Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoE-15-2023.pdf
PDF · 89.5 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoE/15/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: Sociálna poisťovňa, IČO: 30 807 484, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, pobočka Trnava, so sídlom Trnava, V. Clementisa 24/ A, proti povinnému: IMU, s.r.o., IČO: 44 287 321, Trnava, Kalinčiakova 1/3344 (ex offo vymazaný z OR SR dňa 01.09.2016), vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ernest Polák, so sídlom Skalica, Pľjušťa č.1 - zástupca súdneho exekútora: JUDr. Ivan Polák so sídlom Skalica, Štúrova 4A, pre vymoženie 106,00 eur s prísl. a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 17Er/427/2011-9 zo dňa 23. septembra 2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne použitím ustanovenia § 9a ods. 1, § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1 a 5, § 203 ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vecne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že dňa 28. augusta 2017 bol súdu doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku pre nemajetnosť povinného. Vzhľadom na to, že bola súdom zistená nemajetnosť povinného, ktorý bol následne vymazaný z obchodného registra, súd v súlade s aktuálnou ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR považoval za preukázané, že podmienky ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku sú v danom prípade splnené a exekúciu zastavil. Keďže exekúcia bola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, o trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, § 200 ods. 5 Exekučného poriadku a § 262 ods. 1 CSP tak, že súdny exekútor má voči oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie, pričom o ich výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP) po právoplatnosti tohto uznesenia.
4. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že exekučné konanie malo byť zastavené z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Zánik povinného ako právnickej osoby bez právneho nástupcu by mal súd považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý bráni výkonu exekúcie, t. j. má za následok
neprípustnosť exekúcie, a preto je potrebné exekúciu zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Oprávnený poukázal na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ktoré ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením je potrebné zásadne rozumieť také vedomé konanie, či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej právnej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 12/2004 zo dňa 22. decembra 2004). Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť nie je možné stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. V predmetnej exekučnej veci oprávnený ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemohol zabrániť zániku povinného - právnickej osoby a teda zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie tak nemožno vyvodiť. Oprávnený ďalej uviedol, že mu nemožno uložiť povinnosť nahradiť trovy súdnemu exekútorovi ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, keďže povinný bol v čase rozhodovania o zastavení exekúcie už vymazaný z obchodného registra, už neexistuje a z toho dôvodu súd už nemôže posudzovať jeho majetnosť alebo nemajetnosť. Posudzovanie majetnosti povinného prichádza do úvahy, len ak povinný právne existuje. Pokiaľ však povinný už právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či nemajetnosti. Nemožno totiž klásť na ťarchu oprávnenému, že došlo k zániku povinného, keďže bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie nebola nemajetnosť povinného, ale strata jeho spôsobilosti byť účastníkom konania. Z toho dôvodu nemožno zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie tak, že oprávnenému povinnosť na náhradu trov exekúcie neuloží.
5. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), pred vecným preskúmaním napadnutého rozhodnutia zisťoval, či odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 57 Exekučného poriadku, § 357 CSP), či podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
7. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku, na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.
10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
13. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
14. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
15. Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.
16. Podľa § 358 CSP, odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že prípustnosť odvolania proti výroku o zastavení exekúcie, aj keď dôvody odvolania nesmerujú proti samotnému výroku, ale len proti odôvodneniu výroku o zastavení exekúcie, je potrebné vyvodiť zo zásady ústavne konformného výkladu právnych predpisov v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 553/2021-38 zo dňa 27. apríla 2022. V citovanom náleze Ústavný súd SR konštatoval, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením odvolacieho súdu porušené a to tým, že súd prvej inštancie exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, pretože zastával názor, že po vydaní rozhodnutia (exekučného titulu) zaniklo právo ním priznané. Avšak sťažovateľ sa vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie domáhal zastavenia exekúcie z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, t. j. z dôvodu, že táto je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Aj keď je pravdou, že podľa § 358 Civilného sporového poriadku odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné, v tu preskúmavanej veci nemožno prehliadnuť ten fakt, že dôvod, resp. dôvody, pre ktoré sa exekúcia zastavuje, sú rozhodujúce pre rozhodnutie o trovách exekúcie, resp. o tom, kto a v akej výške tieto trovy znáša. Dôvod, pre ktorý súd exekúciu zastavuje, môže byť dôležitý napr. aj pre posúdenie (ne)existencie prekážky rozsúdenej veci. Okrem toho tým, že podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 je odvolanie proti tam označeným rozhodnutiam o zastavení exekúcie prípustné, v prípade využitia tohto riadneho opravného prostriedku subjektom na jeho podanie oprávneným (v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané) výrok rozhodnutia o trovách exekúcie napriek tomu, že proti rozhodnutiu o trovách exekúcie zákon (Civilný sporový poriadok a ani Exekučný poriadok) odvolanie výslovne nepripúšťa, celkom logicky nemôže nadobudnúť právoplatnosť skôr ako (nosný) výrok o zastavení exekúcie, od ktorého je výrok o trovách exekúcie závislý. V okolnostiach tu preskúmavanej veci odvolacím súdom použité právne predpisy neboli interpretované ústavne akceptovateľným spôsobom a pri ich aplikácii došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu, keď ich interpretáciou len na základe, že dôvod zastavenia exekúcie, prípadne jeho rozsah vo výroku uznesenia súdu prvej inštancie nebol vyjadrený, dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa smeruje len proti jeho odôvodneniu, a z tohto dôvodu toto odvolanie ako neprípustné odmietol. Rovnako je podľa názoru ústavného súdu ústavne neakceptovateľný názor odvolacieho súdu o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách exekúcie za predpokladu súčasného podania odvolania sťažovateľom proti jeho výroku o zastavení exekúcie. Ak je totiž prípustné odvolanie proti rozhodnutiam o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 za predpokladu podania subjektom na jeho podanie oprávneným, využitím argumentu argumentum a maiori ad minus je potrebné dospieť záveru, že súčasne je prípustné odvolanie aj proti rozhodnutiu o trovách exekúcie, ktoré je od rozhodnutia o zastavení exekúcie závislé. Ústavný súd už v minulosti skonštatoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 71/2013-36 z 23. mája 2013). Neprimeraný formalizmus pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov konania a prílišný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov, ktoré nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, a preto hoci gramatický výklad je legitímnym spôsobom aplikácie práva, je pri jeho použití nevyhnutné dbať práve na to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých spornou normou.
18. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu sa odvolací súd zaoberal vecnou správnosťou výroku o zastavení exekúcie ako aj výroku o trovách exekúcie.
19. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava, oddiel Sro, vložka č. 22355/T bolo zistené, že povinný zanikol výmazom z obchodného registra dňa 1. septembra 2016. Z rozhodnutia Okresného
súdu Trnava č. k. 14CbR/172/2012-27 zo dňa 24. mája 2016 vyplýva, že povinný bol zrušený bez likvidácie podľa § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka z dôvodu, že nemá žiaden majetok, čomu svedčí zákonná domnienka, pretože spoločnosť nesplnila povinnosť uložiť do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku za najmenej dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe a taktiež zisťovanie súdu v priebehu konania. Dôvodom výmazu povinného z obchodného registra bola nemajetnosť povinného, teda vznikol zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, použitého prvoinštančným súdom a nie § 57 ods. 1 písm. g). K rovnakému záveru dospel aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 10/2011 zo dňa 24.11.2011.
20. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa ods. 2, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Podľa ods. 3, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
21. Nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu nemajetnosti povinného, súd prvej inštancie správne uložil povinnosť na náhradu trov súdneho exekútora oprávnenému, nakoľko cit. § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku jasne stanovuje, že ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinný ako právnická osoba už zanikol. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď uložil oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdneho exekútora.
22. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako v celom rozsahu vecne správne, s použitím § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku, potvrdil.
23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vzhľadom na procesný neúspech oprávnenej tak, že povinnému a súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal pre stratu procesnej subjektivity povinného počas exekúcie a z dôvodu, že súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, trovy konania si neuplatnil a preto v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, bolo rozhodnuté, že sa súdnemu exekútorovi náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).
24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).