Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-355-2018.pdf
PDF · 109.48 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/355/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: N. R., N.. XX.XX.XXXX, A. A. XXX/ XX, K., o zaplatenie 1.530,93 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14.09.2018, sp. zn. 38Csp/300/2017-39
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 14.09.2018, č.k. 38Csp/300/2017-39.
Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 14.09.2018, č.k. 38Csp/300/2017-39 žalobu zamietol (I. výrok) a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 1.530,93 EUR titulom nezaplatenia zosplatnenej istiny úveru, zmluvného úroku a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy od 09.08.2015 do zaplatenia s odôvodnením, že dňa 13.11.2014 ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom uzavrel Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500090524, na základe ktorej žalovanej poskytol úver vo výške 1.500,- EUR. Žalovaná sa zaviazala úver splácať v 42 pravidelných mesačných splátkach v sume 47,43 EUR. Žalovaná si svoje povinnosti riadne a včas neplnila, keď sa dostala do omeškania s úhradou už pri prvej splátke, z toho dôvodu žalobca dňa 09.08.2015 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru. Žalovaná suma 1.530,93 EUR predstavovala nesplatenú sumu úveru a úroku.
3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 12.11.2014 žalovaná vyplnila a podpísala Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru č. 8500090524, ktorá bola žalobcom podpísaná dňa 13.11.2014. V zmysle bodu 13 predmetnej žiadosti jej prijatím a schválením zo strany žalobcu sa táto žiadosť stala Zmluvou o revolvingovom úvere, na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť v prospech žalovanej ako dlžníka spotrebiteľský úver a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom. Výška dojednaného spotrebiteľského úveru predstavovala sumu 1.500,- EUR. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v 42 mesačných splátkach po 47,43 EUR. RPMN predstavovala 26,17 %, priemerná RPMN bola 44,06 % a dohodnutá ročná úroková sadzba bola vo výške 18,08 %. Celková čiastka, ktorú sa žalovaná zaviazala uhradiť predstavovala sumu 2.142,06 EUR. Žalovaná sa podľa tvrdenia žalobcu dostala do omeškania pri 1. splátke, pričom zaplatila len sumu 461,13 EUR. Na základe tejto skutočnosti žalobca dňa 09.08.2015 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru. Oznámenie o zosplatnení bolo žalovanej doručované, avšak dňa 24.07.2015 sa zásielka vrátila
žalobcovi ako neprevzatá v odbernej lehote. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru zo dňa 13.11.2014 súd zistil, že schválená výška úveru bola 1.500,- EUR, pričom výška mesačnej splátky predstavovala 47,43 EUR a poplatok za poskytnutie úveru 150,- EUR. Dátum splatnosti prvej splátky bol dňa 15.12.2014 a dátum splatnosti poslednej splátky úveru bol dňa 15.05.2018. Za nepreukázané súd prvej inštancie považoval kedy a v akých sumách došlo k splácaniu úveru zo strany žalovanej, keďže žalobca súdu nepredložil výpis z účtu žalovanej. Žalobca v žalobe taktiež nešpecifikoval žalovanú sumu čo do výšky nesplatenej sumy úveru ani výšky zmluvného úroku, uviedol len, že žalovaná suma je súčtom týchto dvoch položiek.
4. Súd vec právne posúdil podľa § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), § 53 ods. 5, § 879p Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 8, § 132 ods. 1, 3, § 150 ods. 1, § 185 ods. 2, § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 6 bod 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS a konštatoval, že právny vzťah založený zmluvou o poskytnutí úveru je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 657 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl.). Žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi žalobcom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Ďalej súd uviedol, že aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, súčasne ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto bolo potrebné predmetnú zmluvu posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou a poukázal na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
5. Následne súd konštatoval, že žalobca súdu nepreukázal kedy a aké úhrady vykonala žalovaná. Rovnako nebolo zrejmé a preukázané z akého titulu a na základe akých dôkazov si žalobca uplatnil sumu 1.530,93 EUR, ktorá je súčtom nesplatenej istiny úveru a zmluvného úroku (výšku zmluvného úroku žalobca taktiež nevyčíslil). Uviedol, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a aj navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou strán sporu. Sporová strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Z uvedených dôvodov tak dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že žalovaná je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti v tvrdenej výške a z uvedených dôvodov musel žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Súd prvej inštancie nemal v konaní preukázané výpisom z účtu žalovanej či inou objektívnou bankovou listinou, akú sumu žalovaná čerpala, resp. akú sumu uhradila. Keďže v danom prípade je konanie konaním sporovým, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, žalobca je povinný pripojiť k žalobe listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Ide o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením dôkazného bremena. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti uplatnenej pohľadávky.
6. Ďalej súd uviedol, že v porovnaní s Občianskym súdnym poriadkom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. Aj napriek možnosti súdu požiadať stranu sporu o ďalšie skutkové tvrdenia, pokiaľ smerujú k zisteniu podstatných a rozhodujúcich skutočností (§ 150 ods. 2 CSP), súd nesmie vyšetrovať a pátrať po skutkových tvrdeniach a nahrádzať aktivitu a procesnú zodpovednosť strán. V rámci dokazovania platí zásada (§ 132 v spojení s § 185 ods. 1), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Ak účastník nepreukáže to, čo tvrdí, súd nemôže zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému. Výnimky, keď neplatí vyššie
spomenuté pravidlo, sú uvedené v osobitných zákonoch, na základe ktorých dochádza k preneseniu dôkazného bremena zo zákona, čo neplatí v tomto konkrétnom prípade.
7. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 38/2015, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/4457/2007 a Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 13/2009 a konštatoval, že nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom strany sporu majú povinnosť doložiť svoje skutkové tvrdenia dôkazmi. Prostriedky procesného útoku v podobe skutkových tvrdení podliehajú sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania v zmysle ust. § 153 a 154 CSP. Žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno tým, že svoje tvrdenia v konaní na preukázanie svojho nároku hodnoverným spôsobom nepreukázal, preto súd žalobu zamietol.
8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a podľa zásad o náhrade trov tak, že stranám sporu nárok na náhradu konania nepriznal, keďže žalovanej ako úspešnej strane sporu žiadne trovy v konaní nevznikli.
9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vo veci sám rozhodol tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná právo na plnú náhradu trov konania. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
10. V odvolaní uviedol, že v konaní predložil zmluvu o úvere, ktorá bola sporovými stranami uzavretá dňa 12.11.2014, ktorá skutočnosť nebola spornou. Na základe zmluvy bola žalovanej poskytnutá suma úveru vo výške 1.500,- EUR, pričom z tejto sumy žalovaná uhradila len 461,13 EUR. Súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie tým, že nebolo preukázané poskytnutie úveru, avšak z rozsudku nevyplýva, aký význam by takýto dôkaz mal mať a zároveň, v čom jeho nepredloženie by malo znamenať neunesenie dôkazného bremena. Zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom sa vyznačuje tým, že ide o tzv. konsenzuálny kontrakt. Dôkazom o vzniku záväzku žalovaného je už samotná úverová zmluva. Konajúci súd odôvodnil, že nemal preukázané poskytnutie úveru, no z rozsudku nevyplýva, aká skutočnosť mala byť preukazovaná vo vzťahu k predmetu konania takýmto dôkazom. Postačujúcim dôkazom je už samotná zmluva, ktorá preukazuje existenciu určitého zmluvného vzťahu a určitého záväzku. Žalobca v žalobe sám uviedol, že žalovaná uhradila len sumu 461,13 EUR. Táto skutočnosť potvrdzuje, že žalovaná plnila podľa zmluvy. Bolo by ťažko vysvetliteľné, aby žalovaná plnila sumu práve vo výške splátky za situácie, ak by úver neobdŕžala. Súd prvej inštancie mal hodnotiť skutočnosti uvedené v žalobe a v predložených listinách aj vo vzájomnej spojitosti a súvislosti, kedy sa ako logický dôsledok úhrady sumy 461,13 EUR javí, že ju žalovaná vykonávala ako splátku úveru, teda svojho dlhu, ktorý vznikol čerpaním úveru. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol žiadny záver, ktorý by neumožňoval žalobe vyhovieť. Len samotné konštatovanie o nepredložení dokladu o čerpaní úveru je nepostačujúce, pretože zákonná úprava existenciu záväzku dlžníka z úverovej zmluvy sa spája už so vznikom zmluvy, a nie až s jeho čerpaním. Tým sa úverová zmluva ako konsenzuálny kontrakt odlišuje od zmluvy o pôžičke. Rozhodnutie tak bolo vydané na základe nesprávnych a nedostatočných záverov súdu.
11. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa § 34 CSP prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
13. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.12.2019 o 9.25 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.12.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
15. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
17. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
19. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
20. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
21. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
23. V prvom rade odvolací súd poukazuje, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného procesu, aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pri koncipovaní inštitútu dokazovania sa v novej právnej úprave zahrnutej v Civilnom sporovom poriadku, vychádzalo z doterajšej úpravy zavedenej v Občianskom súdnom poriadku, ale boli zavedené aj viaceré zmeny, a jednou z nich je aj odklon od princípu materiálnej pravdy. Žalobca je povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru, môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný k žalobe pripojiť, ak to povaha veci pripúšťa. Zákonodarca preto za účinnosti O.s.p., vychádzal z ustanovení § 79 O.s.p.. Podľa týchto ustanovení O.s.p., súd nie je viazaný len tými dôkazmi, ktoré navrhli účastníci konania, pretože v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. môže súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, a ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodovanie vo veci. Toto ustanovenie je obrazom princípu materiálnej pravdy, t. j. povinnosti súdu zistiť skutkový stav, čo možno najúplnejšie a najbližšie ku skutočnosti.
24. Od tejto úpravy sa však odchýlil zákonodarca pri koncipovaní Civilného sporového poriadku a do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov,
ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami, a súvisiacimi dôkazmi. Dôkaz sa vedie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. V danom prípade preto platí princíp formálnej pravdy. Z uvedeného sa uprednostňuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku.
25. Princíp formálnej pravdy (prejednací princíp) spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu, a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu. Strany sú povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Strany sporu sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia a dôkazy. Nie je povinný po nich pátrať, ani by tak dosť dobre nemohol urobiť, pretože by musel vyhľadávať skutočnosti, ktoré sa týkajú rozmanitých súkromných vzťahov medzi stranami. Tie mu nie sú pravidelne známe a vôbec dostupné. Ak tak strany nevykonajú, potom zastihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech.
26. Opakom prejednacieho princípu je vyšetrovací princíp, ktorý ako taký znamená povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci. Ak je súd viazaný vyšetrovacím princípom, ktorý je previazaný s princípom materiálnej pravdy, nie je vôbec ovplyvňovaný dôkaznou aktivitou účastníkov konania, a vyšetruje skutočný stav veci aj v prípade absolútnej procesnej pasivity účastníkov v konaní. V civilnom sporovom procese sa vyšetrovací princíp spolu s materiálnou pravdou neuplatňuje.
27. Pri sporoch s ochranou slabšej strany (čo predstavuje aj daný spor, keďže žalovaná je spotrebiteľ) možno hovoriť o oslabenom prejednacom princípe. Nakoľko v civilnom sporovom procese sa vyšetrovací princíp spolu s materiálnou pravdou neuplatňuje, tak v ustanoveniach § 295, § 303 ods. 2, § 311 a § 319 CSP, ktoré upravujú možnosť vykonania aj nenavrhnutých dôkazov, je potrebné vychádzať z toho, že stále ide o aplikáciu prejednacieho princípu, aj keď v značne modifikovanej podobe. Súd by mal vyvíjať zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstaraním dôkazných prostriedkov až v prípade, keď je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Zmyslom a účelom odklonu od štandardnej podoby prejednacieho princípu v klasickom sporovom procese, je však určitým spôsobom napomôcť postaveniu iba slabšej strany (v danom prípade žalovanej - spotrebiteľovi) v konaní práve tým, že súd môže vykonať aj taký dôkaz, ktorý slabšia strana (žalovaná - spotrebiteľ) nenavrhla. V žiadnom prípade však súd nenahrádza aktivitu a nenapomáha dodávateľovi/veriteľovi, t.j. žalobcovi, ktorý slabšou stranou v spore nie je.
28. Pokiaľ ide o dôkaznú povinnosť, táto predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Vo všeobecnosti platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Strana sporu musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.
29. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal kedy a aké úhrady žalovaná vykonala a z akého titulu si žalobca uplatňuje žalovanú sumu. Žalobca v konaní nepreukázal (napr. výpisom z úverového účtu) na základe čoho si uplatňuje žalovanú sumu, t.j. kedy žalovaná čerpala úver, či a v akej výške uhradila splátky a z čoho sa žalovaná suma skladá. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané uzavretie úverovej zmluvy resp. poskytnutie
úveru, z predložených dôkazov však nemal preukázanú žalovanú sumu, ktorá podľa tvrdenia žalobcu predstavuje súčet nesplatenej istiny úveru a zmluvného úroku.
30. Rovnako tiež odvolací súd poukazuje na ust. § 150 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Súd môže vyzvať strany na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), uvedené však nesmie nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v spore. Nesplnenie tejto povinnosti sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá sa prejaví predovšetkým v jej neúspechu v spore. Nedostatky v procesnej aktivite strany sporu však v sporovom konaní nemôže súd riešiť výzvou na doplnenie tvrdení a dôkazov, pretože súd by takýmto postupom neprimerane nahrádzal aktivitu žalobcu, čo by malo za následok porušenie princípu rovnosti sporových strán v spore.
31. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je tak záver súdu o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v spore, tým, že svoje tvrdenia v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal, správny.
32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a tak nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnej žalovanej preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).