Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_9CoE-78-2019.pdf
PDF · 94.07 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/78/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: U. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., I. XXXX/XX, o vymoženie sumy 250 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 13. júna 2017 č. k. 4Er/635/2014-23 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil a určil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1 veta prvá, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 3, 4, 5, 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 2 písm. b) Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že dňa 22. 10. 2014 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 21. 01. 2016 doručil oprávnený súdnemu exekútorovi doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 39 ods. 4 a § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Dňa 03. 02. 2016 postúpil súdny exekútor podanie oprávneného súdu. Oprávnený ako veriteľ dňa 28. 01. 2011 uzatvoril s povinnou ako dlžníčkou zmluvu o úvere č. 404400440. Oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka zabezpečili svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) blankozmenkou vystavenou povinnou ako dlžníčkou dňa 28. 01. 2011, kde žalovaná - povinná vystupuje ako vystaviteľka a žalobca - oprávnený ako remitent. V tejto súvislosti dospel k záveru, že povinná ako dlžníčka mala v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a v čase vystavenia blankozmenky postavenie spotrebiteľa. Oprávnený ako veriteľ tým pri vyplnení blankozmenky porušil ustanovenie § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase vystavenia zmenky. Záverom uviedol, že povinná ako fyzická osoba nekonala pri uzavretí vyššie označenej zmluvy o úvere v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Argumentoval tiež dôvodmi uvedenými v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 03. 11. 2011 č. k. ÚS 429/2011-16 a v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 10. 2015, ktoré sa týka postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. V intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku preto súd prvej inštancie predmetnú exekúciu zastavil.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, že dňa 28. 01. 2011 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere č. 40400440, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 200 eur, pričom povinná sa zaviazala vrátiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 196 eur, t. j. celkovo zaplatiť čiastku vo výške 396 eur. Zdôraznil, že zmluva bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Dňa 28. 01. 2011 bola uzatvorená rozhodcovská zmluva a rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 02753/13 zo dňa 12. 06. 2013 bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 250 eur s príslušenstvom. Mal za to, že dôvod na zastavenie exekučného konania podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku nebol naplnený, pretože tento dôvod na zastavenie exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak medzi oprávneným a povinným existuje spotrebiteľský záväzkovo-právny vzťah. Záväzkovo-právny vzťah medzi ním a povinnou, ktorý vznikol na základe zmluvy nemá podľa jeho názoru spotrebiteľský charakter. Ďalej namietal, že povinná pred uzatvorením zmluvy dobrovoľne v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla, že má záujem, aby jej úver bol poskytnutý na účely výkonu povolania. Naviac povinná uzatvorila toho istého dňa dodatok k zmluve o úvere zo dňa 17. 02. 2010, v ktorom dobrovoľne a vlastnoručným písmom vyhlásila, že veriteľom poskytnuté finančné prostriedky vo výške 200 eur použije na „nákup technických zariadení za účelom výkonu povolania“ a uvedené prehlásenie potvrdila svojim podpisom. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 02. 2017 sp. zn. 18CoE/313/2016, ako i na judikatúru Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Právnu úpravu ochrany spotrebiteľa tak podľa jeho názoru nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu vylúčeniu aplikácie ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, t. j. zmluvy o úvere. Ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Povinná nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že sa dostatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sama svojím konaním povinná vyvolala a iniciovala. Ak by povinná nebrala úver na účely výkonu povolania, tak prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania by nikdy neurobila a nepripojila by k takémuto prehláseniu svoj podpis. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že povinná ako dlžníčka v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase vystavenia zmenky mala postavenie spotrebiteľa. V tomto smere poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 03. 2017 sp. zn. 21CoE/396/2016 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 04. 2011 č. k. III. ÚS 322/2010-37. Vytkol súdu prvej inštancie, že nedostatočným skutkovým zistením majúcim za následok zaujatie predčasného právneho záveru (bez dostatočného odôvodnenia), mu bola odňatá možnosť konať pre súdom. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie označil za nepreskúmateľné. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konštatoval, že uznesením bolo exekučné konanie proti povinnej zastavené v celom rozsahu, čo znemená, že súd ním priznal povinnej úplnú exekučnú imunitu. Dôkazy osvedčujúce skutočnosti pomenované ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku sú od počiatku výkonu exekúcie súčasťou exekučného spisu a boli v minulosti súdom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmané. Medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu dôkazov. Povinnosť splnenú zákonným ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku si splnil, a teda doplnil návrh na vykonanie exekúcie v stanovenej lehote. Svoj záver argumentačne podporil i uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 02. 2017 č. k. 41CoE/14/2017-69. Uzavrel, že v predmetnom konaní nie je vhodné poskytovať zvýšenú ochranu strane sporu (povinnej), ktorá svojim konaním porušila nielen ustanovenia zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov, predpisov Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka. Opačný postup by mal podľa jeho názoru za následok poručenie princípov všeobecnej spravodlivosti, porušenie princípov, na ktorých je postavený CSP a Exekučný poriadok. Povinnej tak nie je vhodné poskytovať neobmedzenú ochranu, napriek porušeniu jej zmluvných záväzkov a na úkor ochrany oprávneného v exekučnom konaní.
3. Povinná vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedla, že sa plne stotožňuje s napadnutým uznesením, považujúc ho za správne a v súlade so zákonom. Zdôraznila, že v predmetnom konaní má postavenie spotrebiteľa. Poukázala, že od 01. 01. 2011 je použitie zmeny v spotrebiteľských vzťahoch výslovne neprípustné, pričom na prejednávané veci je potrebné použiť tú hmotnoprávnu úpravu, ktorá bola účinná v čase, kedy bola v konaní uplatnená zmenka vystavená. V opačnom prípade by došlo k
porušeniu zásady zákazu retroaktivity a tým aj princípu právnej istoty. Žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, v Exekútorskom úrade so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 09. 03. 2014 požiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 250 eur s príslušenstvom, ako aj trov exekúcie. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 12. 06. 2013 sp. zn. SR 02753/13, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15. 07. 2013 a vykonateľnosť dňa 18. 07. 2013. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 20. 05. 2014 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, fotokópiou zmenky, zmluvou o úvere č. 404400440 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, plnomocenstvom, exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom a výpisom oprávneného z obchodného registra. Oprávnený na základe výzvy súdu prvej inštancie predložil rozhodcovskú zmluvu zo dňa 28. 01. 2011. Následne súd prvej inštancie podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie. Súdny exekútor dňa 03. 02. 2016 predložil súdu podanie oprávneného
- doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
8. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.
9. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
10. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).
11. Inštitút rozhodcovského konania v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy upravoval zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňoval alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa strany môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu strany v konaní (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom
rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b)). Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c), ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.
12. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t. j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré boli základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na strany, bol potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo, či nezaväzoval stranu rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď v danej veci neskúmal platnosť dojednania rozhodcovskej zmluvy z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie teda neposudzoval vec v prvom rade z hľadiska toho, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky zákonné podmienky, aby mohol byť riadnym exekučným titulom. Túto otázku nie je možné riešiť bez podrobnej analýzy základného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, t. j. zmluvy o úvere a jej súčastí, všeobecných podmienok poskytnutia úveru, rozhodcovskej zmluvy. Až po posúdení zmluvného vzťahu účastníkov a vyhodnotení rozhodcovskej zmluvy, bude si môcť súd prvej inštancie ujasniť, či rozhodcovský rozsudok, ktorý tvorí v danom prípade exekučný titul, môže byť spôsobilým exekučným titulom.
14. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.
15. Ustanovenie § 236 CSP ukladá súdu v písomnom vyhotovení uznesenia uviesť, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. V nadväznosti i na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení súd musí jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zároveň musí dbať na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť uznesenie je takto odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu jeho rozhodnutia, a preto musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Jeho účelom je totiž preukázať správnosť rozhodnutia a súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí. Preto musí byť preskúmateľné.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia zistil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď sa nezaoberal posúdením platnosti rozhodcovskej zmluvy, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, pričom nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, čím založil nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacím súdom, a preto je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku dôvodov alebo jeho nezrozumiteľnosti je vždy dôvodom na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť dostatočne odôvodnený a dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, nemožno za taký považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Pritom nie je rozhodujúce, že výrok by bol pri správnom odôvodnení správny. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.
17. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými skutočnosťami nezaoberal, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť, či existujú okolnosti odôvodňujúce záver o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci konať a následne posúdiť, či nie je dôvod pre zastavenie exekúcie, keďže pokiaľ by právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok ako celok by bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému vznikol voči povinnej nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
18. Súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci (§ 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).