Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13Co-52-2019.pdf
PDF · 97.7 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/52/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu M. Z.., so sídlom E. XX, XXX XX, T., O.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou HMG & Partners, s.r.o., so sídlom Štefaničova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 35 885 459, proti žalovanému A. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. W. XXX, XXX XX R. W., o zaplatenie 963,01 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 10C/160/2015-57 zo dňa 19. septembra 2018, takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III..
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 09,31 eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 397, § 219 ods. 3, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 708 ods. 1, § 710, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 6 ods. 3, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 467, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
3. Vychádzal zo zistenia, že W. o bežnom účte a balíku produktov a služieb M. pohoda zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalobca sa zaviazal pre žalovaného viesť bežný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Z Oznámenia o poskytnutí úveru k M. kreditnej karte k žiadosti reg. č. XXXXXXXXXR vyplýva, že žalobca oznámil žalovanému, že na základe jeho žiadosti k M. kreditnej karte zo dňa XX.XX.XXXX v ktorej žiadal o poskytnutie úveru k M. kreditnej karte vo výške 165,96 Eur s čerpaním od 15.11.2007 s dňom splatnosti vždy k 10. dňu v mesiaci. Ku dňu otvorenia úverového účtu predstavuje výška úrokovej sadzby 16,80% ročne, debetnej úrokovej sadzby 30% ročne a sadzby úrokov z omeškania 15% ročne. Poslednou výzvou na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 21.02.2014 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie dlhu, ktorý
ku dňu 20.02.2014 predstavuje sumu 176,30 Eur. Výzva bola žalovanému doručená dňa 28.02.2014. Oznámením o zosplatnení úveru zo dňa 11.05.2014 žalobca žalovanému oznámil, že ku dňu 10.05.2014 vyhlasuje celú pohľadávku z poskytnutého úveru za splatnú. Zároveň vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy 280,01 Eur od 21.05.2014. Oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 15.05.2014. Z oznámenia o zrušení účtu zo dňa 30.09.2014 súd zistil, že na základe výpovede zmluvy o účte č. XXXXXXXXXX/XXXX bol žalovanému dňa 01.10.2014 zrušený účet s debetným zostatkom vo výške 9,31 Eur.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobu zamietol pretože oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 11.05.2014 považuje za neplatný právny úkon. Uviedol, že už samotná dohoda o tom, že by mali byť dohodnuté splátky je v tomto prípade sporná, pretože v oznámení o poskytnutí úveru M. kreditnej karty nie je výška splátok dohodnutá. Prakticky išlo o možnosť používania kreditnej karty do povoleného prečerpania, tzv. revolvingový alebo kontokovertný úver. Splátky boli dohodnuté len vo všeobecných obchodných podmienkach, a to hodne komplikovaným spôsobom v čl. VIII bod 3 podmienok na vydanie a používanie M. kreditnej karty na čl. 15 rubovej strane. Mal za to, že takéto dojednanie splátok je v rozpore so spotrebiteľským právom, keďže nie je vyjadrené priamo vo formuláre zmluvy, ale v obchodných podmienkach na ktorú odkazuje, a spôsob výpočtu týchto splátok je realizovaný veľmi komplikovaným spôsobom, ktorému bežný spotrebiteľ nemôže ani porozumieť. Uviedol, že ak by aj pripustil, že teda ide o úver alebo o dohodu na platenie v splátkach, tak nikde v samotnej zmluve o bežnom účte a balíku produktov a služieb M. pohoda, takisto ani v oznámení o poskytnutí úveru, ako ani v obchodných podmienkach, resp. v podmienkach na vydanie a používanie M. kreditnej karty a napokon ani vo všeobecných obchodných podmienkach neobsahuje dohodu o možnosti okamžitého zosplatnenia úveru pri nedodržaní splátky. Okrem toho považoval aj ďalšie ustanovenia za neprijateľné zmluvné podmienky, napr. čl. VIII bod 10, čl. 13 je dohoda banky so spotrebiteľom, že výška úrokovej sadzby je pohyblivá a banka má právo kedykoľvek meniť výšku úrokovej sadzby. Takéto dojednanie je absolútne neplatné pre neprijateľnosť, kedy si banka uzurpuje jednorázovo právo určovať sama, podľa vlastnej vôle výšku úrokovej sadzby. Takisto výšku uplatnených úrokov vo výške 19,5% považoval v rozpore s dobrými mravmi, rovnako aj úrok z omeškania vo výške 25%. Súd preto priznal len jediný oprávnený nárok, a to nárok na zaplatenie nepovoleného nedebetného zostatku o výške 09,31 Eur, a to hlavne z dôvodu, že okamžité zosplatnenie úveru je neplatný právny úkon. To znamená, že úverový vzťah prakticky beží, pretože toto okamžité zosplatnenie je v rozpore s § 565 Občianskeho zákonníka. Z pôvodne uplatnenej sumy 438,58 Eur s prísl. žalobca dôvodne uplatňoval sumu 09,31 Eur spolu s prísl. a vo zvyšku súd žalobu zamietol.
5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcov úspech predstavoval 2,1% a neúspech 97,9%. Úspešnejšiemu žalovanému tak po odrátaní neúspechu žalobcu od jeho úspechu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96%, pričom uvedenú náhradu mu súd aj priznal. V zmysle právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania má byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III.. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 16/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Mal za to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval právne normy, ktoré podľa jeho názoru aplikovať mal. Poukázal na právne normy účinné v čase vzniku záväzkovo- právneho vzťahu medzi ním a žalovaným, kedy v čase uzavretia úverovej zmluvy bola právna úprava spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v § 52 Občianskeho zákonníka tak, že v danom čase Občiansky zákonník ešte neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, ako je tomu v súčasnosti. Poukázal na to, že podľa ustanovení Obchodného zákonníka stačilo, ak bol dlžník v omeškaní s vrátením dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, v dôsledku čoho veriteľ bol oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Na základe uvedeného tvrdil, že v čase uzatvorenia zmluvy mu zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplynula povinnosť zakomponovať do textu zmluvy jeho právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky a v čase vzniku vzťahu nemohol predpokladať, že v budúcnosti zákonodarca prijme právnu úpravu, ktorá by takúto povinnosť v prípade možnosti využitia inštitútu predčasného zosplatnenia úveru pri spotrebiteľských úveroch zaviedla. Uviedol, že v tom čase vychádzal z vtedy účinnej právnej úpravy, a preto mal v tom čase za to, že ak sa žalovaný dostane do omeškania s vrátením dvoch alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, bude mať právo
od zmluvy odstúpiť a požadovať od žalovaného vrátenie dlžnej sumy aj s príslušenstvom a úrokmi. Nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci spočívalo v tom, že súd prvej inštancie opomenul na zistený skutkový stav aplikovať prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce časovú pôsobnosť súkromnoprávnych noriem, teda súd prvej inštancie mal vychádzať pri právnom posúdení veci z ust. § 879j Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade ide tak o nárok vzniknutý pred 01.01.2008, čo vyplýva aj z predloženej zmluvy o úvere a práve preto by mal byť žalobou uplatňovaný nárok posudzovaný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinných do 01.01.2008. Uviedol, že súd prvej inštancie opomenutím aplikovania prechodného ustanovenia tak porušil zásadu lex retro non agit, čiže princíp aretroaktivity alebo zákazu retroaktivity. Navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku a v naň závislom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
11. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
12. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah spotrebiteľský. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o bežnom účte balíku produktov a služieb ako aj Oznámenie o poskytnutí úveru k M. kreditnej karte uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňajú. V uvedenom prípade je nepochybné, že zmluva a oznámenie uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými zmluvami, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri ich uzatváraní konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľ, nakoľko pri ich uzatváraní a plnení nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským sporný nebol, čo vyplýva aj zo samotného odvolania žalobcu, ktorý nespochybnil charakter tohto vzťahu. Žalobca namietal, že v čase uzatvorenia zmluvy so žalovaným Občiansky zákonník neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého by sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom spotrebiteľ mali prednostne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom poukázal aj na prechodné ust. § 879j Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné posúdiť, či v zmysle citovaného prechodného ustanovenia bolo potrebné postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, aj keď
bol účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ, alebo bolo možné na daný právny vzťah aplikovať už ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
14. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluvný vzťah medzi stranami vznikol už v roku 2007, a to na základe Oznámenia o poskytnutí úveru k M. kreditnej karte, kde bol žalovanému na základe jeho žiadosti poskytnutý úver vo výške 165,96 Eur s čerpaním od 15.11.2007. V čase vzniku tohto právneho vzťahu znenie § 52 Občianskeho zákonníka vtedy platného a účinného upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na prechodné ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého sa právne vzťahy ako aj nároky z týchto právnych vzťahov vzniknutých pred 01.01.2008 majú spravovať a posudzovať podľa doterajších predpisov, čím mal byť práve Obchodný zákonník vzhľadom na ust. § 52 Občianskeho zákonníka vtedy účinného. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť od 01.01.2008, bolo zadefinované, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Uvedenou novelou Občianskeho zákonníka bolo v zmysle dôvodovej správy jednak nové a presnejšie zadefinovanie základných pojmov a tiež zavedenie definície spotrebiteľských zmlúv, pričom uvedenou novelou došlo aj k prebratiu Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako to vyplýva aj z § 879g Občianskeho zákonníka.
15. Odvolací súd na tomto mieste dáva do pozornosti aj to, že ďalšou novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 102/2014 Z. z. sa do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka doplnila veta v zmysle ktorej sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, avšak táto novela je bez prechodných ustanovení, z čoho vyplýva, že od jej účinnosti (t.j. 01.05.2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred týmto dňom. V zmysle dôvodovej správy bolo účelom tejto novely, aby sa na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi použili ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie Obchodného zákonníka. Zámerom tejto novely bolo tak dosiahnuť to, že v prípade ak spotrebiteľská zmluva bude uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Odvolací súd na tomto mieste dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 8 MCdo 13/2014 zo dňa 28.05.2015 v ktorých sa Najvyšší súd zaoberal otázkou, či premlčanie v spotrebiteľskom vzťahu vzniknutom pred 01.01.2008 sa má posudzovať podľa ust. Obchodného alebo Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že: „V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.“
16. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere vzťahu žalobcu a žalovaného, pričom námietku žalobcu týkajúcu sa aplikovania výlučne ustanovení Obchodného zákonníka na predmetný prípad považoval za nedôvodnú. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil zistené nedostatky pre ktoré žalobu vo zvyšku zamietol.
17. Súd prvej inštancie videl dôvod zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti v tom, že zo strany žalobcu nedošlo k platnému okamžitému zosplatneniu úveru, pretože v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka priamo v uzatvorenej zmluve nedošlo k dohode o splátkach a tiež nedošlo k dohode o možnosti okamžitého zosplatnenia úveru pri nedodržaní splátky. Z ust. § 565 Občianskeho zákonníka vyplýva, že vôľa strán o možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky musí existovať už v čase uzatvorenia zmluvy, ktorou boli poskytnuté peňažné prostriedky. Zmyslom takejto výpovede záväzkového vzťahu je predčasné ukončenie zmluvy v prípadoch stanovených v zmluve alebo v právnom predpise. Zmluvné podmienky pre predčasné ukončenie záväzkového vzťahu musia byť upravené priamo v samotnej zmluve, pričom ich úprava vo všeobecných obchodných podmienkach, prípadne v iných podmienkach tvoriacich súčasť zmluvy je nepostačujúca, pretože obchodné podmienky majú slúžiť na to, aby do samotnej zmluvy nebolo nutné prepisovať dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru. Z obsahu Oznámenia o poskytnutí úveru k M. Kreditnej karte (č.l. 8) ani odvolaciemu súdu nevyplýva, že by medzi sporovými stranami v rozhodnom čase bola dohodnutá možnosť vyhlásenia predčasného zosplatnenia úveru, rovnako tam absentuje akákoľvek zmienka o plnení v splátkach. Odvolací súd na dôvažok dodáva, že napokon ani v samotných Podmienkach pre vydanie a používanie M. kreditnej karty (č.l. 13 - 17) nie je zakotvená žiadna dohoda tohto charakteru. Z uvedeného tak aj odvolaciemu súdu vyplýva, že zo strany žalobcu nebola dodržaná táto zákonná podmienka pre účinné jednostranné vyhlásenie zosplatnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru poukazuje aj na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré konkretizuje spôsob uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd považoval jednostranný právny úkon - Oznámenie o zosplatnení úveru za právny úkon neplatný.
18. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo/544/2015.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).