s tým súvisiacu aj otázku existencie nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej porušením zmluvných povinností žalovaného.
7. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil daný spor podľa § 8 ods. 2 písm. b), § 16 ods. 1, 2, 4, 5 zákona o športe, § 575 ods. 1, § 577 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že dňa 27.5.2013 bola medzi stranami sporu uzavretá zmluva o trénerskej činnosti, ktorá bola uzavretá ako inominátna zmluva podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi žalobcom ako právnickou osobou zabezpečujúcou výkon predmetu činnosti prostredníctvom svojho zodpovedného zástupcu a žalovaným ako Národným športovým zväzom, ktorý plní úlohy podľa príslušných ustanovení zákona o športe. Podľa súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania tento uzavrel, že žalovaný konal pri uzatváraní zmluvy o trénerskej činnosti so žalobcom ako Národný športový zväz, ktoré mu je zákonom o športe
zverená úloha zabezpečovať prípravu a účasť športovej reprezentácie SR v hádzanej na rôznych medzinárodných podujatiach. Zákonom zverená pôsobnosť žalovaného zahŕňa okrem iného oprávnenia rozhodovať o udelení poverenia na športovú reprezentáciu (športovca, športového odborníka, člena realizačného tímu), a to predovšetkým s ohľadom na športové výkony športovca. V zmysle stanov žalovaného účinných v rozhodnom čase bola úloha riadiť a zodpovedať za činnosť tohto Národného športového zväzu zverená Správnej rade žalovaného, ktorá predstavuje najvyšší orgán žalovaného medzi konferenciami. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že právomoc autonómne, avšak v súlade s § 16 ods. 2 zákona o športe rozhodovať o personálnom obsadení postu reprezentačného trénera je v zmysle § 8 ods. 2 písm. b) a § 16 zákona o športe zverená výlučne žalovanému, resp. jeho orgánu. Na základe poverenia R. D. na výkon funkcie trénera reprezentačného družstva, boli medzi žalobcom ako trénerom a žalovaným ako Národným športovým zväzom uzatvorené postupne dve zmluvy, ktorých predmet bol v zásade totožný a to odplatný výkon funkcie trénera reprezentačného družstva mužov. S ohľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o trénerskej činnosti podľa súdu prvej inštancie bolo nesporné, že dôvodom vzniku záväzkového vzťahu medzi R. D. a žalovaným bolo z vôle nie osoby R. D. na funkciu trénera, keďže bol žalovaným v rozhodujúcim čase vyhodnotený ako najvhodnejší kandidát na predmetnú funkciu, čím mu bolo ako fyzickej osobe udelené poverenie na športovú reprezentáciu SR. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe novej zmluvy - zmluvy o trénerskej činnosti mal žalobca ako právnická osoba vykonávať trénerskú činnosť prostredníctvom zodpovedného zástupcu a to len R. D., pričom so zreteľom okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto ďalšej zmluvy, s prejavom vôle, zavedenú prax a z následného správania strán podľa súdu prvej inštancie bolo možné jednoznačne vyvodiť, že zmluva o trénerskej činnosti bola uzatvorená na jediný účel, a to usporiadanie vzájomných vzťahov medzinárodným športovým zväzom a zvoleným reprezentačným trénerom R. D.. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy o trénerskej činnosti ani z prejavu vôle strán (pred uzatvorením tejto zmluvy aj po odvolaní R. D. z funkcie) podľa súdu prvej inštancie nebolo možné odvodiť zámer zmluvných strán zotrvať vo vzájomnom zväzku v prípade, že by R. D. nemohol viac v objektívnych alebo subjektívnych príčin vykonávať funkciu reprezentačného trénera. Na strane žalovaného súd nevzhliadol žiaden logický dôvod, pre ktorý by žalovaný uzatvoril zmluvy s viazanosťou na dva roky bez možnosti odstúpenia od zmluvy o trénerskej činnosti a možnosti vlastnej voľby reprezentačného trénera v zmysle § 16 zákona o športe. Na druhej strane ani zo správania žalobcu súd prvej inštancie nemohol odvodiť, že by sa po odvolaní R. D. z funkcie akýmkoľvek spôsobom snažil zabezpečiť výkon trénerskej činnosti prostredníctvom iného zodpovedného zástupcu, ako odvolaným trénerom, pričom takouto osobou ani nedisponoval. Žalobca sa po odvolaní R. D. nedomáhal plnenia povinnosti vyplývajúcich zo zmluvy o trénerskej činnosti, taktiež sa v novom vyhlásených voľbách na post reprezentačného trénera o túto funkciu neuchádzal, ani prostredníctvom R. D., ani inej osoby, ktorá by bola v pracovnom pomere so žalobcom tak, ako to pre činnosť zodpovedného zástupcu vyžaduje § 11 Živnostenského zákona. Súd prvej inštancie rozhodnutie Správnej rady o odvolaní R. D. z postu reprezentačného trénera považuje za vydané v rámci oprávnení zverených zákonom Národnému športovému zväzu, a taktiež zastal názor, že odňatie poverenia na výkon funkcie reprezentačného trénera, ku ktorému došlo v súlade s internými predpismi Národného športového zväzu, v rámci zákonom zverených oprávnení, predstavuje takú prekážku, pre ktorú sa ďalšie plnenie zo zmluvy o trénerskej činnosti stalo nemožným. V prejednávanej veci bolo podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcou skutočnosťou a primárnym dôvodom vzniku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu udelenie poverenia R. D.T. na výkon funkcie reprezentačného trénera podľa § 16 zákona o športe. Na základe tohto rozhodnutia Správnej rady žalovaného sa R. D. stal jedinou osobou disponujúcou týmto poverením v rozhodnom období a z uvedeného dôvodu bola aj podpísaná zmluva o trénerskej činnosti, ktorej predmetom, ako to z jej obsahu a účelu a prejavenej vôle zmluvných strán vyplýva, bol záväzok vykonávať funkciu trénera, osobne viazaný na osobu R. D.. Pre záväzky osobnej povahy platí, že ich plnenie nie je možné previesť na inú osobu, resp. že ich plnenie inou osobou by odporovalo povahe a účelu zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o odvolaní R. D. z funkcie reprezentačného trénera konštituuje nemožnosť ďalšieho plnenia z uzatvorenej zmluvy. Žalobca v konaní tvrdil, že záväzok vyplývajúci z uvedenej zmluvy bol schopný plniť aj prostredníctvom iného zodpovedného zástupcu, avšak ako už bolo vyššie uvedené žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal žiadne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by mal reálny záujem o výkon trénerskej činnosti prostredníctvom inej osoby ako je R. D.. Žalobca ako taký sám nikdy nedisponoval poverením na športovú reprezentáciu v zmysle § 16 zákona o športe a preto sám nemohol vykonávať činnosť s poverením spojenú inak ako prostredníctvom R. D.. Rozhodnutie o odvolaní R. D. z funkcie trénera Správnou radou žalovaného podľa súdu prvej inštancie predstavuje dôvod zániku záväzku zo zmluvy o trénerskej činnosti.
8. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal skutočnosťou rozhodujúcou pre vznik nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku ako nároku na náhradu škody v zmysle § 577 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda, či vo veci zo strany žalovaného došlo k riadnemu splneniu si oznamovacej povinnosti voči žalobcovi a či v súvislosti s konaním žalovaného vznikla žalobcovi škoda dôsledku nemožnosti plnenia a to za obdobie predchádzajúce oznámením nemožnosti plnenia ako nasledujúce po oznámení o nemožnosti plnenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že nemožnosť plnenia predstavuje skutočnosť, ktorá spôsobuje zánik záväzku ex lege. Uvedené znamená, že účinky zániku záväzku nastávajú priamo zo zákona, bez potreby splnenia oznamovacej povinnosti voči druhej zmluvnej strane. Zo zákona však vyplýva povinnosť zmluvnej strany bez zbytočného odkladu oznámiť druhej zmluvnej strany skutočnosti spôsobujúce dodatočnú nemožnosť plnenia zo zmluvy (§ 577 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nesplnenie oznamovacej povinnosti bez zbytočného odkladu je sankciované vznikom zodpovednosti za škody, ktorá vznikne druhej zmluvnej strane tým, že nebola včas o nemožnosti plnenia upovedomená. Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd prvej inštancie vysporadúval s otázkou, či si žalovaný riadne a včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalobcovi a v prípade, že tomu tak nebolo, zistiť, či v dôsledku pochybenia žalovaného vznikla žalobcovi škoda (resp. ušlý zisk) a v akej výške. Z vykonaného dokazovania najmä však z výpovede žalobcu a generálneho sekretára žalovaného J. Y. mal súd za preukázané, že dňa 28.6.2013 J. Y. telefonicky oznámil žalobcovi odvolanie z funkcie reprezentačného trénera p. R. D.. Žalobca zároveň sám uviedol, že touto správou disponoval aj z dôvodu, že bola ešte v predmetný deň oznámená v médiách. Ust. § 575 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje povinnosť zmluvnej strane bez zbytočného odkladu oznámiť skutočnosť, ktorá robí plnenie nemožným vyplýva, že zákon pre takéto oznámenie nevyžaduje písomnú formu a v súlade s § 272 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka s prihliadnutím na obsah zmluvy o reprezentačnej činnosti súd prvej inštancie posúdil, že v predmetnej veci možnosť oznámenia dodatočnej nemožnosti plnenia zmluvy nevyžadovalo písomnú formu a preto oznámenie nemožnosti plnenia zmluvy uskutočnené telefonicky bolo možné považovať za kvalifikované oznámenie zániku zmluvy. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že tak ako to predpokladá § 577 Občianskeho zákonníka, žalobca bol preukázateľne bez odkladu žalovaným upovedomený o nemožnosti ďalšieho plnenia zo zmluvy o trénerskej činnosti. Súd prvej inštancie uzavrel, že po odvolaní trénera reprezentačného družstva došlo k zániku záväzku priamo zo zákona, pričom v tomto prípade sa nevyžadovalo vykonať úkon odstúpenia od zmluvy, nakoľko s ním právny poriadok nespája žiadne právne účinky. Žalovaný preto nemohol byť v omeškaní s plnením svojho záväzku platiť žalobcovi mesačnú odplatu, nakoľko zmluva v čase po odvolaní trénera zmluvné strany viac nezaväzovala. Rovnako po vyhodnotení dôvodov zániku zmluvy a s tým spojených právnych účinkov súd prvej inštancie nepovažoval otázku plnenia si zmluvných povinností zo strany žalobcu ako trénera reprezentačného družstva za relevantné pre rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na vyššie uvedené dokazovanie ako aj aplikované právne ustanovenia súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na náhradu škody (ušlého zisku) za obdobie od 16.8.2013 do 30.9.2016 vo výške 61.800,- eur s príslušenstvom za nedôvodný a to predovšetkým z dôvodu, že v rozhodujúcom čase strany sporu zmluvou viazané neboli. Aj keby bol žalobca v omyle o tom, či došlo k zániku zmluvy súd prvej inštancie zdôraznil, že sám si záväzky z predmetnej zmluvy neplnil (ani prostredníctvom p. D., ani prostredníctvom inej osoby) a ani sa ich plnenia žiadnym spôsobom nedomáhal, napriek uvedeného však žiadal dojednané plnenie od žalobcu. V dôsledku uvedených skutočnosti súd v konaní nezistil žiaden dôvod, ktorý by preukazoval vznik škody alebo inej ujmy na právach žalobcu. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. Voči predmetnému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu žalobca a to z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom v predmetnej veci znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Podľa žalobcu závery súdu prvej inštancie sú nesprávne a nepreskúmateľné, keďže skutkové zistenia sú nesprávne a sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, tieto sú arbitrárne, neberú do úvahy ekonomické pozadie a hospodársky zmysel vzťahu sporových strán a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v svojom odvolaní zdôraznil, že žalovaný neudelil R. D. žiadne poverenie na športovú reprezentáciu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že rozhodujúcou skutočnosťou a dôvodom vzniku zmluvného vzťahu tak ako to konštatoval súd prvej inštancie medzi žalobcom a žalovaným
bolo udelenie poverenia R. D. na výkon funkcie reprezentačného trénera podľa § 16 zákona o športe. Túto skutočnosť, t.j. udelenie poverenia na športovú reprezentáciu súd považoval za hlavný dôvod uzatvorenia jednak prvej ako aj druhej zmluvy o reprezentačnej činnosti a za podmienku trvaniu týchto zmlúv. Súd podľa žalobcu označil výkon trénerskej činnosti za výlučne osobný záväzok R. D., ktorý nie je možné previesť na inú osobu a odvolaním tejto osoby z funkcie reprezentačného trénera sa plnenie zo zmluvy stalo nemožným. Uvedené skutkové závery sú podľa žalobcu nesprávne, keďže nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Navyše nie je ani zrejmé na základe akých skutočností z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru o udelení poverenia. Ďalej žalobca v svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že Správna rada žalovaného R. D. neudelila žiadne poverenie na výkon činnosti reprezentačného trénera a táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho z vykonaných dôkazov. Podľa žalobcu je možné sa len domnievať, že súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutia Správnej rady žalovaného uvedené v bode 5 Zápisnice č. 1/2012 zo dňa 8.2.2012. Tento záver je podľa žalobcu nesprávny, keďže žiadne udelenie poverenia zo Zápisnice Správnej rady žalovaného č. 1/2012 nevyplýva. Z predmetnej Zápisnice podľa žalovaného vyplývajú len tie skutočnosť, že p. H. F. rokoval z viacerými možnými kandidátmi na post reprezentačného trénera, komisia žalovaného odporučila jedného z nich a to R. D. a Správna rada udelila mandát prezidentovi žalovaného začať rokovať s R. D.T.. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že Správna rada poverila H. F.Š. len predložením návrhu zmluvných podmienok R. D. na výkon činnosti a rokovanie o týchto podmienkach. Uvedené znamená, že v čase prijatia rozhodnutia Správnej rady žalovaného dňa 8.2.2012 nebolo vôbec zrejmé, či s R. D. bude nakoniec dohodnutý výkon trénerskej činnosti, keďže v danom čase bolo prijaté len rozhodnutie Správnej rady žalovaného, aby žalovaný začal rokovanie s R. D., a teda predložil R. D. ponuku. V žiadnom prípade nie je však možné takéto poverenie adresované štatutárnemu zástupcovi považovať zároveň za poverenie na športovú reprezentáciu pre tretiu osobu. R. D. dňa 8.2.2012 žiaden návrh na výkon činnosti reprezentačného trénera neakceptoval, keďže prvá zmluva medzi jeho osobou a žalovaným bola uzatvorená až dňa 10.2.2012. Preto Správna rada žalovaného ani nemohla v danom čase udeliť žiadne poverenie na športovú reprezentáciu, keďže takéto poverenie možno udeliť až v čase, kedy existuje predpoklad, že poverená osoba akceptuje ponuku na výkon športovej reprezentácie. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku sa podľa žalobcu opakovane odvoláva, resp. vychádza z predpokladu udelenia poverenia R. D.. Z vykonaných dôkazov si však podľa žalobcu takýto záver osvojiť nemohol a preto jeho skutkové zistenia sú nesprávne. Poverenie je totiž jednostranný právny úkon Národného športového zväzu, keďže sú s ním spojené aj právne následky. Hoci zákon o športe nedefinuje právnu povahu poverenia ani jeho náležitosti, je podľa žalobcu potrebné zákonom zverenú kompetenciu udelené Národnému športovému zväzu hodnotiť z hľadiska všeobecných požiadaviek na právne úkony. Preto za poverenie nie je možné považovať akékoľvek rozhodnutie Národného športového zväzu, ale len taký prejav vôle, ktorý je spôsobilý právne následky spojené s poverením vyvolať. K tejto problematika žalobca uviedol, aké obsahové náležitosti by poverenie malo spĺňať a uzavrel, že žalovaný nepreukázal udelenie poverenia ako platného jednostranného právneho úkonu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by prejavil vôľu udeliť poverenie R. D., poverenie vôbec nebolo adresované R. D. a toto ani nebolo R. D.T. doručené. Rozhodnutie Správnej rady žalovaného v Zápisnici č. 1/2012, na ktoré žalovaný odkazuje a označuje ho ako udelenie poverenia na športovú reprezentáciu nespĺňa žiadne obsahové ani formálne požiadavky poverenia podľa zákona o športe. Žalobca ďalej zdôrazňuje, že z ust. § 16 zákona o športe vyplýva, že poverenie je oprávnený udeliť len Národný športový zväz, ktorý je však právnickou osobou, ktorá koná prostredníctvom štatutárneho orgánu. Z vyššieho uvedeného teda vyplýva, že rozhodnutie Správnej rady žalovaného nemohlo vo vzťahu k tretím osoba, a teda ani voči R. D. vyvolať účinky ani v prípade, ak by takéto rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako poverenie na športovú reprezentáciu. Takéto rozhodnutie nie je poverením, keďže nebolo vydané žalovaným prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu. Podľa názoru žalobcu poverenie žalovaným udelené R. D. na výkon funkcie trénera športovej reprezentácie nebolo udelené ani uzatvorením prvej zmluvy medzi R. D. a žalovaným uzatvorenej zo dňa 10.2.2012, ani uzatvorením zmluvy o trénerskej činnosti. Uvedený zámer by podľa žalobcu totiž musel z obidvoch zmlúv priamo vyplývať, pričom obidve zmluvy obsahujú len synalagmatické záväzky zmluvných strán, podľa ktorých je žalobca povinný vykonávať riadne športovú prípravu reprezentačného družstva a jeho vedenie na medzinárodných športových podujatiach, pričom je povinný udržať si a zachovať potrebnú licenciu pre trénerskú činnosť. Žalovaný nie je povinný ako podmienku účinnosti zmluvy udeliť R. D. žiadne poverenie. Zmluva o trénerskej činnosti nadobudla účinnosť dňa 1.6.2013 bez ďalších podmienok jej vzniku a účinnosti. Rovnako aj zmluva zo dňa 10.2.2012 nadobudla účinnosť jej podpísania bez ďalších podmienok. Ďalej žalobca v odvolaní konštatoval, že súd prvej inštancie vyvodil z obsahu zmluvy o trénerskej činnosti aj ďalšie nesprávne závery najmä vo vzťahu k jeho konštatovaniu, že zo žiadneho ustanovenia tejto zmluvy nie
je možné odvodiť zámer zotrvať vo vzájomnom vzťahu aj po odvolaní R. D. z postu reprezentačného trénera a nevzhliadol žiaden logický dôvod, pre ktorý by žalovaný uzatvoril zmluvu s viazanosťou na dva roky bez možnosti žalovaného odstúpiť od zmluvy a bez možnosti žalovaného z vlastnej voľby reprezentačného trénera. K tomuto konštatovaniu súdu prvej inštancie žalobca uviedol, že zmluva o trénerskej činnosti bola uzavretá na dobu určitú a to do 30.9.2016. Bez akýchkoľvek pochybností platí, že trvanie zmluvy bolo dojednané na dobu určitú, pričom táto skutočnosť exaktne vyplýva z čl. 4 tejto zmluvy. Žiadna zmluvná strana neprejavila žiadnu vôľu zotrvať v zmluvnom vzťahu kratšie. Návrh na uzavretie zmluvy o trénerskej činnosti a text návrhu tejto zmluvy predložil žalovaný a žalobca uvedený návrh v navrhnutom rozsahu prijal. Ak by mal žalovaný záujem, aby zmluva o trénerskej činnosti skončila aj predčasne pred uplynutím dojednanej doby trvania napr. tým, že R. D. bude odvolaný z postu reprezentačného trénera, takúto vôľu by v zmluve o trénerskej činnosti zrejme žalovaný prejavil a požadoval by, aby takýto dôvod predčasného ukončenia bol v nej dojednaný. Práve naopak, zo správania žalovaného jednoznačne vyplýva vôľa byť viazaný dobou trvania zmluvy, keďže sám žalovaný si vyhradil právo jednostranného predĺženia doby trvania zmluvy, žalovaný neprejavil vôľu predčasne a jednostranne ukončiť zmluvu pri odvolaní R. D. z postu reprezentačného trénera, žalovaný navrhol a dojednal so žalobcom exaktné dôvody ukončenia zmluvy a žalovaný vylúčil možnosť odstúpenia od zmluvy. K otázke nemožnosti plnenia žalobca uviedol, že táto podľa jeho názoru nemohla nastať, keďže udelenie poverenia nebolo podmienkou na uzatvorenie zmluvy o trénerskej činnosti. Súd prvej inštancie podľa žalobcu konštatoval, že udelenie poverenia bolo primárnym dôvodom uzatvorenia jednak prvej zmluvy uzatvorenej medzi R. D. a žalovaným ako aj zmluvy o trénerskej činnosti. Tento skutkový záver podľa žalobcu je nesprávny. Neexistencia poverenia tak už vysvetľoval žalobca vo svojom odvolaní v predchádzajúcich úsekoch, nebola prekážkou plnenia záväzku žalobcu. Zákonnou podmienkou výkonu podnikateľskej činnosti podľa žalobcu je len platné oprávnenie na jej výkon. Túto zákonnú podmienku R. D. ako aj žalobca spĺňali. Zo zmluvy o trénerskej činnosti ako aj zo zmluvy uzavretej dňa 10.2.2012 tak pre R. D. ako osobu, ktorá reálne vykonávala trénerskú činnosť a pre žalobcu vyplývali len vymedzené záväzky, ktoré si plnili. Ak však mal žalovaný udeliť R. D. na výkon činnosti reprezentačného trénera aj poverenie a takéto poverenie mu nevydal, nie je táto skutočnosť prekážkou plnenia záväzkov na strane žalobcu. Absencia udelenia poverenia zo strany žalovaného nemôže byť na ťarchu žalobcu. Žalobca nebol povinný na základe žiadnej právnej alebo zmluvnej normy obstarať udelenie poverenia na to, aby mohol prostredníctvom R. D. vykonávať trénerskú činnosť. Ďalej sa žalobca v svojom odvolaní zaoberal skutočnosťou, že Správna rada žalovaného nemohla rozhodnúť o odvolaní reprezentačného trénera. Logickým predpokladom podľa žalobcu rozhodnutia o odvolaní poverenia pre reprezentačného trénera je jeho predchádzajúce udelenie. Bez udelenia poverenia nie je možné ani jeho odvolanie. Následne žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie Správnej rady nemá vo vzťahu k predmetnej zmluve o trénerskej činnosti žiadne právne následky. Súd prvej inštancie si podľa žalobcu nesprávne posúdil, ak tvrdil, že nemožnosť plnenia nastala ex lege a to odvolaním R. D. z postu reprezentačného trénera. Rozhodnutie Správnej rady žalovaného je totiž rozhodnutím orgánu, ktorý sám o sebe nemá právnu subjektivitu. Hoci je možné považovať takéto rozhodnutie za vôľu žalovaného, účinky takéhoto rozhodnutia vo vzťahu k tretím osobám nastávajú až po tom, čo ich žalovaný prejaví. Rozhodnutie tak zaväzuje štatutárny orgán žalovaného v tom zmysle, aby vôľu žalovaného prejavil navonok. Vôľa žalovaného musí korešpondovať s obsahom zmluvného vzťahu. Rozhodnutie Správnej rady, t.j. vôľa kolektívneho orgánu, musí však korešpondovať s dojednaným obsahom zmluvného vzťahu dojednaného s druhou zmluvnou stranou. Znamená to, že orgán právnickej osoby nemôže prijať také rozhodnutie, ktoré nekorešponduje s obsahom zmluvy, t.j. najmä nemôže interne rozhodnúť o takom spôsobe ukončenia zmluvného vzťahu, ktorý z obsahu zmluvy nevyplýva. Rozhodnutie Správnej rady preto nie je možné oddeliť od obsahu zmluvy o reprezentačnej činnosti. Podľa bodu 3 Zápisnice č. 3/2013 návrh na odvolanie R. D. z postu reprezentačného trénera súvisel s neúspešnou kvalifikáciou reprezentačného družstva. Správna rada žalovaného takéto odôvodnenie návrhu na odvolanie prijala a R. D. odvolala. Štatutárny orgán žalovaného následne prejavil vôľu Správnej rady a pristúpil k ukončeniu zmluvy o reprezentačnej činnosti pre nemožnosť plnenia. Nemožnosť plnenia však nenastala, keďže žalobca naďalej spĺňa všetky zmluvné a zákonné podmienky na výkon trénerskej činnosti. Súd prvej inštancie tak nesprávne právne kvalifikoval rozhodnutie Správnej rady o odvolaní R. D., keďže rozhodnutie Správnej rady považoval za dôvod znemožňujúci výkon trénerskej činnosti. Žiadna právna prekážka nebránila podľa žalobcu žalovanému dojednať možnosť odstúpenia od zmluvy o trénerskej činnosti v prípade, ak by neboli naplnené očakávania žalovaného v súvislosti s výkonom trénerskej činnosti. Takýmito dôvodmi mohla byť aj neúspešná kvalifikácia. Trvanie zmluvy o trénerskej činnosti nebolo však viazané na žiadne výkonnostné a iné parametre úspešnosti reprezentačného družstva. Žalobca mal nárok len na odmenu, ak by reprezentačné družstvo postúpilo na označenú súťaž alebo
dosiahol na tejto súťaži úspech. Dôvod odstúpenia tak bol žalovaným jednostranne vykonštruovaný a bez akejkoľvek zákonnej a zmluvnej opory účelovo použitý. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alebo aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Písomným podaním zo dňa 4.1.2018 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnutý rozsudok za vecne správny v celom rozsahu. Žalovaný sa totožnil so zistením súdu prvej inštancie, že na základe rozhodnutia Správnej rady žalovaného zo dňa 8.2.2012 bol na post trénera mužskej hádzanárskej reprezentácie Slovenskej republiky schválený a odsúhlasený R. D., a to na základe zmluvy o trénerskej činnosti zo dňa 10.2.2012, nakoľko rozhodovať o športovej reprezentácií v hádzanej u žalovaného patrilo do kompetencie Správnej rady, tak ako to vyplýva zo stanov žalovaného (čl. VI. bod 5 v rozhodnom čase platných a účinných stanov žalovaného). Uvedené v danom čase vyplývalo aj z § 16 zák.č. 300/2008 Z.z. o organizácií a podpore športu v platnom znení (tento zákon od 1.1.2016 nahradil zák.č. 440/2015 Z.z. o športe), pričom žalovaný poukázal na § 16 ods. 2, ods. 5. Žalovaný nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že po oznámení o odvolaní R. D. z postu trénera slovenskej štátnej reprezentácie mužov v hádzanej dňa 28.6.2013, žalovaný neumožnil žalobcovi vykonávať trénerskú činnosť- trénovanie mužskej reprezentácie Slovenskej republiky, keď ani žalobca, ani R. D., či už ako štatutár žalobcu alebo osoba s trénerskou licenciou sa po 28.06.2013 nesnažili nijakým spôsobom situáciu riešiť. Navyše ani žalobca, ani R. D. sa neprihlásili do výberového konania na post reprezentačného trénera mužov v hádzanej, ktoré bolo vyhlásené potom, čo Správna rada žalovaného dňa 28.06.2013 odvolala R. D. z postu reprezentačného trénera mužov SR. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že iba R. D. bol nositeľom potrebnej trénerskej licencie pre trénovanie hádzanárskej reprezentácie Slovenskej republiky, išlo o viazanú živnosť, ktorú mohol žalobca vykonávať iba prostredníctvom zodpovedného zástupcu s požadovanou trénerskou licenciou, ktorú mal R. D.. Samotná zmluva o trénerskej činnosti uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným v bode 2.1, a bode 6.3.1. uvádzala, že žalobca môže vykonávať trénerskú činnosť iba prostredníctvom R. D., ktorý bol zodpovedným zástupcom. Navyše v zmysle § 16 ods. 2 zák. č. 300/2008 Z.z. športovou reprezentáciou môže byť poverený iba člen národného športového zväzu, a členom žalovaného bol R. D., nie žalobca. Žalovaný ohľadom tvrdenia žalobcu, že neudelil R. D. žiadne poverenie na športovú reprezentáciu uvádza, že žalobca nepoprel tvrdenia a dôkazy o tomto poverení predložené žalovaným, s touto novotou žalobca prichádza až vo svojom odvolaní, čo odporuje § 366 CSP. Rovnako žalobca pred prvoinštančným súdom v konaní nespochybnil zápisnicu č. 1/2012 zo dňa 8.2.2012 ako jeden z dôkazov o poverení R. D. trénovaním mužskej hádzanárskej reprezentácie SR, preto aj uvedené nie je možné pripustiť z dôvodu novoty v odvolacom konaní. Žalovaný mal za to, že ak na danom tvrdení žalobca trval, tak zmluvy o trénerskej činnosti uzatvorené medzi žalovaným a R. D. a následne medzi žalovaným a žalobcom sú pre rozpor so zákonom neplatné a nemožno priznať žalobcovi žalobou uplatnený nárok, pretože športovú reprezentáciu Slovenskej republiky nemôže vykonávať osoba bez poverenia, t.j. ak nie je naplnená podmienka § 16 ods. 2 zák.č. 300/2008 Z.z. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že nakoľko poverenie je zákonnou náležitosťou, resp. zákonnou podmienkou v zmysle § 16 zák.č. 300/2008 Z.z., nebolo a nie je potrebné, aby uvedené upravovala zmluva. Nakoľko neznalosť zákona neospravedlňuje, skutočnosť, ktorou argumentuje žalobca, je podľa žalovaného bez významu. Na argument žalobcu, že zmluva medzi žalovaným a žalobcom o trénerskej činnosti neobsahovala žiadne dojednanie o možnosti žalovaného predčasne ukončiť zmluvu z dôvodu neuspokojivých výsledkov žalobcu, žalovaný zdôraznil, že podľa § 16 ods. 2 zák.č. 300/2008 Z.z. sa pri poverení športovou reprezentáciou SR majú zohľadniť športové výkony športovca, pričom podľa ods. 5 sa uvedené použije rovnako aj na športového odborníka. Na základe uvedeného sú výsledky dôležité aj pri poverení trénera športovou reprezentáciou SR. Taktiež vzhľadom k tomu, že žalobca sa v čl. 9. zmluvy o trénerskej činnosti zaviazal rešpektovať stanovy žalovaného a jeho vnútorné predpisy, tak sa žalobca zaviazal rešpektovať aj to, že o športovej reprezentácií SR v hádzanej a o poverení športovou reprezentáciou rozhoduje Správna rada žalovaného. Navyše, zmluva o trénerskej činnosti so žalobcom stanovila pre žalobcu výkonnostný cieľ, ktorým bol postup na vrcholové európske, príp. svetové podujatia. Reprezentácia pod vedením R. D. avšak nikam nepostúpila, takže v zmysle uvedeného mohol odvolanie R. D. z postu trénera mužskej reprezentácie žalobca od žalovaného očakávať. Žalovaný dodal, že nakoľko sa žalobca osobitne v čl. 9 zmluvy o trénerskej činnosti zaviazal rešpektovať stanovy a vnútorné predpisy žalovaného, zaviazal sa rešpektovať aj to, že o reprezentácií rozhoduje Správna rada žalovaného, čo bolo upravené v stanovách, preto bol povinný rešpektovať aj jej rozhodnutia, a to ako člen žalovaného, ktorý je občianskym združením. Žalovaný opäť uviedol, že výkon trénerskej činnosti bol viazaný na osobu
R. D., a to na základe toho, že iba R. D. mal potrebnú trénerskú licenciu, výkon trénerskej činnosti bol viazanou živnosťou a žalovaný pre uvedenú činnosť potreboval zákonného zástupcu, ktorým bol R. D.. Rovnako v zmluve o trénerskej činnosti bolo explicitne uvedené, že žalobca bude vykonávať zmluvu prostredníctvom R. D. a navyše v zmysle § 16 ods. 2 v spojení s ods. 5 zák.č. 300/2008 Z.z. poveriť športovou reprezentáciou mohol žalovaný iba svojho člena. Poverenie R. D. podľa v tom čase platného zákona č. 300/2008 Z.z., nebolo bližšie špecifikované čo sa týka formy, obsahu ani spôsobom poverenia a ani orgánu národného športového zväzu, ktorý je oprávnený vykonať poverenie. Toto bolo a stále je ponechané výlučne v kompetencii národného športového zväzu, v rámci ktorých bolo bežnou praxou, že príslušný orgán, zväčša najvyšší výkonný orgán, prejedná návrh o tom, ktorí športovci a športoví odborníci sa majú stať súčasťou reprezentácie a následne sa s nimi uzatvárajú zmluvy alebo dohody. Žalovaný ďalej vyložil, že reprezentácia Slovenskej republiky v športe predstavuje najvyššiu česť, preto reprezentáciu majú tvoriť športovci a športoví odborníci s najlepšími výsledkami a schopnosťami, pričom právo na reprezentáciu Slovenskej republiky v športe nie je nijako vynútiteľné a nemôže byť vynútiteľné ani na základe zmluvy. Žalovaný mal za to, že žalobca účelovo a formalisticky vykladá znenie Zápisnice č. 1/2012 zo dňa 8.2.2012 a na základe svojho prístupu spochybňuje poverenie R. D.. V súvislosti so žalobcovým hodnotením týkajúcim sa poverenia, ktoré považuje za mylné a irelevantné, žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, ktorý upravuje základný princíp materiálneho právneho štátu, a síce nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Na základe toho žalobca a ani súd nemôžu od žalovaného požadovať náležitosti, spôsob a formu poverenia, ktoré nevyžadoval zák.č. 300/2008 Z.z. Ohľadom spochybňovania zápisnice Správnej rady č. 1/2012 zo dňa 8.2.2012 zo strany žalobcu žalovaný ozrejmil, že Správna rada rozhodla, resp. súhlasila s nomináciou trénersko-metodickej komisie, že trénerom mužskej reprezentácie SR v hádzanej bude R. D. a na základe tejto skutočnosti poverila prezidenta žalovaného odrokovať uvedené s R. D.. Žalovaný zdôraznil, že R. D. uvedený postup bol známy a žiadnym spôsobom ho vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie nespochybnil a ani nespochybnil svoje poverenie, toto spochybnenie prichádza až v odvolaní ako novota zo strany právneho zástupcu žalobcu. Žalobca pri hodnotení predmetnej zápisnice zo Správnej rady dospel k nesprávnym záverom, a to, že Správna rada poverila H.. F. len predložením návrhu zmluvných podmienok R. D. a rokovaním o týchto podmienkach. Jedná sa však iba o účelový dohad žalobcu, nevyplývajúci ani zo zápisnice a ani z iných dôkazov vykonaných v konaní. Rovnako nie je podľa žalovaného pravdou tvrdenie, že dňa 8.2.2012 nebolo jasné, či s R. D. bude nakoniec dohodnutý výkon trénerskej činnosti, nakoľko v konaní vyšiel najavo postup na obsadzovanie reprezentačného trénera, a síce tak, že vždy je najskôr výberové konanie, kde sa prihlasujú tréneri, ktorí spĺňajú podmienky a majú záujem o tento post, odprezentujú svoj plán práce s družstvom a na základe toho sa vyberá najvhodnejší a najlepší kandidát. Žalovaný zdôraznil, že R. D. mal záujem o post reprezentačného trénera mužov SR v hádzanej, pretože ide o prestíž, svoj záujem deklaroval tým, že sa prihlásil ako kandidát a prešiel výberom trénersko- metodickej komisie žalovaného, na ktorú sa zápisnica zo Správnej rady č. 1/2012 odvoláva. Žalovaný zhrnul, že Správna rada, do ktorej pôsobnosti patrí rozhodovanie o štátnej reprezentácií, súhlasila a odobrila návrh trénersko-melodickej komisie žalovaného, aby R. D. bol reprezentačným trénerom mužov a ak by tomu tak nebolo, nikdy by nedošlo k jednomyseľnému udeleniu mandátu pre prezidenta H.. F.. Taktiež na námietku žalobcu ohľadom neoznačenia športového odborníka na poverení žalovaný uviedol, že R. D. je v zápisnici identifikovaný jednoznačne vzhľadom na pomery, keďže u žalovaného nešlo o neznámu osobu, navyše R. D. bol členom žalovaného, takže postačovala jeho identifikácia ako športového odborníka menom a priezviskom a rovnako R. D. poznali členovia Správnej rady, pretože R. D. bol členom žalovaného, ale do toho času trénoval juniorskú reprezentáciu SR v hádzanej. Vyžadovať označenie športových súťaží na poverení ja taktiež podľa názoru žalovaného nezmysel, nakoľko pri poverení športovou reprezentáciou nemusí byť vždy zrejmé, ktorých súťaží a podujatí sa reprezentácia zúčastní, keďže o uvedenom sa rozhoduje na základe jej výkonov, pričom túto náležitosť nestanovuje žiadny zákon pre právny úkon a už vôbec nie pre poverenie športovou reprezentáciou. Zákon tiež podľa žalovaného neupravuje to, či poverenie má byť písomné alebo postačí ústne poverenie, doručenie poverenia žalobca preto vyžaduje bez akéhokoľvek právneho základu. H.. F. dostal mandát odrokovať nomináciu na post reprezentačného trénera, z čoho je zrejmé, že táto skutočnosť bola R. D. oznámená, pričom ak zákon nestanovuje písomnú formu oznámenia, nemôže ju vyžadovať ani žalobca. Žalovaný ohľadom tvrdenia žalobcu, že poverenie môže udeliť iba národný športový zväz, preto rozhodnutie Správnej rady žalovaného, ktorá nie je štatutárnym orgánom žalovaného, nemohlo voči R. D. vyvolať žiadne účinky ozrejmil, že R. D. bol členom žalovaného a bol preto viazaný rozhodnutiami orgánov žalovaného, a teda aj rozhodnutiami Správnej rady žalovaného, čo vyplýva mu to ako povinnosť z čl. III stanov žalovaného. Preto nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že účinky voči R. D. mohlo vyvolať iba konanie štatutára žalovaného. Žalovaný v konaní pred súdom uvádzal a odkazoval na členstvo R. D. u
žalovaného a žalobca uvedené nikdy nepoprel. Tvrdenie žalobcu, že poverenie musí priamo vyplývať zo zmluvy o trénerskej činnosti je podľa žalovaného iba dohad žalobcu, ktorý nemá oporu v žiadnom zákone. Žalobca potvrdil, že zmluva o trénerskej činnosti uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným obsahuje synalagmatické záväzky, čiže ak neplnil žalobca, nemôže plniť ani žalovaný, v zmysle § 325 Obchodného zákonníka. Žalovaný zdôraznil, že nie je povinnosťou zmluvných strán vopred v zmluve presne špecifikovať každý dôvod zrušenia zmluvy a nie je ani možné, aby pri podpise zmluvy strany takéto dôvody presne uvádzali, preto žalobca nemôže tvrdiť, že zmluvný vzťah sa uzatvoril do 30.9.2016 a nič nemohlo viesť k jeho ukončeniu. Ohľadom námietky žalobcu, že konajúci súd porušil jeho právnu istotu, nakoľko kým spĺňal zákonné podmienky výkonu trénerskej činnosti, tak bol oprávnený a povinný počas trvania zmluvy vykonávať trénerskú činnosť pre žalovaného, žalovaný zdôraznil, že R. D. nespĺňal zákonné podmienky pre výkon dohodnutej trénerskej činnosti, keď R. D. rozhodnutím Správnej rady zo dňa 28.6.2013 stratil poverenie, pričom ide o zákonnú náležitosť športovej reprezentácie, žalobca sa zaviazal rešpektovať stanovy a interné predpisy žalovaného, žalobca sa zaviazal rešpektovať aj právomoc Správnej rady rozhodovať o reprezentácií SR v hádzanej, ktorá je upravená v stanovách žalovaného a rovnako, keďže reprezentačným trénerom môže byť v zmysle § 16 ods. 2 zák.č. 300/2008 Z.z. iba člen žalovaného a zmluva o trénerskej činnosti ako zodpovedného zástupcu žalobcu určovala R. D.. Záverom žalovaný dodal, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobcovi škoda nevznikla, svoj záver riadne vysvetlil, čiže už nebolo povinnosťou súdu zaoberať sa výškou škody, či príčinnou súvislosťou, navyše z odvolania žalobcu vôbec nie je zrejmé, ktoré dôkazy súd nevyhodnotil a podľa žalobcu vyhodnotiť mal. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
11. Písomným podaním zo dňa 23.4.2018 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca, ktorý opätovne namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie o udelení poverenia R. D. zo Zápisnice č. 1/20112, z obsahu ktorej takáto skutočnosť vôbec nevyplýva. Žalobca tiež nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že tento nemohol označiť v poverení športové súťaže, keď zákon č. 300/2008 Z.z. síce neurčuje obsahové náležitosti poverenia, na druhej strane športovému zväzu zveruje právo autonómne rozhodovať, kto bude športovým reprezentantom, a v ktorých súťažiach bude reprezentovať. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v prípade, ak poverenie nebolo udelené, zmluva Datak je neplatná pre rozpor s § 16 z.č. 300/2008 Z.z., keďže zákon o športe nevyžaduje, aby udelenie poverenia bolo zákonnou podmienkou na uzatvorenie zmluvného vzťahu. Nebráni ani tomu, aby Národný športový zväz uzatvoril zmluvu s osobou, ktorej poverenie neudelil. Ide o dve rozdielne právne skutočnosti, na sebe nezávislé. Záverom žalobca dodal, že zmluva Datak bola uzatvorená na dobu určitú a obsahovala presne a exaktne dojednané možné dôvody jej ukončenia. Okrem toho bola vylúčená akákoľvek aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka upravujúca možnosť odstúpenia od zmluvy Datak. Preto sa podľa žalobcu žalovaný nemohol dodatočne a bez akéhokoľvek preukázania dovolávať toho, že žalobca nesplnil výkonnostné parametre, ktoré žalovaný ani nedefinovala a už vôbec na ich nesplnenie neviazal možnosť ukončenia zmluvy. Žalovanému pritom nič nebránilo definovať jeho požiadavky a predstavy o tom, aké výsledky očakáva a v nadväznosti na dosiahnuté výsledky rozhodnúť o tom, či bude alebo nebude v spolupráci so žalobcom pokračovať.
12. Písomným podaním zo dňa 20.7.2018 sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a rozsudok považoval za vecne správny v celom rozsahu.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP). Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP, a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s §
383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.
16. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalobcovi, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
17. Odvolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že žalobou zo dňa 12.5.2015 a doplnenou dňa 1.7.2015 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 33.300,- eur s príslušenstvom, a to z titulu porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaného uhradiť dohodnutú odplatu riadne a včas, čím mala žalobcovi vzniknúť škoda, keď žalobca mohol dosahovať majetkový príjem zo Zmluvu o trénerskej činnosti podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka zo dňa 27.5.2013, a to vo forme opakovaných plnení vo výške 1.600,- eur mesačne v čase od uzavretia zmluvy do ukončenia trvania zmluvného vzťahu. Konaním žalovaného vznikla podľa žalobcu škoda vo výške ušlého zisku, ktorého výšku určil žalobca ako rozdiel medzi hodnotou, ktorú by žalobca získal z plnenia zo zmluvy, ak by bola riadne a včas plnená a hodnotou vyjadrujúcou náklady žalobcu na plnenie povinností zo zmluvy. Na pojednávaní dňa 15.5.2017 žalobca rozšíril petit žaloby tak, že žiadal náhradu ušlého zisku za celé obdobie trvania zmluvy, t.j. do 30.9.2016 vo výške 61.800,- eur s príslušenstvom, zmenu petitu žaloby súd prvej inštancie uznesením z toho istého dňa 15.5.2017 pripustil. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s listinnými dôkazmi, po vykonaní dokazovania výsluchom strán sporu a svedkov vymedzil skutkový stav a za sporný považoval v konaní predovšetkým právny dôvod zániku zmluvy, resp. platnosti odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného, ako aj otázku existencie nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej porušením zmluvných povinností žalovaného, a to s prihliadnutím na okamih, kedy sa prejav vôle smerujúci k zániku zmluvy fakticky dostal do sféry dispozície žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie o odvolaní R. D. z funkcie trénera predstavuje dôvod zániku záväzku zo zmluvy o výkone trénerskej činnosti, a to pre osobu R. D., ako aj pre osobu žalobcu. Zároveň mal za to, že v prejednávanej veci nemožno konštatovať, že by došlo v súvislosti so zánikom záväzku ku škode na strane žalobcu tak, ako to predpokladá § 577 Občianskeho zákonníka, nakoľko tento bol preukázateľne bez odkladu upovedomený o nemožnosti ďalšieho plnenia zo zmluvy. Rovnako tak nárok žalobcu na náhradu škody (ušlého zisku) za obdobie od 16.8.2013 do 30.9.2016 vo výške 61.800,- eur s príslušenstvom považoval za nedôvodný, a to predovšetkým z dôvodu, že v rozhodujúcom čase strany sporu zmluvou viazané neboli. Ani v prípade omylu na strane žalobcu, či došlo k zániku zmluvy, si on sám záväzky z predmetnej zmluvy neplnil a ani sa ich plnenia nedomáhal. Súd prvej inštancie tak žalobu žalobcu napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
18. Podľa § 16 ods. 1 zákona o športe, športovec, ktorý je členom športovej reprezentácie, je športovým reprezentantom Slovenskej republiky a jeho účasť v medzinárodnej športovej súťaži alebo v medzinárodnom športovom podujatí sa zabezpečuje v rámci pravidiel medzinárodného športového zväzu alebo ich organizátora.
19. Podľa § 16 ods. 2 zákona o športe, športovou reprezentáciou poveruje športovca Slovenský olympijský výbor, Slovenský paraolympijský výbor a národný športový zväz, ktorého je členom. Slovenský olympijský výbor, Slovenský paraolympijský výbor a národný športový zväz pri poverení vychádza zo športových výkonov športovca, najmä z hľadiska splnenia kritérií určených organizátorom medzinárodnej športovej súťaže alebo medzinárodného športového podujatia, a zo svojich finančných a materiálnych možností.
20. Podľa § 16 ods. 4 zákona o športe, príprava a účasť športového reprezentanta v medzinárodnej športovej súťaži alebo v medzinárodnom športovom podujatí sa považuje za iný úkon vo všeobecnom záujme.
21. Podľa § 16 ods. 5 zákona o športe, odseky 1 až 4 sa vzťahujú aj na športových odborníkov a členov realizačných tímov, ktorí sú súčasťou športovej reprezentácie v medzinárodnej športovej súťaži alebo v medzinárodnom športovom podujatí.
22. Žalobca s predmetným záverom súdu prvej inštancie nesúhlasil a v rámci odvolacích námietok v prvom rade namietal záver súdu, že žalobca udelil R. D. poverenie. Žalobca nesúhlasil s konštatáciu súdu, že dôvodom vzniku zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným na výkon funkcie trénera podľa § 16 Zákona o športe bolo udelenie poverenia R. D., keď toto nevyplynulo zo žiadnych z vykonaných dôkazov. Mal za to, že rozhodnutie Správnej rady žalovaného, uvedené v bode 5 Zápisnice č. 1/2012 zo dňa 8.12.2012, nemožno považovať za udelenie poverenia. Odvolací súd v tejto súvislosti v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na predmetné ustanovenie § 16 ods. 2 Zákona o športe, ktorý zveruje žalovanému, ako národnému športovému zväzu úlohu zabezpečovať prípravu a účasť športovej reprezentácie Slovenskej republiky v hádzanej, okrem iného aj oprávnenie rozhodovať o udelení poverenia na športovú reprezentáciu. Uvedené ustanovenie však bližšie nešpecifikuje spôsobom poverenia, ako ani orgán národného športového zväzu, ktorý je na takéto poverenie oprávnený. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle stanov žalovaného, účinných v rozhodujúcom období, bola úloha riadiť a zodpovedať za činnosť tohto národného športového zväzu zverená Správnej rade žalovaného, udelenie poverenia R. D. do funkcie trénera reprezentačného družstva mužov, ako aj pri rozhodovaní o jeho odvolaní z funkcie bolo plne v súlade s oprávnenia podľa § 16 Zákona o športe. Zo zápisnice Správnej rady č. 1/2012 zo dňa 8.2.2012 je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že táto odsúhlasila nomináciu trénera mužskej reprezentácie SR v hádzanej, ktorým mal byť R. D., s ktorým následne rokoval prezident žalovaného H. F., tento mu predložil návrh zmluvných podmienok a následne, na základe prechádzajúcich skutočností, došlo k uzatvoreniu prvej zmluvy o trénerskej činnosti dňa 10.2.2012 v trvaní do 30.9.2016. Na základe požiadavky R. D., aby trénerskú činnosť vykonával prostredníctvom obchodnej spoločnosti, ktorej je jediným spoločníkom a konateľom, došlo dňa 27.5.2013 k podpísaniu dohody o ukončení zmluvy uzatvorenej dňa 10.2.2012 s účinnosťou od 31.5.2013, a zároveň došlo k podpísaniu zmluvy o trénerskej činnosti (Datak) uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, účinnej od 1.6.2013, a to bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene v osobe trénera. Odvolací súd zdôrazňuje, že uvedené zmluvy o trénerskej činnosti boli medzi žalobcom a žalovaným uzatvorené ako následok udeleného poverenia R. D. zo strany Správnej rady žalovaného ako zaužívaného postupu národného športového zväzu pre poverenie reprezentáciou, R. D. ako jediný disponoval týmto poverením, pričom ako člen žalovaného bol v zmysle čl. III stanov žalovaného rozhodnutiami jeho orgánov viazaný.
23. Žalobca vo svojom odvolaní tiež poukázal na dobu trvania zmluvy Datak, ktoré bola uzavretá na dobu určitú, do 30.9.2016. Mal za to, že žiadna zo zmluvných strán neprejavila vôľu zotrvať v zmluvnom vzťahu kratšie, pričom sa ohradil voči záveru súdu prvej inštancie o nelogickosti dojednania zmluvy Datak bez možnosti jej predčasného ukončenia, z čoho žalobca usúdil, že súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zo strany súdu prvej inštancie nešlo o svojvoľné rozhodnutie bez zákonnej a zmluvnej opory, keďže R. D. nespĺňal zákonné podmienky na výkon trénerskej činnosti, a to v okamihu rozhodnutia Správnej rady žalovaného na zasadnutí dňa 28.3.2013 o odvolaní reprezentačného trénera R. D. z funkcie, odôvodneného neúspešnou kvalifikáciou reprezentačného družstva mužov a neplnením si ďalších povinností v súvislosti s trénerskou činnosťou.
24. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené správne poznamenal, že odňatím poverenia na výkon funkcie reprezentačného trénera, ku ktorému došlo v súlade s internými predpismi národného športového zväzu, v rámci zákonom zverených oprávnení, predstavuje takú prekážku, pre ktorú sa ďalšie plnenie zo zmluvy, uzatvorenej výlučne za účelom zabezpečovania trénerskej činnosti ako osobného záväzku odvolaného trénera R. D., stalo nemožným, a to v súlade s § 16 zákona č. 300/2008 Z.z., nakoľko sa jednalo o záväzok osobnej povahy, preto jeho plnenie nebolo možné plniť aj prostredníctvom iného zodpovedného zástupcu v rámci žalobcu ako právnickej osoby, s ktorou bola uzavretá zmluva o trénerskej činnosti Datak. Z obsahu, účelu a prejavenej vôle zmluvných strán predmetnej zmluvy vyplývalo, že záväzok vykonávať funkciu trénera bol osobne viazaný na osobu R. D. a plnenie inou osobou by odporovalo povahe a účelu zmluvy, ako to správne ozrejmil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Taktiež samotný žalobca nikdy nedisponoval poverením na športovú reprezentáciu v zmysle § 16 zákona o športe, a preto sám nemohol vykonávať činnosti s poverením späté inak, ako prostredníctvom R. D.Á.. Žalobcove tvrdenia, že nemožnosť plnenia nenastala, keďže žaloba naďalej spĺňal všetky zmluvné a zákonné podmienky na výkon trénerskej činnosti, tak nemožno považovať za relevantné. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že samotný žalobca sa po odvolaní R. D. nedomáhal plnenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy, resp. nemal snahu zabezpečiť plnenie zmluvy prostredníctvom iného zodpovedného zástupcu.
25. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie neposudzoval otázku vzniku škody a jej výšku, keď súd v bode 36. a nasl. vyvodil spornosť otázky vzniku nároku na náhradu škody resp. ušlého zisku v dôsledku zániku záväzku a túto spornosť vyčerpávajúco objasnil, a to v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
26. V preskúmavanej veci vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie a po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
27. Odvolací súd pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol také právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie. V konaní sa súd prvej inštancie nedopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. Obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie teda rozhodol správne, pokiaľ zamietol žalobu žalobcu zo dňa 12.5.2015 a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko mal preukázanú nedôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody/ušlého zisku za obdobie od 16.8.2013 do 30.9.2016 vo výške 61.800,- eur s príslušenstvom keďže v rozhodujúcom čase strany sporu zmluvou viazané neboli, resp. i v prípade omylu na strane žalobcu, či došlo k zániku zmluvy, tento si sám záväzky zo zmluvy neplnil ani sa ich plnenia žiadnym spôsobom nedomáhal.
28. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
29. Podľa 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30. Podľa 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
32. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).