Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/13/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A. B., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom v C., C. XXX/X, právne zastúpenej JUDr. Ľubomírom Hudákom, advokátom so sídlom v Humennom, Mierová 87, proti žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C. C. XXXX/XX, právne zastúpenému JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi,Zimná 62, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. zo dňa 15. novembra 2022

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. -149 zo dňa 15. novembra 2022.

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom č.k. -149 zo dňa 15. novembra 2022 žalobu zamietol (výrok I.) a žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 23.7.2021, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného vrátenia daru a navrhla, aby súd určil, že je vlastníčkou podielu o veľkosti 3/5 nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., evidovaných F. G. C., katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „C“, parcela č. 2528 o výmere 1162 m2 - orná pôda a parcela č. 2529 o výmere 1585 m2 - ostatné plochy. V žalobe žalobkyňa uviedla, že darovacou zmluvou zo dňa 20.8.2001 darovala žalovanému uvedené nehnuteľností v podiele 3/5. Správanie sa žalovaného k nej sa po darovaní, a to od roku 2019 zhoršilo a stalo sa neúnosným s úmyslom neposkytovania pomoci v jej starobe a chorobe. V poslednej dobe už asi rok sa jej žalovaný vyhráža pozbavením svojprávnosti. Vyhráža sa jej, že nepatria jej majetky, lebo na tieto nezarobila ona, ale jej otec a starý otec. Všetky pozemky a ornú pôdu zdedila od svojho otca v roku 1965 v celosti bez nutnosti rozdelenia medzi súrodencov. Žalovaný sa voči nej správa urážlivo a agresívne, vyhrážal sa jej aj z dôvodu, že žiadala od príbuzných žalovaného vrátiť iný dar. Dokonca sa vyhrážal jej príbuzným, ktorí sa o ňu starajú. Takéto správanie preukazuje rozpor s dobrými mravmi a je ho možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. S ohľadom na intenzitu i sústavnosť porušovania dobrých mravov, došlo nepochybne k splneniu zákonných podmienok pre uplatnenie práva žalobkyne ako darcu, domáhať sa vrátenia daru od žalovaného, ako od obdarovaného. Žalovanému bola zaslaná Výzva na vrátenie daru a Dohoda o vrátení daru vyššie uvedených nehnuteľnosti, na čo žalovaný nereagoval. Právnym dôvodom, na základe ktorého sa môže darca domáhať vrátenia daru je správanie obdarovaného voči darcovi a členom jeho rodiny, ktoré porušuje dobré mravy. V zmysle tohto ustanovenia, takéto nevhodné správanie sa neviaže

len na darcu, ale aj na členov jeho rodiny. Právny vzťah z darovania zaniká momentom doručenia tejto výzvy obdarovanému. Odôvodnené odvolanie daru má za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho práva k daru. Žalovaný získal bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením, ktoré je žalovaný povinný vydať. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti tak, aby zodpovedal skutočnému stavu.

3. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 20.8.2001 bola medzi žalobkyňou, H. B. a I. E. ako darcami a žalovaným ako obdarovaným uzatvorená darovacia zmluva. Jej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie C. a to parcely č. 2528 o výmere 1162 m2 - orná pôda a parcela č. 2529 o výmere 1585 m2 - orná pôda. Žalobkyňa darovala žalovanému podiel v uvedených nehnuteľnostiach 3/5 a ďalšie dve darkyne podiely po 1/5.

4. Nebolo sporným, že výzvou na vrátenie daru zo dňa 1.5.2020 žalobkyňa vyzvala žalovaného na vrátenie daru, ktorý bol predmetom darovacej zmluvy zo dňa 20.8.2001. Vo výzve uviedla dôvody, pre ktoré žiada vrátiť dar. Poukázala v nej na zhoršené správanie sa zo strany obdarovaného k nej, s úmyslom neposkytnutia pomoci v starobe a chorobe. Uviedla, že už asi rok sa jej vyhráža pozbavením spôsobilosti a tiež tým, že jej nepatria jej majetky, lebo na tie nezarobila, ale jej otec a starý otec. Takéto osočovanie a správanie voči nej preukazuje rozpor s dobrými mravmi. Ďalej uviedla, že sa k nej správal urážlivo a agresívne, vyhrážal sa jej z dôvodu, že žiadala od jeho príbuzných vrátiť iný dar. Vyhráža sa tiež jej príbuzných, ktorí sa o ňu starajú. Takéto správanie je v rozpore s dobrými mravmi a je možné ho kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Vzhľadom na to, že správaním, ktoré možno kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov, s ohľadom na intenzitu a sústavnosť porušovania dobrých mravov, prejavil voči nej nevďak, čím došlo k splneniu zákonných podmienok pre uplatnenie jej práva ako darcu. S výzvou bola žalovanému doručená Dohoda o vrátení daru, k podpísaniu ktorej však nedošlo.

5. Právne vec posúdil podľa , , ,, vychádzajúc z úvahy, že podmienky, resp. okolnosti a dôvody, za ktorých možno požadovať darcom od obdarovaného vrátenie daru upravuje ust. a sú nimi a) hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému, ktorého obsahom je vôľa darcu smerujúca k tomu, aby obdarovaný darovanú vec vrátil.

6. Poukázal na to, že dôvodom vrátenia daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny alebo len jeho samotná nevďačnosť. Musí ísť o také správanie sa obdarovaného, ktoré s prihliadnutím na všetky okolnosti posudzovanej veci možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Hrubým porušením dobrých mravov je ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu. Kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napr. fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci a pod. K uvedenému správanie obdarovaného môže dôjsť v akomkoľvek časovom odstupe od uzavretia darovacej zmluvy. Pri posudzovaní, či došlo zo strany obdarovaného k hrubému porušeniu dobrých mravov je potrebné zohľadniť predovšetkým intenzitu, dĺžku a dôsledky porušenia dobrých mravov. Pre toto posúdenie sú rozhodujúce objektívne okolnosti a nie subjektívne okolnosti a vnímanie na strane darcu. Právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu, ktoré jeho smrťou zaniká.

7. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala vrátenia daru od žalovaného z týchto dôvodov, ktoré špecifikovala vo výzve na vrátenie daru, ako aj v podanej žalobe:

- neposkytnutie pomoci v starobe a chorobe

- urážlivého a agresívneho správania

- vyhrážania sa pozbavením spôsobilosti

- vyhrážania, že žalobkyni nepatrí jej majetok

- vyhrážania z dôvodu, že žiadala od príbuzných žalovaného vrátiť iný dar

- vyhrážania sa príbuzným žalobkyne.

8. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný o ňu nejaví záujem resp. neposkytuje jej pomoc v starobe a chorobe mal súd z vykonaného dokazovania za preukázané, že vzťahy medzi darkyňou a obdarovaným boli po darovaní (t.j. po roku 2001) dobré. Uvedené v konaní medzi stranami sporu ani nebolo sporné. Sporné nebolo ani to, že v súčasnej dobe, a to cca od konca roku 2019 žalovaný skutočne žalobkyňu nenavštevuje, nekontaktuje ju a neposkytuje jej žiadnu pomoc. K narušeniu vzťahov medzi nimi malo dôjsť podľa žalovaného potom, čo sa o žalobkyňu začali starať bratia J. a D. J.. Podľa žalobkyne k narušeniu vzťahov medzi nimi malo dôjsť vtedy, keď žalovaný zistil, že už nemá žiaden majetok.

9. Dôvodil, že povinnosť poskytnutia pomoci žalobkyni zo strany žalovaného v starobe a chorobe nevyplýva z právneho predpisu a ani zo zmluvného vzťahu. Žalovaný nie je priamym potomkom žalobkyne a k povinnosti poskytovať žalobkyni pomoc sa nezaviazal ani zmluvne, t.j. darovacou zmluvou. Darovacia zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zaväzovalo žalovaného poskytovať žalobkyni osobnú pomoc, či už v starobe alebo chorobe. Je potrebné tiež uviesť, že ani žalobkyňa neprejavila vôľu udržiavať vzťah resp. kontakt so žalovaným. V konaní nebolo preukázané, aby žalobkyňa kontaktovala žalovaného s prosbou o pomoc, rovnako tak ako žalovaný v období od konca roku 2019 nekontaktoval žalobkyňu. Na druhej strane je nepochybné, že v uvedenom období žalobkyňa mala zabezpečenú starostlivosť a opateru. Žalobkyňa mala zabezpečenú opatrovateľku, neskôr bývala u bratov J. a následne bola umiestnená v domove dôchodcov.

10. Súd mal za to, že v konaní nebol preukázaný ani ďalší tvrdený dôvod, a to urážlivé a agresívne správanie žalovaného voči žalobkyni. Naopak od konca roku 2019 sa strany sporu nekontaktovali, nestretávali sa spolu a nekomunikovali navzájom. Nebolo teda preukázané arogantné, hrubé a násilne správanie sa žalovaného voči žalobkyni, a to nie len vo fyzickej, ale ani v mentálnej forme. Ani jeden z vypočutých svedkov netvrdil, aby medzi stranami sporu došlo k nejakému čo i len verbálnemu konfliktu (fyzický útok nebol ani tvrdený).

11. Pokiaľ dôvodom vrátenia daru malo byť urážlivé správanie žalovaného vymedzené tým, že žalovaný sa mal pred vypočutým svedkom vyjadriť o žalobkyni neúctivo a vulgárne v tom smere, že nie je normálna a má plakať, súd zdôraznil, že uvedené bolo preukazované len výsluchom svedka D. J.. Žalovaný sa týmto spôsobom mal pritom vyjadriť len pred menovaným svedkom, ktorý to mal oznámiť svojmu bratovi J., ako aj žalobkyni. Žalovaný takéto vyjadrenia z jeho strany poprel.

12. Ďalším skutkovým konaním, ktorým sa mal žalovaný dopustiť voči žalobkyni konania hrubo porušujúcim dobré mravy a ktoré bolo vymedzené aj v písomnej výzve, bolo vyhrážanie sa žalobkyni pozbavením spôsobilosti, vyhrážanie, že žalobkyni nepatrí jej majetok lebo naň nezarobila, vyhrážanie z dôvodu, že žiadala od príbuzných žalovaného vrátiť iný dar, a tiež vyhrážanie sa príbuzným žalobkyne. Aj pre uvedené platí, že takto sa mal žalovaný vyjadriť len pred D. J. a žalovaný tieto skutkové tvrdenia žalobkyne poprel.

13. Jediným svedkom, ktorý poukazoval na to, že žalovaný sa mal o žalobkyni vyjadriť urážlivo, vulgárne a že sa mal vyhrážať žalobkyni vyššie popísaným spôsobom je D. J., pričom žalovaný uvedené tvrdenia poprel. Z dokazovania súd považoval za nepochybné, že žalobkyňa a žalovaný neboli, tak ako už bolo uvedené, v poslednej dobe v kontakte a teda ani sa nemohlo jednať o priame vyjadrenie sa žalovaného žalobkyni. V konaní nebolo preukázané, aby žalovaný okrem nehnuteľností, ktoré mu boli žalobkyňou darované ešte v roku 2001, získal od žalobkyne nejaký ďalší majetok. Naopak práve svedok D. J. kúpil od žalobkyne jej byt za sumu 10 000 €. Napriek tomu, že sa jedná o byt jednoizbový ide o veľmi nízku sumu aj vzhľadom na cenu, za ktorý byt kúpila. Pokiaľ aj bolo zriadené vecné bremeno v prospech žalobkyne spočívajúce v práve bývania a užívania tohto bytu, súd má za to, že už v čase kúpy tohto bytu muselo byť zrejme, že žalobkyňa sama už byt užívať nemôže a bude umiestnená v domove dôchodcov. Vzhľadom k tomu mal súd pochybnosti o pravdivosti uvedených tvrdení o vyjadreniach a vyhrážkach zo strany žalovaného o žalobkyni, ktoré žalobkyňa uviedla ako dôvod vrátenia daru. Strana sporu má v civilnom sporovom konaní povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno. V konaní zo strany žalobkyne žiadnym iným spôsobom negatívne výroky a vyhrážanie sa žalovaného žalobkyni preukázané neboli. Naopak, z výpovedi vypočutých svedkov nevyplýva negatívne správanie sa žalovaného k žalobkyni, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

14. Žalobkyňa pri svojom výsluchu poukázala aj na skutočnosť, že peniaze, ktoré jej boli vyplatené jej posledným zamestnávateľom boli poukázané dcére žalovaného K. a aj napriek tomu, že žiadala

žalovaného o ich vrátenie, peniaze jej vrátené neboli. Uvedené tvrdenie žalobkyne nebolo uvedené vo výzve na vrátenie daru ako dôvod, pre ktorý žalobkyňa požaduje vrátenie daru a nebolo tiež vymedzené ako dôvod vrátenia daru v podanej žalobe. Na uvedené tvrdenie žalobkyne o nevrátení peňažných prostriedkov žalobkyni dcérou žalovaného ako dôvod vrátenia daru žalovaným súd vzhľadom k tomu t.j. že toto nebolo vymedzené ako dôvod vrátenia daru vo výzve na vrátenie daru, ani v podanej žalobe, v konaní neprihliadal. Okruh sporných skutočností je totiž daný označením resp. identifikáciou správania sa žalovanej strany voči žalobcovi vo výzve na vrátenie daru. V tomto smere súd poukázal na to, že správanie, pre ktoré darca nevyzval obdarovaného k vráteniu daru je z hľadiska opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku právne irelevantné. Okrem toho uvedené tvrdenie žalobkyne v konaní ani preukázané neboli.

15. Z vyjadrení žalobkyne a dokazovania vyplýva, že dôvodom vrátenia daru žalovaného žalobkyni majú byť urážlivé vyjadrenia žalovaného o žalobkyni a jeho vyhrážky, ktoré mal uviesť pred treťou osobou - vypočutým svedkom D. J., ktoré v konaní neboli objektivizované a preukázané a nezáujem žalovaného o žalobkyňu za situácie, kedy o ňu bolo postarané a kedy ani žalobkyňa žiadnym spôsobom žalovaného o tom, že potrebuje jeho pomoc neinformovala a o pomoc ho nepožiadala. Vo vzťahu k týmto skutkovým tvrdeniam súd konštatoval, že uvedené nespĺňa kvalifikované, zákonom predpokladané porušenie morálnych pravidiel, ktoré by bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Pokiaľ by teda aj boli v konaní preukázané žalobkyňou tvrdené slovné útoky voči jej osobe (urážky, vyhrážanie) bez ďalšieho nemožno uzavrieť, aby toto správanie bolo objektívne v hrubou rozpore s dobrými mravmi.

16. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa ako darkyňa neuniesla v konaní bremeno svojich tvrdení týkajúcich sa hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovaného ako obdarovaného, a teda v konaní nebolo preukázané, aby sa žalovaný správal k žalobkyni spôsobom, ktoré by objektívne bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Súd preto žalobu zamietol.

17. O trovách konania rozhodol súd podľa v spojení s , , pričom aplikoval aj ust. . V prejednávanej veci mal za to, že úhrada trov konania by nepochybne zasiahla negatívne do osobných a majetkových pomerov žalobkyne a naopak, nepriznanie náhrady trov konania žalovanému sa neprejaví v jeho majetkovej sfére neprimerane, preto žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

18. Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa , , a a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19.1. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie žalobu bezdôvodne zamietol a rozhodnutie nezdôvodnil právne správne, resp. bez náležitého zdôvodnenia dospel k neakceptovateľným záverom. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, aj keď nič podstatné v konaní nepreukázal a nevyvrátil dôvodnosť žaloby a dôvodov na vrátenie daru v zmysle zákona. Akceptoval výpovede žalovaného a jeho svedkov bez toho, aby odstránil rozpory a rozhodnutie náležite odôvodnil, čím ukrátil práva žalobkyne. V odôvodnení absentuje posúdenie jednotlivých dôkazov a popísanie skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie. Rovnako absentuje vyporiadanie sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami žalovaných, ku ktorým sa súd nevyjadril. Vyjadrenia a hodnotenia súdu uvedené v bode 41. odôvodnenia považuje žalobkyňa za účelové a alibistické, len v prospech žalovaného. Poukázala na výpoveď svedka J. J., ktorú považuje za podrobnú a plnú rozhodných skutočností, avšak súd ju odignoroval. 19.2. Rovnako nesúhlasí s vyjadrením súdu v bode 39. a 40. a má za to, že vyjadrenia žalovaného sú dostatočným preukázaním porušenia dobrých mravov a sú pokusom o poníženie osobnosti žalobkyne a urážkami na cti. Súd však aj toto odignoroval, rovnako ako aj vyjadrenie žalovaného tlmočené cez inú osobu (D. J.) „Plače ?! To ešte len bude plakať! Lebo ja sa do toho obujem, to bude ešte veselé“. Nesúhlasí ani s odôvodnením v bode 44., kde súd pochybil pokiaľ odignoroval výpoveď svedka D. J. s odôvodnením, že dôkaz nebol objektivizovaný a preukázaný. 19.3. Žalobkyňa má za to, že skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené vzhľadom na potrebu vyjasnenia rozporov vo výpovediach svedkov a tvrdeniach žalobkyne, ktoré bolo potrebné odstrániť a k čomu sa súd nevyjadril.

19.4. Podľa žalobkyne odôvodnenie nespĺňa požiadavky stanovené v ust. , v ktorej súvislosti poukázal na ustálenú prax Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti rozhodnutia vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu.

20.1. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril písomne tak, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nebolo zo strany žalobkyne preukázané hrubé porušenie dobrých mravov na strane žalovaného ako jednej z dvoch zákonných podmienok pri zániku darovania, a teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, na základe čoho súd vecne správne žalobu zamietol. Aj keď žalobkyňa sa v odvolaní odvoláva na rozhodné skutočnosti, žiadne takéto skutočnosti neuviedla (nekonkretizovala) a rovnako neuviedla, aké prostriedky procesnej obrany a procesného útoku sú ďalej prípustné, ktoré neboli uplatnené, preto aj túto námietku považuje za irelevantnú. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 20.2. Konštatoval, že aj napriek obsahovej rozsiahlosti odvolania nevyplývajú z neho žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vecne odôvodniť hrubé porušenie dobrých mravov na strane žalovaného, a teda rozsudok považuje za vecne správny a zákonný. Z odôvodnenia rozsudku ako aj priebehu konania je podľa žalovaného zrejmé, že súd k vykonaniu navrhnutých dôkazov riadne pristúpil a z riadne vykonaného dokazovania vyabstrahoval závery, ktoré rezultujú v skutočnosti, že hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného voči žalobkyni preukázané nebolo. V odvolaní absentuje akákoľvek argumentácia, ktorá by preukazovala chybnosť právnych úvah a právneho posúdenia prejednávanej veci zo strany súdu a svoje námietky nijak nekonkretizovala. 20.3. Žalovaný zdôraznil, že v zmysle ust. je nevyhnutné, aby strana, ktorá žiada vrátenie daru preukázala, že k hrubému porušeniu dobrých mravov skutočne došlo, pričom v danom prípade nebolo relevantne preukázané ani porušenie dobrých mravov ani požadovaná intenzita. Argumenty žalobkyne ostali v rovine nepreukázaných skutkových tvrdení a aj v odvolaní žalobkyňa iba demonštruje subjektívnu nespokojnosť s vydaným rozhodnutím. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. . 20.4. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že vyjadrenia, ktoré mal žalovaný uviesť v zmysle výpovede svedka D. J. možno považovať za dostatočný dôkaz o porušení dobrých mravov, pričom zároveň zdôraznil rozdiel medzi porušením dobrých mravov a hrubým porušením dobrých mravov a zároveň zdôraznil, že vyjadrenie svedka D. J. ostali v rovine skutkových tvrdení, ktoré on poprel a žalobkyňa súdu nepredložila žiadne ďalšie dôkazy.

21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (, , a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

22. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia potvrdil.

23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13.februára 2024 o 09.20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 7.2.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

24. Žalobkyňa v odvolaní (vychádzajúc z ňou označených dôvodov aj z obsahu odvolania) uplatnil odvolací dôvod podľa , , a , t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (písm. g/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

25. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

26. K odvolacej námietke žalobkyne, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je dostatočné, odvolací súd uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces,

v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí podľa ust. a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci. V danom prípade tak nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ako sa domnievala odvolateľka.

27. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia , . Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutiu súdu v napadnutom rozsahu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

28. K námietkam žalobkyne týkajúcim sa súdom vykonaného hodnotenia výpovede svedkov je potrebné zdôrazniť, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a prihliada pritom ku všetkému, čo sa stalo za konania. Úvaha súdu však neznamená jeho ľubovôľu pri hodnotení dôkazov, ale táto úvaha musí byť opretá o zistené skutočnosti a v odôvodnení rozsudku potom musia byť uvedené hľadiská, ktorými sa súd pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Musí však svoje úvahy jasne uviesť vo svojom rozhodnutí.

29. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký vzťah má svedok k strane konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na okolnosti, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.) a na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

30. Preto aj v tomto prípade bolo povinnosťou súdu vyhodnotiť aj výpovede svedkov, ktorých navrhla žalobkyňa, tak ako to súd prvej inštancie správne realizoval, pričom v odôvodnení rozsudku jasne uviedol úvahy, ktorými sa riadil. Odvolací súd sa s týmto hodnotením plne stotožňuje. S poukazom na vyššie uvedené nebol naplnený odvolací dôvod podľa .

31. Odvolací dôvod podľa ust. je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Žalobkyňa však v odvolaní neuviedla aké ďalšie prostriedky procesnej obrany sú prípustné a prečo neboli uplatnené, preto odvolací súd nepovažoval za naplnený ani tento odvolací dôvod.

32. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, aplikoval správnu právnu normu na zistený skutkový stav, ktorú aj správne interpretoval na daný prípad, teda nemožno považovať za naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. .

33. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa dostatočným spôsobom nepreukázala, že by boli pred výzvou na vrátenie daru naplnené podmienky (okolnosti a dôvody), za ktorých môže darca v zmysle požadovať od obdarovaného vrátenie daru,

a to hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny.

34. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobkyne nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

35. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strany sporu majú jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť (, 149 ). Tieto povinnosti spočívajú v tom, že žalobca musí jednak tvrdiť konkrétne skutočnosti, ktoré uplatnený nárok odôvodňujú a jednak označiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je teda vzájomná väzba. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z toho dôvodu o veci samej muselo byť rozhodnuté v jej neprospech. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe (ostatných) vykonaných dôkazov. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno medzi stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti sporových strán. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je teda daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

36. Na žalobkyni bolo dôkazné bremeno, aby preukázala existenciu dôvodov, ktoré by ju oprávňovali požadovať vrátenie daru, žalobkyňa však toto bremeno neuniesla, nakoľko nepreukázala také správanie žalovaného, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny.

37. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny vrátane výroku o trovách konania podľa potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a , . Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, takýto nárok vznikol úspešnému žalovanému, preto odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).