Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_37Ek-1162-2023.pdf
PDF · 122.28 KB
No categories available
37Ek/1162/2023
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX Nemčiňany, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 327,31 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/1162/2023 zo dňa 11. 09. 2023, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/1162/2023 zo dňa 11. 09. 2023 z a m i e t a .
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/1162/2023 zo dňa 11. 09. 2023.
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/1162/2023 zo dňa 11. 09. 2023 vyšší súdny úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania vo výške: 0,25 % denne zo sumy 617,07 Eur od 14.01.2002 do 19.12.2003, 0,25 % denne zo sumy 550,68 Eur od 20.12.2003 do 26.09.2005, 0,25 % denne zo sumy 484,29 Eur od 27.09.2005 do 31.10.2005, 0,25 % denne zo sumy 417,90 Eur od 01.11.2005 do 25.11.2005, 0,25 % denne zo sumy 351,51 Eur od 26.11.2005 do 09.01.2020, 0,25 % denne zo sumy 339,41 Eur od 10.01.2020 do 23.06.2021, 0,25 % denne zo sumy 327,31 Eur od 24.06.2021 do zaplatenia podľa § 53 ods. 3 písm. e) v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“). Tento opätovný návrhu na vykonanie exekúcie súd posudzuje ako každý iný nový návrh na vykonanie exekúcie v zmysle súčasnej právnej úpravy. Ďalej v tomto smere poukázal na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republike prijatého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15. 06. 2022. Exekučný súd tak nemôže odmietnuť preskúmanie exekučného titulu - platobného rozkazu, ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom, resp. súdnym tajomníkom, na podklade spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná na lehotu 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ takýto odpor vecne odôvodnil.
2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z roku 2002. Zmluva je uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) Exekučným titulom je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2002. V tom čase Občiansky zákonník nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika
ani nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval následne až súčasný Zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov – viď. ustanovenie § 3 ods. 3). V žiadnom prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Neprijateľné podmienky a právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa stali súčasťou slovenského právneho poriadku až v roku 2004 (!) (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004), čo exekučný súd výslovne v uznesení priznáva. Keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere ani v čase nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu žiadne spotrebiteľské zmluvy, ani neprijateľné podmienky, neexistovali, niet žiadneho dôvodu na postup v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. Dôvody na zastavenie exekúcie súdom v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku sú vymedzené veľmi všeobecne a demonštratívne, no neexistuje žiadna odborná literatúra ani súdna judikatúra, ktorá by pripúšťala vztiahnuť tento dôvod na hmotnoprávne posúdenie veci všeobecným súdom. Exekučný súd tu poukazuje na neprimeranú výšku úrokov v zmluve o úvere (aj s ohľadom na výšku bankových úrokov), argumentuje právnou úpravou typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (v podstate argumentuje „príbuzne“ § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku) a v tejto súvislosti cituje nález ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2022-9). Právna úprava tzv. typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna úprava. Pozostávala len z jedného ustanovenia a jednej legálnej definície. Neobsahovala žiadnu sankciu (napr. v podobe neplatnosti – ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k Občianskemu zákonníku. Čo sa týka úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere) predstavovala 91,25 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 91,25 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné ako úžerné označenie takýchto úrokov. Exekučný súd tu však opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2002, kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac (s ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré však bolo účinné až od 01.01.2008) referuje na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, no neuvádza, aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2002. Exekučný súd naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25% denne z dlžnej čiastky cituje súdnu judikatú- ru, no ide o súdnu judikatúru vychádzajúcu zo skutkového stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2002). V čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z dlžnej čiastky vše- obecne akceptovaná. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0.25% za každý deň omeškania bolo predmetom viacerých konaní pred Najvyšším súdom SR, pričom v každom z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok NS SR sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22. septembra 2005). Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne nespadajúce pod spotrebiteľské právo), ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Dosadené do pomerov predmetnej exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý exekúcie, pretože je rozporný s dobrými mravmi. Takýto právny záver je neprijateľný. Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1
písm. d) Exekučného poriadku ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. b) Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naproti tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na prípad rozporu s dobrými mravmi.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
5. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
6. Pre úplnosť súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je ohraničené medzami, v ktorých sa sťažovateľ domáha preskúmania uznesenia vyššieho súdneho úradníka. Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje o sťažnosti záväzné v tom smere, že nemôže preskúmať uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo väčšom, ale ani v menšom rozsahu než je uvedené v sťažnosti. Vzhľadom na uvedené súd preskúmal napadnuté uznesenie len v rozsahu namietanom oprávneným v podanej sťažnosti.
7. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyšší súdny úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti zamietol, a preto naň v podrobnostiach odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, a obsahuje vysporiadanie so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami.
8. Na podporu správnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia sudca v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu aj nárok na zaplatenie príslušenstva –úrokov z omeškania vo výške: 0,25 % denne zo sumy 617,07 Eur od 14.01.2002 do 19.12.2003, 0,25 % denne zo sumy 550,68 Eur od 20.12.2003 do 26.09.2005, 0,25 % denne zo sumy 484,29 Eur od 27.09.2005 do 31.10.2005, 0,25 % denne zo sumy 417,90 Eur od 01.11.2005 do 25.11.2005, 0,25 % denne zo sumy 351,51 Eur od 26.11.2005 do 09.01.2020, 0,25 % denne zo sumy 339,41 Eur od 10.01.2020 do 23.06.2021, 0,25 % denne zo sumy 327,31 Eur od 24.06.2021 do zaplatenia na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 42ROB/1699/02 6 zo dňa 26.7.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.09.2002 (ďalej len „exekučný titul“). Nakoľko sa jedná o opätovný návrh v zmysle § 9 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný súdnym tajomníkom. V tomto smere sťažnostný súd len okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi,
t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).
9. Vyšší súdny úradník, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti zamietol, keď konštatoval, že uplatnené úroky z omeškania vychádzajú z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Oprávnený v rámci podanej sťažnosti toto právne posúdenie namietal.
10. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 4060431 zo dňa 11. 12. 2001, ktorú vyšší súdny úradník správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 11. 12. 2001, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v žiadnom prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Niet pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy pritom vyšší súdny úradník správne vychádzal z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyšší súdny úradník správne postupoval v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.
11. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz vydaný súdnym úradníkom (súdnym tajomníkom). Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom, vyšší súdny úradník správne poukázal na to, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v spotrebiteľskom spore dal správne do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie – konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom, možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných
zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III. ÚS 324/2021-49).“
12. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi, v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby exekučný súd vykonal prieskum plnenia priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy aj v prípade, ak platobný rozkaz vydal súdny tajomník (čo predchádzajúca právna úprava umožňovala), ktorý je v hierarchii súdnych úradník na nižšom stupni než vyšší súdny úradník s tým, že pre funkciu súdneho tajomníka sa nevyžaduje právnické vzdelanie. Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS 166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023 z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.
13. Hoci teda oprávnený namietal postup exekučného súdu, môže sťažnostný súd len uviesť, že argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn. Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU 50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08, C.:C.:D.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, C.:C.:D.:XXXX:XXX, bod 50), a to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, C.:C.:D.:XXXX:XXX, bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14, C.:C.:D.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, C.:C.:D.:XXXX:XXX).
14. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania
platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného rozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania platobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať povinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so zákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti (prípadne v celom rozsahu) zamietnuť. Na uvedenom závere súčasne nič nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny poriadok neupravoval povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, pretože podstatným je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľov Smernice 93/13/EHS totiž je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže zabezpečili existenciu primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom členských štátov Únie tak bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj „očistenie“ zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v čase, kedy náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes, inak by dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov.
15. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania, sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes. Treba uviesť, že u takej zmluvy ako je zmluva o úvere zo dňa 11. 12. 2001 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Hoci teda v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie Obchodného zákonníka, podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia Obchodného zákonníka znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Inak povedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej právnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 11. 12. 2001 bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyšší súdny úradník ďalej správne postupoval v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom dôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dal správne prednosť právnej úprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.
16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu o úvere zo dňa 11. 12. 2001 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyšší súdny úradník správne zaoberal úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané vo výške 0,25 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne vychádzal zo zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania, ktoré bolo súčasťou Všeobecných podmienok pre poskytnutie úveru (bod 6.). Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení
účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.
17. V prejednávanej veci tak vyšší súdny úradník správne posudzoval zmluvné dojednanie ohľadom úrokov z omeškania z pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb., a teda či toto zmluvné dojednanie nie je neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, pričom treba konštatovať vecnú správnosť jej záveru, keď toto ustanovenie požaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním plnenia jeho záväzku. V tomto smere totiž sťažnostný súd poukazuje na to, že v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 17,60 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy). Dojednaná výška úroku z omeškania tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi občianskeho práva spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku čoho treba nesporne konštatovať vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná, a teda v rozpore so zákonom. Súčasne, sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či povinný sa vôbec mal možnosť vopred oboznámiť s touto zmluvnou podmienkou vzhľadom na to, že táto bola zachytená v obchodných podmienkach, ktoré neboli povinným osobitne podpísané. Podpis povinného na obchodných podmienkach v žiadnom prípade nenahrádza ani vyhlásenie povinného v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom obchodných podmienok oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nie je presvedčený o tom či si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom obchodných podmienok. Hoci zákon č. 634/1992 Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného dojednania, sťažnostný súd nepovažuje túto normu za obsolentnú, ako uviedol oprávnený, pretože v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere súčasťou Občianskeho zákonníka bol § 39, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania tak možno vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že svojim obsahom odporuje zákonu.
18. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné dodať, že rozhodnutie dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého exekučného titulu. Pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh súd neponechal bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
19. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia.
20. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/1162/2023 zo dňa 11. 09. 2023, a preto nemohol inak, než podanú sťažnosť v celom rozsahu zamietnuť.
21. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).