Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15C-54-2018.pdf
PDF · 142.62 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/54/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Levice, sudkyňou Mgr. Marianou Pondelovou, v spore žalobkyne: T. P., L.. XX.X.XXXX, J. G. XXX/XX, XXX XX Ž., proti žalovanému: Š. P., L.. XX.XX.XXXX, J. G., X. D. D. B. XX, XXX XX W. D., v konaní zast.: JUDr. Alexander Kuchárik, advokát, AK so sídlom Hollého 11, 934 01 Levice, o určenie vlastníckeho práva, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou žalobou, ktorú podala na Okresný súd Levice (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) dňa 12.09.2018 domáhala určenia, že žalovaný je vlastníkom 1 nehnuteľností špecifikovaných v žalobe
2. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že v katastrálnom území Ž. postavili jej starí rodičia rodinný dom so súpisným číslom XXX, ktorý sa nachádza na G. A. Č.. XX a je postavený na CKN parcele č. XXXX/X. Ďalej uviedla, že predmetný rodinný dom je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. Ž., na ktorom liste vlastníctva je zapísaná aj CKN parcela č. XXXX/X - záhrady o výmere 613 m2 a 4966/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 15 m2 ako aj CKN parcela, na ktorej je postavený rodinný dom
- XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 397 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“ alebo „sporné nehnuteľnosti“). V roku 1961 mala byť realizovaná prístavba, ktorú vybudoval nebohý otec žalobkyne. Tieto nehnuteľnosti nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.11.1963 spolu so svojou sestrou C. Č., každá v 1. So žalovaným uzatvorila manželstvo v roku 1982, z ktorého sa narodili deti syn G. a dcéra T.. Tieto skutočnosti žalobkyňa preukázala aj sobášnym listom, ako aj rodnými listami. V roku 1987 zomrel otec žalobkyne a následne v roku 1988 s bývalým manželom na základe znaleckého posudku odkúpili 1 podielu rodinného domu od sestry C. Č., ktorý vlastnili od roku 1963. Napriek tomu, že toto odkúpenie sa uskutočnilo počas trvania manželstva a bol to spoločne nadobudnutý majetok, zápis do katastra na liste vlastníctva je len na meno žalovaného. Žalobkyňa uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by dala súhlas na uskutočnenie takéhoto zápisu. Následne došlo k rozvodu manželstva, a to rozsudkom Okresného súdu B. zo dňa 03.06.2005. Žalovaný odišiel zo spoločnej domácnosti z rodinného domu, opustil ešte maloleté deti a domov sa už nikdy nevrátil. Z trvalého pobytu sa však neodhlásil a o deti zo spoločného manželstva a dom sa vôbec nestaral. Žalobkyňa ďalej poukazovala, že žalovaný bol od roku 1990 podnikateľom s tým, že spoločne podnikali, a to tak, že vlastnili v obci D. podnikateľskú budovu odkúpenú od SD Jednota Levice, kde prevádzkovali obchody potraviny a pohostinstvo. Vedľa tejto budovy vlastnili menší rodinný dom, kde bývali podnájomníci. Žalovaný, ako podnikateľ, mal vlastniť
aj auto - Aviu - pre zabezpečenie tovaru a ďalšie dve osobné autá. Všetky tieto spoločne nadobudnuté hnuteľné veci a nehnuteľnosti však žalovaný mal po rozvode prepísať na svojho brata I. P.. Týmto svojím konaním zabránil uskutočniť zrušeniu podielového spoluvlastníctva, čím spôsobil žalobkyni značnú škodu. Žalobkyňa mala záujem o to, aby došlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam s tým, že na základe znaleckého posudku bola hodnota týchto nehnuteľností 600.000,- Sk (20.000,00 Eur). K takejto dohode však nedošlo. V roku 2016 žalovaný prostredníctvom advokáta JUDr. Alexandra Kuchárika ponúkal svoj podiel na odkúpenie, avšak za sumu 45.000,00 Eur, hoci podľa žalobkyne na rodinnom dome od roku 1988 nebola vykonaná žiadna úprava. Žalobkyňa uviedla, že znalecký posudok nebol realizovaný od roku 2008 a suma bola podľa žalobkyne vymyslená. Rokovania mali prebehnúť aj v roku 2017 prostredníctvom advokáta JUDr. Alexandra Tótha, ktorý vyzval žalobkyňu, aby oznámila záujem o riešenie vysporiadania spoločného majetku, a ktorému uviedla, že trvá na tom, aby súd určil vlastnícke právo, a až potom sa znovu ohodnotila nehnuteľnosť a bude sa realizovať odpredaj podielu. Ten istý advokát v júli v roku 2018 mal predvolať žalobkyňu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva s tým, že žalovaný mal záujem predať svoj podiel za sumu 20.000,00 Eur. Uvedenú skutočnosť však žalobkyňa odmietla, pretože v roku 2008 bola ohodnotená celá nehnuteľnosť na sumu 20.000,00 eur. Žalobkyňa poukázala na tú skutočnosť, že od roku 1988 neboli na nehnuteľnosti uskutočnené žiadne vnútorné ani vonkajšie úpravy, bývanie v dome sa stalo nepohodlným a životu nebezpečným. Chátranie nehnuteľnosti môže mať za následok jej zrútenie, čím je ohrozený aj ich život. Žalovaný nebol v nehnuteľnosti od roku 2005 a nemá ani žiadne vedomosti o skutočnom stave budovy. V dome bývajú spolu s ňou aj deti zo spoločného manželstva s rodinou - troma maloletými deťmi. S prihliadnutím na tieto skutočnosti sa žalobkyňa preto domáha určenia, že žalovaný je podielovým spoluvlastníkom tak rodinného domu ako aj nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v podiele 1 k celku, oproti doteraz evidovanému podielu 1.
3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril dňa 28.03.2019 prostredníctvom svojho právneho zástupcu, kde uviedol, že s poukazom aj na list vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. Ž. vyplýva, že je vlastníkom sporných nehnuteľností v podiele 1 k celku. Žalovaný ďalej poukázal aj na listinné doklady predložené zo strany žalobkyne, z ktorých vyplýva, že výdavky za advokátske úkony JUDr. Ešeka zo dňa 26.10.1988, ktorý pripravoval kúpnu zmluvu, je toto vyúčtovanie vystavené výlučne žalovanému a nie žalobkyni. Ďalej podľa žalovaného jednoznačným a jasným dôkazom, že žalovaný sa stal podielovým spoluvlastníkom v podiele 1 k celku je aj tá skutočnosť, že z tohto vyjadrenia zo dňa 21.12.1988 vyplýva, že nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy nadobudol žalovaný a nie žalobkyňa. Z uvedeného dôvodu je žalovaný toho názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, a preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
4. Žalobkyňa pred určeným termínom pojednávania oznámila súdu, že darovala svoj spoluvlastnícky podiel 1 svojej dcére, o čom predložila aj návrh na vklad vlastníckeho práva so zrýchleným vkladom - čl. 79 - 80 spisu. Zároveň poukázala aj na aktuálnu osobnú ako aj finančnú situáciu jej dcéry.
5. Žalovaný zaslal súdu ďalšie vyjadrenie 05.08.2019, čl. 95, v ktorom poukázal práve na kópiu návrhu na zmenu vlastníckeho práva, podľa ktorej žalobkyňa potvrdila, že jej žaloba je nedôvodná a slúži len na zjavné svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie práva.
6. Žalobkyňa v ďalšom vyjadrení zo dňa 08.08.2019 v spise na čl. 103 a nasl., opätovne poukazuje na to, že keďže majetok bol nadobudnutý v roku 1988, tak sa jedná o spoločne nadobudnutý nehnuteľný majetok, pričom odkázala aj na ustanovenia vtedajšieho zákona - Občianskeho zákonníka § 143 a). Podľa žalobkyne žalovaný mal v roku 1988 príjem len z pracovného pomeru, ktorý bol predmetom BSM a v žiadnom prípade ani so súhlasom manželky nemohol kúpiť 1 podielu nehnuteľnosti výlučne do osobného vlastníctva za vlastné finančné prostriedky. Dohoda o rozšírení alebo zrušení BSM podľa § 143 a) OZ bola zavedená novelou č. 509/1991 s účinnosťou od 01.01.1992, pričom takáto dohoda musí mať formu notárskej zápisnice. Zároveň je možné ju uzatvoriť len pre budúcnosť, to znamená, že sa nemôže týkať majetku nadobudnutého pred uzatvorením dohody. V prípade, ak by takáto dohoda nemala formu notárskej zápisnice, je neplatná. Žalobkyňa poukazovala na tú skutočnosť, že pred vznikom kúpnej zmluvy z roku 1988 nebola vyhotovená ani podpísaná dohoda o rozšírení alebo zúžení BSM, ktorá dohoda vyžaduje formu notárskej zápisnice, preto obsah kúpnej zmluvy, čo sa týka súhlasu manželky, považuje za neplatný. Žalobkyňa poukazuje na tú skutočnosť, že po zániku manželstva tradične nasleduje vysporiadanie BSM, kde si manželia rozdelia svoj majetok s poukazom na režim rozdelenia majetku aj vo vzťahu k nehnuteľným veciam ako aj hnuteľným veciam. Aj napriek skutočnosti,
že vyúčtovanie odmeny advokátov za advokátske úkony JUDr. Ešeka zo dňa 26.10.1988 je adresované len vo vzťahu k žalovanému, žalobkyňa poukazuje na zákon o rodine, na základe ktorého konanie jedného z manželov zaväzuje obidvoch manželov spoločne a nerozdielne. Každý z nich je oprávnený zastupovať druhého manžela v bežných veciach a prijímať za neho peňažné plnenie. S poukazom na ňou predložené listinné doklady ako aj uvádzané skutočnosti navrhla, aby žalovaný nemal priznané právo k 1 podielu k nehnuteľnostiam, ale len 1. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na náhradu trov konania. Z dokladu na čl. 105 vyplýva, že Okresný úrad Levice, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k sporným nehnuteľnostiam v prospech dcéry žalobkyne - T. P.Š., ml. Na základe uvedeného vkladu bola T. P., ml. zapísaná aj na liste vlastníctva ako podielová spoluvlastníčka v podiele 1.
7. Žalovaný zaslal súdu ďalšie vyjadrenie dňa 18.08.2019, kde poukazuje na tú skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. 5Cz/51/1973, na ktoré poukazuje žalobkyňa vo svojom vyjadrení sa však nevzťahuje na túto prejednávanú vec, pretože v danej veci sa v žiadnom prípade nejedná o zrušenie BSM počas trvania manželstva a ani o vyporiadanie BSM po zániku manželstva, pretože daná domová nehnuteľnosť nikdy netvorila BSM. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/980/2003, ktoré je podľa žalovaného potrebné na danú vec aplikovať, a kde NS ČR vyslovil právny názor, že ak cena nadobudnutých vecí bola zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov a len tento manžel bol účastníkom kúpnej zmluvy, tak táto vec nepatrí do BSM, ale je jeho osobným vlastníctvom. Ďalej uviedol, že zo zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcou C. Č. a žalovaným zo dňa 19.09.1988 jednoznačne vyplýva, že kúpna zmluva bola uzatvorená výlučne so žalovaným a nie so žalobkyňou a žalovaným v postavení manželov.
8. Na pojednávaní žalobkyňa zotrvala na svojich písomných podaniach s tým, že poukazovala aj na tú skutočnosť, že potom, ako sa so žalovaným rozviedla, 14 rokov s ním nebola v kontakte ale chcú napraviť tieto vzťahy, na zlé veci zabudnúť a žiť riadne hlavne kvôli deťom. Potvrdila, že deti v minulosti nechodili za svojim otcom, avšak dcéra ho už od minulého roka navštevuje. Poukázala aj na tú skutočnosť, že žalovaný mal vôľu prepísať svoju celú časť 1 sporných nehnuteľností na dcéru, avšak má za to, že zo strany jeho brata mu bolo oznámené, že ak sa tak stane, tak ho už nebudú navštevovať v sociálnom zariadení. Žalobkyňa sa vyjadrila aj k čl. 5 Zmluvy, kde je uvedené, že žalovaný vynaložil na kúpu 1 sporných nehnuteľností vlastné finančné prostriedky, na znak čoho ona tiež zmluvu podpísala. K tomuto uviedla, že finančné prostriedky boli vynaložené síce zo zárobku žalovaného, avšak jedná sa o príjem, ktorý patril do BSM. Poukazovala na to, že manžel nič nezdedil, čo by patrilo do jeho výlučného vlastníctva, ako ani nič nenadobudol darom, a preto má za to, že 1 spornej nehnuteľnosti by mala byť v BSM. Na preukázanie týchto skutočností navrhla aj výsluch žalovaného. Právny zástupca žalovaného poukázal na tú skutočnosť, že zo Zmluvy vyhotovenej v roku 1988 jednoznačne vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli odkúpené do výlučného vlastníctva žalovaného, čo potvrdila aj žalobkyňa svojim vlastnoručným podpisom na danej zmluve. Z uvedeného dôvodu žiadal žalobu zamietnuť. Žalobkyňa ďalej uviedla, že pred tým, ako kúpili spornú nehnuteľnosť, tak mali v minulosti s manželom družstevný byt, ktorým čiastočne uhradili kúpnu cenu za danú 1 rodinného domu a rozdiel doplatili, avšak o akú sumu sa jedná, to si žalobkyňa už nepamätala.
9. Žalovaný pri svojej výpovedi uviedol, že odkupoval rodinný dom, ktorý sa nachádza na G. XX E. Ž., a tento odkupoval od rodiny J. s tým, že sa jedná o rodinu z manželkinej strany. Čo sa týka kúpnej ceny, tak táto bola vyplatená v hotovosti na základe dohody medzi rodinou, cenu si však už nepamätá, ale bolo to podľa dohody rodiny. Odkupoval 1 podielu, pretože manželka mala už jednu polovicu tohto rodinného domu a druhú polovicu mala švagriná. Následne k tomuto rodinnému domu aj niečo pristavil. Potvrdil tú skutočnosť, že k predmetnej kúpnej zmluve došlo počas trvania manželstva. Nevedel sa však vyjadriť k tomu, či ho odkupoval len on, ale žili vtedy spolu. Mali našetrené finančné prostriedky, nevie presne povedať, ako to bolo s peniazmi. Manželka v tom čase nerobila, on bol pracovne činný a mali na to peniaze, aby kúpili predmetnú 1 rodinného domu. Čo sa týka aktuálneho stavu, chce byť naďalej vlastníkom 1, pričom uviedol, že nerozmýšľa o darovaní, resp. inom prevode tejto 1 vo vzťahu k deťom, po rokoch sa ešte uvidí. Ďalej uviedol, že pred uzatvorením manželstva mal peňažné prostriedky, pretože mal knižku na jeho meno, ako aj manželka mala knižku na svoje meno. Čo sa týka družstevného bytu uviedol, že tento kupoval výlučne zo svojich prostriedkov. Následne tento družstevný byt dostala jeho svokra so švagrinou s tým, že uvedeným družstevným bytom sa čiastočne započítala aj kúpna cena rodinného domu a zvyšok sa doplatil. Čo sa týka ohodnotenia družstevného bytu, tak si už nepamätá, na akú sumu bol ohodnotený a koľko sa doplácalo. Mal mať o tom listinný doklad, ale
ten stratil. V zariadení v ktorom sa aktuálne nachádza, mu finančne vypomáha jeho brat. Čo sa týka finančnej výpomoci zo strany bývalej manželky (žalobkyne) a jeho dcéry, tak uviedol, že dcéra ho bola pozrieť 4x a je to od vtedy, ako je vedený tento súdny spor. Aj družstevný byt bol kúpený počas trvania manželstva v roku 1983. Žalobkyňa potvrdila tú skutočnosť, že obaja mali svoje vlastné vkladné knižky, avšak dané finančné prostriedky sa mali dať dokopy z oboch vkladných knižiek a kúpil sa spoločný družstevný byt. V tomto smere sa výpoveď žalobkyne a žalovaného odlišujú. Žalobkyňa navrhla vo veci aj výsluch svedka - jej dcéry, ktorá mala preukazovať len tú skutočnosť, že žalovaný mal t. č. záujem jej darovať 1 nehnuteľnosti, ktorú skutočnosť mala mať nahratú aj na mobile. Poukázala aj na tú skutočnosť, že na predmetný rodinný dom by si chceli zobrať hypotéku, dcéra by vyplatila brata, ktorý by následne z tohto rodinného domu odišiel a zabezpečil by si svoje vlastné bývanie. Keďže však dcéra sa nemôže stať výlučnou vlastníčkou, nevie, ako sa bude ďalej celá situácia riešiť. Opätovne poukázala na to, že žalovaný na tento rodinný dom, jeho údržbu, neprispel žiadnym spôsobom, čomu zodpovedá aj stav tejto nehnuteľnosti - napríklad nevymenená strecha a podobne. V záverečnej reči poukázala na to, že si myslela, že otec prihliadne na situáciu dcéry. Čiastku žalovaného nechceli predať nikomu cudziemu, chcela len, aby mala dcéra zabezpečené bývanie. Právny zástupca žalovaného mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ako strana sporu, pričom na základe vykonaného dokazovania bolo jednoznačne kúpnou zmluvou preukázané, že predmetnú nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto sporu, kúpil žalovaný so súhlasom svojej manželky za svoje vlastné finančné prostriedky do svojho výlučného vlastníctva. Poukázal aj na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného, ktorý je toho času v sociálnom zariadení.
10. Na pojednávaní konanom dňa 20.12.2019 súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dokladmi, a to: čl. 1 - 4 žaloba, čl. 5 výmer, čl. 6 rozhodnutie Komisie pre výstavbu MsNV v Ž. z 08.10.1961, čl. 7 kúpna zmluva z 14.11.1963, čl. 8 uznesenie OS B. z 31.03.1964, čl. 9 sobášny list
- žalobkyňa a žalovaný, čl. 10 rodné listy - T. P. a G. P., čl. 11 - 12 výpis z katastra nehnuteľností z 22.11.2008,čl. 13 rozhodnutie štátneho notárstva v B., čl. 14 potvrdenie o registrovaní kúpnej zmluvy RI 1326/1968, čl. 14 p. v. faktúra odmien a výdavkov za advokátske úkony, čl. 15 - 16 rozsudok OS LV 12C/66/2005, ktorým manželstvo strán sporu bolo rozvedené, čl. 17 list č. 11 znaleckého posudku zo dňa 19.11.2008, čl. 18 prípis PZ žalovaného zo dá 04.02.2016 adresovaný žalobkyni - pokus o zrušenie podielového spoluvlastníctva dohodou, čl. 19 list z 16.05.2018 od JUDr. Alexander Tóth, čl. 25 - 28 doplnenie žaloby na výzvu súdu, čl. 29 výmer (ako čl. 5), čl. 30 rozhodnutie (ako čl. 6), čl. 31 uznesenie (ako čl. 8), čl. 32 kúpna zmluva (ako čl. 7), čl. 33 sobášny list (ako čl. 9), čl. 33a rodný list T. P., čl. 34 rodný list G. P. (ako čl. 10), čl. 35 výpis z listu vlastníctva čl. XXXX, kat. úz. Ž. z 26.11.2008, čl. 36 rozhodnutie K čl. 37 faktúra odmien (ako čl. 14 p. v.), čl. 38 prípis z 21.12.1988 (ako čl. 14), čl. 39 - 40 rozsudok o rozvode manželstva (ako čl. 15-16), čl. 41 posledná strana znaleckého posudku (ako čl. 17), čl. 42 ako čl. 18, čl. 43 ako čl. 19, čl. 44 výpis z listu vlastníctva č. XXXX, čl. 51 vyjadrenie OÚ B. katastrálny odbor, čl. 52 prípis z 23.12.1988, čl. 53 - 54 kúpna zmluva z 19.09.1988, čl. 56 vyjadrenie žalobkyne, čl. 62 - 64 vyjadrenie PZ žalovaného z 28.03.2019, čl. 78 oznámenie žalobkyne o prevode jej spoluvlastníckeho podielu na dcéru, čl. 79 - 80 návrh na vklad vlastníckeho práva, čl. 81 rodný list mal. D. P., čl. 82 dohoda o zmene pracovnej zmluva - dcéra žalobkyne, čl. 83 potvrdenie o príjme žalobkyňa - rozhodnutie SP z 29.11.2018, čl. 94 - 95 vyjadrenie PZ žalovaného, čl. 103 - 104 vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného z 12.08.2019, čl. 105 rozhodnutie č. V3850/2019 o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech dcéry žalobkyne v pomere 1, čl. 106-107 list vlastníctva č. XXXX z 01.08.2019, čl. 114 - 116 vyjadrenie PZ žalovaného, čl. 124 - 125 list vlastníctva č. XXXX z 25.09.2019, odpoveď žalobkyne doručená súdu 11.12.2019 - žiadosť o výsluch v prítomnosti otca, z obsahu ktorých, ako aj z výpovede strán sporu, súd zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
10.1. Strany sporu boli manželia, manželstvo uzatvorili dňa 20.11.1982 v Želiezovciach, čl. 33 spisu. Z manželstva pochádzajú dve, teraz už plnoleté, deti a to T. P. a G. P., rodné listy na čl. 33a a 34 spisu. Počas trvania manželstva došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy dňa 19.09.1988 (ďalej len „kúpna zmluva, alebo „zmluva“ - č.l. 53,54) , z ktorej vyplýva, že žalovaný si odkupuje do svojho výlučného vlastníctva ideálny podiel 1 nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu od sestry žalobkyne, ktorá v tom čase bola ich podielovou spoluvlastníčkou. Zo Zmluvy ďalej vyplýva, že kúpna cena bola už ku dňu vyhotovenia zmluvy do rúk predávajúcej riadne vyplatená, čo táto potvrdila a uznala svojim podpisom. Zmluva obsahuje aj čl. 5, kde je vyhlásenie manželky kupujúceho (žalovaného), že súhlasí s nadobudnutím nehnuteľností popísaných v bode 1., teda predmet sporu, aby tieto nadobudol do výlučného vlastníctva manžel, pretože náklady na jej (ich) kúpu vynaložil z vlastných finančných prostriedkov. Na znak súhlasu žalobkyňa túto zmluvu aj podpísala. Aj napriek uvedenému následne
žalobkyňa v konaní tvrdí, že nehnuteľnosť bola zakúpená zo spoločných prostriedkov, a teda žalovaný nemal byť jej podielovým spoluvlastníkom v rozsahu 1, ale 1 mali nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov s tým, že po zániku manželstva mal mať z 1 žalovaný len 1/2, teda vo vzťahu k celku 1. Žalobkyňa sa preto touto určovacou žalobou domáha určenia, že žalovaný je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti len v 1. Kto mal byť vlastníkom zostávajúcej 1/4 , to nenavrhovala.
11. Medzi stranami sporu nebola sporná samotná skutočnosť, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo počas trvania manželstva. Táto skutočnosť vyplýva aj z predložených listinných dokladov s tým, že k rozvodu manželstva došlo až v roku 2005, manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu B., č. k. 12C/66/2005- 12 zo dňa 03.05.2005, právoplatný dňa 03.06.2005, čl. 39-40 spisu. Spornou sa stala otázka, akým spôsobom bola nadobudnutá uvedená 1 sporných nehnuteľností, keďže žalovaný tvrdil, že ich nadobudol zo svojich výlučných prostriedkov, čo vyplýva aj zo samotnej kúpnej zmluvy, avšak žalobkyňa túto skutočnosť popierala. Z uvedeného dôvodu preto podala určovaciu žalobu, keďže mimosúdne rokovania neviedli k dohode. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný je vlastníkom len 1 k sporným nehnuteľnostiam, avšak žalovaný žiadal výplatu zapísaného spoluvlastníckeho podielu v 1, ktorá výška spoluvlastníckemu podielu vyplýva aj zo zápisu na liste vlastníctva. Mimosúdne rokovania prebiehajúce pre samotným podaním žaloby, žalobkyňa preukazovala aj listinnými dokladmi na č. l. 18,19. S prihliadnutím na charakter sporu, ktorým je určovacia žaloba, súd v prvom rade riešil otázku naliehavého právneho záujmu u žalobkyne.
12. Podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu práve je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
13. Ustanovenie § 137 CSP uvádza jednotlivé druhy žalôb. Medzi takéto žaloby patria aj žaloby určovacie. Určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) znie, či tu právo je - pozitívna určovacia žaloba alebo či tu právo nie je - negatívna určovacia žaloba. Keďže žalobca v určovacej žalobe tvrdí existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe bude mať deklaratórne účinky. Určenie absolútnych práv (vecné práva, dedičské právo) rozsudkom na základe určovacej žaloby neznamená, že určené právo pôsobí erga omnes. Účinky určovacieho rozsudku sú relatívne a jeho záväznosť (okrem zákonom určených výnimiek) je subjektívna - § 228 CSP. Napríklad rozsudok o určení, že žalobca je vlastníkom veci odstraňuje spor o vlastníctvo medzi žalobcom a žalovaným. Formulácia petitu na určenie či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd má určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je prípustné určovať práva v minulosti, ak tieto už zanikli. Platí, že rozsudok určuje (ne) existenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217 CSP). Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe akéhokoľvek druhu vyhovel, je právny záujem žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže užitočný, aby mal zmysel. Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný. Napríklad pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalobca mu niečo dlží, potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získanie rozsudku - exekučného titulu. Skutkové a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná, že žalovaný porušuje právnu povinnosť už ipso facto znamená, že právny záujem žalobcu je daný. Pri žalobách na plnenie teda vyplýva meritórne posúdenie sporu so skúmaním právneho záujmu žalobcu. Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny výzvam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo naopak, zbytočné. Súdne konania môžeme chápať aj ako určitú službu poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, preto je dôvodné zisťovať, či má žaloba zmysel. Žalobca musí naliehavý právny záujem na určenie práva preukázať (ibaže právny záujem vyplýva z osobitného predpisu). Žalobca v zásade nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Iba v zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno žalovať na plnenie. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza preto z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty alebo ohrozenia možno (preventívne) odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencií (neexistencii) predmetného práva. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že žalobný nárok na plnenie konzumuje (v sebe zahŕňa) aj určovací žalobný nárok. To sa prejaví v prípade súbehu týchto žalôb. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim
určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok „naliehavý“ je chápaný tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícií iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem (v zásade) absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to v prípadoch, keď tvrdené právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať (iba žeby právny záujem vyplýval z osobitného predpisu). Na preukázanie tvrdení vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu je zároveň žalobca povinný aj navrhnúť dôkazy. Naliehavý právny záujem na určení práva je zároveň vecnou legitimáciou žalobcu, teda je súčasťou žalobného nároku a nejde iba o procesnú podmienku. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o právnom záujme či je, alebo nie je, je daný meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby. Žalobca nemá povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na určení (ne) existencie práva ak právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. V takomto prípade žalobca nemá ani povinnosť uviesť v žalobe tvrdenia, že naliehavý právny záujem je daný s tým, že oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem žalobcu je daný.
14. Súd v danom prípade prijal záver, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem, pokiaľ tvrdila, že skutočnosti zapísané na LV sa nezhodujú so skutočnosťami tvrdenými žalobkyňou, z ktorého dôvodu je jej postavenie neisté. Rozhodnutie o žalobe by vnieslo medzi strany sporu právnu istotu v smere jednoznačného určenia spoluvlastníckeho podielu žalovaného, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je iný, ako je zapísaný na LV. K tomuto právnemu záveru súd dospel aj napriek tomu, že žalovaná v žalobe neuviedla, komu by prípadne mala vlastnícky patriť zostávajúca 1 - spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam, ktorá skutočnosť však vyplýva z kontextu žaloby, keď žalobkyňa tvrdí, že spoluvlastnícky podiel nehnuteľností mal byť v BSM, po zániku ktorého aj v spoluvlastníckom podiele žalobkyne. Súd preto pristúpil k vykonaniu dokazovania za účelom preukázania, resp. vyvrátenia tvrdení uvádzaných žalobkyňou v žalobe.
15. Podľa § 143 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom osobného vlastníctva a čo niektorý z manželov nadobudol za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.
16. Podľa § 125 OZ, osobitný zákon upravuje vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom. (2) Osobitný zákon ustanovuje, ktoré veci môžu byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb.
17. Podľa § 127 OZ, v osobnom vlastníctve sú predovšetkým príjmy a úspory z práce a zo sociálneho zabezpečenia. V osobnom vlastníctve sú ďalej najmä veci domácej a osobnej potreby, rodinné domčeky a rekreačné chaty.
18. Podľa § 128 OZ, rodinný domček je obytný dom, v ktorom aspoň dve tretiny podlahovej plochy všetkých miestností pripadajú na byty. Rodinný domček môže mať najviac päť obytných miestností nepočítajúc do toho kuchyne. Väčší počet obytných miestností môže mať, ak úhrn ich podlahovej plochy neprevyšuje 120 m2; z obytných kuchýň sa do tohto úhrnu započítavajú len plochy, o ktoré výmera kuchyne prevyšuje 12 m2. (2) Za podmienok uvedených v odseku 1 sa za rodinný domček považuje aj obytná časť roľníckej usadlosti.
19. Podľa § 129 OZ, v osobnom vlastníctve môže byť len jeden rodinný domček.
20. Podľa § 136 OZ, vec môže byť v osobnom spoluvlastníctve viacerých občanov. (2) Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi.
21. Podľa § 137 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
(2) Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.
22. Z citovanej zákonnej úpravy účinnej v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vyplýva, že už aj vtedajšia právna úprava rozlišovala spoluvlastníctvo podielové alebo bezpodielové s tým, že bezpodielové spoluvlastníctvo mohlo vzniknúť len medzi manželmi a v bezpodielovom vlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom osobného vlastníctva a čo niektorý z manželov nadobudol za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.
23. V prvom rade platí zásada, že ak bola vec, ktorá v tom čase mohla byť v osobnom vlastníctve - okrem iného aj rodinný domček, resp. nehnuteľnosti - pozemky, ak zákonodárca veci patriace do osobného vlastníctva uvádza len príkladmo - najmä, predovšetkým, získaná počas trvania manželstva, mala by patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tu súd poukazuje aj na citované ustanovenie § 128 OZ, ktorý presne špecifikuje, o aký typ rodinného domčeku sa má jednať, aby mohol byť v osobnom vlastníctve. Táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná, preto súd sporný rodinný dom považuje za vec, ktorá aj podľa OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy mohla byť a aj bola predmetom osobného vlastníctva spolu s ostatnými nehnuteľnosťami. V konečnom dôsledku tomuto záveru svedčí aj tá skutočnosť, že už od roku 1963 preukázateľne boli tieto nehnuteľnosti v osobnom podielovom vlastníctve tak žalobkyne ako aj jej sestry. Z citovanej zákonnej úpravy ale nevyplýva, že manžel počas trvania manželstva už niky nemôže nič nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva. Sám zákon stanovuje nasledovné výnimky ktorými sú: a) vecí získané dedičstvom, b) vecí získané darovaním, c) vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov. V tomto konaní však pri nadobudnutí 1 - sporných nehnuteľností nenastala ani jedna z uvedených výnimiek, preto na námietku žalobkyne, že žalovaný nenadobudol počas manželstva nič darom ani nezdedil, súd neprihliadol.
24. Okrem uvedeného ale do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatrí ani majetok, ktorý nadobudol niektorý z manželov pred uzavretím manželstva. Rozhodujúcim bude okamih vzniku vlastníctva v právnom slova zmysle k získanej veci, a nie prostriedky na ňu vynaložené, hoci by išlo o prostriedky (alebo len ich časť) použité zo spoločného majetku. Použitie spoločných prostriedkov nemôže nič zmeniť na vlastníctve už raz nadobudnutom, ale možno k nim prihliadnuť pri prípadnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Ďalej sú to aj veci získané výmenou za vec alebo z výťažku z predaja veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manželov, ktoré sú naďalej vo vlastníctve tohto manžela, ktorý bol ich vlastníkom pred nadobudnutím veci počas trvania manželstva, pretože v danom prípade dochádza len k tzv. transformácii veci (viď aj žalovaným citované rozhodnutie NS ČR č. 22 Cdo/980/2003 - č.l. 115).
25. V konaní je jednoznačne preukázané a aj stranami sporu tvrdené, že sporné nehnuteľnosti strany sporu nadobudli počas trvania manželstva, s tým, že na ich zakúpenie mal žalovaný vynaložiť svoje vlastné finančné prostriedky, čo jednoznačne vyplýva z kúpnej zmluvy, avšak túto skutočnosť žalobkyňa spochybňuje. Z citovaného ustanovenia § 127 OZ vyplýva, že aj osobné príjmy a úspory mohli byť rovnako v osobnom vlastníctve.
26. Hoci zo samotnej kúpnej zmluvy nevyplýva presný spôsob, akým bola vyplatená kúpna cena za 1 sporných nehnuteľností, strany sporu sa zhodli na tom, že časť kúpnej ceny bola vyplatená družstevným bytom a časť doplatená v hotovosti. Presne však ani jedna strana nevedela špecifikovať o akú časť sa jednalo. Odhliadnúc od uvedeného, v konaní bolo nesporné, že aj družstevný byt mali strany sporu zakúpiť už počas trvania manželstva. Akým spôsobom bol zakupovaný tento byt, tu boli tvrdenia strán sporu rovnako protichodné, keď žalobkyňa tvrdila, že tento byt nekupoval len výlučne žalobca zo svojich prostriedkov, keďže aj ona mala vkladnú knižku a finančné prostriedky sa dali dokopy z oboch vkladných knižiek a kúpil sa spoločne družstevný byt (č. l. 139 a 139a/). Pokiaľ však kúpna cena mala byť vyplatená aj hodnotou družstevného bytu, bolo práve na žalobkyni, aby jednak preukázala vlastníctvo bývalých manželov k tomuto bytu a to s prihliadnutím na citovanú zákonnú úpravu 124 OZ, podľa ktorého vlastníctvo bytov bolo upravené osobitným zákonom, ako aj mala preukázať, akou sumou na kúpu družstevného bytu prispela ona výlučne so svojich nasporených prostriedkov. Pokiaľ by bol aj družstevný byt bol zakúpený spôsobom, ako to uvádza žalobkyňa, za predpokladu, že aj družstevný byt v tom čase mohol byť v osobnom vlastníctve, by nebol zakúpený do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, ale do podielového spoluvlastníctva v rozsahu podielov zodpovedajúcich sume vynaloženej každého manžela z vlastných finančných prostriedkov, s prihliadnutím na transformáciu veci. Keďže žalobkyňa len tvrdila, avšak ničím nepreukázala spôsob financovia družstevného bytu, súd má zato, že v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie, že aj družstevný byt manželia nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak to vtedy platná právna úprava vôbec umožňovala. Práve pre neunesenie dôkazného bremena na preukázanie financovania kúpnej ceny družstevného bytu, ktorá skôr svedčí tomu, že za stavu, ako to popisuje žalobkyňa bol nadobudnutý do podielového spoluvlastníctva (transformácia veci), súd preto nevykonával dokazovanie, či vôbec družstevný byt mohol byť v tom čase predmetom osobného vlastníctva a v tomto smere ani necituje príslušnú zákonnú úpravu, pretože ak by byt aj mohol byť v osobnom vlastníctve, keďže nebol preukázaný konkrétny spôsob jeho financovania, nebolo by možné zistiť ani výšku podielov manželov zodpovedajúcu financovaniu z vecí - úspor, ktoré boli v ich osobnom vlastníctve. Z uvedeného dôvodu, aj napriek tomu, že byt bol zakúpený počas manželstva, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná, byt mohol byť tak vo výlučnom vlastníctve žalovaného, ak by bolo preukázané výlučné financovanie len zo strany žalovaného, ako aj v podielovom spoluvlastníctve manželov, ak by bolo preukázané financovanie z úspor oboch manželov (za predpokladu prípustnosti osobného vlastníctva aj k družstevnému bytu).
27. Ako je už uvedené vyššie, zo znenia kúpnej zmluvy nie je presne možné zistiť akým spôsobom bola vyplatená kúpna cena. Predávajúca svojím podpisom len potvrdila, že ku dňu vyhotovenia kúpnej zmluvy už bola kúpna cena vyplatená do rúk predávajúcej. Tu preto vychádzal súd z tvrdení strán sporu, z ktorých vplýva, že časť kúpnej ceny mala byť vyplatená hodnotou družstevného bytu a časť mala byť doplatená v hotovosti. S prihliadnutím aj na odstup času, strany sporu už ale konkrétne sumy nevedeli bližšie špecifikovať. Pokiaľ však žalovaný rozporoval spôsob, akým mala byť uhradená kúpna cena v tom smere, že ju mal hradiť výlučne zo svojich nasporených prostriedkov, bolo práve na žalobkyni aj vo vzťahu k zostatku kúpnej ceny preukázať, že to tak nebolo, ak navyše sama svojím podpisom túto skutočnosť potvrdila na kúpnej zmluve a teraz s odstupom viac ako 30 - rokov tvrdí opak. Súd nespochybňuje aj tú možnosť, že napriek tomu, že žalobkyňa podpisom na kúpnej zmluve deklarovala, že kúpna cena bola vyplatená výlučne z vlastných finančných prostriedkov žalovaného, že v konečnom dôsledku bola vyplatená zo spoločných prostriedkov vtedy manželov, resp. čiastočne aj z výlučných prostriedkov žalobkyne, avšak pre úspech v tomto konaní bolo potrebné nielen tieto skutočnosti tvrdiť, ale ich aj preukázať, čo sa však nestalo. Žalovaná nielenže nevedela povedať, aká suma z kúpnej ceny mala byť hradená z družstevného bytu (ktorý podľa žalobkyne mal byť v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, čo však rovnako preukázané nebolo, ak by bol hradený aj z úspor žalobkyne, tak by bol byt v podielovom spoluvlastníctve - viď dôvody uvedené vyššie) a aká zo spoločných finančných prostriedkov, a zároveň o tomto nevedela predložiť ani žiaden listinný doklad, resp. tieto skutočnosti preukázať inými dôkazmi, napr. výpoveďou svedka. Vyššie uvedené však bolo nevyhnutné preukázať aj z toho dôvodu, že žalobkyňa žiadala určiť spoluvlastnícky podiel žalovanému len v rozsahu 1 - tiny oproti aktuálne zapísanému podielu 1 -vice. Za takto navrhovaného petitu žaloby, by žalobkyňa ale musela preukázať, že sporné nehnuteľnosti boli v celom rozsahu nadobudnuté zo spoločných finančných prostriedkov získaných počas trvania manželstva. Tomuto však nesvedčí už ani samotné konštatovanie žalobkyne, kedy sama tvrdí, že družstevný byt (časť kúpnej ceny) bol hradený z jej výlučných prostriedkov, sumu ktorých však nevedela uviesť a teda nebolo možné zistiť ani podiel žalobkyne na družstevnom byte.
28. Pokiaľ žalobkyňa nepreukázala, že sporné nehnuteľnosti boli financované výlučne so spoločných prostriedkov, neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno, čo má za následok zamietnutie žaloby. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa žalobným petitom nežiadala určenie vlastníckeho práva k spornému podielu 1, keď navrhovala, aby bola žalovaný vlastníkom len 1. Aký právny osud mala mať zostávajúca 1 - tina, to žalobkyňa v žalobe nielen že netvrdila, avšak ani nenavrhla rozhodnutie v tomto smere (kto má byť podielovým spoluvlastníkom zostávajúcej 1/4 - tiny). Aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa v priebehu konania previedla svoj spoluvlastnícky podiel na svoju dcéru, súd mal zato, že v tomto konaní zostala stále osobou aktívne legitimovanou, pretože práve ona, ako bývalá manželka žalovaného bolo nositeľkou tých práv, o ktoré v konaní ide, avšak ktoré v konaní preukázané neboli.
29. Súd na záver dodáva, že pokiaľ žalobkyňa poukazovala na ust. § 143a OZ, podľa ktorého manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne sa môžu dohodnúť aj o správe spoločného majetku. (2) Manželia sa môžu dohodnúť, že vyhradia vznik bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva. (3) Dohoda podľa odsekov 1 a 2 vyžaduje formu notárskej zápisnice. Manželia sa môžu voči inej osobe na túto dohodu odvolať len vtedy, ak
jej je táto dohoda známa, uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať na daný spor a to z dôvodu, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 01.01.1992, pričom kúpna zmluva bola uzatvorená už dňa 19.09.1988. Uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať na tento spor aj z dôvodu, že sa týka výlučne bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom v konaní nebolo preukázané, že 1 - vica sporných nehnuteľností patrila do BSM. Súd preto na vyjadrenie žalobkyne, kde sa odvoláva na uvedené ustanovenie, ako aj cituje rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a ČR o tom, že žiadny z manželov nemôže zo spoločných prostriedkov kúpiť vec do výlučného osobného vlastníctva ani so súhlasom druhého z manželov neprihliadol, pretože v konaní nebolo preukázané, že vec (spoluvlastnícky podiel) bol zakúpený zo spoločných prostriedkov manželov. Z uvedeného dôvodu preto tento spoluvlastnícky podiel ani nezdieľa režim zákonnej úpravy BSM.
30. Súd v danej veci nepripustil dokazovanie výsluchom dcéry strán sporu, ktorá by sa podľa žalobkyne mala vyjadriť len k tomu, že otec jej v tomto čase chcel darovať 1 nehnuteľnosti, avšak následne potom od tohto ustúpil, o čom má existovať aj nahrávka na mobile. Keďže pre toto konanie nebolo podstatné ako mieni nakladať žalovaný s nehnuteľnosťami tohto času, ale z akých finančných prostriedkov boli sporné nehnuteľnosti zakúpené, k čomu sa dcéra strán sporu s prihliadnutím na svoj vek (narodená v roku 1987, kúpna zmluva z roku 1988) vyjadriť nemohla, súd preto dokazovanie výsluchom tohto svedka nepripustil. Z posledných vyjadrení žalobkyne bolo zrejmé, že chce riešiť bytovú situáciu ich spoločných detí s tým, že v spornej nehnuteľnosti by mala zostať bývať práve dcéra. Súd chápe naliehavosť bytovej situácie detí strán sporu, avšak na druhej strane bol tvrdený aj nedostatok finančných prostriedkov a nepriaznivý zdravotný stav (amputácia nohy) aj u samotného žalovaného, ktorý je t. č. umiestnený v sociálnom zariadení Platan, majúci tiež svoje finančné potreby, ktoré si môže uspokojiť aj odpredajom daného spoluvlastníckeho podielu. Keďže strany sporu nedospeli k dohode, aj napriek mimosúdnym rokovaniam prebiehajúcim pred podaním žaloby, a keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie jej tvrdení, súd preto žalobu zamietol a nemohol prihliadnuť na bytovú situáciu samotnej žalovanej, resp. detí strán sporu. Pokiaľ by súd aj vyhovel žalobe, automaticky by to neznamenalo vyriešenie bytovej situácie detí strán sporu, pretože by im zostala rovnako povinnosť výplaty ich otca, hoci v menšom podiele vo vzťahu k celku (za predpokladu, že by nedošlo k inej dohode). Súd ale zároveň poukazuje aj na to, že pokiaľ sa strany sporu v tomto smere nedohodnú, uvedené bude vplývať nepriaznivo na samotnú nehnuteľnosť (rodinný dom) pre nevyhnutnosť aspoň minimálnej údržby, z ktorého dôvodu bude nehnuteľnosť len chátrať a strácať na hodnote. V tomto smere by však muselo dôjsť k dohode o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, čo sa však nestalo nielen pred samotným konaním, ako ani v priebehu konania.
31. Na iné listinné doklady, ktoré žalobkyňa predložila do konania súd neprihliadol, na tieto ani v rozsudku neodkazuje a to z dôvodu, že tieto neboli dokladmi preukazujúcimi tvrdenia žalobkyne.
32.Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
34. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, okresný súd zároveň rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný (žalovaný) dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený (žalobca) môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení - Exekučný poriadok). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).