Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/11/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., U. XX, zastúpená JUDr. Zuzanou Bartovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Farská 25, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti zmluvy, vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. marca 2018 č. k. -234 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch (VI., VII.) p o t v r d z u j e .

Vo výrokoch o náhrade trov konania (VIII., IX.) rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie rozhodol tak, že zastavil konanie o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 zo dňa 19. 08. 2013, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným. Ďalším výrokom zastavil konanie o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 19. 08. 2013, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným. V poradí tretím výrokom zastavil konanie o určenie neplatnosti záložnej zmluvy uzatvorenej dňa 21. 10. 2014 medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom. Štvrtým výrokom zastavil konanie o určenie neplatnosti zmenky č. 404201399, vystavenej žalobkyňou dňa 19. 08. 2013 na rad žalobcu. Piatym výrokom zastavil konanie o zaplatenie finančného zadosťučinenia v časti sumy 500 eur. Ďalším výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.631,30 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 4.996,30 eura od 11. 11. 2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V poradí siedmym výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100%. Posledným výrokom žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami , až 4, , , , , , , , , , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch, , , o ochrane spotrebiteľa, , nariadenia vlády č. , Uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 13. 03. 2015 sa žalobkyňa domáha, aby súd určil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 404201399, uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je neplatná; Dohoda o zrážkach zo mzdy

zo dňa 19. 08. 2013, uzavretá medzi žalobkyňou a spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r. o. je neplatná; Záložná zmluva uzavretá medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 21. 10. 2014, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX v katastrálnom území A., nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX v katastrálnom území F. U. a nehnuteľnosti, ktoré sú evidované na LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX v katastrálnom území R., je neplatná; Zmenka zabezpečujúca úver vyplývajúci zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 je neplatná. Ďalej sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.289 eur, a zároveň, že žalovaný je povinný hradiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 19. 08. 2013 bola medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 404201399, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2.000 eur, žalovaná bola povinná zaplatiť úrok vo výške 39,15% p. a. a administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 1.141 eur. Spolu so zmluvou bola uzatvorená dohoda o zrážkach zo mzdy; záložná zmluva; zmenka a pravdepodobne aj rozhodcovská zmluva. Úrok vo výške 39,15% ročne (pokiaľ by vôbec bolo možné akceptovať rozdelenie celkového navýšenia na úrok a administratívny poplatok) je podľa názoru žalobkyne jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Úroková miera na základe údajov zverejnených na webovom sídle Národnej banky Slovenska ku dňu poskytnutia úveru bola vo výške 11,55% ročne. Uvedená úroková miera 3,3-násobne, teda podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, a teda dohoda o výške úrokov je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Žalobkyňa mala za to, že zmluva o úvere ako celok nie je udržateľná, a preto je v zmysle , a preto je ju potrebné považovať minimálne za bezúročnú a bez poplatkov. Právna zástupkyňa žalobkyne písomným podaním predloženým na pojednávaní dňa 13. 01. 2016 žiadala pripustiť zmenu žaloby, resp. jeho rozšírenie v časti vydania bezdôvodného obohatenia. V podaní uviedla, že žalobou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia 1.289 eur nedopatrením táto suma obsahuje dvakrát započítané platby v prospech žalovaného v mesiacoch december 2014 vo výške 327 eur a v januári 2015 vo výške 327 eur, preto mala byť v návrhu správne uvedená suma 635 eur. Ďalej zmenu žaloby odôvodnila tým, že žalobkyňa bola nútená žalovanému zaplatiť dňa 10. 11. 2015 sumu 4.996,30 eura a to z týchto dôvodov: na nehnuteľnosti žalobkyne viazlo záložné právo v dôsledku hypotekárneho úveru a to v prospech Slovenskej sporiteľne, a. s. Keďže sa žalobkyňa dostala do finančných ťažkostí a úver sa nesplácal, bola vyhlásená mimoriadna splatnosť v 10/2015 a veriteľ chcel predať nehnuteľnosť na dražbe. Žalobkyňa chcela predísť dražbe a predať nehnuteľnosť výhodnejšie záujemcovi, avšak na LV bola plomba v dôsledku toho, že Okresný úrad Nové Zámky zamietol návrh žalovaného na vklad záložného práva titulom tejto úverovej zmluvy. Žalovaný podal odvolanie, krajský súd rozhodnutie Okresného úradu Nové Zámky potvrdil a následne žalovaný podal na Najvyšší súd SR odvolanie. Keďže žalobkyňa chcela nehnuteľnosť predať a na tejto bola spomenutá plomba, bola nútená zaplatiť žalovanému požadovanú sumu, aby žalovaný vzal späť odvolanie a aby bol LV čistý a mohlo dôjsť k prevodu nehnuteľnosti. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 4.996,30 eura + pôvodná suma 635 eur, t. j. spolu 5.631,30 eura. Súd uznesením č. k.

- 118 zo dňa 04. 02. 2016 zmenu žaloby pripustil. Písomným podaním doručeným súdu dňa 28. 11. 2017 vzala žalobkyňa žalobu späť v časti o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, dohody o zrážkach zo mzdy, záložnej zmluvy, zmenky zabezpečujúcej záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. Po späťvzatí žaloby v časti určovacích nárokov zostal predmetom sporu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia. Súd preto pristúpil k skúmaniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, od ktorej si žalobkyňa odvodzuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní nie je sporný spotrebiteľský charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto je na mieste prieskum zmluvy podľa a nasl. , zákona o spotrebiteľských úveroch a ostatných právnych predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, pričom sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 1.924 eur, t. j. celkovo dlžník zaplatí 3.924 eur. V zmluve bolo uvedené, že celkové náklady spotrebiteľa sú súčtom úroku vo výške 39,15% ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 783 eur a administratívnych nákladov vo výške 1.141 eur. Pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy (či už celku alebo časti) je potrebné vysporiadať sa ďalej s tým, či dohodnutý poplatok a úrok sú primerané a v súlade so zákonom. Z výpisu priemerných úrokových mier vyplýva, že ku dňu poskytnutia úveru (august 2013) bola úroková sadzba pre obdobné úvery 11,55% ročne (spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov). V zmluve bol dohodnutý úrok 39,15% ročne, čo niekoľko násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu, dohodnutý úrok preto považuje minimálne za rozporný so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú

výšku, a preto je možné konštatovať, že zmluva s poukazom na nemôže byť v tejto časti platná. Ďalej bol v zmluve dohodnutý poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo výške 1.141 eur. Takto dohodnutý poplatok predstavuje 57% z hodnoty poskytnutého úveru. Je absolútne neprimerané a neakceptovateľné, aby veriteľ ťažil zo situácie dlžníka, ktorý ak uzatvára zmluvu o úvere, je zrejme vo finančnej núdzi, a žiadal od neho poplatok za poskytnutie úveru vo výške presahujúcej polovicu poskytnutej sumy. Takéto konanie je rovnako v rozpore s dobrými mravmi, teda absolútne neplatné a takémuto konaniu súd nemôže poskytnúť ochranu. Požadovanie úhrady administratívneho poplatku v takejto výške je zároveň neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dojednanie o poplatku za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ( ), a keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Je neakceptovateľné, aby dlžník za úver zaplatil odplatu (úroky) a poplatok vo výške rovnajúcej sa takmer výške poskytnutého úveru. K námietke žalovaného, že platná právna úprava v čase uzatvorenia zmluvy nestanovovala limity odplaty za poskytnutý úver, súd uvádza, že hoci je toto tvrdenie pravdivé, je v danej veci nedôvodné, nakoľko súd neposudzoval odplatu a administratívne náklady na uzatvorenie zmluvy z hľadiska nejakého zákonného limitu, ale z hľadiska ich súladnosti s dobrými mravmi. Súd preto, posudzujúc zmluvu z hľadiska neplatnosti právneho úkonu podľa dospel k záveru, že zmluvu je potrebné považovať ako celok za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom a s dobrými mravmi. Súd plne súhlasil s tvrdením žalovaného, že v zmysle judikatúry ústavného súdu je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu, a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Avšak v danom prípade je zachovanie platnosti aspoň časti zmluvy neudržateľné. Odplata za úver je totiž rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy, a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná (dohoda o úrokoch, ako aj poplatku, resp. nákladoch na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy), úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie. Rovnaký záver konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 26. 04. 2012 sp. zn. . Súd poukázal aj na iné dojednania, ktoré opodstatňujú určenie neplatnosti zmluvy ako celku. Tým je zmluvná pokuta, súhlas na úhradu s každou zaslanou upomienkou vo výške 10 eur, dohoda o zrážkach zo mzdy (bod 7, 8, 11 VP). Tieto zmluvné dojednania sú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa a sú nevyvážené a neurčité, a navyše, neboli individuálne dohodnuté, ustanovenie o zmluvnej pokute je upravené len vo všeobecných podmienkach, ktoré navyše ani nie sú podpísané dlžníkom, a nie v samotnej zmluve. I keď to výslovne nie je vo Všeobecných podmienkach uvedené, veriteľ si vynútil od spotrebiteľa aj podpísanie ďalších zabezpečovacích prostriedkov - uzatvorenie záložnej zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, zmenka. Súd zároveň uviedol, že aj v prípade, ak by bola zmluva platná, nemožno na jej základe požadovať nárok na úroky a náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy z dôvodu ich neplatnosti, rovnako toto by nebolo možné požadovať z dôvodu, že sú dané dôvody na vyhlásenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž nevychádza zo všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, a teda neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd pri výpočte RPMN došiel k výsledku 301,24% (pre výpočet bola použitá kalkulačka na portáli sme.sk; vstupné údaje výška úveru 2.000 eur, výška splátky 237 eur, počet mesačných splátok 12). Vzhľadom k tomu, že v zmluve bola nesprávne uvedená PRMN v neprospech spotrebiteľa, bolo by možné aplikoval zákonnú fikciu o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vo svojom vyjadrení žalovaný poukázal na to, že RPMN je vypočítaná pri odplate vo výške 1.141 eur, čo predstavuje 96,20%. Teda sám žalovaný pripustil, že v RPMN nie je zahrnutý úrok, ktorý však vzhľadom na g) zákona do nákladov, a teda aj do PRMN zahrnutý mal byť (celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov). Súd dodal, že v obdobných veciach bolo dojednanie o administratívnom poplatku, resp. nákladoch určené ako neplatné, aj keď boli formulované v zmluve odlišne, podstatou bol neprimeraný administratívny poplatok, preto bol žalovaný povinný vzdať sa uplatňovania tejto zmluvnej podmienky v zmysle , čo sa však nestalo. Žalobkyňa sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie. Súd mal za preukázané, že žalobkyňa zaplatila (prehľad splátok a pokút vystavený žalovaným) žalovanému na predmetnom úvere v splátkach do 19. 11. 2014 sumu 1.327 eur a zrážkami zo mzdy v počte 4 po 327 eur sumu 1.308 eur, spolu sumu 2.635 eur. Následne žalobkyňa zaplatila žalovanému dňa 10. 11. 2015 (potvrdenie žalovaného) ešte sumu 4.996,30 eura. Celkovo tak žalobkyňa titulom predmetnej úverovej zmluvy uhradila žalovanému sumu 7.631,30

eura. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 zo dňa 19. 08. 2013 je neplatná, žalovaný má nárok na zaplatenie sumy, ktorú žalobkyni skutočne poskytol, a to bola suma 2.000 eur. V časti sumy 5.631,30 eura vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, a to plnením z neplatného právneho úkonu zo strany žalobkyne. Preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.631,30 eura. Žalobkyňa ďalej žiadala, aby jej súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur (po čiastočnom späťvzatí), a to z dôvodov rôznych atakov zo strany žalovaného vo forme telefonátov za účelom vymoženia plnenia, pričom poukazovala na to, že konanie žalovaného je nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore so , či už v pôvodnom alebo terajšom znení, súd uviedol, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Súd mal za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Výška nemajetkovej ujmy môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa, možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu, ako je to v prejednávanej veci do skutočného vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená. Prípadný nárok na primerané finančné zadosťučinenie má ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti vyplývajúce zo zákonov na ochranu spotrebiteľa. Zákon nedáva súdu na uváženie, či priznať finančné zadosťučinenie, nakoľko v prípade úspešného uplatnenia práva spotrebiteľom mu nárok na finančné zadosťučinenie vzniká priamo zo zákona. Úlohou súdu je v takom prípade posúdiť a určiť výšku finančného zadosťučinenia. V danom konaní súd vyhovel žalobkyni v plnom rozsahu v časti vydania istiny bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného pre neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný ako veriteľ si na základe zmluvy uplatňoval neprimeranú "odplatu" za úver, ktorá bola v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď ďalšie nároky z dôvodu späťvzatia žaloby neboli predmetom konania, súd poukázal na to, že žalovaný si dal vystaviť žalobkyňou na zabezpečenie úveru zmenku, čo bolo priamo v rozpore so zákonom (podľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom). Ďalej súd poukázal na postup žalovaného, ktorý doslova pod nátlakom vyžiadal od žalovanej plnenie celého úveru (žalobkyňa uhradila sumu 4.996,30 eura z dôvodu nutnosti zabezpečiť odstránenie plomb z listu vlastníctva, aby bolo možné založenú nehnuteľnosť predať záujemcovi a vyhnúť sa dražbe), a to v čase, keď nárok žalovaného na plnenie zo zmluvy bol spochybnený podanou žalobou na súde. V súvislosti so záložnou zmluvou súd dal do pozornosti, že zmluva bola podpísaná za žalobkyňu splnomocnencom, čo je v rozpore s platným právom ( ), žalovaný aj napriek tomu žiadal o zavkladovanie záložného práva. Je preukázané, že žalovaný sa dopustil viacerých nezákonných praktík voči žalobkyni. Žalobkyňa zase potvrdila, že keď sa dostala do omeškania so splácaním, nastali telefonické ataky každý deň aj domov, aj do práce, dokonca dvakrát ju doma niekto navštívil zo strany žalovaného, o čom sa dozvedela od rodinných príslušníkov. Súd preto dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia, keďže na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti vyplývajúce zo zákonov na ochranu spotrebiteľa. Navyše, súd poukázal na to, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že žalovaný používa obdobné úverové zmluvy voči veľkému množstvu spotrebiteľov ako jeho klientov, čím sa na ich základe nezákonne obohacuje. Napriek jeho povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a tiež disponovaniu s vysokým právnym povedomím, sa nezdržal používania nezákonného postupu voči veľkému množstvu spotrebiteľov. Súd prioritne pri posúdení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z výšky bezdôvodného obohatenia 5.631,30 eura, pričom prevažnú časť tejto sumy, 4.996,30 eura, musela žalobkyňa uhradiť v priebehu predmetného konania. Vzhľadom na uvedené by bola primeraná suma materiálneho zadosťučinenia podľa názoru súdu vo výške polovice z hodnoty bezdôvodného obohatenia (aj keď súdna prax nevylučuje ani priznanie zadosťučinenia vo výške ujmy, ktorá sa stala alebo hrozila spotrebiteľovi), a to aj vzhľadom na postup žalovaného pri vynútení plnenia počas konania. Takáto suma by mala nielen satisfakčný účinok, ale najmä preventívny účinok, ktorý by odradil žalovaného od uplatňovania nezákonných postupov. Nakoľko súd však nemôže prekročiť návrh žalobkyne, súd jej priznal finančné zadosťučinenie v požadovanej

výške 500 eur. Žalobkyňa si uplatnila aj zákonný úrok z omeškania zo sumy 4.996,30 eura, zaplatenej žalovanému dňa 10. 11. 2015. Záväzok žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v rozsahu žalovanej istiny predstavuje jeho peňažný záväzok voči žalobkyni, so splnením ktorého je žalovaný v omeškaní. Keďže právnou skutočnosťou, na základe ktorej tento záväzok žalovaného vznikol, je bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo žalovanému tým, že mu bola vyplatená suma v rozsahu žalovanej istiny, žalobkyňa dôvodne ustálila moment vzniku omeškania sa žalovaného so splnením tohto záväzku dňom nasledujúcim po realizácii vykonanej platby v rozsahu žalovanej istiny, ktorá bola realizovaná dňa 10. 11. 2015. Úrok z omeškania žalobkyňa preto dôvodne uplatnila od 11. 11. 2015 v zákonnej sadzbe 5,05 % ročne (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania bola 0,05%, zvýšená o 5 percentuálnych bodov predstavuje výšku úroku z omeškania 5,05 %). O náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a v časti finančného zadosťučinenia súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tejto časti konania bola úspešná žalobkyňa, svedčí jej právo na náhradu trov konania. O náhrade trov konania v zastavujúcej časti súd rozhodol podľa , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vychádzajúc striktne zo zásady procesného zavinenia na zastavení konania (podľa , ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane) by pri späťvzatí žaloby a nezistení zavinenia na strane žalovaného vyplynul záver o zavinení žalobkyne na zastavení a táto by mala znášať trovy konania žalovaného v zastavujúcej časti. Súd však v danej veci mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznať žalovanému náhradu trov. Konkrétne ide o skutočnosť, že žalobkyňou podané návrhy na určenie neplatnosti jednotlivých úkonov neboli podané nedôvodne, žalobkyňa ich vzala späť z dôvodu nadbytočnosti, keď neplatnosť zmenky vyplýva priamo zo zákona, neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy ako akcesorickej zmluvy vyplýva z neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, záložná zmluva neplatná pre rozpor zo zákonom aj pri jej teoretickej platnosti zanikla splnení zabezpečenej pohľadávky. Čo sa týka určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preukázaní naliehavého právneho záujmu na jej neplatnosti, od 01. 01. 2018 je účinné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého priamo vyplýva oprávnenie spotrebiteľa domáhať sa pred súdom určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ďalej súd uviedol, že v rámci skúmania vzniku bezdôvodného obohatenia dospel k záveru, že predmetná zmluva je neplatná. K výške finančného zadosťučinenia súd uviedol, že výšku tohto nároku stanovuje súd. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na viacnásobné porušenie ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, mal súd za to, že sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov žalovanému. Súd na pojednávaní dňa 02. 03. 2018 túto skutočnosť aj uviedol, a to z dôvodu, aby strany sporu mohli na dané posúdenie reagovať, avšak žalovaný sa dobrovoľne pojednávania nezúčastnil, čím sa obral o možnosť uplatniť k danému postupu námietky. Napokon, podľa názoru súdu by bolo za danej situácie v rozpore s princípom spravodlivosti zaťažiť žalobkyňu trovami konania za uplatňované nároky, ktoré boli v podstate dôvodné a ktorými sa bránila nezákonným zásahom žalovaného do jej práv. Keďže žalobkyňa bola plne úspešná a žalobcovi súd nepriznal trovy titulom v zastavujúcej časti, nie sú dané žiadne vzájomné nároky strán sporu, ktoré by bolo potrebné pomerovať, preto súd priznal žalobkyni náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100%. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle a podľa , podľa ktorého, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Nakoľko v odvolacom konaní mal úspech žalovaný, priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozhodnutiu, v rozsahu jeho vyhovujúcich výrokov v spojení s výrokom o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, namietajúc, že v konaní došlo k vade uvedenej v , a tým, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a napokon, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, na ktoré napokon ani priamo žalobkyňa nepoukázala, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 je na prednej strane uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 3.924 eur, ak nie je dohodnuté inak do 27. 08. 2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo

Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 27. 08. 2014.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 3.924 eur s termínom splatnosti dňa 27. 08. 2014. Úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa v zmysle . Na základe uvedeného nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver, platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je vo výške 31,72%. Žalobkyňa nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať, v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na zmluve. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31. 05. 2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Ak teda žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda, bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi, alebo nie. Žalobkyňa v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok, či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo žalobkyňa nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Ďalej uviedol, že považuje tvrdenia o nesprávne vypočítanej výške RPMN za nedôvodné a mylné, nakoľko predmetná kalkulačka vypočítava výšku RPMN na základe údajov do nej dosadených. Súd zadal do kolónky doby splácania 12 mesiacov, čo predmetná kalkulačka vypočítala na základe dosadenia tohto údaju ako úhradu dlhu 12-imi splátkami zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399. Na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 je jasne uvedené, že spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 3.924 eur, ak nie je dohodnuté inak do 27. 08. 2014. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 27. 08. 2014. Z vyššie uvedeného vyplýva, dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 3.924,00 eur s termínom splatnosti dňa 27. 08. 2014. Na základe uvedeného je výška RPMN vypočítaná správne vo výške 96,20%. Pričom súd zadal do predmetnej kalkulačky, že predmetný úver sa splatí 12 splátkami, a nie jednou, ako je tomu v skutočnosti, následkom čoho automaticky vzrastá aj výška RPMN. Na základe uvedeného sú mylné tvrdenia súdu, že na základe kalkulačky výpočtu RPMN je nesprávne uvedená výška RPMN, nakoľko súd nezadal správne údaje. OS Nitra zohľadnil nesprávne údaje, použil nesprávny výpočet. K finančnému zadosťučineniu uviedol, že súd podľa názoru žalovaného pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia musí zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Nie je teda vylúčené, aby súd po zvážení všetkých okolností, aj napriek úspechu v konaní, odmietol požadované finančné zadosťučinenie priznať. Žalovaný má za to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia. Nemožno teda hovoriť ani o opätovnom sankcionovaní žalobcu tým, že mu finančné zadosťučinenie nebolo priznané. Takisto je nanajvýš otázne, či je právne prípustné priznať právnu ochranu tomu, kto sám právo porušuje. Žalobkyňa nijakým relevantným spôsobom neodôvodnila vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalobkyni

finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobkyni nevznikla. Priznaný nárok považuje za neprimeranú ochranu spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedla, že sa s argumentmi žalovaného v odvolaní nestotožňuje, rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a navrhla ho potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia (ďalej len „“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch (VI., VII.) podľa ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil. Vo výrokoch o náhrade trov konania ( VIII., IX.) dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia zmeniť tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13. 03. 2015 domáhala určenia neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399, Dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 19. 08. 2013, Záložnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 21. 10. 2014, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX v katastrálnom území A., nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX v katastrálnom území F. U. a nehnuteľnosti, ktoré sú evidované na LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX v katastrálnom území R., ako i neplatnosti Zmenky zabezpečujúcej úver vyplývajúci zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399. Ďalej sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5.631,30 eura s príslušenstvom (po pripustenej zmeny petitu žaloby), ako i zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur a náhrady trov konania. V žalobe uviedla, že dňa 19. 08. 2013 bola medzi ňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 404201399, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2.000 eur za úrok vo výške 39,15% p. a. a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 1.141 eur. Spolu so Zmluvou bola uzatvorená dohoda o zrážkach zo mzdy; záložná zmluva; zmenka a pravdepodobne aj rozhodcovská zmluva. Úrok vo výške 39,15% ročne (pokiaľ by vôbec bolo možné akceptovať rozdelenie celkového navýšenia na úrok a administratívny poplatok) je podľa názoru žalobkyne jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Úroková miera na základe údajov zverejnených na webovom sídle Národnej banky Slovenska ku dňu poskytnutia úveru bola vo výške 11,55% ročne. Uvedená úroková miera 3,3-násobne, teda podstatne, prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, a teda dohoda o výške úrokov je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Žalobkyňa mala za to, že zmluva o úvere ako celok nie je udržateľná, a preto je v zmysle , a preto je ju potrebné považovať minimálne za bezúročnú a bez poplatkov. Ďalej poukázala na to, že na základe uzavretej dohody o zrážkach zo mzdy jej zamestnávateľ strháva sumu vo výške 327 eur mesačne, a to napriek skutočnosti, že istina poskytnutého spotrebiteľského úveru už bola uhradená. Moc nad jej majetkom je koncentrovaná v rukách veriteľa, ktorý na stanovenie výšky pohľadávky a jej príslušenstva na účely mimosúdneho postihnutia nepotrebuje súdne rozhodnutie. Uzavretá dohoda poskytuje veriteľovi priamo právny priestor na postihnutie jej majetku, a to vrátane plnení z neprijateľných zmluvných podmienok, prípadne plnení v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona. K požadovanému vysloveniu neplatnosti záložnej zmluvy uviedla, že nedisponuje jej znením a poukázala na rozhodnutie Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor V 6744/2014-12, ktorým okresný úrad zamietol vklad záložného práva, pričom ona o uzatvorení predmetnej záložnej zmluvy nemá žiadnu vedomosť, ako ani nemá vedomosť, že by akýmkoľvek právnym úkonom splnomocnila občianske združenie ProHelp k podpisu záložnej zmluvy. Ďalej uviedla, že o tom, že je záväzok zo zmluvy o úvere zabezpečený zmenkou, sa dozvedela náhodne, tejto skutočnosti si nebola vôbec vedomá, pričom poukázala na ustanovenie Titulom vydania bezdôvodného obohatenia sa domáhala zaplatenia sumy, ktorú nad výšku poskytnutého úveru 2.000 eur plnila žalovanému a ktorú mu tiež plnila v priebehu konania. Zároveň sa domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur, keď dôvodila, že žalovaný ju prostredníctvom svojich

zamestnancov obťažoval telefonátmi a výhražným spôsobom ju atakoval v záujme dosiahnutia čo najvyššieho plnenia. Rovnako žalovaný kontaktoval i mzdové oddelenie jej zamestnávateľa, pričom príslušnej zamestnankyni hrozil rôznymi ujmami v prípade, ak nebude vykonávať zrážky zo mzdy v požadovanej výške. Taktiež poukázala na písomnosti zasielané jej žalovaným.

6. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobkyňou v priebehu konania, predmetom sporu zostal uplatnený nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.631,30 eura spolu s úrokom z omeškania a zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. Predmetom prejednania odvolacím súdom, v dôsledku podaného odvolania žalovaného, sú vyhovujúce výroky rozsudku súdu prvej inštancie (o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie s príslušenstvom, ako i zaplatil finančné zadosťučinenie), vrátane súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania.

7. Podľa , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť , ktorý zrušil dovtedy platný v znení neskorších predpisov . Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu

10. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Podľa prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva z . Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť, ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje. Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

15. Prejednávajúc podané odvolanie žalovaného, s ohľadom na jeho rozsah a odvolacie dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie i vyčerpávajúco odôvodnil, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia .

16. K podanému odvolaniu žalovaného, z hľadiska jeho odvolacích dôvodov, je potrebné uviesť, že toto nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v prospech žalovaného, a tak rozhodnúť v zmysle požiadavky odvolateľa. K takto podanému odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia obsahuje neprípustné novoty v odvolacom konaní, keď žalovaný v podanom odvolaní nijakým spôsobom nedokázal a ani netvrdil, že na ich uplatnenie sú naplnené zákonné predpoklady v zmysle ustanovenia . Teda z hľadiska ich uplatnenia až v odvolacom konaní žalovaný neprezentoval žiadnu argumentáciu smerujúcu k prípustnosti novôt v odvolacom konaní. Z hľadiska okolností tejto veci potom treba uviesť, že žalovaným uplatnené novoty v odvolacom konaní by bolo možné použiť len za situácie, že žalovaný by preukázal, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. že nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uviedol až v rámci podaného odvolania, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalovaný nielenže v podanom odvolaní naplnenie týchto zákonných podmienok nepreukázal, ale ani netvrdil, teda, že v konaní nastali také pochybenia ako ustanovenie predpokladá, a teda, že ním uplatnené novoty sú ako prípustné spôsobilé odvolacieho prieskumu. S ohľadom na uvedené je potom potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní argumentoval nesprávnosťou výpočtu RPMN súdom prvej inštancie s ohľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z údaja zadaného do kalkulačky výpočtu, a to počtu splátok úveru 12 vo výške 327 eur, takýto prostriedok procesnej obrany žalovaného, tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, je neprípustnou novotou v odvolacom konaní, na ktorý odvolací súd nemôže prihliadať. Žalovanému nič nebránilo, aby tento prostriedok procesnej obrany využil v konaní pred súdom prvej inštancie, a nie až v rámci odvolacieho konania. Naopak, z obsahu spisu je nesporné, že sám žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, v rámci jeho písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 09. 04. 2015 (č. l. 52 spisu) výslovne uviedol, že zmluva o úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti, a to obsiahnuté buď priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, prípadne v dohode o splácaní alebo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, a že doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti sú uvedené dokonca dvakrát, a je výslovne uvedený počet splátok, a to 12 v pravidelných mesačných splátkach po 327 eur. Potom pokiaľ žalovaný v rozpore s týmto svojim tvrdením v priebehu konania, z ktorého súdu prvej inštancie ako nesporným i vychádzal, až v rámci odvolacieho konania udáva nové skutočnosti ohľadne počtu a výšky splátok úveru, na túto argumentáciu žalovaného odvolací súd s ohľadom na ustanovenie nemôže prihliadať. Teda, pokiaľ žalovaný tento prostriedok procesnej obrany uplatnil až v rámci podaného odvolania proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, bez toho, že by bolo preukázané, že tak nemohol urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, na takúto neprípustnú novotu odvolacieho konania odvolací súd nemôže prihliadať.

17. Je potrebné uviesť i to, že i v prípade, že by odvolací súd vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalovaného nepovažoval za neprípustnú novotu v odvolacom konaní, na výsledok odvolacieho konania by to nemalo žiadny vplyv i v tom ohľade, že žalovaný síce namietal, že zmluvu nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov, avšak úplne bez povšimnutia ponechal odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o úvere ako celku v zmysle ustanovenia pre jej rozpor s dobrými mravmi, keď jeho odvolanie v tomto smere neobsahuje žiadne dôvody, a preto možno konštatovať len to, že z hľadiska dôvodov podaného odvolania žalovaného odvolací súd nepreskúmava rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k vysloveniu absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere.

18. Argumentáciu žalovaného v súvislosti s aplikáciou ohľadne výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle odvolací súd považoval za bezpredmetnú, bez potreby sa k nej vyjadriť pri prejednaní odvolania, pretože súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aplikáciou ustanovenia vôbec neodôvodnil.

19. Z hľadiska ďalšieho žalovaným uvádzaného odvolacieho dôvodu, a síce, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny

proces, odvolací súd udáva, že s takouto argumentáciou žalovaného sa nestotožňuje. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu ochranu podľa , ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

20. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle , a preto ho možno považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobkyňa domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. V danej veci tak mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie jasne, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z čoho vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Jeho rozhodnutie je riadne a dostatočne odôvodnené, a to, že vyznelo v neprospech žalovaného, neznamená, že by v danej veci došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces.

21. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávnosť výroku súdu o povinnosti zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 500 eur, odvolací súd mal za to, že v tomto rozsahu je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie rovnako vecne správne.

22. Vychádzajúc z ustanovenia proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

23. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a podobne. Súd musí o výške primeraného finančného zadosťučinenia uvažovať v intenciách konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností.

24. Rovnako ako súd prvej inštancie, i súd odvolací, považoval za primerané v prejednávanej veci finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur. Takto priznané finančné zadosťučinenie je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného (opísaného v rozhodnutí súdu prvej inštancie) trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal. Tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie, spotrebiteľ nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia, tak ako jeho priznanie, vychádzajúc z okolností danej veci, správne odôvodnil súd prvej inštancie.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, aké úvahy ho viedli pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia, keď pri výške určenia primeraného finančného zadosťučinenia, bolo prihliadnuté ku všetkým skutkovým okolnostiam daného prípadu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto poukazuje.

26. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, nevznikla, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že úlohou spotrebiteľa pri uplatnení tohto nároku nie je ujmu preukazovať, a i s ohľadom na uvedené, je i v tomto smere odvolanie žalovaného nedôvodné.

27. Poukazujúc na vyššie uvedené odôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny v zmysle ustanovenia potvrdil.

28. Úlohou odvolacieho súdu v rámci prejednania podaného odvolania žalovaného bolo preskúmať i výrok súvisiaci s napadnutými výrokmi vo veci samej, teda výrok/y o náhrade trov konania, pričom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie o trovách konania strán sporu rozhodol nesprávne, čo viedlo odvolací súd v zmysle ustanovenia k zmene rozhodnutia o trovách konania (výroky VIII., IX.), tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Súd prvej inštancie správne konštatoval úspech žalobkyne v rozsahu priznaných a uplatnených nárokov v zmysle ustanovenia . Rovnako správne ustálil, že v prípade zastavenia konania v rozsahu určovacích výrokov, vrátane výroku o zastavení konania vo výške 500 eur primeraného finančného zadosťučinenia, sa na rozhodovanie o trovách konania uplatňuje ustanovenie , v zmysle ktorého v danom prípade žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania. Pokiaľ však súd prvej inštancie z hľadiska rozhodovania o trovách konania v zastavujúcom rozsahu aplikoval ustanovenie , s takýmto záverom súdu sa odvolací súd nestotožňuje, nakoľko na rozdiel od súdu prvej inštancie má za to, že v danej veci nemožno konštatovať existenciu tak výnimočných dôvodov, ktoré by ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňovali postup v zmysle tohto zákonného ustanovenia. Potom, pokiaľ žalobkyňa bola v konaní úspešná v rozsahu priznaného finančného plnenia, a to tak bezdôvodného obohatenia, ako i finančného zadosťučinenia, pričom zároveň procesne zavinila zastavenie konania vo výrokoch o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, záložnej zmluvy, zmenky a vo výroku o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur, s nárokom žalovaného na náhradu trov konania, takýto výsledok konania z hľadiska komplexného rozhodovania o trovách tohto konania možno považovať za pomerný úspech oboch strán sporu, ktorý odôvodňuje postup súdu v zmysle ustanovenia a rozhodnutie o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Je potrebné uviesť i to, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o trovách tohto konania, nebolo dôvodné osobitne rozhodovať o trovách prvoinštančného konania a trovách odvolacieho konania, ale o trovách konania rozhodnúť, vzhľadom na celkový výsledok tohto konania, v zásade jedným výrokom.

30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a tak, úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).