Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-371-2018.pdf
PDF · 100.62 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/371/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným 1/ H. K., narodenému XX. XX. XXXX, 2/ S.. P. K., narodenej XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom ul. H. XXXX/XA, XXX XX F., obaja žalovaní právne zastúpení JUDr. Danielom Přibylom, advokátom, so sídlom Dr. Vodu 18, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 113.637,03 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 17Csp/152/2016-188 z 21. júna 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (prvý výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi plnú náhradu trov konania, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením (druhý výrok).
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie zdôvodnil procesne tým, že na základe uznesenia zo dňa 20. 11. 2017 pokračoval v konaní s aktuálnym žalobcom Prima bankou Slovensko, a. s. (ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu Sberbank Slovensko, a. s.) a vecne tým, že pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 113.637,03 Eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 24. 10. 2006, išlo o právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1/ a 2/ majúci spotrebiteľský charakter a preto ho bolo nutné posudzovať nielen podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale aj podľa právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské právne vzťahy. Hoc teda zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, aplikoval na sporný právny vzťah aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. argumentujúc, že aj keď zmluva bola uzavretá pred 01. 04. 2015, t. j. pred účinnosťou tretej vety ust. § 52 ods. 2 OZ (podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva), Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/12/2014 uviedol, že ustanovenie § 52 ods. 2, veta tretia OZ, nemá prechodné ustanovenie a preto sa od jeho účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom 01. 04. 2015. V nadväznosti na to okresný súd aplikoval ustanovenia o premlčaní obsiahnuté v § 100 ods. 1 a § 101 OZ konštatujúc, že premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku. Následne vychádzal z nespornej skutočnosti, že mimoriadna splatnosť úveru bola
veriteľom vyhlásená ku dňu 30. 11. 2012 a od nasledujúceho dňa 01. 12. 2012 mohol žalobca svoje právo uplatniť na súde s tým, že všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 01. 12. 2015. Nakoľko žalobca podal žalobu na súde dňa 22. 11. 2016, stalo sa tak v čase, kedy bolo žalované právo premlčané a vzhľadom na žalovanými 1/ a 2/ vznesenú námietku premlčania ho nebolo možné žalobcovi priznať. Preto žalobu zamietol a ohľadne trov konania aplikoval ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP priznajúc úspešným žalovaným 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania.
3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Žiadal rozhodnutie zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a bude mu priznaná plná náhrada trov konania.
4. Uviedol, že sa podanou žalobou domáha zaplatenia nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 24. 10. 2016. Záväzkovoprávny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere uzavretej podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka ako absolútny obchodný záväzkový vzťah. V súlade so zmluvou o úvere vyhlásil predčasnú splatnosť úveru na deň 30. 11. 2012 a žalobu doručil okresnému súdu dňa 22. 11. 2016, t. j. v štvorročnej premlčacej dobe. Nesúhlasil s aplikáciou ust. § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01. 04. 2015, pretože táto právna úprava nadobudla účinnosť až po vzniku zmluvného vzťahu a po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Výklad prezentovaný okresným súdom je v zjavnom rozpore s účelom inštitútu premlčania a so základnými zásadami súkromného práva - zásadou zákazu retroaktívneho pôsobenia právnych noriem a zásadou zachovania právnej istoty.
5. V konkrétnostiach zopakoval, že sa v prípade spornej zmluvy jedná o absolútny obchodnoprávny vzťah a tak sa premlčanie spravuje výlučne režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov daného právneho vzťahu. Obchodný zákonník má charakter špeciálneho predpisu k Občianskemu zákonníku a úprava inštitútu premlčania je komplexná. V súlade s aplikáciou štvorročnej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka by k premlčaniu nároku zo zmluvy o úvere došlo až po podaní žaloby. Zmluva bola uzavretá ešte pred účinnosťou poslednej vety ust. § 52 ods. 2 OZ zavedeného zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a ak by sa dňom účinnosti tohto ustanovenia 01. 04. 2015 mala na spotrebiteľské zmluvy automaticky aplikovať právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, ako tvrdí okresný súd, došlo by k bezprecedentnému skráteniu premlčacej doby o jeden rok v jeho neprospech ako veriteľa, čo je neprípustné. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/2/2013 aj na bližšie nešpecifikovanú judikatúru zaoberajúcu sa retroaktivitou právnych noriem tvrdiac, že v súlade so zásadou nepravej retroaktivity musí byť v danom prípade aplikácia úpravy premlčania podľa Obchodného zákonníka akceptovaná. Ochrana dôvery a legitímnych očakávaní totiž nemôže byť výsadou iba jednej zmluvnej strany - v tomto prípade spotrebiteľa. Poukázal tiež na stanovisko Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska z 21. 04. 2015 zvýrazniac vetu, že právne vzťahy vzniknuté pred 01. 04. 2015 sa budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných právnych predpisov.
6. Vo vzťahu k premlčaniu potom tiež argumentoval, že výhodnosť zmeny režimu premlčania z Obchodného zákonníka na Občiansky zákonník v sporoch s ochranou slabšej strany je zdanlivá a odlišná úprava dĺžky premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých žiadny nesmeroval k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Výklad zastaný prvoinštančným súdom je neprijateľný a samoúčelný.
7. Napokon nesúhlasil ani s tým, že okresný súd považoval za premlčaný aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého úrok z omeškania vzniká a premlčuje sa za každý deň samostatne, keďže ide o opakujúce sa plnenia.
8. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
9. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
10. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Po preskúmaní napadnutého rozsudku vychádzajúc zo žalobcom formulovaných odvolacích dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie je správne v celom rozsahu. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nepovažoval odvolací súd za spôsobilé privodiť požadovanú zmenu napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie vo veci vykonal riadne dokazovanie, adekvátne vyhodnotil jednotlivé dôkazy a vyvodil z nich správne skutkové závery, na ktoré správne aplikoval príslušné právne normy. Ani v odvolacom konaní potom žalobca neuviedol skutočnosti, s ktorými by sa dostatočne a zrozumiteľne nevysporiadal už prvoinštančný súd.
13. Odvolací súd poukazuje na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si osvojuje, pretože toto dáva žalobcovi odpoveď na všetky rozhodujúce aspekty prejednávaného prípadu namietané ním (opakovane) aj v odvolaní.
14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že vzhľadom na žalovanými vznesenú námietku premlčania bolo v súdenom prípade potrebné primárne zodpovedať otázku právneho režimu, ktorým sa má spravovať premlčanie žalobcom uplatnených nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebnom úvere č. 335875 uzavretej dňa 24. 10. 2006 medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanými 1/ a 2/ ako dlžníkmi. Ani žalobca pritom nespochybnil fakt, že sa jednalo o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 a nasl. OZ, nesúhlasí len so záverom, že by sa vzhľadom na dátum jej uzavretia malo na ňu aplikovať ust. § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01. 04. 2015. Odvolací súd však konštatuje, že predmetnú otázku vyriešil okresný súd správne, pokiaľ aplikoval ustanovenia § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie (a nie ustanovenia o premlčaní obsiahnuté v Obchodnom zákonníku) a dospel aj k správnemu záveru, že žalobcom uplatnené nároky sú premlčané a preto bolo potrebné žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
15. Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2008 v tom znení, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
16. Už z tohto znenia ust. § 52 ods. 2 OZ je podľa odvolacieho súdu zrejmý zámer zákonodarcu preferovať v rámci spotrebiteľskej ochrany aplikáciu spotrebiteľských predpisov bez ohľadu na prejav vôle zmluvných strán - spotrebiteľa a dodávateľa. Aj keď teda zmluva o úvere ako taká je ako zmluvný typ upravená v § 497 Obchodného zákonníka a je tzv. absolútnym obchodom ako to správne uvádzal aj žalobca, majú sa prednostne v prípade úverového vzťahu spotrebiteľského charakteru ako klasického občianskoprávneho vzťahu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom aj podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy platilo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa (pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie), niet rozumného dôvodu, aby za stavu kedy Občiansky zákonník premlčanie upravuje a jeho právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia, sa v prípade spotrebiteľského úveru ako v tejto prejednávanej veci aplikovala na premlčanie obchodnoprávna úprava regulujúca vzťahy zásadne podnikateľské. Takto podanému výkladu dotknutých ustanovení, v rámci ktorých Občiansky zákonník iba implicitne vyjadroval prednosť občianskoprávnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch nasvedčuje aj následný prístup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01. 04. 2015 vyjadruje tento princíp už explicitne doplnením poslednej vety do ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
17. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia Občianskeho (a nie Obchodného) zákonníka o premlčaní bolo potrebné v zmysle ust. § 52 ods. 2 OZ aplikovať aj na zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté predo dňom 01. 04. 2015, inak povedané, aj pred zavedením ust. § 52 ods. 2 poslednej vety OZ zákonom č.
102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 04. 2015 sa premlčanie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere riadilo Občianskym a nie Obchodným zákonníkom.
18. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom v tom, že by okresný súd aplikoval dotknuté právne normy v rozpore s princípom zákazu (pravej) retroaktivity právnych noriem, resp. so zásadou právnej istoty. Okresný súd v tejto súvislosti správne a priliehavo poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/12/2014, podľa ktorého sa ust. § 52 ods. 2 tretej vety OZ vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Odvolací súd zdôrazňuje, že v najvyšším súdom posudzovanom prípade išlo o zmluvu o úvere uzavretú dňa 17. 03. 2003 (t. j. v období, kedy Občiansky zákonník ani neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv, ktorú cez ust. § 52 a nasl. OZ zaviedla novela č. 150/2004 Z. z. účinná od 01. 04. 2004). Tento výkladový prístup potvrdil Najvyšší súd SR aj v nasledujúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn. 4MCdo/17/2014, 8MCdo/13/2014, 8MCdo/3/2015 a prihlásil sa k nemu posledne napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/203/2018, v ktorom potvrdil uvedenú prax. Odkaz žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/2/2013 (riešiace aplikovateľnosť právnej úpravy lehoty na výkon rozhodnutia o priestupku) preto nebol opodstatneným.
19. Ohľadne žalobcom namietanej právnej istoty (presnejšie porušenia tejto zásady okresným súdom) odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009 zo dňa 25. 01. 2011 (publikované ako R 36/2013), v ktorom najvyšší súd už v roku 2011 zaujal právny záver o neprípustnosti aplikácie obchodnoprávnej úpravy premlčania na vzťah spotrebiteľský. Nemožno preto označiť za prekvapujúce (či vybočujúce z ustálenej súdnej praxe) zamietnutie žaloby okresným súdom s odkazom na uplynutie všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa OZ, ak Najvyšší súd SR dávno pred podaním žaloby žalobcom sformuloval východisko, ktoré v prípade spotrebiteľského právneho vzťahu majúceho právny základ v obchodnom práve uprednostňuje aplikáciu občianskoprávnej úpravy premlčania. K žiadnemu skráteniu premlčacej doby (o rok) ohľadne žalovaného nároku teda v dôsledku výkladu prijatého okresným súdom nedošlo, ide len o zdanie žalobcu prameniace z neakceptovania vyššie uvedeného výkladu.
20. V súdenom prípade nastala predčasná splatnosť úveru dňa 30. 11. 2012, od nasledujúceho dňa 01. 12. 2012 začala plynúť trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ, ktorá uplynula dňom 01. 12. 2015 a tak žaloba podaná na okresnom súde dňa 22. 11. 2016 bola podaná po jej uplynutí. To platí aj ohľadne žalovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré sa podľa žalobcu premlčujú za každý deň samostatne, čo má oporu v rozhodnutí Najvyššieho súd SR sp. zn. 4Obo/319/1999 (publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 33/2000), ktorého právna veta znie: „Úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradu škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká (a premlčuje sa) za každý deň omeškania samostatne.“
21. Odvolací súd ale poukazuje na to, že v odôvodnení tohto rozhodnutia absentuje, čo viedlo najvyšší súd k uvedenému záveru a tiež na to, že existuje aj názor, podľa ktorého sa úroky z omeškania premlčujú jednorazovo spolu s istinou ako celok. Ide o názor českej judikatúry obsiahnutý aktuálne v zjednocujúcom rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/4291/2009 zo dňa 10. 03. 2009, v zmysle ktorého iné právne posúdenie otázky premlčania vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania by malo za následok vznik tzv. nepremlčateľných úrokov z omeškania, kedy by mohol veriteľ nesplnenej peňažnej pohľadávky, hoci aj premlčanej, kedykoľvek v budúcnosti pristúpiť k uplatneniu svojho nároku na úroky z omeškania. Odvolací súd s uvedeným názorom súhlasí, pretože záväzkový vzťah, ktorého predmetom je peňažné plnenie môže byť hlavný a vedľajší. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania je vedľajším záväzkom k hlavnému záväzku a k tejto akcesorite Najvyšší súd ČR uvádza, že pokiaľ dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať k záväzku vedľajšiemu. Povinnosť platiť úroky z omeškania z nezaplateného úveru nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku. Ak by premlčacia doba plynula samostatne pre právo na zaplatenie úrokov z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením istiny, znamenalo by to, že za každý deň omeškania vzniká právo na úrok z omeškania, čo vo svojich dôsledkoch popiera, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu bola príslušenstvom pohľadávky tomuto dlhu zodpovedajúcemu a že by povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší záväzkový právny vzťah. V prípade práva veriteľa na úroky z omeškania ide o akcesorické majetkové právo, ktoré premlčaniu podlieha ako celok a premlčaným sa stáva uplynutím trojročnej premlčacej doby, ktorá začína plynúť prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa dlžník s
istinou, t. j. hlavným záväzkom, dostal do omeškania. Podľa odvolacieho súdu tak okresný súd správne zamietol žalobu aj čo sa týka žalovaného práva na úroky z omeškania, ktoré sa premlčalo spolu s istinou uplynutím dňa 01. 12. 2015.
22. Zhrnúc uvedené prvoinštančný súd správne rozhodol, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu (vrátane žalovaných úrokov z omeškania) zamietol. Jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania (vo vzťahu ku ktorému žalobca neuviedol žiadne odvolacie dôvody).
23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní 1/ a 2/ a preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).