Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-23-2019.pdf
PDF · 112.93 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/23/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Maštalířovej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803 proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 811 00 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody vo výške 512,35 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 14Cb/85/2014
- 240 zo dňa 5. decembra 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec, č.k. 14Cb/85/2014 - 240 zo dňa 5. decembra 2018 v napadnutej I. a III. výrokovej vete p o t v r dz u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 486,45 Eur. Žalobu v sume 25,90 Eur zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 90%. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 512,35 Eur na základe skutočnosti, že dňa 17.5.2007 bol súdnemu exekútorovi JUDr. Jurajovi Frantovi, Exekútorský úrad Lučenec, doručený návrh na vykonanie exekúcie právneho predchodcu oprávneného, ktorým sa domáhal, aby súdny exekútor na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Topoľčany, sp.zn. 7Rob/296/2006 - 53 zo dňa 5.1.2007, vymohol od povinného v prvom rade Evy Petrušovej a povinného v druhom rade Ivana Petruša sumu 14 048,06 Eur s príslušenstvom a zároveň, aby vymohol sumu 507,39 Eur s príslušenstvom. Dňa 31.5.2007 bolo súdnym exekútorom vydané Upovedomenie o začatí exekúcie a o trovách exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie a na základe Poverenia na vykonanie exekúcie vydaného Okresným súdom v Topoľčanoch dňa 29.5.2007. Následne dňa 27.7.2012 bolo oprávnenému doručené Oznámenie o stave exekúcie zo dňa 22.9.2010, na základe ktorého súdny exekútor JUDr. Miroslav Šupa, Exekútorský úrad Nitra, oznámil oprávnenému, že ako náhradník po odvolanom súdnom exekútorovi JUDr. Jurajovi Frantovi prevzal exekučné konanie vedené pod sp.zn. ExÚ 134/2007 a zároveň oprávnenému oznámil, že odvolaný súdny exekútor JUDr. Juraj Franta ku dňu svojho odvolania z funkcie vymohol sumu 741,77 Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že bol odvolaný z funkcie súdneho exekútora, bol povinný v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. § 16 ods. 2 o odmeňovaní súdnych exekútorov zosúladiť svoju odmenu s uvedeným ustanovením a vypočítať odmenu tak, že základom na určenie tejto odmeny bude výška vymoženej pohľadávky pre oprávneného ku dňu odvolania exekútora, t.j. od 1.2.2009, a nemôže si preto nechať odmenu vo výške určenej z vymáhanej sumy uvedenej v poverení na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného rozdelenie vymožených prostriedkov by podľa súdneho exekútora JUDr. Šupu malo byť také, že na hotové výdavky na spise si exekútor ponechá
106,97 Eur, odmena exekútora predstavuje 122,45 Eur a oprávnený by mal dostať sumu 512,35 Eur. Skutočnosť, že suma 512,35 Eur nebola poukázaná na účet JUDr. Šupu, ktorý prevzal agendu po JUDr. Jurajovi Frantovi potvrdzuje aj Správa o faktických zisteniach zo dňa 19.2.2010.
2. Žalobca poukázal nesprávny úradný postup súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu a podal návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré jeho žiadosť zamietlo ako neopodstatnenú, resp. tejto žiadosti nebolo vyhovené, čo mu bolo oznámené Listom zo dňa 9.9.2013. Dňa 13.11.2014 si žalobca uplatnil svoj nárok v sume 512,35 Eur z titulu náhrady škody na príslušný súd. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v zmysle námietky spočívajúcej v jeho tvrdení, že žalobca sa mal v prvom rade domáhať svojho nároku z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Okresný súd posudzoval námietku žalovaného ohľadom možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody až v prípade bezúspešnosti uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a dospel k záveru, že táto námietka nie je dôvodná. Uviedol, že poukazuje na posledný vývoj judikatúry a ustálenie právneho názoru na uvedenú problematiku v Uznesení Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/75/2015, ktorá bolo zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov SR 8/2016 pod R74/2016, v ktorom bola prijatá právna veta: „ Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti sa vzájomne nevylučujú.“ Okresný súd tak opätovne poukázal na to, že jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci treba vykonať tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom aj účinne realizované. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení podľa názoru okresného súdu nemožno obmedziť uvedené právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď zároveň platí, že zodpovednosť štátu za škody je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne iné skutočnosti, ako skutočnosti predpokladané zákonom, t.j. ani splnenie podmienky predchádzajúceho využitia možnosti domáhať sa plnenia z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.
3. Ďalej okresný súd uviedol, že sa zaoberal aj námietkou žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, pričom z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že pôvodný žalobca ČSOB, a.s., postúpila na terajšieho žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy voči Eve Petrušovej a Ivanovi Petrušovi ako spoludlžníkovi. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že vzťahy zmluvných strán, ktoré nie sú výslovne upravené v tejto zmluve sa riadia príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi Právneho poriadku SR.
4. Ďalej okresný súd uviedol, že sa vysporiadal s výškou uplatnenej sumy, pričom vychádzal z § 16 ods. 2 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. v spojení s § 5 citovanej vyhlášky pričom nesporne zistil, že výška vymoženej pohľadávky v konaní predstavuje sumu 741,77 Eur, ktorú čiastku vymohol súdny exekútor JUDr. Juraj Franta od povinných, čo vyplýva z exekučného spisu EX 134/2007. Z uvedeného potom vyplýva, že JUDr. Juraj Franta na účet JUDr. Miroslava Šupu mal poukázať sumu 486,45 Eur. Táto čiastka nebola poukázaná, ako to vyplýva z Oznámenia o stave exekúcie zo dňa 22.9.2010 súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu, čím prvostupňový súd mal za to, že došlo zo strany súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu k nesprávnemu úradnému postupu . V zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ Obchodného zákonníka štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, kedy súdny exekútor JUDr. Juraj Franta si ponechal prostriedky vo výške 486,45 Eur, ktoré mal poukázať na účet súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu pri prevzatí jeho úradu týmto exekútorom a riadiac sa takouto právnou úvahou súd potom zaviazal žalovaného k úhrade tejto sumy, preto vo zvyšku žalobu zamietol.
5. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote žalovaný, a to v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 486,45 Eur a v časti výroku o trovách konania. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z toho dôvodu žiadal v zmysle § 388 CSP napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
6. Žalovaný v danej veci namietal, že vo vzťahu k žalobcovi nie je založená zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá mala byť spôsobená konaním súdneho exekútora, ako ani povinnosť na jej náhradu, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by došlo k vzniku škody v podobe a rozsahu ako uvádza v rozsudku súd prvej inštancie. Zároveň podľa jeho názoru súd nesprávne právne posúdil aj otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.
7. Podľa názoru žalovaného nepoukázané finančné prostriedky nie je možné bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú žalobcovi konaním exekútora, za ktorú by mal niesť zodpovednosť štát podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Obchodného zákonníka. Uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry škodou sa chápe ujma, ktorá nastala, alebo sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného a je možné ju objektívne vyjadriť v peniazoch. Uhrádza sa skutočná škoda, a to čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetku a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť na to, aby bol dosiahnutý majetkový stav existujúci pred vznikom škody. Podľa jeho názoru teda poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak na žalobcovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Ak by bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Zdôraznil, že v prípade zániku funkcie exekútora rozhodujú prijaté finančné prostriedky vedené v zmysle § 12 ods. 4 Exekučného poriadku na osobitnom účte exekútora. V prípade zániku funkcie exekútora tento osobitný účet nezaniká, ale prechádza do správy a dispozície jeho náhradníka, ktorý v prípade, že sa na účte nachádza dostatočný objem prostriedkov, má povinnosť ich z uvedeného účtu postúpiť v prospech oprávneného z exekúcie. V prípade, že sa preukáže, že prostriedky na osobitnom exekútorskom účte nepostačujú na uspokojenie nároku oprávneného, znamená to len skutočnosť, že pôvodný súdny exekútor s týmito prostriedkami neoprávnene nakladal a použil ich na iný účel ako uspokojenie vzniknutých nárokov oprávneného, pričom ich týmto spôsobom nadobudol do svojho výlučného majetku bez právneho dôvodu a je povinný ich oprávnenému v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať. Zdôraznil, že až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (iného plnenia), a teda preukázania nevymožiteľnosti pohľadávky voči súdnemu exekútorovi, prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody. Ďalej uviedol, že právna argumentácia o prednosti náhrady škody pred bezdôvodným obohatením. Poukázal na rozhodnutia, ktoré boli vydané v konaniach o náhradu škody proti štátu a právny záver z nich je vyslovený tak, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Existencia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tomu, kto prijal neoprávnené plnenie, resp. sa iným spôsobom bezprávne obohatil, vylučuje vznik škody, za ktorú by mal niesť zodpovednosť štát. Zastával názor, že bez uplatnenia práva žalobcu na vrátenie žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia od pôvodného súdneho exekútora, resp. preukázanie bezúspešnosti takéhoto uplatnenia práva, nemožno konštatovať existenciu vzniku škody tak, ako to urobil v rozsudku súd prvej inštancie. Bol teda toho názoru, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel v konaní k záveru o vzniku škody na strane žalobcu, za ktorú má niesť zodpovednosť štát podľa § 3 Obchodného zákonníka vec nesprávne posúdil.
8. Čo sa týka vecnej legitimácie žalobcu pre uplatnenie práva podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru aj vo vzťahu k otázke aktívnej vecnej legitimácie terajšieho žalobcu pre uplatnenie v konaní prejednávaného nároku na náhradu škody proti štátu. Uviedol, že z obsahu zmluvy o Postúpení pohľadávok je zrejmé, že medzi postupcom (pôvodným žalobcom) a postupníkom (súčasným žalobcom) došlo k postúpeniu pohľadávky priznanej postupcovi platobným rozkazom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 5.1.2007, č.k. 7Rob/796/2006 - 53, vymáhané v exekučnom konaní pod sp.zn. ExÚ 134/2007. Predmetom tohto konania je však v zmysle žaloby nárok ČSOB, a.s., IČO: 36 854 140, proti štátu z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa Obchodného zákonníka, pričom k postúpeniu tejto pohľadávky Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 12.9.2016 nedošlo. Pokiaľ teda súčasný žalobca odvodzuje svoju vecnú legitimáciu pre uplatnenie nároku prejednávaného v tomto konaní od Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.9.2016 jeho vecná legitimácia pre uplatnenie nároku nie je daná.
9. Zdôraznil, že nevyplatením sumy vymoženej v exekučnom konaní od povinných v prospech oprávneného vznikol medzi oprávneným, ktorému toto plnenie nebolo vyplatené a súdnym exekútorom (resp. podľa rozsudku prvej inštancie štátom) kvalitatívne nový záväzkový vzťah odlišný od záväzkového vzťahu medzi oprávneným (ako veriteľom) a povinným (ako dlžníkom a spoludlžníkom). Oprávnený sa
už nemôže v rozsahu nevyplatenej sumy domáhať plnenia od povinných, ale len od súdneho exekútora. Inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci teda nepredstavuje zabezpečovací inštitút k hlavnému záväzku pre prípad jeho neplnenia, ale osobitný záväzkový vzťah založený na zodpovednosti štátu za porušenie predpisov verejného práva orgánmi (osobami konajúcimi v jeho mene). Nárok na náhradu škody potom nepatrí tomu, na koho bola postúpená pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní, ale tomu, komu bola spôsobená škoda (§ 9 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.). Zdôraznil, že ak teda súd prvej inštancie dospel v konaní k záveru, že štát zodpovedá podľa § 3 Obchodného zákonníka za škodu spôsobenú súdnym exekútorom JUDr. Frantom v konaní, sp.zn. ExÚ 134/2007, spočívajúcu v nevyplatení vymoženého plnenia v rozsahu 486,45 Eur v prospech oprávneného aktívne vecne legitimovaným subjektom pre uplatnenie takéhoto nároku na náhradu škody nemôže byť ten, na koho bola neskôr postúpená pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní (súčasný žalobca v tomto konaní), ale ten, komu bola škoda skutočne spôsobená (pôvodný žalobca v konaní). Keďže sa súd prvej inštancie týmto neriadil, ale v rozsudku poukázal práve na postúpenie pohľadávky vymáhanej v exekúcii, z ktorej vyplynul nárok uplatňovaný v tomto konaní z pôvodného žalobcu na súčasného, ignoroval ustanovenia § 9 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a vec nesprávne právne posúdil. Čo sa týka trov konania uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že podľa názoru žalovaného je žaloba nedôvodná v celom rozsahu, nesprávne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, ktoré žalovaný ako výrok závislý od výroku rozhodnutia vo veci samej týmto odvolaním napadol a v prípade úspechu odvolaného žiada zmeniť a právo na náhradu trov konania v celom rozsahu priznať žalovanému.
10. Žalobca v písomnom stanovisku k odvolaniu žalovaného uviedol, že poukazuje na skutočnosť, že právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 98 ods. 8 Zákona o bankách ukladajú. Citované ustanovenie ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Konkrétne toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dlžník v omeškaní so splnením celej časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, ako aj predloženými výzvami právneho predchodcu žalobcu, aby bol bankou vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho peňažného záväzku, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná predloženými výzvami právneho predchodcu žalobcu. Z toho dôvodu žalobca považuje za nesporné, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní (Petruš a Petrušová) boli v čase postúpenia pohľadávok napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 2 Zákona o bankách a porušenie bankového tajomstva a mohlo dôjsť k postúpeniu peňažného záväzku písomnou zmluvou aj inej osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Z vyššie uvedeného žalobca mal za to, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. V tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 4 ods. 6 ZOSU v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, v zmysle ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku vtedy, len ako to pripúšťa osobitný predpis 7 (ak dôjde k postúpenia pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu 7). Zákonodarca v uvedenom ustanovení teda jednoznačne definoval, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. V poznámke pod čiarou 7 zákonodarca tento osobitný právny predpis zároveň definoval odkazom na ust. § 524 Občianskeho zákonníka. Ak by teda zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámok pod čiarou k ust. § 4 ods. 6 ZOSU, ktoré pojednáva o postupovanej pohľadávke veriteľa, a to jednoznačným odkazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ale na ust. § 524 Občianskeho zákonníka.
11. Ďalej žalobca poukázal na mimoriadnu splatnosť úveru a ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a uviedol, že mimoriadna splatnosť úveru bola postupcom vyhlásená podaním zo dňa 9.12.2004, pričom postup, ktorý postupca pri vyhlasovaní mimoriadnej splatnosti úveru zvolil, je plne v súlade s odbornou literatúrou, v ktorej možno nájsť odpoveď ohľadom výkladu ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
12. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa §34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa §380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. §381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
13. Podľa §387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa §387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa §383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
16. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 486,45 Eur a výrok o trovách konania.
17. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca si uplatnil proti žalovanému zaplatenie sumy 512,35 Eur z dôvodu, že právny predchodca oprávneného doručil súdnemu exekútorovi JUDr. Jurajovi Frantovi návrh na vykonanie exekúcie v právnej veci právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Topoľčany, sp.zn. 7Rob/296/2006 - 53 zo dňa 5.1.2007, aby vymohol od povinného 1/ Evy Petrušovej a povinného 2/ Ivana Petruša sumu 14 048,06 Eur s príslušenstvom. Odvolaný súdny exekútor JUDr. Juraj Franta ku dňu svojho odvolania zo svojej funkcie vymohol v danej veci sumu 741,77 Eur, ktorá suma bola základom na určenie odmeny ku dňu jeho odvolania. Vzhľadom ku skutočnosti, že odvolaný súdny exekútor JUDr. Juraj Franta neodovzdal finančné prostriedky v uvedenej výške súdnemu exekútorovi JUDr. Šupovi, ktorý žalobcu so stavom vykonanej exekúcie oboznámil, žalobca si uplatnil voči štátu v zmysle § 3 ods. 1 Obchodného zákonníka náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov voči žalovanému. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že uplatnený nárok je dôvodný, neakceptoval obranu žalovaného, ktorý sa v konaní pred súdom prvej inštancie bránil tým, že uplatnenému nároku malo predchádzať konanie o bezúspešnosti uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451. Ďalej namietal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. Okresný súd tieto námietky žalovaného neakceptoval a rozhodol v danej veci napadnutým rozsudkom tak, že žalobe vyhovel v sume 486,45 Eur, vo zvyšku žalobu zamietol, v zmysle jeho výpočtu v bode 45 napadnutého rozhodnutia a súčasne priznal žalobcovi náhradu trov konania 90% k predmetu konania.
18. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
19. Základnou odvolacou námietkou žalovaného bolo jeho tvrdenie, že žalobca nemá aktívnu legitmáciu v spore a ďalej jeho námietka, že žalobca sa mal domáhať uplatnenia náhrady škody, až po bezúspešnom domáhaní sa nároku z titulu bezdôvodného obohatenia.
20. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom zhodne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu v spore. Z obsahu spisu, a to konkrétne zo Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi ČSOB, a.s. a žalobcom EOS KSI Slovensko, s.r.o., a to prílohy č. 1, jednoznačne vyplýva, že predmetom postúpenia bola uplatnená pohľadávka.
21. Odvolací súd nesúhlasil s názorom žalovaného, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 12.9.2016, ktorej súčasťou je príloha č. 1, obsahuje iba portfólio pohľadávok zo zmlúv o úvere s príslušenstvom, pretože okrem iného obshauje aj pohľadávku vymáhanú v exekučnom konaní sp.zn. ExÚ 154/2007. Z uvedeného preto vyplýva, že k postúpeniu nároku na náhradu škody touto zmluvou došlo. Odvolací súd uzatvára, že predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.9.2016 bola teda aj konkrétne uvedená ExÚ 154/2007. Z toho dôvodu je potom nárok na náhradu škody uplatnený v tomto konaní právom súvisiacim a viažucim sa k citovanej exekúcii, ktorá bola postúpená na súčasného žalobcu (EOS KSI Slovensko, s.r.o.). V tomto kontexte je potom dôvodné aj vyjadrenie žalobcu k
podanému odvolaniu žalovaného, ktorého obsahom je jeho tvrdenie o riadnom postúpení pohľadávky na žalobcu. Z vyššie uvedených dôvodov má aj odvolací súd za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu v spore, a preto na námietku žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu neprihliadol.
22. Odvolací súd ďalej k námietke žalovaného, že žalobca sa predtým, ako podal návrh na náhradu škody, mal domáhať uspokojenia svojho nároku žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia uvádza, že uvedený právny názor žalovaného nie je správny. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v skutkovo, identických alebo analogických veciach nie je jednotná, ktorá skutočnosť je v rozpore s princípom právnej istoty a pre odvolací súd znamená, že sa k niektorému z názorových prúdov musel prikloniť. Odvolací súd sa po preštudovaní relevantnej judikatúry a literatúry priklonil k záverom vyplývajúcim zo stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/155/2001, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát (žalovaný) uhradil (za splnenia zákonom predpísaných podmienok) žalobcovi ako osobe, ktorá sa stala povinným v exekúcii, na základe nezákonného rozhodnutia súdu škodu, ktorá mu v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím vznikla. Podľa názoru odvolacieho súdu spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, ani zákonu nezodpovedá požiadavka, aby nárok na náhrady škody proti štátu uplatňoval oprávnený subjekt až potom, ako sa neúspešne domáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tomu, kto ho získal.
23. Znenie § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci podľa názoru odvolacieho súdu treba vykladať ústavne konformným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom aj účinne realizované. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení teda nemožno obmedziť uvedené právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď zároveň platí, že zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu, nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti, ako skutočnosti predpokladané zákonom, najmä nie skutočnosť, či poškodený využil, alebo nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý je toto plnenie povinný vydať.
24. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.
25. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými v Civilnom sporovom poriadku.
26. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust.§387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.
27. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. §396 ods. 1 CSP, v náväznosti na ust. §262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust.§255 ods. 1 CSP, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu.
28. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ust. §262 ods. 2 CSP.
29. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).