Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9Csp-5-2023.pdf
PDF · 167.82 KB
Case nature
Area
Subarea
9Csp/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C. právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul. Sovietskych hrdinov č.163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154 právne zastúpenému JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške X.XXX,XX eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 180,-eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a .
III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 20.06.2023 domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť jej sumu X.XXX,XX eur a nahradiť jej trovy konania.
2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp.zn.3Csp/8/2020 o zaplatenie X.XXX,XX eur s prísl. bola ako spotrebiteľka v postavení žalovanej, pričom rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 25.01.2023, ktorý právoplatnosť nadobudol dňa 10.05.2013 bolo konanie o sumu 90,18 eur s prísl. zastavené a vo zvyšku bola žaloba žalobcu ( tu žalovaného) proti nej zamietnutá. V žalobe citovala časti rozhodnutia zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods.2 písm. b/ zák. č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľka uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré musela brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy a zároveň aj funkciu relutárnu predstavujúcu obohatenie spotrebiteľa proti dodávateľovi za to, že musel podstúpiť súdne konanie uviedla, že hypotéza právnej normy je splnená, lebo je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, preto požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.840,61 eur, ktorú odôvodnila tým, že ide o 50 % sumy 3.681,22 eur o ktorú sa žalovaný v pôvodnom konaní chcel na jej úkor bezdôvodne obohatiť. Táto suma je podľa žalobkyne primeraná na to, aby boli dosiahnuté všetky ciele primeraného finančného zadosťučinenia, keď rozsah porušenia spotrebiteľského práva je definovaný rozsudkom v základnej veci sp.zn.3Csp/8/2020 a jeho
odôvodnením, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku, z tejto je potrebné vychádzať ako zo záväznej a tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva v základnej veci nie je možné ani rozširovať, ani zužovať. Poukázala na to, že ak má byť finančné zadosťučinenie primerané, teda spravodlivé, jeho výška nemôže byť len symbolická, lebo taká výška nebola by ani spravodlivá, ani odradzujúca pre dodávateľa, pričom na rozdiel od iných inštitútov v právnom poriadku SR ( napr. ochrana osobnosti), kde sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte PFZ nie je možné, keď toto je možné len v peňažnej forme a má byť zároveň odmenou spotrebiteľa. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka je podľa žalobkyne jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť.
3. Ako dôkaz na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 25.01.2023 sp.zn.3Csp/8/2020.
4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že žalobkyňa v žalobe bližšie nešpecifikovala a nekonkretizovala ani jedno jej právo priznané jej ako spotrebiteľovi, ktoré malo byť porušené a pre ktoré by jej mal prináležať nárok titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa žalovaného na uplatnenie nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia voči nemu nie je splnená ani jedna zákonná podmienka. Keďže dôvodom zamietnutia žaloby v základnom konaní bola neplatnosť postúpenia pohľadávky a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, tak žalobkyňa tu podľa žalovaného nemá aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia, lebo predpokladom jeho priznania je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom, ktorým treba rozumieť aktívne konanie spotrebiteľa a úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práv alebo povinností určených na ochranu spotrebiteľov, napríklad nároku na náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia alebo určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve ( uznesenie NS SR 6Cdo/389/2015) a obrana žalobkyne v spore 3Csp/8/2020 nepredstavuje úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľom v zmysle § 3 ods.5 veta tretia zák.č.250/2007 Z.z., s čím sa podľa neho vysporiadal aj Najvyšší súd, a to v už spomínanom rozhodnutí 6Cdo/389/2015, ale aj v rozhodnutí 6Cdo/127/2017. Podľa žalovaného zákonodarca podmienil právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie aktívnym konaním a uplatňovaním práv spotrebiteľa, teda podaním určovacej žaloby, žaloby o náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, preto právny názor žalobkyne, že obranou v spore úspešne uplatnila porušenie svojich práv je nesprávny a v rozpore s § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. ako aj v rozpore s ústavným vymedzením právneho štátu. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti žalobkyňou nie je tak splnená a preto nie je splnená zákonná podmienka pre priznanie nároku a žalobu treba zamietnuť, v súvislosti s čím poukázal žalovaný na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.6Co/75/2018. Nie je podľa žalovaného splnená ani druhá podmienka na uplatnenie tohto nároku, teda že spotrebiteľ má nárok naň od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá, lebo pokiaľ žalovanému nebola platne postúpená pohľadávka, ktorej zaplatenie bolo predmetom sporu, nikdy nebol jej veriteľom a postúpenie pohľadávky bolo deklarované súdom za neplatné od počiatku a je preto vylúčené, aby on bol subjektom zodpovedným za porušenie práv žalobkyne ako spotrebiteľky. Ak od počiatku nebol veriteľom úverovej pohľadávky, potom je podľa neho vylúčená aj jeho pasívna legitimácia v tomto spore. Nesúhlasil s názorom žalobkyne, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má plniť sankčnú funkciu z dôvodu občianskoprávneho charakteru tohto súkromnoprávneho inštitútu, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie. Podporne poukázal na právny záver z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.zn.9Co/50/2018. Nesprávny je podľa neho aj názor o reparačnej funkcii daného inštitútu, ktorá je typická pre inštitút náhrady škody, nakoľko inštitút primeraného zadosťučinenia nemá slúžiť ako prostriedok náhrady škody a nemôže slúžiť na neprimerané obohacovanie sa spotrebiteľa ( uznesenie KS v Prešove sp.zn.17Co/17/2018). Poukázal na to, že podaním žaloby len využil ústavné právo a za uplatnenie ústavného práva nemôže byť trestaný zaplatením finančného zadosťučinenia, keď navyše jeho procesný neúspech v základnom konaní sa prejavil v platení náhrady trov konania žalobkyni vo výške 792,54 eur. Namietal tiež neprimeranosť žalobkyňou žiadanej sumy poukazujúc na to, že sama žalobkyňa nevrátila doposiaľ veriteľovi ani požičanú sumu úveru, čo sama potvrdila vo veci 3Csp/8/2020. Namietal tiež neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou, nakoľko tá nepreukázala, že by daným konaním utrpela ujmu takého rozsahu, ktorú je potrebné zhojiť poskytnutím finančného zadosťučinenia.
5. Žalobkyňa v replike na žalobe v celom rozsahu trvala. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že nepreukázala porušenie svojich spotrebiteľských práv, nakoľko hypotéza právnej normy uvedenej v § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa absolútne žiadnym spôsobom nešpecifikuje a nerozlišuje, či takáto osoba musí v konaní vystupovať ako žalobca alebo žalovaný, a porušiteľom môže byť tak tvorca zmluvnej dokumentácie, ako aj nový dodávateľ z pozície postupníka. Reštriktívny výklad predmetného ustanovenia žalovaným je podľa nej v rozpore s vôľou zákonodarcu a cieľom samotnej normy, ktorým je dosiahnuť vysokú úroveň ochrany práv spotrebiteľov, čo vyplýva už zo samotného názvu zákona č.250/2007 Z.z. Poukázala na aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.7Cdo/237/2021 zo dňa 30.03.2023, z ktorého podľa nej vyplýva, že porušiteľom voči ktorému je možné úspešne sa domáhať PFZ je aj postupník z úverovej pohľadávky a rovnako poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.9Cdo/324/2020 z 13.12.2022. Z § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa podľa žalobkyne nevyplýva, aby rozhodnutie súdu v základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia, pretože samotné práve závery, ktoré sú postačujúce pre kvalifikovanie porušenia spotrebiteľského práva vyplývajú z odôvodnenia rozhodnutia vydaného v základnom konaní a za úspešné uplatnenie je potrebné považovať výsledok základného konania. Skutočnosť, že žalovaný nekoncipoval úverovú zmluvu ho podľa nej nezbavuje zodpovednosti za porušenie jeho zákonných povinností, keď žalovaný fakticky vykonával práva veriteľa a domáhal sa zaplatenie pohľadávky a tak po materiálnej a formálnej stránke je subjektom, ktorý hmotnoprávne disponoval s pohľadávkou. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva podľa nej nepostupoval s odbornou starostlivosťou, prevzal pohľadávku, požadoval jej zaplatenie a tým aj prevzal zodpovednosť za porušenie práv a povinností z tohto zmluvného vzťahu. Je preto pasívne legitimovanou stranou tohto sporu. Z rozhodnutia v základnej veci podľa žalobkyne jasne vyplýva, že v zmluve absentovali obligatórne náležitosti dané zákonom č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a žalovaný nielenže nepreukázal platné postúpenie pohľadávky, ale ani jej mimoriadne zosplatnenie. K tvrdeniam žalovaného o absencii ujmy poukázala na to, že novelizované ust.§ 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje vznik ani hrozbu ujmy, tu ale išlo o reálnu hrozbu vzniku ujmy, keď žalovaný ako neoprávnený subjekt viedol voči nej súdne konanie. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017. Za podstatné označila tiež to, že v čase základného konania boli už vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa problematiky aktívnej vecnej legitimácie postupníka, a to rozsudky 7Cdo/26/2017 a 1Cdo/147/2017. Poukázala na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove ktoré podľa nej odmietli argumentáciu žalovaného a tvrdila, že zákonnou povinnosťou žalovaného bolo postupovať s odbornou starostlivosťou a nie skúšať súdnu moc, či bude v konaní voči nej úspešný a práve takým postupom a súdnym konaním vyvolal v nej stresové situácie. Kritériom posudzovania primeranosti mala by byť aj recidíva porušovania spotrebiteľského práva, uplatnená výška primeraného finančného zadosťučinenia je podľa nej adekvátna, zodpovedajúca jeho účelu, keď sankcie z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Žalovaný podľa nej dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na finančnom trhu a aj v súčasnosti napriek početným rozsudkom vydaným proti nemu neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží obohacovať na úkor spotrebiteľov.
6. Žalovaný písomnú dupliku nepodal.
7. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktorom žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu na žalobe v celom rozsahu trvala, pričom poukázala na argumentáciu uvedenú v jej písomných podaniach, teda v žalobe, ako aj v replike. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie je podľa nej daný, resp. jeho základ je daný úspechom v základnom konaní vedenom na tunajšom súde, kedy sa žalobkyňa úspešne ubránila nedôvodnej žalobe žalovaného. Pokiaľ ide o výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia, má za to, že táto je taktiež dôvodná, a to predovšetkým s poukazom na množstvo porušení spotrebiteľského práva, predovšetkým porušenie § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch, taktiež v rozsudku boli konštatované viaceré porušenia zákona o spotrebiteľských úveroch pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a taktiež je zrejmé, že žalovaný tým, že si uplatňoval pohľadávku voči spotrebiteľovi, na ktorú vôbec nemal nárok, tak sa taktiež dopustil porušenia svojej povinnosti konať v súlade s dobrými mravmi a taktiež došlo k zrejmému porušeniu jeho povinnosti konať s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ ide o skutočnosť tvrdenú žalovaným, že žalobkyňa si nesplnila všetky svoje povinnosti z úverového vzťahu s jeho právnym predchodcom, tak tu poukázala na to, že táto skutočnosť je pri posudzovaní tohto nároku úplne bezpredmetná z tohto dôvodu, že žalobkyňa nie je žalovanému dlžná ani jedno euro a nemá vôbec vo vzťahu k nemu žiadne
podlžnosti. Navrhovala, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni náhradu trov konania.
8. Predvolaný právny zástupca žalovaného neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, o odročenie pojednávania nežiadal. V súlade s ust.§ 180 CSP preto súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v jeho neprítomnosti, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.
9. Návrhu žalobkyne, aby súd vzhľadom na neospravedlnenú neprítomnosť žalovaného rozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie súd nevyhovel z nasledujúcich dôvodov.
10. Čisto formalistické poňatie rozsudku pre zmeškanie založené na takom výklade ust.§ 274 CSP, ktoré vzhľadom na formuláciu „rozhodne súd“ má rezultovať v zákonný príkaz pre súd vždy takto rozhodnúť, bez ohľadu na konkrétne okolnosti veci neobstojí. Potvrdzuje to aj aktuálny Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku ( Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2022,) kde sa v tejto súvislosti uvádza ( viď strana 1123, komentár k § 274 ), cit.“ Ústavný súd judikoval, že všeobecný súd nemôže vydať rozsudok pre zmeškanie automaticky, teda že nestačí preveriť splnenie formálnych podmienok, ale musí veľmi starostlivo zvážiť s ohľadom na okolnosti daného prípadu, či použitie tohto nástroja nebude neprimerane zasahovať do procesných práv žalovaného. Súd má pristupovať k vydaniu rozsudku pre zmeškanie zdržanlivo. Ak má pochybnosti, teda ak okolnosti prípadu jednoznačne nesvedčia o procesnej pasivite strany, rozsudok pre zmeškanie by nemal vydať ( I. ÚS 233/2019, III.ÚS 373/2000, III.ÚS 121/2021, podobne III. ÚS 354/2021, III.ÚS 89/2021 alebo III. ÚS 288/2021).“
11. Ústavný súd takisto uviedol, že materiálnou podmienkou vydania rozsudku pre zmeškanie je neprítomnosť procesnej aktivity jednej z procesných strán. Ak súd nemá preukázaný skutočný nezáujem žalovaného o vedenie konania, mal by konanie v neprítomnosti žalovaného uprednostniť pred vydaním kontumačného rozsudku. Ak žalovaný v konaní podal svoje písomné vyjadrenia, vo svetle judikatúry Ústavného súdu a práva žalovaného na spravodlivý proces by súd mal vziať tvrdenia žalovaného do úvahy a kontumačný rozsudok nevydať, ak žalovaný účinne poprel tvrdenia žalobcu.
12. V tu súdenej veci žalovaný nebol v spore pasívny, nakoľko podal rozsiahle a podrobné vyjadrenie k žalobe v ktorom podľa názoru súdu účinne poprel tvrdenia žalobkyne o primeranosti ňou požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia. Túto sumu z dôvodov tam uvedených, najmä z dôvodu nevrátenia ani istiny úveru označil za neprimeranú, s čím sa súd stotožňuje, preto súd nerozhodol vo veci rozsudkom pre zmeškanie ale vykonal dokazovanie a vec riadne meritórne posúdil, prejednal a rozhodol.
13. Súd sa tak oboznámil s obsahom žaloby, repliky žalobkyne a písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých stranami predložených listinných dôkazov, keďže vykonanie žiadneho z týchto dôkazov nebolo namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Svidník zo základného konania sp.zn.3Csp/8/2020 ( § 295 CSP), pričom zistil tento skutkový stav:
14. Zo spisu Okresného súdu Svidník sp.zn.3Csp/8/2020 súd zistil, že žalobou podanou na tomto súde dňa 31.1.2020 sa obchodná spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. domáhala, aby súd uložil tu žalobkyni ( tam ako žalovaná ) povinnosť zaplatiť jej sumu 3.681,22 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.681,22 eur od 27.06.2017 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania. Žalobou uplatnené nároky odôvodnila tým, že jedná sa o nároky majúce základ v zmluve číslo XXXXXXX/XXXXXXXXXX zo dňa 24.08.2015 na základe ktorej bol žalovanej ( tu žalobkyni ) poskytnutý úver vo výške 5.000,- eur z ktorého vrátila len 3.461,20 eur. O žalobe sa navrhovalo rozhodnúť platobným rozkazom, ktorý súdom dňa 03.03.2020 aj bol vydaný, pričom zrušený bol na základe včas podaného odporu zo dňa 10.03.2020. Podaný odpor tam žalovaná ( tu žalobkyňa ) odôvodnila tým, že zmluva neobsahovala všetky náležitosti podľa v tom čase účinného zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to predpoklady použité na výpočet RPMN, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a ani dobu trvania zmluvy vyjadrenú určitým spôsobom. Úver je z uvedených dôvodov bezúročný a bez poplatkov, čo zakladá len povinnosť vrátiť žalobcovi istinu. Žalovaná ( tu žalobkyňa ) v odpore uviedla, že nakoľko jej bol poskytnutý úver 5.000,-eur a uhradila len sumu 3.461,20 eur, má žalobca nárok len
na zaplatenie sumy 1.538,80 eur a nie 3.681,22 eur. Navrhovala preto žalobu nad sumu 1.538,80 eur zamietnuť a priznať jej pomernú náhradu trov konania. Žalobca v spore 3Csp/8/2020 ( VÚB, a.s.) vo vyjadrení k odporu na žalobe v celom rozsahu trval. Uznesením zo dňa 01.10.2020, ktoré právoplatnosť nadobudlo dňa 23.10.2020 bola z dôvodu tvrdenia o postúpení pohľadávky pripustená zmena strany sporu na strane žalobcu, tak že do konania ako žalobca vstúpila obchodná spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o. Aj po ďalšom podrobnom vyjadrení žalovanej ( tu žalobkyne) k sporu prostredníctvom jej dupliky zo dňa 05.09.2020, v ktorej opäť navrhovala rozhodnúť tak, ako uviedla v odpore žalobca ( tu žalovaný) s výnimkou časti nákladov na vymáhanie pohľadávky v sume 90,18 eur, kde žalobu vzal späť trval na dôvodnosti svojho nároku a obranu žalovanej ( tu žalobkyňa) označil za nedôvodnú. Na pojednávaní vo veci 3Csp/8/2020 konanom dňa 25.01.2023 žalovaná ( tu žalobkyňa) namietala neposudzovanie jej bonity pred uzavretím zmluvy, preto s poukazom na § 11 ods.2 Zákona o spotrebiteľských úveroch tvrdila, že právny predchodca žalobcu nemohol platne jednorázovo zosplatniť úver, preto neplatné je aj postúpenie takéhoto živého úveru a z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
15. O žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 25.01.2023 tak, že v časti o zaplatenie sumy 90,18 eur s prísl. bolo konanie zastavené, v prevyšujúcej časti žaloba bola zamietnutá a žalovanej ( tu žalobkyňa) bol proti žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Dôvody zamietnutia žaloby podľa odôvodnenia rozsudku boli nasledujúce: 1./ absencia povinných náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods.2 písm. f/ a k/ zákona o spotrebiteľských úveroch majúca za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ďalej 2./ nesplnenie povinností právneho predchodcu žalobcu, ktoré mu ukladá § 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktoré malo takisto za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, 3./ nepreukázanie doručenia oznámenia o predčasnom zosplatnení úveru, ktoré tak nemohlo nadobudnúť účinky, 4./ nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko pre postúpenie „živého“ úveru je postúpenie pohľadávky neplatné pre rozpor s § 17 ods.1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Rozsudok nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
16. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutie a tvrdiac, že v predmetnom konaní úspešne na súde ubránila svoje spotrebiteľské právo má za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného zadosťučinenia vyvodzovala z výšky sumy, o ktorú bola v základnom konaní žalovaná, pričom žiadala polovicu tejto sumy.
17. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa názoru súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré v okolnostiach tu súdenej veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 180,-eur, a to z nasledujúcich dôvodov.
18. Nosnou námietkou žalovaného bola námietka o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie a nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ku ktorým súd uvádza nasledovné. Niet pochýb, a nebolo to medzi stranami ani sporné, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. ( ktorej právnym nástupcom z dôvodu zlúčenia sa stala Všeobecná úverová banka, a.s.) zo dňa 24.08.2015, ako to vyplýva už z jej názvu je spotrebiteľskou zmluvou, čo bolo právoplatne ustálené aj v základnom konaní, pričom tvrdenie o zmene veriteľa na tom nič nemení, nič nemení na podstate a charaktere spotrebiteľského vzťahu. Subjekt, ktorý má záujem stať sa postupníkom pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy činí tak dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia a musí si byť vedomý, vzhľadom na hmotnoprávnu úpravu a ustanovenia verejnoprávneho predpisu obsahujúceho kogentné ustanovenia ( zákon č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), že jeho konanie a kroky budú hodnotené aj z tohto pohľadu. Žalovaný pri nadobúdaní pohľadávky voči spotrebiteľovi a pri jej následnom vymáhaní bol povinný dodržať povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Je celý rad ustanovení, ktoré potvrdzujú tento záver a ktoré by úplne stratili zmysel, ak by platil výklad žalovaného ponúknutý ním v tu súdenej veci ( viď napr.§ 7 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie alebo § 53a Občianskeho zákonníka podľa ktorého povinnosť zdržať sa používania judikovanej neprijateľnej zmluvnej podmienky má aj právny nástupca dodávateľa. ) Aj z § 529 ods.1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky. Súd v súvislosti so svojim záverom, že
je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v danom prípade ( napriek jeho námietkam, že tomu tak v dôsledku záveru súdu v základnej veci o neplatnosti postúpenia pohľadávky nemôže byť ) podporne a analogicky poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.2Cdo/125/2018 zo dňa 27.06.2019 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 72/2019 podľa ktorého právo spotrebiteľa domáhať sa na súde určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru zostáva zachované aj voči tomu, na koho dodávateľ postúpil svoju pohľadávku z úveru.
19. Ak zostáva zachované právo spotrebiteľa domáhať sa na súde voči tomu, na koho dodávateľ postúpil svoju pohľadávku z úveru a kto ju voči spotrebiteľovi uplatňuje a vymáha určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, čo následne môže viesť k žalobe spotrebiteľa proti postupníkovi podľa § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa, niet dôvod pre záver, že by žalovaný, keďže to bol práve on, kto vstúpil do vymáhania pohľadávky voči žalobkyni na súde, a kto bol stranou sporu v základnej veci v momente rozhodnutia, kedy sa žalobe žalobkyňa ubránila nemal byť pasívne vecne legitimovaný. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky konštatovaná v základnom konaní nič nemení na tom, že žalovaný je tu pasívne vecne legitimovaný. Správne žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.7Cdo/237/2021, na ktorý poukazuje aj súd. Súd podporne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.7Cdo/80/2020 publikovaný pod č. R 47/2022 podľa ktorého ( viď bod 17 odôvodnenia) „zo zákonnej dikcie označenia zodpovedného subjektu, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie („od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá") de lege lata nevyplýva, že to nevyhnutne musí byť iba jedna zo sporových strán v konaní na súde, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, hoci ním spravidla bude práve tento procesný subjekt“. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR zároveň odobril záver odvolacieho súdu použiteľný vzhľadom na námietky žalovaného aj v tu súdenej veci, a síce že „Úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícií žalobcu, resp. v rámci konania ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol v pozícii žalovaného možno subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu ani táto odvolacia námietka nebola odvolacím súdom posúdená ako dôvodná ... Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca v tom, že v predchádzajúcom konaní vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného, nakoľko v danom konaní konajúci súdu zamietol žalobu postupníka.“
20. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
21. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo. Predloženým rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 25.01.2023, č.k.3Csp/31/2020-146 žalobkyňa preukázala, že v pôvodnom konaní uplatňoval si žalovaný voči nej sumu 3.681,22 eur s príslušenstvom, pričom podľa právoplatne ustáleného záveru súdu žalovaný nebol aktívne vecne legitimovaný na súdne uplatnenie daného nároku z dôvodu nepreukázania zákonných podmienok postupiteľnosti pohľadávky a teda jej neplatného postúpenia.
22. Ak žalovaný tvrdil, že uplatňovaním daného nároku voči žalobkyni len realizoval ústavou zaručené právo, tak súd mu pripomína, za akých konkrétnych okolností a akým spôsobom k tomu došlo. Toto
tvrdenie ho nijako nezbavuje zodpovednosti za stav, ktorý v dôsledku toho nastal. Bol to práve žalovaný, kto uzavrel s pôvodným veriteľom s právom nesúladnú zmluvu o postúpení pohľadávok a na základe nej si uplatnil voči žalobkyni nárok, teda niet pochýb, že zodpovednosť za výsledok sporu a stav, ktorý nastal nesie práve žalovaný. K tvrdeniu žalovaného, že on nič neporušil súd uvádza, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Vo veci sp. zn. 3Csp/8/2020 Okresného súdu Svidník bola v dôsledku procesnej obrany žalobkyne zamietnutá žaloba žalovaného. V tomto konaní sa posudzovala platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi VÚB, a.s. a žalovaným a postúpenie pohľadávky ku ktorému malo dôjsť k 22.07.2020. Tento právny úkon sa považoval za absolútne neplatný z dôvodu, že neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o postúpení pohľadávok tak bola posúdená ako neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Napriek neplatnej zmluve o postúpení pohľadávok sa žalovaný vo veci 3Csp/31/2020 Okresného súdu Svidník domáhal zaplatenia nie malej finančnej čiastky z neplatného právneho úkonu, teda na úkor žalobkyne sa snažil bezdôvodne obohatiť, čo nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp/22/2020, kde išlo o obdobnú vec, kde nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatnený bol z dôvodu úspešného ubránenia práva spotrebiteľa v základnom konaní tak ako tu práve z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre rozpor postúpenia pohľadávky so zákonom).
23. Ak žalovaný opakovane tvrdil, že z jeho strany k porušeniu žiadneho práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa či osobitnými predpismi nedošlo, tak tu súd poukazuje na to, že žalovaným porušenými zákonnými ustanoveniami sú napr. § 2 písm. u/ zákona o ochrane spotrebiteľa ( platné v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky) podľa ktorého odbornou starostlivosťou na účel daného zákona sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, a tiež § 8 zákona o ochrane spotrebiteľa upravujúci klamlivé konanie a nekalé praktiky. Súd podporne poukazuje napr. na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2022 sp.zn.20CoCsp/33/2022, z ktorého cit „Žalovaný požadoval od žalobcu plnenie, na ktoré zjavne nárok nemal. Takéto konanie žalovaného, ktoré mohlo mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ( bod 12 odôvodnenia). Podľa názoru odvolacieho súd na úspešné uplatnenie práva postačuje jednak aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou, avšak navyše v prejednávanom prípade žalovaný zlyhal pokiaľ postupoval zjavne v rozpore s odbornou starostlivosťou. Je nepochybné, že neopodstatnené uplatňovanie súm („len tak skúsime“) bez akéhokoľvek podkladu voči spotrebiteľom je nutné zahrnúť do kategórie rozporu s odbornou starostlivosťou, ale aj rozporu s dobrými mravmi § 3 ods. 1 OZ“ ( bod 14 odôvodnenia).
24. K námietke žalovaného, že nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobkyne súd ďalej poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 8Co/136/2017-66 zo dňa 26.06.2018, ktorý v obdobnej veci dospel k záveru, že cit.: „Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie treba uviesť, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3C/272/2013 si žalobca (v tomto konaní žalovaný) uplatnil proti žalovaným (v tomto konaní žalobcom) zaplatenie sumy 1.508,48 eur s prísl. Bez akýchkoľvek pochybností v tomto pôvodnom konaní vystupovali terajší žalobcovia ako spotrebitelia. V pôvodnom konaní žalobca (teraz žalovaný) si uplatňoval práva z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľov v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z.), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalo obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d/ zákona č. 250/2007 Z.z.). Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej, keďže nikdy nebol vlastníkom pohľadávky voči žalobcom, nemožno ho v žiadnom prípade považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľského práva žalobcov zodpovedala. Možno uzavrieť, že
žalovaný je v tomto konaní pasívne legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcom v pôvodnom konaní došlo k porušeniu práv a povinností (vyššie citovaných) ustanovených v zákone č. 250/2007 Z.z.). Žalovaný vyvolaním súdneho konania nie nevýznamnou mierou participoval na zásahu do práv žalobcov, ktoré pre neho skončilo neúspechom v dôsledku nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky (§ 92 ods. 8 ZOB).“
25. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľa v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z.), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalo obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d/ zákona č. 250/2007 Z.z.). Ak žalovaný vymáhal pohľadávku proti žalobkyni napriek tak veľkému počtu a tak zásadných porušení ako boli identifikované v konaní v základnej veci (absencia povinných náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods.2 písm. f/ a k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nesplnenie povinností právneho predchodcu žalobcu, ktoré mu ukladá § 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, čo všetko malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nepreukázanie doručenia oznámenia o predčasnom zosplatnení úveru, ktoré tak nemohlo nadobudnúť účinky ) potom je zrejmý úplne zásadný rozpor s požiadavkou odbornej starostlivosti. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanému vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešnou obranou voči takýmto nedôvodným nárokom v pôvodnom konaní na súde úspešne uplatnila svoje práva. Preto aktuálna snaha žalovaného v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný neobstojí.
26. Povinnosťou žalovaného vzhľadom na predmet jeho činnosti bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na postupovanie pohľadávok. Ak by žalovaný poukazoval na to, že zákonné povinnosti pri postúpení pohľadávky neporušil on, ale postupca, potom žalovaný nemal domáhať sa vstupu do začatého konania voči žalobkyni, ale mal vec riešiť s postupcom. K opakovanému tvrdeniu žalovaného, že uplatnením domnelej pohľadávky len realizoval svoje Ústavou zaručené právo žiada sa ešte uviesť, že v okolnostiach veci toto tvrdenie absolútne nemôže obstáť, lebo k postúpeniu pohľadávky a uplatneniu nároku voči žalobkyni došlo v čase, kedy už existovali desiatky právoplatných súdnych rozhodnutí súdov naprieč republikou, ktoré konštatovali neplatnosť takého postúpenia pohľadávky a obdobné žaloby žalovaného zamietli z rovnakých dôvodov neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, preto o nepoctivosti postupu žalovaného, ktorý napriek tomu „skúšal“ ďalšie takéto postúpenie a súdne uplatnenie nemožno pochybovať.
27. Súd sa preto plne stotožňuje s tvrdením žalobkyne, že je potrebné prihliadať tu na to, že k postúpeniu pohľadávky v rozpore s právom, pri nedodržaní zákonných podmienok postupiteľnosti pohľadávky ( ktorých splnenie si žalovaný mal preveriť ak by konal s odbornou starostlivosťou) sa dialo v čase, kedy už existovali dokonca rozhodnutia Najvyššieho súdu SR k danej otázke ( viď rozsudok 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018 alebo rozsudok 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 ).
28. Ak žalovaný bránil sa tu žalobkyňou uplatnenému nároku na primerané finančné zadosťučinenie tým, že už samotný právoplatný rozsudok Okresného súdu Svidník vo veci 3Csp/31/2020 aj vzhľadom na to, že mu v danom konaní bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania má dostatočný sankčný a odradzujúci charakter, tak s tým sa súd nestotožňuje. Samotné zamietnutie žaloby proti žalobkyni v pôvodnom konaní v danom prípade a okolnostiach z hľadiska účelu, podstaty a významu právnej úpravy v zákone o ochrane spotrebiteľa a v jeho § 3 ods.5 nemôže byť postačujúce a je plne namieste priznať žalobkyni proti žalovanému primerané finančné zadosťučinenie, aj keď nie v ňou požadovanej výške. Ak žalovaný poukazoval na žalobkyni prisúdenú náhradu trov konania, tak táto obrana je vo vzťahu k základu nároku žalobkyne irelevantná. Trovy konania jej vznikli, lebo sa musela brániť nedôvodnému nároku, nie je to jej príjem, či zisk, ale len kompenzácia zmenšenia majetku vynaloženého na obranu v súdnom spore. Náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy nemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Preto na výšku priznaných trov konania žalobkyni proti žalovanému v základnom konaní možno prihliadať len čiastočne a len v súvislosti s výškou zadosťučinenia, a to pri posúdení jeho sankčnej a odradzujúcej funkcie, avšak nie z hľadiska jeho satisfakčnej funkcie pre žalobkyňu. Ak by táto skutočnosť mala byť dôvodom pre
úplné nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci ( súčasne preventívny) účinok na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe platenia finančného zadosťučinenia len tým, že sa svojich nedôvodných nárokov nedomôžu a že len budú musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania.
29. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobkyňa odvíjala od polovice sumy, o ktorú sa žalovaný na jej úkor chcel v pôvodnom konaní obohatiť súd uvádza, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa vôbec nemusí ( i keď môže) odvíjať od výšky potenciálneho bezdôvodného obohatenia. 30. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. 7 Cdo 92/2021 publikované pod č. R 48/2022).
31. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované, nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ mal tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení výšky požadovaného zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa v žalobe logicky a dostatočne odôvodnila výšku požadovaného zadosťučinenia keď uviedla, že odvodzuje ju od sumy, o ktorú sa na jej úkor žalovaný chcel bezdôvodne obohatiť v základnom konaní ( o ktorú ju žaloval ) s tým, že uplatňuje jej polovicu. Úvaha zvolená žalobkyňou pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvodzujúca ho od sumy ktorú od nej žalovaný nedôvodne žiadal síce má určitú logiku vo vzťahu k preventívnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko odradiť dodávateľa od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od spotrebiteľa bude nedôvodne žiadať, tým vyššie finančné zadosťučinenie v prípade úspešného uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške môže byť práve v takom prípade naplnený. To ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne matematicky zhodná so sumou, alebo s nejakou časťou sumy o ktorú sa veriteľ chcel obohatiť. Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu zadosťučinenia považoval sumu 180,-eur.
32. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne súd poukazuje tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde“ ( citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp.zn.20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021, 20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).
33. Preto aj obrana žalovaného, že žalovanej nevznikla žiadna ujma je nedôvodná. V tejto súvislosti je najmä potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje ( viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody ( bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“
34. Ako už súd uviedol, nedôvodná bola obrana žalovaného, že chýba základ nároku. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie ( § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. V tejto súvislosti súd poukazuje na rovnaký právny názor vyslovený napr. rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/23/2017 zo dňa 24.8.2017.
35. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. Možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho výšky súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, niet pochýb o tom, že požadovanie nedôvodných nárokov zo strany žalovaného od spotrebiteľa logicky znamená obmedzenie komfortu spotrebiteľa, berie mu čas a kľud. Žalobkyňa sa tu musela aktívne brániť nedôvodným nárokom, musela vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní zastupoval.
36. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 180,-eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu, že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. Ak žalobkyňa poukazovala na súdne rozhodnutia, kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, tak ani tie už len vzhľadom na povahu nároku, ktorý je veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ ( čl.2 ods.2 CSP) keď navyše súdu z jeho činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho nižšia suma finančného zadosťučinenia. Viď napr. rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn.18Csp/209/2022 týkajúci sa práve tu žalovaného, kde súd za obdobných skutkových okolností ( žaloba v základnej veci zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie spoločnosti Intrum Slovakia, s.r.o. ktorá vstúpila do konania v jeho priebehu pričom k bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľa nedošlo) z požadovanej sumy 1.138,40 eur odvodzovanej od výšky sumy žalovanej v základnom konaní priznal spotrebiteľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100,-eur ( teda ani nie 10 % danej sumy). Uvedené rozhodnutie musí byť právnemu zástupcovi žalobkyne známe, nakoľko zastupoval žalujúcu stranu aj v uvedenom spore. Aj uvedené rozhodnutie pritom podporuje záver tunajšieho súdu o nedôvodnosti obrany žalovaného, nakoľko rovnakú obranu za obdobných skutkových okolností ( tiež sa jednalo o zamietnutie žaloby v základnej veci „len“ pre nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalovaného) označil súd za nedôvodnú a odmietol ju. Rovnako súd poukazuje na ďalšie rozhodnutie Okresného súdu Prešov ( 14Csp/35/2021) kde opäť v spore proti žalovanému, kde žalobcu zastupoval rovnaký právny zástupca ako tu žalobkyňu z požadovanej sumy finančného zadosťučinenia 600,-eur prisúdená bola suma 50,-eur.
37. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku v celej požadovanej výške, súd zohľadnil aj zdôvodnenie nároku žalobkyňou, kde táto netvrdila žiadne mimoriadne, výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške až 1.840,61 eur. Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom priznané nižšie sumy ako tu žalobkyňa žiadala, a to aj v situácii keď napr. reálne došlo k ujme na majetku spotrebiteľa a k bezdôvodnému obohateniu sa dodávateľa ( čo nie je tento prípad) alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila, nežiadala byť v spore ani osobne vypočutá. Sama netvrdila a nepreukázala, žeby jej osobná, rodinná
či sociálna sféra trpela kvôli konaniu žalovaného absolútne mimoriadnym spôsobom ( vzhľadom na žiadanú výšku zadosťučinenia ), teda nad rozsah, ktorý je logicky zrejmý už z toho, že sa od nej súdne vymáhala vysoká suma. V porovnaní s inými prípadmi u žalobkyne nedošlo k zmenšeniu majetku, napríklad preplatením úveru v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani úplné symbolické finančné zadosťučinenie ( napr. len 50,-eur) nebolo by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 180,-eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 38. Pokiaľ ide o poukaz žalobkyne na súdne rozhodnutia k výške nároku, tak žalobkyňa logicky volila len také súdne rozhodnutia, ktoré priznali vyššie sumy, avšak nemožno opomenúť množstvo súdnych rozhodnutí ktoré priznali sumy nižšie, viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.17CoCsp/7/2022, v ktorom odvolací súd, okrem toho, že za obdobných skutkových okolností ( aj tam sa tvrdilo že žalobca uplatňujúci primerané finančné zadosťučinenie nemal splatenú ani istinu úveru voči postupcovi) opätovne odmietol argumentáciu žalovaného o nedostatku jeho pasívnej legitimácie, konštatoval dôvodnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ale nie v sume 300,-eur ako to ustálil Okresný súd Poprad ( sumu 300,-eur priznal pritom z pôvodne požadovanej sumy až 2.520,33 eur) ale len vo výške 100,-eur, čo odôvodnil tým, že práve táto suma zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu za prežitú nepohodu počas vedenia pôvodného súdneho konania a neistý výsledok tohto sporu a odradí dodávateľa od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov. Odvolací súd zohľadnil aj skutočnosť tvrdenú žalovaným, ktorú žalobkyňa nerozporovala, a to, že doposiaľ nevrátila ani istinu úveru. Aj v inej veci ( 5CoCsp/78/2021) Krajský súd v Prešove k rovnakej námietke žalovaného o nevrátení ani istiny uviedol, že nepochybne sa jedná o samostatný nárok strany ktorá má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby voči terajšiemu žalobcovi, ktorý má právo si uplatniť na príslušnom orgáne. V súvislosti s predmetom sporu túto námietku považuje odvolací súd za irevelantnú. Obdobne tak bolo vo veci sp.zn.7CoCsp/6/2022.
39. Ani tu žalobkyňa nerozporovala, že doposiaľ istina úveru nebola celá vrátená. V konaní v základnej veci sama potvrdila tvrdenia žalobcu, že z poskytnutej sumy úveru 5.000,-eur vrátila len sumu 3.461,20 eur.
40. K námietke žalovaného, že žalobkyňa sama doposiaľ nesplatila ani len istinu úveru preto súd uvádza, že samotná skutočnosť neuhradenia istiny úveru spotrebiteľom nemôže tu byť dôvodom pre úplné nepriznanie primeraného zadosťučinenia, súd ju ale zohľadnil pri určení jeho výšky, ktorú podstatne krátil. Nárok pôvodného veriteľa z pôvodnej zmluvy ostáva nedotknutý. Keďže žalovaný sa nestal veriteľom pohľadávky, ani započítanie nie je možné.
41. Na druhej strane, súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej funkcii v neprospech žalovaného aj skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného konania žalovaného. Už z výpočtu súdnych rozhodnutí v predošlých častiach tohto odôvodnenia týkajúcich sa žalovaného je zrejmé, že žalovaný uplatnil svoj vysoký nárok voči žalobkyni z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávok v situácii, kedy už z množstva súdnych rozhodnutí mohol mať vedomosť, že to neobstojí. Preto súd pri prisúdení primeraného finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších takýchto postupov. Ak žalovaný napriek tomu, že v množstve súdnych konaní boli vytknuté dané nedostatky zmlúv o postúpení pohľadávok a konštatovaná ich neplatnosť naďalej opätovne „skúšal“ voči spotrebiteľom uplatnenie takto postúpených pohľadávok, potom je plne namieste sankcionovať a odradiť ho od ďalšej takej recidívy prostredníctvom priznania primeraného finančného zadosťučinenie žalobkyni ako spotrebiteľovi vo výške, ktorá nebude len symbolická.
42. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, súd zohľadnil, že žalobkyňa sa tu musela aktívne brániť nedôvodnému nároku žalovaného. Musela vyhľadať advokáta, ktorý ju zastupoval v pôvodnom konaní a súd zohľadnil aj dĺžku stavu neistoty žalobkyne. Na druhej strane, k zdôrazňovaniu významu sankčnej funkcie zadosťučinenia žalobkyňou a k jej tvrdeniu, že sankcie z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie súd uvádza, že z pohľadu celkovej sankcie pre žalovaného spočívajúcej v tom, „čo ho bude zásah do práv žalobkyne stáť“
nemožno opomenúť, že jeho majetková sféra za porušenie spotrebiteľských práv dotknutá je nielen platením samotného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ale aj platením žalobkyni prisúdených trov konania ( v základnom konaní tieto trovy boli vo výške 792,54 eur a pribudnú k tomu aj trovy tohto konania a súdny poplatok zaň). Súd zohľadnil, že nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne, ktorá nevrátila ešte ani istinu úveru.
43. Vzhľadom na všetko uvedené súd obranu žalovaného v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranosti výšky požadovaného finančného zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti žalovanému žiadať primerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné zneužitie práva. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume, ktorá tu predstavuje v podstate len 5 % žalovaným nedôvodne vymáhaného nároku. Z tohto pohľadu súd vyhodnotil argument žalovaného o tom, že primeraným finančným zadosťučinením sa má kompenzovať nemateriálna ujma, ktorá vznikla, a nie ujma majetková. Nie je totiž vylúčené, aby výška nemateriálnej ujmy, ak jej mantinely nie sú zákonom stanovené, bola obdobná, zhodná, vyššia alebo nižšia ako ujma, ktorá oprávnenej osobe hrozila v majetkovej sfére.
44. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 180,-eur. Podľa názoru súdu pri opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností ako v tu súdenej veci nestačí len strohé konštatovanie súdu o porušení práv zamietnutím nedôvodnej žaloby proti nim, ale je potrebné tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom.
45. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne a na druhej strane na efektívne odradenie žalovaného od opakovania takých postupov považuje tu sumu 180,- eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobkyne vyhovel čo do zaplatenia sumy 180,-eur a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol. 46. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo ( § 255 ods.2 CSP).
XX. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu ( sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/20/2017 kde pri priznaní len 50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad tu prejednávanej veci.
48. Súd je toho názoru, že v prípadoch keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania ak bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie totožné s ust.§ 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016, ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods.3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia ( tu zo sumy 180,-eur).
49. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods.2 a § 14 ods.4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.